Rozsudok Judgement was issued on Thursday, April 30, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/95/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7107215458
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7107215458.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne D. H., T.. X.X.XXXX, H. D. Y., O.. Č.. Z. Č.. XX,

zastúpenej: V.. C. H., H.X. D. Y., I. Č.. XX, proti žalovanému: 1/ Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova č. 5, 2/ S. Y., T..
XX.X.XXXX, G. I. C. D. Y., M. Č..XX, t.č. vo výkone trestu odňatia slobody, o náhradu škody, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 23. septembra 2010, č.k. 24C 122/2007 -75
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým súd
žalobu voči žalovanej v 2. rade zamietol a vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobkyne a žalovanej

v 2. rade.

Z r u š u j e rozsudok v jeho zvyšujúcej časti, t.j vo výroku, ktorým súd žalobu voči žalovanému v 1.
rade zamietol a vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaného v 1. rade a v rozsahu
zrušenia vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom:

1) žalobu v celom rozsahu zamietol,

2) vyslovil, že žalobkyňa na náhradu trov konania voči žalovanému v 1. a 2. rade nemá právo.

V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa žalobu, ktorou žiadala uložiť žalovaným povinnosť zaplatiť jej
spoločne a nerozdielne sumu 200.000,- Sk s príslušenstvom a nahradiť trovy konania, a to žalovaný
v 1. rade titulom náhrady škody z jeho zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 18 zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom a žalovaná v 2. rade titulom jej zodpovednosti podľa ustanovení § 415, § 420, §

424 a 442 Občianskeho zákonníka, odôvodňovala poukazom na zmluvný vzťah založený zmluvou o
tichom spoločenstve uzatvorenou so žalovanou v 2. rade, ktorá porušila povinnosti z tejto zmluvy a v
zmysle článku V. jej doposiaľ nevrátila ani vklad, ktorý ako dôchodkyňa s nízkym dôchodkom vo výške
200.000,- Sk dobromyseľne do tichého spoločenstva investovala, pričom napriek tomu, že žalovaná
v 2. rade bola za svoje konanie odsúdená v trestnom konaní, pretože konala v rozpore so zákonom
a na základe nekalej a protizákonnej klamlivej reklamnej kampane niekoľko rokov lákala od občanov
peniaze, jej konaniu včas nezabránila ani vláda Slovenskej republiky, ani jej výkonné orgány, keďže

Okresný úrad Košice II v rozpore so živnostenským zákonom udelil žalovanej živnostenské oprávnenie
bez náležitého uváženia a ani Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ktoré malo cestou daňových
úradov a finančnej polície kontrolovať činnosť žalovanej, včas nezabránilo jej nezákonnej činnosti, čím
ju značne poškodili na jej ústavných právach. Štátne orgány a orgány činné v trestnom konaní, ktoré malidostatok informácií o poškodzovaní klientov a uvádzaní ich do omylu a o porušovaní zákonov zo strany
nebankových subjektov i dostatok nástrojov na zamedzenie tohto porušovania, totiž nekonali vôbec
alebo konali nedôsledne, povrchne a zdĺhavo, čím umožnili nebankovým subjektom páchať trestnú

činnosť. Nečinnosťou prokuratúry bol porušený § 3 zákona č. 214/1966 Zb., ukladajúci prokuratúre
vykonávať opatrenia na predchádzanie a zistenie porušovania zákonnosti, ochranu poškodených práv
a vyvodzovanie zodpovednosti.

Vychádzalzozistenia,žežalobkyňadňaX.X.XXXXvyplatilažalovanejv2.radevkladvovýške200.000,-

