Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, February 8, 2011

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 8C/224/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108239226
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov

senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: U.. F. F., bytom A.
P. T. XX, N., zastúpeného advokátkou JUDr. Kristínou Mitrovou Polkovou, so sídlom Na Priekope č.
174/13, Žilina, proti odporcovi: Petit Press, a.s., so sídlom Lazaretská č. 12, Bratislava, IČO: 35 790
253, zastúpenému Dedák & partners, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Mlynské Nivy č. 43,
Bratislava, konajúcej prostredníctvom JUDr. Štefana Dedáka, konateľa a advokáta, o návrhu uloženia
povinnosti odporcovi uverejniť odpoveď, zaplatenia primeranej peňažnej náhrady vo výške 4.219,09
euro, o odvolaní odporu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07. decembra 2009 č.k. 8C

224/2008-62, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e.

V napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov prvostupňového konania tento m e n í tak, že odporca je p
o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového konania vo výške 1.347,27 Eur k rukám
advokátky JUDr. Kristíny Mitrovej Polkovej, do troch dní.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 98,50 Eur
k rukám advokátky JUDr. Kristíny Mitrovej Polkovej, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť uverejniť v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozsudku v denníku SME na strane č. 2 na rovnocennom mieste, rovnakým písmom
s označením odpoveď s menom a priezviskom, ktoré budú uverejnené rovnakým písmom akým
bol uverejnený nadpis textu „Novinárky sú vinné za ohováranie sudcu“ dňa 08.10.2008 odpoveď s
nasledovným textom:
Odpoveď U.. F. F.

Odpoveď podľa § 8 ods. 1 zák. č. 167/2008 Z.z. na článok uverejnený v denníku SME dňa 08.10.2008.
Denník SME, vydavateľom, ktorého je spoločnosť Petit Press, a.s. dňa 08.10.2008 na strane č. 2
uverejnil článok autorky P. S. s nadpisom „Novinárky sú vinné za ohováranie sudcu“. Autorka článku
informuje verejnosť o tom, že Krajský súd odsúdil novinárky pre trestný čin ohovárania, pretože ohovárali
sudcu F. F.. Článok sa dotýka mojej osoby, keď obsahuje tvrdenia o tom, že novinárky boli odsúdené
napriek tomu, že som získal odškodné v občianskoprávnom konaní s vydavateľstvom PEREX, cituje
článok odsúdenej Sujovej, podľa ktorej som skorumpovaný, vulgárny človek, ktorý si rád vypije. Článok

obsahuje úplne nepravdivé tvrdenie, že som chcel ovplyvňovať, pričom z kontextu článku vyplýva, že
pod týmto rozumie autorka moje údajné zasahovanie do konania. Tieto neúplné, pravdu skresľujúce
a nepravdivé tvrdenia a nedbanlivo prevzaté hodnotiace úsudky bez skutkového základu zasiahli do
mojich osobných práv a poškodili moju občiansku a profesionálnu povesť a česť.Obsah článku hodnotím, ako útok proti mojej osobe, ktorý sa nezakladá na dôveryhodných a ucelených
podkladoch. Autorka článku mi nedala možnosť vyjadriť sa k uverejneným skutočnostiam, ktoré sa
dotýkajú mojej občianskej a profesionálnej cti a dobrej povesti a nedbanlivo prezvala nepravdivé tvrdenia

inej osoby. Novinárka takto porušila prvý zákon novinárskej profesie, podľa ktorého pred využitím
akéhokoľvek zdroja informácií musí objasniť, kto, kedy, prečo, pre koho a na základe čoho informáciu
vytvoril, uvážlivo posúdiť mieru jej pravdivosti. Hodnotiaci úsudok novinára musí vychádzať z reálneho
skutkového základu.
Už samotný názov článku je nepravdivý, pretože novinárky boli odsúdené za ohováranie celkom štyroch

osôb a nielen za ohováranie jedného sudcu. Autorka článku nedbanlivo prevzala hodnotiace úsudky o
mojej skorumpovanosti, o mojej vulgárnosti a o tom, že si rád vypijem bez reálneho skutkového základu.
Je stále aktuálna otázka, akým spôsobom získala odsúdená Sujová návrh na začatie konania zo spisu
Okresného súdu Žilina v občianskoprávnej veci, ktorej nebola účastníkom a ako získala záznamy
operatívnych nahrávok spracované z odposluchov mojich telefonátov a uvedené na polícii v režime
„prísne tajné“.

Tvrdenie o získaní odškodného v občianskoprávnom konaní s vydavateľstvom PEREX je nepravdivé.
Súdny spor so spoločnosťou PEREX skončil právoplatným rozsudkom, výrok ktorého bol uverejnený v
denníku Pravda z 22.09.2005 s nasledovným textom: „OSPRAVEDLNENIE sudcovi Okresného súdu
Žilina U.. F. F.: V čísle 47/99 periodika MOMENT bol na šiestej strane uverejnený článok redaktorky N.
X. s názvom Sudca na odstrel:, s podtitulkom Podpredseda Okresného súdu v Žiline robí hanbu svojmu

stavu. V článku bol označený ako skorumpovaný sudca previazaná na príslušníkov podsvetia, ktorý robí
hanbu svojmu stavu. Za tieto neoprávnené označenia sa PEREX, a.s., vydavateľ periodika MOMENT,
sudcovi Okresného súdu Žilina, bývalému predsedovi Okresného súdu Žilina U.. F. F. ospravedlňuje“.
Povinnosť ospravedlniť sa bola uložená rozsudkom Okresného súdu Bratislava III.
Citovaný výrok rozsudku je zrejmé tým odškodným, ktoré som mal podľa autorky článku získať v

