Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 5, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/29/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710207963
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8710207963.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a sudcov

JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu Y. N., nar. XX. X. XXXX, bytom X. XX/
X, P. proti žalovaným: 1/ Mgr. N. Y., V. G. so sídlom v Y., L. XX/XX, právne zastúpenej JUDr. Michalom
Piskoríkom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Poprade, Štefánikova 96/63, 2/ JUDr. R. Y.,
D. D. Q. so sídlom v Y., L. XX/XX a 3/ L. T., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom R. XXX, v konaní o neplatnosť
darovacej zmluvy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 3C/265/2011 zo
dňa 09.10.2012 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Sudca Andrej Kubinský n i e j e v y l ú č e n ý z rozhodovania a prejednávanie veci.

II. P o t v r d z u j rozsudok vo veci samej.

III. Z r u š u j rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Kežmarok (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol.
Žalobcovi uložil povinnosť uhradiť trovy konania v prospech žalovanej v 1. rade vo výške 287,16 eur na

účet právneho zástupcu JUDr. Michala Piskoríka, advokáta Advokátskej kancelárie v Poprade, všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou dožadoval určenia
neplatnostidarovacejzmluvyz28.05.1974,registrovanejpodč.RI274/74naŠtátnomnotárstvepodč.N
378/74, Nz 396/74. Žalobcom označený žalovaný však podľa názoru prvostupňového súdu nemajú nič s
predmetom sporu, a preto žalobu zamietol z dôvodu zlej pasívnej legitimácie žalovaných. Poukázal tiež

na to, že v konaní 9C/280/91 bola žaloba zamietnutá v obdobnej veci, aj keď s iným okruhom účastníkov,
kde bolo vykonané rozsiahle dokazovanie. Žalobca taktiež nešpecifikoval otázku naliehavého právneho
záujmu a nechcel brať do úvahy, že zmluva je z roku 1974 a existujú ustanovenia súvisiace s premlčaním
prípadného nároku.

O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď ich náhradu priznal
žalovanej v 1. rade zastúpenej advokátom. Trovy pozostávajú z trov právneho zastúpenia za 4 úkony

právnej služby (prevzatie veci, vyjadrenie z 05.09.2012, pojednávanie dňa 12.07.2012 a pojednávanie
dňa 09.10.2012) po 51,45 eur/úkon + náhrada za stratu času 50,84 eur + 4x režijný paušál 12.71 eur.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie v celom rozsahu
zmenil. Podľa jeho názoru to, čo sa konalo je totálnym nesprávnym úradným postupom, rozhodnutie je
nezákonné a sudca vydal rozhodnutie v prospech odporcov.

Žalobca podaním zo dňa 4.01.2013 vzniesol námietku zaujatosti konajúceho sudcu súdu prvého stupňa
JUDr. Andreja Kubinského, ktorú odôvodnil tým, že vo veci konal nesprávnym úradným postupom v
prospechodporcuJUDr.MichalaPiskoríka,ktorýsapodľanázoruodporcuvspojenísďalšímiuvedenými
osobami dopustil organizovaného zločinu.

K podanému odvolaniu podali písomné vyjadrenie žalovaní v 1. a 2. rade. Navrhli, aby odvolací súd
potvrdil napadnutý rozsudok. Vo vyjadrení uviedli,že žalobca neuvádza v odvolaní žiadne okolnosti,
ktoré by neboli známe súdu v čase rozhodovania. Okrem útokov, urážok neuvádza nič čo by mohlo
byť dôvodom pre zmenu, či zrušenie napadnutého rozsudku. Prvostupňový súd správne posúdil vec po
stránke právnej, keď zistil že žiaden zo žalovaných nie je pasívne legitimovaný v tejto veci. V odvolaní

tiež uviedli, že napriek maximálnej snahe súdu a opakovaným poučeniam žalobca zotrvával na svojich
tvrdeniach. Žiadali priznať náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového
súdu z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.)

a potom ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na
jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred rozsudok verejne vyhlásil a dospel k záveru že námietka
zaujatosti konajúceho sudcu nie je dôvodná a že napadnutý rozsudok je vo výroku o zamietnutí žaloby
správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

V prvom rade sa Krajský súd v Prešove ako súd nadriadený Okresnému súdu Poprad zaoberal
námietkou zaujatosti sudcu JUDr. Andreja Kubinského.

Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj § 2 ods. 2, 3, 4 zákona číslo 385/2000 Z.
z. o sudcoch a prísediacich, je sudca pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákonné a iné všeobecné

záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Rozhoduje nestranne,
spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.
Sudca je pri výkone svojej funkcie viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou, zákonom, právnym názorom Ústavného súdu, ako aj právnym názorom
vysloveným v rozhodnutí súdu vyššieho stupňa.

Podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Týmto sa rozumie sudca, ktorému bola vec pridelená na vybavenie v súlade s platným rozvrhom
práce príslušného súdu. Podľa § 51 ods. 1 zákona číslo 757/2004 Z. z. o súdoch, veci určené
podľa predmetu konania, sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom, samosudcom,

súdnym úradníkom a notárom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových
prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia veci.
Tak, ako sudca nemá právo vyberať si vec, ktorú bude rozhodovať, nemajú ani účastníci právo vyberať si
sudcu zodpovedajúceho ich predstavám. Sudca, ktorému bola vec pridelená, je povinný v nej konať až
do jej právoplatného vybavenia. Vec mu môže byť odňatá výnimočne nadriadeným súdom za splnenia

podmienok uvedených v § 14 ods. 1, § 15a a § 16 ods. 1 zákona číslo 99/1963 Zb. (ďalej len „O.s.p.“),
alebo s jeho súhlasom predsedom súdu podľa § 15 O.s.p.. Výnimka z tejto zásady prichádza do úvahy
len v prípade splnenia podmienok uvedených v § 51 ods. 4 zákona číslo 757/2004 Z. z. o súdoch.

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania takto pridelenej veci len vtedy, ak so zreteľom

na ich pomer k veci, k účastníkom, alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej
veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 1, 3 O.s.p.).

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednávaniu veci, k nezaujatému prístupu k

účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania vzhľadom pre
pomer sudcu k veci. Pre záver o vylúčení sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je preto právne
významná existencia určitého vzťahu sudcu k účastníkom konania, či k ich zástupcom, ktorý by bol
založený na príbuzenskom, alebo rýdze osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim. Právnevýznamným vzťahom sudcu k veci samej je aj stav, na základe ktorého by mal sudca konkrétny vlastný
záujem na určitom spôsobe rozhodnutia vo veci.

Citované ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania vo
veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou ale aj s možnosťou existencie pochybnosti o ich
nezaujatosti.Rozhodnutieovylúčenísudcupodľa§14ods.1O.s.p.všakpredstavujevýnimkuzústavnej
zásady, že nikto nemôže byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (článok 48 ods. 1 Ústavy SR).

Vychádzajúc z dôvodov námietky zaujatosti vznesenej žalobcu je možné konštatovať, že pokiaľ žalobca
zaujatosť sudcu odvodzuje od jeho konania a rozhodovania vo veci (žalobca považuje rozhodnutie za
nezákonné, subjektívne a jeho konanie za nesprávny úradný postup), tak v zmysle § 14 ods. 3 O.s.p.
postup sudcu v konaní nemôže byť dôvodom pre jeho vylúčenie. Pokiaľ je účastník konania nespokojný
s postupom alebo rozhodnutím sudcu súdu prvého stupňa, má právo to namietať v podanom odvolaní
(čo aj žalobca urobil).

