Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, June 29, 2012

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoE/65/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3609204780
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Čekanová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3609204780.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného: E. V., s.r.o, so sídlom O., Q. X, H.: XX XXX XXX,
proti povinnému: X. F., bytom B. T. XXX, o vymoženie 1 408,69 eur s príslušenstvom, na odvolanie
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske č.k. 4Er 510/2009-29 zo dňa 03. februára
2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 Ex. por. v spojení s § 45
ods.1písm.c/,ods.2zák.č.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní. Vodôvodneníuviedol,žeexekúcia
sa vedie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 13075/09 zo dňa 20.08.2009. Poukázal

na to, že využil oprávnenie, ktoré mu dáva § 58 ods. 1 Ex.por. a preskúmal, či nie je daný niektorý
z dôvodov na zastavenie exekúcie. Vychádzal pritom aj z právneho názoru obsiahnutého v uznesení
Ústavného súdu SR z 9.12.2010 sp. zn. II ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže

urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Súd doplnil dokazovanie výsluchom povinného,
z ktorého zistil, že v čase uzavretia pôžičky bol vo finančnej núdzi. Peniaze nutne potreboval na osobné
účely, aby mohol existovať. V tom čase bol podnikateľom, mal živnostenský list. Formulár zmluvy o úvere
vypisovala zamestnankyňa oprávneného, pričom on netvrdil, že finančné prostriedky potrebuje na výkon
podnikania. Ustanoveniu zmluvy, kde sa uvádza účel poskytnutia finančných prostriedkov nevenoval
pozornosť, peniaze súrne potreboval. Nebol poučený o tom, ako sa zmení jeho právne postavenie, ak by

boli prostriedky použité na výkon podnikania. Zmluvu podpisoval ako spotrebiteľ, finančné prostriedky
neevidoval v účtovníctve a nepoužil ich na podnikanie. Použil ich na bývanie, na stravu, na fungovanie
domácnosti. Z obchodného registra súd zistil, že oprávnený je podnikateľ, predmetom činnosti ktorého
je okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Z rovnopisu zmluvy o úvere zo dňa 29.9.2008
vyplýva, že finančné prostriedky mali byť dlžníkovi poskytnuté na výkon podnikania. Súd uviedol, že
systém ochrany spotrebiteľa bol zavedený do práva Európskych spoločenstiev smernicou 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vychádza z myšlienky, že
spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah.
Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok z 27. júna 2000,

Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98). Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú
povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného včlánku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ bol viazaný nekalou podmienkou,
a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať
odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých

so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená
ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na
nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti
s ich uplatnením (rozsudok zo dňa 26.10.2006 vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil
Milenium SL, C-168/05). Poukázal na ust. § 52 ods. 1,2,3,4, § 53 ods. 1,2,3,4 písm. k/, r/, ods. 5

Obč.zák. a čl. 3 smernice Rady 93/13/EHs z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Po preskúmaní veci konštatoval, že oprávnený a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorá
má charakter zmluvy spotrebiteľskej. Označenie v zmluve, že finančné prostriedky sú poskytnuté na
výkon podnikania, súd považuje za účelové. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že skutočný
účel uzavretia zmluvy bol finančná tieseň povinného, ktorý potreboval prostriedky pre osobnú potrebu.
Účel poskytnutia finančných prostriedkov vypísala v zmluvnom formulári zamestnankyňa oprávneného,

pričom tento nie je v súlade so skutočnou vôľou povinného. Súd sa neuspokojil s formálnym označením
účelu zmluvy a právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy posudzoval materiálne, podľa skutočnej vôle
účastníkov a podľa skutočného (teda nie len deklarovaného) účelu uzavretia zmluvy. Súčasťou zmluvy
sú aj všeobecné obchodné podmienky (ďalej len „VOP“), v ktorých sa nachádza rozhodcovská doložka,
na podklade ktorej v spore medzi účastníkmi rozhodol rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka

nebola osobitne dojednaná, dlžník ju nemohol ovplyvniť, pretože je inkorporovaná do obchodných
podmienok a v prípade, ak chcel zmluvu o úvere uzavrieť, musel ju akceptovať. Takýmto spôsobom
sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným bez primeraného dôvodu vopred vzdal svojich
práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Ak aj zmluva o úvere
poskytuje spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, avšak toto právo je len formálne,

pretože je obmedzené iba do doby, kým nepodá veriteľ návrh na prejednanie sporu na rozhodcovský
súd. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to
výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade, ak si veriteľ
vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky (jej včlenením do formulára zmluvy alebo do
všeobecných obchodných podmienok), nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom,

