Rozsudok ,
Zastavujúce odvolacie konanie Judgement was issued on Friday, September 30, 2011

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 21C/82/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107213756
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dáša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2011:1107213756.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Dašou Kontríkovou, v právnej

veci navrhovateľky: I., bytom T.. L. X, L. C. L. E., proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená 1.
Kancelária Slovenskej národnej rady SR, so sídlom Námestie Alexandra Dubčeka 1, Bratislava, 2.
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o určenie, že odmeňovanie
navrhovateľky je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o zaplatenie istiny v sume 199. 163
eur takto

r o z h o d o l :

Súd konanie o návrhu v časti o určenie, že odmeňovanie navrhovateľky uskutočňované podľa § 67 /
resp. § 66 ods. 1/ zákona č. 385/2000 Z.z v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním

sudcov podľa § 69 ods. 2 citovaného zákona v znení zákona č. 122/2005 Z.z. je v rozpore so zásadou
rovnakého zaobchádzania a právom na rovnaký plat za rovnakú prácu z a s t a v u j e .

Súd konanie o návrhu navrhovateľky v časti o zaplatenie istiny v sume 99.163 eur z a s t a v u j e.

Navrhovateľke b u d e v r á t e n ý súdny poplatok za návrh v sume 534,87 eura prostredníctvom
Daňového úradu v L. C. L. E., po právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšku súd návrh z a m i e t a .

Zástupcom odporcu v 1. a 2.rade súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom doručeným súdu dňa 30.4.2007 doplneným písomným podaním zo dňa
20.8.2009 po pripustení zmeny návrhu na pojednávaní dňa 30.9.2011 a po späťvzatí návrhu v časti,
domáhala zaplatenia istiny v sume 100 000 eur titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľka
svoj návrh odôvodnila tým, že zákonom č. 122/2005 Z.z. došlo k novelizácii zákona č. 385/2007 Z.z.

o súdoch a prísediacich. V zmysle tohto novelizovaného ustanovenia od 15.4.2005 sa zvýšila výška
funkčného príplatku sudcov špeciálneho súdu na šesťnásobok priznanej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnancov v národnom hospodárstve SR za predchádzajúci rok. Rozdiel v odmeňovaní sudcov vo
vyššie uvedenom zmysle je protiústavný, lebo ústava SR pozná len jeden "druh" sudcov a nerozlišuje
ich na sudcov špeciálnych a sudcov ostatných. Neprípustný rozpor vo výške platov konštatoval aj
Ústavný súd SR vo svojom náleze zo dňa XX.X.XXXX, ktorý uviedol, že ustanovenie zákona č.458/2003
Z.z. o zriadení špeciálneho súdu, ktorými boli modifikované platové náležitosti sudcov špeciálneho

súdu, sú v rozpore s príslušnými článkami ústavy SR. Ústavný súd v odôvodnení citovaného nálezu
priamo poukazuje na to, že bývalá legislatívna úprava obsiahnutá v § 69 ods.2 zákona o sudcoch a
prísediacich narúša systémové a koncepčné riešenie statusových otázok sudcov. Rozdiely v platoch
sudcov všeobecných súdov boli do nadobudnutia účinnosti citovaných právnych predpisov podstatnéa neodôvodnené, pretože požiadavky na výkon funkcie sudcu sú pre všetkých sudcov rovnaké a
aj zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie v každej veci rovnako nielen sudca rozhodujúci o
špeciálnej agende. Neobstojí ani argumentácia, že špeciálny sudca pracuje s obsahovo rozsiahlymi

spismi a rozhoduje prípady v súvislosti s ktorými môže dôjsť k jeho ohrozeniu. Sudcovia všeobecných
súdov plne kompenzujú obtiažnosť spisového materiálu tým, že vybavujú enormný počet vecí
napadajúcich do senátov, sú ohrození rovnako a aj oni vydávajú závažné rozhodnutia. Navyše sudcovia
všeobecných súdov pri svojej činnosti aplikujú viac predpisov z platného právneho poriadku, než
sudcovia rozhodujúci v špeciálnej agende. Navrhovateľka od roku XXXX do XX.XX.XXXX vykonávala

funkciu sudcu na Krajskom súde v P. a následne až doteraz pracuje ako sudkyňa na Okresnom súde
L.É. C. L. E.. Ako sudkyňa sa domáha ochrany svojich práv podľa antidiskriminačného zákona číslo
365/2004 Z.z. V príčinnej súvislosti s nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania /§ 9 ods. 2 zákona
365/2004 Z.z./ sa v spoločnosti, predovšetkým však v odbornej verejnosti, značne znížila vážnosť a
dôstojnosť navrhovateľky, pretože vznikol dojem, že ako sudkyňa všeobecného súdu nemá odborné
kvality, dostatočné vzdelanie a prax ako sudcovia špeciálneho súdu a že veci, na rozhodovaní ktorých

sa doteraz podieľala neboli rozhodnuté s dostatočnou odbornosťou. Negatívny dojem je umocnený
medializovanými názormi niektorých politikov a novinárov, že len sudcovia špeciálneho súdu sú morálne
bezúhonní, neúplatní a spoľahliví, čím sa verejnosti podsúva názor, že sudcovia všeobecných súdov
a prokurátori všeobecných prokuratúr sú skorumpovaní, nie sú nestranní, majú väzby na podsvetie a
na regionálne mocenské štruktúry, o ich neodbornosti ani nehovoriac. Za stav diskriminovanie sudcov

všeobecných súdov, vrátane navrhovateľky zodpovedá Národná rada SR v zmysle zákona č. 365/2004
Z.z. a založila ho tým, že prijala zákon č.122/2005 Z.z. Z uvedeného dôvodu prichádza do úvahy
postup vyplývajúci z antidiskriminačného zákona a Všeobecnej deklarácie ľudských práv prijatej Valným
zhromaždením OSN. V tejto súvislosti navrhovateľka poukázala na čl.23 tejto deklarácie, podľa ktorého
každý má bez akejkoľvek diskriminácie právo na rovnaký plat za rovnakú prácu. Výšku uplatnenej

nemajetkovej ujmy navrhovateľka odôvodnila rozdielom príplatkov vyplácaných špeciálnym sudcom a
príplatkom vyplácaným navrhovateľke v období rokov 2005 až 2009.

