Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, June 21, 2011

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 16C/279/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208224518
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov

senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci Y. N., bytom K. X, J., zastúpenej Mgr.
Michalom Radosom, advokátom, so sídlom Pankúchova 5, Bratislava, proti odporcovi: VZORODEV,
výrobné družstvo v Bratislave, so sídlom Mliekarenská 8, Bratislava, IČO: 00 167 631, zastúpeného
NIKU & PARTNERS, s.r.o. so sídlom Prokopa Veľkého 51, Bratislava, IČO: 36 866 008, o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 26. októbra 2010 č.k. 16C/279/2008-328, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Navrhovateľka je p o v i n n á zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 77,29 eur

k rukám právneho zástupcu odporcu advokátskej kancelárie NIKU & PARTNERS, s.r.o. so sídlom
v Bratislave, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia,
že výpoveď zo dňa XX. X. XXXX je neplatná, jej pracovný pomer u odporcu naďalej trvá a zaplatenia
náhradu mzdy za dobu od januára 2009 vo výške 31.137,- Sk mesačne až do doby, kedy jej odporca
umožní pokračovať v práci a navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho
zastúpenia 867,30 eur. Rozhodol tak po tom, čo jeho skorší medzitýmny rozsudok zo dňa 29.5.2009
č.k. 16C/279/2008-125, bol uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co 422/2009-142 zo dňa

31.marca 2010 zrušený v časti určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX
a vec bola v tomto rozsahu vrátená na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania výsluchom T. Y., ako
predsedníčky družstva, svedkyne W. E., a po oboznámení sa s ďalšími do spisu založenými
dokladmi dospel s poukazom na ust. § 63 ods. 1 písm. b/, § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce k záveru,
že návrh navrhovateľky ohľadne neplatnosti výpovede danej jej odporcom XX.X.XXXX nie je dôvodný.
Vychádzal z nesporného zistenia, že navrhovateľka vykonávala u odporcu na základe dohody o zmene
pracovnej zmluvy zo dňa 29.6.2006 miesto vedúcej textilnej výroby, pričom na základe organizačnej

zmenyschválenejpredstavenstvomdružstvadňa9.7.2008,bolorozhodnutéozrušenífunkčnéhomiesta
navrhovateľky od 10.7.2008., pričom podľa zápisnice z rokovania predstavenstva družstva bolo o tejto
zmene rozhodnuté hlasovaním v pomere 4 za a 1 proti. Po doplnenom dokazovaní dospel k záveru,
že odporca nedisponoval v čase dania tejto výpovede navrhovateľke žiadnym voľným miestom, ktoré
by jej mohol ponúknuť. Zdôraznil, že organizačná zmena z ktorej vyplynulo zrušenie funkčného
miestanavrhovateľkybolaprijatázaúčelom úsporyfinančnýchprostriedkovdružstvaajejprácavedúcej
textilnej výroby bola prerozdelená medzi ostatných zamestnancov. V priloženej organizačnej schéme

platnej od 10.7.2008 boli uvedené miesta referenta dopravy a zásobovania a skladníka HS- 90 s tým, že
tieto miesta vykonáva predseda družstva. Bez akýchkoľvek pochybností odporca preukázal, že prácureferenta zásobovania a dopravy, ako aj prácu skladníka HS-90 reálne vykonávala už niekoľko rokov
predtým bez nároku na plat predsedníčka družstva T. Y., čo mal preukázané z jej výsluchu, ale aj z dohôd
o zmene jej pracovnej zmluvy a tiež z vyúčtovaní jej služobných ciest, inventúrnych zápisov,

dodacích listov a faktúr, ktoré boli ňou podpísané; išlo najmä o dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo
dňa 30.12.2003, v ktorej je uvedené zásobovanie, ale aj dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa
31.12.2007, kde je uvedené, že vykonáva funkciu referenta dopravy a zásobovania a skladníka HS-90 a
dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.8.2008, v ktorej je okrem toho doplnené, že druh práce,
ktorý vykonáva, platí aj pre textilnú výrobu a technologickú prípravu výroby. Poukázal na konštatovanie

odvolacieho súdu, že nestačí, že voľné miesto je formálne evidované v organizačnej štruktúre
zamestnávateľa ako neobsadené, ale toto miesto musí aj reálne existovať a v nadväznosti na to uzavrel,
že miesta, na ktoré navrhovateľka poukázala, neboli v čase, keď jej bola daná výpoveď reálne voľné,
ale existovali len formálne.

