Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, April 27, 2012

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 11Er/50/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707200278
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Ferjancová
ECLI: ECLI:SK:OSZV:2012:6707200278.3

Uznesenie

Okresný súd Zvolen vo veci exekúcie oprávneného Pohotovosť, s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, proti povinnému X. K., K.. XX.X.XXXX, O. V., Š. XXX/XX vedenej pod zn. EX 37/2007
súdnym exekútorom JUDr. Jánom Debnárom, Exekútorský úrad so sídlom Detva, Štúrova 784/52, na
uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 479,72 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd exekúciu v y h l a s u j e za neprípustnú a exekúciu z a s t a v u j e .

Oprávnený Pohotovosť, s.r.o. je p o v i n n ý zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Jánovi Debnárovi
trovy exekúcie vo výške 82,94 Eur do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.

Súd návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Zvolen poverením č. 5611 012269 zo dňa 15.1.2007 poveril vykonaním exekúcie
súdneho exekútora na uspokojenie pohľadávky oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, vo výške 14.452,- Sk (479,72€) istiny s príslušenstvom (0,25 %
úrokom z omeškania denne) a trov predchádzajúceho konania ako aj trov exekúcie, na základe
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Stáleho rozhodcovského zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a.s. - č.k. SR 4054/06 zo dňa 14.9.2006.

V exekučnom titule bola uložená povinnému povinnosť na zaplatenie sumy 14.452,- Sk (479,72 €) spolu
s 0,25 % denným úrokom z omeškania zo sumy 13.120,- Sk od 17.5.2006 do zaplatenia a náhradou
trov konania, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Z odôvodnenia predmetného
rozhodnutia vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere uzatvorenej

dňa 21.12.2005 (č.l. 19), záväzky z ktorej povinný riadne a včas neplnil. V odôvodnení sa ďalej uvádza,
že účastníci sa v bode 17 Zmluvy dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z uzavretej zmluvy, vrátane
sporovojejplatnosť,výkladalebozrušeniebudúriešenépredStálymrozhodcovskýmsúdom,zriadeným
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde.
Tento rozhodol a priznal oprávnenému hore špecifikované plnenia.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t.j. či existuje resp. neexistuje dôvod pre ktorý exekúciu

nemožno vykonať, súd vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem, a jednak z noriem
európskeho práva a judikatúry Súdneho dvora.Podľa článku 1 ods.1 smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných
právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, táto

smernica sa vzťahuje na zmluvy o úvere.

Podľa §1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov(ďalej len ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“), zákon sa nevzťahuje na zmluvy a) o

poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné
alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, b) o nájme, ktoré nezabezpečujú
prevod vlastníckeho práva na nájomcu, c) o poskytnutí úveru bez platby úroku alebo akéhokoľvek
poplatku, d) na základe ktorých sa neukladá žiadny úrok, ak spotrebiteľ súhlasí so splatením úveru
jednou splátkou, e) o poskytnutí úveru do 200 EUR a nad hodnotu 20 000 EUR; ak je na rovnaký
účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn

všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver, f) na ktorých základe
sa vyžaduje, že spotrebiteľ úver splatí v lehote nepresahujúcej tri mesiace alebo maximálne štyrmi
splátkami v lehote nepresahujúcej 12 mesiacov, g) o sústavnom poskytovaní služieb, za ktoré spotrebiteľ
platí počas ich poskytovania v splátkach, h) o poskytnutí úveru na účely podľa osobitného zákona pre
obmedzený okruh osôb vo verejnom záujme a za úrokové sadzby nižšie ako sadzby, ktoré prevládajú na

trhu, alebo bezúročne, alebo za iných podmienok, ktoré sú pre spotrebiteľa rovnaké alebo výhodnejšie
ako tie, ktoré prevládajú na trhu, a za úrokové sadzby, ktoré nie sú vyššie ako sadzby prevládajúce na
trhu.