občianskoprávnom konaní.
Je úplne nepravdivé tvrdenie o tom, že som v trestnom konaní niekoho „chcel ovplyvniť“. Takéto tvrdenie,
ako i tvrdenie o tom, že som neprípustne zasahoval do konania je nesplneným želaním autorky článku
a iných osôb, ktoré takéto nepravdivé tvrdenie rozširujú.
Z kontroly na Okresnom súde Žilina roku 1999 nikdy nebol vypracovaný žiaden protokol, ku ktorému

by som sa mohol vyjadriť ako štatutárny zástupca kontrolovaného subjektu, a preto neviem o žiadnych
porušeniach, ktoré údajne mali byť zistené. Nemám poznatky o žiadnych stíhaniach, ktoré v tejto veci
(autorka článku nešpecifikuje, v ktorej veci) boli a neskôr ich orgány činné v trestnom konaní zastavili.
Celý článok je jeden zmätok, ktorý nedokáže poskytnúť jasnú informáciu ale na malom mieste sa snaží
informovať o množstve faktorov, ktorých pravdivosť si autorka článku neoverila a hodnotiacich úsudkov

bez skutkového základu.
Neberiem odsúdeným osobám právo na ich názor na spravodlivosť rozsudku. Neboli by, ale rozsudky,
ak by odsúdené novinárky dodržali základné princípy novinárskej etiky. Právo na slobodu prejavu
neznamená právo na klamanie. Odsúdená X. na mňa verejne v roku 1999 a v roku 2000 vyliala vedro
špiny, ktorého sa nezbavím do konca života, o čom svedčí aj obsah článku z 08.10.2008. Nič na tom

nezmení žiaden rozsudok žiadneho súdu“.
Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1.659,70 euro titulom peňažnej náhrady podľa § 10
ods. 4 tlačového zákona, vo zvyšnej časti návrh na zaplatenie peňažnej náhrady zamietol. Odporcovi
uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 398,- eur a trovy právneho
zastúpenia vo výške 1.203,42 euro, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe vykonaného

dokazovania mal preukázané, že dňa 08.10.2008 v denníku SME na strane 2 bol uverejnený článok
autorky P. S. s názvom „Novinársky sú vinné za ohováranie sudcu“, že odporcovi ako vydavateľovi
denníka SME bola dňa 07.11.2008 prostredníctvom Slovenskej pošty doručená žiadosť navrhovateľa
zo dňa 05.11.2008 o uverejnenie odpovede podľa ust. § 8 ods. 1 tlačového zákona, ktorého súčasťou
bol aj text samotnej odpovede, keď mal preukázané v súvislosti s námietkou odporcu, že uvedená

žiadosť bola doručená odporcovi riadne a včas, pretože zákonom stanovená lehota 30-tich dní odo
dňa vydania denníka SME, v ktorom bol predmetný článok uverejnený, začala plynúť dňa 09.10.2008
a skončila 07.11.2008. Rovnako mal preukázané, že navrhovateľ potom ako odporca odmietol jeho
navrhovanú odpoveď uverejniť v zákonom stanovenej lehote 30-tich dní v zmysle § 10 ods. 3 tlačového
zákona, včas uplatnil na súde návrhom uvedený svoj nárok. Právne posúdil vec v zmysle ust. § 8

ods. 1,2,3,4,5,6 zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene
a doplnení niektorých v spojení s ust. § 10 ods. 2,3 a 4 citovaného zákona s odôvodnením, že sa
v prejednávanej veci obmedzil na posudzovanie oprávnenosti žiadosti navrhovateľa o uverejnenie
odpovede, na posudzovanie jej zákonných náležitostí, žiadosti, s poukazom na námietky právnehozástupcu odporcu, považujúc preukazovanie pravdivosti, resp. nepravdivosti v napadnutom článku
uvedených tvrdení za irelevantné. Pokiaľ odporca namietal, že žiadosť navrhovateľa o uverejnenie
odpovede, doručená mu dňa 07.11.2008 nespĺňala v ust. § 8 ods. 3 tlačového zákona stanovené

formálne (keď neuviedol aké konkrétne) a materiálne náležitosti, pretože navrhovateľ neuviedol v čom
sa skutkové tvrdenia uvedené v predmetnom článku dotýkajú jeho cti a dôstojnosti, vyhodnotil uvedenú
námietku ako nedôvodnú majúc za to, že predmetná žiadosť navrhovateľa spĺňala všetky náležitosti
ustanovené v § 8 ods. 3 tlačového zákona a pokiaľ v nej bolo iba všeobecne uvedené, že neúplné,
pravdu skresľujúce a nepravdivé tvrdenia a prevzaté hodnotiace úsudky bez skutkového základu

zasiahli do osobnosti navrhovateľa, poškodili jeho občiansku a profesionálnu povesť a česť, tak zo
znenia textu celej odpovede vyplýva, že napádané tvrdenia uvedené v predmetnom článku sa dotýkali
navrhovateľovej cti, dôstojnosti a súkromia. Rovnako za nedôvodnú považoval námietku odporcu v tom
ževžiadostinavrhovateľaouverejnenieodpovedesatentoneobmedzilibanaskutkovétvrdenia,ktorými
napádané skutkové tvrdenia poprel, doplnil a spresnil alebo vysvetlil, ale táto obsahovala aj hodnotiace
úsudky týkajúce sa textu napádaného článku a doslova polemiku navrhovateľa s autorkami článku

