Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 28, 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/170/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112010084
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tibor Kubík
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1112010084.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Tibora Kubíka a sudcov JUDr.
Karola Kováča a JUDr. Richarda Molnára, v trestnej veci obžalovaného H.. E. W., pre pokračujúci zločin
sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 3 Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. h/ Tr.
zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5T/8/2012 zo dňa
10.09.2012, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 28.02.2013, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec sa v r a c i a súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný H.. E. W. v bode 1/, 2/ a 3/ uznaný za vinného z pokračujúceho

zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 3 Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. h/
Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

v bode 1/
ako súdny exekútor, ktorému bol rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky z 06.08.2004
číslo XXXXX/XXXX-XX dočasne pozastavený výkon exekútorského úradu, v rámci exekučného konania

vedeného pod číslom Ex 14/05, na základe platobného rozkazu vydaného Okresným súdom Bratislava
II z 21.01.2005 spisovej značky 33Rob/2844/2004, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
16.02.2005 a ktorým bola spoločnosti V. SK, spol. s r. o. v likvidácii, Bratislava, ako povinnému, uložená
povinnosť zaplatenia pohľadávky spoločnosti K. sklo, a. s. K., ako oprávnenému, vo výške 4.083.646,-Sk
s príslušenstvom, došlo 19.12.2006, na základe exekučného príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním
pohľadávky z účtu v banke vydaného vyššie uvedeným exekútorským úradom spoločnosti I., a.s. zo dňa

06.10.2005 pod číslom Ex 14/05, k prevodu sumy vo výške 1.180.305,-Sk z bankového účtu povinného
číslo XXXXXXXXXX/XXXX na bankový účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX, vo vlastníctve zastupujúceho
exekútora Q.. Q. J., ktorý z uvedenej sumy uskutočnil 20.12.2006 hotovostný výber vo výške 180.000,-
Sk a 21.12.2006 hotovostný výber vo výške 300.000,-Sk a tieto finančné prostriedky odovzdal v
uvedené dní v sídle exekútorského úradu obvinenému, následne 22.12.2006 zastupujúci exekútor
Q.. J. bezhotovostne previedol sumu 700.000,-Sk v prospech účtu číslo XXXXXXX/XXXX, uvedený v

upovedomení o začatí exekúcie, ktorý bol vo vlastníctve H.. Q. P., ktorá následne 31.12.2006 uskutočnila
hotovostný výber finančných prostriedkov v uvedenej sume a tieto odovzdala v sídle exekútorského
úradu obvinenému, pričom obvinený takto vymožené finančné prostriedky oprávnenému neodovzdal, po
zmene exekútora Okresným súdom Bratislava II tomuto, napriek výzvam, nepredložil vyúčtovanie počtu
účelne vynaložených hodín a paušálnu sumu za jednotlivé úkony, ale zverené prostriedky si prisvojil a
použil ich dosiaľ nezisteným spôsobom, čím poškodenej spoločnosti K. sklo, a. s. spôsobil škodu vo

výške 39.168,80 Eur,v bode 2/
obvinený ako súdny exekútor, ktorému bol dočasne pozastavený výkon funkcie súdneho
exekútora rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky o dočasnom pozastavení výkonu

exekútorského úradu číslo XXXXX/XXXX z 06.08.2004, právoplatným 13.08.2004, potom, ako bolo
začaté Exekučným úradom obvineného H.. E. W. v O. na Y. ulici 2, exekučné konanie číslo Ex 79/03
na základe Zmenkového platobného rozkazu vydaného Krajským súdom Bratislava číslo 33 Zm 611/01,
ktorý sa stal právoplatným 27.10.2003 a ktorým bola H.. I. S. ako odporcovi - povinnému uložená
povinnosť zaplatiť pohľadávku navrhovateľke - oprávnenej Q. Y. vo výške 605.000,-Sk (20.082,32 Eur)

s príslušenstvom, vymohol v rámci tohto exekučného konania od povinného H.. I. S. sumu vo výške
882.900,-Sk (29.306,91 Eur), a to konkrétne v období 19.11.2004 do 06.10.2006 sumu 153.917,-Sk
(5.109,11 Eur) uhradenú povinným H.. S. viacerými hotovostnými splátkami, ďalej dňa 31.01.2008 sumu
vo výške 506.992,-Sk (16.829,05 Eur), ktorú previedol v exekučnej veci vedenej pod číslom konania
Ex 56/04 na jeho exekučnom úrade v prospech H.. I. S. a následne dňa 28.07.2008 sumu 221.992,-
Sk (7.368,78 Eur), ktorú povinný H.. I. S. vložil v hotovosti v prospech účtu číslo XXXXXXXXXX/XXXX

