Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 26, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/409/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108212787
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1108212787.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej

a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a Mgr. Anny Križákovej v právnej veci navrhovateľa: PRVÁ
ZVÁRAČSKÁ, a.s., IČO: 35 805 609, Kopčianska č. 14, Bratislava, zastúpený: GRMAN & PARTNERS,
s. r. o., IČO: 36 861 553, Landererova ul. č. 1, Bratislava, proti odporcom: 1/ Slovenská republika
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 133 073, Župné námestie č. 13,
Bratislava, 2/ Slovenská republika - Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, IČO: 36 064
220, Odborárske námestie č. 3, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16. augusta 2012, č. k. 7C/79/2008 - 287, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcom 1/
a 2/ domáhal náhrady škody v sume 1. 564. 638, 20,- Sk (51. 936, 47 eur) spôsobenej nesprávnym
úradným postupom. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 1 ods. 1, § 2, § 9 ods. 1, § 10 zák. č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, § 33 ods. 1, 2 zák. č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov a vecne zamietnutie
návrhu voči odporcovi 2/ tým, že nie je v konaní vecne pasívne legitimovaným subjektom, nakoľko za
spôsobenúškodunezodpovedákonkrétnysprávnyorgán(ÚradnaochranuosobnýchúdajovSlovenskej

republiky je orgánom štátnej správy s celoslovenskou pôsobnosťou so sídlom v Bratislave, nie je
však ústredným orgánom štátnej správy podľa zák. č. 575/2001 Z. z. o organizácii a činnosti vlády a
organizácii štátnej správy), ale štát - Slovenská republika, zastúpená príslušným správnym orgánom s
tým, že odporca 1/ je nositeľom vecnej pasívnej legitimácie v konaní, keďže štát (Slovenská republika)
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom zodpovedá a jeho zodpovednosť je objektívna,
t. j. nemôže sa jej zbaviť. Zamietnutie návrhu navrhovateľa voči odporcovi 1/ súd prvého stupňa ďalej
odôvodnil vecne tým, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď ním uplatnenú škodu,

ktorá mu mala vzniknúť titulom nesprávneho úradného postupu v konaní žiadnym dôkazom nepodložil
a nepreukázal, že k úbytku na jeho majetku došlo nesprávnym úradným postupom Úradu na ochranu
osobných údajov Slovenskej republiky. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na
skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal v konaní, že medzi rozhodnutím Úradu na ochranu osobných
údajov Slovenskej republiky a navrhovateľom uplatnenou škodou existuje príčinná súvislosť, z dôvodu
ktorého návrh navrhovateľa voči odporcovi 1/ zamietol. Vo svojom rozhodnutí súd prvého stupňa uviedol,
že navrhovateľ za nesprávny úradný postup považoval nezákonné rozhodnutie odporcu 2/ zo dňa 29.

01. 2004, č. k. P139003OU-0416/04-O, ktorým mu mala byť spôsobená škoda, keď Slovenská národná
akreditačná služba pozastavila navrhovateľovi účinnosť osvedčenia o akreditácii č. P006 zo dňa 17.
03. 2003, čo mu spôsobilo stratu zákazníkov a pokles tržieb, pričom z obsahu rozhodnutia Slovenskej
národnej akreditačnej služby zo dňa 05. 01. 2005, ktorým rozhodnutím bola pozastavená účinnosťosvedčenia o akreditácii navrhovateľa pod č. P006 zo dňa 17. 03. 2003 dňom 07.01.2005 a následne
z nasledujúceho rozhodnutia Slovenskej národnej akreditačnej služby (ďalej „SNAS“) zo dňa 26. 01.
2005, ktorým bola obnovená účinnosť osvedčenia o akreditácii č. P006 zo dňa 17. 03. 2003, nevyplýva,

že by v čase od 05. 01. 2005 do 26. 01. 2005 bola navrhovateľovi pozastavená účinnosť o akreditácii
v dôsledku rozhodnutia Úradu (odporcu 2/) zo dňa 29. 01. 2004, č. k. P139003OU-0416/04-O (keďže
rozhodnutia neobsahujú žiadne bližšie zdôvodnenie, neobsahujú dôvod, pre ktorý Slovenská národná
akreditačná služba počas 19 dní pozastavila účinnosť predmetného osvedčenia navrhovateľa) a dospel
k záveru, že medzi vznikom škody na strane navrhovateľa a rozhodnutím Úradu zo dňa 29. 01.2004,