uverejneného pred 10-timi rokmi. Ustálil, že aj uvedená náležitosť žiadosti o uverejnenie odpovede
vyplývajúca z ust. § 8 ods. 3 tlačového zákona bola splnená poukazujúc na to, že doplnenie, spresnenie
a vysvetlenie skutkových tvrdených uvedených v predmetnom článku je potrebné vykladať extenzívne,
a to v záujme práva žiadateľa dostatočne sa vyjadriť, zaujať stanovisko ku skutkovým tvrdeniam v
uvedenom článku, obzvlášť v kontexte starých udalostí, ktoré skutočne čitateľovi nie sú absolútne

známe. Rovnako za nedôvodnú považoval aj námietku odporcu týkajúcu sa neprimeranosti žiadanej
odpovede, keď text predmetnej žiadosti bol o 2,25 krát rozsiahlejší ako samotný text predmetného
článku s tým, že z gramatického výkladu pojmu primeraný vyplýva, že tento pojem znamená takú mieru,
ktorá zodpovedá, vyhovuje istým okolnostiam, požiadavkám, podmienkam, kritériám, jeho synonymá sú
pojmy náležitý, vhodný, príhodný a tak pojem primeranosť nie je možné vykladať ako rovnocennosť,

rovnakosť, približnosť, ale potrebné je ho vykladať extenzívne v zmysle jeho gramatického výkladu a
tak je potrebné ho posudzovať vždy ad hoc s poukazom na vecný obsah konkrétneho článku, skutkové
tvrdenia v ňom uvedené a následne i na vecný obsah odpovede. Ďalej uviedol, že navrhovateľ si uplatnil
aj nárok na primeranú peňažnú náhradu podľa § 10 ods. 4 tlačového zákona, a to v maximálnej možnej
zákonnej výške 4.919,09 euro (150.000,-Sk), ktorý nárok však žiadnym spôsobom nezdôvodnil, ani

nepreukázal a k tomuto počas konania uviedol, že predmetný článok vníma ako neoprávnený zásah do
jeho osobnostných práv a na konanie o ňom by malo byť aplikované ust. § 127 Ústavy SR o priznaní
primeraného zadosťučinenia. V súvislosti s posúdením uplatneného nároku na peňažnú náhradu,
uviedol, že pokiaľ navrhovateľ bol úspešný pri uplatnenom nároku na uverejnenie odpovede, patrí mu aj
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a pri určení výšky posudzujúc závažnosť vzniknutej

ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, ako aj iné okolnosti veci, je potrebné v tomto konaní
analogicky postupovať podľa ust. § 13 a nasl. Obč. zák., keďže právny režim pri učení výšky peňažnej
náhrady výslovne v tlačovom zákone upravený nie je. Ak navrhovateľ počas konania neuniesol v tejto
častinávrhu,pokiaľideozdôvodnenievýškypeňažnejnáhrady,povinnosťtvrdeniaadôkaznúpovinnosť,
priznal mu iba tzv. zákonnú peňažnú náhradu, t.j. najnižšiu možnú zákonnú hranicu peňažnej náhrady

vo výške 1.659,70 euro a vo zvyšnej časti tento návrh zamietol, ako nepreukázaný. O náhrade trov
konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p., priznal úspešnému navrhovateľovi, ktorý mal úspech
len čiastočný plnú náhradu trov konania, pretože neúspech mal v pomerene nepatrnej časti týkajúcej
sa petitu vo veci zaplatenia peňažnej náhrady, keď jeho trovy konania predstavovali zaplatený súdny
poplatok za návrh vo výške 398,- euro a trovy právneho zastúpenia advokátom ako odmena a náhrada

hotových výdavkov podľa Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za úkony právnej pomoci, ktorým boli prevzatie
a príprava zastúpenia dňa 24.11.2008 JUDr. Tatianou Polkovou, písomné podanie návrhu na súd dňa
26.11.2008, písomné podanie na súd-vyjadrenie zo dňa 09.10.2009 a prevzatie a príprava zastúpenia
19.10.2009 novou právnou zástupkyňou JUDr. Kristínou Mitrovou Polkovou a účasť a pojednávaní dňa
20.10.2009, pri sadzbe 170,95 euro zvýšenej o 19% DPH, a tzv,. režijný paušál, ďalej hotové výdavky,

cestovné podľa uist. § 15 písm. a), § 16 ods. 4 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a zákona č. 283/2002 Z.z. vo
výške 40,36 euro za jednu cestu dňa 20.10.2009 a základné náhrady za používanie cestných vozidiel
pri pracovných cestách podľa ust. § 1 písm. b) Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny
SR č. 260/2004 Z.z. vo výške 72,- eur (400 km x 0,18 euro) a náhradu za stratu času podľa § 15
písm. b), § 17 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške 105,40 euro za cestu zo Žiliny do Bratislavy a späť

na pojednávanie dňa 20.10.2009 po 5 hodín, spolu 10 hodín x 10,54 euro.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zmeny
a zamietnutia žaloby namietajúc, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov knesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozsudok vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.). Zotrval na svojich námietkach prednesených v konaní pred súdom
prvého stupňa v tom, že napádané časti článku sú hodnotiacimi úsudkami, pričom v prevažnej miere ide

