Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7CoP/54/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4411218045
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4411218045.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľky: M. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. č. XXX, zastúpená
Advokátska spoločnosť, s.r.o., JUDr. Tatiana Timoranská, so sídlom Nové Zámky, Podzámska 32,
IČO: 36 813 401, proti odporcovi: I. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XXX, zastúpený JUDr. Liborom
Hetmerom,advokátomsosídlomNovéZámky,Turecká49,ourčenievýživnéhonamanželku,oodvolaní
odporcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 06. februára 2013, č.k. 7P/243/2011-125

v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 17. septembra 2013 č.k. 7P/243/2011-150, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom vyhovujúcom výroku, vo výroku o zročnom
výživnom a vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom podaným na Okresnom súde v Komárne dňa 21.9.2011 domáhala
určenia výživného medzi manželmi podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine z dôvodu, že s odporcom
nežijú v spoločnej domácnosti, ona má zverené mal. dieťa pochádzajúce z manželstva do osobnej

starostlivosti a odporca má určenú na dieťa vyživovaciu povinnosť vo výške 130 eur mesačne. Odporca
jej neprispieva na výživu žiadnou sumou, napriek tomu, že ona je práceneschopná a poberá len
nemocenské dávky, ktoré jej nestačia na výživu. V priebehu tohto konania bolo manželstvo účastníkov
právoplatne rozvedené, preto žiadala určiť výživné do právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva t.j.
do 21.12.2011 vo výške 180 eur mesačne.
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom uložil odporcovi povinnosť

prispievať na výživu navrhovateľky sumou 100 eur mesačne počnúc od 01. 09. 2011 do 21. 12. 2011.
Vo zvyšku návrh zamietol. Zročné výživné za obdobie od 01. 09. 2011 do 21. 12. 2011 v sume 367,62
eura povolil odporcovi splácať po 100 eur mesačne až do vyrovnania, pod stratou výhody splátok,
počnúc od právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že účastníkom náhradu trov
konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 71 ods. 1, 2 § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ako aj
zisteným skutkovým stavom, na základe čoho mal za preukázané, že návrh navrhovateľky je čiastočne
dôvodný. Vychádzal zo skutkového stavu, že rozsudkom Okresného súdu Komárno zo dňa 20.2.2012

č.k. 7P/103/2011-70 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k. 5CoP/28/2012 - 86 zo dňa
17.10.2012 bola maloletá M. C., nar. 19.11.2004 na čas do rozvodu manželstva, zverená do osobnej
starostlivosti navrhovateľky a odporca bol zaviazaný na platenie výživného na maloletú v sume 130,-
eur mesačne počnúc od 20.2.2011. Rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky č.k. 5C/242/2010 - 47
zo dňa 03.11.2011, právoplatným dňa 21.12.2011, bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené a na
čas po rozvode bola maloletá M. C., nar. XX.XX.XXXX zverená do osobnej starostlivosti navrhovateľky

a odporca bol zaviazaný na platenie výživného v sume 130,- eur mesačne. Ďalej súd prvého stupňa
zistil, že navrhovateľka bola v roku 2011 nezamestnaná, nemala žiadny príjem a v období od 18.2.2011
do 31.12.2011, v dôsledku úrazu bola práceneschopná a poberala len nemocenské dávky priemernemesačne v sume 184,66 eura. Ohľadne pomerov na strane odporcu mal za preukázané, že odporca v
žalovanom období zarábal priemerne mesačne 1.226,39 eura v čistom a mal vyživovaciu povinnosť len k
mal. dcére vo výške 130 eur. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že výživné vo výške 100,-

eur mesačne je primerané odôvodneným potrebám navrhovateľky, ako aj schopnostiam a možnostiam
odporcu a to aj s poukazom na zákon č. 601/2003 Z.z. o životnom minime v znení neskorších predpisov,
podľa ktorého životné minimum na plnoletú fyzickú osobu činilo od 1.7.2011 sumu 189,93 eura. Bol
toho názoru, že ak odporca zaplatí zo svojho priemerného čistého mesačného príjmu 130,- eur na
maloleté dieťa a 100,- eur na manželku , zostane mu ešte dostatočná suma na jeho výživu a reprodukciu