Podľa § 1ods. 3 prvá veta zákona o spotrebiteľských úveroch, zákon sa nevzťahuje ani na úver formou

povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutý bankou iným spôsobom
ako na kreditnú kartu; tým nie je dotknuté ustanovenie § 3 ods. 6.

Podľa čl. 2. písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách

podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo
povolaniu.

Podľa§3ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch,spotrebiteľomjefyzickáosoba,ktorejbolposkytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len ako „OZ“) v znení účinnom do 31.12.2007,
spotrebiteľskýmizmluvamisúkúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenévôsmej
časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného

návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom od 01.01.2008, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom od 01.01.2008, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Súd preskúmal predmetný rozhodcovský rozsudok, oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ
uzavrelidňa21.12.2005zmluvuoúvere.(č.l.19)Súdposúdilpredmetnýprávnyvzťahakospotrebiteľský
s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa na výpise z OR, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z
rozhodovacejčinnostiznáme,žeoprávnenývobdobnýchprípadochrovnakéhodruhuaneurčitéhopočtu
vystupuje opätovne. Ako vyplýva z odôvodnenia predmetného rozhodcovského rozsudku zmluva bola

uzatvorená podľa Obchodného zákonníka. Z okolností utvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu
strán zmluvy - subjektov právneho vzťahu je zrejmé, že veriteľ pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v
rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom.
To, že formulár, ktorý oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti opakovane má názov „zmluva oúvere“, ktorej právna úprava je v systéme vnútroštátneho práva SR obsiahnutá v Obchodnom zákonníku
nemá za následok skutočnosť, že na predmetný právny vzťah sa nevzťahuje pôsobnosť príslušných
vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa. Táto zmluva má povahu spotrebiteľskej

zmluvy nielen s poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu a okolnosti uzatvorenia, ale aj s
poukazom znenie § 52 ods. 1 a nasl. OZ účinného od 1.1.2008, ako aj poukazom na znenie § 1 ods.2, 3
a § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom týmto zákonom bola v zmysle jeho prílohy č. 3 prebratá
doprávnehoporiadkuSRsmernicaRady87/102/EHSz22.decembra1986oaproximáciizákonov,iných
právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú.v.

ES L 42, 12.2.1987) v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. februára 1990 (Ú.v. ES L 61, 10.3.1990)
a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998 (Ú.v. ES L 101, 1.4.1998).
Smernica 87/102/EHS v článku 2 ods. 1 obsahuje negatívne vymedzenie na ktoré druhy úverov sa
nevzťahuje, táto úprava smernice je v podstate zhodná s citovaným ustanovením § 1 ods.2 a 3 zákona
o spotrebiteľských úveroch. Podľa článku 1 ods. 1 smernice 87/102/EHS sa táto smernica vzťahuje na
zmluvy o úvere, teda na všetky úvery s výnimkou tých, ktoré sú z jej pôsobnosti vylúčené článkom 2

ods. 1. Z uvedeného teda vyplýva, že na základe zásady nepriameho účinku je bez výnimky na právny
vzťah zo zmluvy o úvere daná pôsobnosť ustanovení predmetnej smernice 87/102/EHS, ale aj predpisu
ktorým bola do právneho poriadku SR implementovaná - zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej s
poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu je na uvedený právny vzťah v súlade so zásadou
nepriamehoúčinku danáajpôsobnosťustanovenísmerniceRady93/13/EHSonekalýchpodmienkachv

spotrebiteľských zmluvách a príslušných ustanovení OZ, prostredníctvom ktorých bola implementovaná
do právneho poriadku SR. Pôsobnosť smernice 93/13/EHS je daná bez ohľadu na to, že predmetná
zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, nakoľko pri vymedzení svojho cieľa smernica v
článku6ods.1výslovneuvádza,žečlenskéštátyzabezpečia,abynekalépodmienkypoužitévzmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva

neboli pre spotrebiteľa záväzné. Je teda zrejmé a absolútne nepochybné, že Obchodný zákonník je
súčasťou vnútroštátneho práva SR a na zmluvy podľa neho uzatvorené je daná pôsobnosť smernice
93/13/EHS, ak sú účastníkmi na jednej strane osoba konajúca s cieľom vzťahujúcim sa k svojim
obchodom, podnikaniu a povolaniu a na druhej strane spotrebiteľ, tak ako je tomu v prípade predmetnej
zmluvy o úvere. Teda pri posudzovaní otázky pôsobnosti európskych a vnútroštátnych noriem o ochrane

spotrebiteľa je okolnosť, že predmetná zmluva bola zmluva uzatvorená podľa Obchodného zákonníka
bez významu.
Pri posudzovaní predmetnej veci je vo všeobecnosti potrebné vychádzať z toho, že obsah záväzku
rozsahom môže byť zhodný so znením zmluvy, avšak môže byť užší napr. ak je zmluva čiastočne
neplatná, ale môže byť aj širší, ako v tomto prípade, keď obsah záväzku tvoria nielen zmluvné

dojednania, obsiahnuté prevažne vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ale aj predmetné
kogentné právne normy majúce za cieľ ochranu spotrebiteľa. Súd pri posudzovaní daného vzťahu ako
spotrebiteľského zobral do úvahy povahu poskytnutého úveru, ktorý bol poskytnutý na základe zmluvy o
úvere, postavenie zmluvných strán, ale aj okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy, to znamená,
že zmluva bola uzatvorená vopred pripravenom predtlačenom formulári, ktorý oprávnený v rámci svojej

podnikateľskej činnosti používa opakovane. Na základe toho mal súd jednoznačne preukázané, že ide
spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení Všeobecných
podmienokposkytnutiaúveru,naktorésaodôvodnenierozhodcovskéhorozsudkuodvoláva,aplikovaťaj
príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
smernice Rady 87/102/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení

členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu
záväzku bez ohľadu na dohodu strán a bez ohľadu na to či zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného
alebo Občianskeho zákonníka.

Podľa § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.Podľa § 53 ods. 4 písm. k) OZ v znení účinnom od 1.1.2008, za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil

svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ v znení účinnom od 1.1.2008, za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

Podľa § 53 ods. 4 OZ v znení účinnom do 31.12.2007, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 prvá veta OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo dňa 16.12.1993 Teodoro Wagner Miret
proti Fondo de Garantía Salarial body 20,21, po tretie, je potrebné pripomenúť, že keď sa vykladá a
aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom
rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku v

prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional de Alimentación [1990] ECR I-4135, bod 8, pri
použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny
súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby
dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade s odsekom 3 článku 189 Zmluvy. Zásada výkladu v súlade
so smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd zvažuje, ako v prejednávanej

veci, či skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky príslušnej smernice.

Podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pred tým čl. 153 ods. 1 Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva), únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov

spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov.

Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pred tým čl. 249 ods. 3 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva, pôvodne čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení EHS), smernica je záväzná pre

každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa
voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.

Podľačl.6ods.1,smerniceRady93/13/EHSz5.apríla1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľských
zmluvách(ďalej len ako „smernica 93/13/EHS“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky

použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich
vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok
naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa čl. 2. písm. a) smernice 93/13/EHS, na účely tejto smernice „nekalé podmienky znamenajú

zmluvné podmienky definované v článku 3.

Podľa čl. 3 ods. 1. smernice 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

Podľa čl. 3 ods. 3. smernice 93/13/EHS, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam
podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.

Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. e), podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je

požadovať od spotrebiteľa, ktorý neplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
náhradu.Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je
neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené

právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Océano Grupo Editorial SA

proti Roció Murciano Quintero, cieľ Článku 6 Smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje
stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ
sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL bod 25, systém ochrany zavedený smernicou (93/13/ES) vychádza z

myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie
k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol
vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98
až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL bod 26, tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27).
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro

proti Centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza
ochrana, ktorú smernica (93/13/EHS) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.

