Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 6, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/330/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216828
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216828.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a sudkýň

JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.
r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 20.
augusta 2013 č. k. 25C/391/2012-70, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2,
§ 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení platnom v čase začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, § 41 ods. 1, § 41

ods. 2 písm. c), d), a i), § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, § 41 ods. 2 písm. c), d), a i)
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení platnom v čase začatia exekúcie, § 44 ods. 2 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení platnom v čase do 31. 05. 2010, ako aj zisteným skutkovým stavom, na
základečohodospelkzáveru,ženávrhzamietol.Boltohonázoru,ženávrhboldostatočnešpecifikovaný

v zmysle § 43 OSP a zákona č. 233/1995 Z. z. platného v čase podania návrhu. Vzhľadom na to,
že exekúcia bola začatá v roku 2010 a navrhovateľ sa predbežného prerokovania domáhal v roku
2012, návrh nebol premlčaný, ako ani žaloba nebola predčasná, pretože súd vo veci rozhodoval po
uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia žiadosti odporcom. Navrhovateľ sa domáhal škody výlučne za
nesprávny úradný postup i z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15-dňovej lehote. Preto
súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní, ale zisťoval, či došlo k nedodržaniu
zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla.

S poukazom na skutočnosť, že k vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského
rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, mal za to, že v čase
podania návrhu na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu neexistovala. Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval výlučne podľa §9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných
prieťahov v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila

sťažnosťnaprieťahyvkonaní,nerozhodolÚstavnýsúdSlovenskejrepubliky,čiEurópskysúdpreľudské
práva. Navrhovateľ tvrdil, že exekučný súd rozhodol po 162 dňoch, avšak súd prvého stupňa zistil, že
uznesenie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia bolo vydané za 64 dní od doručenia návrhu, z
toho však súd 23 dní čakal na doplnenie návrhu na vydanie poverenia oprávneným. Právny zástupca
navrhovateľa bol pred pojednávaním na túto skutočnosť upozornený, napriek tomu zotrval na podanom

návrhu a dôvodoch podania žaloby. Navrhovateľ tak trval na dôvodoch návrhu, ktoré boli preukázateľne
nepravdivé a nároku sa vedome domáhal na základe neexistujúcich skutočností. Okrem toho mal za
to, že predmetné exekučné konania je právoplatne skončené, exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok, v dôsledku čoho účastníkom exekučného konania rozhodnutím v uvedenej lehote nevznikol
stav právnej neistoty. Naviac, navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná,
navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na navrhovateľovi bolo

preukázať svoje tvrdenia. Podľa názoru súdu navrhovateľ nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy, ako
ani ju nezdôvodnil, a preto nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za
to, že k vzniku škody ani nedošlo. Poukázal pritom aj na skutočnosť, že pre rozhodnutie o zamietnutí
návrhu na vydanie poverenia zákonná lehota neexistovala, ako aj dal do pozornosti, že aj exekútor,
u ktorého oprávnený navrhovateľ podal návrh na začatie exekúcie, nedodržal lehotu podľa § 44 ods.

1 Exekučného poriadku na podanie návrhu na súd do 15 dní, z čoho navrhovateľ žiadne tejto žalobe
podobné závery nevyvodzoval. Exekučný súd vydal rozhodnutie v lehote 41 dní (nerátajúc lehotu po
ktorú sa čakalo na doplnenie návrhu oprávneným na súd), čo v dôsledku vyššie uvedeného vyhodnotil
za časovo zanedbateľnú, priam krátku lehotu na rozhodnutie. Z pohľadu súdnictva sa o uvedenej
dobe dá hovoriť ako o krátkom časovom intervale, a preto súd nebol presvedčený, že by bol počas

tejto doby navrhovateľ v neistote a hrozila by mu akákoľvek škoda. Ani nedodržanie zákonnej lehoty
automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002). Bolo potrebné
vyhodnotiť,čiuvedenálehotasúdunavydaniepovereniamohlamaťzanásledokpriznanieškody.Keďže
neboli konštatované zbytočné prieťahy v konaní, či nečinnosť súdu, uvedená lehota bola absolútne
primeraná.Okremtohonebolapreukázanáanipríčinnásúvislosťmedzinesprávnymúradnýmpostupom