jeho pracovnej sily, preto návrh vo zvyšku ako nedôvodný zamietol (dopĺňacím rozsudkom). O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal , keďže
v konaní mali čiastočný úspech.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok
zmeniť a návrh navrhovateľky zamietnuť. Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil

vykonané dokazovanie. Poukázal na to, že súd prvého stupňa nesprávne ustálil jeho čistý mesačný
príjem, ktorý je nižší, keďže podľa potvrdenia jeho zamestnávateľa je zrejmé, že jeho čistý príjem
predstavoval 324,74 eura mesačne a diéty 756 eura, t.j. jeho celkový príjem predstavoval 1.079,75 eura.
Okrem toho uviedol, že za navrhovateľku uhrádzal všetky spoločné náklady manželov pozostávajúce
z nájomného a spoločných úverov, na úhradu ktorých navrhovateľka neprispievala ničím. Uvedené

však súd prvého stupňa vôbec nezohľadnil. Okrem týchto nákladov navrhovateľke uhrádzal výživné
na maloletú v sume 130 eur mesačne a zaostalé výživné vymáhané v rámci exekúcie. Poukázal
tiež na vynaloženie nákladov na cestovné za prácou do zahraničia, ako aj zvýšené náklady spojené
s reprodukciou jeho pracovnej sily vo forme špeciálnej diéty v súvislosti s prácou vykonávanou v
Holandsku. Na reprodukciu pracovnej sily pritom spotreboval celé diéty vyplácané zamestnávateľom,

ktoré mu boli vyplácané na tento účel. Podľa názoru odporcu pri porovnaní jeho príjmu a vynakladaných
nákladov a príjmu navrhovateľky z nemocenských dávok v sume 184,66 eura vyplýva, že po splatení
všetkých jeho výdavkov a nákladov mu nezostala žiadna nadbytočná suma, ktorú by mohol poukazovať
navrhovateľke na vyrovnanie jej životnej úrovne. Dodal, že navrhovateľka mala mesačne príjem vo
výške 184,66 eura, ktorý mohla plne použiť na výživu svojej osoby, keďže neuhrádzala žiadne spoločné

záväzkyaleboinénáklady.Vtomtosmerepoukázalnato,ženavrhovateľkavrozhodnomobdobíopustila
spoločnú domácnosť a bývala s iným mužom, čo viedlo aj k rozvodu ich manželstva. Konštatoval, že
životná úroveň navrhovateľky bola vyššia ako jeho, o čom svedčí aj jej životný štýl a spôsob života,
keďže navrhovateľka nikde nepracovala, navštevovala diskotéky a zábavné podniky, na ktoré aktivity
on nemal ani čas a ani peniaze.

Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdiť. Uviedla, že argumenty odporcu v odvolaní nemajú žiadny vplyv na jej právny nárok ,
keďže v konaní bolo nesporné, že za obdobie, pre ktoré žiada výživné určiť, nemala dostatok finančných
prostriedkov na zabezpečenie vlastnej výživy na rozdiel od odporcu, ktorého životná úroveň bola vyššia

ako jej životná úroveň, napriek tomu že boli manželia a ona sa starala o ich maloletú dcéru.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 OSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP),
prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po prejednaní veci

dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie ani na zmenu napadnutého rozsudku
(zamietajúci výrok dopĺňacieho rozsudku nebol odvolaním napadnutý, preto nadobudol právoplatnosť),
preto ho podľa § 221 ods. 1 písm. h) a ods. 2 OSP zrušil a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporcovi domáhala určenia výživného
pre manželku vo výške 180 eur mesačne za obdobie od 01.09.2011 do 21. 12. 2011 (právoplatnosť
rozsudku o rozvode manželstva) z dôvodu, že v tomto období bola výživou odkázaná na manžela,
lebo jediným zdrojom jej príjmu boli nemocenské dávky, keďže bola práceneschopná. S odporcom
nežili v spoločnej domácnosti, odišla aj s dieťaťom k rodičom pre správanie odporcu a ten jej na výživu