Po doplnenom dokazovaní mal tiež preukázané, že nezostalo voľným ani miesto krajčírky, ktoré na
základe pracovnej zmluvy reálne vykonávala p. E. a to aj v dobe, keď sa začala zaúčať a reálne

vykonávať aj práce žehliarky, čo boli práce, ktoré vykonávala p. M. D., dlhodobo práceneschopná, ktorej
pracovný pomer skončil z dôvodu odchodu do invalidity dohodou dňom 4.1.2009. Tak p. D., ako aj p.
E. boli na základe pracovných zmlúv prijaté na práce krajčírok sériovej výroby, pričom obsahom tejto
pracovnej náplne bolo aj žehlenie a žehliarske práce neboli samostatným druhom práce, na ktorý by
sa uzatvárala pracovná zmluva. Z dokazovania vyplynulo, že každá krajčírka musela vedieť aj žehliť,

i keď na žehlenie bolo potrebné sa nejakú dobu zaúčať. I keď počas práceneschopnosti p. D. bola na
žehliarske práce dočasne na základe dohody o vykonaní práce prijatá p. X., z toho, že tieto práce
napokon vykonávala len p. E., usúdil, že to bolo jedno z ďalších úsporných opatrení odporcu a zároveň
možnosť pre jeho kmeňových zamestnancov si privyrobiť, pretože žehliarske práce boli zaradené v inej
platovej triede a niektoré úkony boli lepšie finančne ohodnotené, než práce krajčírske. Konštatoval,

že takáto kumulácia prác tiež vychádzala z objemu výroby a uzatvorených kontraktov. V zmysle intencií
rozhodnutia odvolacieho súdu dospel k záveru, že nezostalo voľné miesto krajčírky po p. E., ktorá toto
miesto naďalej aj podľa predložených úkolových listov vykonávala i potom, čo sa zaúčala na práce
žehliarky po p. D.. Nemohol prisvedčiť navrhovateľke, že bolo voľné miesto žehliarky, čo boli pomocné
práce popri prácach krajčírky, pričom na tieto práce mala zmluvu (zo dňa 12.1.1991, 31.12.2007) p. D.,

ktorej pracovný pomer skončil až dňom 4.1.2009. Zdôraznil, že žehliarske práce neboli systemizovaným
druhom práce, ale boli to pomocné práce v krajčírskej dielni, ktoré patrili do hlavnej pracovnej náplne
krajčírok sériovej výroby. Uvedené dovodil aj z dohody o vykonaní práce zo dňa 7.1.2008, ako aj z
pracovnej zmluvy na dobu určitú od XX.X.XXXX do XX.XX.XXXX uzatvorenej s p. C. X., pričom na
základe dokazovania ustálil, že táto bola prijatá len na vykrytie prác počas neprítomnosti p. D., dlhodobo

práceneschopnej. Tieto práce nemohli byť navrhovateľke ponúknuté, nakoľko išlo o práce, na ktoré
mala p. D. pracovnú zmluvu a v čase dania výpovede navrhovateľke nemohol odporca predpokladať,
že sa p. D. z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu už nevráti do práce a bude jej priznaný invalidný
dôchodok. Napokon sa nestotožnil ani s ďalším tvrdením navrhovateľky, že výpoveď zo dňa XX.X.XXXX
nebola platná pre absenciu kolektívneho rozhodnutia odporcu o jej výpovedi. Výpoveď jej bola daná v

