Rozhodnutie · Judgement

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 10C/82/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712205930
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2013:5712205930.8

Rozhodnutie

Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobkyne S. W., A..
XX.X.XXXX, W. S. S., F. XXX/XX, právne zastúpenej JUDr. Romanom Juríkom, advokátom so sídlom v
Bratislave, Račianska 62 proti žalovanému Home Credit Slovakia a.s. so sídlom v Piešťanoch, Teplická
7434/147,IČO:36234176,právnezastúpenéhoAdvokátskoukanceláriouInMediasRess.r.o.,sosídlom
v Trnave, Sladovnícka 13, IČO: 36 863 351, v konaní o určenie neplatnosti úverovej zmluvy, vydanie

bezdôvodného obohatenia v sume 3.833,03 eur a poskytnutie finančného zadosťučinenia vo výške
1.000,-eur , takto

r o z h o d o l :

I. U r č u j e sa , že úverová zmluva č.5210042607 zo dňa 23.5.2003, uzavretá medzi žalovaným
ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníčkou je v ustanoveniach Hlavy VI.-§ 3, § 7 a § 9, Hlavy VII - § 4,
Hlavy VIII - § 2 písm.c/ a d/, Hlavy IX. - § 3, § 4, §9, §13 Úverových podmienok spoločnosti Home Credit
Slovakia a.s., ktoré sú jej neoddeliteľnou súčasťou

n e p l a t n á .

II. Žalovaný je žalobkyni povinný zaplatiť sumu 1.071,64 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Vo zvyšku uplatnených nárokov sa žaloba z a m i e t a .

IV. Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 26.4.2012 v tom čase ešte za účasti vedľajšieho účastníka na
strane žalobkyne Združenia na ochranu občana spotrebiteľa - HOOS, so sídlom v Prešove, ktorý ale
v priebehu konania z konania vystúpil, sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala určenia, že úverová
zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.5.2003, ktorú účastníci konania uzavreli je neplatná. Súčasne

požadovala proti žalovanému vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3.833,03 € a zaplatenie
finančného zadosťučinenia vo výške 1.000,- €. Žalobu žalobkyňa odôvodnila tou skutočnosťou, že so
žalovanou uzavrela predmetnú úverovú zmluvu o poskytnutí revolvingového úveru, a túto podpísala v
nepriaznivej finančnej situácii - finančnej tiesni, pričom jej obsah nijakým spôsobom nemohla ovplyvniť.
Na základe uvedenej zmluvy jej bol poskytnutý revolvingový úver v celkovej výške 1.825,67 € a za
poskytnutie peňažných prostriedkov ku dňu spísania žaloby zaplatila celkovo 5.658,70 €. Žiadala

súčasne o vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže úver bol pre porušenie zákona bezúročný a bez
poplatkov a naviac žalovaný sa obohatil aj preto, že úverová zmluva je z dôvodov uvádzaných nižšie
podľa názoru žalobkyne absolútne neplatná. Svoje nároky na určenie neplatnosti predmetnej úverovej
zmluvy odvádzala z cieľov Európskych smerníc na ochranu spotrebiteľa, najmä Smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Zmluva bola neplatná z toho dôvodu, že
obsahovala početné neprijateľné zmluvné podmienky a pri jej uzatváraní boli použité aj početné klamlivé

praktiky. Predovšetkým žalobkyňa vyčítala v predmetnej zmluve, že v nej neboli uvedené úroky, hoci
ich vyžaduje ustanovenie § 4 ods. 5 Zákona č. 258/2001 Z.z. Žalovaný naviac v zmluve neuviedol údajo RPMN, čím sa dopustil vážnej klamlivej praktiky o cene v zmysle Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľaavdôsledkutejtoskutočnostibyúvermalbyťbezúročnýabezpoplatkov.Pretožežalobkyňa
istinu úroku preplatila aj o úroky, ktoré nikdy nemala platiť, získal žalovaný na jej úkor bezdôvodné

obohatenie.

Ako ďalšiu neprijateľnú podmienku žalobkyňa uvádzala použitie drobného ťažko čitateľného písma pri
uvádzaní jednotlivých zmluvných podmienok, ktoré problematické súvisle čítať, najmä bez technickej
pomôcky - lupy. V tomto videla ďalšiu klamlivú praktiku v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, keďže

žalovaný použitím takéhoto písma dosahuje, že spotrebiteľ bude viazaný zmluvnými podmienkami, s
ktorými sa nemohol reálne fakticky ani oboznámiť práve z dôvodu používania drobného písma.

K neprijateľným zmluvným podmienkam, ktoré mali byť podľa názoru žalobkyne uvedené v úverovej
zmluve, žalobkyňa uviedla, že za takúto považuje dohodu, že ak sa klient oneskorí so splácaním úveru
je žalovaný oprávnený požadovať, aby klientovi vykonával platca jeho mzdy, ďalej iba zamestnávateľ

mesačnú zrážku zo mzdy vo výške dvojnásobku pravidelnej mesačnej splátky, stanovenej v tejto
úverovejzmluve,maximálnevšakvovýške,ktorúpripúšťajúplatnéprávnepredpisy,atoaždouhradenia
dlžných splátok úveru. Súčasne sa klient so žalovanou spoločnosťou dohodli, že pokiaľ klient po
uhradení dlžných splátok úveru formou zrážok zo mzdy nebude riadne a včas plniť svoje záväzky
voči spoločnosti mení sa splátkový kalendár úveru, a to tak, že od okamihu, kedy neplní záväzky voči

spoločnosti riadne a včas sa klient zaväzuje úver splácať v splátkach vo výške každej splátky rovnajúcej
sa dvojnásobku pravidelnej splátky, a to naďalej v termínoch splatnosti dohodnutých v tejto úverovej
zmluve s tým, že počet zostávajúcich splátok úveru sa tým zníži na polovicu. Klient podpisom tejto
zmluvy dáva zamestnávateľovi príkaz k pravidelnej úhrade týchto nových splátok úveru, ponížením jeho
pohľadávok na mesačnú výplatu mzdy, ak k jeho uhradeniu na účet spoločnosti a súčasne spoločnosť

oprávňuje k ich prijatiu s tým, že zamestnávateľ je povinný tieto splátky pravidelne hradiť a spoločnosť
oprávnená prijímať nielen do úplného vrátenia celého poskytnutého úveru súčasne s úrokmi, ale i s
úrokmi z oneskorenia zmluvných pokút, poplatkov za poskytnuté služby a ostatných záväzkov klienta
z tejto úverovej zmluvy. Táto dohoda sa vzťahuje i na budúcich platcov mzdy klienta ako i na iné
príjmy klienta, s ktorými sa pri výkone rozhodnutia nakladá ako so mzdou. Podľa názoru žalobkyne

takéto dojednanie vo forme zrážok zo mzdy, zvlášť na plnenia z nekalých podmienok citlivo zasiahnu
do sociálnej sféry spotrebiteľa a jeho rodiny, a preto sú akceptovateľné iba zrážky zo mzdy v exekúcii,
v rámci ktorej súd dohliadne pri princípe ochrany spotrebiteľa na prípadnú neprimeranosť.

V Hlave II. upravujúcej uzatvorenie zmluvy namietala znenie § 2, podľa ktorého klient udeľuje

spoločnosti súhlas k tomu ,aby sama zisťovala a overovala u tretích osôb údaje potrebné k osvedčeniu
pravdivosti údajov uvedených v jeho návrhu a k osvedčeniu finančnej situácie klienta. Podľa názoru
žalobkyne šlo o závažný zásah do súkromia spotrebiteľa, čím môže vzniknúť neprimeraný tlak na
spotrebiteľa, aby plnil, a preto bez osobitného vyjednania je takéto ustanovenie neprijateľné.

V Hlave VI. úverovej zmluvy upravujúcej podmienky splácania úveru namietala znenie § 3, podľa ktorého
neuvedenie správneho variabilného symbolu na poštových poukážkach, alebo na príkaz na úhradu je
požadované ako neuhradenie splátky úveru so všetkými s tým spojenými právnymi dôsledkami. Podľa
názoru žalobkyne šlo o hrubo neprimerane ustanovenie, pretože zaplatená splátka sa považuje za
nezaplatenú, a to len pre neuvedenie variabilného symbolu, čo sa v bežnom živote uponáhľaného

človeka môže stať a následky sú neprimerané, pretože môže dôjsť aj k zosplatneniu celého úveru.
Dodávateľ pritom najjednoduchšou komunikáciou môže zistiť variabilný symbol, teda z akého dôvodu
bolo platené.

Namietala tiež ustanovenie § 6 tejto Hlavy, podľa ktorého v prípade vzniku preplatku, spoločnosť

preplatok klientovi vráti na základe písomnej žiadosti. Podľa názoru žalobkyne niet akceptovateľného
dôvodu na to, aby nemal dodávateľ povinnosť vrátiť preplatok bez formálnej žiadosti. Spotrebiteľ to
môže opomenúť a dodávateľ sa spornými ustanoveniami kryje pred nečestným zadržiavaním toho, čo
mu nepatrí.

K Hlave VIII. § 1 a 8 vyčítala v zmluve ustanovenie, podľa ktorého klient je oprávnený splatiť predčasnou
splátkou (ďalej len mimoriadna splátka) celý úver pred lehotou splatnosti, pričom tento úmysel je povinný
písomne oznámiť spoločnosti najmenej 30 dní pred zamýšľaným termínom predčasného splatenia.Podľa názoru žalobkyne niet dôvodu, aby spotrebiteľ nemohol predčasne vrátiť úver kedykoľvek a zbaviť
sa svojho dlhu. Ide o rozpor so zákonom 258/2001 Z.z. v časti o predčasnom splatení úveru.

K § 9 tejto Hlavy namietala ustanovenie, podľa ktorého klient je povinný platiť úrok z poskytnutého úveru
vo výške aktuálne platnej mesačnej úrokovej sadzby v okamihu splátky úveru, v ktorej je obsiahnutá
platba úroku. Podľa názoru žalobkyne úroky sa majú platiť len počas doby, na ktorú bol úver poskytnutý.
Po splatnosti nastupujú sankcie a nie odplatné úroky. Je naviac absurdné,aby spotrebiteľ platil úroky aj
z úrokov z omeškania, ktoré sú tiež príslušenstvom pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka.

Ustanoveniam Hlavy VII., ktoré upravovali podmienky zabezpečenia úverovej pohľadávky, konkrétne
k § 4 tejto Hlavy namietala vyhlásenie, podľa ktorého klient predlžuje premlčaciu dobu všetkých práv,
ktoré vznikli spoločnosti v súvislosti s uzatvorením úverovej zmluvy, najmä právo na vrátenie úveru,
právo na úhradu príslušenstvá a zmluvných pokút, prípadne práva, ktoré jej vznikli v dôsledku skončenia
záväzkového vzťahu z tejto úverovej zmluvy, a to na dobu 10 rokov odo dňa, kedy premlčacia lehota

začala prvý raz plynúť. Týmto sa podľa názoru žalobkyne markantným spôsobom preukázal evidentný
záujem žalovaného zhoršiť postavenie žalobkyne ako spotrebiteľa v zmluvnom vzťahu, ba čo viac zbaviť
spotrebiteľa jeho zákonných práv alibisticky formulovaným vyhlásením. Ide o zjavné porušenie § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka a je evidentná snaha zvlášť hrubým spôsobom odchýliť sa od Občianskeho
zákonníka v neprospech spotrebiteľa.