o hodnotiace úsudky tretích osôb a nie autorky článku, že odpoveď navrhovateľa obsahuje hodnotiace
úsudky, tento nezdôvodnil v čom sa mali napádané tvrdenia dotýkať jeho cti a dôstojnosti a jeho žiadosť
je neprimeraná svojom obsahom. Za hodnotiace úsudky považoval predovšetkým výroky navrhovateľa
v jeho odpovedi „obsah článku hodnotím ako útok proti mojej osobe“ , „odsúdená X. na mňa vyliala
vedro špiny“, „takéto tvrdenie ... je nesplneným želaním autorky článku a iných osôb“, v súvislosti s

ktorými vytýkal súdu prvého stupňa, že nezaujal žiadne stanovisko v odôvodnení napadnutého rozsudku
k týmto výrokom, teda či sú alebo nie sú hodnotiacimi úsudkami, a pretože právo na odpoveď sa má
obmedziť len na skutkové tvrdenia a ust. § 8 ods. 3 tlačového zákona nemožno vykladať extenzívne
tak, aby boli hodnotiace úsudky zahrnuté do odpovede, jednalo by sa o nesprávne právne posúdenie
uvedeného ustanovenia. Rovnako vytýkal súdu prvého stupňa, že sa v odôvodnení nezaoberal tým,
že v žiadosti navrhovateľa nebola uvedená podstatná náležitosť, v čom sa skutkové tvrdenia uvedené v

predmetnom článku dotýkajú jeho cti a dôstojnosti a uviedol len konštatovanie, že tvrdenia a hodnotiace
úsudky zasiahli do navrhovateľových osobnostných práv, poškodili jeho občiansku a profesionálnu
povesť a česť, čo však nekorešponduje s ustanovením tlačového zákona, ktoré vyžaduje, aby žiadateľ o
odpoveď exaktne a explicitne uviedol v čom zasiahlo určité tvrdenie do jeho cti a dôstojnosti. Zotrval na
námietke neprimeranosti žiadosti navrhovateľa o odpoveď, keď jej obsah bol o 2,25 krát väčší ako celý

predmetnýčlánokatentopovažovalzanenáležitý,rovnakoakosúdomprvéhostupňapoužitýextenzívny
výklad v prospech práva žiadateľa na odpoveď, najmä pokiaľ bol obsahom odpovede aj výrok rozsudku
Okresného súdu Bratislava II vo veci navrhovateľa proti spoločnosti PEREX, a.s., ktorá sa ho vôbec
nedotýka a pokiaľ ďalej navrhovateľ v odpovedi hodnotil autorku článku, jej úmysly, priania a analyzoval
článok novinárky X. a O. spred 10-tich rokov, prípadne kládol otázku, ako mohli získať podklady k

svojmu článku o jeho osobe. Pokiaľ išlo o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci súdom
prvého stupňa, zotrval na námietke, že napádané časti článku sú hodnotiacimi úsudkami a odpoveď
navrhovateľa bola zrejme reakcia najmä na tri výroky z predmetného článku, a to že novinárky boli
odsúdené aj keď navrhovateľ získal odškodné v občiansko-právnom konaní s vydavateľstvom PEREX,
že navrhovateľ je skorumpovaný, vulgárny človek, ktorý si rád vypije a že navrhovateľ chcel ovplyvňovať

(trestné konanie), považujúc tieto výroky za hodnotiaci úsudok, keď takto to označil aj navrhovateľ vo
svojej žiadosti o odpoveď z 05.11.2008 a v závere článku je citovaný predseda senátu Tibor Kubík, ktorý
rozhodol v konaní proti novinárkam v trestnom konaní a ktorý uviedol, že výrok „F. je skorumpovaný“ je
nepravdivý subjektívny úsudok. Poukázal ďalej na to, že v prípade, ak by aj časť odpovede nespĺňala
podmienky stanovené tlačovým zákonom, vydavateľ nemôže takúto odpoveď upraviť, prípadne skrátiť

tak, aby bola v súlade so zákonom a jediná možnosť bola žiadosť o odpoveď odmietnuť, čo v danom
prípade aj urobil. Namietal ďalej voči nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku vidiac ju v tom, že tento
sa v odôvodnení nedostatočne vysporiadal s ním uplatnenými 4 dôvodmi, pre ktoré bolo potrebné návrh
vo veci samej zamietnuť a jeho odôvodnenie tak nespĺňalo požiadavky ust. v § 157 ods. 2 O.s.p. a bolo
tak nepreskúmateľné poukazujúc na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Európskeho dohovoru pre ľudské

práva (zrejme mysliac Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd uverejnený v oznámení
Ministerstva zahraničných vecí ČSFR pod. č. 209/1992 Zb.) a na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Ruiz Torija proti Španielsku 1994 spočívajúci v tom, že ak ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúcim, vyžaduje sa v rozhodnutí špecifická odpoveď práve na tento argument. Z
dôvodu teda, že mu nebolo možné dozvedieť sa o dôvodoch neakceptovania jeho námietky uvedenej v