Sk na základe zmluvy o tichom spoločenstve, ktorú dňa X.X.XXXX ako tichý spoločník uzatvorila so
žalovanou v 2. rade ako podnikateľkou podľa ust. § 673 až § 681 Obchodného zákonníka. V zmluve sa
žalobkyňaakospoločníčkazaviazalapodieľaťnapodnikateľskejčinnostižalovanejv2.radeposkytnutím
vkladu vo výške 200.000,- Sk v deň podpisu zmluvy (článok I. zmluvy), za čo sa žalovaná v 2. rade
zaviazala vyplácať žalobkyni výnos vo výške 36% p.a. mesačne (so zdanením 25%), ako aj podiel zo
zisku vo výške 54.000,- Sk ročne, bez zreteľa na zisk dosiahnutý žalovanou v 2. rade v obchodnom

roku (garantovaný podiel zisku, článok III. zmluvy). Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú (článok
II. zmluvy) a jedným z dohodnutých spôsobov jej zániku bola písomná výpoveď tichého spoločníka
(článok IV. zmluvy) s tým, že po zániku tichej spoločnosti bola žalovaná v 2. rade povinná do 30 dní
vrátiť žalobkyni jej vklad, zvýšený o pomernú časť podielu na zisku (článok V. zmluvy). Zmluvu o tichom
spoločenstve však nevypovedala ani žalobkyňa a ani žalovaná v 2. rade.

Konštatoval, že žalobkyňa si voči žalovanej v 2. rade dňa 27.2.2001 uplatnila nárok na náhradu škody
ako poškodená v trestnom konaní. Účasť žalobkyne ako poškodenej v trestnom konaní pred súdom síce
nebola pripustená (uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.6.2002, č.k. 1T 22/2011-13479,
ktoré bolo žalobkyni doručené do vlastných rúk dňa 27.6.2002), avšak ako poškodená pod poradovým

číslom XXX je žalobkyňa uvedená v rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14. novembra 2005,
č.k. 1T 22/2001 - 14119, ktorým súd žalovanú v 2. rade uznal vinnou, že ako fyzická osoba podnikajúca
pod obchodným menom S. Y. - T. Q., so sídlom podnikania v Y. T. O. M. Č.. XX, v období od N.
XXXX S. I. XXXX, v pobočkách záložne T. Q. D. Y., D. H. H., v Bratislave na základe zmlúv o tichom
spoločenstve prijímala vklady od tichých spoločníkov, ktorí jej odovzdávali peňažné sumy za účelom

ich zhodnotenia, pričom s týmito finančnými prostriedkami nepodnikala, ale použila ich na vyplácanie
výnosov vyplývajúcich z predchádzajúcich zmlúv a pre svoju osobnú potrebu, čím takto spôsobila
uvedeným osobám škodu veľkého rozsahu a spáchala pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250
ods. 1 a 4 Trestného zákona, za čo jej bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov. Rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 12.12.2007.

Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa uplatnený peňažný nárok žalobkyne
voči žalovanému v 1. rade právne posúdil podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v
spojení s § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci, v znení neskorších predpisov, § 420 Občianskeho zákonníka, § 7 ods. 1 a 2 zákona č. 575/2001
Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, § 1, § 2 ods. 1 a § 2 ods. 2 písm.
b) zákona č. 502/2001 Z.z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých
zákonov ako i podľa § 1, § 3 ods. 1 zákona č. 96/2002 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene
a doplnení niektorých zákonov a uzavrel, že je nedôvodný, nakoľko žalobkyňa v konaní nepreukázala,

že žalovaný v 1. rade porušil právnu povinnosť pri plnení svojich úloh ustanovených zákonom, t.j.
že z jeho strany došlo k nesprávnemu úradnému postupu, v dôsledku ktorého by žalobkyni vznikla
škoda. Poukazom na tvrdenie žalobkyne, že nesprávny úradný postup Ministerstva financií spočíval
v tom, že činnosť žalovanej v 2. rade malo kontrolovať prostredníctvom daňových úradov a finančnej
polície a prostredníctvom odboru kontroly malo vykonávať kontrolu nad finančným trhom, uviedol, že