K Hlave VIII. § 2 namietala ustanovenie, podľa ktorého klient je povinný celý čerpaný úver splatiť na
požiadanie spoločnosti v prípade, že po a) klient sa oneskoril s platením aspoň dvoch splátok ... c) klient
porušilniektorúzďalšíchpovinnostívyplývajúcichzúverovejzmluvy,d)bolozahájenéexekučnékonanie
voči klientovi ako povinnému. Podľa názoru žalobkyne splatnosť celého úveru je vážnym zásahom do

rozpočtov spotrebiteľov a ich rodín, stačí pri tom aj exekúcia na drobnú sumu, napr. nezaplatená pokuta.
Porušenie niektorej z ďalších povinností vyplývajúcich z úverovej zmluvy je vágnym ustanovením a
zakladá svojvôľu. Porušením zmluvy je aj neoznámenie zmeny zamestnávateľa, a to by bol podľa
zmluvy dôvod na vrátenie celého úveru. Podľa § 2 tejto Hlavy mala splatnosť celého úveru nastať
automaticky, pokiaľ klient odvolá svoj súhlas so spracovaním a používaním jeho osobných údajov v

informačných systémoch spoločnosti v rozsahu a za týchto úverových podmienok, pričom v takomto
prípade odvolania súhlasu klienta je spoločnosť oprávnená osobné údaje spracúvať a používať až do
doby, kedy klient uhradí všetky svoje záväzky voči spoločnosti, ktoré má voči spoločnosti podľa tejto
úverovej zmluvy a podľa všetkých ďalších úverových zmlúv, a to ku dňu doručenia oznámenia o tejto
skutočnosti spoločnosti. Podľa názoru žalobkyne v tomto ustanovení ide o skrytú sankciu za to, že

spotrebiteľ nesúhlasí, napr. aj s tým, aby jeho rodné číslo nekolovalo po svete.

Rovnako vyčítala ustanovenie § 3 tejto Hlavy, podľa ktorého v prípade vzniku akejkoľvek zo skutočností
uvedených pod písmenom a),b),c) § 3 tejto Hlavy, ak je jej dôsledkom vznik povinnosti klienta uhradiť
spoločnosti celý poskytnutý úver, je klient povinný uhradiť spoločnosti súčasne s úverom aj zmluvnú

pokutu vo výške ušlého úroku, čiže čiastku, na ktorú by spoločnosti vznikol titulu úveru nárok, ak by bol
úver riadne splácaný v dohodnutých splátkach. Podľa názoru žalobkyne toto ustanovenie pripúšťa aj
situáciu, že pre menej intenzívne porušenie povinností, nastane splatnosť úveru, tak, že veriteľ nemusí
byť vo vzťahu celé úverové obdobie a rovnaký zisk dosiahne aj skôr, pretože úroky v podobe zmluvnej
pokuty má garantované. Ide o sankciu, ktorá je podľa § 43 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka

neprijateľná.

Ďalej žalobkyňa namietala ustanovenia Hlavy IX. § 1, podľa ktorých klient je najmä povinný vždy
bez zbytočného odkladu písomne oznámiť spoločnosti zmenu svojho zamestnávateľa, či ukončenie
pracovného pomeru. Pokiaľ tak neurobí do 15 dní od vzniku zmeny je spoločnosť oprávnená požadovať

úhradu zmluvnej pokuty vo výške 500,- Sk. Podľa názoru žalobkyne toto ustanovenie spolu so sankciou
bez ohľadu na výšku bolo absurdné, pretože spotrebiteľ nemá dôvod oznamovať zamestnávateľa
veriteľovi a nie to ešte aj jeho zmeny.

Namietala ustanovenie § 2 tejto Hlavy, podľa ktorého v prípade omeškania úhrady splátky, alebo ich

časti, alebo zmluvných pokút, alebo platieb bol dlžník povinný zaplatiť úrok z omeškania vo výške 0,08 %
denne, čo predstavuje 29,20 % ročne a takýto úrok je podľa názoru žalobkyne jednoznačne v rozpore s
dobrými mravmi a predstavuje tak aj neprimeranú sankciu, ktorá je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.Rovnako namietol namietala ustanovenie § 2 tejto Hlavy, podľa ktorého v prípade omeškania s úhradou
splátky úveru, prípadne splátky, alebo ich časti, ktorá je dlhšia ako 7 dní je klient ďalej povinný zaplatiť
spoločnosti zmluvnú pokutu vo výške 8 % z čiastky, s úhradou ktorej v omeškaní.

Rovnako § 3 tejto Hlavy vyčítala ustanovenie, podľa ktorého klient je povinný na požiadanie zaplatiť
spoločnosti zmluvnú pokutu v prípade, že klient naplní minimálne jednu zo skutočnosti uvedených v
Hlave VIII. § 2 písm. b), c) vo výške 100 % z celkovej výšky poskytnutého úveru v dobe porušenia
povinností. Podľa názoru žalobkyne úrok je v rozpore s Nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. a zmluvná

pokuta predstavuje ročne 365 %, čo je v rozpore s ustanovením § 53 ods. 4 písm.k/ Občianskeho
zákonníka.

K § 5 predmetnej Hlavy vyčítala ustanovenie, podľa ktorého zánik úverovej zmluvy nemá vplyv na
platnosť zmlúv a iných právnych úkonov zabezpečujúcich záväzky z úverovej zmluvy, ktoré naďalej
zabezpečujú pohľadávky spoločnosti vzniknuté na základe, alebo v súvislosti s úverovou zmluvou,

alebo vzniknuté v dôsledku ukončenia úverovej zmluvy. Odstúpením od úverovej zmluvy nezaniká nárok
spoločnosti na zaplatenie zmluvných pokút a poplatkov podľa úverovej zmluvy, a to až do okamihu
uhradenia všetkých záväzkov klientov, ktoré mu vyplývajú z úverovej zmluvy. Podľa názoru žalobkyne,
ak je raz zmluva ako celok neplatná, nemôže sa zhojiť neplatnosť týmto ustanovením a ide o zámer
veriteľa obísť cieľ daným článkom Smernice Rady 93/13/EHS.

Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že žalovaný použil značné množstvo neprijateľných zmluvných
podmienok a bol uzrozumený s tým, že plnenia, ktoré plynú z týchto neplatných podmienok, budú
neoprávnené. Preto žiadala, aby zmluva bola posúdená eurokomformne s tým, že pri takom vysokom
počte neprijateľných zmluvných podmienok v zmluve nemôže ako celok obstáť a je dôvod prejudiciálne

ustáliť neplatnosť zmluvy ako celku. Pre takéto právne posúdenie nemôže byť prekážkou ani tá
skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzavretá pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie a
pred transponovaním Smernice Rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky. V tejto
súvislosti dáva do pozornosti osobitné ustanovenie § 879f Občianskeho zákonníka ods. 3 a 4, ktoré
podľa jej názoru žalovaný nerešpektoval, a preto žalobkyni prináležala ochrana pred neprijateľnými

zmluvnými podmienkami.

Pri argumentácii žalobkyňa poukázala na viaceré rozhodnutia súdov SR, ČR aj na rozsudky Súdneho
dvora Európskej únie. Poukázala tiež na ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia
Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu spotrebiteľa.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril prvýkrát podaním zo dňa 1.6.2012, ktoré na súd došlo 5.6.2012.

Vo svojom vyjadrení zo dňa 1.6.2012 žalovaný žiadal žalobu žalobkyne zamietnuť. Vyjadril sa ku
skutočnostiam, uvedeným v žalobe. Spochybnil tvrdenia žalobkyne o finančnej a časovej tiesni, v ktorej

uzavrelaspornúzmluvusožalovanýmstým,žeúverovéprostriedkyžalobkyňaopakovaneadlhéčasové
obdobie čerpala a preto určite z jej strany nešlo o impulzívne konanie na základe okamžitého súbehu
okolností, ako sa žalobkyňa snažila navodiť, pričom si bola vedomá okolností a následkov čerpania
týchto prostriedkov. S poskytnutým úverom bola žalobkyňa zrejme spokojná a splátky čerpaného úveru
priebežne platila a až v období, kedy pravdepodobne bola ochotná plniť ďalej svoje záväzky, začala

účelovo hľadať dôvody na podanie žaloby. Spochybnil naliehavý právny záujem žalobkyne na určení
toho, čo sa domáha, keďže žalobkyňa sama konštatovala, že podmienky pri uzatváraní úverovej
zmluvy nepovažovala v tomto čase za neprimerané, do výberu finančných prostriedkov ju nikto nenútil,
pričom peniaze skutočne vybrala a minula pre vlastnú potrebu a doposiaľ ich vedome nesplatila. Pred
prvým výberom finančných prostriedkov bola v priamom kontakte s pracovníkmi žalovaného, ktorí jej

podali podrobné vysvetlenia a nerozporuje skutočnosť, že by si v súčasnosti nebola vedomá svojho
existujúceho záväzku voči žalovanému. Podľa názoru žalovaného právne postavenie žalobkyne nebolo
konaní zo strany žalovaného zneistené, či ohrozené, pretože voči nej nie je vedené žiadne súdne, či
exekučné konanie, smerujúce k vymoženiu pohľadávky žalovaného voči osobe žalobkyne z predmetnej
zmluvy. Preto žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení toho, čoho sa domáha, keďže právny

vzťah medzi účastníkmi konania nie je sporný a nie je potreba odstránenia neistoty medzi účastníkmi
právneho vzťahu.K námietke použitia drobného písma žalovaný uviedol, že veľkosť písma nevybočuje z bežnej praxe na
trhu používaných materiálov a klient, teda aj žalobkyňa mala dosť času na preštudovanie textu, keďže
jej domov bolo zaslané písomné vyhotovenie návrhu zmluvy s dostatočnou lehotou pre akceptáciu tohto

návrhu, cca kalendárny týždeň a teda žalobkyni nič nebránilo prečítať si v pokoji formulár úverovej
zmluvy, nechať si čas na rozmyslenie a poradiť sa prípadne s odborníkmi. S poukazom na nález
Ústavného súdu Českej republiky IUS 342/09 zo dňa 15.6.2009 žalovaný konštatoval, že zmluvný vzťah
nebol uzavretý mimo prevádzky za okolností, ktoré by zhoršovali postavenie žalobkyne ako spotrebiteľa,
podmienky dohodnuté odlišným písmom boli uvedené un block v súvislom bloku textu a nedá sa

konštatovať, že by dochádzalo ku kombinácií väčšieho typu a menšieho typu písmu s výraznými rámikmi
a textami. V období čerpania úveru mala žalobkyňa ako spotrebiteľka široké možnosti oboznámiť sa s
úverovými podmienkami a k čerpaniu úveru nedošlo konkludentne bez ďalšieho, ale žalobkyňa musela
vykonať niekoľko aktívnych krokov, pričom odraz jej vôle v reálnom svete jednoznačne smeroval k
čerpaniu úveru a to vedome a cielene.

K namietanej absencii úrokov a RPMN žalovaný poukázal na ustanovenie § 4 ods.5 zák.č.258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a tiež tú skutočnosť, že zo samotného znenia i právnej teórie vyplýva,
že úverové podmienky žalovaného ako i všetky dodatky či prílohy sú súčasťou záväzkového vzťahu
úverovej zmluvy a majú predpísanú formu. Úverové podmienky sú upravené v Hlave VI. § 7 a 9 a v časti
Hlava IX. konkrétne v § 1 až 3, ktoré obsahujú definíciu uvedených úrokov a poplatkov, ktoré sa viažu k

poskytnutému revolvingovému úveru. Oboznámenie sa s úverovými podmienkami žalovaného potvrdila
žalobkyňa podpisom samotných úverových podmienok a potvrdila, že bola oboznámená rovnako s
príslušnou metodickou príručkou, všetky jej ustanovenia sú zrozumiteľné a považuje ich za dostatočne
určité a prejavuje tak svoj súhlas byť viazaná ustanoveniami týchto dokumentov. Výška príslušného
úroku a poplatkov bola stanovená v sadzobníku poplatkov, ktorý je v zmysle úverových podmienok

súčasťou metodickej príručky, ktorá je prístupná nie len v sídle odporcu, ale je i voľne na internetových
stránkach odporcu a svojím podpisom navrhovateľka potvrdila, že bola s nimi riadne oboznámená.