ničím neprispieval. V priebehu konania navrhovateľka na pojednávaní dňa 24.10.2012 pred súdom
prvého stupňa zmenila návrh a žiadala určiť výživné od 21.9.2011 (od podania návrhu) do právoplatnosti
rozsudku o rozvode t.j. 21.12.2011 vo výške 180 eur mesačne.Podľa§71ods.1Zákonaorodine,manželiamajúvzájomnúvyživovaciupovinnosť.Akjedenzmanželov
túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch
manželovbolavzásaderovnaká.Prirozhodovaníourčenírozsahuvyživovacejpovinnostisúdprihliadne

na starostlivosť o domácnosť.

Podľa § 77 ods. 1 veta prvá a druhá Zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho
však priznať len odo dňa začatia súdneho konania.

Podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine výživné nemožno priznať, ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi;
to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté deti.

Vyživovacia povinnosť medzi manželmi v zmysle § 71 ods. 1 Zákona o rodine vzniká uzavretím
manželstva a končí sa jeho zánikom, či už v dôsledku úmrtia jedného z manželov, rozvodom manželstva,
alebo určením manželstva za neplatné. Požiadavka rovnakej životnej úrovne manželov je odôvodnená

ich rovnakým postavením v rodine a vyplýva aj z ich rovnakých práv a povinností v manželstve (§ 18
prvá veta Zákona o rodine). Zásada rovnakej životnej úrovne neznamená mechanickú rovnosť medzi
manželmi, vyvodzovanú len z ich zárobkov. Aj v tomto prípade platí ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona
o rodine, podľa ktorého pri určení výživného súd prihliadne na odôvodnené potreby oprávneného, ako
aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti

medzi manželmi je súd povinný zisťovať, či a z akého dôvodu niektorý z manželov neplní svoju
vyživovaciu povinnosť, aké sú osobné, rodinné a majetkové pomery manželov, aké sú odôvodnené
potreby oprávneného a schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Zároveň je súd povinný
zaoberať sa otázkou starostlivosti o domácnosť a otázkou osobnej starostlivosti o deti (§ 19 Zákona o
rodine), pričom výkon týchto činností je postavený na roveň finančnému zabezpečovaniu potrieb rodiny.

Bez ohľadu na naplnenie zákonných kritérií pre určenie vyživovacej povinnosti, súd nemôže priznať
výživné v prípade zisteného rozporu s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2 Zákona o rodine). Nepochybná
odôvodnenosť predmetného kritéria je daná prioritným predmetom úpravy rodinného práva, ktorým
sú osobné vzťahy medzi subjektmi rodinného práva, na ktoré sa vyživovacie vzťahy viažu. Narušenie

príslušných osobných vzťahov z relevantných dôvodov zákon sankcionuje tým, že nepovažuje za
spravodlivé, aby osoba, ktorá sa takéhoto konania dopustila, požadovala plnenia založené práve na
takomto osobnom vzťahu. Z uvedeného vyplýva, že právo oprávneného na výživné od povinného musí
byťvsúladesdobrýmimravmi.Uvedenéznamená,žepodľatohtoustanovenianemožnopriznaťvýživné
len v prípade, ak pre to existujú dôvody na strane oprávneného. Predpokladá to teda také správanie

oprávneného voči povinnému, ktoré spôsobí stratu práva priznať výživné. Nevplýva na zánik vyživovacej
povinnosti, tá trvá naďalej, avšak pre prekážku rozporu s dobrými mravmi súd nemôže výživné priznať.
Na prípady rozporu s dobrými mravmi súd prihliada z úradnej povinnosti, ich danosť sa zisťuje podľa
konkrétnych okolností prípadu.

Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní odporcu dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní
o návrhu neriadil vyššie citovanými ustanoveniami, pretože to nevyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku,
ktorý je čiastočne nepreskúmateľný a ďalej že súd prvého stupňa vychádzal zo skutkových záverov,
nemajúcich oporu vo vykonanom dokazovaní. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia v dôsledku nedostatku
dôvodov je vždy dôvodom zrušenia rozhodnutia, pretože jeho výrok musí zodpovedať výsledkom

dokazovania a vyhodnotenia dôkazov. To sa musí prejaviť aj v odôvodnení rozhodnutia, keď dôvody
musia byť jasné a presvedčivé (§ 157 OSP).

V napadnutom rozsudku súd určil výživné na manželku v rozpore s ust. § 77 ods. 1 Zák. o rodine,
pretože odporcovi určil výživné na manželku od 1.9.2011, hoci podľa citovaného ustanovenia toto

výživné možno priznať len od začatia súdneho konania, t.j. od podania návrhu, čo v tomto prípade
bolo 21.9.2011. Súd ponechal bez povšimnutia vyjadrenie navrhovateľky na pojednávaní, ktorá zmenila
návrh a ohraničila dobu, za ktorú žiada výživné od 21.9.2011 do 21.12.2011 (do rozvodu manželstva).
Ak súd určil výživné za skoršie obdobie ako od podania návrhu, je to v rozpore so zákonom a
potom je nesprávne vypočítané aj zročné výživné, pričom v odôvodnení rozsudku absentuje akékoľvek

zdôvodnenie zročného výživného. Pretože toto konanie je konaním, ktoré možno začať len na návrh a
súd je návrhom viazaný, mal o zmene návrhu rozhodnúť podľa § 95 ods. 1 OSP. Súd prvého stupňa sa
nezaoberal ani námietkami odporcu o výške jeho príjmu, keď odporca poukazoval na to, že podstatnú
časť jeho príjmu tvorili diéty a cestovné náhrady, čo je zrejmé aj z potvrdenia jeho zamestnávateľa (vspise na č.l. 36). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyšší súd Slovenskej
republiky v judikovanej veci R 55/1992 podľa ktorého odlučné ako náhrada cestovných výdavkov, je
mzdovou zložkou v zmysle ust. § 118 ods. 2 Zák. práce a nemožno z neho vyvodzovať čistý príjem

povinného za účelom určenia vyživovacej povinnosti stanovenej podľa zásad uvedených v § 75 ods. 1
zák. o rodine. Odvolací súd poukazuje aj na to, že súd prvého stupňa nemal zistený príjem odporcu
v rozhodnom období (september až december 2011), pretože správa od zamestnávateľa obsahuje
posledný údaj o príjme odporcu za mesiac august 2011. Pre rozhodnutie vo veci samej (súd vyhlásil
rozsudok 6.2.2013) bolo potrebné doplniť správu o príjem odporcu práve za rozhodné obdobie so

všetkými zložkami jeho mzdy. Súd prvého stupňa nijako nevyhodnotil ani tvrdenie odporcu o správaní
sa navrhovateľky v zmysle ust. § 75 ods. 2 Zák. o rodine, čo mal súd prvého stupňa zistiť jednak z
obsahu rozvodového spisu ako aj výsluchom účastníkov k tejto skutočnosti, pretože je to podstatné
pre posúdenie, či priznanie výživného nie je v rozpore s dobrými mravmi.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne

posúdil tým, že nepoužil správny právny predpis (použiť správne ustanovenie neznamená iba opísať
jeho dikciu, ale priradiť ho k zistenému skutkovému stavu) a čiastočne aj z dôvodu nepreskúmateľnosti
pre nedostatok dôvodov, preto napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ , h / a ods. 2 OSP zrušil
a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, predmetom ktorého je už len určenie výživného do
sumy 100eur (nad túto sumu bol návrh právoplatne zamietnutý).

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.