čl. 3 odvolania, ktorú možno požadovať za kľúčovú pre konečné rozhodnutie súdu, boli porušené jeho
práva na spravodlivé súdne konanie. Namietal ďalej voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa o priznaných
trovách konania navrhovateľovi poukazujúc na to, že od 01.06.2009 bolo účinné ust. § 10 ods. 8
Vyhlášky č. 655/2004 Z.z., podľa ktorého vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných
prostriedkov je tarifnou hodnotou 1.000,- eur, ak sa nežiada úhrada nemajetkovej ujmy a 2.000,- eur, ak

sažiadanáhradanemajetkovejujmyatakzaúkonyprávnejzástupkynenavrhovateľazodňa09.10.2009
a 20.10.2009 bolo treba postupovať v súlade s citovaným ustanovením a priznať výšku tarifnej odmeny
za jeden úkon právnej služby vo výške 91,29 eur a nie 170,95 eur, ako si uplatnil navrhovateľ a priznal
mu súd prvého stupňa. Namietal rovnako voči odmene za úkon právnej služby, ktorým bolo prevzatie
veci a príprava zastúpenia novou právnou zástupkyňou dňa 19.10.2009, považujúc tento za neúčelný a

nadbytočný, keď tento úkon predpokladá reálne vykonaný úkon advokátom spočívajúci v prijatí klienta,
diskusii o právnom probléme, analýze ďalšieho postupu. Namietal tiež voči posúdeniu miery úspechu
navrhovateľa v konaní, keď je zrejmé, že tento bol v prvej časti žaloby týkajúcej sa žiadosti o uloženia
povinnosti zverejniť odpoveď v prvostupňovom konaní úspešný, avšak v druhej časti návrhu o zaplatenieprimeranej peňažnej náhrady bol úspešný len v 1/3, a teda pri matematickom vyjadrení úspechu bolo
zrejmé, že v prvej časti návrhu bol úspešný 100%, pri druhej časti 30%, je teda úspešnosť 133/200%, t.j.
66,5% a nebolo možné tak stotožniť sa so záverom súdu prvého stupňa, že mal neúspech len v pomerne

nepatrnej časti návrhu týkajúcej sa druhého petitu.

Navrhovateľ vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny potvrdiť poukazujúc na to, že odporca v odvolaní len opakoval dôvody svojej skutkové
a právne obrany prezentované už v konaní pred súdom prvého stupňa s ktorými sa tento súd v

napadnutom rozsudku zaoberal a vysporiadal a dal jasnú odpoveď na to, ako sa s ňou vyrovnal. Sama
skutočnosť, že odporca sa nestotožnil so skutkovými právnymi názormi súdu prvého stupňa nemôže
byť sama o sebe dôvodom pre záver o zjavne neodôvodnosti alebo arbitrárnosti záverov, pretože pod
spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov, a toto právo nezahŕňa ani to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda, aby rozhodnutie bolo v súlade s jeho požiadavkami a právnymi

názormi. Dôvodnosť odvolania proti výroku o trovách konania ponechal na úvahe odvolacieho súdu
považujúc namietaný úkon právnej pomoci prevzatie a príprava veci novou právnou zástupkyňou za
účelný a v súlade s čl. 47 ods. 2 Ústavy SR poukazujúc na to, že aj nová právna zástupkyňa musela
vec prevziať a pripraviť sa na konanie. Uplatnil si náhradou trov odvolacieho konania vo výške 178,16
eur v zmysle § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 psím. c) za vyjadrenie sa k odvolaniu.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania
vrátane konania, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie odporcu do veci samej nie je dôvodné, keď rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti

týkajúcej sa veci samej je vecne správny a čiastočne dôvodné je len v časti týkajúcej sa náhrady trov
konania.

Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a
doplneníniektorýchzákonov(tlačovýzákon),akperiodickátlačaleboagentúrnespravodajstvoobsahuje

skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo
dobrej povesti právnickej osoby, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo
žiadať uverejnenie odpovede. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní odpoveď
uverejniť bezodplatne; právo na opravu týmto nie je dotknuté.

Zavedenie inštitútu práva na odpoveď rovnako ako aj práva na opravu a práva na dodatočné oznámenie
do tlačového zákona bolo podľa dôvodovej správy predkladateľa učinené s cieľom dosiahnutia
rovnováhy medzi právom na slobodu prejavu a právom na ochranu mena a dobrej povesti fyzických a
právnických osôb a je prejavom vymedzenia hranice zodpovednosti za zverejňované informácie a z nej
vyplývajúce povinnosti vydavateľa periodickej tlače a tlačovej agentúry.

Účelom tohto inštitútu bolo vytvorenie rovnosti podmienok a umožnenie dotknutým osobám, aby v
periodickej tlači prezentovali svoje stanovisko k uverejnenému skutkovému tvrdeniu, ktoré sa dotýka ich
cti, dôstojnosti, súkromia a dobrej povesti.

Právom na odpoveď sa umožňuje dotknutej fyzickej alebo právnickej osobe vyjadriť sa na rovnocennom
mieste a v rovnakom rozsahu v tej periodickej tlači alebo agentúrnom spravodajstve, ktoré o jej veci
verejne informovali a podať stanovisko vlastnými slovami. Vychádza z pravidla audiatur et altera pars,
teda z pravidla nech je vypočutá tiež druhá strana.

Predmetom práva na odpoveď je akékoľvek skutkové tvrdenie (nepravdivé, pravdu skresľujúce, ale aj
pravdivé) o konkrétnej fyzickej alebo právnickej osoby ktorej sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia
fyzickej osoby alebo názvu a dobrej povesti právnickej osoby. Niet sporu v tom, že predmetom práva na
odpoveď je len skutkové tvrdenie a vylúčené je odpovedať na hodnotiace úsudky.