a vznikom škody. V prvom rade mal súd za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj
teoreticky navrhovateľ nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním
zákonnej lehoty na vydanie poverenia, teda, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. Zároveň súd
prvého stupňa zistil, že navrhovateľ vo svojich žalobách (bolo podaných veľké množstvo žalôb, v ktorých
si navrhovateľ uplatňuje nárok podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. na voči odporcovi) v podstate

žiada, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní.
Navrhovateľ v podstate napádal aj samotné zdôvodnenie predmetného rozhodnutia exekučného súdu,
pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup nie nesprávne resp. nezákonné rozhodnutie podľa § 5
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd preto k veci dodal, že by predmetné poverenie ani nemohol vydať,
keďže exekučný titul nebol vydaný v súlade so zákonom, keď rozhodcovská doložka bola v rozpore

s dobrými mravmi, resp. išlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podľa súdu navrhovateľ sa nemohol
domáhať nároku podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že podľa neho exekučný súd
nesprávne zdôvodnil rozhodnutie, resp. nesprávne aplikoval právne normy SR alebo EÚ. Záverom preto
dodal, že takéhoto nároku by sa poškodený mohol domáhal len podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z., čo však navrhovateľ vyslovene vylúčil, a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného

súdu nezákonné, čo sa však nepreukázalo. Nič na tom nemohol zmeniť ani posudok JUDr. PhDr. M.
A., že právo EÚ bez splnenia osobitných podmienok ochrany spotrebiteľa nezakazuje, aby majetkové
spory mohli byť rozhodované rozhodcovským súdom. Rovnako tak súd prvého stupňa nesúhlasil ani s
právnym názorom navrhovateľa, že rozhodcovský rozsudok je prekážkou domáhania sa navrhovateľa
nárokuvočidlžníkovivobčianskoprávnomkonaní.Vprvomradenamietal,žeidelenoteoretickétvrdenie

navrhovateľa, pretože nepreukázal, že by podal návrh voči dlžníkovi na civilnom súde a konanie bolo
zastavené pre prekážku res iudicata. V druhom rade namietal, že neúčinný rozhodcovský rozsudok
žiadnu prekážku následného prejednania a rozhodnutia veci nepredstavuje. S poukazom na uvedené
bol toho názoru, že nesprávny úradný postup nemožno skúmať bez ohľadu na okolnosti veci, ktoré viedli
samostatne i vo vzájomnom kontexte súd k zamietnutiu návrhu. Následne rozhodol o trovách konania

podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania,
keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne

zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.

V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol

viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd

nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo

k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal

oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
V poslednej časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky

konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege
ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že
dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania

navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods.
3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmiverejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vyhovel exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim zákonné predpoklady zodpovednosti štátu za
škodu. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným

postupom je zodpovednosť objektívna bez zreteľa na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Základnými
predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup
okresného súdu, ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou. Prvým a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu je práve
nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kedy štát zodpovedá za podmienok ustanovených

zák. č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia

prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak
ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia škody v sume 889,- eur a
nemajetkovej ujmy v sume 177,80 eura v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice
v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 12Er/546/2010 (EX 7642/2010). Navrhovateľ nesprávny
úradnýpostupcharakterizovalnevydanímrozhodnutiaožiadostioudeleniepovereniavzákonnejlehote,

ale až s omeškaním viac ako 162 dní, nesústredenosťou a zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní.

Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 12Er/546/2010 súd prvého stupňa správne zistil, že návrh na
vydanie poverenia bol exekučnému súdu doručený dňa 05. 08. 2010 pre vymoženie sumy 184,00 eura sprísl. proti povinnému: E. B., bytom J. na základe exekučného titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu sp. zn. SR 01267/10, ktorý vydala Slovenská rozhodcovská a. s. dňa 26. 03. 2010, právoplatný
dňa 19. 04. 2010 a vykonateľný dňa 22. 04. 2010. Výzvou zo dňa 16. 09. 2010 bol oprávnený vyzvaný

na doručenie overenej fotokópie zmenky, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu a tiež
overenej fotokópie Dohody o vyplnení zmenky uzatvorenej medzi oprávneným a povinným, ktoré boli
doručené exekučnému súdu dňa 29. 09. 2010. Následne, dňa 08. 10. 2010 exekučný súd rozhodol o
návrhu na vydanie poverenia tak, že žiadosť o udelenie poverenia zamietol. V dôsledku včas podaného
odvolania oprávneným odvolací súd uznesením zo dňa 30. novembra 2010 č. k. 25CoE/72/2010-30

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Po rozhodnutí odvolacieho súdu došlo súdu prvého
stupňa späťvzatie odvolania.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe dostatočne zisteného skutkového stavu,
z ktorého vyvodil aj správne právne závery na základe aplikácie správnych zákonných ustanovení.

Stotožňuje sa s názorom súdu prvého stupňa, že v čase podania žiadosti na vydanie poverenia v prípade
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu 15-dňová lehota neexistovala, vychádzajúc z ust. §
41 ods. 2 písm. d) zák. č. 233/1995 Z. z. platného od 01. 06. 2013 a to z dôvodov, ktoré podrobne
vysvetlil súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí a s ktorými odvolací súd sa plne stotožňuje. V
tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že aj samotný oprávnený ovplyvnil dĺžku exekučného konania,

keď oprávnený na výzvu súdu na doručenie overenej fotokópie zmenky a Dohody o vyplnení zmenky,
reagoval až 29. 09. 2010 (zaslaním príslušných písomnosti) a od tohto dátumu rozhodol exekučný súd
napadnutým uznesením za 9 dní. V kontexte už s vyššie uvedeným len treba dodať, že ani samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty (čo nie je tento prípad) nemožno automaticky hodnotiť ako
porušenie základného práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II.

ÚS 971/2012, I.ÚS 86/02). Samotné nedodržanie lehoty nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od
ostatných okolností, ktoré majú vplyv na jej plynutie.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľovi v danej veci nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej
a majetkovej ujmy v zmysle § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, keď súd nemohol porušiť právo navrhovateľa pri rozhodovaní o
udelení, resp. zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu,
že jeho návrh bol zamietnutý z dôvodu absencie platného exekučného titulu, keď navrhovateľom
predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej vykonateľnosti, a teda na jeho základe preto
nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť mu v tejto súvislosti škoda, za ktorú by

mal zodpovedať štát.

Vzhľadom na vyššie uvedené považoval odvolací súd námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní za
nedôvodné. V konaní nebolo preukázané odňatie možnosti konať pred súdom, pričom nevykonanie
dôkazov podľa návrhov a predstáv navrhovateľa takýmto postupom nie je. K námietke interpretácii ust.

§ 9 ods. 1 (zák. č. 514/2003 Z. z.) „inšpirovanej“ ust. § 9 ods. 2 citovaného zákona v znení zák. č.
412/2012 Z. z. odvolací súd uvádza, že namietanú retroaktivitu z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nie je možné vyvodiť, keď súd prvého stupňa aplikoval správne znenie § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.
z. Pokiaľ navrhovateľ vo svojom odvolaní poukazuje na prieťahy v konaní, súd prvého stupňa správne
uviedol, že prípadné prieťahy v konaní môže konštatovať jedine ústavný súd, prípadne Európsky súd

pre ľudské práva. Ostatné dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní sa nedotýkali hmotno-právnych
dôvodov, pre ktoré bol návrh zamietnutý, preto ich odvolací súd považuje za dôvody bez právneho
významu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne

správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, keď v podrobnostiach poukazuje na správne a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods.
1 OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní trovy odvolacieho konania nepriznal, pretože

si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.