Podľa § 54 ods. 1 prvá veta OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ obsahuje exemplikatívny,
príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento

výpočet je zo strany vnútroštátneho zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom
zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte sú s účinnosťou od 1.1.2008
výslovne uvedené aj neprijateľné podmienky požadovanie od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok,
aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku a požadovanie
od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v

rozhodcovskom konaní. Avšak aj keď sa uvedené podmienky v príkladnom výpočte obsiahnutom v §
53 ods. 3 OZ v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzali nemožno z toho vyvodiť, že požadovanie od
spotrebiteľa aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku a/
alebo vyžadovanie v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní nie sú neprijateľnými podmienkami obsiahnutými v spotrebiteľskej zmluve. Už v

čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere sa tieto nekalé podmienky nachádzali v prílohe smernice
93/13 EHS v ods.1 pod písm. e) a q), preto práve z uvedenej okolnosti je potrebné vychádzať pri výklade
príkladného výpočtu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v ustanovení § 53 ods. 3 OZ.
Pre výklad uvedeného ustanovenia je ďalej podstatná skutočnosť, že ide o exemplikatívny, príkladný,
neuzavretý výpočet. To znamená, že súd pri posudzovaní neprijateľných zmluvných podmienok týmto

výpočtom nie je viazaný, rozhodujúce sú ciele, účinky a dôsledky zmluvných podmienok. Zároveň je
pri aplikácii vnútroštátneho práva namieste aj použitie historického výkladu, ktorý v žiadnom prípade
nie je retroaktívnou aplikáciu práva, ale jeho zmyslom a účelom je prostredníctvom porovnania
predchádzajúceho a súčasného znenia právnej normy objasniť jej obsah, zameranie, zmysel a cieľ
sledovaný zákonodarcom. Pri výklade a posudzovaní predmetných ustanovení OZ súd teda vychádza z

ustanovení smernice 93/13/EHS, nakoľko cieľ uvedených ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách
ako aj smernice je zhodný a je ním dosiahnutie toho, aby spotrebiteľ nebol neprijateľnými zmluvnými
podmienkami viazaný. Použitie ustanovení príslušných smerníc sa opiera o zásadu nepriameho účinku
práva EU na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejdeteda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie
výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie
vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Povinnosť eurokonformného výkladu sa

vzťahuje nielen na národné predpisy implementujúce právo EU, ale na celé národné právo hoci prijaté
pred prijatím smernice. Z hľadiska zásady nepriameho účinku sú rozhodujúce citované rozhodnutia
Súdneho dvora vo veciach 14/83 von Colson a 79/83 Harz, v zmysle ktorých sú členské štáty povinné
prijať v rámci ich vnútroštátnych právnych poriadkov, všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že
smernica je plne účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje, pričom vnútroštátny súd je povinný vykladať

svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice. Pri výklade predmetnej smernice, ale
aj implementujúcich predpisov súd vychádza z teleogického výkladu, a teda vychádza z príslušného
prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. V posudzovanej veci je podkladom pre
vykonanie exekúcie exekučný titul vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vo veci rozhodoval na základe
rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Dojednanie
rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom je nielen podmienkou, ktorá je v zmysle čl. 2 písm. a) smernice

93/13/EHS v spojení s ustanovením prílohy ods. 1 písm.) q) smernice 93/13/EHS výslovne nekalá, ale
ide aj o podmienku, ktorej účinkom a dôsledkom bolo to, že rozhodcovský súd oprávnenému priznal ako
náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu - úrok z omeškania
0,25 % denne, tak ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil. „Zmluvné“ dojednanie úroku
z omeškania vo výške 0,25% denne obsiahnuté vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je

podľa cit. ustanovení smernice 93/13/EHS samo osebe nekalou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej
zmluve, ale účinkom dojednania rozhodcovskej doložky bolo, že ustanovený rozhodcovský súd plnenie
na základe tejto neprimeranej podmienky oprávnenému priznal.

Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko

Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné
Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej
medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne
dohodnutáaktorápriznávaprávomocprevšetky sporyvyplývajúcezozmluvysúdu,vobvodektoréhosa
nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice

93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice
všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej
zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd
spotrebiteľa.

V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky
nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd určený oprávneným so sídlom
v Bratislave. Je namieste si uvedomiť aj okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý
v predmetnej veci rozhodoval je podnikateľský subjekt - obchodná spoločnosť, právnická osoba
založená v zmysle Obchodného zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie

zisku. Oprávnený zmluvy o úvere uzatvára rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za
prejednanievecirozhodcovskomkonanízaplatilrozhodcovskémusúdupoplatok.Záujmomzriaďovateľa
rozhodcovského súdu teda zrejme bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom
množstve prípadov, za prejednanie ktorých mu bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať
vplyv na jeho rozhodovanie. Rozhodcovský súd ako už bolo uvedené opomenul aplikovanie príslušných

kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovský súd
veľmi starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa
ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval. Absolútne opomenul skutočnosť,
že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky

vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj
v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy
ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Z hľadiska formy
je rozhodcovská doložka súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu.

Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah
rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že
si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie.
Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základezásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/EHS), a to najmä
citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné, osobitne čl. 6 ods. 1. Keďže zmysel,
cieľaúčelvnútroštátnychprávnychnoriemtýkajúcichsaochranyspotrebiteľajeposkytnúťspotrebiteľom

rovnakú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný
vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok
stanovený predmetnou smernicou. V predmetnom právnom vzťahu rozhodcovský súd neskúmal
neprijateľné zmluvné podmienky a ani pôsobnosť predmetných vnútroštátnych a európskych noriem o
ochrane spotrebiteľa, čím došlo k prehĺbeniu už aj tak faktického nerovného stavu medzi dodávateľom a

spotrebiteľom, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ a svojich právach
nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením.

Na základe uvedených rozhodnutí Súdneho dvora a v súlade so zásadou nepriameho účinku práva
EU na právne poriadky členských štátov je teda potrebné vykladať najmä ustanovenie §53 OZ o
neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vo svetle znenia a cieľov príslušnej smernice

93/13/EHS, to znamená, že najmä bez ohľadu v akom znení bol exemplikatívny, príkladný, a teda
neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách účinný ku dňu uzatvorenia
zmluvy súd ho má povinnosť v zmysle uvedených rozhodnutí súdneho dvora vykladať vo svetle znenia
a cieľov smernice 93/13/EHS, ktorá sa týmto stáva výkladovým pravidlom, ale aj priamo aplikovateľným
právom.

Podľa § 4 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady
spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 4 ods. 3 druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch, ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov.

Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Vo všeobecnosti o obchádzanie zákona ide vtedy, ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo síce
nie je so zákonom v priamom rozpore, ale vo svojich dôsledkoch vedie k tomu aby zákon dodržaný

nebol. Ide v podstate o vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, resp. inštitútu,
ktorý sám osebe nie je zákonom zakázaný, pričom cieľom je to, aby bol tento stav z hľadiska
pozitívneho práva nespochybniteľný. Právny úkon obchádzajúci zákon predstavuje teda postup, keď sa
niekto správa podľa práva, avšak tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný a/
alebo nežiadúci. V posudzovanej veci sa v prospech oprávneného vykonáva exekúcia na vymoženie

sumy 479,72 EUR s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje sadzbu úroku z
omeškania 91,25% ročne. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Ako vyplýva z odôvodnenia
predmetného rozhodcovského rozsudku strany, ale aj zo Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
bodu 17, strany si sa „dohodli“, že všetky spory, ktoré vzniknú z uzavretej zmluvy, vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené výlučne pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným

spoločnosťouSlovenskározhodcovskáa.s.,akžalujúcazmluvnástranapodážalobunarozhodcovskom
súde. Ako je uvedené v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto uznesenia, rozhodcovský súd
nielenže opomenul aplikáciu príslušných európskych a vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa
ochranyspotrebiteľa aneskúmalneprijateľnézmluvnépodmienkyuvedenévpredmetnejspotrebiteľskej
zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v

sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej
povinnosti v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho
práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou
ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou. Sankcia v uvedenej výške je sama osebe je
v hrubom nepomere vo vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti plniť včas. Rozhodcovský súd

neskúmal ani skutočnosť, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov
(RPMN), pričom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch ide o jednu z obligatórnych náležitostí
zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ a zákon sankcionuje absenciu tejto náležitosti, tým,
že v takom prípade sa poskytnutý úver v zmysle § 4 ods. 3 druhá veta zákona o spotrebiteľskýchúveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov. Teda navonok v súlade s pozitívnym právom sa javí
využitieinštitútu-dojednaniarozhodcovskejdoložky,ktoréjeprávnymúkonom,vovšeobecnosti právom
dovoleným a predvídaným. Avšak, v tomto prípade dojednanie rozhodcovskej doložky a následné

konanie pred rozhodcovským súdom vo svojich dôsledkoch viedli k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá
ochrana ktorú mu poskytujú príslušné ustanovenia smernice 93/13/EHS a smernice 87/102/EHS, ako
aj ustanovenia Obč. zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch,
čo je zrejmé a preukázateľné vzhľadom na priznané plnenie a absolútne nerešpektovanie príslušných
kogentných európskych a vnútroštátnych noriem o ochrane spotrebiteľa. Podľa názoru súdu je teda

z hľadiska vnútroštátneho práva dojednanie rozhodcovskej doložky v posudzovanom právnom vzťahu
právnym úkonom obchádzajúcim zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo má súd
povinnosť prihliadnuť ex offo.

Na základe uvedeného súd po zvážení a zohľadnení všetkých uvedených okolností uzatvárania zmluvy,
povahy účastníkov zmluvy, predmetnej právnej úpravy a judikatúry Súdneho dvora dospel k názoru, že

dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou,
ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú
mu poskytujú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, smernice Rady 87/102/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych
opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, OZ o spotrebiteľských zmluvách

a zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľ ňou nie viazaný a táto je v rozpore príslušnými
ustanoveniami najmä Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj v rozpore s
ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú podľa
§57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku a zároveň v zmysle toho istého ustanovenia zákona zastavil,
a teda rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

O trovách exekúcie súdneho exekútora JUDr. Jána Debnára, ktorých súčasťou podľa § 200 ods.
1 zákona č. 233/1995 Z.z. je odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov exekútora a náhrada
za stratu času pri vykonaní exekúcie, súd rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a
zaviazal na náhradu nevyhnutných trov súdneho exekútora oprávneného, nakoľko súd v danom prípade

konštatoval, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou
podmienkou, a teda napriek tomu, že exekúcia sa začala, daný exekučný titul rozhodcovský rozsudok
nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, pričom predmetný nespôsobilý exekučný titul predložil
súdu oprávnený, a teda procesne zavinil zastavenie exekúcie.

Podľa § 27a vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len
„vyhlášky“), v exekučných konaniach začatých do 30. apríla 2008 patrí exekútorovi odmena podľa
doterajších predpisov.

Podľa § 14 vyhlášky v znení účinnom do 30.4.2008, si súdny exekútor uplatnil právo na odmenu

exekútora za výkon exekučnej činnosti. Súd mu priznal odmenu podľa § 14 ods. 1, 2 podľa skutočného
počtu hodín (nie podľa počtu úkonov) účelne vynaložených na exekúciu vo výške 26,56 EUR a to za
4 hodiny (230 minút po sčítaní), nakoľko cieľom exekúcie je uspokojenie pohľadávky oprávneného v
čo najvyššej miere a v čo najkratšom čase, pričom cieľom exekúcie rozhodne nie je maximalizácia
odmeny súdneho exekútora a tejto skutočnosti je potrebné podriadiť aj výklad jednotlivých ustanovení