žalovaný ani v rámci svojej dozornej činnosti a úloh, ktoré sú mu uložené pre danú oblasť štátnej správy,
neporušil žiadnu povinnosť vyplývajúcu z citovaných zákonov, pretože právny vzťah medzi žalobkyňou
a žalovanou v 2. rade je súkromným záväzkovo-právnym vzťahom a pokiaľ žalobkyňa odvodzovala
zodpovednosť žalovaného z porušenia povinnosti vykonávať dozor nad nekalou súťažou, či klamlivou
reklamou podľa § 8 zákona č. 220/1996 Zb. o reklame, konštatoval, že Ministerstvo financií Slovenskej

republiky uvedené činnosti nemá vo svojej pôsobnosti, pretože dozor nad dodržiavaním ustanovení
upravujúcich reklamu v osobitných predpisoch v znení tohto zákona vykonávajú Rada Slovenskej
republiky pre rozhlasové a televízne vysielanie, Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky a ním poverení
zamestnanci, Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky a ním riadené orgány na ochranu zdravia,Poľnohospodárska a potravinárska inšpekcia, Slovenská obchodná inšpekcia a okresné úrady podľa
osobitných predpisov. Ďalej uviedol, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky nemá v pôsobnosti
ani zisťovanie trestných činov a potrestanie páchateľov trestne činnosti, patriace do pôsobnosti orgánov

činných v trestnom konaní. Zhrnúc uvedené potom skonštatoval, že žalobkyňa nepreukázala, že by
žalovaný v 1. rade porušil právnu povinnosť pri plnení svojich úloh ustanovených zákonom a uzavrel,
že k nesprávnemu úradnému postupu žalovaného nedošlo.

Nárok žalobkyne voči žalovanej v 2. rade titulom náhrady škody, eventuálne titulom vrátenia vkladu

podľa zmluvy o tichom spoločenstve právne posúdil podľa ust. § 673 ods. 1 a 2, § 674 ods. 1, §
676 ods. 1, § 677 ods. 1 a 2, § 679 ods. 1, § 680 a § 681 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného
zákonníka, v znení účinnom do 31. 12.2001. Vychádzajúc zo zistenia, že na základe zmluvy o tichom
spoločenstve žalobkyňa dňa X.X.XXXX poskytla žalovanej v 2. rade vklad vo výške 200.000,- Sk, tá
však žalobkyni žiaden podiel zo zisku nevyplatila a výkon svojej podnikateľskej činnosti, vykonávanej na
základe živnostenského oprávnenia, fakticky prerušila v roku XXXX, kedy bola vzatá do väzby a trestne

stíhaná, dospel k záveru že žalobkyni nárok na vrátenie vkladu podľa § 680 Obchodného zákonníka v
spojení s článkom V. zmluvy o tichom spoločenstve nevznikol z dôvodu, že v konaní nebol preukázaný
zánik zmluvy na základe niektorého z dôvodov predpokladaného v ustanovení § 679 ods. 1 Obchodného
zákonníka, v spojení s článkom IV. zmluvy o tichom spoločenstve, ani z iného dôvodu predpokladaného
zákonom a ani na základe vzájomnej dohody účastníkov zmluvy. Konštatoval, že zmluva nezanikla ani

uplynutím doby, pretože bola uzatvorená na dobu neurčitú, ani na základe písomnej výpovede a ani
vyhlásením konkurzu na majetok žalovanej v 2. rade alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie tohto
konkurzu pre nedostatok majetku, nakoľko konkurz na majetok žalovanej v 2. rade vyhlásený nebol a
nebolo vydané ani rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku,
pričom ani faktické nevykonávanie podnikateľskej činnosti zo strany podnikateľa samo o sebe nemá

za následok zánik tichého spoločenstva. Poukazom na protokol Daňového úradu Košice II o výsledku
kontroly dane z príjmov fyzických osôb, oboznámeného v trestnom konaní, vyvodil záver o vysokej
pravdepodobnosti, že podiel žalobkyne ako tichej spoločníčky na strate, ktorú vykázala žalovaná v 2.
rade pri svojej podnikateľskej činnosti dosiahol výšku jej vkladu, účasť žalobkyne ako tichej spoločníčky
na prípadnej strate však zmluvou vylúčená nebola. Konštatoval, že napriek skutočnosti, že existencia

odsudzujúcehotrestnéhorozsudkujedôvodomnazačatiekonaniaozrušeníživnostenskéhooprávnenia
pre nesplnenie základnej podmienky pre vykonávanie živnostenského oprávnenia (bezúhonnosť), k
zrušeniu živnostenského oprávnenia žalovanej v 2. rade nedošlo ku dňu vyhlásenia preskúmavaného
rozhodnutia.