Žalobca vo vznesenej námietke zaujatosti poukázal aj na vzťah konajúceho sudcu k účastníkovi
konania - žalovanému v 2. rade JUDr. Michalovi Piskoríkovi, keď uviedol, že sudca mal rozhodovať
v jeho prospech. Toto tvrdenie však nepodložil žiadnymi dôkazmi a dokonca ani žiadnymi bližšími
skutočnosťami, ktoré by boli spôsobilé vzbudiť oprávnené pochybnosti o nestrannosti sudcu pre jeho

vzťah k účastníkom konania, ich zástupcom alebo k prejednávanej veci.

Preto Krajský súd v Prešove rozhodol tak, že sudca JUDr. Andrej Kubinský nie je vylúčený z
rozhodovania a prejednávania veci.

Následne sa odvolací súd zaoberal odvolaním žalobcu proti napadnutému rozsudku.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne
právne vec posúdil.

Predmetom konania je určenie neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 28. 05. 1974, ktorá bola
registrovaná vtedajším Štátnym notárstvom v Poprade pod číslom RI 274/74. Darovacia zmluva bola
uzavretá medzi R. N. ako darcom a N. N. ako obdarovaným.

Prvostupňový súd zamietol žalobu pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaných.

Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo
pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého
súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy, aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden
z účastníkov konania nenamieta. (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.06.2010 sp.zn.
2Cdo/205/2009). Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v

občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov vyplývajúce z hmotného
práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom
subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej
z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Vecná legitimácia
vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom

vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania,
ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa
na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom
hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej

legitimáciejeinýsubjekt,ktoréhoaležalobcazažalovanéhoneoznačil.(porovnajuznesenieNajvyššieho
súdu SR z 18. januára 2012, sp. zn. 6 Cdo 214/2011) Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného
práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania (navrhovateľ) je subjektom hmotnoprávneho
oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník na opačnej procesnej strane
(odporca) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný).( porovnaj uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. 11. 2011, č. k. III. ÚS 517/2011-9)

Záver prvostupňového súdu o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaných v 1., 2., 3.rade je správny.
Žalovaní nie sú účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní išlo, žalovaný neboli účastníkmidarovacej zmluvy ktorej určenia neplatnosti sa žalobca domáha. Ak má byť určená v zmysle ustanovenia
§ 80 písm. c/ O.s.p. neplatnosť zmluvy účastníkmi konania, musia byť všetci, ktorí ju uzavreli, poprípade
ich právni nástupcovia (porovnaj Občiansky súdny poriadok C.H. Beck, Bureš-Drápal-Křčmář a kol., str.

395, B 36/1988).

Odvolací súd dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa sú správne. Žalobca
odôvodňuje neplatnosť od právneho úkonu - darovacej zmluvy, ktorého určenia sa domáha dôvodiac
protiprávnym konaním žalovaných. Žalovaná v 1.rade bola štátnou notárkou na vtedajšom Štátnom

notárstve v Poprade a darovacia zmluva bola spísaná vo forme notárskej zápisnice žalovanou v 1.rade.
Žalovaný v 2.rade je manželom žalovanej v 1.rade a bol právnym zástupcom žalobcov (N. N. a manželky
D.) vo veci vedenej na Okresnom súde v Poprade č.k 11C/992/80 o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným v pozemnoknižnej zápisnici č. 1129 k.ú. P.. Aj napriek
týmto dôvodom však žalovaný nie sú pasívne legitimovaní, keďže neboli účastníkmi právneho úkonu
neplatnosti ktorého určenia sa domáha žalobca.

Žalovaný v 3.rade mal byť prítomný pri spisovaní predmetnej zmluvy.

Z vyššie uvedených dôvodov tak odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku o zamietnutí návrhu
potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods.1, 2 O.s.p.).

Odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania zrušil v súlade s ustanovením § 221
ods. 1 písmeno f/ O.s.p. a vec vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p. ).

Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov civilného konania je zásada úspechu

vo veci vyjadrená v ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p. V tejto zásade sa premieta myšlienka, že ten,
kto dôvodne uplatňoval alebo bránil svoje subjektívne právo alebo právom chránený záujem, mal by
mať právo na náhradu trov konania, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil proti účastníkovi,
ktorý do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahoval. S vedomím faktu, že zásada úspechu vo veci má
hlbšiu súvislosť so štruktúrou a funkciou sporového civilného procesu, mal by súd vždy pristupovať k

interpretácií a aplikácií § 150 O.s.p., ktorý túto zásadu umožňuje vo výnimočnom prípade prelomiť. Túto
požiadavku, podľa ktorej nepriznanie náhrady môže byť len výnimočné môžu ospravedlniť iba dôvody
hodné osobitného zreteľa (porovnaj napríklad R34/1982).

Podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či
účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania uviedol skutočností a dôkazy pri prvom úkone, ktorý
mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti uplatniť a dôkazy.

Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia je zrejme, že ide o procesný inštitút, ktorý nie

taxatívne, ale indikatívne vypočítava okolností relevantné pre jeho aplikáciu. Uvedené ustanovenie ani
nemôže byť natoľko kauzistické, že by postihlo všetky rozmanitosti života.

Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho rozhodnutia ako celku a je samo
osebe spôsobilé zasiahnuť do práva účastníka podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „EĽSP“) v rozhodnutí
z 6. 2. 1954 vo veci Beer proti Rakúsku alebo v rozhodnutí zo dňa 7. 10. 2004 vo veci Baumann proti
Rakúsku (č. 30428/96 alebo 7689/01).

Prvostupňový súd sa však nezaoberal v prejednávanej veci možnosťou aplikácie § 150 ods.1 O.s.p.,

ktorá umožňuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti za zavinenie
pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Ako už z obsahu spisu je zrejmé žalobca je starobným
dôchodcom a nie sú zrejmé jeho osobné, majetkové a zárobkové pomery.

Predpokladom použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, posudzovaný

ako na strane toho, komu má byť náhrada trov priznaná tak aj na strane účastníka, ktorý by bol ináč
povinný trovy konania nahradiť. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa sa prihliada
predovšetkým na osobné, majetkové pomery, ako aj na ďalšie pomery všetkých účastníkov, okolnosti
podania návrhu na začatie konania a uplatňovania práva účastníka, postoje účastníkov v konaní, ako ajzohľadnenie dopadu rozhodnutia o trovách konania tak na povinného, ako aj na oprávneného účastníka
z titulu práva na náhradu trov konania.

Výnimočnosť prípadu, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, ak
nedôjde k ich priznaniu celkom alebo sčasti znamená teda, že musí ísť o výnimočný prístup, ktorý sa
musí v rozhodnutí aj náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako
aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať
zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto

rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom
(porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/67/2010, 4Cdo/231/2012).

Úlohou prvostupňového súdu bude teda opätovne rozhodnúť o trovách konania, ale sa musí vyporiadať
s možnosťou aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. Zistiť dôsledne či nejde o výnimočný prípad, ale k tomuto
záveru môže dôjsť až po preskúmaní všetkých okolností konkrétnej veci. Je tak potrebné zistiť jeho

osobné, majetkové a finančné pomery žalobcu, až po zistení všetkých okolností relevantných pre
rozhodovanie o náhrade trov konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia posúdi či sú splnené
dôvody pre aplikáciu ustanovenia § 150 ods.1 O.s.p. alebo nie.

Keďže sa prvostupňový súd s aplikáciou ustanovenia § 150 ods.1 O.s.p. nevyporiadal, jeho rozhodnutie

o náhrade trov konania je z tohto pohľadu predčasné, a preto nepreskúmateľné.

Za tohto stavu odvolací súd uznesenie vo výroku o trovách konania zrušil v súlade s ustanovením § 221
ods. 1 písmeno f/ O.s.p. a vec vrátil na ďalšie konanie.

Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 :0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.