vedeného v T. O. W., a. s. O., pričom obvinený H.. E. W. z takto vymoženej sumy vyplatil oprávnenej Q.
Y. dňa 21.12.2006 len sumu vo výške 50.000,-Sk (1.659,70 Eur), ďalšie vymožené finančné prostriedky
oprávnenej nevyplatil a ponechal si ich, čím poškodenej Q. Y. spôsobil škodu vo výške 832.901,-Sk
(27.647,25 Eur),

v bode 3/
ako súdny exekútor so sídlom exekútorského úradu v O. na Z. ulici číslo XX, následne na Y. ulici číslo
3, ktorému bol rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky z 06.08.2004 číslo XXXXX/
XXXX-XX dočasne pozastavený výkon, v rámci exekučného konania vedeného pod číslom Ex 14/05
na základe platobného rozkazu Okresného súdu Bratislava II číslo 33 Rob/2844/2004 z 21.01.2005

s právoplatnosťou a vykonateľnosťou dňa 16.02.2005, ktorým bola spoločnosť V. SK , spol. s r.o. v
likvidácii O., ako povinnému, uložená povinnosť zaplatenia pohľadávky spoločnosti K. W., a. s. K., ako
oprávnenému, vo výške 4.083.646,-Sk s príslušenstvom, vydal dňa 16.05.2006 v zastúpení súdnym
exekútorom Q.. Q. J. exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky spoločnosti
W. Q. s.r.o., Q., v prospech bankového účtu exekútora číslo XXXXXXX/XXXX, na základe ktorého,

rovnako ako na základe písomnosti obvineného z 08.02.2007 adresovanej uvedenej spoločnosti o
zmene exekútorského účtu, došlo dňa 19.03.2007 k prevodu sumy vo výške 597.000,-Sk z bankového
účtu spoločnosti W. Q. s.r.o., Q. číslo XXXXXXXXXX/XXXX na bankový účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX
uvedený obvineným, pričom tento následne obdržané finančné prostriedky viacerými hotovostnými
výbermi z účtu vybral, avšak oprávnenému neodovzdal, tieto si prisvojil a použil ich nezisteným

spôsobom ku škode spoločnosti K. W., a. s. K. (t. č. W. - F. F. K. sklo s.r.o., K.) vo výške 597.000,-Sk
(19.816,76 Eur).

Za to mu bol podľa § 213 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 41 ods. 2 a § 42 ods. 2 Tr. zák. uložený súhrnný
trest odňatia slobody v trvaní 9 (deväť) rokov, pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák.

zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd súčasne zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/24/2010
zo dňa 31.12.2005 v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4To/32/2012 zo dňa
31.07.2012 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6T/113/2008 zo dňa 19.02.2010, právoplatný

27.07.2010, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Vo výroku o náhrade škody súd podľa § 287 ods. 1 Tr. por. zaviazal obžalovaného nahradiť poškodenej
spoločnosti K. W., a. s. škodu vo výške 58.985,56 Eur a poškodenej Q. Y. škodu vo výške 27.647,25 Eur.

Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení odvolanie obžalovaný, ktoré písomne odôvodnil
prostredníctvom svojho obhajcu podaním zo dňa 20.02.2013, doručeným odvolaciemu súdu dňa 25.
02. 2013.

V písomných dôvodoch svojho odvolania obžalovaný uviedol, že ako vyplýva z materiálov tvoriacich
trestný spis, v oboch exekučných konaniach (vedených pod sp. zn. Ex 14/05 v právnej veci oprávneného
K. W., a. s., K. a povinného V. SK, spol. s r.o. v likvidácii, O. a sp. zn. Ex 79/03 v právnej veci oprávnenej
Q. Y., O. a povinného H.. I. S., O.) vykonával exekúciu ako súdny exekútor na peňažné plnenie, pričomv oboch vymohol časť z celkovej vymáhanej sumy. V prospech oprávneného - spoločnosť K. sklo, a. s.
a v neprospech povinného - spoločnosť V. SK, spol. s r.o. bola vymáhaná suma vo výške 4.083.646,-
Sk s príslušenstvom. Podľa informácií, ktoré pri exekúcii získal, mala spoločnosť V. SK, spol. s r.o.,