č. k. P139003OU-0416/04-O nie je žiadna príčinná súvislosť (ako dôkaz o tejto skutočnosti bola súdu
predložená písomná námietka navrhovateľa adresovaná Slovenskej národnej akreditačnej služby zo
dňa 14. 01. 2005, pod sp. zn. 300/26/Ing./Po/Ing.Gu, ako aj samotná výpoveď štatutárneho zástupcu
navrhovateľa Mgr. Jany Rychtárikovej na pojednávaní dňa 02. 04. 2009). Súd prvého stupňa mal za
nesporné, že platnosť všetkých certifikátov vydaných na základe dokumentácie, ktorá bola vrátená
prevádzkovateľovi Výskumnému ústavu zváračskému - Priemyselnému inštitútu so sídlom v Bratislave,

na základe rozhodnutia zo dňa 29. 01. 2004, č. k. P139003OU-0416/04-O končila dňom 17. 01. 2005,
z dôvodu ktorého boli všetky certifikáty k tomuto dátumu zrušené. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1, § 149 ods. 1, § 151 ods. 3 O. s. p. a vecne tým, že vzhľadom
na zložitosť prejednávanej veci, o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré neboli doteraz uplatnené, ako
i z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. d/,

e/ a f/ O. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a jeho návrhu vyhovieť tak, že odporcovi bude
uložená povinnosť zaplatiť istinu 51. 936 eur, ako i trovy konania. Nesúhlasil so záverom súdu prvého
stupňa, že v konaní nepreukázal príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím,
nakoľko škoda, ktorá navrhovateľovi vznikla ako ušlý zisk, spočíva v poklese tržieb a straty zákazníkov
a v priamych nákladoch na obnovenie účinnosti osvedčenia o akreditácii vynaložených navrhovateľom

dôsledkom nezákonného rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že v prípade, ak by Úrad na ochranu
osobných údajov SR svojim rozhodnutím zo dňa 29. 01. 2004, č. k. P139003OU-0416/04-O neuložil
navrhovateľovi povinnosť vrátiť protokoly o skúškach, nebol by vznikol následok, t. j. nedostatok v
plnení akreditačných kritérií a nebola by Slovenskou národnou akreditačnou službou navrhovateľovi
pozastavená účinnosť osvedčenia o akreditácií, t. j. navrhovateľ by nemusel rušiť certifikáty pred

uplynutím ich platnosti a nemusel by vynaložiť náklady na znovuobnovenie účinnosti osvedčenia o
akreditácii. Navrhovateľ vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že nebyť nezákonného rozhodnutia nevznikli
by medzi držiteľmi certifikátov a v odbornej verejnosti pochybnosti o akreditácii navrhovateľa a jeho
spôsobilosti vykonávať činnosti ako akreditovaný subjekt, t. j. nedošlo by k pozastaveniu účinnosti
osvedčenia o akreditácii a k výraznému poklesu tržieb, ku ktorému došlo z dôvodu, že držitelia

certifikátov v dôsledku pozastavenia účinnosti navrhovateľovho osvedčenia o akreditácii, po uplynutí
platnosti svojich certifikátov, absolvovali skúšky na obnovenie ich platnosti u konkurencie, keďže sa
dôvodne obávali o hodnovernosť a platnosť vydaných certifikátov navrhovateľa, čím sa súd prvého
stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal a porušil tým ust. § 157 ods. 2 O.
s. p. Navrhovateľ vo svojom odvolaní ďalej poukázal na skutočnosť, že v prípade, ak by nebolo

vydané nezákonné rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov SR zo dňa 29. 01. 2004, č. k.
P139003OU-0416/04-O, tak by nemusel navrhovateľ listom zo dňa 4. 05. 2004 oznámiť Slovenskej
národnej akreditačnej službe, že na základe rozhodnutia - opatrenia Úradu na ochranu osobných údajov
SR zo dňa 29. 01. 2004 odovzdal protokoly Výskumnému ústavu zváračskému, Priemyselnému inštitútu
SR, SNAS by nemusela dňa 14. 07. 2004 zahájiť audit na základe zmluvy o dohľade č. 60/2004,

