Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 23, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/260/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217707
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217707.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Harbutu a členov senátu JUDr.

Ingrid Doležajovej a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 11. júna 2013 č.k.
25C/29/2013-47, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 125 eur ako náhrady škody a sumy 385 eur ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn.
7Er/340/2012. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods.
1-3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2 a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného konania (ďalej
len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní
vedenom na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 7Er/340/2010 podal súdny exekútor súdu dňa 07. 06.
2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie

a Okresný súd Levice (ďalej len „exekučný súd“) dňa 25. 10. 2010 vydal exekútorovi poverenie na
vykonanie exekúcie. Navrhovateľ ako oprávnený podal sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 30.
08. 2010. Exekúcia skončená nie je. Konštatoval, že písomná žiadosť navrhovateľa na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody bola odporcovi podaná dňa 23. 04. 2012 a po márnom uplynutí
6-mesačnej lehoty si navrhovateľ nárok uplatnil na súde. S ohľadom na skutočnosť, že od podania
návrhu na vydanie poverenia dňa 07. 06. 2010 do uplatnenia si náhrady škody u odporcu dňa 23. 04.
2012 neuplynula 3-ročná lehota, nepovažoval za dôvodnú odporcom vznesenú námietku premlčania.

Následne preto zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či existuje dôvod
na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda navrhovateľovi vznikla. V tejto súvislosti uviedol, že v
zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku účinného v čase podania návrhu na vydanie poverenia
bolo možné vydať poverenie na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierovnimi schválených a rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol do tohto ustanovenia daný až novelou
účinnou od 01. 06. 2011. Nestotožnil sa s názorom navrhovateľa, že rozhodcovský rozsudok bol v
čase podania návrhu na vykonanie exekúcie exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného

poriadku, pretože uvedená novela by v takomto prípade bola nadbytočná a táto podľa komentára sa
vzťahuje aj na konanie začaté pred jej účinnosťou. Argumentoval, že k vydávaniu poverení na základe
exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, dochádzalo a dochádza tak podľa § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku. Podporne poukázal i na dôvodovú správu k označenej novele, z ktorej
vyplýva úmysel zákonodarcu, ktorý je podstatný pre výklad zákona. V čase podania návrhu na vydanie

poverenia tak lehota v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala, pričom
exekučný súd vydal poverenie po 140 dňoch od doručenia žiadosti a nie ako navrhovateľ tvrdil, s viac
ako 7-mesačným omeškaním. Mal za to, že táto lehota je primeraná aj s ohľadom na to, že v rámci
exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy, ako i materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku a nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania, v dôsledku čoho
nejde o rozhodnutie jednoduché. V tomto kontexte dal do pozornosti i skutočnosť, že ani exekútor

nedodržal 15-dňovú lehotu ustanovenú v § 44 ods. 1 Exekučného poriadku na podanie žiadosti na súd,
z čoho však navrhovateľ žiadne závery nevyvodzoval. Ďalej uviedol, že i keď súd nie je v tomto konaní
oprávnený konštatovať prieťahy v konaní, žiadne konanie, v ktorom by bolo možné konštatovať prieťahy
aktorébyvzmysle§9ods.2zák.č.514/2003Z.z.vplatnomzneníbolorelevantnéprepriznanienáhrady
škody, sa neviedlo. Uvedené ustanovenie je síce platné od 01. 01. 2013 a návrh bol podaný v roku 2012,

dospel však k záveru, že toto ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri
skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. platného v čase začatia tohto konania. Taktiež
dospel k záveru, že lehota na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku neexistovala.
Nevydanie poverenia v dobe 140 dní je zanedbateľné, a preto je potrebné skúmať, či skutočne došlo
u navrhovateľa ku škode v dôsledku vydania poverenia v tejto dobe. Navrhovateľ ako oprávnený

podal síce sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú oprávnený podal hromadne, opakovane do množstva
ďalších konaní a táto sťažnosť bola reakciou navrhovateľa na to, že exekučný súd žiadal o doplnenie
návrhu na vydanie poverenia, s ktorým oprávnený nesúhlasil (predloženie zmluvy o úvere). Dodal,
že rozhodovaciu činnosť, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup a nedodržanie zákonnej
lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Taktiež uviedol, že navrhovateľ vo svojom