RPMN pri revolvingovom úvere je do zásadnej miery nepoužiteľné ako relevantný ukazovateľ, keďže
revolvingový úver je vo svojej podstate sústavne obnovovaný úver, z ktorého môže oprávnený subjekt

čerpať až do výšky stanoveného úverového rámca, pričom nevyčerpaná časť úveru sa automaticky
zvyšuje o časť uhradených splátok po odpočítaní úrokov a súvisiacich platieb. Z tohto dôvodu sa
používajú na daný úverový vzťah štandardne stanovené úroky. Žalobkyňa bola ohľadne tejto skutočnosti
a podľa § 3 ods.6 zák. účinného v rozhodnom období riadne informovaná o úverovom limite, o nákladoch
spotrebiteľa, spojených so spotrebiteľským úverom, o spôsobe výpočtu ročnej percentuálnej miery

nákladov, o podmienkach, za ktorých môže byť zmluva zmenená a o spôsobe a termíne skončenia
zmluvného vzťahu.

Napadnuté ustanovenia Hlavy II. § 2, Hlavy VIII. § 2 podľa názoru žalovaného neboli v rozpore s
ustanovením zák.č.428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov, pretože žalobkyňa má možnosť sa

so všetkými podmienkami súhlasu oboznámiť a rovnako aj s možnosťou odmietnuť súhlas. Zmluvné
dojednanie o použití osobných údajov je v súlade s ustanovením § 7 ods.4 písm.b/ a g/ zák.č.428/2002
Z.z.. Žalobkyňa ako klient mala rovnako možnosť kedykoľvek vyjadriť s týmto spracovaním osobných
údajov svoj nesúhlas a to akoukoľvek formou.

Žalovaný potom poukázal na ustanovenie nového zákona o spotrebiteľských úveroch a to §
7 zák.č.129/2010 Z.z., kde samotný zákonodarca, poskytovateľom spotrebiteľských úverov uložil
povinnosťsankcionovanúpostihomstratyúžitkuzúveruproaktívneodhadovaťsolventnosťspotrebiteľa.
Jediný účinný afektívny spôsob, akým je možné dosiahnuť spoľahlivé overenie bonity žiadateľa spočíva
v univerzálnom zdieľanom úverovom registri, ktorý zbiera údaje o neplatičoch úveru a keďže žalovaný je

členom Solus, ktoré vedie úverový register, napomáha k plneniu obozretného úverovania. Poskytovanie
údajov o neplatičoch nie je možné bez poskytnutia osobných údajov klientov.

Žalovaný ďalej poukázal na rozdielne znenie napadnutých podmienok Hlavy VII. § 2 a Hlavy IX. § 1, ktoré
nekorešpondujú priloženým úverovým podmienkam, tiež na skutočnosť, že dohoda o zrážkach zo mzdy

je bežným mechanizmom na zabezpečenie záväzkov, ktoré sú typicky využívané najmä v bankovom
sektore pri zabezpečení peňažných záväzkov z úverov a pôžičiek. Rovnako korešponduje ustanovenie
§ 551 Občianskeho zákonníka. Výška dohodnutých zrážok v dohode o zrážkach zo mzdy a z iného
príjmu nie je vyššia, ako by bola pri výkone rozhodnutia. Je zabezpečovacím inštitútom a zabezpečujerovnováhu v záväzkovom vzťahu a zvýšenie istoty kreditora, že bude záväzok splnený. Nespôsobuje
preto značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

Napadnuté ustanovenie Hlavy VI. § 9 žalovaný považoval za vytrhnuté z kontextu a logického členenia
úverových podmienok a uvedené ustanovenie konštatuje len toľko, že dlžník je povinný platiť dohodnutý
úrok počas celého dohodnutého obdobia, na ktoré je úver poskytnutý.

K námietkám ohľadne nesprávneho použitia variabilného symbolu, teda konkrétne k napadnutej časti

úverových podmienok v Hlave VI. § 3 poukázal na rozdielne znenie žaloby a priložených úverových
podmienok a na skutočnosť, že vzhľadom na prevládajúci bezhotovostný spôsob úhrady vzniká pri
neuvedení správnych zúčtovacích dát reálny problém s priradením platby konkrétnemu dlžníkovi. V
prípade, že dlžník neuvedie správne zúčtovanie dát, ako bolo dohodnuté, ide o vadu plnenia z jeho
strany, v dôsledku čoho vznikajú druhej zmluvnej strane náklady napríklad na telefonický hovor s
klientom, ktoré nie je žalovaná povinná znášať, nakoľko nedošlo k porušeniu zmluvnej povinnosti z

jej strany. Navyše uvedením nesprávneho variabilného symbolu pri poukázaní platby môže dôjsť k
situácií, kedy dlžník omylom splní dlh za iného. V takomto prípade poskytovateľ nemá žiadnu možnosť
zo samotnej skutočnosti, že akási platba prišla na účet iného dlžníka, zistiť, že ide o platbu s nesprávne
uvedenými variabilným symbolom. Preto žalovaný vyslovil názor, že uvedenie nesprávnych alebo
neúplných zúčtovacích dát pri plnení dlžníka nie je riadnym splnením dlhu a veriteľ preto nemôže

považovať splátku dlhu za riadne splnenú. Táto podmienka podľa jeho názoru nespôsobovala značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

Pokiaľ žalobkyňa napádala ustanovenie Hlavy VI. § 8 v žalobe opäť v rozdielnom znení ako v
priložených úverových podmienkach žalovaného, žalovaný poukázal na súčasné ustanovenie zákona o

spotrebiteľských úveroch č.129/2010 a skutočnosť, že možnosť predčasného splatenia úveru pripúšťa
zákon spolu so spôsobom určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou
splatnosti, ktorý sa riadi § 16 tohto zákona. V úverových podmienkach absentuje akákoľvek zmienka
o konštatovanej povinnosti písomného oznámenia spotrebiteľa o tejto skutočnosti v uvedenej lehote
žalovanému.

Pokiaľ žalobkyňa napádala ustanovenia Hlavy VIII. §§2 a 3, tak právo veriteľa odstúpiť od zmluvy a
požadovať vrátenie dlžnej sumy z úrokmi, uvedené v úverových podmienkach je premietnutím znenia
ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka, ktorý je vo vzťahu k spotrebiteľským úverom v pozícií lex
generalis, a táto otázka nie je v rámci lex specialis právne riešená, preto toto ustanovenie nemôže byť

považované za neprijateľnú podmienku.

Vo vzťahu k porušeniu ustanovení úverových podmienok sa musí jednať o porušenie takej kvality, že
má podstatný vplyv na plnenie zmluvy. Povinnosť splatiť úver v celej výške po pristúpení žalovaného
k jeho zosplatneniu nie je automatická, ale nastupuje až na základe žiadosti spoločnosti a spoločnosť

k tomuto pristupuje len v prípadoch závažného porušenia zmluvy. Odvolanie súhlasu klienta so
spracovaním a používaním osobných údajov v informačných systémoch spoločnosti žalovaného reálne
bráni žalovanému o úvere účtovať a sledovať jeho plnenie. Žalovaný nemôže z informačných systémov
odstrániť osobné údaje klienta, s ktorým má existujúci záväzkový vzťah. V prípade, že by sa spotrebiteľ
takejtoskutočnostidomáhal,ježalovanýnútenýzáväzkovývzťahukončiťapretoižiadaťjehopredčasné

splatenie. Preto ani takúto podmienku nemožno považovať za neprijateľnú.

K napadnutým ustanoveniam Hlavy VIII. § 3, Hlavy IX. §§ 2 a 3, ktoré v žalobe boli opäť uvádzané v
rozdielnom znení, ako úverové podmienky, žalobca poukázal na zabezpečovací inštitút zmluvnej pokuty
s tým, že tento inštitút je používaný takmer vo všetkých záväzkových vzťahoch bez ohľadu na to, či ide

o záväzky obchodné, alebo nie. Výška zmluvnej pokuty je v súčasnej dobe pri prípad spotrebiteľských
zmlúv obmedzená ustanovením Obchodného zákonníka § 369 ods.1 in fine. Tvrdenie žalobkyne, že
táto sankcia je podľa § 43 ods.4 písm.k/ Občianskeho zákonníka neprijateľná, nemá relevantnú oporu
v zákone, pretože spomínané ustanovenie vo svojom obsahu neupravuje príslušnú problematiku.

Podobným spôsobom žalovaný argumentoval voči namietanému zneniu Hlavy IX. § 5 v žalobe, ktoré
bolo rozdielneho znenia než priložené úverové podmienky a poukázal na tú skutočnosť, že zmluvné
dojednanie o trvaní niektorých práv a záväzkov i po ukončení úverovej zmluvy je uzavreté v súlade
s príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka. Z hľadiska právnej teórie aj po zániku zmluvyostáva v platnosti ustanovenia, ktoré sa týkajú zabezpečovacích inštitútov záväzkov, alebo tie, na
ktorých sa strany výslovne dohodli. Zo samotnej podstaty zabezpečenia záväzkov vyplýva ich existencia
až do okamihu splnenia dlhu bez ohľadu na skutočnosť, že došlo k zániku zmluvy niektorých z jej

prezumovaných, či už zákonom alebo zmluvne, dôvodov.

K ostatným neprijateľným podmienkam, uvádzaným v podanej žalobe (Hlava VI §6, Hlava IX. § 2 a
pod.) sa žalovaný nevyjadril, pretože ich znenie, obsiahnuté v žalobe, je diametrálne čo do ich podstaty
obsahu odlišné od znenia tých ustanovení, ktoré sú v priložených úverových podmienkach a v tomto

prípade je žaloba neurčitá a zmätočná.

Pokiaľ šlo o nároky žalobkyne na finančné zadosťučinenie, žalovaný opätovne poukázal na skutočnosť,
že žalobkyňa v čase uzavretia zmluvného vzťahu konala dobrovoľne, nenamietala znenie zmluvy a
jej zmluvné podmienky. Toto urobila účelovo až neskôr a pritom nie je možné dospieť k záveru, že
by žalobkyni vznikla akákoľvek ujma, nie je ani preukázané, že suma, ktorej sa žalobkyňa v konaní

domáhala titulom bezdôvodného obohatenia, nepozostáva zásadne z položiek, na ktoré by žalovaný
nemal zo zákona riadne právo. V tomto smere žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie
dôvodnosti takéhoto nároku v konaní voči žalovanému a ani naliehavého právneho záujmu.

AjžalovanýnapodporusvojejargumentáciepripojildospisuniekoľkorozhodnutíinýchsúdovSlovenskej

republiky.