súlade s § 9 ods. 1 Zákonníka práce a stanov družstva jej štatutárnym orgánom a keďže išlo o písomný
právny úkon, na jeho platnosť bol potrebný podpis predsedu predstavenstva a ďalšieho jej člena.
Výpoveď bola podpísaná predsedníčkou družstva T. Y. a členkou predstavenstva S. J., čo bolo v súlade
s konaním štatutárneho orgánu aj podľa zápisu odporcu v Obchodnom registri OS Bratislava I a
uzavrel, že nebolo potrebné a ani to nevyplývalo zo žiadneho právneho ani interného predpisu odporcu

rozhodovať kolektívne o tejto konkrétnej výpovedi a konštatoval, že výpoveď vyplynula navrhovateľke
z kolektívneho rozhodnutia štatutárneho orgánu odporcu o schválení organizačnej zmeny a tomu
zodpovedajúcej novej organizačnej schémy odporcu. Nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie
výsluchom vedúcej strediska odporcu v G. p. Y. k prípadným voľným pracovným miestam v tomto
stredisku, nakoľko ponuková povinnosť odporcu v zmysle § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce sa

vzťahuje len na voľnú prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Miesto výkonu
prácenavrhovateľkybolovpracovnejzmluvedohodnuté vJ.naC.ul.X,tedanievG..Ďalšietvrdenia
navrhovateľky o odlišných zneniach zápisníc z rokovaní predstavenstva odporcu považoval za
nevieryhodné a nepreukázané a nemal vážnejšie pochybnosti o záveroch z rokovania predstavenstva
družstva zo dňa 9.7.2008, najmä čo sa týka platnosti hlasovania o organizačnej zmene a prijatej

organizačnejschéme,apretovtomtosmerenevykonalžiadneďalšiedokazovanie.Návrhnavrhovateľky
zamietol aj v časti náhrady mzdy s odôvodnením, že základným predpokladom pre jej priznanie bol
úspech navrhovateľky vo výrokoch o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, a keďže vo výrokuo určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dňa XX.X.XXXX navrhovateľka úspešná nebola,
dospelkzáveru,žejejnáhradamzdyztejtovýpovedeneprináleží.Včastivýrokuoneplatnostiskončenia
pracovného pomeru z XX.X.XXXX navrhovateľka úspešná bola, avšak náhrada mzdy jej mohla byť

vo výške priemerného zárobku priznaná len do platnosti výpovede z XX.X.XXXX, a to odo dňa, keď
zamestnávateľovi oznámila, že považuje jeho výpoveď za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní.
Navrhovateľka však žiadala náhradu mzdy až od januára 2009, teda jej priznanie z hľadiska neplatnosti
prvej výpovede je od tejto doby právne irelevantné. O náhrade trov konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 3 O.s.p. a keďže odporca mal neúspech v pomerne nepatrnej a z hľadiska účelu žaloby

bezvýznamnej časti návrhu čo do výroku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou
zo dňa XX.X.XXXX, priznal mu plnú náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia
odporcu advokátom podľa vyčíslenia zo dňa 28.10.2010 v celkovej sume 867,30 eur, a to za 12 úkonov
právnej pomoci podľa § 11 ods. 1 a § 14 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z..

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka domáhajúc sa jeho
zmenytak,abyjejnávrhubolovcelomrozsahuvyhovenédôvodiactým,žesúdprvéhostupňanevykonal

navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala nepresnosť
výroku rozsudku a jeho rozpor so zákonom vzhľadom na to, že súčasťou pôvodného návrhu bol i návrh
naurčenieneplatnostivýpovedezXX.XX.XXXX,ako ifakt,žepracovnýpomermalskončiťpočastrvania
PN navrhovateľky, a preto mal súd pri formulácii rozsudku zohľadniť, že odporca uznal nezákonnosť

skončenia pracovného pomeru počas trvania PN. Dôvodila tým, že predstavenstvo odporcu malo vydať
rozhodnutie o výpovedi z pracovného pomeru, a preto pokiaľ o výpovedi nerozhodol štatutárny orgán
zamestnávateľa je neplatná, a to aj z dôvodu, že zástupcovia zamestnancov nemohli mať k dispozícii
návrh výpovede v čase jeho údajného schválenia. Spochybňovala prerokovanie výpovede zástupcami
zamestnancov, keďže komisia nemala k dispozícii „konkrétnu výpoveď“ a takáto listina o výpovedi v tom