návrhu v podstate žiada, aby v tomto konaní bolo opätovne preskúmané rozhodnutie exekučného súdu,
napádajúc i samotné zdôvodnenie rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na právny názor vyslovený
v rozhodnutiach označených odvolacích súdov, ako aj Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR,
týkajúcich sa exekučného titulu vydaného v rozpore so zákonom na základe rozhodcovskej doložky.
Podľa jeho názoru tak v konaní nebol zo strany exekučného súdu preukázaný nesprávny úradný postup

a naviac navrhovateľ v konaní nepreukázal ani vznik škody, ktorú v návrhu len všeobecne popísal,
avšak ju nijako nedokladoval a tiež ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Aj pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, túto navrhovateľ obdobne nepreukázal a nezdôvodnil,
pričom doba, ktorá uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia až do
rozhodnutia o nej, nemohla žiadnym negatívnym spôsobom navrhovateľa zasiahnuť a vyvolať v ňom

neistotu ako morálnu ujmu, ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie a tiež vyvolať riziko ohrozujúce
konečné vymoženie pohľadávky. Preto sa ďalej ani výškou škody a nemajetkovej ujmy nezaoberal a
návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a
odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, náhradu trov konania nepriznal, pretože tieto nešpecifikoval a
žiadne trovy mu ani nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi

konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa vytvoril konštrukciu,
podľa ktorej uplatnený nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy je anulovaný nedôveryhodnosťou
údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis
exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré
mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté

listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnejneistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a
posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť

odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu
neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je
aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite,
ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast

ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj
právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti
súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti
s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. V

neposlednom rade vytkol prvostupňovému súdu zamietnutie jeho návrhu na znalecké dokazovanie
len s poukazom, že nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, čím mu
znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Tým
svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie
navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie

navrhovateľa nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
125 eur z titulu náhrady škody a sumy 385 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho

úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod sp.
zn. 7Er/340/2012. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti
súdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcievzákonomstanovenej15-dňovejlehote
avprieťahochvkonaníprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 8 mesiacov.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebonesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Odvolací súd v úvode poznamenáva, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4
Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zákon číslo 514/2003 Z.z. osobitným zákonom,
ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda

bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu

za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej

slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o

objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V predmetnej veci odvolací súd, poukazujúc na vyššie uvedené závery, posudzoval existenciu
predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v tomto konaní, čo vykonal
i súd prvého stupňa a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Niet totiž sporu
o tom, ako to vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 7Er/340/2012, že exekučnému
súdu bola dňa 07. 06. 2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej X. C.,
bytom Q. č. XXX, o vymoženie 612 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. v Bratislave zo
dňa 29. 03. 2010 č.k. SR 01389/10. Exekučný súd dňa 25. 10. 2010 poveril súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním predmetnej exekúcie. Oprávnený založil do exekučného spisu

podanie, označené ako Sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v
konaní zo dňa 30. 08. 2010, ktoré podanie bolo podané do ďalších exekučných vecí bez konkrétnej
špecifikácie a vytýkaných vád exekučnému súdu v danej veci, pričom toto podanie nebolo adresované
predsedovi súdu, nebolo oprávneným podpísané a nebolo podané zaručeným elektronickým podpisom.
Podľa navrhovateľa postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď

k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej
lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 7 mesiacov), ktoré je potrebné s ohľadom na
právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z
dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si preto uplatnil náhradu škodypredstavujúcu ním účelne vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím exekučného súdu. Tieto pozostávali zo sumy 70 eur vynaloženej na správu pohľadávky

prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40 eur
na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15 eur na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na
poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde,
t.j.celkovoškodapredstavujesumu125eur.Zároveňsinavrhovateľuplatnilináhradunemajetkovejujmy

v peniazoch vo výške 385 eur za bezdôvodnú nečinnosť exekučného súdu 7 mesiacov, keď márnym
uplynutímtohtočasubolireálneohrozenéjeholegitímneočakávania,žesprávnympostupomsúdudôjde
k vymoženiu pohľadávky a tiež došlo k vyvolaniu rizík a to k zániku povinnej, k zmareniu účelu konania
pre stratu kontaktu s povinnou a k insolvencii povinnej.

Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení zák.