Zástupca odporcu v 2. rade sa k návrhu vyjadril podaním doručeným súdu 23.2.2011. Vo vyjadrení
uviedol, že samotná skutočnosť, že Ústavný súd SR v Ústavnom náleze sp. zn. G. Ú. XX/XX-XXX

vyslovil nesúlad § 69 ods.2 zákona č.385/2000 Z.z. o súdoch a prísediacich, týkajúci sa funkčných
príplatkov s ústavou SR, nezakladá právo navrhovateľky domáhať sa nemajetkovej ujmy. Nález
Ústavného súdu zakladá právne účinky do budúcna, preto nie je zrejmé, na akom právnom zákonnom
základe sa navrhovateľka domáha zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku nemajetkovej
ujmy odvodzuje z rozdielov funkčných príplatkov sudcov špeciálneho súdu a funkčných príplatkov

vyplácaných navrhovateľke, preto ujma, ktorú si navrhovateľka uplatnila, nie je nemajetkovou ujmou.
Navrhovateľka ničím nepreukázala a vlastne ani konkrétne skutkovo nevymedzila príčinnú súvislosť,
že jej dôstojnosť či vážnosť ako sudkyne bola v spoločnosti dotknutá rozdielnosťou príplatkov sudcov
špeciálneho súdu /dnes špecializovaného/. Pri určovaní vzniku nemajetkovej ujmy a jej výšky, je
základom skutočnosť, či a v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť, integrita danej osoby, teda

konkrétneho sudcu. Ide o posudzovanie tiež širších skutkových súvislostí, ako bol daný sudca vnímaný
v spoločnosti, v čom a ako sa mal prejaviť daný zásah. Pri braní na zreteľ mienky odbornej a širokej
verejnosti, k zníženiu integrity osobnosti sudcov nedošlo nijakým spôsobom existenciou zákonnej
právnej úpravy spočívajúcej v danom 6-násobku mzdy ako základu funkčného príplatku pre sudcov
špeciálneho súdu, ale naopak, až podaním tejto a ďalších rovnakých žalôb. Ukazovateľom toho, že

slovenská spoločnosť nepovažovala a nepovažuje existenciu príplatku, sudcom špeciálneho súdu za
arbitrárnu, je úplná absencia kritiky tohto faktu verejnosťou. Z uvedených dôvodov zástupca odporcu v
2. rade navrhol návrh ako nedôvodný zamietnuť.

Zástupca odporcu v 1. rade sa stotožnil s vyjadrením zástupcu odporcu v 2. rade.

Navrhovateľka podaním doručeným súdu dňa 20.8.2009 /č.l.14/ zobrala svoj návrh v časti o určenie,
že odmeňovanie navrhovateľky uskutočňované podľa § 67 /resp. § 66 ods. 1/ zákona č. 385/2000 Z.z v
znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa § 69 ods. 2 citovaného zákona v
znení zákona č. 122/2005 Z.z. je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a právom na rovnaký

plat za rovnakú prácu, späť z dôvodu, že ústavný súd v odôvodnení nálezu konštatoval diskrimináciu
sudcov všeobecných súdov. Navrhovateľka podaním doručeným súdu dňa 15.4.2011 zobrala svoj návrh
v časti o zaplatenie istiny v sume 99.163 eur späť bez uvedenia dôvodu.Podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej O. s. p.), navrhovateľ môže vziať za konania
späť návrh na jeho začatie a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví.
Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.

Podľa § 96 ods. 2 O. s. p., súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z vážnych
dôvodov nesúhlasí, v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní.

Podľa § 96 ods. 3 O. s. p., nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu nie je účinný, ak dôjde

k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie, alebo ak ide o späťvzatie návrhu na rozvod,
neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

V tomto prípade nebol potrebný súhlas zástupcov odporcu so späťvzatím návrhu, pretože k späťvzatiu
došlo pred začatím pojednávania.

Z dôvodu späťvzatia návrhu v časti súd v súlade s ustanovením § 96 ods. 1 tretia veta O. s. p. konanie
zastavil.

Podľa § 11 ods. 3 zákona č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov,
poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania, podaním odvolania alebo dovolania sa vráti, ak sa

konanie zastavilo, ak sa podanie vrátane odvolania a dovolania odmietlo, alebo ak sa návrh, odvolanie
alebo dovolanie vzali späť pred prvým pojednávaním bez ohľadu na to, či bol vydaný platobný rozkaz.
Ak sa návrh na začatie konania o rozvode manželstva vzal späť po prvom pojednávaní na príslušnom
stupni súdov, vráti sa polovica všetkých zaplatených poplatkov.

Podľa § 11 ods. 4 uvedeného zákona, okrem poplatku v rozvodovom konaní a poplatku, ktorý
sa vracia podľa odseku 1, sa poplatok alebo jeho časť (preplatok) vracia krátený o 1 %, najmenej však
o 6,63 eura. Ak sa návrh vzal späť pred zaplatením poplatku, poplatok sa nevyrubuje.

Podľa § 11 ods. 6 uvedeného zákona, ak sa má vrátiť poplatok alebo preplatok poplatku, súd alebo orgán

štátnejsprávysúdovzašleodpisprávoplatnéhorozhodnutiaojehovrátenídaňovémuúradupríslušnému
podľa trvalého pobytu (sídla) poplatníka, ktorý poplatok alebo preplatok poplatku vráti; v prípade, že
orgán štátnej správy súdov nevydal rozhodnutie, zašle písomné upovedomenie o spôsobe vybavenia
sťažnosti podľa osobitného zákona.

O vrátení časti súdneho poplatku za návrh súd rozhodol podľa citovaných ustanovení zákona o
súdnych poplatkoch a vrátil navrhovateľke časť zaplateného súdneho poplatku zodpovedajúceho výške
späťvzatého návrhu v časti istiny, prostredníctvom Daňového úradu L. C. L. E.. Navrhovateľka zaplatila
súdny poplatok za návrh v sume XXXX,XX eura /po priznaní oslobodenia od poplatkov vo výške 80%/,
z istiny XXX.XXX R., ktorá ostala predmetom sporu mala zaplatiť 666 eur /66+600/, rozdiel predstavuje

541,50 eura, po krátení 6,63 eura bude navrhovateľke vrátených 534,87 eura.