že sám môže ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu určiť, kto s konečnou platnosťou ich spor rozhodne
(rozhodcovský súd v sídle veriteľa, ktorý má navyše logický ekonomický záujem na tom, aby rozhodoval
takým spôsobom, aby mu veriteľ predkladal na rozhodovanie čo najviac sporov). Rozhodcovskú
doložku v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ
iniciuje voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie a ktorá nebola dojednaná individuálne po vzniku

sporu medzi účastníkmi zmluvy, súd považuje za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej
zmluve a z toho dôvodu za absolútne neplatnú, pretože poskytuje veriteľovi neprimeranú a nedôvodnú
výhodu voči dlžníkovi spočívajúcu v tom, že môže vopred určiť súkromnoprávny subjekt, ktorý bude
rozhodovať prípadný spor so spotrebiteľom a vylúčiť tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom.
Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto doložky vydaný

rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Z uvedených dôvodov súd exekúciu v súlade s
§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní ex offo
v plnom rozsahu zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom.
Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že

súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.). Túto skutočnosť
argumentoval tým, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a

nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu
indikovaného ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym postupom exekučného súdu
všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny

proces. Oprávnený konštatoval, že pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia rozhodcovského
súdu alebo dosiahnuť určenie jeho neexistencie je možné iba v rámci a za účelom dosiahnutia
cieľov vymedzených v § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nie je oprávnený
posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozhodcovského súdu a nedisponujeprávomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený namietal, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení
s ust. § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.). K tomu uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne

aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie
bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované
v ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Predmetné ustanovenie však
explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie
v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam ust. § 45 ods.

2 s významom ust. § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní a vytvoril tak komplexný
systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie
účastníkov rozhodcovského konania. Ďalšou námietkou oprávneného bolo, že súd svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221
ods. 1 písm. d) O.s.p.). Mal za to, že súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec
zverenej právomoci, v čoho dôsledku pri rozhodovaní o právnom postavení účastníkov rozhodcovského

konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Poukázal na články 12, 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR a články 14 a 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa oprávneného bol porušený
princíp rovnosti zbraní a tým bol oprávnený uvedený exekučným súdom do postavenia, ktoré bolo
podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení.

Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom
opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení,
nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám navrhnúť dôkazy na
podporu svojich argumentov a tvrdení. Oprávnený namietal i skutočnosť, že súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie. Poslednou námietkou oprávneného bolo, že

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2
písm. f) O.s.p.). Uviedol, že súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že rozhodcovská doložka je neplatná
pre rozpor s dobrými mravmi a jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však
v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrým i mravmi. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym

posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch. Zdôraznil, že povinný pri uzavieraní zmluvy konal ako podnikateľ. Rovnako poukázal na
nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Zdôraznil rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp . zn. 3 Obdo 3/96, zo dňa 16.05.1996; č.k. Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004; č.k. 2 Obdo 26/2004 zo
dňa 22.09.2005. Taktiež sa vyjadril k dôvodnosti a primeranosti poplatku za úver a poplatku za zaslanie

upomienok.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214

ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu. Z daného titulu si
v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle
§ 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva:

Odvolací súd v prvom rade uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné
rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného
titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskomkonaní.Keďžesúdjeoprávnenývkaždomštádiuexekučnéhokonaniaskúmaťzúradnej

povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď
sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť
exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm.
a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré

je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Predmetná zmluva o úvere v spojení s VPPÚ, uzavretá medzi účastníkmi dňa 29.09.2008, na základe
ktorej rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenie voči povinnému, je typizovanou spotrebiteľskouzmluvu.Základnoučrtouspotrebiteľskýchzmlúvjetotižto,žesúprespotrebiteľavopredpripravenéanie
je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto
charakteristiku spĺňa, pretože súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností VPPÚ, ktoré

povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Právny
vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou o úvere je taktiež jednoznačne spotrebiteľskou
zmluvou v zmysle § 52 ods. 1 Obč.zák., podľa ktorého je bez právneho významu právna forma
zmluvy. Povinný je a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, pretože nebolo preukázané, že by pri
uzavieraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

V zmluve sa síce uvádza, že peňažné prostriedky boli povinnému poskytnuté na výkon podnikania,
avšak takýto účel poskytnutia peňažných prostriedkov nebol v konaní spoľahlivo preukázaný. S
poukazom na interpretačné ust. § 54 Obč.zák. je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad
priaznivejší pre spotrebiteľa, t. j., dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania je na oprávnenom /ako veriteľovi/. Oprávnený však
okrem svojho subjektívneho tvrdenia nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali opak. Na druhej

strane, oprávnený pri uzavieraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, ako to
vyplýva z výpisu z obchodného registra.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že predmetná
rozhodcovská doložka sa javí ako nevyvážená a preto predstavujúca neprijateľnú zmluvnú podmienku

v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Obč.zák. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so
situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní
neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia
komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30.
marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských

sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých
pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich
sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé,
že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania
proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec

predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak
príslušný. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu
pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ
podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto

treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii
uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

O neprijateľnú zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať
si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské

konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo
podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto
prípade.

Odvolací súd na základe uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým exekúciu zastavil,

potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.