Medzitýmny rozsudok Judgement was issued on Friday, November 2, 2012

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 10Cpr/1/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812203126
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Varga
ECLI: ECLI:SK:OSVT:2012:8812203126.6

Medzitýmny rozsudok

Okresný súd Vranov nad Topľou, v právnej veci žalobcu P. N., L.. X.X.XXXX, J. K. Y. XXXX/X, E. L. P.,
Š. M. D., zastúpený JUDr. Beátou Krausovou, advokátkou so sídlom M.R. Štefánika 137, Vranov nad
Topľou proti žalovanému: M. C.: O. C. - O. P., C. G.: B. XXX/XXA, E. L. P.Ľ., W.: XX XXX XXX, reg.
Obvodný úrad E. L. P.Ľ., č. živnostenského registra XXX-XXXXX zastúpený JUDr. Dušanom Kmecom,
advokátom so sídlom, M.R.Štefánika 2465, Vranov nad Topľou, v konaní o zaplatenie 1 839,35 eur,

takto o základe uplatneného nároku na náhradu mzdy za dobu trvania pracovného pomeru a o nároku
na náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov podľa
ustanovení § 69 ods. 4 Zákonníka práce,

r o z h o d o l :

Žalobca má voči žalovanému právo na náhradu mzdy za obdobie od 1.apríla 2011 do 18. augusta 2011 a
na náhradu mzdy v sume svojho mesačného priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov
v zmysle § 69 ods. 4 ZP to všetko v rozsahu 100%.

Ovýškeplneniaaúrokuzomeškaniabuderozhodnutévkonečnomrozsudku,vktorombuderozhodnuté
aj o trovách konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou súdu 8.3.2012 domáhal zaplatenia sumy 1.839,35 € a úroku z omeškania
9,25 % ročne zo sumy 274,53 € od 1.6.2011 do zaplatenia, zo sumy 274,53 € od 1.7.2011 do zaplatenia
a úroku z omeškania vo výške 9,50% ročne zo sumy 274,53 € od 1.8.2011 do zaplatenia, zo sumy

274,53 € od 1.9.2011 do zaplatenia a zo sumy 549,06 € od 1.10.2011 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil
pracovnoprávnym vzťahom medzi účastníkmi konania, kde žalobca pracoval na základe pracovnej
zmluvy u žalovaného ako vodič. Nakoľko žalovaný počnúc mesiacom apríl 2011 prestal žalobcovi
vyplácať náhradu mzdy, žalobca doručil žalovanému dňa 18.8.2011 okamžité skončenie pracovného
pomeru v zmysle § 69 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce (ďalej len ZP).

Žalobca právne argumentuje ustanovením § 118 ods. 1 Zákonníka práce a výšku uplatneného nároku
odôvodňuje ustanovením § 1 písm. a) Nariadenia vlády č. 408/2010 Z.z. ktorým sa stanovuje suma
minimálnej mzdy na rok 2011 pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou. Časť uplatneného
nároku vo výške 549,06 € predstavuje náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za
výpovednú dobu dvoch mesiacov v zmysle ustanovenia § 69 ods. 4 Zákonníka práce pre prípad, že
zamestnanec okamžite skončil pracovný pomer. Splatnosť tohto nároku žalobcu uplatňuje v súlade s

ustanovením § 129 ods. 3 Zákonníka práce.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 24.5.2012 ktorým uviedol, že navrhuje žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť, pričom poukázal na to, že žalobca u žalovaného svojvoľne prestal vykonávať
prácu potom, čo u neho žalovaný zistil požitie alkoholických nápojov počas pracovnej doby a to už
počnúc mesiacom apríl 2011. Preto dňa 13.8.2011 žalovaný doručil žalobcovi listinu označenú ako

okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, čím sa podľa žalovaného pracovný
pomer žalobcu skončil, nakoľko žalobca v zákonnej lehote nepodal žalobu o určenie neplatnosti tohtoskončenia pracovného pomeru. Podľa názoru žalovaného za obdobie apríl 2011 až 13.august 2011
žalobcovi nepatrí žiadna náhrada mzdy, pretože do práce svojvoľne nenastupoval a žiadnu prácu u
žalovaného nevykonával.

Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobcu písomným podaním zo dňa 12.7.2012 ktorým uviedol,
že tvrdenie žalovaného o nevykonávaní práce žalobcom od mesiaca apríl 2011 sa nezakladá na
pravde. Naopak žalobca po celú dobu trvania pracovného pomeru vykonával práce podľa pokynov
žalovaného. Je síce pravdou, že dňa 13.8.2011 žalovaný doručil žalobcovi list zo dňa 10.8.2011

označený ako okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, avšak po tom,
čo žalobca žalovanému listom zo dňa 15.8.2011, ktorý žalovaný prevzal dňa 16.8.2011 oznámil, že
okamžité zrušenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je neplatné, pretože nemá náležitosti
vyžadované zákonom a dôvod uvádzaný ako vážne porušenie pracovnej disciplíny nie je pravdivý a
teda žalobca trvá na pracovnoprávnom vzťahu so žalovaným, následne na to žalovaný dňa 17.8.2011
doručil žalobcovi list označený ako „Oznámenie na trvaní na ďalšom zamestnávaní - odpoveď“ v ktorom

uviedol, že : „Za daných podmienok súhlasíme s Vašim ďalším zamestnávaním a preto Vás vyzývame,
aby ste bez zbytočného odkladu po doručení tejto odpovede nastúpili na výkon prác dohodnutých v
pracovnej zmluve.“

Žalobca poukázal na zásadu rešpektovania autonómnej vôle zamestnávateľa a zamestnanca, naďalej

zotrvať v pracovnoprávnom vzťahu za nezmenených podmienok kedy pri posudzovaní nároku na
náhradu mzdy podľa § 130 ods. 1 ZP nie je rozhodujúci výrok súdu o neplatnosti rozviazania
pracovného pomeru ako nevyhnutnej podmienky toho, aby pracovný pomer neskončil na základe
neplatného rozviazania pracovného pomeru, ale zamestnávateľov prejav ustúpiť od okamžitého
zrušenia pracovného pomeru, ak mu zamestnanec oznámil, že trvá na zamestnávaní. Pri tejto

argumentácií sa odvolal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 4Cdo/67/1996 zo dňa 30.9.1996.

Z obsahu listu žalovaného zo dňa 17.8.2011 nepochybne vyplýva vôľa zamestnávateľa ustúpiť od
okamžitého zrušenia pracovného pomeru a zotrvať v pracovnoprávnom vzťahu so žalobcom.

Podoručenítohtoprejavuvôležalobcaoznámilžalovanémulistomzodňa18.8.2011okamžitéskončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnanca z dôvodu nevyplatenia mzdy do pätnástich dní po uplynutí
jej splatnosti s poukázaním na to, že od mesiaca apríl 2011 žalovaný nevyplatil žalobcovi mzdu. Toto
oznámenie prevzal žalovaný dňa 18.8.2011.

Na pojednávaní konanom dňa 13.7.2012 súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, kde
žalobca uviedol, že u žalovaného pracoval v pracovnom pomere, ktorý vznikol dňa 1.1.2010 a až do
apríla 2011 bolo všetko v poriadku. Do práce dochádzal denne a bola mu prideľovaná. V mesiaci apríl
2011 mu žalovaný uviedol, že do práce nemusí chodiť, pretože pre neho prácu nemá a zavolá ho iba
v prípade potreby. Od tohto obdobia sa stalo, že žalovaný nepravidelne zavolal žalobcovi, ktorý sa do

práce dostavil a vykonal práce, ktoré mu boli pridelené. Dňa 13.8.2011 mu bola doručená písomnosť
žalovaného označená ako okamžité zrušenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Následne
však oznámil žalovanému, že nesúhlasí s takýmto skončením pracovného pomeru, pričom mu dňa
17.8.2011 bola doručená odpoveď žalovaného, ktorou žalovaný zobral späť svoje pôvodné rozhodnutie
o skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa.

Žalovaný vo svojej výpovedi potvrdil vznik pracovného pomeru žalobcu odo dňa 1.1.2010 s tým,
že do apríla 2011 všetko prebiehalo štandardne. Uviedol, že „...v máji osobne navštívil žalobcu a
navrhol mu zmenu pracovnej zmluvy v časti dohodnutého druhu práce tak, žeby vykonával prácu
obchodného zástupcu“. Žalobca sa k tomuto návrhu nevyjadril. Následne žalovaný stretol žalobcu u

svojho obchodného partnera, kde už vykonával činnosť pre svojho nového zamestnávateľa. Nakoľko išlo
oletnémesiacežalovanýodišielnadovolenkuaponávrateznej,vmesiaciaugustdalžalobcovivýpoveď
z pracovného pomeru. Zdôraznil, že sa neradil so žiadnym právnikom. Žalobcovi preto nedal vykonať
dychovú skúšku, avšak osobne viackrát zaregistroval, že žalobca prišiel do práce pod vplyvom alkoholu.
Nakoľko sa však poznajú od detstva všetky jeho upozornenia prebiehali len verbálnou formou. V ďalšej