tejto vyhlášky. Samotná vyhláška v § 14 ods. 1 písm. a) v spojení s § 203 Exekučného poriadku
vyžaduje, aby bola odmena určená podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, pričom z
logického a gramatického výkladu § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vyplýva, že pri výpočte sa má
zohľadniť počet účelne vynaložených hodín na exekúciu a nie počet jednotlivých úkonov. Rozhodujúce
je časové hľadisko jednotlivých úkonov, teda čas reálne potrebný na ich vykonanie a bez relevancie je

početnosť jednotlivých úkonov. Použitie pojmu „účelný“ v texte vyhlášky potom odôvodňuje sčítavanie
času skutočne potrebného na vykonanie jednotlivých úkonov exekučnej činnosti. Súd v tejto súvislosti
poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Cdo 7/2006 zo dňa 28.5.2007, v ktorom
bol podaný výklad ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky a súd sa stotožnil s právnym názorom
vyjadreným v uvedenom rozsudku.

Súd nepriznal súdnemu exekútorovi časovú odmenu podľa §14 ods. 1, 2 vyhlášky:- vypracovanie vyúčtovania trov (spolu 35 minút) - v týchto prípadoch ide podľa názoru súdu o
administratívne práce v súvislosti s exekučnou činnosťou (§ 25 vyhlášky), za ktorú je náhrada zahrnutá
v odmene súdneho exekútora.

Podľa § 15 vyhlášky si súdny exekútor uplatnil právo na paušálnu odmenu za každý úkon exekučnej
činnosti - 3,32 Eur - spolu za 8 úkonov vo výške 26,56 EUR (získanie poverenia, doručenie
upovedomenia o začatí exekúcie, 4 x zisťovanie platiteľa mzdy, 2x zisťovanie majetku povinného).
Súd nepriznal súdnemu exekútorovi paušálnu odmenu za úkon - lustrácia výpisu zo živnostenského

registra zo dňa 23.5.2007, nakoľko takto uplatnený úkon nemožno podradiť pod žiadne ustanovenie §
15 vyhlášky.

Súdny exekútor si podľa § 22 vyhlášky uplatnil právo na náhradu hotových výdavkov v sume 16,- €, súd
preskúmal uplatnené hot. výdavky a v zmysle predloženého exek. spisu EX 37/07 zistil, že exekútorovi
vznikli hotové výdavky spolu vo výške 16,- € za poštovné, obálky v sume 12,80€ a za kanc. a telefón.

náklady, fotenie vo výške 3,20€. (č.l. 21)

Súd priznal exekútorovi 20 % daň z pridanej hodnoty vo výške 13,82 Eur zo základu dane 69,12 Eur
(z odmeny a z náhrad v zmysle § 196 Exekučného poriadku) podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z
pridanej hodnoty.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd súdnemu exekútorovi priznal trovy exekúcie spolu vo výške 82,94
EUR (celé vyúčtovanie trov exekúcie súdneho exekútora sa nachádza na č.l. 21 v spise tunajšieho súdu
pod sp. zn. 11Er/50/2007).

Oprávnený podaním doručeným tunajšiemu súdu podal návrh na zmenu súdneho exekútora a poveriť
vykonaním exekúcie žiadal súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom
Bratislava, Záhradnícka 62.

Podľa § 44 ods. 8 prvá veta Exekučného poriadku, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného

konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora.

Vzhľadom k tomu, že súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil z dôvodu, že daný
exekučnýtitul,t.j.rozhodcovskýrozsudoknemožnopovažovaťzaspôsobilýexekučnýtitulprevykonanie
exekúcie, za daného stavu nebolo možné poveriť iného exekútora vykonaním predmetnej exekúcie, a

preto súd návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde a
to písomne v 3 vyhotoveniach (§ 374 ods. 4 O.s.p.).

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu
nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom

rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a a aby každý účastník dostal jeden
rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví
kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).