Nárok žalobkyne na náhradu škody voči žalovanej v 2. rade za stratu základného vkladu, ktorý vložila
tichého spoločenstva, v dôsledku jej protiprávneho konania, za ktoré bola odsúdená rozsudkom súdu,
prvostupňový súd právne posúdil podľa § 261 ods. 3 písm. d), § 265, § 373, § 374 ods. 1,2, § 378 a §
379 veta prvá Obchodného zákonníka ako i podľa § 135 ods. 1 veta tretia O.s.p..

Vychádzajúc z nespornej skutočnosti, že žalovaná v 2. bola právoplatným rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 14. novembra 2005 č.k. 1T 22/01-14119 uznaná vinnou, že ako fyzická
osoba podnikajúca pod obchodným menom S. Y. - T. Q. D. B. B. N. XXXX S. I. XXXX, a teda v
období, kedy so žalobkyňou uzatvorila zmluvu o tichom spoločenstve, na základe zmlúv o tichom
spoločenstve, ktoré uzatvorila s viac ako 2100 osobami, prijímala vklady od tichých spoločníkov za

účelom ich zhodnotenia, dospel k záveru, že žalovaná v 2. rade zodpovedá žalobkyni za škodu,
pretože s finančnými prostriedkami, ktoré jej žalobkyňa poskytla v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku (§ 265 Obchodného zákonníka) nepodnikala, ale použila ich na vyplácanie výnosov
vyplývajúcich z predchádzajúcich zmlúv a pre svoju osobnú potrebu, čím porušila svoje povinnosti
vyplývajúce zo zmluvy o tichom spoločenstve, ku ktorým sa zaviazala v jej článku III. a nezistil žiadne

okolnosti vylučujúce zodpovednosť žalovanej v 2. rade v zmysle ustanovenia § 374 ods. 1 Obchodného
zákonníka.

Námietku premlčania tohto nároku žalobkyne, vznesenú v priebehu konania žalovanou v 2. rade, právne
posúdil podľa § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 397, § 398, § 402 a § 405 ods. 1 Obchodného

zákonníka a tiež podľa § 43 ods. 1 veta druhá a ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku,
v znení účinnom do 30.11.2003.Vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu škody voči žalovanej v 2. rade
v trestnom konaní pred podaním obžaloby, t.j. pred 28. marcom 2001, a uznesenie Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 17. júna 2002, č.k. 1 T 22/2001-13479, ktorým súd účasť poškodených v konaní

pred súdom nepripustil a žalobkyňu odkázal (spoločne s ostatnými poškodenými), aby si svoj nárok
na náhradu škody uplatnila v občianskom súdnom konaní, bolo doručené žalobkyni do vlastných rúk
doručené dňa 27.6.2002, konštatoval, že od 28.6.2002 začala žalobkyni opätovne plynúť premlčacia
doba, ktorej plynutie po dobu od uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní až po
rozhodnutie súdu o vylúčení účasti poškodených z trestného konania spočívalo. Tá potom uplynula dňa

28.6.2006. Pretože predmetný návrh na začatie konania podala žalobkyňa na súd až dňa 3.7.2007, a
teda po uplynutí zákonom stanovenej štvorročnej premlčacej doby, žalobkyni žalobou uplatnený nárok
voči žalovanej v 2. rade nepriznal.

Výrok o náhrade trov konania odôvodnil použitím ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a skutočnosťou, že žalovaný
v 1. rade až 2. rade si voči žalobkyni náhradu trov konania neuplatňovali. O ich práve na náhradu trov

konania preto nerozhodoval v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p., iba vyslovil, že žalobkyňa právo na náhradu
trov konania voči nim nemá.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa z odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm.
d) O.s.p. t.j., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a tiež z dôvodu, že súd vec nesprávne právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Navrhla
zmeniť napadnutý rozsudok a vyhovieť žalobe v celom rozsahu.

