Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, September 17, 2013

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 16Er/10/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111203688
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michaela Ondrejičková
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2013:2111203688.2

Uznesenie

Okresný súd Trnava vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného:Home Credit Slovakia, a.s., IČO:
36 234 176, Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, zast. JUDr. Petr Pečený, advokát, Nám. sv. Martina 9,
908 51 Holíč, proti povinnému: V. B., N.. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XX, XXX XX C., vykonávanej súdnym
exekútorom: JUDr. Kamil Líška, Ulica 29. Augusta 2, 811 07 Bratislava, pre vymoženie sumy 165,63
EUR s príslušenstvom, zmluvnej pokuty vo výške 27,69 EUR, trov predchádzajúceho konania vo výške

87,78 EUR a trov exekúcie takto

r o z h o d o l :

I. Súd exekúciu zastavuje.

II. Súd povoľuje odklad exekúcie vedenej u súdneho exekútora JUDr. Kamila Líšku pod sp. zn. EX
577/2011 do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie č.k. 16Er/10/2011-12.

o d ô v o d n e n i e :

Poverením Okresného súdu Trnava č. 5207 108853 zo dňa 22.02.2011 bol súdny exekútor JUDr. Kamil
Líška poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného na základe exekučného titulu - rozsudku
vydaného rozhodcom JUDr. Radimom Kuchtom so sídlom Sibírska 1329/2, 908 51 Holíč, č. k. PEC - U
467/2010 zo dňa 10.11.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 11.11.2010 a vykonateľnosť 15.11.2010.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Exekučný poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

PrimárnyprávnyvzťahmedziúčastníkmivznikolnazákladeÚverovejzmluvyč.3811031656uzatvorenej
dňa 07.11.2008 (ďalej len ,,Zmluva o úvere“), ktorou bol povinnému poskytnutý úver vo výške 165,64

EUR (4 990 Sk).

Po preštudovaní exekučného spisu má súd za to, že v tomto exekučnom konaní existuje taký dôvod pre
zastavenie exekúcie, na ktorý je súd povinný prihliadať ex offo a v záujme eliminácie rizika súvisiaceho s
ust. § 61 Exekučného poriadku, t.j. rizika nenávratného poškodenia majetkových práv povinného, musí
takúto exekúciu čo najskôr v celom rozsahu zastaviť. Akékoľvek iné úkony predlžujúce vedenie exekúcie

by boli s ohľadom na uvedené neúčelné a ich realizácia by len potvrdzovala oprávnenosť exekúcie,
ktorá je už v tomto momente neprípustná a navyše, naďalej neoprávnene poškodzuje majetkové práva
povinného.

Podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách

pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, právne vzťahy, ktoré
vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajšíchpredpisov, ak zákon v nasledujúcej vete neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14,
17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú

apodľaktorejsaponadobudnutíúčinnostitohtozákonaposkytujealebomôžeposkytovaťspotrebiteľský
úver.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do 31.12.2008 (ďalej

len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľským úverom
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver

a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.

Podľa§3ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch,spotrebiteľomjefyzickáosoba,ktorejbolposkytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 ods. 1 až 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2008 (ďalej
len ,,Občiansky zákonník“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je

to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

V danom prípade sa jedná jednoznačne i o spotrebiteľský vzťah, a to vzhľadom na zákonné kritériá
obsiahnuté v § 52 ods. 1 - 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2008.

Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že povinný pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

preukázateľne nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Tunajší súd svoj právny záver o označení právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere ako
spotrebiteľskej zmluvy vyvodzuje i z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi pre
fyzické osoby - nepodnikateľa, pričom zmluva o úvere priamo v predtlači ani neponúka možnosť
označenia dlžníka identifikačnými údajmi vyžadovanými Obchodným zákonníkom a zákonom o

živnostenskompodnikanítypickýmiprepodnikateľa,čoznamená,žetentotypzmlúvoprávnenýuzatvára
len s fyzickými osobami - nepodnikateľmi. Je teda viac než zrejmé, že pri uzatváraní spotrebiteľskej
zmluvyideofyzickúosobunekonajúcuvrámcipredmetusvojejpodnikateľskejčinnostiasútaknaplnené
zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka.