uzavretej s akreditovaným subjektom - navrhovateľom, keď cieľom dohľadu zo strany SNAS bolo zistiť,
či u navrhovateľa v mesiaci marec a apríl 2004 sú plnené podmienky na činnosti obsiahnuté v Osvedčení
o akreditácii č. P 006, za ktorých mu bola akreditácia pridelená a následne by navrhovateľ nemusel
na základe správy SNAS o zistených nedostatkoch - nezhodách, zaslať SNAS - u dňa 23. 07. 2004
návrh nápravných opatrení na odstránenie zistených nedostatkov - nezhôd č. 1 - 10, nemusel by

listom zo dňa 30. 09. 2004 a 29. 10. 2004 oznámiť SNAS - u nápravné opatrenia na odstránenie
všetkých pri dohľade zistených nezhôd, nemusel by listom zo dňa 12. 11. 2004 oznámiť SNAS - u,
že pokiaľ ide o vyriešenie problému chýbajúcich protokolov, t. j. odstránenie nezhody uvedenej v bode
6 správy (ktoré ostalo nedoriešené) o vykonanom dohľade, podať na súd žalobu na preskúmaniezákonnosti rozhodnutia - opatrenia Úradu na ochranu osobných údajov SR a zároveň by nemusel žiadať
SNAS, aby k jej rozhodnutiu došlo až po vyhlásení rozsudku Krajského súdu v Bratislave. Poukázal
na skutočnosť, že SNAS by mu nepozastavila účinnosť osvedčenia o akreditácii č. P 006 zo dňa 17.

03. 2003, ktorú účinnosť pozastavila dňa 07. 01. 2005 z dôvodu nezhôd zistených SNAS pri dohľade
vykonanom u navrhovateľa, keďže dôvodom pozastavenia účinnosti osvedčenia bolo iba pretrvávanie
nezhody č. 6 záverečnej správy o dohľade, týkajúcej sa uloženia protokolov o skúškach zváračov u
Výskumného ústavu zváračskom, Priemyselný inštitút SR, a zároveň by navrhovateľ nemusel podať
proti pozastaveniu účinnosti osvedčenia o akreditácii námietku listom zo dňa 14. 01. 2005 s tým, že po

uvedenej realizácii by nemusel navrhovateľ predložiť dôkaz o jej realizácii SNAS a požiadať o zrušenie
pozastavenia účinnosti osvedčenia o akreditácii č. P 006 a SNAS by nemusel dňa 26. 01. 2005 jej
účinnosť obnoviť v celom rozsahu, na základe vykonaného mimoriadneho dohľadu u navrhovateľa dňa
24. 01. 2005.

Odporca 1/ sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Odporca 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok
potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, nakoľko odporca 2/ nie je nositeľom vecnej pasívnej legitimácie
v konaní, keďže nie je ústredným orgánom štátnej správy a preto nie je spôsobilý mať v konaní o náhradu
škody spôsobenej podľa zák. č. 58/1969 Zb. postavenie účastníka konania, s poukazom na ust. § 21

ods. 4 O. s. p., § 25 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. a § 33 ods. 1 zák. č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných
údajov. Za účelové, zmätočné a nevychádzajúce z platnej právnej úpravy označil odporca 2/ tvrdenie
navrhovateľa v podanom odvolaní, že norma STN EN 45013 by mala byť tým predpisom, ktorý na
základe príčinnej súvislosti s opatrením Úradu bol porušený, keďže táto norma bola zrušená ku dňu 01.
05.2004 anahradenánormamiSTNENISO/IEC17024:2004-05,pričomkonaniesazačalooznámením

navrhovateľa SNAS zo dňa 04. 05. 2004, teda tri dni po zrušení danej normy. Poukázal na skutočnosť, že
z obsahu rozhodnutia, resp. jeho odôvodnenia vôbec nevyplýva, že pozastavenie účinnosti o akreditácii
navrhovateľa v dňoch 05. 01. do 26. 01. 2005 bolo vykonané v dôsledku rozhodnutia - opatrenia Úradu s
tým,žemedzivzniknutouškodounastranenavrhovateľaarozhodnutímodporcu2/nieježiadnapríčinná
súvislosť, o čom svedčí aj námietka navrhovateľa vznesená písomne SNAS zo dňa 14. 01. 2005, sp.

