Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoE/32/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4107200316
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4107200316.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: J. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., J. XXX/XX, o
vymoženiesumy768,77Eurspríslušenstvom,oodvolaníoprávnenéhoprotiuzneseniuOkresnéhosúdu
Nitra č. k. 25Er/6/2007-45 zo dňa 13. septembra 2013, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Nitra ako súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a následne ju zastavil. Zároveň uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr.

Ľubomírovi Pekárovi trovy exekúcie vo výške 86,92 Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. g), ods. 2,
§ 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 45 ods. 1, ods. 2, ods.
3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len "Zákon o
rozhodcovskom konaní"), § 25 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o

iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 2 písm. a), b),
§ 3 ods. 1, ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov,
§ 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 53 ods. 1, 3, 4, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
"Občiansky zákonník"). Súd prvého stupňa dôvodil tým, že exekučné konanie začalo dňa 02.01.2007
doručením návrhu oprávneného súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi na vymoženie sumy

768,77 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., č. k. SR 4196/06 zo dňa
29.09.2006, právoplatného dňa 16.10.2006 a vykonateľného dňa 19.10.2006. Poverenie na vykonanie
exekúcie bolo vydaného súdnemu exekútorovi dňa 09.01.2007 po číslom 5403 024903. Súd zistil,
že účastníci konania uzatvorili zmluvu o úvere č. 4210460 zo dňa 15.12.2005, ktorú vyhodnotil ako
spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uviedol, že rozhodcovská

doložka v predmetnej veci spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa tým, že ho núti sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, ak jeho začatie na
rozhodcovskom súde iniciuje veriteľ. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal
na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatným štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako
celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.
Uvedenú rozhodcovskú doložku posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je ako taká v zmysle

§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Dôvodil tiež tým, že všeobecný súd rozhodne ex offo
skúma dôvody a rozhodne o zastavení, resp. o čiastočnom zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehukonania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky, v tomto smere
poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 23. júna 2011, sp. zn. 4Cdo 11/2011, 3Cdo 146/2011 zo
dňa 13.10.2011, 6Cdo 143/2011 zo dňa 18.1.2012, 3Cdo 164/1996 zo dňa 27.01.1997. Ďalej poukázal

na to, že v prípade zistenia nedostatku materiálnej vykonateľnosti je súd povinný exekúciu aj bez
návrhu zastaviť, poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 5.12.2012 sp. zn. 6Cdo 135/2012.
Súd rozhodol o trovách exekúcie s poukazom na § 196, § 199, § 200 ods. 2, § 203 ods. 1 Exekučného
poriadku, § 27, § 14 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1, § 25 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o
odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení platnom do 30.04.2008. Súd nepriznal súdnemu

exekútorovi odmenu za žiadosť o udelenie poverenia (30 min.), upovedomenie o začatí exekúcie (40
min.), žiadosť o poskytnutie súčinnosti DI (20 min.), žiadosť o poskytnutie súčinnosti Sp. kat. (20 min.),
žiadosť o poskytnutie súčinnosti banky (20 min.), žiadosť o poskytnutie súčinnosti SP (20 min.), žiadosť
o poskytnutie súčinnosti SP (20 min.), príkazy na začatie exekúcie (4 x 30 min.), exekučné príkazy (4
x 40 min.) z dôvodu duplicitného uplatňovania náhrady trov exekúcie za uvedené úkony. Súd nepriznal
odmenu za spracovanie trov (30 min.), vrátenie poverenia (30 min.), nakoľko uvedené úkony nebolo

možné považovať za úkony exekučnej činnosti účelne vynaložené na exekúciu. Súd nepriznal ani
odmenu za podnet na povolenie odkladu a zastavenie v časti (40 min.), nakoľko vykonanie tohto úkonu
nevyplývalo z exekútorského spisu a opätovne by išlo o duplicitné priznanie odmeny. Súd nepriznal
odmenu za doručovanie 4 x príkazov na začatie exekúcie, nakoľko exekútor má nárok na paušálnu
odmenu 3,32 eur iba za jedno doručenie príkazu na začatie exekúcie. Rovnako súd postupoval aj pri

doručovaníexekučnéhopríkazupodľa§15ods.1písm.d)Exekučnéhoporiadku,keďpriznalodmenuza
1 x doručenie exekučného príkazu. Ďalej súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu za spotrebovaný
materiál vo výške 7,51 eur s poukazom na § 25 vyhlášky, nakoľko v odmene súdneho exekútora je
zahrnutá aj náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou. Súd priznal
súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 86,92 eur a k ich náhrade zaviazal oprávneného

podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený vzhľadom na jeho zákonnú prípustnosť podľa
§ 45 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Namietal, že súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd svojím

postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil. Alternatívne
navrhol, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej
únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v tomto

znení:
1) Má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje,
že „všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú
riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči

jehorozhodnutiumožnopodaťžalobuozrušenievšeobecnémusúdupodľazákona,akžalujúcazmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky,
čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,

v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Odvolateľ ďalej uviedol, že ak exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie,
nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej
zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takého dôvoduje nezákonné. Mal za to, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne
schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o
veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda

vmanévrovanie veriteľa do takej situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácii, keď v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku už exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd
nie je súdom v zmysle § 40 ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej

žalobe. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu
indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje
justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna
interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný
súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý
súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a

princípom právnej istoty. Zdôraznil, že exekučný súd ani nemohol interpretovať za účelom aplikácie
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to z dôvodu, že tento procesný úkon uskutočňovaný
realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný.
Ďalej uviedol, že ak ustanovenie § 41 ZoRK pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania
môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu

v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených
povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol
kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom.
Namietal aj tú skutočnosť, že všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či
príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi.

Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich
rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských
súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Mal za to, že exekučný
súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V
opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup

v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným
súdom a iný postup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v
rozhodcovskomkonaní.Zdôraznil,žeexekučnýsúdnedisponujeprávomocourušiťčimeniťrozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol
exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Ďalej uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku uvedenou v argumentácii oprávneného žiadal, aby všeobecný súd
postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá
a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre

rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok. Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len
na návrh účastníka konania (ustanovenie § 45 ods. 1 ZoRK). Ale aj v tomto prípade je exekučný súd
pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou

ustanovenia § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od
právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. Namietal aj tú
skutočnosť, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a taktiež
porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo
na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Ďalej dospel k záveru, že odlišné

zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je
priamo Ústavou SR s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako
dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol
na základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol riadiť.
Porušením princípu rovnosti zbraní bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia,

ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom
postavení. Namietal, že žalobca nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy,
ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Oprávnený nemal
možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol oboznámený s tým, že exekučný súdvedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Namietal, že exekučný súd rozhodnutím
vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej mal za to,
že exekučný súd je oprávnený v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK skúmať len to,

či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu
rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Podľa názoru oprávneného rozhodcovská doložka
je platná. Záver súdu prvého stupňa, že ide o spotrebiteľskú zmluvu je absolútne nesprávny a v rozpore
so zisteniami súdu. Ako vyplýva z uzavretej zmluvy o úvere, povinný pri uzatváraní zmluvy konal v
rámci svojej podnikateľskej činnosti t.j. oprávnený poskytol povinnému podľa zmluvy o úvere finančné

prostriedky na účel podnikania, a preto sa na povinného nemôže vzťahovať ochrana, ktorú právny
poriadokposkytujespotrebiteľovi.Niejemožnésastotožniťanisnázorom,žeprespotrebiteľajekonanie
rozhodcovského súdu nevýhodné resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú ako značnú. Taktiež
sa nestotožnil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu prvého stupňa o neprimerane

vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený konštatoval, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril
svoj súhlas so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, teda i s 0,25 % úrokom z omeškania z
dlžnej sumy, ktorý má predovšetkým sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak
poruší zmluvné podmienky. Oprávnený je toho názoru, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne
nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na

skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí
úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné
riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený
nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú
vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania oprávnený

poukázalnaustanovenie§369ods.1ObchodnéhozákonníkaarozhodnutieNSSRč.k.1Obdo34/2004
zo dňa 21. 12. 2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou
úrokov zomeškaniaaskúmalichzhľadiskadobrýchmravov,pričomzdôraznil,ženiejemožnésazo
strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy
o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených,

či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť
vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť úroky
z omeškania v dojednanej výške. Opätovne zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a
postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Zároveň poukázal
na tú skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť

platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. K poplatku za zaslanie
upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sa
povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných
podmienok sumu 1,99 Eur (60,- Sk) ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.
Zdôraznil, že poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V opačnom
prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd poverenie na
vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny
postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. §

45 ZoRK dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. ZoRK len v spojení s revíziou práve podaného návrhu
na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po
tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v poriadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania a to najmä
právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok a právo pokojného

užívania majetku. V neposlednom rade zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený
z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu. Zároveň poukázal na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora Európskej Únie osobitne
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa 12. apríla 2012. Záverom mal oprávnený
za to, že súd v súlade s čl. 51 ods. 1 Charty základných práv EÚ aplikuje v predmetnom spore právo

EÚ a preto musí eurokonformne vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS.
Ustanovenia vnútroštátneho práva by teda mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS najmä
v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ.K odvolaniu oprávneného nebolo podané vyjadrenie.