Navrhovateľka sa na pojednávanie dňa 30.9.2011 nedostavila, doručenie predvolania na pojednávanie
mala riadne vykázané, neúčasť na pojednávaní ospravedlnila a zároveň súhlasila s tým, aby súd vo
veci konal a rozhodol v jej neprítomnosti, súd preto podľa § 101 ods.2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol

v neprítomnosti navrhovateľky.

Súd vo veci vykonal dokazovanie vyjadrením navrhovateľky, vyjadreniami zástupcov odporcu,
dôvodovou správou vládneho návrhu zákona o zriadení špeciálneho súdu, článkami obsahujúcimi
kritické názory na sudcov založenými do spisu navrhovateľkou, ako i ostatným spisovým materiálom,

na základe ktorých zistil nasledovný skutkový stav:

Z vyjadrenia navrhovateľky súd zistil, že jej nárok má dva základné aspekty a to v prvom rade posúdenie
princípu rovnakého zaobchádzania a v druhom rade ochrana osobnosti navrhovateľky v súvislosti
s porušením princípu rovnakého zaobchádzania. Navrhovateľka videla porušenie princípu rovnakého

zaobchádzania /s poukazom na čl.141 ods.1, čl. 144 ods. 1, čl. 145 ods. 2, čl. 143 ods.1,2 Ústavy SR,
na čl. 2ods. 1, čl. 6 ods.1 zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačného zákona, čl. 7 medzinárodného
paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach/ v tom, že priznanie funkčného príplatku
sudcom na špeciálnom súde bolo odôvodňované úvahou o inej miere ohrozenia sudcov špeciálnehosúdu v porovnaní so sudcami všeobecných súdov. V tomto smere nie je preukázané, z čoho pramenilo
odôvodnenie takejto obavy. V skutočnosti doposiaľ nenastala situácia, že by k takémuto ohrozeniu
došlo. Miera ohrozenia života a zdravia ostatných sudcov bola a je rovnaká a porovnateľná s mierou

ohrozenia na špeciálnom súde, pretože aj sudcovia všeobecných súdov konajú v porovnateľných
veciach ako sudcovia špeciálneho súdu, môžu ukladať výnimočné tresty za obzvlášť závažné zločiny.
Nebolo tiež preukázané, že sudcovia špeciálneho súdu vykonávajú náročnejšiu prácu ako sudcovia
ostatných súdov. Požiadavky pre výkon funkcie sudcu špeciálneho súdu a ostatných súdov sú úplne
rovnaké. Pokiaľ sa neustále poukazovalo na skutočnosť, že zriadenie špeciálneho súdu bolo reakciou

na to, že mnohé trestné kauzy neboli na všeobecných súdoch, ktoré ich dovtedy vybavovali, včas a
riadne vybavené, opätovne v praxi bolo preukázané, že ani zriadenie špeciálneho súdu tento problém
nevyriešilo a mnohé zo starých káuz nie sú dotiahnuté ani doteraz. Vychádzajúc z vyššie uvedenej
argumentácie je zrejmé, že sudcovia špeciálneho súdu a sudcovia ostatných súdov vykonávali prácu,
ktorá bola rovnaká z hľadiska jej náročnosti a plnenie kritérií pre jej výkon. Sudcovia špeciálneho súdu
nemajú nevýhodnejšie postavenie ani v tom smere, že by pri výkone svojej činnosti mohli byť, alebo boli

viac ohrození. V tomto prípade tak zvýhodnenie sudcu špeciálneho súdu oproti sudcovi ostatných súdov,
ktorou je i navrhovateľka, nemá žiadne právne opodstatnenie. Ústavný súd SR jednoznačne uviedol, že
takáto zásadná disbalancia v odmeňovaní sudcov špeciálneho súdu a sudcu ostatných súdov porušuje
princíp proporcionality limitujúci zásahy zákonodarcu do materiálneho zabezpečenia sudcov a to tak z
hľadiska rešpektovania zásady rovnakého zaobchádzania, ako aj z hľadiska rešpektovania požiadavky

zachovania jednotnej sústavy všeobecného súdnictva v štáte. Takýto stav, do kedy bol porušovaný
princíp rovnakého zaobchádzania trval až do doby, kým boli platové pomery sudcov Špeciálneho súdu
upravené nanovo a to v súvislosti s nálezom ústavného súdu.

V čase, keď sa odôvodňovalo zriadenie špeciálneho súdu, poukazovalo sa na to, že nevyhnutnosť

vytvorenia takéhoto súdu je daná tým, že budú prerušené miestne väzby sudcov na určitý okruh osôb,
že sa veci budú vybavovať rýchlejšie, že sudcovia, ktorí na takomto súde budú pracovať budú neúplatní,
neskorumpovaní, vysoko odborne erudovaní. Tieto vyjadrenia opakovane odzneli v médiách. Zriadenie
špeciálneho súdu, majetkového zvýhodnenia sudcov špeciálneho súdu malo na postavenie a vnímanie
navrhovateľky ako sudkyne v spoločnosti taký, že verejnosť si vytvorila dojem, že všetci sudcovia, ktorí

nepracujú na špeciálnom súde /teda aj navrhovateľka/, sú neerudovaní, neschopní, skorumpovaní, a
nekonajú zákonne. Pohľad občana na sudcu sa výrazne zhoršil, sudca v spoločnosti nepožíva žiadnu
vážnosť,úctuatobezjehopričinenia.Navrhovateľkavovyjadrenízdôraznila,žepodanýnávrhvychádza
z porušenia princípu rovnakého zaobchádzania, žaluje teda porušenie princípu zákazu diskriminácie a
nie náhradu škody. Z tohto dôvodu v konaní nepreukazuje, akým spôsobom bola znížená dôstojnosť

a vážnosť jej osoby v spoločnosti /i keď k tomu došlo/, neodôvodňuje výšku nemajetkovej ujmy, táto
vychádza v zásade z rozdielu platov sudcu špeciálneho súdu a platu navrhovateľky. Neodôvodňuje ani
vážnosť vzniknutej ujmy a závažnosť porušenia práva.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č.365/2004 Z.z. každý má právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred

diskrimináciou.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č.365/2004 Z.z. každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva,
že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch a slobodách nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého

zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol
primerané zadosťučinenie.