ktorá už bola v tom čase v likvidácii, jediné finančné prostriedky vinkulované na účte v I. banke, a. s.
vo forme tzv. zádržky. Obžalovaný ďalej uviedol, že prvá časť vymožených prostriedkov bola zaslaná
na účet zastupujúceho exekútora Q.. J., a to vo výške 1.158.088,75 Sk, ktorá bola po odrátané odmeny
exekútora následne vyplatená vo výške 882.461,-Sk oprávnenému. Z rovnakého účtu v I. banke, a.
s. koncom roka 2006 došlo k zexekvovaniu aj druhej časti zádržky, pričom vymožené prostriedky boli

zaslané taktiež v prospech účtu zastupujúceho exekútora Q.. J.. Tohto následne obžalovaný požiadal
o výber a odovzdanie hotovosti vo výške 480.000,-Sk, čo Q.. J. aj urobil. Zvyšné prostriedky vo výške
celkom 700.000,-Sk, zaslal Q.. J. bezhotovostným prevodom na účet, ktorého vlastníčkou bola H.. P.,
vtedajšia družka obžalovaného. S prostriedkami na predmetnom bankovom účte vedenom v T., mal
dispozičné oprávnenie a s finančnými prostriedkami na tomto účte nakladal výhradne on. Tento účet
využíval iba pre účely vedených exekučných konaní. Svoj vlastný účet nemohol používať, pretože aj

proti nemu bola vedená exekúcia.

V rámci podaného odvolania obžalovaný ďalej argumentoval tým, že v obidvoch exekučných konaniach
vymohol časť z celkovo vymáhanej sumy, pričom časť odovzdal oprávnenému a časť tejto sumy sa
nachádza v jeho depozite. Súdu zaslal špecifikáciu trov, ktorá exekučnému súdu slúži ako podklad

na určenie výšky odmeny súdneho exekútora a určenie výšky sumy, ktorú má exekútor oprávnenému
vyplatiť z vymožených finančných prostriedkov. V obidvoch exekučných konaniach súd o výške odmeny
súdneho exekútora nerozhodol.
Obžalovaný taktiež poukázal na dikciu § 4 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, podľa ktorého základom na

určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie bola
výška vymáhanej pohľadávky. Zmenou a doplnením uvedenej vyhlášky novelou č. 141/2008 Z. z. došlo k
zmene dikcie § 4 ods. 1 a slovo „vymáhanej" sa nahradilo slovom „vymoženej". Pri vyšších vymáhaných
sumách sa predložený výpočet vykonaný podľa vyhlášky môže výrazne líšiť od sumy, ktorú prizná súd.
Dopredu nie je možné určiť, aká bude priznaná odmena za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na

peňažné plnenie a aká časť patrí oprávnenému.

Podľa názoru obžalovaného odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje jasné a zrozumiteľné
vysvetlenie vyššie uvedených skutočností ako východiska pre rozhodnutie, ktorým bol uznaný vinným.
Vzhľadom na to, súd prvého stupňa nevychádzal z legálnej definície účelu trestného konania uvedeného

v § 1 Trestného poriadku. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je pritom potrebné považovať za predčasné,
a to vzhľadom na tú skutočnosť, že v obidvoch exekučných konaniach súd o výške odmeny súdneho
exekútora nerozhodol. Až po tomto rozhodnutí bude totiž vyriešený aj nárok poškodeného. Súd prvého
stupňa v dostatočnej miere neprihliadol k pojmu „prisvojiť si cudziu vec". S poukazom na v odvolaní
citované ustanovenia právnych predpisov podľa obžalovaného k prisvojeniu veci nedošlo.

Na tomto základe obžalovaný navrhoval, aby ho odvolací súd spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodil
z dôvodu uvedeného v § 285 písm. b/ Tr. por., pretože skutkový dej uvedený v obžalobe nenapĺňa znaky
skutkovej podstaty trestného činu.

Na podklade podaného odvolania Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.) primárne
nezistil dôvod na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Tr. por., preto v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por.
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým podal odvolateľ
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc aj na prípadné chyby
odvolaním nevytýkané, ktoré by mohli odôvodniť podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.,

pričom dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné.

Krajský súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu konštatuje, že odvolaním obžalovaného
napadnuté výroky rozsudku súdu prvého stupňa sú založené na nejasných skutkových zisteniach,
pričomsúdprvéhostupňasavodôvodnenítohtorozsudkunijakýmspôsobomnevysporiadalsovšetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie (§ 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por.), v čoho dôsledku sú dané
pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na objasnenie ktorých je potrebné
dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy (§ 321 ods. 1 písm. c/ Tr. por.).Vychádzajúc z uvedených zistení odvolací súd vykonal vo veci neverejné zasadnutie v súlade s
ustanovením § 326 ods. 1 písm. b/ Tr. por., nakoľko pochybenia súdu prvého stupňa nebolo možné
odstrániť na verejnom zasadnutí.