Predovšetkým namietla právny záver súdu prvého stupňa o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie
žalovaného v 1. rade, pokiaľ za orgán konajúci v mene štátu označila Ministerstvo financií SR, ako i jeho

právny záver o nepreukázaní podmienok zodpovednosti za škodu štátu za škodu spôsobenú v rámci
plnenia jeho úloh. V tejto súvislosti tvrdila, že majetková škoda jednoznačne existuje a v návrhu žaloby
ju špecifikovala ako nevrátenú istinu vkladu vloženú do nebankového subjektu s príslušenstvom. Jasne
špecifikovala i nesprávny úradný postup orgánu štátu už pri rozhodovaní o udelení živnostenského
oprávnenia v rozpore so živnostenským zákonom č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon), ktorý živnostenské oprávnenie žalovanej v 2. rade udelil bez náležitého uváženia
jej kvalifikácie, praxe i majetku, a poukazom na tvrdenie bývalého ministra hospodárstva Pavla Ruska,
že v prípade žalovanej išlo o klamlivú reklamu, namietala, že takúto reklamu ministerstvo hospodárstva
SR nezakázalo a štát si riadne neplnil svoju úlohu pri kontrolnej činnosti ostatných štátnych orgánov,
ako daňové úrady, finančná polícia a prokuratúra.

Žalovaní v 1. a 2. rade sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrili.

Odvolací súd (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala žalobkyňa v zákonnej lehote (§ 204
ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu voči ktorému je odvolaniu prípustné (§ 201 O.s.p.), odvolaním napadnutú

vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok verejne
vyhlásil v súlade s ust. § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p. dňa 30. apríla 2014 v pojednávacej miestnosti
č. 207 na 2. poschodí Krajského súdu v Košiciach.

Po preskúmaní rozsudku v medziach a z dôvodov podaného odvolania, spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné
podľa § 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť vo výroku, ktorým zamietol žalobu žalobkyne voči
žalovanej v 2. rade. Vo vzťahu k nároku žalobkyne voči žalovanému v 1. rade však neboli splnené
podmienky pre potvrdenie a ani pre jeho zmenu rozsudku v tejto jeho napadnutej časti, ale rozsudok
bolo potrebné v tejto časti zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h) a f) O.s.p. a vec vrátiť súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

Odvolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodné odvolanie žalobkyne proti rozsudku v časti, ktorou bola
jej žaloba voči žalovanej v 2. rade zamietnutá, pretože súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový
stav potrebný pre právne posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Prvostupňový súd

vykonal v tejto časti náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých
pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ako aj na opodstatnenosť tvrdení žalovanej v 2. rade z
hľadiska skutočností, ktoré uvádzala na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov
vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ichzáklade vyvodil vo veci samej aj správny právny záver o dôvodnosti žalovanou v 2. rade uplatnenej
námietky premlčania nároku žalobkyne na náhradu škody proti žalovanej v 2. rade, keď na vec aplikoval
zodpovedajúce ustanovenia zodpovedajúcej hmotnoprávnej normy (ustanovenie § 387 ods. 1, § 388

ods. 1, § 391 ods. 1, § 397, § 398, § 402 a § 405 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 43 ods. 1 veta
druhá a ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku, v znení účinnom do 30.11.2003), ktoré
aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby voči žalovanej v 2. rade aj náležite v
súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami, podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a

dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných
námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania.

Odvolací súd sa podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., s prihliadnutím na obsah spisu a z neho vyplývajúci
skutkový a právny stav, nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne
vadymajúcezanásledoknesprávnerozhodnutieonárokužalobkynevočižalovanejv2.rade(§212ods.

3 O.s.p.) v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním
v tejto časti napadnutého rozsudku prvostupňového súdu. Podrobné a vyčerpávajúce odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa si nežiada ani doplniť dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia, pretože by odvolací súd iba zopakoval správnosť záverov súdu prvého stupňa.