Podľa § 9 ods. 3 zákona č.365/2004 Z.z. ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce,
najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť,

spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

V danom prípade sa navrhovateľka domáhala zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch za skutočnosť,

že bolo porušené jej právo nebyť diskriminovaná v období rokov 2005-2009. Navrhovateľka mala byť
podľa jej názoru diskriminovaná tým, že nepoberala funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu v rovnakej
výške, ako sudca špeciálneho súdu, pričom musela na výkon funkcie spĺňať rovnaké predpoklady ako
sudca špeciálneho súdu a vykonávala rovnako náročnú a nebezpečnú prácu ako sudca špeciálnehosúdu. Porušovanie princípu rovnakého zaobchádzania vyslovil v náleze zo dňa 20.5.2009 aj Ústavný
súd SR, ktorý dospel k záveru, že § 69 ods.2 zákona č. 385/2000 Z.z. upravujúci funkčné príplatky
sudcov špeciálneho súdu nie je v súlade s čl.12 ods.1 Ústavy SR v spojení s čl. 144 ods.1 Ústavy SR

a takáto právna úprava je vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná.

Navrhovateľka sa svojho nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch domáhala voči
Slovenskej republike, zastúpenej pôvodne Národnou radou SR. Súd návrh na začatie konania doručil
Národnej rade SR, Kancelária Národnej rady SR sa k návrhu vyjadrila /č.l.77/ a namietla nedostatok

procesnej spôsobilosti Národnej rady SR konať za štát, pretože ani Ústava SR, ani zákon č.300/1996
Z.z. o rokovacom poriadku NR SR nepriznáva Národnej rade SR spôsobilosť mať práva a povinnosti.
Po doručení vyjadrenia Kancelárie Národnej rady SR a výzvy súdu na odstránenie vád návrhu zo
dňa 6.10.2010 navrhovateľka doručila súdu dňa 4.11.2010 /č.l.51/ podanie, v ktorom vyslovila názor,
že súd je povinný z úradnej povinnosti zistiť a určiť správnu organizačnú zložku, ktorá má štát v
spore zastupovať a s touto zložkou konať. Súdu vytkla, že ju nepoučil o tom, ktorý štátny orgán má v

danom prípade za štát konať. Vo vyjadrení ďalej uviedla, že návrh smeruje proti Slovenskej republike,
zastúpenej Kanceláriou Národnej rady SR alebo zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR. Keďže už
pôvodný návrh smeroval voči štátu, navrhovateľka v podaní upravila len jeho zástupcov, súd podanie
navrhovateľky považoval za opravu resp. doplnenie návrhu a bez rozhodovania o pripustení účastníka
dokonania,pokračovalvkonanísozástupcamištátu,ktorýchoznačilanavrhovateľka.Súdsanestotožnil

s názorom navrhovateľky, že súd je povinný zistiť a určiť orgán, ktorý by mal za štát konať, pretože
by tým bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania. Takýmto "napomáhaním" navrhovateľke
by znevýhodňoval odporcu a preberal na seba zodpovednosť za výsledok sporu v tom smere, že v
prípade, ak by vybral nesprávny orgán, pravdepodobne by zodpovedal za prípadnú škodu vzniknutú
navrhovateľke spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za podaný návrh, za označenie účastníkov

zodpovedá navrhovateľ, pretože on disponuje návrhom na začatie konania.

V tomto prípade však otázka zástupcov štátu, ktorí majú za štát konať nie je podstatná, pretože
podľa názoru súdu nie je pasívne legitimovaným štát a za vzniknutú nemajetkovú ujmu navrhovateľke
nezodpovedá ani iný subjekt, čo je odôvodnené nižšie.

Z § 135 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny
predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná. Podľa názoru súdu súd je viazaný výrokom rozhodnutia ústavného súdu /ako je
to aj v prípade iných rozhodnutí, z ktorých súd vychádza/ a skutočnosť, že je viazaný len výrokom

nálezu ústavného súdu vyplýva aj z § 135 ods. 1 O.s.p., pretože nesúlad zákona s ústavou ústavný
súd vyslovuje vo výroku svojho rozhodnutia. Podľa názoru súdu súd nie je viazaný dôvodmi ústavného
nálezu, resp. právny názor ústavného súdu vyslovený v odôvodnení rozhodnutia je záväzný len v
konkrétnej veci, ktorej sa jeho rozhodnutie týka. Vo veci 21C 82/2007 ústavný súd nerozhodoval, preto
odôvodnenie vo veci nesúladu právnej normy s ústavou v tejto konkrétnej veci pre súd záväzný nie je.

Ústavný súd pri rozhodovaní o nesúlade § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. s ústavou v ústavnom
náleze posudzoval a odôvodňoval práva sudcov z hľadiska všeobecnej sústavy súdov, z hľadiska
ochrany ich základných práv a slobôd, medzi ktoré patrí princíp rovnakého zaobchádzania.

Súd pri posudzovaní a rozhodovaní o nároku navrhovateľky aplikoval antidiskriminačný zákon ako
celok, pričom sa zameral na posudzovanie platov sudcov z hľadiska charakteru práce, ktorú sudcovia
vykonávajú, posudzoval, či sa nachádzajú v porovnateľnej situácii, čo predpokladá § 2 ods. 3
antidiskriminačného zákona, posudzoval, či existuje diskriminačný dôvod ako základný predpoklad
diskriminačnej žaloby, či v tomto prípade nejde o okolnosti vylučujúce diskrimináciu, či na strane

navrhovateľky následkom diskriminácie došlo k vzniku nemajetkovej ujmy a kto za prípadnú ujmu
zodpovedá.

Ustanovenia zákona o zákaze diskriminácie /či ide o priamu diskrimináciu alebo nepriamu § 2 ods. 3,
4 antidiskriminačnho zákona/ je potrebné vykladať tak, že zásada rovnakého zaobchádzania spočíva

v zákaze diskriminácie z určitého konkrétneho dôvodu a to pohlavia, manželského stavu a rodinného
stavu, rasy, farby pleti, jazyka, veku, zdravotného stavu, viery a náboženstva, politického alebo iného
zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo
etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia. Za iné postavenie sa považuje určitá danosť,alebo vlastnosť ktorú jedna osoba má a iná osoba nemá a práve z toho dôvodu iného postavenia
je diskriminovaná. /napr. výška, váha alebo iné odlišnosti/. Ak sa navrhovateľka domáhala svojho
nároku preto, lebo bola diskriminovaná oproti sudcom špeciálneho súdu, musela preukázať niektorý z

diskriminačných dôvodov, čo je základným predpokladom pre priznanie nároku z dôvodu diskriminácie.
Jediným diskriminačným dôvodm, ktorý v tomto prípade prichádza do úvahy, je iné postavenie. Podľa
názorusúduinépostaveniesudcovjednotlivýchsúdovjepotrebnéchápaťniezhľadiskavýškyichplatov,
ale z hľadiska charakteru ich práce, pretože výška platu je len odmenou za vykonanú prácu.