V ustanoveniach odsekov 2, 3, 4 a 5 § 8 tlačového zákona sú ustanovené procedurálne a formálne
aspekty realizácie takto upraveného práva na odpoveď.Podľa dôvodovej správy predkladateľa návrhu tlačového zákona, súčasťou žiadosti musí byť odpoveď,
ktorá nepripúšťa žiadne zásahy vydavateľa periodickej tlače alebo tlačovej agentúry do jej obsahu,
okrem opravy gramatických chýb. Odpoveď musí byť napísaná tak, aby dávala zmysel a aby ju bolo

možné uverejniť v predloženej podobe. Odpoveď by preto mala v úvode po označení periodickej
tlači alebo agentúrneho spravodajstva, dátumu vydania alebo zverejnenia a pod. obsahovať napríklad
zhrnutie alebo citáciu textu, ktorého súčasťou je skutkové tvrdenie, na ktoré sa odpovedá a z neho
vyplývajúci hodnotiaci úsudok a nielen citáciu samotného skutkového tvrdenia vytrhnutého z kontextu.
Odpoveďou teda žiadateľ uvádza vlastné stanovisko k skutkovému tvrdeniu a z neho vyplývajúcemu

hodnotiacemu úsudku, dopĺňa skutkové tvrdenie alebo ho vysvetľuje. Rozsah odpovede musí byť
primeraný textu, ktorého súčasťou je skutkové tvrdenie a z neho vyplývajúci hodnotiaci úsudok alebo
hodnotiace úsudky. Navrhuje sa teda primeranosť a nie rovnocennosť.

Vodseku6§8tlačovéhozákonasavymedzujetaxatívnyvýpočetprípadov,kedyvydavateľalebotlačová
agentúra nie sú povinní uverejniť odpoveď.

Ako bolo uvedené z práva odpoveď sú vylúčené hodnotiace prejavy. Právna úprava však nerozlišuje
medzi pravdivými, prípadne nepravdivými skutkovými tvrdeniami a rovnako nie je dôležité, či ide o
vlastné tvrdenie tlače alebo prevzaté články (Rahim, M. Nemecké tiskové právo - Stručný přehled
institutu odpovědi. In Právni rozhledy 6/1999 str. 341).

V posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutne potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým
sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi podľa § 10 ods. 2 tlačového zákona uverejniť odpoveď a
zaplatiťprimeranúpeňažnúnáhradupodľa§10ods.4tlačovéhozákonaanaposúdenieopodstatnenosti

námietokatvrdeníodporcuzhľadiskaskutočností,ktoréuvádzalnasvojuobranu(§120ods.1,4O.s.p.).
Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 132 O.s.p. dospel k správnym
skutkovým záverom vo vzťahu k posúdeniu oprávnenosti žiadosti navrhovateľa o uverejnenie odpovede,
na posúdenie zákonných náležitostí uvedenej žiadosti a na posúdene splnenia podmienok na jej
uverejnenie v zmysle tlačového zákona a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že

odporca ako vydavateľ denníka SME, v ktorom bol dňa 08.10.2008 uverejnený článok autorky P. S. s
nadpisom „Novinárky sú vinné za ohováranie sudcu“, nedôvodne a v rozpore s ust. § 8 ods. 1 tlačového
zákonanesplniltammuuloženúpovinnosťuverejniťžiadanúodpoveďnavrhovateľanapriektomu,žepre
odmietnutie takéhoto uverejnenia neboli splnené zákonom ustanovené predpoklady. Uvedenú žiadosť
podal navrhovateľ včas (§ 8 ods. 2 tlačového zákona), táto mala predpísanú písomnú formu, bola

žiadateľom podpísaná, obsahovala názov a deň vydania periodickej tlače, ktorá obsahovala skutkové
tvrdenia, popis tohto skutkového tvrdenia s uvedením v čom sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia
fyzickej osoby navrhovateľa, kde sa toto skutkové tvrdenie v periodickej tlači nachádzalo, pričom
súčasťou uvedenej žiadosti bolo aj písomné znenie odpovede, ktorá obsahovala skutkové tvrdenia
obsiahnuté v predmetnom článku a ich popretie, doplnenie a spresnenie, prípadne vysvetlenie. Svoje

skutkové závery a dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu vo veci samej, v časti uloženia povinnosti
odporcovi uverejniť odpoveď, ako aj dôvody vedúce k čiastočnému priznaniu peňažnej náhrady podľa
§ 10 ods. 4 tlačového zákona a k zamietnutiu zvyšnej časti uplatneného nároku na túto náhradu,
náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, jasne a zrozumiteľne sa vysporiadal so
všetkými relevantnými argumentami a námietkami sporových strán a dal potrebné odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné námietky, predovšetkým odporcu, súvisiace s predmetom konania. Jeho
rozhodnutie je tak presvedčivé a nemožno ho považovať ani za svojvoľné či zjavne neodôvodnené.

Obsah odvolania odporcu nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov, pričom ani v odvolacom konaní

neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu
skutkové stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa
založil svoje rozhodnutie. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo
vydaniu napadnutého rozhodnutia trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť
(§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Odporca výslovne svoje odvolanie odôvodňoval tým, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 psím. d) O.s.p.).Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. v súdnej praxi je vykladaný tak, že musí ísť o skutkové
zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu, a teda sa týka tých podstatných skutočností, ktoré
boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci a na základe ktorých súd prvého stupňa vec

posúdil po právnej stránke. Skutkové zistenie je nesprávne v tom prípade, že nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd prvého stupňa
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesu účastníkov, či obsahu spisu
nevyplynuli a ani inak nevyšli v priebehu konania najavo alebo neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti,

ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli inak počas konania najavo. Nesprávne sú i také
skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov, a teda keď po hodnotení dôkazov
alebo skutočností, poznatkov, ktoré vyšli najavo v konaní č vyplynuli z prednesov účastníkov z hľadiska
ich závažnosti, teda dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti sa vyskytuje logický rozpor.

V preskúmavanej veci však súd prvého stupňa ako bolo uvedené náležite zistil rozhodujúce skutočnosti

vzťahujúceho sa k podstate veci, keď zameral svoje dokazovanie na zisťovanie tak formálnych ako
aj materiálnych, tlačovým zákonom stanovených, podmienok pre realizáciu práva navrhovateľa na
odpoveď v zmysle ust. § 8 tlačového zákona, ako aj na priznanie primeranej peňažnej náhrady podľa
§ 10 ods. 4 citovaného zákona.

Knámietkeodporcu,žeodpoveďnavrhovateľaobsahovalahodnotiaceúsudky,považujeodvolacísúdza
potrebné uviesť, že s uvedenou námietkou sa súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku
vysporiadal v poslednom odseku na strane 9, avšak na zdôraznenie správnosti uvedeného záveru
považuje za potrebné uviesť, že v niektorých častiach síce nešlo pri formulovaní odpovede zo strany
navrhovateľa výlučne len o jednoznačne skutkové tvrdenia, ale súhlasiac s názorom súdu prvého stupňa

o nutnosti extenzívneho výkladu dopadajúcej právnej úpravy práva na odpoveď, možno aj túto časť
odpovede považovať v širších súvislostiach (to aká doba uplynula od prvého zverejnenia nepravdivých
tvrdení odsúdených novinárok o navrhovateľovi v roku 1999 a uverejnením týchto prevzatých tvrdení,
ktoré boli predmetom článku v roku 2008) za vysvetľujúce a spresňujúce, časovo a vecne pôvodné
nepravdivé a neskôr prevzaté skutkové tvrdenia a z nich vyplývajúce hodnotiace úsudky. Opačný výklad

dotknutej právnej normy, a teda mechanické aplikovanie formálnych pravidiel bez zohľadnenia účelu
tlačového zákona, by v konečnom dôsledku viedlo k znemožneniu reálnej spravodlivej nápravy pomerov
a k odmietnutiu spravodlivosti voči navrhovateľovi.

Pokiaľ išlo o ďalšiu námietku spočívajúcu v tom, že navrhovateľ nezdôvodnil v čom sa mali napádané

tvrdenia dotýkať jeho cti a dôstojnosti, odvolací súd považuje za potrebné na doplnenie správnosti
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa uviesť, že z obsahu predmetného článku, ktorý prebral
v niektorých častiach skutkové tvrdenia odsúdených novinárok (... Sujová vo svojom článku napísala,
že Polka je skorumpovaný; označila ho za vulgárneho človeka, ktorý si rád vypije; ... novinárka sa aj
včera na súde bránila, že napísala pravdu“) nepochybne vyplýva, že uverejnené tvrdenia bez ďalšieho

boli spôsobilé zasiahnuť do cti a dôstojnosti navrhovateľa, nielen tým, že išlo o tvrdenia nepravdivé,
pretože tvrdenie o akejkoľvek fyzickej osobe (zvýrazňujúc to, že u osoby navrhovateľa išlo o sudcu),
že je skorumpovaná a že je vulgárna a rada si vypije, je samé o sebe a bez ďalšieho, veľmi vážnym
zásahom do práva na ochranu jeho ľudskej, ale aj profesionálnej cti a dôstojnosti, najmä pokiaľ sa tak
stalo formou článku v tlačenom médiu s celoslovenskou pôsobnosťou, a to bez toho, aby takýto zásah,

resp. spôsobilosť vyvolania ujmy týmto zásahom bolo potrebné osobitne preukazovať.

Pokiaľ išlo o námietku neprimeranosti požadovanej odpovede, aj v tomto smere sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože primeranosť tak, ako význam
tohto slova správne súd prvého stupňa vyložil, nemožno brať ako jediné kritérium rozsahu odpovede,

a to bez dostatočného upresnenia okolnosti, z ktorých vyvodzoval navrhovateľ svoje právo požadovať
odpoveď, pretože práve aj vzhľadom na čas, ktorý uplynul od uverejnenia prvotných nepravdivých
tvrdení o ňom, a ich neskorších prevzatí, by nebolo čitateľovi dostatočne zrejmé, na akom skutkovom
základe žiada o uverejnenie odpovede, a teda o akú reakciu, na ktoré konkrétne skutkové tvrdenia aj
v širších súvislostiach táto odpoveď dopadá.

Za úplne irelevantnú považuje odvolací súd odvolaciu námietku odporcu týkajúcu sa toho, či sám
navrhovateľ označil určitý výrok za hodnotiaci úsudok, prípadne takýto výrok označil ako nepravdivý
subjektívny úsudok predseda trestného senátu Tibor Kubík, pretože tak, ako správne uviedol aj súdprvého stupňa, tvrdenie tak v pôvodnom článku odsúdených novinárok ako aj v prevzatom článku o
tom, že navrhovateľ je skorumpovaný, vulgárny človek, ktorý si rád vypije, nemožno v žiadnom prípade
považovať za hodnotiaci úsudok, ale ide o skutkové tvrdenia.

V súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva je totiž potrebné rozlišovať medzi
faktami (skutkovými tvrdeniami) a hodnotiacimi úsudkami; kým pravdivosť faktov je možné preukázať,
hodnotiace úsudky dôkaz pravdy nepripúšťajú a požiadavka na preukázanie ich pravdivosti predstavuje
zásah do slobody názoru, ktorá je základným elementom práva garantovaného čl. 10 (rozhodnutie ESĽP

vo veci Lingens proti Rakúsku zo dňa 08.07.1986).