zn. 300/26/Ing./Po/Ing.Gu, ako i výpoveď štatutárneho zástupcu navrhovateľa, Mgr. Jany Rychtárikovej
na prvostupňovom pojednávaní dňa 02. 04. 2009 s tým, že platnosť všetkých certifikátov vydaných na
základe dokumentácie, ktorá bola vrátená prevádzkovateľovi VÚZ PI na základe rozhodnutia Úradu zo
dňa 29. 01. 2004, končila dňa 17. 01. 2005, z dôvodu ktorého boli všetky certifikáty k tomuto dátumu
zrušené, t. j. k ich zrušeniu nedošlo v dôsledku rozhodnutia odporcu 2/.

Navrhovateľ sa podaním zo dňa 09. 04. 2013 písomne vyjadril k vyjadreniu odporcu 2/ k ním podanému
odvolaniu, v ktorom uviedol, že je neodborné, laické a preto neopodstatnené a preukazuje, že odporca
2/ nie je dostatočne znalý problematiky procesu certifikácie a akreditácie s tým, že norma STN EN 45013
bola v rozhodujúcom období platná, na jej základe navrhovateľ vydával certifikáty ako certifikačný orgán,

pričom požiadavky tejto normy musel spĺňať s tým, že jej zrušenie ku dňu 01. 05. 2004 nemá žiadny
vplyv na posudzovanie danej právnej veci a neznamená, že konanie pred SNAS - om o pozastavení
osvedčenia o akreditácii navrhovateľa vychádzalo z neplatnej právnej úpravy. Poukázal na skutočnosť,
že v návrhu na začatie konania a v rámci dokazovania pred súdom prvého stupňa, ako i podaným
odvolaním dostatočne preukázal, že medzi vznikom škody na jeho strane a rozhodnutím Úradu zo

dňa 29. 01. 2004, č. k. P139003OU-0416/04-O je daná príčinná súvislosť. Uviedol, že skutočnosť, že
rozhodnutie Slovenskej národnej akreditačnej služby zo dňa 05. 01. 2005, ktorým bola pozastavená
účinnosť osvedčenia o akreditácii navrhovateľa pod číslom P 006 zo dňa 17. 03. 2003 dňom 07.
01. 2005 a rozhodnutie Slovenskej národnej akreditačnej služby zo dňa 26. 01. 2005, ktorým bola
účinnosť osvedčenia o akreditácii č. P 006 zo dňa 17. 03. 2003 obnovená, neobsahuje dôvod, pre ktorý

Slovenská národná akreditačná služba počas 19 dní pozastavila účinnosť predmetného osvedčenia
navrhovateľa neznamená, že to nebolo v dôsledku rozhodnutia odporcu 2/ zo dňa 29. 01. 2004, č.
k. P139003OU-0416/04-O, nakoľko to, že sa v týchto rozhodnutiach necituje a neuvádza rozhodnutie
Úradu zo dňa 29. 01. 2004 nevylučuje skutočnosť, že to bolo v dôsledku rozhodnutia Úradu, ktoré bolo
pre nezákonnosť zrušené. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení ďalej uviedol skutočnosti, ktoré sú obsahom

ním podaného odvolania.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 1.1.2013, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s.p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214
ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania

a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. februára 2014 podľa § 211
ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci,
ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na

zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.
s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia , môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho

žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a
právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového
súdu, ktorým návrh navrhovateľa zamietol.

K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd

uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti
tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov

súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon
súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola
výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu
odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa

navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd

prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový
stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z
odôvodneniarozhodnutiapresne,zrozumiteľneaurčitevyplývajúvlogickejnadväznosti ashodnotiacou
väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu.
Okolnosti namietané navrhovateľom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov

nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkovýchzáverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už
uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich
právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o

rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny
orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej
organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 18 zákona číslo 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh

štátnych orgánov a orgánov spoločenských organizácií uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Zodpovednosť podľa uvedeného zákonného ustanovenia je jednou z foriem zodpovednosti štátu bez
ohľadu na zavinenie, ktorá je daná vtedy, ak sú súčasne splnené tri základné podmienky a to existencia

škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 20 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy

upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že zákon č. 58/1969 Zb. (a ani zák. č. 514/2003 Z.
z.) bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Všeobecná úprava (§ 442
Občianskeho zákonníka) škodu vo všeobecnosti chápe ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére

poškodeného, b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového
plnenia, predovšetkým peňažného. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda,
ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie je daná len vtedy, ak vznikla v
príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom.

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č. 58/1969 Zb. Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka

príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť
len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Právnym posúdením
je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť
príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam

otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve
vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak
je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,
alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovanívecnejsúvislosti.

V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) avznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.

Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej

súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa

chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,
t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím
predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať
v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia
odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom

a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody
preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že medzi nesprávnym úradným

postupom, resp. nezákonným opatrením Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky zo
dňa 29. 01. 2004, č. P139003OU-0416/04-O, ktorým bola navrhovateľovi uložená povinnosť do 30 dní
od nadobudnutia jeho účinnosti, vrátiť protokoly o vykonanej skúške, ktoré boli vydané Výskumným
ústavom zváračským do 31. 3. 2003, ako aj všetky ich kópie vrátiť prevádzkovateľovi - Výskumnému
ústavu zváračskému - Priemyselnému inštitútu SR a súčasne bola navrhovateľovi uložená povinnosť do

60 dní vypracovať bezpečnostný projekt na ochranu osobných údajov spracúvaných v automatizovanom
informačnom systéme o certifikačnom personále, zabezpečiť aplikácie bezpečnostných smerníc
projektu podľa § 15 ods. 1, 2 a § 16 zák. č. 428/2002 Z. z. a napokon navrhovateľovi uložená povinnosť,
písomne ho informovať o splnení týchto povinností, pričom SNAS (Slovenská národná akreditačná
služba) rozhodnutím zo dňa 05. 01. 2005, dňom 07. 01. 2005 pozastavila navrhovateľovi účinnosť

osvedčenia o akreditácii č. P 006 zo dňa 17. 03. 2003, keď z obsahu tohto rozhodnutia vyplýva, že dňom
pozastavenia účinnosti osvedčenia o akreditácii bolo navrhovateľovi pozastavené aj právo používať
akreditačnú značku a možnosť sa na uvedené osvedčenie odvolávať, pričom rozhodnutím SNAS zo dňa
26. 01. 2005 bola účinnosť osvedčenia o akreditácii č. P 006 zo dňa 17. 03. 2003 obnovená a nárokom
na náhradu škody, ktorá mala spočívať v strate zákazníkov, poklesu tržieb a nákladoch, spočívajúcich

v pozastavení a obnovení činnosti, neexistuje príčinná súvislosť.

Je totiž nesporné, že samotným rozhodnutím (Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky
zo dňa 29. 01. 2004, č. P139003OU-0416/04-O) ku škode na majetku navrhovateľa nedošlo a napokon v
konaní nebolo ani preukázané, že v dôsledku tohto rozhodnutia pozastavila SNAS účinnosť osvedčenia

o akreditácii navrhovateľa (s účinnosťou odo dňa 07. 01. 2005) do 26. 01. 2005, t. j. na dobu 19 dní, t. j.
išlo o nie priame, ale sprostredkované pôsobenie zákonného rozhodnutia orgánu štátu na vznik škody
navrhovateľa, a preto sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v danom prípadenebola daná príčinná súvislosť medzi označeným nezákonným rozhodnutím a zmenšením majetku
navrhovateľa, ktoré v konaní navrhovateľ ani nepreukázal.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že navrhovateľ v konaní nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody na jeho majetku. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia
čo i len jednej z nich nie je daná táto zodpovednosť, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je opodstatnené, lebo smeruje proti prvostupňovému rozsudku, ktorý spočíva na

správnom právnom závere, že v danej veci nie sú splnené podmienky pre zodpovednosť odporcu 1/
(z obsahu odvolania navrhovateľa /§ 41 ods. 2 O. s. p./ vyplýva, že prvostupňový rozsudok vo výroku,
ktorým bol návrh voči odporcovi 2/ zamietnutý z dôvodu nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie v
konaní, nenapadol) za škodu, v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

O trovách konania rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením v zmysle ust. § 224 ods. 4
O. s. p.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.