Je všeobecne známe, že platy sudcov okresných súdov, krajských súdov, najvyššieho súdu a teraz
špecializovaného súdu nie sú rovnaké. Platy sudcov okresných súdov sú najnižšie, a postupne od
úrovne súdu /odvolací, dovolací, špecializovaný/ sa zvyšujú. Podľa názoru súdu keď parlament schválil
platnú právnu úpravu upravujúcu platy sudcov prihliadal na charakter práce sudcov na jednotlivých
súdoch. Charakter práce sudcov na jednotlivých stupňoch súdov je podľa názoru súdu rozdielny. Sudca
okresného súdu prechádza výberovým konaním, začína pôsobiť ako sudca, proti jeho rozhodnutiam sú

prípustné opravné prostriedky, teda ak pochybí, v odvolacom konaní je možné prípadnú chybu odstrániť.
Sudca krajského súdu musí prejsť výberovým konaním a splniť stanovené predpoklady pre výkon
sudcu odvolacieho súdu, medzi ktoré väčšinou patrí dĺžka odbornej praxe, teda aj vyššia odbornosť
a predpokladá sa u neho aj väčšia zodpovednosť pri rozhodovaní, keďže voči jeho rozhodnutiam nie
sú prípustné riadne opravné prostriedky. Sudca odvolacieho súdu posudzuje rozhodovaciu činnosť

prvostupňového sudcu, je teda logické, že by mal mať viac skúsenosti a mal by byť odborne zdatnejší
ako sudca prvostupňového súdu. Sudca najvyššieho súdu musí prejsť rovnako výberovým konaním
a splniť stanovené predpoklady pre výkon sudcu najvyššieho súdu, medzi ktoré patrí dĺžka odbornej
praxe, predpokladá sa u neho maximálna zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť a najvyššia odborná
zrelosť čo je znova logické, pretože rozhoduje o mimoriadnych opravných prostriedkoch, teda jeho

rozhodnutia sú väčšinou konečné. Sudca špeciálneho /teraz špecializovaného/ súdu musel prejsť
výberovým konaním, splniť stanovené predpoklady pre výkon sudcu a okrem preukázania odbornej
zdatnosti musel mať bezpečnostnú previerku, musel sa rozhodnúť pracovať v mieste sídla súdu, čo
predpokladalo, že sa sám, alebo so svojou rodinou presťahuje do sídla súdu a bude tam žiť pod trvalou
ochranou.

V prípade výšky platov sudcov, ktoré sú závislé od charakteru práce sudcov na jednotlivých stupňoch,
sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu ohodnotiť prácu sudcov podľa toho, či
pôsobia na okresnom, krajskom, najvyššom alebo špecializovanom súde, sú primerané a nevyhnutné
na dosiahnutie cieľa právnej úpravy /platovo zvýhodniť náročnejšiu prácu na odvolacom, dovolacom,

špecializovanom súde/ a preto diskriminácia sudcov z hľadiska ich iného postavenia neprichádza do
úvahy. Ide o okolnosť vylučujúcu diskrimináciu /§ 8 antidiskriminačného zákona/.

O diskrimináciu vo všeobecnosti nejde tam, kde predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré by inak
predstavovali určitý druh diskriminácie, sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu

a sú primerané a nevyhnutné na jeho dosiahnutie. Podľa názoru súdu prijatie novely zákona, ktorý
mal za následok zvýšenie funkčných príplatkov sudcov na šesťnásobok oproti ostatným sudcom z
dôvodu hmotného stimulu v súvislosti s ťažkosťami týkajúcimi sa personálneho obsadenia tohto súdu /
ktorý dôvod ústavný súd v náleze vylúčil/ bol v čase zriaďovania tohto súdu legitímny a logický a
teda vylučujúci diskrimináciu, pretože špeciálny súd nemohol fungovať bez prijatých sudcov. Obsadiť

špeciálny súd sudcami pri jeho vzniku bol problémom, ktorý napokon vyriešila novela zákona a po jej
prijatí sa sudcovia prihlásili do výberového konania a súd začal fungovať, teda dosiahol sa sledovaný
cieľ, ktorým bol vznik špeciálneho súdu.

Podľa názoru súdu v danom prípade nemôže ísť o diskrimináciu navrhovateľky aj z dôvodu, že

navrhovateľka nesplnila predpoklady pre výkon sudcu špeciálneho súdu tým, že sa neprihlásila do
výberového konania a nedisponovala bezpečnostnou previerkou potrebnou pre prijatie na súd. Sama
navrhovateľka vo svojom vyjadrení tvrdila, že predpoklady pre výkon sudcov jednotlivých súdov sú
rovnaké. Podľa názoru súdu ide o tvrdenie neúplné, pretože okrem toho sa vyžaduje, aby sa sudca
prihlásil do výberového konania na špeciálny súd a preukázal splnenie predpokladov pre prijatie na

špeciálny súd, t.j. preukázal skutočnosť, že spĺňa predpoklady pre výkon práce takého charakteru,
ktorý vykonáva špeciálny súd. Charakter práce na špeciálnom súde bezpečnostnú previerku vyžadoval.
Ak sa navrhovateľka do výberového konania neprihlásila, nepreukázala potrebné predpoklady, sama
svojím konaním spôsobila, že sa na špeciálny súd nedostala. Navrhovateľka nevykonávala prácu takéhocharakteru, aby mohla dostávať mzdu zodpovedajúcu charakteru práce špeciálneho súdu. Podľa § 2
ods. 3 antidiskriminačného zákona za priamu diskrimináciu sa považuje konanie, pri ktorom sa s osobou
zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou

osobou v porovnateľnej situácii. Skutočnosť, že sa navrhovateľka neprihlásila do výberového konania
na špeciálny súd vylučuje možnosť existencie porovnateľnej situácie, v akej sa nachádza a nachádzala
navrhovateľka a sudcovia špeciálneho súdu /vzhľadom na iných charakter vykonávanej práce/.