čase ani nebola vypracovaná, a preto vyjadrenie komisie nemožno považovať za platné prerokovanie
výpovede. Poukazovala na to, že potreba pracovníka na žehliarske alebo krajčírske práce existovala aj v
čase výpovede a v priebehu trvania výpovednej doby, a teda prácu p. X. mohla vykonávať. Vytýkala súdu
prvého stupňa, že nevykonal dokazovanie úkolovými listinami za mesiace 10-12/2008 p. E. a za 9/2008
p. X., z ktorých mohlo vyplynúť, že p. E. sa po prijatí p. X. venovala opäť predovšetkým práci krajčírky

a p. X. prebrala prácu žehliarky provizórne vykonávanú p. E.. Nesúhlasila s tým, že práca žehliarky sa
nevykonáva na samostatnom pracovnom mieste, ale ide o samostatné pracovisko - žehliace zariadenie.
Namietala, že by sa bola p. E. potrebovala zaúčať v júli a v auguste, a preto nebol dôvod prijať p. X.
a jej prijatie svedčí o nedostatku pracovníčok na dielni. Poukázala, vzhľadom na nízky stav krajčírok a
pokles produktivity práce, na možnosť jej ponúknuť menej kvalifikovanú prácu aj jej preradením na dielňu

a následne aj prijatím p. X.. Argumentovala účelovosťou zrušenia jej pracovného miesta so zámerom
vyhodiť ju z kolektívu pre jej názory na metódy pri riadení družstva, čo nie je v súlade so zásadou dobrých
mravov a považuje to na jej diskrimináciu a porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, čo doložila
konkrétnymi príkladmi.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že sa plne stotožňuje s výrokom súdu

prvého stupňa, keďže už v konaní nerozhodol o neplatnosti výpovede z XX.XX.XXXX, nakoľko v tejto
časti právoplatne rozhodol medzitýmnym rozsudkom zo dňa 29.05.2009 a navrhovateľka nežiadala
rozhodnúť o určení dňa skončenia pracovného pomeru. Namietal, že by bol štatutárny orgán povinný
osobitne prerokovať a schváliť podanie výpovede za účasti všetkých jeho členov. Argumentoval tým,
že Zákonník práce nevyžaduje, aby pri prerokovaní výpovede zástupcami zamestnancov predložil

zamestnávateľ konkrétne znenie výpovede v písomnej forme. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov odvolania,
ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že

odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.V prejednávanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď doplnil dokazovania v
intenciách uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co 422/2009-142 zo dňa 31.3.2010 a následným
zhodnotením výsledkov takto doplneného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym

skutkovým záverom o tom, že odporca v čase dania výpovede navrhovateľke nedisponoval takým
voľným pracovným miestom, ktoré by bol povinný jej ponúknuť, a na tomto základe následne vyvodil aj
správne právne závery o platnom skončení pracovného pomeru odporcu s navrhovateľkou výpoveďou
z pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka
práce (§ 63 ods. 1, písm. b/, § 63 ods. 2), ktoré aj správne; riadiac sa právnym názorom vysloveným

odvolacím súdom; vyložil v súlade s ustálenou súdnou a výkladovou praxou a svoje dôvody vedúce k
zamietnutiu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými
relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých
právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania.

Navrhovateľka vo svojom odvolaní už len zopakovala svoje námietky a argumenty prednesené pred

súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vysporiadal s tým, prečo
na ne neprihliadol, a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti
vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto
jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací
súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne, tieto si osvojuje v celom

rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania navrhovateľky nie je spôsobilý spochybniť
správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie,
z hľadiska ňou uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c/,d/, f/ O.s.p., keď ani v
odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za
následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom

vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci.

V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého
rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods.
3 O.s.p.).

So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom

rozsahu, jeho napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že
považuje za potrebné ho doplniť - na zdôraznenie jeho správnosti, o dôvody poukazujúce na niektoré
právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok navrhovateľky.