S poukazom na vyššie citované ustanovenia má teda zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru
jednoznačne povahu spotrebiteľskej zmluvy. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre
spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej
zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez
akýchkoľvekpochybnostízmluvnédojednania,ktorépovinnýovplyvniťnemohol,nakoľkobolipripravené

už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Súd má za dostatočne preukázanú skutočnosť, že oprávnený
má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a z ničoho jasne a jednoznačne nevyplýva, že by
bol predmetný úver poskytnutý povinnému na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, navyše
povinný v zmluve o úvere uviedol, že je dôchodca. Z okolností uzatvárania zmluvy a najmä s ohľadom
na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej

podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou. Na základe uvedeného mal
súd za jednoznačne preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi
je nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré
majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán.Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2008, spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet
plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2008, neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. V zmysle ods. 4 písm. r) toho istého paragrafu sa za neprijateľnú

zmluvnú podmienku okrem iného považujú i ustanovenia, ktoré v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa vyžadujú, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2008, zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ
sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť

svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“), priznáva v § 44 ods. 2 rozhodcovskému rozsudku vydanému na území

Slovenskej republiky za uvedených predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného
poriadku.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní (1) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov
uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm.

a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. (2) Súd príslušný na
výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie
aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). (3) Proti
rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

V zmysle § 40 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní je takýmto nedostatkom taký rozhodcovský
rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania.

Jediným exekučným titulom, pri ktorom súd v zmysle jednoznačných ustanovení vstupuje aj do

hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania, je teda len rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní.
Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní predstavuje osobitný prieskumný inštitút, právomoc
exekučného súdu, z titulu ktorého je exekučný súd povinný zastaviť vymáhanie nároku priznaného
v rozhodcovskom konaní, ak tento vykazuje niektorú z vád vymedzených v príslušnom paragrafe,
t.j. preskúmava exekučný titul tak, ako keby nenadobudol právoplatnosť. Tunajší súd zdôrazňuje,

že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí
podporuje, ak to vyžaduje záujem ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, zbavenie
účinku rozhodcovského rozsudku. Takýto postup uprednostňuje aj v prípadoch, kedy sám spotrebiteľ
v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo
editorial) a dáva tak priestor aj exekučnému súdu, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona

o rozhodcovskom konaní.

Podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda
medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo
vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky (Rozsudok Súdneho dvora Asturcom Telecomunicaciones
SL).

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného
poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a
posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým

zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní, či je exekúcia navrhovaná v takom
rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované.

Súd je v tomto rozsahu oprávnený a povinný skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania
(t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo bez návrhu) a v prípade zistenia, že

nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu
zastaviť ( II.ÚS 498/2010). Tunajší súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996
uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že ak bude exekúcia podľa exekučného titulu,

ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania
i bez návrhu zastavená.

Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Úverové zmluvné podmienky spoločnosti Home Credit
Slovakia, a.s. (ďalej v texte ako „úverové zmluvné podmienky“), v záverečných ustanoveniach ktorých

bod (§) 19 obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej majetkové spory vzniknuté zo zmluvy o
úvere alebo v súvislosti s ňou budú rozhodované jediným rozhodcom určený JUDr. Radimom Kuchtom,
ktorý za rozhodcu môže určiť aj sám seba. Túto rozhodcovskú doložku posúdiť ako rozhodcovskú
doložku výlučnú, nakoľko je zrejmé, že v prípade sporu bude žalujúcou stranou takmer vždy veriteľ
(najmä pokiaľ ide o jej neplnenie), ktorý si pochopiteľne vyberie rozhodcovský súd.

Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných podmienkach je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2008.
Predmetné ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bolo medzi neprijateľné podmienky

v spotrebiteľskej zmluve zavedené s účinnosťou od 01.01.2008. Doplnenie výpočtu zákonodarcom
je reakciou na nesprávnu aplikačnú prax s cieľom dosiahnuť jej zjednotenie, pričom k spresneniu
výpočtu došlo už na základe smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len “smernica“).

Podľačlánku6odseku1.smernice,členskéštátyzabezpečia,abynekalépodmienkypoužitévzmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné
podmienky definované v článku 3.

Podľa článku 3 odseku 1. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa článku 3 odseku 3. smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok,
ktoré môžu byť považované za nekalé.

V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú,
je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodneobmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom
v Slovenskej republike, ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký štandard ochrany aký
stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva
Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti eurokonformného
výkladu, kedy je vnútroštátny súd povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho

práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.