Vyššie uvedené konštatovanie je determinované predovšetkým absolútnou nepreskúmateľnosťou
napadnutého rozsudku, ktorého odôvodnenie nezodpovedá atribútu presvedčivosti súdneho
rozhodnutia z hľadiska uvedenia dôvodov, na ktorých sú založené jeho jednotlivé výroky. Odôvodnenie
predmetného rozsudku tak neposkytuje dostatočný priestor na preskúmanie jeho vecnej správnosti,

nakoľko po obsahovej stránke nespĺňa požiadavky upravené v § 168 ods. 1 Tr. por.

Podľa § 168 ods. 1 Tr. por. ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré
skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa
spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť
zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov

a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných
ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto
výroky.

Vposudzovanejtrestnejvecijeobžalovanémukladenézavinuspáchanieskutkovuvedenýchvobžalobe

Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 26.01.2012, č. k.: 2Pv 822/10-18 (bod 1/ rozsudku), ďalej v
obžalobe Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 10.02.2012, č. k. 2Pv 252/10-64 (bod 2/ rozsudku)
a v obžalobe Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 08.06.2012, č. k. 4Pv 34/12-8 (bod 3/ rozsudku),
ktorých prejednanie bolo spojené na spoločné konanie, a ktoré skutky sú ako čiastkové útoky (viď § 10
ods. 16 Tr. por.) právne kvalifikované ako pokračovací zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2

písm. d/, ods. 3 Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. h/ Tr. zák.

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný uznaný za vinného zo spáchania uvedených skutkov, avšak z
obsahu jeho odôvodnenia nie je možné zistiť, na akom základe a o aké závery súd výrok o vine opiera.

Vo vzťahu k otázke viny sa totiž odôvodnenie napadnutého rozsudku po jeho popisnej časti ohľadne
vykonaného dokazovania (t. j. časti zaznamenávajúcej obsah výpovedí obžalovaného, poškodených
a svedkov, ako aj označenie vykonaných listinných dôkazov) obmedzuje iba na konštatovanie, že na
základe vykonaného dokazovania mal súd jednoznačne za preukázané, že obžalovaný sa uvedených
skutkov dopustil tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Obrana obžalovaného bola

vyvrátená výpoveďami svedkov, poškodených, ako aj listinnými dôkazmi. Následne sa súd stroho jednou
vetou venoval právnej kvalifikácii žalovaných skutkov.

V tejto súvislosti, vychádzajúc z dikcie § 168 ods. 1 Tr. por., odvolací súd poznamenáva, že
podstata odôvodnenia rozsudku nespočíva v špecifikácii vykonaných dôkazov a v opísaní obsahu

jednotlivých výpovedí (kvantitatívna stránka). Pre odôvodnenie rozsudku je rozhodujúca predovšetkým
jeho kvalitatívna stránka, vychádzajúca z požiadavky presvedčivosti a preskúmateľnosti rozsudku. Z
toho z hľadiska je súd povinný v dôvodoch svojho rozsudku vždy uviesť, na základe ktorých dôkazov
prišiel k skutkovým zisteniam, musí vykonané dokazovanie hodnotiť, musí uviesť, prečo neuveril určitým
tvrdeniam buď obžalovaného, alebo svedkov, je povinný hodnotiť obhajobu obžalovaného a na základe

týchto úvah potom dôjsť ku konečnému záveru čo do viny obžalovaného v smere podanej obžaloby.
Okrem toho je povinnosťou súdu v dôvodoch rozsudku rozviesť svoje právne stanovisko vo veci vrátanie
uvedenia dôvodov, pre ktoré videl v konaní obžalovaného naplnené zákonné znaky určitého trestného
činu. Odôvodnenie rozsudku musí taktiež obsahovať úvahy, ktorými sa súd riadil pri ukladaní trestu.