Bolo by možné uvažovať, že v porovnateľnej situácii by sa mohli nachádzať sudcovia vybavujúci

trestnú agendu porovnateľnú so sudcami špeciálneho /teraz špecializovaného/ súdu, ale v konečnom
dôsledku by súd aj v ich prípade musel dospieť k záveru, že vzhľadom ku skutočnosti, že ani sudcovia
vybavujúci trestnú agendu na iných súdoch ako špecializovanom nie sú v porovnateľnej situácii, pretože
charakter ich práce je iný, nemajú bezpečnostné previerky a nesplnili predpoklady pre výkon sudcu
špecializovaného súdu, preto nemôžu byť diskriminovaní.

Ak je navrhovateľka presvedčená, že vzhľadom ku skutočnosti, že práca sudcov na všetkých súdoch
je rovnaká a preto všetkým sudcom patrí rovnaká mzda /v skutočnosti ani teraz rovnaká nie je / nie je
týmto rozsudkom dotknuté právo navrhovateľky domáhať sa mzdového nároku z dôvodu diskriminácie
pozostávajúceho z rozdielu platu navrhovateľky a platov sudcov špecializovaného súdu, ktorým ostal
príplatok vo výške dvojnásobku príplatku vyplácanom ostatným sudcom. Išlo by o mzdový nárok podľa

zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich s poukazom na § 9 antidiskriminačného zákona, kde
by bolo možné sa domáhať takéhoto nároku voči štátu zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR,
v súlade s § 25 zákona o sudcoch a prísediacich.

Aj v prípade, keby súd pripustil, že navrhovateľka bola diskriminovaná, tak ako to v odôvodnení

ústavného nálezu vyjadril ústavný súd, nebolo možné návrhu navrhovateľky vyhovieť, pretože
nepreukázala ďalšie predpoklady pre priznanie nároku, nepreukázala vznik nemajetkovej ujmy v
súvislosti s nevyplácaním platu navrhovateľke vo výške platu sudcu špeciálneho súdu, t.j. v súvislosti s
diskrimináciou /tak ako to predpokladá citované ustanovenie § 9 ods. 1, 2, 3 zákona č. 365/2004 Z.z./ a
nepreukázala, že za vznik nemajetkovej ujmy zodpovedá odporca zastúpený zástupcami v 1. a 2. rade.

Ústavný súd v Ústavnom náleze zo dňa 20.5.2009 konštatoval, že bolo porušené právo sudcov
všeobecných súdov na dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočívajúce v zákaze
diskriminácie, tým, že poberali nižší funkčný príplatok ako sudcovia špeciálneho súdu, t.j. že § 69
ods.2 zákona č. 385/2000 Z.z. je v nesúlade s čl.12 ods.1 ústavy v spojení s čl.144 ods.1 ústavy.

Národná rada priznala sudcom na špeciálnom súde funkčný príplatok v sume dvojnásobku priemernej
nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok,
ktorý neskôr zvýšila na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy /zákon č.122/2005 Z.z./.
Ústavný súd v odôvodnení nálezu uviedol, že zákonodarcom zvolený rozsah platového zvýhodnenie
sudcov špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním ostatných sudcov by bolo možné odôvodňovať

okolnosťami mimoriadnej povahy. Žiadne konkrétny dôvody mimoriadneho charakteru však ústavnému
súdu v priebehu konania zo strany národnej rady v tomto smere uvedené neboli a nevyplývajú
ani z relevantných dokumentov týkajúcich sa legislatívneho procesu /dôvodová správa a záznamu
rozpravy národnej rady v súvislosti s prerokovaním a schválením zákona č.122/2005 Z.z./ Podľa názoru
ústavného súdu zvýšenie príplatku na šesťnásobok malo len charakter hmotného stimulu v súvislosti

s ťažkosťami týkajúcimi sa personálneho obsadenia tohto súdu, nemalo však charakter skutočnej
kompenzácie zvýšeného rizika sudcov špeciálneho súdu.

Navrhovateľka vo vyjadrení doručenom súdu 26.9.2011 uviedla, že nejde v jej prípade o náhradu škody,
preto nebude v konaní preukazovať, akým spôsobom bola znížená dôstojnosť a vážnosť jej osoby v

spoločnosti, neodôvodňovala výšku nemajetkovej ujmy, len uviedla, že túto odvodzuje z rozdielu platov
sudcov špeciálneho súdu a jej platu.

Predmetom občianskoprávnych vzťahov sú vedľa vecí, práv či majetkových hodnôt /§118 ods. 1 O.z./ i
určité nemajetkové, nehmotné /imateriálne/ hodnoty. Dispozície s týmito nehmotnými hodnotami, ktoré

nemožno presne vyčísliť v peniazoch, ako i ich ochrana pred ostatnými subjektmi slúži k zabezpečeniu
súkromných nemajetkových /morálnych, ideálnych, duchovných/ záujmov ich nositeľov. Nehmotnými
hodnotamisúvprvomradehodnotyľudskejosobnostifyzickejosoby,ktorétvoriaichfyzickúapsychicko-
morálnu, sociálnu jednotu /integritu/ a celistvosť /patria medzi ne aj výsledky tvorivej duševnej činnosti/.Ochrana týchto nehmotných hodnôt je zabezpečená rovnako ako ochrana majetkových hodnôt z čoho
možno vyvodiť záver, že či už nárok na náhradu škody - ako majetkovej ujmy, alebo nárok a náhradu
nemajetkovej ujmy má charakter rovnaký a je potrebné preukázať všetky predpoklady pre priznanie

nároku t.j. v tomto prípade mala navrhovateľka preukázať, že následkom porušenia jej práva nebyť
diskriminovaná, mať rovnaký príplatok ako sudcovia špeciálneho súdu došlo v jej prípade k zníženiu
dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti značným spôsobom, t.j. mala preukázať nemajetkovú ujmu, ktorá
jej bola spôsobená neoprávneným konaním odporcu. Pokiaľ svoj nárok odvodzovala z rozdielu platov
sudcov špeciálneho súdu a svojho platu, ide o ujmu majetkovú a nie nemajetkovú.