V odvolaní žalobkyňa v tejto časti neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu
súdom prvého stupňa zisteného stavu, alebo jeho právneho hodnotenia a ani takými, o ktorých by súd
prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol zvážil. Z konania pred
súdom prvého stupňa iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní
uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci o nároku žalobkyne voči

žalovanej v 2. rade.

Uplatnenými odvolacími dôvodmi § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. žalobkyňa spochybnila vecnú
správnosťnapadnutéhorozsudkuivčasti,ktorousúdprvéhostupňazamietoljejžalobuvočižalovanému
v 1. rade.

Odvolací súd pripomína, že námietka nesprávnosti skutkových zistení podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.,
t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
sa nespája s akoukoľvek skutkovou výhradou. Musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd
vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, ak

výsledok hodnotenia dôkazov súdom nie je v súlade s § 132 O.s.p. z dôvodu, že súd prvého stupňa vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak
nevyšli za konania najavo, že súd opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli za konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého
stupňa založil na vadnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde logický rozpor v hodnotení

dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, že výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až
§ 135 O.s.p..

Pokiaľ obsah odvolacích námietok žalobkyne smeroval k spochybeniu právneho posúdenia veci súdom
prvého stupňa (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový
stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny náležitý právny predpis, alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho, ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.

Žalobkyňa predovšetkým prvostupňovému súdu vytýka, že napadnuté rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení otázky pasívnej legitimácie žalovaného v 1. rade.

Je nesporným, že na posudzovaný právny vzťah sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, ktorý bol účinný do 30.6.2004 (§ 27 ods. 2 prechodných a záverečných ustanovení zákonač. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.4.2004), pretože k žalobkyňou tvrdenému nesprávnemu
úradnému postupu malo dôjsť v období roku 1999, t.j. v čase pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona

č. 514/2003 Z.z..

Zodpovednosť štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánuštátualebojehonesprávnymúradnýmpostupommácharakterobčianskoprávnejzodpovednosti.
Citovaný zákon je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom osobitným, preto pokiaľ tento osobitný

zákon neobsahuje vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom (§ 20 citovaného
zákona).

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. zodpovedá štát za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 tohto zákona nesprávnym
úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť (§

18 ods. 2 citovaného zákona).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (rovnako ako zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánov štátu) je zodpovednosť objektívna (bez ohľadu
na zavinenie), u ktorej, aby bola daná, musia byť súčasne splnené tieto tri podmienky: 1) nesprávny

úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody.

I keď zákon č. 58/1968 Zb. nesprávny úradný postup nedefinuje, z obsahu tohto pojmu vyplýva, že podľa
okolností jednotlivého prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého

štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z poruchy
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Správnosť úradného postupu je potrebné posudzovať i z hľadiska
účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.

Pretože pojem škody zákon č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje a ani neupravuje rozsah je náhrady,
je treba aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a
škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a) nastala v majetkovej sfére poškodeného, b) je
objektívnevyjadriteľnávpeniazochac)jenapraviteľnáposkytnutímmajetkovéhoplnenia,predovšetkým
peňažného.

Na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom má právo každý (čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky). Svojho práva sa môže každý domáhať na nezávislom a nestrannom súde zákonom
ustanoveným postupom (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Postup súdu a účastníkov v

občianskom súdnom konaní upravuje Občiansky súdny poriadok, a to tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov,
na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.).

Účastníkmiobčianskehosúdnehokonaniasú(podľatzv.prvejdefinície)žalobcaažalovaný(§90O.s.p.).

Toto vymedzenie sa zakladá čisto procesným spôsobom: žalobcom je ten, kto podal na súd návrh na
začatie konania (žalobu) a žalovaným je (vždy a iba) ten, koho žalobca v žalobe za tohto účastníka
konania (za žalovaného) označil.