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník. Zákonný sudca sa vyjadril, že nemieni odvolaniu

oprávneného vyhovieť.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 OSP, § 214 ods. 2 OSP a dospel k
záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 OSP.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu prijal správny
právny záver a svoje rozhodnutie riadne a úplne odôvodnil.

Odvolací súd sa v danej právnej veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia

súdu prvého stupňa, preto sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa § 219 ods.2 OSP.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že jednou z neprijateľných
podmienokajsamotnározhodcovskádoložka.Akákoľvekrozhodcovskádoložkabezohľadunajejformu

a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom a to v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská
doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom exekučnom konaní
ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa bola

spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať
žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa
upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a taktiež aj nerešpektovaním právnej úpravy
ochrany spotrebiteľa.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že aj keď v čase uzavretia
zmluvy medzi neprijateľnými podmienkami v Občianskom zákonníku nebolo zahrnuté také ustanovenie,
ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky, nakoľko uvedené ustanovenie bolo doplnené až zákonom č.
568/2007 Z. z. účinným od 1. januára 2008, bolo potrebné uzatvoriť rozhodcovskú doložku tak, aby bola
vsúladesustanovením§53ods.1Občianskehozákonníka,podľaktoréhospotrebiteľskézmluvynesmú

obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

Vtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazujenačlánok17.Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru,ktorý
v článku 17. a) rozhodcovskej doložky uvádza, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane

sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom Trnavská cesta 70, Bratislava, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, alebo podľa článku 17. b) rozhodcovskej doložky pred príslušným

súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného
právneho predpisu (OSP). Zmluvné strany sa tiež dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán
podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky. Ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním

žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou
doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu.

Uvedené dojednania vyznievajú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, keďže tento toto dojednanie

pri uzatváraní zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol a iba v prípade, že by bola rozhodcovská
doložka s odporcom pri uzatváraní zmluvy individuálne dojednaná, t. j. iba v prípade, ak by odporca mal
danú možnosť význam tohto dojednania v celom rozsahu pochopiť a teda i ovplyvniť, bolo by možné
konštatovať, že rozhodcovská doložka je dojednaná platne.Odvolací súd iba zdôrazňuje mimoriadnu dôležitosť rozhodcovskej doložky, keďže následne v prípade
spornosti nároku, napríklad neplnenia odporcom na základe uzatvorenej zmluvy, dochádza prakticky

automaticky k podávaniu návrhov zo strany dodávateľov na rozhodcovský súd ako tomu bolo i v tomto
prípade. Teda výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto rozhodcovskej doložky spočíva
výlučne na žalobcovi.

Odvolací súd má za to, že výkon práv oprávneného (dodávateľa) podľa vyššie uvedenej rozhodcovskej

doložky je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto je na
danú právnu vec dôvodné aplikovať ustanovenia § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní v
spojení s § 57 ods. 1 písm. g), ods. 2 Exekučného poriadku, pretože súdny exekútor vykonával exekúciu
na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na túto neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť
vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.

Odvolací súd ďalej uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku res
iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania založí na
právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný. Je v
súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu ex offo zastaví súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie
exekúcie, ale neskôr aj len na základe údajov vyplývajúcich z obsahu spisu zistí, bez nariadenia

pojednávania, že tvrdený exekučný titul exekučným titulom nemôže byť.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy /rozhodcovskej doložky/, keďže len platná rozhodcovská

doložka môže založiť právomoc na konanie rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Skúmaním
platnosti rozhodcovskej doložky v exekučnom konaní súd nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodnutia,
len realizoval svoje oprávnenie z § 44 ods.2 Exekučného poriadku.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219

ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. V ostatných dôvodoch poukazuje na odôvodenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa ako na svoje vlastné.

Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že návrh oprávneného na prerušenie
exekučného konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu predloženia oprávneným vyššie

uvedených prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie je potrebné ako nedôvodný
zamietnuť. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej
inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, teda súdom proti rozhodnutiu, ktorého nemožno
podať žiaden opravný prostriedok. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že ustanovenie § 109 ods.

1 písm. c) OSP ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada
Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho
práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému
návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenia zákona platnéhovSlovenskej republike,doktoréhobolprenesenýobsahprávnychnoriem
Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej
kompetencii súdu členskej krajiny (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo
60/2013 zo dňa 13. marca 2013). Posúdenie predmetných otázok oprávneného a ich vyriešenie však

patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia)
Súdneho dvora EÚ. Pokiaľ procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre
prerušenie konania.

Odvolací súd z týchto dôvodov návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd rozhodol v senáte pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.