Navrhovateľka poukazovala v konaní na dôvodovú správu vládneho návrhu zákona o zriadení
špeciálneho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza: "Cieľom zriadenia špeciálneho súdu je lepšia
špecializácia a zároveň ochrana a v prípade korupčných trestných činov, prelomenie niektorých
miestnych väzieb, ktoré môžu ovplyvniť odhaľovanie, vyšetrovanie a prípadne aj samotné súdne
konanie v týchto prípadoch. So zreteľom na predpokladané vysoké riziko spojené s výkonom funkcie

sudcu na špeciálnom súde sa stanovuje funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu na špeciálnom súde
a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o veciach, ktoré v prvom stupni rozhodoval špeciálny
súd, a to vo výške dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva
SR". Ďalej navrhovateľka uvádzala, že v čase zriadenia špeciálneho súdu sa poukazovalo na to, že
nevyhnutnosť vytvorenia takéhoto súdu je daná tým, že budú prerušené miestne väzby sudcov na

určitý okruh osôb, že sa veci budú vybavovať rýchlejšie, že sudcovia, ktorí sú na takomto súde budú
neúplatní, neskorumpovaní, vysoko odborne erudovaní. Tieto vyjadrenia opakovane odzneli v médiách
a vo verejnosti vytvorili dojem, že všetci sudcovia, ktorí nepracujú na špeciálnom súde sú neerudovaní,
neschopní, skorumpovaní a nekonajú zákonne.

Podľa názoru súdu dôvodová správa vládneho návrhu zákona o zriadení špeciálneho súdu vo
všeobecnosti odôvodňuje potrebu zriadenia špeciálneho súdu, pomenováva javy, ktoré sa v spoločnosti
vyskytujú. Takéto všeobecné pomenovania problémov v spoločnosti a návrhy ich riešení nemôžu znížiť
vážnosť a dôstojnosť konkrétneho sudcu v spoločnosti. Právo na zaplatenie nemajetkovej ujmy je
osobným právom a toto konkrétne osobné právo by mohlo byť navrhovateľke priznané len v prípade,

ak by došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti značným spôsobom práve jej osoby a len
v príčinnej súvislosti s neoprávnenou kritikou alebo neoprávnenými výrokmi týkajúcimi sa výšky platu.
Kritikou stavu justície, poukazovaním na korupciu v súdnictve vo všeobecnosti nie je možné zasiahnuť
do práva navrhovateľky nebyť platovo diskriminovaná a takéto výroky nemôžu spôsobiť následok vo
forme zníženia dôstojnosti a vážnosti osoby v spoločnosti značným spôsobom.

Pokiaľ navrhovateľka poukazovala na články a príspevky v médiách kritizujúce javy v súdnictve, konanie
sudcov, kritiku sudcov po podaní diskriminačných žalôb, a vyvodzovala z týchto článkov závery, že
verejnosti sa podsúvajú informácie ovplyvňujúce mienku verejnosti o sudcoch a v tejto súvislosti došlo
k zásahu do osobnostných práv navrhovateľky, navrhovateľka sa musí náhrady nemajetkovej ujmy

domáhať voči médiám, alebo voči osobám, ktoré prekročili mieru práva na slobodu prejavu. Za vznik
nemajetkovej ujmy neoprávnenou kritikou, resp. neoprávnenými výrokmi vyjadrenými v médiách, alebo
inou formou fyzickými osobami nezodpovedá štát, zastúpený tými zástupcami,. ktorých navrhovateľka
v návrhu uviedla.

Navrhovateľka podľa názoru súdu počas konania nepreukázala, že u nej došlo k zníženiu dôstojnosti
a vážnosti v spoločnosti značným spôsobom, nepreukázala jeden z predpokladov pre priznanie nároku
podľa § 9 zákona č.365/2004 na nemajetkovú ujmu, preto súd jej návrhu nemohol vyhovieť. Navyše
nároknanemajetkovúujmuvznikálenvtedy,akbyprimeranézadosťučinenienebolodostačujúce.Podľa
názoru súdu konštatovanie diskriminácie sudcov všeobecných súdov v ústavnom náleze je primeraným

zadosťučinením pre navrhovateľku a táto okolnosť vylučuje priznanie nemajetkovej ujmy.

Ako už súd vyššie uviedol, navrhovateľka mala preukázať aj neoprávnenosť konania odporcu, od
ktorého sa domáha zaplatenia nemajetkovej ujmy. Navrhovateľka za neoprávnené konanie označila
prijatie protiústavného zákona. Ten, kto sa neoprávneného konania dopustil, je v spore pasívne

legitimovaným a ten je povinný navrhovateľke nemajetkovú ujmu zaplatiť. Podľa názoru súdu však
takýto subjekt, ktorý by bol zodpovedný za to, že došlo k prijatiu protiústavného zákona neexistuje.
Navrhovateľka za odporcu označila štát. Štát, ako subjekt občianskoprávnych vzťahov, v ktorých
môže nadobúdať práva a povinnosti /§21 Občianskeho zákonníka/, je potrebné odlišovať od ostatnýchprávnických osôb, organizácií a orgánov štátnej správy, či už ústredých alebo miestnych, ktoré vystupujú
v občianskoprávnych /alebo obchodných/ vzťahoch v mene štátu. Štát vystupuje ako samostatný subjekt
občianskoprávnych vzťahov tam, kde je to vyslovene ustanovené v zákone, napríklad v zákone č.

58/1969 Zb, nahradenom zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, kde v jednotlivých ustanoveniach je uvedené, že za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím zodpovedá štát. V zákone je tiež stanovené, ktoré
orgány v mene štátu konanú. Je tomu tak aj v prípadoch ustanovených v § 462 Občianskeho zákonníka,
kdejeuvedené,vktoromprípadenadobudnededičstvoštát,v§135ods.1O.z.,vktoromprípadestratená

vec pripadne do vlastníctva štátu, v § 456 O.z., v ktorom prípade sa vydá bezdôvodné obohatenie štátu,
v § 879i ods. 2 v ktorom sa uvádza, že zostatky zo zrušených vkadov prechádazjú na štát, a ďalšie
ustanoveniaObčianskehozákonníka.Idetiežoprípadyvtrestnýchveciach,kdetrestnýzákonstanovuje,
kedy prepadnutý majetok, alebo vec nadobúda štát. Za štát potom koná právnická osoba, organizácia
a orgán štátnej správy, ktoré sú k tomu oprávnené tiež na základe právneho predpisu, t.j. pri nárokoch
uplatňovaných podľa cit. ust. zákonov je štát pasívne legitimovaným.