Spôsobilosť byť účastníkom konania, t.j. spôsobilosť mať zákonom priznané procesné práva a

povinnosti, má zásadne ten, kto má podľa hmotného práva spôsobilosť mať práva a povinnosti (tzv.
právnu subjektivitu), teda fyzické osoby (ich spôsobilosť mať práva a povinnosti v občianskoprávnych
vzťahoch vyplýva z ust. § 7 Občianskeho zákonníka), právnické osoby (§ 18 Občianskeho zákonníka)
a štát (Slovenská republika). Ak je štát účastníkom občianskoprávnych vzťahov, je právnickou osobou
(§ 21 Občianskeho zákonníka) a koná za neho príslušná organizačná zložka štátu. V civilnom súdnom

konaní pritom môže štát v závislosti od hmotnoprávnej kvalifikácie predmetu sporu, vystupovať buď ako
aktívne legitimovaný, alebo pasívne legitimovaný subjekt.Vecná legitimácia ustanovuje, kto je nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom
prípade so zreteľom k hmotnému právu. Nedostatok vecnej legitimácie totiž znamená, že žalobca nebol
nositeľom práva, o ktoré v posudzovanej veci išlo. K aktívnej (i pasívnej) legitimácii sa súd vyjadruje v

rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním.

Pasívne legitimovaným je štát vždy, ak ide o žalobu na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.,
ako i podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov. Otázka, ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu

má v mene žalovaného konať, však nie je otázkou pasívnej legitimácie, pretože zistené nedostatky v
jeho zastúpení majú povahu nedostatku procesných podmienok konania (R 48/1967). Posúdenie, ktorý
orgán je príslušný konať mene štátu, má tak len procesný význam z hľadiska predmetu sporu. V prípade,
ak súd je toho názoru, že za štát má konať iný orgán, ako bol označený účastníkom konania v žalobe,
je povinný sa postarať o odstránenie procesnej vady žaloby.

V prejednávanej veci je z obsahu žaloby zrejmé, že žalobkyňa v žalobe označila za žalovaného v 1. rade
jednoznačne a nezameniteľne štát - Slovenskú republiku. Ako organizačnú zložku konajúcu v jeho mene
potom označila Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Z ďalších údajov obsiahnutých v žalobe, ako
i z odôvodnenia rozsudku v tejto preskúmavanej časti (vo vzťahu k nároku proti žalovanému v 1. rade)
vyplýva, že sa voči takto označenému žalovanému na súd obracia so svojim nárokom na náhradu škody

zo zodpovednosti štátu nesprávnym úradným postupom.

V nadväznosti na uvedené je potom predčasný a preto nesprávny záver súdu o zamietnutí žaloby
voči žalovanému v 1. rade v situácii, ak zákon č. 58/1969 Zb., ktorý ako osobitný právny predpis
upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom, žalobkyňa za žalovaného v 1. rade označila štát (Slovenskú republiku) a dôvodom
zamietnutia žaloby voči žalovanému v 1. rade bol (o.i) záver súdu prvého stupňa, že Ministerstvo financií
Slovenskej republiky dozor nad dodržiavaním ustanovení upravujúcich reklamu v osobitných predpisoch
a ani zisťovanie trestných činov a potrestanie páchateľov trestne činnosti vo svojej pôsobnosti nemá.

Izolované posudzovanie organizačnej zložky štátu tak, ako je označený žalobkyňou, síce naznačuje,
že žalobkyňou označená organizačná zložka nespĺňa podmienky byť tým, kto je oprávnený konať za
žalovaného,avšaksozreteľomnaďalšiesúvislostiatvrdeniažalobkynevžalobe,všaknemožnodospieť
ktakejjejidentifikácii,ktorábyuvedenýzáverumožňovalasúduprijaťjednoznačnevsituácii,akštát(ako
zodpovedný subjekt) žalobkyňa následne v žalobe zároveň zástupne identifikovala i pomocou ďalších

jeho organizačných článkov (zložiek), keď namietala správnosť (zákonnosť) postupu vlády Slovenskej
republiky a jej výkonných orgánov, Okresného úradu Košice II (ktorý mal v rozpore so zákonom udeliť
žalovanej v 2. rade živnostenské oprávnenie), orgánov činných v trestnom konaní (nečinnosť okresnej
prokuratúry), ako i nesprávny úradný postup Ministerstva financií Slovenskej republiky.