časti výpovede uvádza, že po návrate z letnej dovolenky v auguste 2011, bol svojimi administratívnymi
pracovníčkami upozornený, že počas jeho neprítomnosti v práci žalobca chodil k ním do kancelárie a
vyjadril sa v tom zmysle, že na konci roku 2011 podá na žalovaného žalobu na súd, pretože na neho
čerpal dotácie z Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, pričom on od mája 2011 nechodí do práce.Výsledkom toho bol záver žalovaného: „Logicky som to potreboval vyriešiť a preto som pristúpil k
okamžitému skončeniu pracovného pomeru.“

Žalovaný potvrdil, že žalobca chodil v apríli riadne do práce (čl.45), pričom v mesiaci máj už do práce
nechodil, avšak absencie mu nevykazoval, pretože boli priatelia od detstva a nechcel mu takouto formou
uškodiť. Toto bolo aj dôvodom prečo mu písomne oznámil, že ho môže zobrať naspäť do práce.

V závere svojej výpovede žalobca uviedol, že potom, čo mu žalobca doručil svoj list v ktorom uviedol,

že trvá na tom, že pracovný pomer nebol platne skončený, žalovaný toto akceptoval a preto 6.9.2011
poslal návrh dohody, lebo mu nechcel uškodiť a v tom čase komunikovali iba písomne ( čl. 48 ).

Okrem dokazovania výsluchom účastníkov konania v zmysle § 131 ods. 1 OSP, súd vykonal
dokazovanie listinou v zmysle § 129 ods. 1 OSP, prečítaním podstatného obsahu listín: okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany navrhovateľa čl. 4, predžalobná výzva čl. 5-6, pracovná zmluva

zo dňa 29.12.2009 čl. 15-16, potvrdenie Všeobecnej zdravotnej poisťovne zo dňa 10.05.2012 čl. 19-20,
oznámenie navrhovateľa o trvaní na ďalšom zamestnávaní čl. 21, odpoveď na oznámenie o trvaní
na ďalšom zamestnávaní - písomnosť odporcu, okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa zo dňa 10.08.2011, písomnosť odporcu zo dňa 06.09.2011- vyjadrenie k okamžitému
skončeniu pracovného pomeru, ktoré prílohu tvorí navrhovaná dohoda o skončení pracovného pomeru,

čestné prehlásenie W. Q., D..O..M.., faktúra č. FV1100642 čl. 52, výpis bankového účtu spoločnosti W.
Q., D..O..M.. svedčiaci o úhrade faktúry č. FV 1100642, čestné prehlásenie Q. D. Š. E. E. L. P. zo dňa
13.9.2012, faktúra FV 1100549, faktúry FV 1100497.

Vykonaným dokazovaním bol zistený tento skutkový stav:

Dňa 29.12.2009 bola uzavretá pracovná zmluva medzi zamestnávateľom (žalovaným) a zamestnancom
(žalobcom) s dohodnutým dňom nástupu do práce dňa 1.1.2010. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu
neurčitú, mzdové podmienky boli dohodnuté na úrovni minimálnej mzdy s mesačným odmeňovaním,
ako výplatný termín bol dohodnutý dvanásty deň v mesiaci a počet odpracovaných hodín týždenne -

40 hodín.
Dňa 13.8.2011 bolo žalobcovi doručené písomné podanie žalovaného označené ako okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa zo dňa 10.8.2011, z dôvodu vážneho
porušenia pracovnej disciplíny pre pôsobenie na pracovisku pod vplyvom alkoholických nápojov v
zmysle § 68 ods. 1 písm. b) ZP.

Listom zo dňa 15.8.2011 žalobca oznamuje žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní a okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa zo dňa 10.8.2011 považuje za neplatné.

Listom doručeným právnej zástupkyni žalobcu dňa 17.8.2011 žalovaný oznamuje, že po doručení

oznámenia žalobcu, že trvá na ďalšom trvaní pracovného pomeru a považuje okamžité skončenie
pracovného pomeru za neplatné, za daných podmienok súhlasí s ďalším zamestnávaním žalobcu
a vyzýva ho, aby sa bez zbytočného odkladu po doručení tejto odpovede nastúpil na výkon prác
dohodnutých v pracovnej zmluve - pri posúdení otázky prejavu vôle zamestnávateľa (žalovaného)
ustúpiť od okamžitého zrušenia pracovného pomeru, ak mu zamestnanec oznámil, že trvá na

zamestnávaní - súd poukazuje aj na záver výpovede žalobcu (čl. 48), kde uviedol, že potom, čo mu
žalobca doručil svoj list v ktorom uviedol, že trvá na tom, že pracovný pomer nebol platne skončený,
žalovaný toto akceptoval a preto 6.9.2011 poslal návrh dohody o skončení pracovného pomeru.

Následne žalobca listom zo dňa 18.8.2011 oznámil žalovanému, že okamžite končí pracovný pomer z

dôvodunevyplateniamzdydopätnástichdnípouplynutíjejsplatnostipodľa§69ods.1písm.ZP,nakoľko
od mesiaca apríl 2011 mu nebola vyplatená mzda. Toto oznámenie prevzal žalovaný dňa 18.8.2011. O
skončení pracovného pomeru k tomuto dátumu svedčí aj potvrdenie Všeobecnej zdravotnej poisťovne
zo dňa 10.5.2012 čl. 19-20.

Žalovaný listom zo dňa 6.9.2011 navrhol žalobcovi uzavrieť dohodu o skončení pracovného pomeru ku
dňu 18.8.2011, pričom žalobca na túto výzvu nereagoval.Z potvrdenia Sociálnej poisťovne čl. 40 vyplýva trvanie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného od
1.1.2010 do 18.8.2011.

Argumentácia žalovaného (podľa názoru súdu pre posúdenie základu nároku irelevantná) týkajúca sa
obchodného prípadu montáže žalúzie pre spoločnosť W. Q. D..O..M.., podľa ktorej mal túto objednávku
vykonať žalobca vo vlastnom mene a ponechať si províziu, bola vyvrátená listinnými dôkazmi
predloženými žalobcom - faktúra FV 1100642 na čl. 52, kde žalovaný ako dodávateľ vyfakturoval
odberateľovi spoločnosti W. Q. D..O..M.. celkovú sumu za montáž 166,96 €, ktorá bola podľa výpisu z

účtu spoločnosti W. Q. D..O..M.. na čl. 69 v celom rozsahu poukázaná na účet žalovaného.

Ďalším dôkazom svedčiacim o vykonávaní prác žalobcu pre žalovaného v spornom období je čestné
prehlásenie Q. D. Š. na čl. 66, podľa ktorej žalovaný vykonal dodávku a montáž žalúzií v ich organizácií,
pričomsamotnúmontážrealizovalžalobcaakozamestnanecžalovaného.Tútoprácunáslednežalovaný
Cirkevnej spojenej škole fakturoval faktúrou FV 1100549 a faktúrou FV 1100497.

Vykonaným dokazovaním bolo podľa názoru konajúceho súdu nespochybniteľne preukázané, že
pracovný pomer žalobcu u žalovaného aj v spornom období apríl - august 2011 trval, bolo preukázané,
že v tomto období žalobca vykonával práce ako zamestnanec pre žalovaného ako zamestnávateľa i
keď z výpovedí obidvoch vyplýva, že tak bolo nepravidelne a to z dôvodov na strane zamestnávateľa -

súčasne bolo preukázané, že žalovaný žalobcovi za toto obdobie nevyplácal dohodnutú mzdu.

Vyššie popísaný skutkový stav súd takto právne hodnotí:

Podľa § 77 ZP, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením,

skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde
najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 79 ods. 1 veta prvá ZP, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s
ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil

zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával.

Vo veci konajúci súd sa stotožňuje s právnym názorom uvedeným v rozsudku Najvyššieho súdu

SR z 30.9.1996, sp. zn. 4 Cdo 67/1996 - „I keď Zákonník práce neobsahuje konkrétnu úpravu,
týkajúcu sa podmienok, za akých môže dôjsť k odvolaniu okamžitého zrušenia pracovného pomeru
(na rozdiel od výpovede), dovolací súd je toho názoru, že aj v danom prípade treba vychádzať
z autonómnej vôle zamestnávateľa a zamestnanca naďalej zotrvať v pracovnoprávnom vzťahu za
nezmenených podmienok, sledujúcej zamedzeniu nepriaznivým účinkom a dôsledkom okamžitého

zrušenia pracovného pomeru bez zreteľa na jeho platnosť, resp. neplatnosť určenú súdnym
rozhodnutím.Pretopriposudzovaníuplatnenéhonárokunanáhradumzdypodľa§130ods.1Zákonníka
práce nebol rozhodujúci výrok súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru ako nevyhnutnej
podmienkytoho,abypracovnýpomerneskončilnazákladeneplatnéhorozviazaniapracovnéhopomeru,
ak zamestnávateľov prejav ustúpiť od okamžitého zrušenia pracovného pomeru, ak mu zamestnanec

oznámil, že trvá na zamestnávaní. S ním bol spojený pre zamestnávateľa vznik povinnosti opätovne
prideľovať zamestnancovi práce dohodnuté v pracovnej zmluve, lebo inak by išlo o prekážku v práci na
jeho strane s náhradou mzdy podľa ustanovenia § 130 ods. 1, Zákonníka práce.“

List žalovaného doručený právnej zástupkyni žalobcu dňa 17.8.2011, ktorým žalovaný oznamuje (po

doručení oznámenia žalobcu, že trvá na ďalšom trvaní pracovného pomeru a považuje okamžité
skončenie pracovného pomeru za neplatné), že za daných podmienok súhlasí s ďalším zamestnávaním
žalobcu a vyzýva ho, aby sa bez zbytočného odkladu po doručení tejto odpovede nastúpil na výkon
prác dohodnutých v pracovnej zmluve, súd považuje za prejav vôle zamestnávateľa (žalovaného)
ustúpiť od okamžitého zrušenia pracovného pomeru s dôsledkami s tým spojenými -žalobca sa nemusel

nevyhnutne obrátiť na súd so žalobou o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Postup žalobcu, ktorý následne okamžite skončil pracovný pomer so žalovaným, súd na rozdiel od
právneho zástupcu žalovaného, nepovažuje za nesúladný s dobrými mravmi - naopak za rozporné stouto zásadou (dobrých mravov) súd považuje konanie žalovaného spočívajúce v tom, že neuhrádzal
žalobcovi dohodnutú mzdu od mesiaca apríl 2011 až do okamžitého skončenia pracovného pomeru
žalobcom. Pokiaľ by totiž žalobca neoznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní a okamžité

skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa zo dňa 10.8.2011 považuje za neplatné,
pripravil by sa tak o nárok plynúci z ustanovenia § 69 ods. 4 ZP, podľa ktorého, zamestnanec, ktorý
okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného
zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Práve toto ustanovenie poskytuje zamestnancovi istú
formu satisfakcie a zamestnávateľovi sankciu za nezaplatenie mzdy v lehote do 15 dní po uplynutí jej

splatnosti.

Podľa § 69 ods. 1 písm b) ZP, zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak zamestnávateľ
mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu
pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti.

Žalovaný nepoprel, že žalobcovi nevyplácal mzdu od mesiaca apríl 2011.

Podľa § 69 ods. 1 písm b) ZP, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu
mzdu.

Poukazujúc na vyššie uvedené súd priznal žalobcovi právo na zaplatenie mzdy za obdobie, počas
ktorého trval pracovný pomer, no žalovaný mu nevyplácal mzdu a priznal žalobcovi aj nárok na nárok
na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov
v súlade s ustanovením § 69 ods. 4 ZP.

Vyriešenie otázky základu uplatnených (samostatných) nárokov - na náhradu mzdy za dobu trvania
pracovného pomeru a nároku na náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú
dobu dvoch mesiacov podľa ustanovenia § 69 ods. 4 Zákonníka práce, súd v tomto štádiu konania
považoval za účelné a preto v súlade s ustanovením § 152 ods. 2 OSP, tzv. medzitýmnym rozsudkom
rozhodol len o základe týchto nárokov s tým, že o výške jednotlivých nárokov vyjadrenej v peniazoch a

trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia odvolanie na Okresný súd
Vranov nad Topľou (§ 204 ods.1 OSP).

Podľa ust. §-u 205 ods. 1 OSP, v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa ust. §-u 205 ods. 2 OSP, Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo

veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. §-u 205 ods. 3 OSP, Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa ust. §-u 251 ods. 1 OSP, Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o
výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.