V zmysle úverových zmluvných podmienok si spotrebiteľ nemohol nijakým spôsobom presadiť
príslušnosť inak príslušného súdu v zmysle občianskoprávnych predpisov, nakoľko v predtlačených
podmienkach, t.j. v podmienkach individuálne nedojednaných, bol už dopredu určený rozhodca
oprávnený rozhodnúť, resp. osoba oprávnená určiť rozhodcu a to bez toho, aby na určení tejto osoby,

resp. rozhodcu mal povinný ako spotrebiteľ akýkoľvek vplyv. Pre spotrebiteľov je pritom významné i
ustanovenie § 87 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“), v zmysle ktorého si spotrebitelia v rámci riešenia veci
predsúdommôžunakonanievybraťajsúdspríslušnosťouvmiesteichbydliska.Rozhodcovskádoložka
je jednou zo zmluvných podmienok zapracovaných do úverových zmluvných podmienok poskytnutia

úveru bez toho, aby bola spotrebiteľom individuálne dojednaná a dopredu tak vylučuje voľbu súdu, ktorý
bybolinakpríslušný.Nazákladetejtorozhodcovskejdoložkyspotrebiteľeštepredvznikomakéhokoľvek
sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska.

V stanovisku Súdneho dvora vo veci Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi, bod 40 sa

konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v
zmysle smernice 93/13/EHS, ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá priznáva právomoc pre všetky
spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,
spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska citovanej smernice kvalifikovaná ako nekalá. Takúto
kvalifikáciu by teda spĺňalo už len samotné dojednanie, že príslušným súdom na riešenie sporov zo

spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo (nie všeobecný zákonný
súd spotrebiteľa), čo je omnoho menej závažné ohrozenie práv spotrebiteľa ako založenie príslušnosti
arbitrážneho súdu.

Rozhodcovská doložka koncipovaná v takomto znení je naozaj neprijateľná a napadnuté ustanovenie

absolútne neplatné, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Ustanovenie zmluvy v

uvedenom znení je v neprospech spotrebiteľa aj z dôvodu, že nie je spotrebiteľom osobitne vyjednané,
ale je v rámci kontraktácie nadiktované v režime tzv. štandardnej typovej (adhéznej) zmluvy pre veľký
počet spotrebiteľov, čo znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo ju úplne odmietnuť.
Možnosť voľby príslušného súdu zo strany povinného - spotrebiteľa je teda prakticky nemožná a
vylúčená, nakoľko pri majetkových sporoch vyplývajúcich zo zmlúv ako je zmluva o úvere je žalobcom

takmervždylendodávateľajetedapochopiteľné,žeakožalobcauprednostnínímzvolenýrozhodcovský
súd/rozhodcu, a to aj na úkor spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti
tohto dojednania je teda najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne
dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy
ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.

Tunajší súd navyše zastáva názor, že už samotná forma zmluvných dojednaní, t.j. drobný, ťažko
čitateľný, husto popísaný text už sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa
s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si
bol spotrebiteľ vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou nesie „dohodnuté“ znenie rozhodcovskej

doložky.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom anemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a
rozhodnúť,apretorozhodcovskýrozsudokjenulitnýaakoexekučnýtituljeneúčinný.Týmjedanýrozpor
exekučného titulu so zákonom, čo je dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť
predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva/doložka.

Túto skutočnosť môže exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to
možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu
vyplývajúcej z nižšie citovaného § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť
počas celého exekučného konania skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej
neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť. Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného

titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie,
ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý
v náleze II. ÚS 498/2010 ustanovuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné
vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach,
nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda

nielen pred vydaním poverenia) plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

V súlade s vyššie uvedeným a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje
zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného

titulu v exekučnom konaní, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavuje.

V zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno
očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Odklad exekúcie ako prejav zásady ochrany a obrany povinného a tretích osôb predstavuje procesný
úkon exekučného súdu, ktorým sa zabraňuje bezprostrednému vykonaniu exekúcie. Základným účelom
odkladu exekúcie v Exekučnom konaní v zmysle § 56 Exekučného poriadku je ochrana povinného,
pričom však musia byť rešpektované aj základné práva oprávneného, t.j. toho, voči komu takéto
rozhodnutie smeruje. V zmysle zásady hospodárnosti, ako aj so zreteľom na ustanovenie § 61

Exekučného poriadku, v ktorom je vyjadrená zásada zákazu restitutio in integrum statu quo antem
(navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené), a s ohľadom na zistený a preukázaný
skutkový stav a ustálenú rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, súd musí prihliadnuť na skutočnosť,
že existuje reálna právna možnosť zastavenia exekúcie a preto súd na základe úvahy dospel k názoru,
že sú naplnené základné predpoklady nutné pre povolenie odkladu exekúcie a rozhodol tak, ako je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi
odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

S ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou
exekúciou, súd rozhodne o trovách osobitným uznesením.

V súlade s vyššie uvedeným súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti
rozhodnutiu ktorého smeruje.Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie v lehote 15
dní odo dňa doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu odvolanie smeruje. Odvolaniu
podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu

vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca
odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej
lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,
proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 O.s.p.), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a
opätovne rozhodne sudca (§ 374 ods. 4 O.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).