Súd prvého stupňa v naznačenom smere nepostupoval, keď z obsahu odôvodnenia rozsudku nie je
možné vôbec ustáliť, ktoré skutočnosti mal súd za dokázané a na základe akých dôkazov k svojim
záverom dospel. Absolútne v ňom chýba hodnotenie dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti podľa
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolnosti prípadu tak, ako to má
na zreteli § 2 ods. 12 Tr. por. Súd prvého stupňa v nijakom smere nešpecifikoval, v čom konkrétne bola

obhajoba obžalovaného vyvrátená, resp. sa obhajobnými tvrdeniami obžalovaného vôbec nezaoberal.

Vovzťahukhodnoteniuobhajobnejargumentáciekrajskýsúduvádza,žeaksakonajúcisúdsobhajobou
obžalovaného spočívajúcou v odcudzení exekučných spisov a v neexistencii rozhodnutia exekučnéhosúdu o odmene súdneho exekútora nestotožnil, alebo ju pre posúdenie otázky viny nepovažoval
za právne relevantnú, bol povinný svoje závery v tomto smere náležite odôvodniť. Ak protiprávnosť
konania obžalovaného z hľadiska naplnenia všetkých zákonných znakov súdeného trestného činu je

potrebné vyvodzovať aj z ustanovení osobitných právnych predpisov, resp. z ich interpretácie, musí byť
rozhodnutie odôvodnené aj v tomto smere tak, aby bolo možné zistiť, v čom konkrétne protiprávnosť
konania obžalovaného spočíva a na akom právnom základe je takéto konanie potrebné právne posúdiť
ako trestný čin z hľadiska zákonných znakov konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu.

Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvého stupňa založil výrok o vine
iba s poukazom na vykonané dôkazy bez toho, aby svoje závery bližšie vysvetlil, v čoho dôsledku je
toto odôvodnenie zaťažené nedostatkom spočívajúcim v absencii všetkých jeho podstatných zložiek,
a je tak v zjavnom rozpore nielen s § 168 ods. 1 Tr. por., ale v ústavnoprávnom rozmere aj so
zásadou spravodlivého súdneho konania. Táto zásada totiž v sebe implicitne obsahuje požiadavku,
aby odôvodnenie výroku súdneho rozhodnutia o vine zo spáchania skutku napĺňajúceho niektorý

trestný čin zodpovedalo potrebe preukázania zákonných znakov trestného činu mimo rozumných
pochybností. Ak je odôvodnenie výroku o vine vo vzťahu k niektorému zo zákonných znakov trestného
činu nepreskúmateľné, takéto odôvodnenie je z hľadiska spravodlivého súdneho konania a v kontexte
ústavnej konformity neudržateľné.

Vzhľadom na nekonkrétnosť vykazuje odôvodnenie napadnutého rozsudku znaky arbitrárnosti, ktoré
odvolaciemu súdu neposkytuje dostatočný priestor na jeho náležité preskúmanie z vecnej stránky. Za
arbitrárny je pritom potrebné považovať rozsudok nielen pre absolútnu neexistenciu jeho odôvodnenia,
ale aj pre neexistenciu takého odôvodnenia, v rámci ktorého by boli právne závery súdu konkretizované
zovšetkýchzákonnýchhľadísk,ktorévdanejveciprichádzajúdoúvahyaktorémajúrozhodujúcivýznam

pre posúdenie otázky viny a uloženia trestu.

Krajský súd taktiež zistil, že súd pri ukladaní súhrnného trestu podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. v spojení
s § 41 ods. 2 Tr. zák. konal a rozhodoval bez toho, aby si pripojil kompletný spisový materiál v tých
trestných veciach, vo vzťahu ku ktorým prichádzalo uloženie súhrnného trestu do úvahy. Konkrétne ide

o trestné veci vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 2T/24/2010 a sp. zn. 6T/113/2008.
Ide o podstatnú chybu pri rozhodovaní o treste, nakoľko komplexné posúdenie podmienok pre uloženie
súhrnného trestu je možné len za predpokladu, že konajúci súd má k dispozícii relevantný spisový
materiál. Popri tom odvolací súd zistil, že obžalovaný bol odsúdený aj v trestnej veci vedenej na
Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 0T/76/2011 rozsudkom zo dňa 26.01.2012, vo vzťahu ku

ktorému súd prvého stupňa podmienky pre uloženie súhrnného trestu vôbec neskúmal.

V neposlednom rade je potrebné súdu prvého stupňa vytknúť aj formálno-právne nedostatky výrokovej
časti rozsudku, keď pri ukladaní súhrnného trestu namiesto § 42 ods. 1 Tr. zák. uviedol § 42 ods. 2 Tr.
zák. a súčasne dostatočne nerešpektoval § 165 ods. 1 veta prvá Tr. por., v zmysle ktorého odsudzujúci

rozsudok musí obsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest
uložený alebo podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatú záruku.

