Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, August 22, 2012

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11CoE/78/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4307203376
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4307203376.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, Pribinova 25, Bratislava, proti
povinnému: F. E., nar. XX. XX. XXXX, K. XXX, o vymoženie sumy 337,25 eur s príslušenstvom a trov
exekúcie, vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 7Er/152/2007 a u súdnej exekútorky JUDr.
Aleny Szalayovej, P. Jilemnického 1, Levice pod sp. zn. EX 412/2007, o odvolaní oprávneného proti

uzneseniu Okresného súdu Levice č. k. 7Er/152/2007-18 zo dňa 7. októbra 2011 v časti o zastavení
exekučného konania a v časti o trovách exekúcie, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa
zastavenia exekučného konania p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa trov exekúcie

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora,
zastavil exekučné konanie a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie
vo výške 78,97 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 41 ods. 2 písm. d/, § 58 ods. 1
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ustanovenia § 35 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (zákon o rozhodcovskom konaní), ustanovení
§ 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. k/, ods. 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ustanovení § 2 písm. a/, b/, § 10 ods. 10 zákona č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb.
o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (zákon o spotrebiteľských úveroch),

ustanovenia § 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, článkami smernice Rady č. 93/13/EHS z
5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ustanovenia § 3 nariadenia vlády
č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a ustanovenia
§ 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 238/2008 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť
odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru. Uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok

sp. zn. SR 6360/06 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou, a.s.,
so sídlom v Bratislave dňa 06. 12. 2007, ktorého vydaniu predchádzala zmluva o úvere č. 4092785
uzatvorená medzi oprávneným ako dodávateľom a povinným ako spotrebiteľom dňa 30. 06. 2006,
ktorej súčasťou boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Konštatoval, že zo zmluvy o úvere mal
za preukázané, že v predmetnej exekúcii sa vymáha plnenie zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy
a na základe rozhodcovskej doložky začlenenej v podmienkach štandardnej formulárovej zmluvy ako

neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorú oprávnený používa v rámci svojej podnikateľskej činnosti v
prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Základnou črtou spotrebiteľskýchzmlúv je to, že sú vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo
jej zmeny.

Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka, nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a nemal na výber
vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, pričom zmluvu o úvere mohol
ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj
rozhodcovskému konaniu.

Poukázal na to, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý rozhodoval v predmetnej veci, je
podnikateľský subjekt, a to obchodná spoločnosť, právnická osoba, založená podľa Obchodného
zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Preto jeho záujmom zrejme
bude, aby bol ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých
mu bude prislúchať odmena. Navyše z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd
absolútne opomenul aplikovať príslušné kogentné vnútroštátne a európske normy týkajúce sa ochrany

spotrebiteľa, neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve
a oprávnenému priznal i plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania 0,25 % denne
(91,25 % ročne).

V predmetnej exekučnej veci spotrebiteľovi (povinnej) bol poskytnutý spotrebiteľský úver v sume 199,16

eur. Vo veci sa vymáha viac. Preto úver pri absencii ročnej percentuálnej miery nákladov mal byť
bezúročný.

Na základe vyššie uvedeného, súd prvého stupňa konštatoval, že pre nepreskúmateľnosť exekučného
titulu nebolo možné len čiastočne zastaviť predmetné exekučné konanie, preto ho zastavil v celom

rozsahu.

O trovách exekúcie súdnej exekútorky súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovení § 196, § 200
ods. 1, 2 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách
súdnych exekútorov a ustanovení § 160 ods. 1, § 167 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok, tak, že súdnej exekútorke priznal trovy exekúcie vo výške 78,97 eur vrátane 20 % DPH z
dôvodov uvedených v odôvodnení svojho uznesenia, ktoré pozostávali z odmeny súdnej exekútorky vo
výške 71,71 eur podľa § 14 ods. 1 písm. a/, ods. 2, § 14 ods. 1 písm. b/, ods. 3, § 15 ods. 1 písm. a/, b/,
c/, d/, e/, h/, j/ vyhlášky za 4 hodiny účelne vynaložené na exekúciu a za 10 úkonov exekučnej činnosti
a z náhrady hotových výdavkov podľa § 22 vyhlášky vo výške 7,26 eur za poštovné.

Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 07. 10. 2011 podal oprávnený v zákonom
stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že zmluvu o úvere č. 4092785 nebolo možné podriadiť pod
právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v Občianskom zákonníku, nakoľko zmluva vznikla
podľa Obchodného zákonníka a ani pod režim právnej úpravy spotrebiteľských úverov. Uviedol, že

predmetná zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným bola v čase svojho vzniku tzv.
absolútnym obchodom. V súvislosti s tvrdeniami súdu prvého stupňa ohľadom toho, že zmluva o úvere
uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľským úverom zdôraznil, že uvedenú zmluvu nie je
možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch
(platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, teda k 30. 06. 2006), nakoľko oprávnený

poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v
zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú
ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Naviac si účastníci
konania v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o úvere dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy

medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Poukázal na ustanovenia § 497, § 2 písm. b/,
§ 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch účinným k 30.06.2006. K tvrdeniam súdu o aplikácii
smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
oprávnený uviedol, že smernice vydávané v rámci acquis communautaire (t. j. v rámci tzv. „európskeho
práva“) majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú

záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho
systému. Keďže v tomto prípade bola smernica Rady č. 93/13/EHS implementovaná do právneho
systému platného na území SR ešte v rámci tzv. „prístupového obdobia“, slovenský súd ju nemôže
používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktoromje táto smernica obsiahnutá. V súvislosti s rozhodcovskou doložkou obsiahnutou vo všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru konštatoval, že je nepochybné, že ide o nevýhradnú rozhodcovskú
doložku umožňujúcu každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom

rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Z uvedeného vyplýva, že spotrebiteľ má právo
sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Uviedol, že je nepochybné, že tzv.
alternatívne doložky sú právne prípustné, a to aj v zmysle vnútroštátneho i európskeho práva. Zdôraznil,
že v zmysle smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 sa neprípustnosť týka len rozhodcovského
konania,ktorénespadápodpríslušnéprávnepredpisy,tedaideoprípadyrozhodcovskýchkonaníadhoc

uskutočňovaných bez príslušného právneho predpisu. V predmetnej veci však rozhodcovské konanie
prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní.
Pokiaľ ide o tvrdenia súdu prvého stupňa o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený
konštatoval, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so všeobecnými podmienkami
poskytnutia úveru, teda i s 0,25 % úrokom z omeškania z dlžnej sumy, ktorý má predovšetkým sankčný
charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený je toho

názoru, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných
zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol
úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako
i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci

dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti
s dohodnutým úrokom z omeškania oprávnený poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka
a rozhodnutie NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS
SR, v ktorých sa najvyšší súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých
mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže

každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či
uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa
v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného
neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Zdôraznil, že v
čase uzatvorenia zmluvy o úvere bol právny vzťah z nej vyplývajúci tzv. „absolútny obchod“, čiže úroky

z omeškania bolo možné dohodnúť a následne požadovať bez akýchkoľvek zákonných obmedzení.
Oprávnený ďalej poukázal na to, že v predmetnej veci súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne
rozhodol. Rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) bol predmetom skúmania zo strany súdu prvého
stupňa už pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi a keďže ho
súd uznal za súladný, udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie predmetnej exekúcie. Ďalej

namietal i výšku trov exekúcie priznanú súdnej exekútorke, nakoľko súd prvého stupňa neodôvodnil
svoje uznesenie v tejto časti spôsobom vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 OSP, keďže neuviedol, z čoho
vychádzal pri priznaní exekučných trov, akým spôsobom posúdil účelnosť počtu hodín vynaložených
súdnym exekútorom na exekúciu, ako aj odôvodnenosť hotových výdavkov v zmysle ust. § 22 vyhlášky
č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov účelne vynaložených v súvislosti s

vykonávaním exekučnej činnosti. Konštatoval, že nie je zrejmé, aké úkony exekučnej činnosti v počte
10 boli súdnou exekútorkou vykonané a či sa prvostupňový súd aj reálne oboznámil s príslušným
exekučným spisom za účelom preverenia vykonania týchto úkonov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
oprávnený navrhol napadnuté uznesenie zo dňa 07. 10. 2011 zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

K odvolaniu oprávneného sa písomne dňa 30. 03. 2012 vyjadrila i súdna exekútorka a uviedla, že
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa žiada potvrdiť, nakoľko trovy exekúcie sú riadne a správne
vyčíslené.