Výrok, že určitá osoba je skorumpovaná, vulgárna alebo že si rád vypije, nemožno za žiadnych
okolností ani pri žiadnom právne logickom výklade považovať za hodnotiace úsudky, pretože pravdivosť,
resp. nepravdivosť uvedených tvrdení je možné exaktne preukazovať; napríklad tvrdenie, že niekto je
skorumpovaný možno bez ďalšieho prijať za pravdivé len za predpokladu existencie právoplatného

odsudzujúceho trestného rozsudku, pre niektorý z trestných činov korupcie a rovnako tvrdenia o niekom,
že je vulgárny, prípadne že si rád vypije bez relevantného skutkového základu, nemožno bez ďalšieho
považovať za pravdivé, pretože u každej fyzickej osoby je potrebné vychádzať z prezumcie jej čestnosti,
morálnej, spoločenskej a trestnej bezúhonnosti, a to až dovtedy, pokiaľ nie je preukázaný opak .

Pokiaľ išlo o ďalšie tvrdenia v predmetnom článku, a to že novinárky boli odsúdené aj keď navrhovateľ
získal odškodné v občianskoprávnom konaní s vydavateľstvom PEREX, aj toto bolo možné rovnako
považovať za skutkové tvrdenie a dokonca nepravdivé, z ktorého dôvodu navrhovateľ správne v
požadovanej odpovede musel túto okolnosť nevyhnutne bližšie skutkovo ozrejmiť, a to aj citovaním
právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava III v spore so spoločnosťou PEREX, a.s..

Z uvedeného preto vyplýva, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym
skutkovým zisteniam a záverom a tieto následne aj správne právne posúdil, pričom ako bolo uvedené
sa vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami odporcu, a preto jeho odôvodnenie nemožno
považovať ani za arbitrárne ani za nie nepreskúmateľné, pretože odporca v uvedenom odôvodnení

dostal odpovede na všetky rozhodujúce argumenty, ktoré namietal.

Za vecne správny považuje odvolací súd rovnako jeho výrok priznávajúci navrhovateľovi primeranú
peňažnú náhradu podľa § 10 ods. 4 tlačového zákona, keď v odôvodnení uviedol dostatočné úvahy,
ktorými sa spravoval pri posúdení tohto nároku vrátane použitia dovolenej analógie podľa § 13 a nasl.

Obč. zák., keďže tlačový zákon priamo neupravuje podmienky, prípadne kritéria pre priznanie výšky tejto
náhrady v konkrétnom prípade.

S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p..

Ako čiastočne dôvodné však vyhodnotil odvolanie odporcu týkajúce sa náhrady trov konania, keď je
zrejmé, že za namietané úkony právnej služby zo dňa 9.10.2009, 19.10.2009 a 20.10.2009 bolo
potrebné priznať odmenu v súlade s ust. § 10 ods. 8 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnej od 01.06.2009
vo výške 91,29 eura za 1 úkon. Nedôvodnou však bola námietka o tom, že by v danom prípade nepatrila

navrhovateľovi náhrada trov konania spočívajúcich v odmene za úkon právnej služby advokátkou
- prevzatie a príprava zastúpenia novou právnou zástupkyňou dňa 19.10.2009 podľa § 14 ods. 1
písm. a) citovanej vyhlášky, pretože dostatočným na preukázanie uvedeného úkonu je plnomocenstvo
udelené tejto novej právnej zástupkyni, ktorá nepochybne uvedenú právnu vec musela prevziať a na
zastupovanie v tejto veci sa pripraviť a nepochybne sa aj poradiť s navrhovateľom ako svojim klientom.

Nedôvodnou bola rovnako námietka týkajúca sa nesprávneho rozhodnutia o náhrade trov konania podľa
§ 142 ods. 3 O.s.p. s tým, že o tejto malo byť rozhodnuté podľa § 142 ods. 2, tak že táto náhrada mala
byť pomerne rozdelená, prípadne malo byť vyslovené, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu
trov právo, pretože je nepochybné, že navrhovateľ mal úspech vo veci samej týkajúcej sa uloženia

povinnosti uverejniť odpoveď v celom rozsahu a pokiaľ išlo o priznanie peňažnej náhrady podľa § 10
ods. 4 tlačového zákona je nepochybné, že v tejto časti mal navrhovateľ úspech len čiastočný, avšak
bolo namieste priznať mu plnú náhradu trov konania, pretože rozhodnutie o výške tejto náhrady ako
peňažné plnenie záviselo od úvahy súdu, ako bolo uvedené vyššie.Z uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcich
sa náhrady trov konania zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že navrhovateľovi priznal náhradu trov

prvostupňového konania vo výške 1.347,27 Eur, ktorú náhradu uložil mu zaplatiť k rukám právnej
zástupkyne navrhovateľa podľa § 149 ods. 1 O.s.p..

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a
úspešnému navrhovateľovi priznal voči neúspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo

výške 98,50 Eur ako odmena za jeden úkon právnej služby - písomné vyjadrenie k odvolaniu podľa §
14 ods. 1 písm. c) a tzv. režijný paušál 7,21 Eur podľa §16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., pri sadzbe
tarifnej odmeny za jeden úkon 91,29 Eur, ktorú rovnako uložil mu zaplatiť k rukám právnej zástupkyne
podľa § 149 ods. 1 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.