V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa opomenul uviesť § 38 ods. 2 Tr. zák., prípadne aj ďalšie
ustanovenia § 38 Tr. zák., významné z hľadiska záveru o prevahe pomeru poľahčujúcich alebo

priťažujúcich okolností, majúcich vplyv na pohyb dolnej alebo hornej hranice trestnej sadzby trestu
odňatia slobody. Použitie týchto ustanovení nevyplýva ani z odôvodnenia rozsudku, hoci ich aplikácia
má podstatný význam pre ukladanie a konkrétnu výmeru trestu.

Prvostupňový súd pochybil aj vo výroku o treste v tej časti, ktorou rušil rozsudky v trestných

veciach obžalovaného, vo vzťahu ku ktorým ukladal súhrnný trest. Uvedeným výrokom totiž opomenul
konkretizovať, že k zrušeniu rozsudku podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. dochádza len vo výroku o treste,
nie celého rozsudku. Výrok o vine, prípadne ochrannom liečení a náhrade škody zostáva pri aplikácii
citovaného ustanovenia nedotknutý.

Vo výroku o náhrade škody súd prvého stupňa nedostatočne rešpektoval § 287 ods. 2 veta prvá Tr. por.,
v zmysle ktorého výrok o povinnosti obžalovaného na náhradu škody musí presne označovať osobu
oprávneného a nárok, ktorý mu bol prisúdený.V zmysle citovaného ustanovenia presné označenie oprávnenej osoby pri právnických osobách
vyžaduje správne uvedenie jej názvu alebo obchodného mena, ako aj uvedenie sídla právnickej osoby
a jej identifikačné číslo, ak je pridelené, pri fyzických osobách nielen meno a priezvisko, ale aj adresu

bydliska a prípadne aj dátum jej narodenia.

V danej trestnej veci sa prvostupňový súd vo výroku o náhrade škody obmedzil iba na označenie
obchodného mena právnickej osoby a mena a priezviska fyzickej osoby ako oprávnených osôb, čo
vzhľadom na požiadavku ich presného označenia, nie je možné akceptovať.

Podstatné pochybenie v tejto časti výroku pritom spočíva v tom, že vo vzťahu k poškodenej spoločnosti
K. W., a.s., súd prvého stupňa priznal nárok na náhradu škody neexistujúcemu subjektu. Ako vyplýva
z výpisu z obchodného registra spoločnosť pod uvedeným obchodným menom a v uvedenej právnej
forme už v právnych vzťahoch nevystupuje, resp. už vôbec neexistuje. Z tohto dôvodu jej ani nemôže
byť rozhodnutím súdu priznaný nárok na náhradu škodu. Táto okolnosť sa pritom musí premietnuť aj do

skutkovej vety rozsudku v zmysle správneho a aktuálneho označenia poškodenej spoločnosti.

Vzhľadom na vlastné chyby napadnutého rozsudku, jeho nepreskúmateľnosť a nedostatočné
vysporiadanie sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, odvolací súd napadnutý
rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. zrušil a podľa § 322 ods. 1 vrátil vec súdu prvého

stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Súd prvého stupňa bude povinný dôsledne sa zaoberať všetkými skutočnosťami významnými pre
rozhodnutie vrátane obhajoby obžalovaného a preukázané skutočnosti bude následne nevyhnutné
vyhodnotiť spôsobom zodpovedajúcim dikcii § 2 ods. 12 Tr. por. Vzhľadom na nedostatok riadneho

odôvodnenia napadnutého rozsudku nebolo zo strany odvolacieho súdu možné posúdiť, či pre skutkové
a právne závery bude potrebné vykonať ďalšie dôkazy, prípadne už vykonané dôkazy opakovať. Toto
posúdenie bude preto pre potreby zákonného a spravodlivého rozhodnutia vecou prvostupňového súdu
v ďalšom konaní. Pri rozhodovania o treste, v prípade opätovného uznania viny, bude súd prvého stupňa
povinný mať pripojený každý z hľadiska ukladania súhrnného trestu relevantný spisový materiál.

Rozhodnutie v merite veci bude potom súd prvého stupňa povinný náležite odôvodniť v rozsahu a v
intenciách § 168 ods. 1 Tr. por. tak, aby pôsobilo presvedčivo a poskytovalo dostatočný podklad na
prípadné preskúmanie jeho vecnej správnosti.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia odvolací súd rozhodol
tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.