č. 144/2010 účinného od 01. 06. 2010, t.j. v čase doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“) súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí

exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/
a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa§41ods.1Exekučnéhoporiadkuexekučnýmtitulomjevykonateľnérozhodnutiesúdu,akpriznáva

právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

V zmysle § 41 ods. 2 EP, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu, okrem iného aj na podklade
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a
povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s

vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/), vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených (písm. d/) a iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa
zákon (písm. i/).

Vychádzajúc z vyššie cit. zák. ustanovení za situácie, keď exekučným titulom bol rozhodcovský

rozsudok, ktorý, podľa na vec dopadajúcej platnej úpravy, bolo potrebné považovať za exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku, nie podľa § 41 ods. 2 písm. d/ EP ako nesprávne
konštatoval súd prvého stupňa, sa na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre exekučný súd
vzťahovala 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora. S ohľadom na zhora uvedené skutkové
zistenia v predmetnej exekučnej veci táto lehota dodržaná nebola a k vydaniu poverenia exekučným

súdom došlo až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.

I napriek tomuto zisteniu odvolací súd v zhode so záverom súdu prvého stupňa zastáva názor, že v
sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy,

ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne poukazuje. Podľa čl.
48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto
smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k
prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Hodnotiac postup

exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, ako už bolo uvedené, že žiadosť súdneho
exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 07. 06. 2010 a exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok zaväzujúci povinnú na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na
tento exekučný titul, exekučný súd viazaný ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, zvýrazňujúcimzodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia ako výsledku náležitého preskúmania, okrem
iného i exekučného titulu, dňa 25. 10. 2010 vydal poverenie pre exekútora na vykonanie exekúcie.
Ani odvolací súd, tak ako súd prvého stupňa, nezistil v postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol

po štyroch mesiacoch od doručenia žiadosti (nie viac ako 7 mesiacov, čo v návrhu zavádzajúco
uviedol navrhovateľ), s ohľadom na okolnosti danej veci, zbytočné prieťahy. Tento záver je súladný
i s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k
porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky sa síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich

nedodržanie sa automaticky nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a
nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48
ods. 2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02).

Samotné zistenie, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom došlo po
uplynutí zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zák. č.
514/2003 Z.z.. Podľa zhora podaného výkladu odvolacieho súdu, musia byť totiž splnené i ďalšie
dva predpoklady, a to: vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť medzi

konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou, na preukázanie ktorých
predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno práve navrhovateľa. V danom prípade si navrhovateľ svoju
dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov. Ním predkladané
tvrdenia o vzniku škody vo výške 125 eur, predstavujúce náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období medzi

doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu
o tejto žiadosti, odvolací súd považuje za zavádzajúce. Vychádzajúc z elementárnej logiky veci,
totiž navrhovateľ ako právnická osoba, ktorej náplňou činnosti, ako je všeobecne známe, je práve
vymáhanie pohľadávok, nesporne na zabezpečenie svojej bezporuchovej činnosti musí viesť databázu
vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne zániku

iným spôsobom a to aj v dobe, keď exekútor poverený vykonaním exekúcie začal exekúciu vykonávať.
Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti so správou týchto pohľadávok, administratívnymi prácami,
udržiavaním informačného systému, atď. tak nemôžu predstavovať zmenšenie majetku navrhovateľa v
čase nerozhodnutia súdu o žiadosti exekútora. Naviac, podľa obsahu exekučného spisu, navrhovateľ
ako oprávnený v danom exekučnom konaní len jediný raz podal hromadnú sťažnosť zo dňa 30. 08.

2010 na prieťahy v konaní, ktorú sťažnosť však nie je možné považovať za sťažnosť adresovanú
predsedovi súdu na prieťahy v konaní v danej veci, nakoľko neobsahuje podstatné náležitosti (nebola
adresovaná predsedovi súdu, nebola podpísaná zástupcom oprávneného, neboli konkretizované a
presne špecifikované prieťahy v konaní). Za danej situácie niet tak príčinnej súvislosti medzi konaním
exekučného súdu a navrhovateľom tvrdenou škodou. Rovnako tak i vznik nemajetkovej ujmy na strane

navrhovateľa z ním predkladaných dôvodov, ktoré naviac bez ponúknutia dôkazu o tom, sú len v rovine
teoretických úvah a v tomto smere odvolací súd odkazuje i na náležité dôvody uvádzané prvostupňovým
súdom.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľ ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup

prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods. 1
písm. f/ OSP nezistil.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.