Uznesenie Judgement was issued on

Decision was made at the court Okresný súd Námestovo

Judgement was issued by Mgr. Kazimíra Hallová

Judgement form – Uznesenie

Source – original document (the link may not work anymore)

Súd: Okresný súd Námestovo
Spisová značka: 3C/274/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5808899749
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Kazimíra Hallová
ECLI:

Uznesenie

Okresný súd Námestovo, samosudkyňou JUDr. Miriam Srogončíkovou v právnej veci žalobkyne: I. M.
- K., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom M., P. P. XX,. R. du F., XXXXX. S.. G. - P., Francúzska republika,
zastúpená: Ing. J. H., CSc., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom K. X,. proti žalovanému: Ľ. L., nar. XX.. XX..
XXXX,. bytom T., O. XXX/XX,. právne zastúpený : JUDr. P. M., advokát so sídlom v D. K., R. XX,. v
konaní o zaplatenie 41 492,40 EUR s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I/ Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 8 298,48 EUR s úrokom z omeškania 13% ročne od 31.
07. 2003 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II/ Vo zvyšnej časti sa žaloba z a m i e t a .

III/ Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou, doručenou súdu dňa 25. 03. 2004, sa pôvodný žalobca Prof. Dr. J. A. M. domáhal voči
žalovanému 1/ ( teraz žalovaný ) a žalovanej 2/ J. L., zaplatenia 41 492,40 EUR s príslušným úrokom

z omeškania od 03. 03. 2003 do zaplatenia a náhrady trov konania, titulom vydania bezdôvodného
obohatenia. Žalobu odôvodnil tým, že na základe nájomnej zmluvy zo dňa 08. 02. 1999 si prenajal u
žalovaných ubytovacie priestory, za ktoré sa zaviazal platiť im čiastku 49,79 EUR mesačne. Dňa 08.
02. 2002 bolo medzi pôvodným žalobcom a žalovanými uzavretá nová nájomná zmluva, na základe
ktorej bola zvýšená cena nájmu na 99,58 EUR mesačne. Okrem toho sa žalovaní zaviazali poskytovať
pôvodnému žalobcovi kompletnú lekársku a opatrovateľskú starostlivosť.

Postupnesažalovaný1/votreldopriaznepôvodnéhožalobcuaždotakejmiery,ženajskôrhopresvedčil,
že s ním bude chodiť do banky vyberať peniaze, a neskôr, že mu bude vzhľadom najmä na slabnúci
zrak pôvodného žalobcu aj disponovať finančnými prostriedkami. Žalovaný 1/ nadhodnocoval každý
výdavok, neustále hovoril, že treba z banky vybrať ďalšie peniaze. Takto získané peniaze začali žalovaní
používať pre svoje súkromné účely. Keď dcéra pôvodného žalobcu ( terajšia žalobkyňa ) uskutočnila
spolu s pôvodným žalobcom a určenou komisiou kontrolu účtov a hospodárenia, zistilo sa, že žalovaný

1/ svojím úmyselným a cieľavedomým konaním, zneužijúc dôveru pôvodného žalobcu, použil finančné
prostriedky pôvodného žalobcu na vlastné účely vo výške 59 007, 30 EUR. Pôvodný žalobca žalovaného
viackrát vyzval, aby túto sumu uhradil. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 30. 05. 2003 vyhlásil, že
uznáva použitie finančných prostriedkov pôvodného žalobu na vlastné účely, ale len vo výške 16 596,96
EUR a tieto je ochotný vrátiť. V ten istý deň zaplatil 8 298,48 EUR s tým, že rovnakú čiastku zaplatí do
30. 07. 2003. Doteraz však túto čiastku ani zostávajúci dlh neuhradil.Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že ju považuje za nedôvodnú. Pôvodný žalobca uňho býval, žalovaný
aj jeho rodina sa o neho starali. Všetky výdavky on osobne odsúhlasil. Ak sa na niektoré položky
nenachádzajú potvrdenia, pôvodný žalobca o tom vedel a akceptoval ich.

Na pojednávaní dňa 14. 02. 2006 žalobkyňa, ako právna nástupkyňa - dedička po pôvodnom žalobcovi,
zotrvala na podanej žalobe. Uviedla, že žalovaná suma predstavuje rozdiel medzi výberom peňazí,
ktoré boli uskutočnené z účtu pôvodného žalobcu a výdavkami, ktoré zdokladoval žalovaný ( pôvodne
žalovaný 1/ ), znížená o sumu 8 298,48 EUR, ktorú žalovaný vrátil. Zároveň zobral voči pôvodnej
žalovanej 2/ žalobu späť. Uznesením Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. 5C/127/2004-47 zo dňa

14. 02. 2006 bolo konanie voči pôvodnej žalovanej 2/ zastavené.

Žalovaný na pojednávaní dňa 14. 02. 2006 uviedol, že sa o pôvodného žalobcu staral nadštandardne,
čo vyplýva aj z toho, že jeho dcéra - terajšia žalobkyňa, mu dala dvakrát odmenu po 3319,39 EUR,
ako kompenzáciu za to, že nemohol ísť na dovolenku, aj nejaké dary na svadbu jeho detí. S ním nikto
neprediskutoval vyúčtovanie, ktoré bolo vykonané. Pri tomto vyúčtovaní nebol prítomný ani pôvodný
žalobca. Od pôvodného žalobcu prijal nájomné, úhradu za stravu a ak ho niekde viezol svojím osobným

autom, tak aj za to. Disponoval bankovými účtami pôvodného žalobcu, vedenými v slovenských
korunách, nie jeho devízovými účtami. Okrem toho uviedol, že list, ktorý sa nachádza v súdnom spise
na čl. 8 skutočne podpísal on, dopísal tam aj slovo „ poslednú „ , konal však v skrate, pretože p. H. a p. T.
naňho robili psychický nátlak. Podpísal ho preto, aby mal s dotyčnými pokoj. Keď ho prešlo rozrušenie,
tak si uvedomil, že takto to podpísať nemal. P. H. a p. T. navrhol, že im nechá auto, no oni mu povedali,

že čo je ich po tom, aby si ho predal. Domnieva sa, že to mysleli tak, že má auto predať a dať im peniaze.
Okrem toho žalovaný namietal, že minimálne časť uplatneného nároku je už premlčaná, a v prípade
úspechu v spore žiadal žalobkyňu zaviazať na náhradu trov konania.

Okrem výsluchu žalovaného súd vykonal dokazovanie výsluchom svedkov M. S., JUDr. J. T., A. H. a F.
C. a listinnými dôkazmi, založenými v súdnom spise, a to: nájomná zmluva zo dňa 08. 02. 1999, nájomná

zmluva zo dňa 08. 02. 2002, posledný pokus o zmierne vyriešenie sporu z čl. 7, vyjadrenie k pokusu o
zmier z čl. 8, potvrdenie o prevzatí čiastky 250 000,- Sk z čl. 9, osvedčením o dedičstve z čl.

32, výpismi z bankového účtu pôvodného žalobcu, cestovnými príkazmi a ostatnými dokladmi, ktoré
žalobkyňapredložilaakodoklady,zktorýchvychádzalovyúčtovanierozdielumedzivýbermizbankových
účtov pôvodného žalobcu a výdavkami, ktoré preukázal žalovaný, a dospel k záveru, že žaloba je

dôvodná len čiastočne.

Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( ďalej len „ OZ „ ) kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí obohatenie vydať. Podľa ods. 2 cit. ust. bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Vykonaným dokazovaním súd zistil, že pôvodný žalobca sa na základe nájomnej zmluvy zo dňa 08. 02.
1999 ubytoval v priestoroch, ktoré mu prenajal žalovaný a býval tam až do začiatku roku 2003. Počas
tohto obdobia ho pôvodný žalovaný splnomocnil na dispozíciu so svojím bankovým účtom, ktorý bol
vedený vo V., a.s. Dňa 19. 05. 2005 pôvodný žalobca zomrel a jeho jedinou dedičkou sa stala žalobkyňa.

Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že žalovaný, zneužijúc dôveru pôvodného žalobcu, ktorý mu umožnil disponovať

svojím účtom v banke, peniaze, ktoré vybral na základe tohto splnomocnenia, minul pre vlastnú potrebu
vo výške, zaplatenia ktorej sa domáha, a teda na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie,
ktoré musí vydať, ohľadne tejto okolnosti neuniesla dôkazné bremeno.

V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný mal povinnosť predkladať doklady, akým spôsobom
boli použité peniaze, ktoré vybral či už on, alebo pôvodný žalobca z bankového účtu pôvodného

žalobcu. Nebol teda povinný vykonať akékoľvek „ vyúčtovanie „ ohľadne týchto peňazí, na aké ho
žalobkyňa vyzývala. Nebolo preukázané, že by medzi pôvodným žalobcom a žalovaným bola uzavretázmluva o správe majetku, resp. že by na základe nejakého iného právneho titulu bol žalovaný povinný
predkladať žalobkyni vyúčtovanie peňazí vybratých z účtu pôvodného žalobcu. Ak pôvodný žalobca
splnomocnil žalovaného na dispozíciu so svojím účtom, urobil tak z vlastnej vôle, ako uvádza v žalobe z

dôvodu svojho zhoršeného zdravotného stavu, najmä slabnúceho zraku. Ani svedkovia, ktorí v konaní
vypovedali, a ktorí vyhotovili vyúčtovanie rozdielu medzi vybratými peniazmi a výdavkami pôvodného
žalobcu, nedokázali potvrdiť, že by si žalovaný skutočne predmetnú sumu vybral z účtu pôvodného
žalobcu, a ponechal si ju pre vlastnú potrebu. Podľa názoru súdu ak sa však niekto aj rozhodne
splnomocniť ako majiteľ bankového účtu inú osobu na dispozíciu s týmto účtom, určite ráta aj s tým,

že osoba, ktorá má právo účtom disponovať, peniaze použije tak, ako sa rozhodne, a nebude od nej
požadovať vyúčtovanie, príp. vysvetlenie, akým spôsobom tieto peniaze použila.

Naproti tomu vykonaným dokazovaním však bolo preukázané, že dňa 30. 05. 2003 žalovaný sa zaviazal
pôvodnému žalobcovi zaplatiť sumu 8 298,48 EUR do 30. 07. 2003. Pokiaľ sa žalovaný bráni tým,
že tento záväzok voči žalobkyni ( resp. ešte pôvodnému žalobcovi ) uznal pod psychickým nátlakom,
zároveň potvrdil, že písmo, ktorým je ručne dopísané do tohto dokumentu, je jeho písmom. Toto jeho

tvrdenie súd preto považuje za nevieryhodné, pretože ak by tento doklad podpísal pod tlakom, a v
rozrušení, ako uviedol, nie je pravdepodobné, že by bol v takom stave schopný sústrediť sa na jeho
obsah tak, že by do nej nejaké slovo zmysluplne dopísal, a pripísal by aj to, že túto opravu vykonal on.
Tiež v rámci výsluchu na poslednom pojednávaní uviedol, že p. T. a p. S. povedal, že nech si zoberú
jeho auto, čo korešponduje s textom dokumentu zo dňa 30. 07. 2003, kde sa uvádza, že sumu 250 000,-

Sk uhradí po predaji auta, nakoľko momentálne nemá žiadne finančné prostriedky. Túto čiastku však
žalobkyni ( resp. pôvodnému žalobcovi ) v termíne do 30. 07. 2003 neuhradil, a neurobil tak až doteraz.
Z potvrdenia, podpísaného žalovaným dňa 30. 07. 2003 vyplýva, že ide o reakciu na pokus o zmier z
čl. 7, kde ho pôvodný žalobca vyzval, aby prehlásil, že uznáva použitie jeho finančných prostriedkov na
vlastné účely vo výške 500 000,- Sk a tieto je ochotný vrátiť. Súd preto považuje za daný aj dôvod dlhu,

ktorý žalovaný uznal v tomto dokumente.

Podľa § 558 OZ prvá veta ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky,
predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval.

Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;

výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 10a nar. vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka ak došlo k omeškaniu pred 1. januárom 2009, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa
predpisov účinných do 31. decembra 2008.

Podľa § 3 cit. nar. vlády v znení účinnom do 31. 12. 2008 výška úrokov z omeškania je dvojnásobok

diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

Súd preto priznal žalobkyni nárok na zaplatenie 8 298,48 EUR titulom uznania dlhu, ktorý bol žalovaný
povinný splatiť do 30. 07. 2003. Keďže žalovaný v tomto termíne dlh nesplatil, dostal sa do omeškania
s platením peňažného záväzku a preto súd žalobkyni priznal právo na úrok z omeškania vo výške 13%

ročne, čo zodpovedá dvojnásobku diskontnej sadzby NBS, platnej ku dňu 31. 07. 2003, kedy došlo k
omeškaniu s plnením peňažného dlhu.

V prevyšujúcej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Súdprivyhlásenírozsudkuuložilpovinnosťnanáhradutrovkonaniažalobkyniakoúčastníkovi,ktorýmal
v konaní úspech len v pomerne nepatrnej časti, podľa § 142 ods. 3 OSP. Keďže však žalovaný, ktorému

súd priznal náhradu trov konania, tieto trovy v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudkunevyčíslil, súd mu v súlade s ust. § 151 ods. 1 OSP priznal právo len na náhradu trov vyplývajúcich zo
spisu ku dňu vyhlásenia rozsudku, s výnimkou trov právneho zastúpenia. Nakoľko však zo spisu, okrem
trov právneho zastúpenia, nevyplývajú žiadne iné trovy konania, ktoré vynaložil žalovaný, súd v tomto

rozsudku nepriznal náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Námestovo (§ 204 ods. 1 O.s.p.).

V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v § 42 ods. 3 O.s.p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, jeho datovania a

podpísania) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205
ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
O.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa
osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie
podľa osobitného zákona; (zákon č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien) a ak ide o rozhodnutie o
výchove maloletých detí, návrhom na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 ods. 1 O.s.p.).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.