Je pravdou, že § 25 ods.1 zákona č.385/2000 Z.z. stanovuje, že vymenovaním za sudcu vzniká a
zánikomfunkciesudcuzanikáosobitnývzťahsudcukštátu,zktoréhovyplývajúprávaapovinnostisudcu
a štátu upravené týmto zákonom. Navrhovateľka si však neuplatňuje právo na základe zákona 385/2000
Z.z., pretože podľa zákona 385/2000 Z.z. si nemajetkovú ujmu ani nemožno uplatniť. Navrhovateľka

svoj nárok opiera o § 9 zákona 365/2004 Z.z. z ktorého nevyplýva, že by za porušenie práva nebyť
diskriminovaný mal a mohol byť zodpovedný v určitých prípadoch štát. Zo zákona 365/2004 Z.z.
vyplýva, že za následok porušenia práva nebyť diskriminovaný zodpovedá ten, kto porušenie práva
spôsobil. Podľa názoru súdu však prijatie protiústavného zákona nezakladá právo v tomto prípade na
zaplatenie nemajetkovej ujmy. Ústava SR v čl.125 upravuje pôsobnosť Ústavného súdu a v odseku1

bode a/ uvádza, že ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou. Právny poriadok Slovenskej
republiky teda predpokladá možnosť prijatia protiústavného zákona, upravuje spôsob ako tento stav
riešiť a napraviť, preto podľa názoru súdu prijatím protiústavného zákona nemôže dôjsť k protiprávnemu
konaniu. Z § 67 a nasledujúcich zákona č.350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku NR SR vyplýva, že
na legislatívnom procese sa podieľajú tí, ktorí návrh zákona podávajú /výbory, poslanci, vláda/, ďalej

je to Národná rada SR a prezident. Napriek tomu, že na legislatívnom procese sa podieľa niekoľko
subjektov, stáva sa, že Ústavný súd od doby svojho vzniku vyslovil nesúlad desiatok zákonov s ústavou.
Ak by mal byť za prijatie protiústavného zákona niekto zodpovedný a prijatie protiústavného zákona sa
malo považovať za protiprávne, resp. neoprávnené konanie, s ktorým by bol spojený vznik nároku na
náhradu ujmy, či už majetkovej alebo nemajetkovej , musel by tak podľa názoru súdu stanoviť právny

predpis. Pokiaľ sa navrhovateľka domáhala zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch na základe
prijatia protiústavného zákona, takýto nárok nemá oporu v našom právnom systéme.

Navrhovateľka navrhla, aby súd pokračoval v konaní aj so zástupcom štátu Ministerstvom spravodlivosti
SR, bližší dôvod, prečo by mal súd konať aj s týmto zástupcom neuviedla, preto sa súd môže

len domnievať, že Ministerstvo spravodlivosti SR sa mohlo dopustiť neoprávneného konania tým, že
navrhovateľke vyplácalo /prostredníctvom okresného, resp. krajského súdu, na ktorom pracovala/ nižšiu
mzdu, ako jej mala byť vyplácaná a tým došlo k jej diskriminácii. Podľa názoru súdu zástupca odporcu
v 2. rade postupoval správne, keď navrhovateľke vyplácal mzdu v tej výške, v ktorej jej ju vyplácal,
pretože až do doby vyhlásenia ústavného nálezu o nesúlade zákona s ústavou sa zákon považuje za

platný a účinný, preto až do doby vyhlásenia ústavného nálezu k diskriminácii navrhovateľky z dôvodu
nevyplácania mzdy v rovnakej výške ako sudcom špeciálneho súdu nemohlo dôjsť. Navyše ústavný
súd nerozhodol o protiústavnosti zákona, na základe ktorého bola navrhovateľke vyplácaná mzda, ale o
protiústavnosti zákona, na základe ktorého bola vyplácaná mzda sudcom špeciálneho súdu. Zástupca
odporcu v 2. rade sa preto nemohol dopustiť neoprávneného konania nevyplácaním mzdy v nesprávnej

výške navrhovateľke a tým ju diskriminovať, pretože pri vyplácaní mzdy navrhovateľke postupoval v
súlade s platnými právnymi predpismi.

Keďže neexistuje protiprávne /resp. neoprávnené/ konanie odporcu, resp. jeho zástupcov, nemôže
existovať ani príčinná súvislosť medzi vznikom nemajetkovej ujmy a neoprávneným konaním.

Súdnevyhovelnávrhunavrhovateľkyanevykonalňounavrhovanédokazovanie,nevyžiadalodzástupcu
odporcu v 2. rade, prípadne od špecializovaného súdu štatistiky o počte napadnutých vecí na špeciálny
súd od jeho vzniku podľa jednotlivých mesiacov až doposiaľ, o počte rozhodnutých vecí, o počtenapadnutých a rozhodnutých vecí na súd a počet veci pripadajúcich na jedného sudcu. Podľa názoru
súdu štatistické údaje o počte napadnutých a rozhodnutých vecí na jednotlivých súdoch sú právne
irelevantné v tomto prípade. Ako už súd hore uviedol, v prípade jednotlivých sudcov je dôležitý charakter

ich práce z iného pohľadu ako je počet napadnutých a rozhodnutých vecí. Na počet napadnutých a
logicky aj rozhodnutých vecí sudcovia nemajú vplyv, na niektoré súdy napadne aj niekoľkonásobne
viac vecí ako na iné súdy a sudcovia niektorých súdov mesačne potom vybavia aj viac spisov. Je
všeobecneznáme,žejeobrovskýrozdielvpočtochnapadnutýcharozhodnutýchvecímedzijednotlivými
okresnými súdmi a aj krajskými súdmi, preto porovnávať množstvo napadnutých a rozhodnutých vecí

na jednotlivých súdoch nie je podľa názoru súdu podstatné.

Súd sa pri rozhodovaní veci priklonil k právnym názorom zástupcov odporcu, vyjadreným aj v stanovisku
právnickej fakulty Trnavskej univerzity a z hore uvedených dôvodov návrh navrhovateľky zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p., úspešným zástupcom odporcu trovy konania

nevznikli, preto im ich náhradu súd nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Bratislava I, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ) uviesť proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§205a),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na súdny výkon rozhodnutia, alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona