Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 20, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/4/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217514
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217514.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov

senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 19.
septembra 2013 č. k. 25C/6/2013-70, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2, § 16
ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, 2 písm. c) d) a i), §
44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. Zo spisu sp. zn. 11Er/733/2010 Okresného súdu Levice súd zistil,
že návrh na začatie konania o vydanie poverenia bol podaný dňa 25. 08. 2010. O návrhu na vydanie
povereniaexekučnýsúdrozhodoluznesenímzodňa13.10.2010,právoplatnýmdňa16.02.2011tak,že

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený podal
odvolanie, Krajský súd v Nitre rozhodnutie exekučného súdu potvrdil. Exekučné konanie je právoplatne
skončené.

Vzhľadom na to, exekúcia bola začatá v roku 2010 a navrhovateľ sa predbežného prerokovania domáhal
v roku 2012, návrh nebol premlčaný. Do podania návrhu šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo
veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia žiadosti odporcom, žalobu tak už nemohol

súd považovať za predčasnú. Súd zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu
a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm.
d) zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať
poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom
boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol
uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01. 06. 2011. Takáto

novela by bola nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský
rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d), svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, podľa ktorého k novele účinnej od 01. 06. 2010 o zániku 15-dňovej lehoty na vydanie
poverenia, na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností,pre prípad neprípustnosti exekúcie. Novela č. 144/2010 Z. z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred
účinnosťou tohto zákona. K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku
dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Pre výklad zákona je

podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k
novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V čase podania návrhov na vydanie poverenia
lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala.
Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď
podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo

vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne
prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní,
nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení by len takéto podklady by boli relevantné pre priznanie
náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01. 01. 2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd
však mal za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia

pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. platného v čase podania návrhu
na vydanie poverenia a začatia tohto konania. Navrhovateľ tvrdil, že exekučný súd rozhodol po 129
dňoch. Súd zistil, že uznesenie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia bolo vydané za 49 dní od
doručenia návrhu. Súd 36 dní čakal na doplnenie návrhu na vydanie poverenia oprávneným. Oprávnený
návrh nedoplnil. Právny zástupca navrhovateľa bol pred pojednávaním na túto skutočnosť upozornený,

napriek tomu zotrval na podanom návrhu a dôvodoch podania žaloby. Navrhovateľ tak trval na dôvodoch
návrhu, ktoré boli preukázateľne nepravdivé a nároku sa vedome domáhal na základe neexistujúcich
skutočností. Účastníkom exekučného konania rozhodnutím v uvedenej lehote nevznikol stav právnej
neistoty. Navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, navrhovateľ nepreukázal
žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na navrhovateľovi je preukázať svoje tvrdenia.

Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Súd však nevidel dôvod, aby sa nejakou
výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to že k vzniku škody ani nedošlo. Súd v rámci exekučného
konania má právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu
správnosťrozhodcovskéhorozsudku,nekalúpovahurozhodcovskejdoložky,čipriebehrozhodcovského
konania (rozhodnutia: NS SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011, 3 MCdo 11/2010, 5 Cdo 291/2010, US SR IV.

ÚS 60/2011, I. ÚS 16/2002). Exekučný súd vydal rozhodnutie v lehote 13 dní (nerátajúc lehotu, po ktorú
sa čakalo na doplnenie návrhu oprávneným na súd), čo je časovo zanedbateľná, priam krátka lehota
na rozhodnutie. Súd nie je presvedčený, že by bol počas tejto doby navrhovateľ v neistote a hrozila
by mu akákoľvek škoda. Ani nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu
škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002). V prvom rade mal súd za to, že žiadna škoda nevznikla

a v druhom rade, ak by aj teoreticky navrhovateľ nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej
spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie poverenia, teda, že by mu tvrdené
náklady nevznikli aj tak. Vnútroštátny súd má právo konštatovať nekalosť konkrétnych zmluvných
podmienok. Podľa Európskej komisie mal exekučný súd právo konať ex offo. Súd nesúhlasil ani s
právnym názorom navrhovateľa, že rozhodcovský rozsudok je prekážkou domáhaniu sa navrhovateľa

nároku voči dlžníkovi v občianskoprávnom konaní. V prvom rade ide o teoretické tvrdenie
navrhovateľa, ktoré nie je reálne podložené. Navrhovateľ nepreukázal, že by podal návrh voči dlžníkovi
na civilnom súde, ktorý by mu bol zastavení pre prekážku res iudicata. Úvaha o vzniku škody je do
podania, resp. zastavenia uvádzaného konania čistou fikciou. Ako už bolo konštatované rozhodnutie
exekučnéhosúdunebolonezákonné,išloospravodlivéapoprávnejstránkesprávnerozhodnutie,takéto

rozhodnutie tak nemôže byť dôvodom pre vznik škody. Neexistuje tak žiadna súvislosť medzi postupom
exekučného súdu a údajnou škodou navrhovateľa. V druhom rade neúčinný (nulitný) rozhodcovský
rozsudok žiadnu prekážku následného prejednania a rozhodnutia veci nepredstavuje. Exekučný súd má
právo preskúmať, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v
súladesozákonom,t.j.čibolovydanéorgánomsprávomocounajehovydanieačizhľadískzakotvených

v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z
pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov
práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Exekučný súd
je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho

exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený exekučný
titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný
titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne
právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jehozáklade nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia (uznesenie NS SR zo dňa 26. 02. 2013 sp. zn.
4Cdo/236/2012). Z uvedených dôvodov súd návrh zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa §
142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže

žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd
1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci

na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti

súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012
Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vytvára
konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy

anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ
nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to
podľa sekundárnych prejavov, ktorej mali v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal,
aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na

fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto,
že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo

zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd

má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za

prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci

a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací

súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred
súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého
stupňa riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý
rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 odkazuje. Vzhľadom k tomu,
že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal

len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a na potvrdenie záverov súdu prvého stupňa,
k dôvodom odvolania navrhovateľa - odňatie možnosti konať pred súdom, odvolací súd dodáva
nasledovné:

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi

konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon bližšie
v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, vo
všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Postupsúdu,ktorýmsaúčastníkovikonaniaodňalamožnosťkonaťpredsúdomzakladáporušeniepráva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj
napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva

na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny
prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS
62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s

dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je

možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených
právnymi normami.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom v odvolaní
nešpecifikovalaodvolacísúdpopreskúmaníveciakonania,ktorémupredchádzaložiadentakýtodôvod

nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania
(§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval aj ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu
začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie
poverenia, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, preto je táto námietka

navrhovateľa nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný
princíp priamej retroaktivity. Odvolací súd k tomu ešte dodáva, že aj keď súd prvého stupňa v rozsudku

citoval aj ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom od 01. 01. 2013, uvedené nemá za následok
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, pretože súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol aj
správny právny predpis, podľa ktorého vec posúdil, pričom v rozhodnutí uviedol, že toto ustanovenie
citoval z dôvodu výkladu pôvodného ustanovenia. K argumentu o vyvrátení nároku navrhovateľa
konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti údajov navrhovateľa, uvedeným v návrhu odvolací súd uvádza,

že súd prvého stupňa zamietnutie nároku neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, ktorý
podľa jeho vlastného tvrdenia nemal k dispozícii spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite, ale tým, že po vykonaní dokazovania
oboznámením s exekučným spisom Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/733/2010 zistil, že tvrdenie
navrhovateľa, že v tomto konaní došlo k neprávnemu úradnému postupu súdu, pretože rozhodnutie

nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote je nepravdivé, pretože žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola podaná na Okresnom súde Levice dňa 25. 08. 2010 a súd vydal uznesenie č.
k. 11Er/733/2010-11 dňa 13. 10. 2010, ktorým žiadosť JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zo dňa 25. 08. 2010 zamietol. O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie teda bolo rozhodnuté na 49. deň od doručenia návrhu súdu, pričom na 13

deň súd vyzval právneho zástupcu oprávneného na predloženie dokladov, potrebných k rozhodnutiu o
žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, pričom právny zástupca oprávneného na výzvu
súdu nereagoval, preto súd prvého stupňa následne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietol.Ktrvaniustavuprávnejneistotyodvolacísúduvádza,žetým,žeexekučnýsúdneporušilžiadnu
zákonom stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času,

ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho
konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje
svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej
škodynavrhovateľa.Kúvahámnavrhovateľaodĺžke aobmedzenostisúdulehotouodvolacísúddodáva,

že súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie
veci v primeranom čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ
svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Ohľadom záveru súdu prvého stupňao rozpore exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa v plnom
rozsahu stotožňuje, pričom tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS
SRsp.zn.6Cdo6/2013, R46/2012-3Cdo146/2011,6Cdo105/2011).Zuvedenýchdôvodovnapadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.