Zuvedenéhojepotomzrejmé,ževdanomprípadežalobkyňouzvolenéoznačeniežalovanéhov1.rade-
Slovenská republika (prípadne i s označením nesprávneho orgánu, ktorý má konať v jeho mene), vytvára
procesnú situáciu, ktorá nezakladá dôvod pre posúdenie vecnej legitimácie žalovaného v 1. rade (v
danom prípade pasívnej), ale vadu žaloby, spočívajúcu v tom, že žalobkyňa v rozpore s požiadavkou ust.
§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 O.s.p. osobu oprávnenú konať za žalovaného (štát) označila spôsobom, ktorý v

spojení s ostatnými v žalobe uvedenými skutočnosťami a ich naznačenou právnou kvalifikáciou zakladá
logický a vecný rozpor a bráni jej vecnému prejednaniu a pokračovaniu v konaní v časti o náhradu škody
z nesprávneho úradného postupu štátu.

Z obsahu spisu však vyplýva, že v posudzovanej veci žalobkyňa nebola riadne poučená a vyzvaná

na odstránenie vád návrhu, pri súčasnom rešpektovaní ustálenej judikatúry všeobecných súdov, podľa
ktorej nie je vecou súdu, aby žalobcu poučoval o hmotnom práve (§ 5 ods. 1 O.s.p.) a ani o otázkach
vecnej legitimácie. Zásada vigilantibus iura ako doplnok zásady ignorantia iuris nocet, neminem excusat,
objektivizuje ust. čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zo strany štátnych orgánov predpokladá
nielen znalosť právnych predpisov, ale aj to, že tieto budú aplikovať s odbornou starostlivosťou, tj. podľa

ich účelu a zmyslu v nich zákonodarcom vyjadrených.

Uvedené je nutné považovať za vadu konania, na ktorú odvolací súd v zmysle ust. § 212 ods. 3
O.s.p. prihliada z úradnej povinnosti, keďže mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zároveňpredstavuje významný zásah do procesného postavenia žalobkyne a do jej práva na spravodlivé súdne
konanie, čo je vždy dôvod na zrušenie rozsudku odvolacím súdom.

Vzhľadom na túto vadu konania a tiež z dôvodu, že rozsudok v jeho napadnutej časti spočíva na vyššie
uvedenom nesprávnom právnom posúdení, v dôsledku ktorého súd prvého stupňa nedostatočne zistil
skutkový stav veci, odvolací súd ho zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h) a f) O.s.p. spolu so súvisiacim
výrokomotrováchkonaniaavrozsahuzrušeniavecvraciasúduprvéhostupňanaďalšiekonanie(odsek
2 tohto zákonného ustanovenia).

Úlohou súdu prvého stupňa po vrátení veci bude vyzvať žalobkyňu na odstránenie vyššie uvedených
vád žaloby. V prípade, ak žalobkyňa neoznačí správne štátny orgán (štátne orgány), konajúci (e) v
mene štátu, je súd povinný konať s orgánom, ktorý je oprávnený v týchto vzťahoch menom štátu
vystupovať. Podľa § 21 ods. 4 veta prvá O.s.p. totiž za štát pred súdom koná štátny orgán v
rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa

osobitného predpisu. Uvedené platí aj s ohľadom na ust. § 121 O.s.p., v zmysle ktorého nie je nutné
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, právne predpisy uverejnené
alebooznámenévZbierkezákonovSRaprávnezáväznéakty,ktorébolizverejnenévÚradnomvestníku
Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie. Následne súd opätovne vo veci v tejto
časti rozhodne. Rozhodnutie je pritom potrebné odôvodniť tak, aby malo všetky náležitosti v zmysle §

157 ods. 2 O.s.p. a mohlo byť predmetom odvolacieho prieskumu. Pri rozhodovaní prihliadnuť na všetky
skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, ako aj na skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi
sporné (§ 153 O.s.p. v spojení s ust. § 132 O.s.p.), v intenciách vyššie uvedeného prihliadnuť na všetky
relevantné argumenty sporových strán (uvedené i v odvolaní žalobkyne).

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa o trovách celého konania, vrátane trov tohto
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. , v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.