KrajskýsúdvNitreakosúdodvolacíprejednalvecvmedziachpodanéhoodvolania podľa§212ods.1,§
214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného
nie je v časti druhého výroku napadnutého uznesenia dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa
v časti zastavenia exekučného konania potvrdil ako vo výroku vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP.
Zároveň dospel k záveru, že napadnuté uznesenie v časti tretieho výroku je potrebné podľa § 221 ods. 1

písm.f/,ods.2OSPzrušiťavrátiťsúduprvéhostupňanaďalšiekonanie,pričomtaktorozhodolpomerom
hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).Z obsahu predloženého súdneho spisu vyplýva, že exekučné konanie sa začalo dňa 12. 03. 2007,
kedy bol súdnej exekútorke JUDr. Alene Szalayovej doručený návrh oprávneného zo dňa 20. 02. 2007
na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, a to rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 6360/06
zo dňa 06. 12. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03. 01. 2007 a vykonateľnosť dňa 06. 01.
2007. Následne súd prvého stupňa vydal dňa 29. 03. 2007 poverenie na vykonanie exekúcie pre súdnu
exekútorkuJUDr.AlenuSzalayovúnazákladevyššieuvedenéhoexekučnéhotitulu.Písomnýmpodaním
zo dňa 02. 09. 2010 oprávnený požiadal o zmenu súdneho exekútora z JUDr. Aleny Szalayovej na

JUDr. Rudolfa Krutého. V súvislosti s výzvou súdu prvého stupňa si súdna exekútorka JUDr. Alena
Szalayová vyčíslila trovy exekúcie vo výške 78,97 eur a zaslala súdu exekučný spis. Dňa 07. 10. 2011
súd prvého stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom vydal napadnuté uznesenie, ktorým zamietol
návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, exekučné konanie zastavil a oprávnenému uložil
povinnosť nahradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie vo výške 78,97 eur z dôvodov uvedených v
odôvodnení tohto uznesenia.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípade
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ako zmluvnej
podmienky. Odvolací súd sa s takýmto záverom uvedeným v odôvodnení napadnutého uznesenia
stotožnil, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia

obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby tieto
dôvody opakoval.

Exekučný súd je oprávnený a povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnenépodmienkynavedenieexekučnéhokonania.Jednouztýchtopodmienokjerelevantnýexekučný

titul, bez existencie ktorého nemožno exekúciu vykonať. V predmetnej veci je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 6360/06 zo dňa 06. 12. 2006, o vydanie ktorého požiadala
spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. na základe zmluvy o úvere č. 4092785 zo dňa 30. 06. 2006 a na
jej základe bol povinnej poskytnutý úver v sume 199,16 eur (6.000,- Sk), ktorý mala dlžníčka splatiť v 8
mesačných splátkach v sume 41,16 eur (1.240,- Sk) spolu s poplatkom za uzatvorenie zmluvy v sume

130,12 eur (3.920,- Sk). Súčasťou tejto zmluvy sú i všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých
je obsiahnutá i rozhodcovská doložka, na základe ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory
vzniknuté z tejto zmluvy vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak

žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde.

Vtejtosúvislostianazdôrazneniesprávnostinapadnutéhouzneseniaodvolacísúduvádzaispoukazom
nauznesenieÚstavnéhosúduSRz24.02.2011,č.k.IV.ÚS55/2011-19,žerozhodcovskádoložka,ktorá
mala založiť legitimitu exekučného titulu nebola v predmetnej veci spotrebiteľom osobitne vyjednaná,

ale vyplýva zo zmluvných dojednaní štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy č. 4092785 zo
dňa 30. 06. 2006 a tento právny vzťah teória i prax považujú za nerovnovážny. Rozhodcovská
doložka v predmetnej veci znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. S poukazom
na uvedené potom treba považovať rozhodcovskú doložku uvedenú vo všeobecných podmienkach

poskytnutia úveru bez ohľadu na jej formu a znenie za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože
nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť
rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka sa
prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky potom odporuje dobrým mravom.
Plnenie z neprijateľnej podmienky je plnením právom nedovoleným a štát musí bezvýhradne odmietnuť

ochranu takýmto plneniam.
V predmetnej veci odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nie každá zmluvná podmienka vyvoláva
nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa a je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná
podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, nemali by byť pochybnosti o tom, že takátozmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou
bola samotná rozhodcovská doložka, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.
Takýto výkon práv podľa predmetnej rozhodcovskej doložky je v rozpore s právnou úpravou ochrany

spotrebiteľa.

Ustanovenie § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
umožňuje exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozsudkom
rozhodcovského súdu, ktorý vykazuje niektoré z vád uvedených v tomto ustanovení (zaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom - ust. § 45 ods. 1, písm. c/ vyššie citovaného zákona). V prípade zistenia týchto vád je
súd oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním
teda viazaný v zmysle ust. § 159 OSP.

S takýmto záverom korešponduje i ust. § 35 vyššie citovaného zákona, ktoré účinky rozhodcovského

rozsudku obmedzuje len na účastníkov, z čoho vyplýva, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne
viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský súd je
súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.

S poukazom na uvedené zistenia je potom potrebné konštatovať, že predložený exekučný titul je

materiálne nevykonateľný, nakoľko rozhodcovská doložka uvedená vo všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná,
pričom absencia tejto vlastnosti spôsobuje v predmetnej veci neodstrániteľnú prekážku brániacu vo
vykonávaní exekúcie. Exekučný súd preto správne a v súlade s Exekučným poriadkom postupoval, keď
exekúciu zastavil. Týmto postupom exekučný súd správne a v súlade so zákonom odmietol poskytnúť

exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom.

Odvolací súd uvádza, že znenie § 52 a nasl. bolo zmenené novelou (zák. č. 568/2007 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinným od 01. 01. 2008), v ktorej sa na rozdiel od
predchádzajúcej úpravy za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V predmetnej veci však právny vzťah medzi oprávneným a
povinnou vznikol na základe zmluvy o úvere zo dňa 30. 06. 2006, ktorú treba považovať za štandardnú
formulárovú spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku

dňu jej uzavretia a § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov
platnom ku dňu jej uzavretia. Súčasťou tejto zmluvy sú i všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré
obsahujú i rozhodcovskú doložku, ktorú súd prvého stupňa správne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, pretože spotrebiteľ (v exekučnom konaní povinná) nemal na výber a bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53 ods. 4, písm. r/ Občianskeho zákonníka bolo do tohto

právneho predpisu zapracované až od 01. 01. 2008, t. j. po uzavretí predmetnej zmluvy. Za týchto
okolností odvolací súd považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa
generálnej klauzuly upravenej v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože spôsobuje značný
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, na čo správne poukázal i súd prvého
stupňa vo svojom uznesení.

Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi
odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej
hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň
z pridanej hodnoty.

Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa § 199 Exekučného poriadku, výšku odmeny exekútora, náhrady hotových výdavkov, náhrady za
stratu času, spôsob ich určenia a výšku primeraného preddavku na odmenu a na náhradu hotových

výdavkov exekútora (§ 196 a § 197 ods. 2) ustanoví ministerstvo po dohode s Ministerstvom práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky všeobecne záväzným právnym predpisom.Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových
výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na
náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného,

súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa § 27a citovanej vyhlášky, v exekučných konaniach začatých do 30. apríla 2008 patrí exekútorovi
odmena podľa doterajších predpisov.

Podľa § 14 ods. 1 citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30. 04. 2008, ak súdny exekútor je vylúčený z
vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej
činnosti sa určuje
a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu,
b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti.

Podľa § 14 ods. 2 citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30.04.2008, základná hodinová sadzba podľa
odseku 1 písm. a) je 200 Sk za každú aj začatú hodinu. Súdny exekútor je povinný vyhotoviť časovú
špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti.

Podľa § 14 ods. 3 citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30.04.2008, paušálna suma za každý jednotlivý
úkon exekučnej činnosti je 100 Sk.

Podľa § 15 ods. 1 citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30. 04. 2008, paušálnou sumou sa odmeňujú
tieto úkony exekučnej činnosti:

a) získanie poverenia na vykonanie exekúcie,
b) doručenie príkazu na začatie exekúcie,
c) doručenie upovedomenia o začatí exekúcie,
d) doručenie exekučného príkazu,
e) doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie,

f) doručenie rozhodnutia súdu vydaného v exekučnom konaní,
g) každé zisťovanie bydliska povinného,
h) každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného,
i) každé zisťovanie účtu povinného,
j) každé ďalšie zisťovanie majetku povinného.

Podľa § 22 ods. 1 citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30.04.2008, súdnemu exekútorovi patrí popri
odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej
činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké
náhrady a poplatky.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak sa účastníkovi konania postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 221 ods. 2 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do
právomoci ktorého vec patrí.

Účelom exekučného konania je nútený výkon judikovanej povinnosti obsiahnutej v exekučnom titule
za zákonom stanovených podmienok. Ak súdny exekútor ako štátom určená a splnomocnená osoba

na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, vykonáva úkony exekučnej činnosti v
súlade so zákonom, ktoré smerujú k účelnému vymáhaniu nároku, potom má aj právo na náhradu trov
takto vykonávanej exekúcie. V prvom rade trovy exekúcie znáša povinný a za podmienok stanovených v
ustanovení § 203 Exekučného poriadku aj oprávnený. Oprávnený znáša trovy exekúcie len výnimočnea je to výnimka zo všeobecnej zásady, podľa ktorej trovy exekúcie uhrádza predovšetkým povinný.
Exekučný poriadok upravuje dva prípady, kedy je na úhradu trov exekúcie zaviazaný oprávnený, a to
podľa princípu zavinenia, voľnej úvahy súdu a vtedy, ak k zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu, že

majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie. Oprávnený tak musí už pri podaní návrhu na
vykonanie exekúcie zvážiť toto riziko, najmä s ohľadom na majetkové možnosti povinného.

Pokiaľ k zastaveniu exekúcie došlo rozhodnutím súdu z niektorého z dôvodov uvedenom v Exekučnom
poriadku, rozhodne súd aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie (§ 200 ods. 2 Exekučného

poriadku). Ak teda, v prípade zastavenia exekúcie, nemôže byť na náhradu trov zaviazaný povinný,
musí byť na ich náhradu zaviazaný oprávnený s poukazom na ustanovenie § 203 Exekučného poriadku.
Nakoľko Exekučný poriadok žiadnu výnimku v ustanovení § 196 neupravuje, nie je potom možné od
súdneho exekútora požadovať, aby exekučnú činnosť vykonával bez nároku na odmenu, hotových
výdavkov a náhrady za stratu času.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti
o trovách exekúcie nie je vecne správne, z toho dôvodu, že súd prvého stupňa síce správne na náhradu
trov exekúcie zaviazal oprávneného, avšak súdnej exekútorke priznal trovy exekúcie v širšom rozsahu,
než ako jej prináležalo podľa príslušných ustanovení Exekučného poriadku a vyhlášky č. 288/1995 o
odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 30.04.2008.

Z logického a gramatického výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vyplýva, že pri výpočte
odmeny sa má zohľadniť počet účelne vynaložených hodín na exekúciu, a nie počet jednotlivých úkonov.
Rozhodujúce je časové hľadisko jednotlivých úkonov, teda čas reálne potrebný na ich vykonanie. Bez
relevancie je preto početnosť jednotlivých úkonov. Tomuto výkladu zodpovedá aj znenie ustanovenia

§ 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky, ktoré odmenu určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej
činnosti (taxatívne vymenované v § 15 ods. 1 vyhlášky). Zároveň odvolací súd konštatuje, že je
neprípustné a v rozpore v príslušnými ustanoveniami citovanej vyhlášky, aby si súdny exekútor účtoval
odmenu duplicitne, t. j. podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a/, ods. 2 citovanej vyhlášky za čas potrebný
na vykonanie úkonov exekučnej činnosti špecifikovaných v § 15 ods. 1 citovanej vyhlášky i za tieto úkony

exekučnej činnosti podľa ustanovenia § 15 ods. 1 citovanej vyhlášky.

Odvolací súd konštatuje, že nebolo možné zistiť výšku skutočne vynaložených hotových výdavkov
(poštovného), nakoľko v spise už nie je pripojený exekučný spis Ex 412/2007, ktorý bol dňa 15. 03. 2012
vylúčený zo súdneho spisu.

S poukazom na uvedené je potom odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa sa dôsledne neriadil
vyššie citovaným zákonom (Exekučným poriadkom) a vyhláškou č. 288/1995 Z. z. o odmenách a
náhradách súdnych exekútorov a ich príslušnými ustanoveniami, keď súdnej exekútorke priznal trovy
exekúcie v sume 78,97 eur. Z toho dôvodu bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto

uznesenia a uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 07. 10. 2011 v napadnutej časti výroku o trovách
exekúcie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Súd prvého stupňa bude po vrátení veci odvolacím súdom postupovať tak, že opätovne posúdi výšku
priznaných trov exekúcie súdnej exekútorke, najmä to, či boli účelne vynaložené a opodstatnené, či ich

vykonanie bolo nevyhnuté, pričom ďalej posúdi aj to, či je možné súdnej exekútorke priznať i náhradu
hotových výdavkov tak, ako si ich vyúčtovala, s tým, že dôvodnosť týchto výdavkov musí byť riadne
doložená a preukázaná.

Podľa § 226 OSP súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.