Navrhovateľka nenáležite namieta, že výrok rozsudku je nepresný a v rozpore so zákonom s
odôvodnením, že súčasťou podaného návrhu bolo aj určenie neplatnosti výpovede z XX.X.XXXX i fakt,

že pracovný pomer sa mal skončiť počas trvania jej PN. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to,
že o neplatnosti výpovede z XX.X.XXXX bolo už právoplatne rozhodnuté medzitýmnym rozsudkom č.k.
16C/279/2008-125 zo dňa 29.5.2009, a preto už výpoveď z pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX
nebola predmetom ďalšieho konania. Pokiaľ sa stala navrhovateľka počas plynutia výpovednej doby
od 1.9.2008 do 31.10.2008 práceneschopnou (od 30.10.2008 do 1.4.2009), platí z hľadiska ochrannej

doby podľa ust. § 64 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, že pracovný pomer sa skončí uplynutím
posledného dňa tejto ochrannej doby (§ 64 ods. 2 Zákonníka práce). Uvedené zistenie nemalo však
žiaden význam pre posúdenie platnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX a v
tomto smere sa navrhovateľka v konaní nedomáhala samostatným žalobným návrhom určenia dňa
skončenia jej pracovného pomeru u odporcu na základe výpovede zo dňa XX.X.XXXX, a preto pokiaľ

súd prvého stupňa zamietol aj návrh na určenie, že jej pracovný pomer trvá, rozhodol správne, nakoľko
v rozhodujúcom čase vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 O.s.p.) bol jej pracovný pomer u odporcu
skončený.

Navrhovateľka rovnako nedôvodne poukazovala na to, že predstavenstvo ako štatutárny orgán
nerozhodlo o výpovedi z pracovného pomeru, a preto je neplatná. Výpoveď z pracovného pomeru je

právny úkon, ktorý podľa § 9 ods. 1 vety prvej Zákonníka práce robí v pracovnoprávnych vzťahochza zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, jeho štatutárny orgán, ktorým bolo v danom prípade
predstavenstvo družstva, ktoré právny úkon výpovede vykonalo tým, že bol podpísaný osobami za neho
oprávnenými konať (§ 40 ods. 3 Obč. zák.), a pre platnosť výpovede nebolo potrebné jej predchádzajúce

schválenie v predstavenstve odporcu; rozhodnutie predstavenstva nie je ani právnym úkonom, ktorého
platnosť by bolo možné v tomto konaní preskúmavať. Súd v konaní o určenie neplatnosť výpovede
neskúma ani platnosť rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, takéto rozhodnutie nie je totiž
právnym úkonom, ale iba skutočnosťou (faktickým úkonom), ktorá je hmotnoprávnym predpokladom pre
právny úkon skončenia pracovného pomeru.

Z hľadiska námietok navrhovateľky neobstojí ani jej tvrdenie o neplanom prerokovaní výpovede zo
zástupcami zamestnancov. Stanovisko komisie VSOČZ dňa 9.7.2008 o 9.00hod. k návrhu na schválenie
organizačnej štruktúry tak, že ju berie na vedomie ako bolo prerokovaná na predstavenstve družstva
dňa 9.7.2008, ktoré malo začať rokovať až o 11.00 hod., nemá z hľadiska splnenia povinnosti odporcu
podľa § 74 Zákonníka práce žiaden právny význam.

V ustanovení § 74 Zákonníka práce sa vymedzuje povinnosť zamestnávateľa pri skončení pracovného

pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa vopred
prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, ako
hmotno-právnu podmienku platnosti uvedených právnych úkonov zo strany zamestnávateľa, nesplnenie
ktorej v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 2 Zákonníka práce spôsobuje ich neplatnosť

Podľaustálenejsúdnejpraxe(rozsudokNajvyššiehosúduSR,sp.zn.1Cdo72/2006)splneniepovinnosti

zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka
práce nastane len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru
výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti
výpovede určené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce. To znamená, že dôvod výpovede musí byť vymedzený
tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, keďže tento nemožno dodatočne meniť. Táto

hmotno-právna podmienka platnosti výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru musí
byť splnená pred ich doručením zamestnancovi. Prerokovaním sa rozumie taká forma spolupráce medzi
príslušným odborovým orgánom a zamestnávateľom, pri ktorej sa prejednajú všetky podstatné okruhy
otázok skôr, než sa vo veci rozhodne; právo vo veci rozhodnúť má však iba zamestnávateľ.