V priebehu konania žalovaná strana doplnila svoje vyjadrenie k žalobe a to podaním zo dňa 3.9.2012,
na súd došlým 10.10.2012, s ktorým pripojila do spisu aj listinné dôkazy a to sadzobníky poplatkov
a úrokov za obdobie od vzniku úverového vzťahu medzi účastníkmi konania po súčasnosť a v tejto

súvislosti zdôraznila, že podľa informácií klienta za obdobie trvania predmetného úverového vzťahu
vo vzťahu k navrhovateľke boli účinné len dve predložené listiny, ktoré boli žalobkyni v závislosti do
ich platnosti a účinnosti adresne zasielané s tým, že žalovaná strana podotkla, že sadzobník platný
od 1.5.2003 tvoril prílohu č.1 metodickej príručky, bez ktorej by nebol ten ktorý spotrebiteľ schopný
samotnej aktivácie zaslanej úverovej karty, pričom táto príručka bola i v tomto prípade štandardne

súčasťou uzatvorenej úverovej zmluvy v spojitosti s jej úverovými zmluvnými podmienkami. Súčasne
pripojil aj žiadosti žalobkyne o zmenu výšku úverového rámca zo dňa 21.11.2005 zo dňa 28.7.2008
a 20.8.2010. V tomto podaní žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku na určenie neplatnosti
úverovej zmluvy, uvedenej v žalobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka, keďže je objektívne zrejmé, že
žalobkyňa si mohla predmetný nárok uplatniť touto cestou podstatne skôr, ako až po uplynutí deviatich

rokov od uzavretia z jej strany. Rovnako s ohľadom na skutočnosť, že žalobkyňa ani v žalobnom
návrhu, ani v dovtedajšom priebehu konania presne nešpecifikovala rozsah, dôvod a najmä vznik
bezdôvodného obohatenia žalovaného, žalovaný vzniesol legitímnu námietku premlčania nároku na
uplatnenie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods.1,2 Občianskeho zákonníka v takom rozsahu,
ktoré presahuje lehotu, stanovenú týmto ustanovením.

Svoje vyjadrenie žalovaný potom doplnil prednesom právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní
dňa 25.9.2013 a písomným podaním z 30.10.2013 (čl.449-454), ako aj ústnym prednesom právneho
zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 6.12.2013 s tým, že právny zástupca žalovanej strany
uviedol, že podľa názoru žalovanej strany je premlčaný nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného

obohatenia, ktoré mal žalovaný získať urobením splátok pred 23.4.2010, keďže žaloba na súd došla
26.4.2012. Poukázal tiež na predložené dôkazy žalovanej strany, z ktorých je zrejmé, že ku dňu
16.3.2012 žalobkyňa splatila žalovanému finančné prostriedky vo výške 5729,70 eur a do 8.1.2012
čerpala finančné prostriedky vo výške 4370,67 eur.

Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne a čítaním listín pripojených do súdneho
spisu, predovšetkým predmetnej úverovej zmluvy, výpisov z účtu, potvrdení o prijatých platbách, a
poskytnutých finančných prostriedkoch a ďalšej korešpondencie medzi účastníkmi.

Samotná žalobkyňa v priebehu konania na žalobe zotrvala a uviedla, že k podaniu žaloby sa rozhodla

pristúpiť z toho dôvodu, že pri porovnaní výpisov z účtu z úverovej zmluvy zistila, že úver vysoko
preplatila, pričom nevie, čo platila titulom poplatkov, alebo úrokov, a na sume týchto poplatkov a úrokov
preplatila viacej než čerpala. Zmluvný vzťah so žalovaným neukončila z toho dôvodu, že momentálne nie
je v takej finančnej situácií, aby dokázala celý dlh, ktorý voči než žalovaný vykazuje zaplatiť naraz. Pokiaľpožaduje finančné zadosťučinenie, je to aj z toho dôvodu, že dostáva od žalovaného upomínajúce,
alebo výhražné listy a poukázala na skutočnosť, že žalovaný ju neustále „bombarduje, obťažuje svojimi
telefonátmi a vyhráža sa jej, že pokiaľ nebude úver splácať, tak bude žiadať zaplatenie celého dlhu“. K

samotnému uzavretiu úverovej zmluvy pristúpila v roku 2003, keď jej praskol kotol ústredného kúrenia,
bola vo finančnej tiesni, keďže potrebovala kúpiť nový kotol a potrebovala sa viac-menej dostať rýchle k
peniazom.Ožalovanomsadozvedelazreklamnýchlístkov,ktorénašlavpoštovejschránkeanazáklade
telefonického kontaktu sa s ním spojila, oznámila mu svoje požiadavky a konzultovala po telefóne s
pracovníkom žalovaného svoje finančné možnosti. Na základe telefonickej požiadavky žalobkyne jej bol

zaslaný návrh zmluvy, ktorý pripojila do súdneho spisu. Táto zmluva obsahovala aj úverové podmienky
žalovaného, avšak mimo úverovej zmluvy. Spolu s úverovými podmienkami žalovaného jej už zo
strany žalovaného nebolo zaslané nič. To znamená, že nedostala žiadny prehľad splátok, nedostala
žiadny sadzobník poplatkov, alebo úrokov. Návrh zmluvy si žalobkyňa ponechala približne tri dni, a mala
možnosť si ho prečítať rovnako, ako úverové podmienky. Tie si prečítala, ale príliš sa nad ustanoveniami
úverových podmienok nezamýšľala, pretože potrebovala rýchle získať finančnú hotovosť. Ešte predtým,

ako jej bol zaslaný návrh úverovej zmluvy na základe telefonickej požiadavky žalovanému mu zaslala
potvrdenie o jej príjme. Nepamätala si, či jej peniaze boli zložené na účet, alebo jej boli zaslané poštou.
Po podpise zmluvy jej bola zaslaná karta Yes, ktorou mohla čerpať peniaze z bankomatov a mohla ňou
aj platiť. O výšku úrokov alebo poplatkov sa nezaujímala v sídle spoločnosti, ale žalovaná obchodná
spoločnosť jej ohľadne týchto plnení nezaslala a neposkytla žiadny dokument. Od spomínaného roku

2003 jej dvakrát zvýšili úverový rámec, čo sa ale neudialo na základe písomnej dohody medzi ňou a
žalovaným, ale na základe toho, že jej bol zaslaný výpis z účtu, kde bola takáto ponuka a na základe
tejto informácie sa ona so žalovaným telefonicky skontaktovala. Výšku poplatkov a úrokov nevedela
zistiť ani z výpisov z účtu, ktoré dostávala od žalovanej obchodnej spoločnosti a nebolo jej zaslané
ani žiadne oznámenie o zmene úrokových sadzieb. Prehľad o poskytnutých platbách a čerpaných

finančných prostriedkoch, ktoré žalobkyňa pripojila k pôvodnej žalobe (čl.14-23) jej na základe práve jej
požiadavky zaslal žalovaný. Rovnako jej zaslal kópiu úverovej zmluvy, ktorú pripojila do súdneho spisu.
V priebehu celého konania žalobkyňa nevedela presne definovať, akým spôsobom dospela k výpočtu
sumybezdôvodnéhoobohateniaaanikvýškefinančnéhozadosťučinenia,ktorépožaduje.Totofinančné
zadosťučinenie žiada preto, že žalovaný v čase, keď prípadne neplatila splátku na čas, ju atakoval

neustálymi telefonátmi, dokonca do zahraničia a žiadal ju, aby zaplatila. Takéto upomienky dostávala
nie len telefonicky, ale aj písomne a cítila sa tým dotknutá. Potvrdila ale tú skutočnosť, že k podpísaniu
úverovej zmluvy ju nikto nenútil, avšak nerozumie všetkým údajom v úverovej zmluve, nevie, čo je to
RPMN a nemala o tom vedomosť ani v čase uzavretia zmluvy. Uviedla ale , a tým podporila tvrdenia
žalovaného, že v súvislosti s prípadným neplnením spornej úverovej zmluvy žalovaný vo vzťahu k nej

nevyvolal súdne alebo exekučné konanie. Podľa vyjadrenia žalobkyne doposiaľ žalovanej obchodnej
spoločnosti zaplatila sumu 5729,70 eur a čerpala sumu 4329,47 eur a podľa jej názoru by mala mať
už istinu splatenú.

Z úverovej zmluvy č.XXXXXXXXXX uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 23.5.2003 (čl. 11 - čl.

13) súd zistil, že touto zmluvou poskytol žalovaný žalobkyni revolvingový úver a vydal platobnú kartu
YES. Na líci zmluvy bola v zmluve uvedená výška úverového rámca 25.000,- Sk a výška mesačnej
splátky 1.000,- Sk. V základných ustanoveniach zmluvy na líci, ktorej sa nachádzajú podpisy obidvoch
zmluvných strán nebola žiadna dohoda o výške RPMN, alebo o úrokovej sadzbe. V tejto časti zmluvy
účastníci konštatovali, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú úverové zmluvné podmienky žalovaného

(ďalej len ÚP). ktoré sú uvedené na rube listiny a na samostatnom liste a žalovaná svojim podpisom
potvrdila, že bola oboznámená s týmito úverovými podmienkami, že ich ustanovenia boli zrozumiteľné
považuje ich za dostatočne určité a prejavuje súhlas byť nimi viazaná. Súčasne žalobkyňa výslovne a
neodvolateľne týmto súhlasila, že v príde oneskorenia sa s platením najmenej 2 mesačných splátok
úveru podľa tejto úverovej zmluvy, alebo oneskorenia sa s platením inej pohľadávky spoločnosti môže

spoločnosť požadovať, aby platiteľ mzdy, alebo inej opakovanej platby klienta vyplácal spoločnosti sumu
vo výške dvojnásobku mesačnej splátky úveru, nie však viac ako je výška zrážok pri výkone rozhodnutia
v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, a to až do úplného splatenia čerpaného úveru a, aby
zrazenú čiastku poukazoval na účet spoločnosti. Teda žalovaný súhlasil s týmto zabezpečením svojich
pohľadávok a dohoda sa vzťahovala aj na budúcich platiteľov mzdy žalobkyne, či iných opakovaných

platieb, s ktorými sa pri výkone rozhodnutia zaobchádza ako so mzdou. Súčasne zmluva obsahovala
na líci, teda v základných ustanoveniach zmluvy termín splatnosti mesačnej splátky vždy ku 20-temu
dňu v mesiaci číslo účtu, na ktorý mala byť splátka poukázaná s tým, že ako variabilný symbol malo
byť uvádzané vyššie uvedené číslo zmluvy.Z úverových podmienok, ktoré boli pripojené v súdnom spise, a ktoré v druhom liste sú podpísané

aj žalobkyňou súd potom zistil, že tieto úverové podmienky sú zmluvnými podmienkami podľa § 273
Obchodného zákonníka a sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy o poskytnutí revolvingového
úveru, vydaní a používaní platobnej karty YES a špecifikujú práva a povinností účastníkov zmluvy,
pričom ďalšie pravidlá postupu pre poskytnutie čerpania úveru sú upravené v príručke pre držiteľa
(ďalej len metodická príučka), ktorú klient prevzal a zaväzuje sa tieto pravidlá dodržiavať. V základných

častiach, teda na líce úverovej zmluvy neboli žiadne ďalšie ustanovenia o výške úrokovej sadzby, o
výške poplatkov, alebo druhu poplatkov, ktoré mal žalovaný od žalobkyne požadovať. Zmienka o týchto
plneniach bola obsiahnutá v Hlave VI. v § 7 a 9 ÚP.

Podľa Hlavy VI. § 1 klient je povinný riadne a včas splácať poskytnutý úver, a to v pravidelných
mesačných splátkach, ktorých výška a termín splatnosti sú určené v úverovej zmluve, pričom prvú

splátku hradí až v mesiaci, ktorý nasleduje po mesiaci, v ktorom vykonal prvé čerpanie z úverového
účtu. V jednotlivých splátkach sú zahrnuté zmluvne dohodnuté úroky a príslušná časť úverovej istiny
(ďalej iba splátka). Výška splátky slúžiaca k splateniu úverovej istiny a príslušenstva môže byť odlišná
od výšky pravidelnej splátky. V prípade ďalšieho čerpania revolvingového úveru zo strany klienta sa
zvyšuje výška príslušenstvá obsiahnutá v splátke. Výška nevyčerpaného zostatku úverového rámca

sa klientovi automaticky zvyšuje v závislosti na splácaní revolvingového úveru. Úver je klient povinný
splácať do okamihu úplného hradenia čerpaného úveru vrátene príslušenstva. Týmto nezaniká právo
klienta na uskutočnenie ďalšieho čerpania. Klientov záväzok hradením úrokov z poskytnutého úveru
voči spoločnosti vzniká okamihom, kedy sa transakcia prejaví na úverovom účte klienta.

PodľaHlavyVI.,ktoráupravovalapodmienkysplácaniaúveru§7klient,sktorýmbolauzatvorenázmluva
o revolvingovom úvere je povinný hradiť spoločnosti poplatky za poskytované služby. Špecifikácia
poplatkových služieb a výška poplatkov je daná vždy sadzobníkom poplatkov a odmien (ďalej len
sadzobník) spoločnosti aktuálnym v dobe vzniku poplatkovej povinnosti. Klient potvrdzuje, že pri podpise
úverovej zmluvy bol oboznámený s platným sadzobníkom spoločnosti. Spoločnosť je oprávnená

zúčtovať všetky splatné poplatky na vrub úverového účtu klienta. Sadzobník je súčasťou metodickej
príručky a je k nahliadnutiu v sídle spoločnosti u predávajúcich a na internetových stránkach spoločnosti.
Spoločnosť je oprávnená sadzobník jednostranne meniť s tým, že je povinná klientovi zmenu v
sadzobníku bezodkladne oznámiť. Klient s oznámenými zmenami bezvýhradne súhlasí s uskutočnením
ďalšej transakcie, alebo zaplatením ďalšej pravidelnej splátky po termíne začiatku platnosti nového

aktuálneho sadzobníka poplatkov.

Hlavy VI. § 9 ÚP klient je povinný platiť úrok z poskytnutého úveru vo výške aktuálnej platnej mesačnej
úrokovej sadzby v okamihu splátky úveru, v ktorej je obsiahnutá platba úroku. Mesačná úroková sadzba
je stanovená ako súčet základnej úrokovej sadzby a odchýlky uvedenej na prednej strane tejto listiny.

Základná úroková sadzba pre účely výpočtu úrokov je uvedená v aktuálnom sadzobníku poplatkov.
Spoločnosť je oprávnená meniť výšku základnej úrokovej sadzby v závislosti na vývoji úrokovej sadzby
úverov na medzibankovom trhu SR s tým, že povinná klientovi zmenu základnej úrokovej sadzby
bezodkladne oznámiť. Klient s oznámenými zmenami bezvýhradne súhlasí uskutočnením ďalšej
transakcie, alebo zaplatením ďalšej pravidelnej splátky po termíne začiatku platnosti novej aktuálnej

základnej úrokovej sadzby.

Iné zmienky o výške úrokovej sadzby za poskytnutý revolvingový úver, alebo o výške a druhu poplatkov,
ktoré mala žalobkyňa žalovanému v súvislosti s poskytnutím revolvingového úveru platiť napadnutá
úverová zmluva neobsahovala.

Z listinných dôkazov, ktoré potom účastníci konania pripojili do súdneho spisu súd zistil, že žalobkyňa
dňa 21.11.2005 písomne požiadala o navýšenie úverového rámca na sumu 35.000,-Sk, teda zvýšenie
úverového rámca o 10.000,-Sk (čl.295). Táto žiadosť došla k žalovanému dňa 25.11.2005 (čl.296) a
písomne bola žiadosť schválená žalovaným listom, čo vyplýva z protokolu na čl. 297, pričom zmena

úverového rámca sa odrazila už vo výpise z účtu žalobkyne za november 2005, kde bol úverový rámec
zvýšený na požadovanú sumu 35.000,-Sk, čiže 1161,79 eur (čl.201).
Následne žalobkyňa znova žiadosťou z 28.7.2008 požiadala o zvýšenie úverového rámca o 20.000,-
Sk (čl.298), čo bolo schválené, o čom svedčí protokol pripojený tiež na čl. 298 a zvýšenie úverovéhorámca potom vyplýva aj z výpisu z úverového účtu žalobkyne za júl 2008 (čl.233). Dňa 20.8.2010
potom žalobkyňa požiadala o zvýšenie úverového rámca na 2000,-€ (čl.299), čo žalovaný schválil a toto
schválenie je potom zrejmé aj z výpisu z úverového účtu za mesiac august 2010 (čl.259). O písomnom

schválení žiadosti žalovanej o zvýšenie úverového rámca svedčia ale aj listy žalovaného z 24.8.2010 a
1.12.2005, ktoré do spisu pripojila samotná žalobkyňa (prílohová obálka), pričom z týchto akceptačných
listov je zrejmé, že žalovaný oznamoval takýmto spôsobom žalobkyni nie len prijatie jej návrhu na
zvýšenie úverového rámca, ale aj výšku pravidelnej mesačnej splátky po takomto zvýšení.

Vzhľadom na skutočnosť, že sa medzi účastníkmi nezachoval list o akceptácií žiadosti žalobkyne o
zvýšenie úverového rámca v roku 2008, avšak táto skutočnosť vyplýva tak z výpisu z úverového účtu
ako aj z protokolu, pripojeného žalovanou stranou, je možné dôvodne usudzovať, že aj v roku 2008
došlo v písomnej podobe na základe žiadosti žalobkyne a jej akceptácie písomným listom žalovaného
k dohode o zmene zmluvy pokiaľ ide o výšku úverového rámca a výšku splátky.

Súd však konštatuje, že ani z jedného výpisu z účtu, ktorý žalovaná strana pripojila do súdneho spisu,
ani zo vzoru výpisu z účtu, ktorý do spisu pripojila žalobkyňa nevyplýva sadzobník poplatkov, sadzba
úroku, ktorým sa úročí úver.

Tvrdenia žalobkyne o tom, že zo strany žalovaného je na ňu vyvíjaný „tlak“ v súvislosti so zaplatením

tvrdenej pohľadávky žalovaného vo vzťahu k žalobkyni, mali preukazovať aj upomienky, ktoré zaslal
žalovaný žalobkyni dňa 16.8.2012 a 31.8.2012, ktoré žalobkyňa pripojila do súdneho spisu (prílohová
obálka) a ktorými je žalobkyňa vyzývaná k okamžitému zaplateniu tam uvedených dlžných súm s
upozornením na možnosť žalovaného požadovať okamžité splatenie celého úveru a s prípadnými
ďalšími krokmi žalovaného, smerujúce k vymoženiu pohľadávok, aj možnou exekúciou majetku

žalobkyne.

Z upomienok vyplýva, že podľa tvrdenia žalovanej strany zostatok úveru by mal predstavovať ku dňu
spísania týchto upomienok sumu 1976,11 eur.

Z výpisov z úverového účtu, ale aj z prehľadu o čerpaní revolvingového úveru žalovanou (čl.165-166)
súd zistil, že žalovaná od 6.6.2003 do 10.1.2012 čerpala 4370,67 eur. V období od 22.7.2003
do 20.3.2012 však žalovanému celkovo na splátkach zaplatila 5729,70 eur. Rozdiel medzi tým, čo
žalobkyňa do januára 2012 od žalovaného čerpala a tým, čo žalobcovi do marca 2012 zaplatila, potom
predstavuje sumu 1359,03 eur. Napriek tomu, ako bolo vyššie konštatované, žalobca v čase zaslania

upomienok žalobkyni, teda v auguste 2012 evidoval voči žalobkyni dlh , ktorý titulom zostatku úveru
predstavoval sumu 1976,11 eur.

Majúc preukázané tieto skutočnosti súd dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobkyne je dôvodná aj keď
len čiastočne.

Predovšetkým sa súd nestotožňuje s názorom žalovanej strany ohľadne tej skutočnosti, že žalobkyňa
nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti napadnutej úverovej zmluvy. Podľa presvedčenia
súdu a medzi účastníkmi konania, a táto skutočnosť bola nesporná, ide o vzťah spotrebiteľa a
dodávateľa, ktorý vznikol na základe uzavretia zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského revolvingového

úveru. Je zrejmé, že žalobkyňa vychádza z názoru, že predmetný úver splatila, pokiaľ ide o istinu,
naopak žalovaná strana v auguste 2012 voči nej evidovala nesplatený zostatok úveru vo výške vyššie
uvedenej. Z toho vyplýva, že právne postavenie žalobkyne je v súčasnosti neisté, najmä ak existuje
pochybnosť o oprávnenosti žalovaného účtovať úroky, zmluvné sankcie a poplatky, a na úhradu týchto
plnení započítavať platby, uskutočnené doposiaľ žalobkyňou. Pritom medzi účastníkmi z písomných

podaní žalovanej strany, ktoré doručila žalobkyňa a ktoré žalobkyňa predložila súdu a z prednesov
žalobkyne je zrejmé, že o existencii pohľadávky žalovaného a nakoniec aj o jej výške sa stanoviská
účastníkov konania rozchádzajú. Navyše žalovaná strana v upomienkach upozorňuje žalobkyňu na
možnosť vymáhania svojej pohľadávky aj v exekučnom konaní, ktorému by zrejme malo predchádzať
konanie pred súdom.

Preto je právne postavenie žalobkyne neisté, najmä pokiaľ ide o skutočnosti, ktorými ustanoveniami
uzavretej zmluvy (a či vôbec zmluvou) je viazaná, a keďže medzi účastníkmi konania ešte nezačalspor, vyvolaný žalovanou stranou o plnenie, podľa presvedčenia súdu právne postavenie žalobkyne bez
určenia toho, čo sa žalobkyňa domáha je neisté.

Súd teda dospel k presvedčeniu, že za takejto situácie má žalovaná naliehavý právny záujem na
určení neplatnosti predmetnej úverovej zmluvy, čím sú splnené podmienky pre podanie žaloby o určenie
neplatnosti úverovej zmluvy v zmysle § 80 písm.c/ O.s.p..

Pokiaľ ide o námietku žalovanej strany, že nárok žalobkyne domáhať sa neplatnosti úverovej zmluvy z

dôvodu jej rozporu so zákonom je premlčaný, nakoľko žalobkyňa ho uplatnila v lehote viac ako troch
rokov od uzavretia predmetnej úverovej zmluvy, tak s týmto názorom sa súd nestotožňuje.

Predovšetkým je nutné konštatovať, že rozpor právneho úkonu so zákonom vždy v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka (zák.č.40/1964 Zb.) spôsobuje absolútnu neplatnosť takéhoto právneho úkonu
a to buď celého právneho úkonu alebo jeho časti za predpokladu, že túto časť možno vzhľadom na

povahu právneho úkonu, jeho obsah, alebo okolnosti, za ktorých bol uzavretý, oddeliť od ostatného
obsahu (§ 41 Občianskeho zákonníka). Tieto ustanovenia sú použiteľné podľa presvedčenia súdu aj
pre obchodno-právne vzťahy, nakoľko Obchodný zákonník, ktorý vzhľadom na skutočnosť, že ide o
úverovývzťahmedziúčastníkmikonanianemášpeciálneustanoveniaapretojenutnéajnavzťahy,ktoré
sa spravujú Obchodným zákonníkom použiť v zmysle § 1 ods.2 Obchodného zákonníka ustanovenia

Občianskeho zákonníka.

Neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka je absolútnou neplatnosťou, čo
znamená, že pôsobí priamo zo zákona a od začiatku, takže subjektívne občianske práva a občianske
povinnosti z takéhoto úkonu vôbec nevzniknú. Absolútnej neplatnosti sa môže dovolávať ten, kto ako

dotknutý ma na tomto právny záujem, pričom súd prihliada na absolútnu neplatnosť právneho úkonu i
bez návrhu, čiže z úradnej povinnosti.

Medzi nepremlčateľné práva, podľa judikatúry súdov, patrí aj právo domáhať sa účinne absolútnej
neplatnosti právneho úkonu. Naopak právo dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu podľa §

40a a § 865 ods.4 Občianskeho zákonníka sa premlčuje v trojročnej premlčacej dobe.

Preto súd dospel k presvedčeniu, že právo žalobkyne uplatniť určovacou žalobou právo na určenie
neplatnosti úverovej zmluvy nemôže byť dotknuté námietkou premlčania tohto práva, ktorú vzniesol
žalovaný.

Súd preto preskúmal zmluvu o poskytnutom revolvingovom úvere, ktorú vyhodnotil ako zmluvu o
spotrebiteľskom úvere jednak v zmysle zákonných ustanovení, platných v čase uzavretia zmluvy
(z pohľadu Obchodného zákonníka - § 497 a nasledujúcich a z pohľadu vtedy platného Zákona
o spotrebiteľských úveroch zák.č.258/2001 Z.z., ale aj z pohľadu následnej právnej úpravy, ktorá

bola zavedené v SR s účinnosťou o 1.4.2004, keď Novelou Občianskeho zákonníka, vykonanou
zák.č.150/2004 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1.4.2004, bol do Občianskeho zákonníka doplnený
režim spotrebiteľských zmlúv cieľom ktorej bolo zabezpečiť harmonizáciu slovenského zmluvného práva
s európskym spotrebiteľským právom. V súvislosti s touto novelou bol do Občianskeho zákonníka
doplnený § 879f, ktorý upravoval prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.4.2004.

Podľa § 879f ods.3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy podľa § 52, uzavreté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona
a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch, aj s ustanovením §
55 ods.1, ak ide o náležitosti zmluvy a s ustanovením § 57 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa

nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa § 879f ods.4 Občianskeho zákonníka, ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané
do súladu s ustanoveniami § 53, 54 a 57 tohto zákona podľa odseku 3 sú neplatné po uplynutí
troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Spotrebiteľ má právo odstúpiť od

spotrebiteľskej zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch, ktorá nie je podľa
odseku 3 daná do súladu s ustanovením § 55 ods.1 tohto zákona, ak ide o náležitosti zmluvy a to do
troch mesiacov po uplynutí lehoty podľa odseku 3.Nároky žalobkyne vzhľadom na charakter žaloby žalobkyne súd posudzoval v zmysle príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka (zák.č.513/1991 Zb.), ktorý predstavuje lex generalis vo vzťahu
k vtedy platnému Zákonu o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení Zákona SNP č.71/1986

Zb. o slovenskej obchodnej inšpekcii, ktorý je tzv. lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku
za predpokladu, že je spotrebiteľovi poskytnutý spotrebiteľský úver. V čase uzavretia úverovej zmluvy
ustanovenia Občianskeho zákonníka neobsahovali ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Platil
ale Zák.č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý pojmy veriteľa a spotrebiteľa vymedzoval v
ustanoveniach § 3.

Podľa § 3 ods.1 citovaného zákona veriteľom je fyzická osoba, alebo právnická osoba, ktorá poskytuje
spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského
úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

Podľa § 3 ods.2 citovaného zákona, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský

úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania, alebo podnikania.

Podľa § 4 ods.1 citovaného zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je
neplatná.

Podľa § 4 ods.2 písmeno a/ citovaného zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí obsahuje najmä po a/ sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to
možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých
výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť.

Podľa § 4 ods.2 písm.g/ citovaného zákona, obsahuje aj ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je
uvedená spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Podľa § 4 ods.4 cit.zákona, pri nesplnení podmienok podľa odsekov 2 a 3 je zmluva o spotrebiteľskom
úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe po a/ poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho

začal čerpať, alebo po b/ dodaný tovar, alebo poskytnutá služba.

Podľa § 4 ods.5 citovaného zákona, od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok, alebo poplatky,
ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

V danom prípade predmetná úverová zmluva, ktorej platnosť žalobkyňa napadla, odkazovala vo vyššie
citovaných ustanoveniach Hlavy VI. na sadzobník poplatkov, ktorý obsahovala metodická príručka. Teda
predmetnépoplatkyaúroky,naktorésazmluvaodvolávala,nebolisúčasťoupísomnejzmluvy,ktorábola
pripojená do súdneho spisu s obsahom ktorej svojim podpisom žalobkyňa prejavila súhlas. Žalovaný
v konaní neprodukoval žiadny dôkaz, preukazujúci, že by žalobkyňu pred podpisom návrhu zmluvy,

ktorý jej zaslal (nakoľko z výpovede žalobkyne bolo zrejmé, že predstavitelia žalovaného a žalobkyňa
spolu nekonali priamo ale boli v telefonickom a písomnom styku), skutočne oboznámil predložením tzv.
metodickej príručky s výškou aktuálnej úrokovej sadzby za predmetný poskytovaný úver s druhom a
výškou poplatkov, ktoré si žalovaný ako veriteľ chce v priebehu zmluvného vzťahu vo vzťahu k žalobkyni
uplatňovať a že by obsah tejto metodickej príručky bol inkorporovaný do zmluvy a to vo forme, ktorú

predpisoval zákon, čiže v písomnej forme a tiež že by k nemu smerovala vôľa žalobkyne.

V konaní nebol produkovaný žiadny dôkaz, preukazujúci, že by žalobkyňa obsah metodickej príručky
poznala, že by jej skutočne bola daná k nahliadnutiu, a že by s obsahom tejto príručky svojim podpisom
písomne vyjadrila súhlas. Žalovaný síce do spisu pripojil kópiu časti sadzobníka poplatkov a odmien

úverovej karty Yes (čl.283), avšak nepreukázal, že by tento sadzobník bol vo forme metodickej príručky
zaslal žalobkyni spolu s návrhom zmluvy a za takýchto okolností súd považuje vyhlásenie, uvedené v
ÚP Hlava I. Graf 2 za čisto formálne a nevyjadrujúce skutočnú vôľu žalobkyne.

Súd preto dospel k presvedčeniu, že účastníci napadnutej zmluvy sa v zákonom vyžadovanej písomnej

forme nedohodli v úverovej zmluve na druhu a výške poplatkov a úroku, a preto písomná zmluva o
revolvingovom úvere tieto náležitosti postrádala. Za takýchto okolností potom podľa presvedčenia súdu
žalovaný nemal právo v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 4 ods.5 požadovať od žalobkyne úrokyalebo poplatky, ktoré na jej ťarchu na úverovom účte zaúčtoval a na úhradu ktorých započítaval jej platby
v priebehu trvania zmluvného vzťahu s vedomosťou o spotrebiteľskom úvere.

Je teda zrejmé, že ak aj zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania z napadnutej zmluvy vznikol pred
1.4.2004, bolo nesporné, že žalobkyni je poskytnutý spotrebiteľský úver, že žalobkyňa má pozíciu
spotrebiteľa, že žalovaný koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti a preto sa na zmluvný vzťah a
najmä na tie časti zmluvy, ktoré nepredstavujú prebratie zákonnej úpravy, ale sú ponechané na vôli
účastníkov, vzťahujú na základe vyššie citovaných prechodných a záverečných ustanovení k Novele

Občianskeho zákonníka z 1.4.2004, ustanovenia, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv, teda
ustanovenia § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka.

V zmysle § 53 os.1 Občianskeho zákonníka účinného od 1.4.2004 spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka). To neplatí, ak ide o predmet plnenia,

cenu plnenia. (§53 ods.2 Občianskeho zákonníka)

Podľa § 53 ods.4 Občianskeho zákonníka vtedy platného súd neprijateľné podmienky neplatné.

Podľa § 54 ods.1 Občianskeho zákonníka platného od 1.4.2004 zmluvné podmienky, upravené

spotrebiteľskou zmluvou sa nemôže odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa
nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné
postavenie.

Je zrejmé, že individuálne neboli medzi účastníkmi dojednané úverové podmienky žalovanej obchodnej

spoločnosti, ktoré boli neoddeliteľnou prílohou zmluvy, a v obsahovala ich rubová časť základnej časti
zmluvy a ďalší list, k zmluve pripojený s tým, že sa súd sa oboznámil s celým ich obsahom a narozdiel
o tvrdenia žalovanej strany dospel k presvedčeniu, že niektoré ustanovenia týchto Všeobecných
úverových podmienok žalovanej obchodnej spoločnosti, ktoré tvoria obsah typovej formulárovej zmluvy
používanej žalovanou obchodnou spoločnosťou sú neplatné, pretože sú neprijateľnými zmluvnými

podmienkami z pohľadu § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka. Aj keď táto zmluva bola uzavretá pred
vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie a pred 1.4.2004, bolo povinnosťou žalovaného v
spolupráci so žalobkyňou ako jeho zmluvnou stranou - spotrebiteľkou, uviesť zmluvné ustanovenia
úverových podmienok, ktoré nekorešpondovali ustanoveniam Občianskeho zákonníka na ochranu
spotrebiteľa do súladu so zákonom a to v spomínanej trojmesačnej lehote, inak sa stali zo zákona

neplatnými.

PodľapresvedčeniasúdujeneprijateľnouzmluvnoupodmienkoupodmienkauvedenávHlaveVI.§3ÚP,
podľa ktorého klient je povinný ako variabilný symbol platby uvádzať číslo úverovej zmluvy. Neuvedenie
správneho variabilného symbolu na poštových poukážkach, alebo na príkaze na úhradu je kvalifikované

ako neuhradenie splátky úveru so všetkými dôsledkami.

Podľa presvedčenia súdu toto ustanovenie v kontexte so zmluvnými sankciami pre neuhradenie splátky,
rovnako s možnosťou zosplatnenia úveru v ďalších ustanovenia úverových podmienok predstavuje
pre žalobkyňu ako spotrebiteľku povinnosti, ktoré nevyplývajú zo žiadneho ustanovenia Obchodného

zákonníka ani Občianskeho zákonníka. V zmysle § 339 ods.2 Obchodného zákonníka peňažný záväzok
platený prostredníctvom banky, alebo prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy
peňažného záväzku na účet veriteľa v jeho banke, alebo vyplatením sumy peňažného záväzku veriteľovi
v hotovosti ak osobitný zákon neustanovuje inak, alebo ak sa veriteľ a dlžník nedohodnú inak.

Ak aj žalovaný tvrdil, že v súvislosti s preverovaním platby s nesprávnym variabilným symbolom
mu vznikajú náklady, mohol to riešiť inými zmluvnými dojednaniami, nie však kvalifikáciou takéhoto
postupu spotrebiteľa ako neuhradenie splátky. Táto podmienka podľa presvedčenia súdu, uvedená v
úverových podmienkach je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu
v povinnostiach spotrebiteľa oproti veriteľovi - žalovanej obchodnej spoločnosti, a preto je v rozpore

s ustanovením § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka, ako taká je vzhľadom na ustanovenie § 53 ods.4
Občianskeho zákonníka účinného od 1.4.2004 neplatná.Podľa presvedčenia súdu sú neplatné aj § 7 a 9 Hlavy VI. úverových podmienok a to z dôvodov,
uvedených vyššie. Poplatky a úroky sú v podstate odplatou za poskytnutie úveru, ktorá patrí veriteľovi
- žalovanému, resp. niektoré poplatky môžu byť aj paušalizovanou náhradou nákladov, ktoré vznikajú

veriteľovi v súvislosti s existenciou úverového vzťahu, avšak vzhľadom na skutočnosť, konštatovanú
vyššie, že ich úverová zmluva nepomenúva a neobsahuje, ale ako bolo konštatované odkazuje
na metodickú príručku, ktorá mala byť zaslaná žalovanej, nevznikla podľa presvedčenia dohoda o
poplatkoch a úrokoch obligatórne v písomnej forme, vyžadovanej ustanovením § 4 ods.1 Zákona o
spotrebiteľských úveroch a preto sú tieto dojednania neplatné.

Podľa presvedčenia súdu značnú nerovnováhu v právach účastníkov v neprospech žalobkyne ako
spotrebiteľky predstavovalo ustanovenie Hlavy VII. § 4, podľa ktorého klient vyhlasuje, že predlžuje
premlčaciu dobu všetkých práv, vzniknutých spoločnosti v súvislosti s poskytnutím úveru klientovi najmä
právo na vrátenie úveru, právo na úhradu príslušenstva a zmluvných pokút, práva, prípadne vzniknuté
v dôsledku ukončenia úverovej zmluvy a to na dobu 10.rokov odo dňa, kedy premlčacia lehota začala

po prvý raz plynúť.

V tomto prípade bolo využité dispozitívne ustanovenie § 401 Obchodného zákonníka v zmysle ktorého
strana, voči ktorej sa právo premlčuje, môže písomným vyhlásením druhej strany predĺžiť premlčaciu
dobu a to aj opakovane; celková premlčacia doba nesmie byť dlhšia ako desať rokov odo doby, keď

začala po prvý raz plynúť. Toto vyhlásenie možno urobiť aj pred začiatkom plynutia premlčacej doby.

Takýmto vyhlásením, urobeným vo formulárovej zmluve, ktorú žalobkyňa podpísala, malo dôjsť v
zmysle citovaného ustanovenia Obchodného zákonníka k jednostrannému predĺženiu premlčacej doby,
pričom je zrejmé, že druhá strana, veriteľ a teda žalovaná strana takéto vyhlásenie neurobila, z čoho

vyplýva, že toto vyhlásenie, ktoré síce Obchodný zákonník umožňuje, je dohodou účastníkov zmluvy,
ktorá sa odchyľuje od zákonnej úpravy v neprospech spotrebiteľa, a preto spôsobuje nerovnováhu v
povinnostiach žalobkyne ako spotrebiteľky vo vzťahu k žalovanému, preto aj táto zmluvná podmienka
je z pohľadu ustanovenia § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka neprijateľná a preto neplatná.

Súd dospel k presvedčeniu, že neplatné je aj ustanovenie Hlavy VIII. § 2 písm.c/ a d/ ÚP, podľa ktorého
klient je povinný celý čerpaný úver splatiť na požiadanie spoločnosti v prípade, že po c/ klient porušil
niektorú z ďalších povinností, vyplývajúcich z úverovej zmluvy, týchto úverových podmienok, alebo z
dokumentov, ktorých predmetom je zaistenie pohľadávok, po d/ bolo zahájené exekučné konanie voči
klientovi ako povinnému.

Ustanovenie Hlavy VIII. § 2 písm.c/ trpí vadou, ktorú vymedzuje ustanovenie § 37 ods.1 Občianskeho
zákonníka.

Podľa § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

V tomto prípade nie sú dostatočne konkrétne pomenované porušenia tých povinností, ktorých porušenie
ako následok spôsobuje právo spoločnosti požadovať splatenie celého úveru. Je zrejmé z úverových
podmienok, že tieto ukladajú povinnosti najmä spotrebiteľovi, teda žalobkyni a preto v prípade tak
závažného dôsledku, akým je zosplatnenie úveru je nutné tieto povinnosti pre prípad takejto situácie

konkrétne pomenovať. Ak povinnosti, ktorých porušenie má spôsobiť takýto následok nie sú určite a
zrozumieteľne pomenované, je takéto ustanovenie úverových podmienok neplatné pre jeho neurčitosť.

Pokiaľ ide o ustanovenie Hlavy VIII. § 2 písm.d/, podľa názoru súdu ide o neprijateľnú zmluvnú
podmienku, spôsobujúcu nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. Predmetné ustanovenie dáva možnosť žiadať splatenie celého úveru aj v prípade začatia
exekučného konania pre minimálnu pohľadávku, prípadne začatie exekučného konania v rozpore so
zákonom, čo v prípade ustanovenia § 3 Hlavy VIII. dáva veriteľovi možnosť popri predčasnom splatení
úveru vymôcť aj zmluvnú pokutu vo výške ušlého úroku, teda čiastku, na ktorú by žalovanej obchodnej
spoločnosti vznikol z titulu nárok, pokiaľ by bolúver riadne splácaný v dohodnutých splátkach. V kontexte

s takýmto oprávnením žalovanej obchodnej spoločnosti je predmetné ustanovenie Hlavy VIII. § 2 písm.d/
nerovnovážne v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky.K ustanoveniam Hlavy IX. § 2, ktoré upravovali sankcie pri omeškaní dlžníka s úhradou splátky dlhu, súd
nemal námietky k dohodnutej výške úrokov z omeškania, pretože podľa názoru súdu toto ustanovenie
bolo v súlade s ustanovením vtedy platného § 369 ods.1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého ak

je dlžník v omeškaní s plnením peňažného záväzku, alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej
sumy úroky z omeškania určené v zmluve....

Rovnako súd nemal námietky ani u ustanoveniu o zmluvnej pokute vo výške 8% z čiastky, z ktorej
úhradou je klient v omeškaní.

Podľapresvedčeniasúduzmluvnápokutaboladohodnutávsúladesustanovením§544anasledujúcich
Občianskeho zákonníka v spojení s ustanoveniami § 300 až 302 Obchodného zákonníka, ktoré dopĺňajú
občiansko-právnu úpravu. Jej výšku súd nepovažoval za neprimerane vysokú vzhľadom na k výške
zabezpečenej pohľadávky.

Avšak za neprimerane vysokú považoval súd v kontexte oprávneniami veriteľa pri predčasnej splatnosti
úveru, ktorú mohol oznámiť dlžníkovi v zmysle Hlavy VIII. § 2 písmeno a/ až d/, zmluvnú pokutu, ktorú
mohol veriteľ požadovať podľa Hlavy IX. § 3 ÚP.

Podľa Hlavy IX § 3 klient je povinný na požiadanie zaplatiť spoločnosti zmluvnú pokutu v prípade, že

klient naplní minimálne jednu zo skutočností, uvedených v Hlave VIII. § 2 písm.b/ a c/ vo výške 100%
z celkovej výšky poskytnutého úveru v dobe porušenia povinností.

Podľa presvedčenia súdu takéto ustanovenie v kontexte s ďalšími oprávneniami veriteľa a v kontexte
k možnosti žiadať aj zmluvnú pokutu vo výške ušlého úroku podľa Hlavy VIII. § 3 opäť spôsobuje

nerovnováhu v právach spotrebiteľa v jeho finančnom zaťažení, pri porušení niektorej povinnosti , tam
uvedenej a preto je podľa presvedčenia súdu podľa § 53 os.1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou
zmluvnou podmienkou a teda neplatnou.

Ako neprijateľnú zmluvnú podmienku vyhodnotil súd aj ustanovenie § 4 Hlavy IX úverových podmienok,

podľa ktorého spoločnosť nie je viazaná účelom platby, ktorý stanoví klient, a je oprávnená započítať
platbuklientanapohľadávkyspoločnostivočiklientovivtomtoporadí:nazáväzkyklientavočispoločnosti
zapríčinené z iného titulu než z úverovej zmluvy, na zmluvné pokuty, na poplatky za poskytnuté služby,
na príslušenstvo úveru vrátane sankcií, na splátku úveru. Platba sa zaráta v uvedenom poradí vždy
na najstaršiu splatnú neuhradenú pohľadávku. Spoločnosť je oprávnená zarátať platbu klienta na svoje

pohľadávky voči klientovi i v inom než vyššie uvedenom poradí.

Podľa presvedčenia súdu takéto dojednanie v neprospech spotrebiteľa sa odchyľuje dokonca od
zákonnej úpravy, uvedenej v Obchodnom zákonníka a to úpravy, uvedenej v ustanovení § 330
Obchodného zákonníka.

Podľa § 330 ods.1 Obchodného zákonníka, ak má veriteľovi splniť ten istý dlžník niekoľko záväzkov
a poskytnuté plnenie nestačí na splnenie všetkých záväzkov je splnený záväzok určený pri plnení
dlžníkom. Ak dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný a to najprv jeho
príslušenstvom.

Podľa § 330 ods.2 Obchodného zákonníka, pri plnení peňažného záväzku sa započíta platenie najprv
na úroky a potom na istinu, ak dlžník neurčí inak.

Podľa § 330 ods.3 Obchodného zákonníka, ak má dlžník voči veriteľovi niekoľko peňažných záväzkov a

dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, platenie sa týka najskôr záväzku, ktorého splnenie nie je zabezpečené,
alebo je najmenej zabezpečené, inak záväzku najskôr splatného.

Podľa § 330 ods.4 Obchodného zákonníka platenie sa týka náhrady škody až vtedy, keď bol splnený
peňažný záväzok, z ktorého porušenia vznikla povinnosť na náhradu škody, pokiaľ dlžník neurčí účel

platenia.

Ako ustanovenie spôsobujúce nerovnováhu v dohodnutých právach a povinnostiach, ktoré je podľa § 53
ods.1neplatnouneprijateľnoupodmienkousúdvyhodnotilajustanovenieHlavyIX.§9ÚP,podľaktoréhoklient nie je oprávnený bez písomného súhlasu spoločnosti postúpiť akúkoľvek svoju pohľadávku voči
spoločnosti na tretie osoby, alebo takúto pohľadávku započítať na záväzky, ktoré má voči spoločnosti.
Spoločnosť je oprávnená pohľadávky z tejto zmluvy postúpiť tretím osobám.

Je zrejmé, že v neprospech spotrebiteľa boli v tomto ustanovení použité obmedzenia proti zákonnej
úprave a to obmedzenia vo forme písomného súhlasu veriteľa, pričom veriteľ takéto obmedzenia nemal.

Súdpovažovalzaneplatnéajustanovenie§13HlavyIX.,podľaktoréhopodpisomúverovejzmluvyklient

potvrdzuje, že je oboznámený s úverovými podmienkami a metodickou príručkou a že sú mu všetky
ich ustanovenia zrozumiteľné a že ich považuje za dostatočne určité a prejavuje súhlas byť viazaný
ustanoveniami týchto dokumentov.

Podľa presvedčenia súdu takéto vyhlásenie, alebo prejav vôle, ktorý mal byť urobený v tomto vyhlásení
postráda vážnosť vôle, nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobkyňa bola s

predmetnou metodickou príručkou oboznámená už v čase, keď podpisovala návrh úverovej zmluvy, teda
23.5.2003, dokonca, že by s ňou bola vôbec oboznámená.

Preto je v tejto časti podľa názoru súdu úverová zmluva neplatná a to vzhľadom na nedostatok
vyžadovaný ustanovením § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť

slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

Pokiaľ ide o ďalšie namietané ustanovenia úverových podmienok, ktoré súd neuviedol vo výrokovej časti
tohtorozsudku,alektorýchneplatnosť,čobyneprijateľnýchzmluvnýchpodmienoknamietalažalobkyňa,
súdpoznamenáva,ževprípadeďalšíchtýchtoustanovenísastotožnilsargumentácioužalovanejstrany,

na ktorú plne odkazuje, a rozpor ich znenia so zákonom súd nezistil.

Z vyššie uvádzaných dôvodov preto súd vyslovil neplatnosť len niektorých častí úverovej zmluvy, ktoré
podľa názoru súdu je možné oddeliť od zvyšku zmluvy, a teda nekonštatoval, že celá úverová zmluva v
plnom znení je absolútne neplatná. Súd takto rozhodol s poukazom na ustanovenie § 41 Občianskeho

zákonníka, nakoľko podľa presvedčenia súdu z povahy predmetného právneho úkonu jeho obsahu,
alebo okolností, za ktorých k nemu došlo, teda za ktorých bola uzavretá napadnutá úverová zmluva
nevyplýva, že neplatné časti nemožno oddeliť od ostatného obsahu zmluvy.

Súd dospel tiež k presvedčeniu, že úverová zmluva uzavretá so žalobkyňou je pre nedostatok uvedený

v § 4 ods. 2 písm. g/ Zákona č. 258/2001 Z.z. bezúročná a bez poplatkov. Aj, keď žalovaná strana
argumentovala, že ročnú percentuálnu mieru nákladov nie je možné vyjadriť vzhľadom na charakter
úveru, ktorý je revolvingovým úverom, kde v priebehu čerpania úverového rámca veriteľ neustále dopĺňa
tento úverový rámec, podľa presvedčenia súdu je možné ju stanoviť na začiatku zmluvného vzťahu s
prihliadnutímnaprvévyčerpanieúverovéhorámcaavýškustanovenýchsplátokpotrebnýchkzaplateniu

vyčerpaných úverových prostriedkov, spolu s úrokmi a poplatkami pri pravidelnom splácaní splátky.
Úverová zmluva, ale neobsahovala v základnej časti, ani vo všeobecných úverových podmienkach
žiadny údaj, ktorý by žalobkyni nasvedčoval za akú cenu predmetný úver „kupuje“. Za takýchto okolností
a s prihliadnutím na skutočnosť, že úroky v zmluve rovnako stanovené neboli, považoval súd úverovú
zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov.

V takom prípade bolo nutné zaoberať sa skutočnosťou, či a koľko finančných prostriedkov žalobkyňa v
priebehu existencie úverového vzťahu so žalovaným čerpala a koľko finančných prostriedkov žalobcovi
v tomto období poskytla.

Ako bolo vyššie konštatované žalobkyňa od 6.6.2003 do 10.1.2013 vyčerpala sumu 4.370,67 € a v
období od 22.7.2003 do 20.3.2013 žalovanému zaplatila 5.729,70 €.

Žalovaný, ale namietal premlčanie nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia u tých
platieb, ktoré žalobkyňa v prípade, že by bezdôvodne obohatenie na strane žalovaného vzniklo, urobila

v dobe dlhšej ako dva roky pred podaním žaloby na súd, k čomu došlo 26.4.2012.

Súd dospel k presvedčeniu, že premlčanie nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia je
nutné posudzovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní, ktorý Obchodnýzákonníka predstavuje osobitnú úpravu vo vzťahu k Občianskemu zákonníku v otázkach premlčania.
Pokiaľ však ide o nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, túto problematiku Obchodný
zákonník neupravuje, a preto je nutné tento nárok posudzovať podľa ustanovenia § 451 a nasledujúcich

Občianskeho zákonníka s tým však, že vzhľadom na skutočnosť, že bezdôvodné obohatenie vzniklo
pri obchodno záväzkovo-právnom vzťahu, dĺžka premlčacej doby a nároky s tým spojené sa posudzujú
podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.

Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie

vydať.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, alebo plnením správneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. V tomto prípade
podľa presvedčenia súdu žalovanému vzniklo bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne plnením bez

právneho dôvodu.

Ako súd konštatoval vyššie, úverovú zmluvu vzhľadom na jej nedostatky vo vzťahu k príslušným
ustanoveniam Zákona o spotrebiteľských úveroch je nutné považovať za bezúročnú a bez poplatkov.
Preto žalobca nemal právo zaúčtovať platby žalobkyne na iné plnenia, než na úhradu poskytnutej istiny.

Teda na sumu prostriedkov, ktoré žalobkyňa v priebehu zmluvného obdobia od žalovaného čerpala.
Pokiaľ žalobkyňa počas zmluvného vzťahu žalovanému poskytla vyššiu sumu než od neho čerpala,
predstavuje táto suma bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne u žalovaného, a to plnením bez
právneho dôvodu. Súd k takému záveru dospel na základe tej skutočnosti, že žalovaná vzhľadom na
bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru nemala právny titul na plnenie sumy titulom úrokov, titulom

poplatkov, ktoré vo vzťahu k nej žalovaný účtoval a na úhradu, ktorých od nej prijímal platby. Premlčanie
nárokov žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vzhľadom na obchodnoprávnu úpravu otázky
premlčania v Obchodnom zákonníku a obchodnoprávny vzťah medzi účastníkmi konania je nutné riešiť
podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, konkrétne podľa § 387 až 408 Obchodného
zákonníka.

Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť
premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak je premlčacia

doba 4 roky.

Súd preto za nepremlčané považoval nároky žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia
žalovaným titulom platieb, ktoré urobila posledné 4 roky pred podaním žaloby na súd, teda v období od
26.4.2008 do 26.4.2012.

Súd zistil, že žalobkyňa v tomto období žalovanému zaplatila celkovo sumu 3.419,56 € z celkovo
zaplatenej sumy 5.729,70 €, čo znamená, že do 25.4.2008 žalovanému zaplatila sumu 2.310,14 €. V
období od 26.4.2008 do 10.1.2012 čerpala úver vo výške 2.347,92 € z celkovej sumy, ktorú vyčerpala v
priebehu existencie úverového vzťahu, teda zo sumy 4.370,67 €. Do 25.4.2008 žalobkyňa čerpala teda

úverové prostriedky vo výške 2.022,75 € a zaplatila žalovanému do 25.4.2008 sumu 2.310,14 €. Rozdiel
medzi týmito sumami potom predstavuje v neprospech žalobkyne sumu 325,17 €, ktoré žalobkyňa
naviac oproti čerpaniu úverových prostriedkov do 25.4.2008 žalobcovi zaplatila. Vzhľadom na vznesenú
námietku premlčania v tejto časti bol nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným
premlčaný.

Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany
nezaniká, nemôže ho však priznať, alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí
premlčacej doby.

Od 26.4.2008 do 20.3.2012 však žalobkyňa žalovanému zaplatila celkovo sumu 3.419,56 €, ale v
tom istom období čerpala len sumu 2.347, 92 €, z čoho vyplýva, že žalobkyňa žalovanému zaplatila
o 1.071,64 € viac ako jej v tomto období žalovaný poskytol. Toto je suma, ktorá z vyššie uvádzaných
dôvodov vznikla ako bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného na úkor žalobkyne, a ktorú ježalovaný zaviazaný žalobkyni vydať v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 451 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

K tomuto plneniu potom súd žalovaného zaviazal vo výrokovej časti rozsudku.

Žalobkyňa v žalobe žalobou uplatnila nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia
vo výške 1.000,- €, pričom tento nárok odôvodnila ustanovením § 3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z.z.

o ochrane spotrebiteľa a konštatovala, že jej bola spôsobená ujma, keďže v dôsledku porušovania
jej spotrebiteľských práv stále znáša stav neistoty, obáv o výšku dlhu a jeho neustále narastanie,
trpí stresom, keď žalovaný uplatňuje voči nej jednotlivé nemorálne zmluvné podmienky zasielaním
upomienok a poplatkami za ne a tento stav zavinil žalovaný pred formulovanou úverovou zmluvou a jej
úverovými podmienkami zneužijúc dôveru žalobkyne ako spotrebiteľky.

Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k presvedčeniu, že k takémuto stavu neistoty
žalobkyňa musela zrejme dospieť až po auguste roku 2010, kedy naposledy žiadala o zvýšenie
úverového rámca. Z toho vyplýva, že do tohto momentu zrejme žalobkyňa bola s úverovými službami
žalovaného spokojná a nemala záujem s nim ukončiť zmluvný vzťah. Žalobkyňa do spisu pripojila dve
upomienky, ktoré mali preukázať nátlak žalovanej strany voči jej osobe a zdôvodniť aj jej nárok na

poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia. V tejto súvislosti súd konštatuje, že žalobkyňa
neprodukovala žiadny hodnoverný dôkaz o vzniku ujmy, a to ujmy nemajetkovej, ktorá by mala byť
odškodňovaná poskytnutím primeraného finančného zadosťučinenia. Zasielanie upomienok, alebo
upomínacie telefonáty sú bežné v nebankovom sektore, ale aj banky pôsobiace na území SR upomínajú
dlžníkov na omeškanie s úhradou dohodnutých platieb. Takéto správanie veriteľa predtým ako pristúpi k

vymáhaniu dlhu v súdnom, alebo inom konaní je podľa presvedčenia súdu legitímne a nie je spôsobilé
spôsobiť žiadnej osobe takú ujmu, akú predpokladá ustanovenie § 3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z.z.

V zmysle tohto ustanovenia proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany
spotrebiteľa,môžesaspotrebiteľprotiporušiteľovinasúdedomáhaťochranysvojhopráva.Združeniesa

môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania, a aby odstránil
protiprávny stav. Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva, alebo povinností ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho
porušenie práva, alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé
privodiť ujmu spotrebiteľovi.

Súd konštatuje, že žalovaný formuláciou úverovej zmluvy v čase jej uzavretia a následne jej
nezosúladením s ustanoveniami Občianskeho zákonníka účinnými od 1.4.2004 a vedenými za účelom
ochrany spotrebiteľa, spôsobil, že u niektorých ustanovení tejto zmluvy, ktoré sú uvádzané vyššie, súd
rozsudkom určil ich neplatnosť. Súd, ale nekonštatoval neplatnosť celej zmluvy a navyše nezistil, že

by žalobkyni bola vznikla taká majetková ujma, ktorú by nebolo možné (v prípade správneho postupu
žalobkyne) vymôcť v súdnom konaní vo forme uplatnenia (a včasného uplatnenia) nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Vznik nemajetkovej ujmy u žalobkyne preukázaný nebol. Takže za takýchto
okolností súd konštatoval, že v prípade žalobkyne nie je možné aplikovať ustanovenia § 3 ods. 5 Zákona
č. 250/2007 Z.z. a priznať jej primerané finančné zadosťučinenie, keďže konania žalovaného aj, keď

bolo v rozpore so zákonom, nebolo takého charakteru, že by bolo žalobkyni spôsobilé privodiť ujmu.

Súd preto žalobkyni tento nárok nepriznal a vo výrokovej časti tohto rozsudku vzhľadom na
charakter petitu, skutočnosť, že neurčil neplatnosť celej úverovej zmluvy, žalobkyni nepriznal titulom
bezdôvodného obohatenia celú sumu, ktorú požadovala a vôbec žalobkyni nepriznal nárok na finančné

zadosťučinenie vo výške 1.000,- €, túto skutočnosť vyjadril výrokom, ktorým vo zvyšku uplatnených
nárokov žalobu zamietol.

V tomto prípade každý z účastníkov konania bol čiastočne úspešný a čiastočne neúspešný, a preto súd

pri rozhodovaní o trovách konania využil ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a o trovách konania rozhodol tak, že
ani jeden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania voči tomu druhého.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin.

V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí
byť podpísané a datované, musí sa v ňom uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že

a/ neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí,
ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

g/ súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené
podmienky podľa § 175 ods.3, časť prvej vety za bodkočiarkou,

h/ rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. /§ 205 ods.2 O.s.p./.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať
výkonom rozhodnutia.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on May 14, 2024. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozhodnutie Judgement was issued on Friday, December 20, 2013