Určujúcim pre posúdenie platnosti prerokovania výpovede z pracovného pomeru boli okolnosti, za

ktorých bol dňa 9.7.2008 o 14.00 hod. spísaný záznam vo veci prerokovania návrhu na rozviazanie
pracovnéhopomeru.VykonanýmdokazovanímvýsluchomsvedkýňM.B.aI.T.,členiekkomisieVSOČZ,
bolo preukázané, že komisia bola ústne oboznámená so zamýšľanou výpoveďou navrhovateľke z
organizačnýchdôvodov,prostredníctvomjednejzjejčleniek p.M.B.včaseprvéhozasadnutiakomisieo
9.00 hodine, následne si táto jej členka vyhradila právo zúčastniť sa osobne zasadnutia predstavenstva,

na ktorom bola schválená organizačná zmena - zrušenie pracovného miesta vedúcej textilnej výroby,
v nadväznosti na čo komisia opätovne popoludní o 14.00 hodine zasadala vo veci prerokovania návrhu
odporcu na rozviazanie pracovného pomeru s navrhovateľkou z titulu organizačných zmien schválených
na predstavenstve tak, že k výpovedi dala súhlas. Z uvedeného je zrejmé, že komisia prerokovala
výpoveď z hľadiska dostatočne vymedzeného organizačného dôvodu tak, aby ho nebolo možné zameniť

s iným dôvodom, a preto aj táto hmotno-právna podmienka platnosti výpovede bola splnená pred jej
doručením navrhovateľke.

Zákonník práce nestanovuje formu prerokovania výpovede zástupcami zamestnancov; účelom
uvedeného ustanovenia je aby zámer zamestnávateľa skončiť pracovný pomer bol oznámený
zástupcom zamestnancov a aby im bola daná možnosť k tomu zámeru sa vyjadriť. V danom prípade

žiadosť odporcu o prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov mala všetky potrebné obsahové
náležitosti výpovede, a preto navrhovateľka nedôvodne argumentuje tým, že komisia nemal k dispozícii
konkrétnu výpoveď, keď v tomto smere postačovala kvalifikovaná žiadosť zamestnávateľa, o ktorej
určitosti čo do obsahu neboli žiadne pochybnosti, a preto nemožno dovodiť, že by išlo len o formálne
splnenie povinnosti v podobe zdanlivého výkonu práva.Správne súd prvého stupňa zisťoval existenciu voľného pracovného miesta ku dňu výpovede danej
odporcom navrhovateľke dňa XX.X.XXXX a správne dovodil, že nebolo voľným žiadne z miest krajčírky
sériovejvýroby,nakoľkotietoboliobsadenézamestnankyňami p.E.ap.D.,ktorémalinavýkontýchto

prác pracovnú zmluvu v znení dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 31.12.2007, s účinnosťou od
1.1.2008, a preto aj odvolací súd zhodne uzavrel, že ako na výkon krajčírskych prác, tak aj na výkon
žehliarskych prác, v čase výpovede, nebolo voľné žiadne miesto žehliarky ani krajčírky a rovnako nebolo
uvoľnené ani miesto krajčírky po p. E., ktorá vykonávala popri krajčírskych aj žehliarske úkony, ktoré
nevykonávala p. D. z dôvodu dlhodobej pracovnej neschopnosti a taktiež jej pracovné miesto krajčírky

vykonávajúcej žehliarske práce nebolo voľným, nakoľko bolo len dočasne, pre prekážku v práci na
jej strane, hoci dlhodobú, neobsadené. V konaní vyšlo najavo, že práce žehliarky neboli samostatným
pracovným miestom, ale že tieto práce vykonávali krajčírky v rámci dohodnutého druhu práce - krajčírky
sériovej výroby, a preto na pracovné miesto žehliarky, ktoré nebolo u odporcu zriadené, sa nemohla
vzťahovať jeho ponuková povinnosť; na tom, že nešlo o samostatné pracovné miesto nič nemení
skutočnosť, že sa vykonávalo na samostatnom pracovisku - žehliace zariadenie.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa uzavrel, že v prípade zamestnania p. X. od 16.9.2008
išlo len o dočasné vykrytie prác počas pracovnej neschopnosti p. D., u ktorej odporca nemohol vopred
vedieť, či a kedy nastúpi do práce. Odvolací súd pri tomto svojom právnom závere vychádzal z ustálenej
judikatúry, že voľným pracovným miestom, ktoré je zamestnávateľ povinný ponúknuť pracovníkovi pred
daním výpovede, nie je miesto uvoľnené iba dočasne, napr. počas pracovného voľna poskytnutého

inému pracovníkovi z dôvodu jeho dôležitej prekážky v práci (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca
1994, 4Cdo 12/94).

Pracovné miesto krajčírky na pomocné práce v krajčírskej dielni, na ktoré bola prijatá p. X. od
16.9.2008, by nebolo možné považovať za voľné pracovné miesto, na ktoré sa vzťahovala ponuková
povinnosť odporcu, ani v prípade, ak by nešlo o dočasné vykrytie prác počas dlhodobo neprítomnej

zamestnankyne p. D., s poukazom na zistenie, že počet miest krajčírok sériovej výroby závisel od
zabezpečenia dostatku práce, a pokiaľ u odporcu vyvstala potreba na pomocné práce v krajčírskej
dielni zamestnať počas plynutia výpovednej doby ďalšiu zamestnankyňu, nešlo o voľné miesto v čase
dania výpovede navrhovateľky, ale toto vzniklo až počas plynutia výpovednej doby, na ktoré obdobie sa
ponuková povinnosť nevzťahuje. Právne významná preto mohla byť obrana navrhovateľky len v prípade

preukázania, že potreba zamestnania ďalšieho zamestnanca z dôvodu nedostatku pracovníčok na dielni
a zníženia produktivity práce v súvislosti s nespokojnosťou odberateľov, vznikla u odporcu už ku dňu
výpovede XX.X.XXXX, a nie až počas plynutia výpovednej doby ku dňu 16.9.2008, kedy na túto prácu
bola prijatá p. X..

Vzhľadom na vyššie uvedené závery ani odvolací súd nepovažoval za potrebné doplniť navrhovateľkou

navrhované dokazovanie úkolovými listami p. X. za obdobie septembra až decembra a p. E. za obdobie
októbra až decembra, na posúdenie z akého dôvodu bola p. X. zamestnaná.

K odvolacím námietkam navrhovateľky napokon odvolací súd poukazuje na to, že výsledky vykonaného
dokazovania nedávajú podklad pre záver, že by bola v súvislosti s rozviazaním pracovného pomeru
výpoveďou vo vzťahu k navrhovateľke porušená zásada rovnakého zaobchádzania a že by zo strany

odporcu dochádzalo k diskriminácii jej osoby. Na preukázanie tvrdení v tomto smere navrhovateľka
nenavrhovala vykonať žiadne dokazovanie a tak zostali v konaní pred súdom prvého stupňa tieto jej
tvrdenia dôkazne nepodložené.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142
ods.1 O.s.p. a § 151 ods.1 vety prvej O.s.p. s tým, že úspešnému odporcovi na základe jeho návrhu

vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.
vznikol právnemu zástupcovi odporcu nárok na odmenu za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k
odvolaniu zo dňa 19.1.2011, vo výške 57 eur + 11,40 eur (DPH 20% ) a 1 x paušálna náhrada 7,41
Eur+1,48eur(DPH20%),nazákladečohomuodvolacísúdpriznalnáhradutrovodvolaciehokonaniavo
výške 77,29 eur. Náhradu trov konania je navrhovateľka povinná zaplatiť advokátskej kancelárii odporcu

(§ 149 ods. 1 O.s.p.).Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.