Rozsudok Judgement was issued on Thursday, March 4, 2009

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/6/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7105208604
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2009
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2009:7105208604.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Angely Čechovej a JUDr. Ľuboša Kunaya vo veci žalobkyne Evy D., bytom T., I. XX, zast. JUDr.
Milanom Kuzmom, advokátom, Košice, Floriánska 16, proti žalovanému G. G., a.s., J., B. XX, IČO: 35
790 253, zast. JUDr. Patrikom Palšom, advokátom, Prešov, Masarykova 13, o ochranu osobnosti, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku 15C 64/2005-162 z 3.12.2007 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok okrem výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, tak, že žalovaný je povinný do 15 dní od právoplatnosti rozsudku uverejniť v denníku
Korzár prehlásenie tohto znenia: V článku uverejnenom dňa 11.6.2003 v denníku Korzár pod názvom

"Vychovávateľka sa sťažuje kvôli výpovedi, učitelia na škole sa sťažujú na vychovávateľku" s podtitulom
"Činnosť školského klubu detí na ZŠ Poľná bola pre nedostatok žiakov pozastavená" boli uvedené
nepravdivé tvrdenia týkajúce sa E. Suchej, že mala v školskom klube len pár, tri až päť rómskych detí,
ktoré dokázala prilákať len na videokazety, ktoré im púšťala v televízii, a keksíky a žiadnu inú činnosť
s nimi nevykonávala, že deti okolo 13.30 - 14.00 už odchádzali domov, takže pani Suchá nemala ani
naplnený pracovný čas, ani splnený pracovný úväzok, že sa snažila presviedčať rodičov rómskych detí,
aby ich k nej dali aspoň na hodinu, že o niektorých zápisných lístkoch nevedeli ani samotní rodičia detí a

existuje podozrenie, že boli sfalšované, že napriek jej slabým pracovným výkonom ju bývalý riaditeľ ZŠ
tak dlho držal, hoci to (zabezpečenie sponzorov) robila zvláštnym spôsobom, lebo korešpondenciu bez
vedomia riaditeľa písala v jeho mene a pokračovala v tom aj za pôsobenia novej riaditeľky, a že pred
deťmi nadávala na riaditeľku a aj k učiteľom bola neraz hrubá. Ľutujeme, že sme sa týmito tvrdeniami
dotkli vážnosti, dôstojnosti a občianskej cti pani E. Suchej, za čo sa jej ospravedlňujeme.

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti požadovaného
ospravedlnenia.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ako aj vo výroku o trovách konania, a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala ochrany osobnosti a
zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- Sk, a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa sa podanou žalobou o ochranu osobnosti domáhala
uloženia povinnosti žalovanému uverejniť na vlastné náklady v denníku Korzár ospravedlnenie za
nepravdivé tvrdenia uvedené v článku uverejnenom dňa 11.6. 2003 v denníku Korzár pod názvom
„Vychovávateľka sa sťažuje kvôli výpovedi, učitelia na škole sa sťažujú na vychovávateľku“ s podtitulkom„Činnosť školského klubu detí na Základnej škole Poľná bola pre nedostatok žiakov pozastavená“,
konkrétne za nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce údaje a tvrdenia, že nemala v školskom klube detí
dostatočnú dochádzku žiakov, že ich tam rodičia prestali prihlasovať a ich stav sa znížil tak, že školský

klub bol na zaniknutie, že mala v klube len pár, tri až päť rómskych detí, ktoré dokázala prilákať
len na videokazety, ktoré im púšťala v televízii a keksíky, a žiadnu inú činnosť s nimi nevykonávala,
že deti odchádzali okolo 13,30 - 14,00 hod. domov, takže nemala ani naplnený pracovný čas, ani
splnený pracovný úväzok, že sa snažila presviedčať rodičov rómskych detí, aby ich k nej dali aspoň
na hodinu, že o niektorých zápisných lístkoch nevedeli ani samotní rodičia a existuje podozrenie, že

boli sfalšované, že chodila ráno do klubu, aby sa jej počítal pracovný čas, aj keď nemala žiadne deti,
že jej boli ponúknuté iné miesta na iných základných školách, ale odmietla to, že ju bývalý riaditeľ
ZŠ napriek jej slabým pracovným výkonom držal tak dlho, hoci to (zabezpečenie sponzorov) robila
zvláštnym spôsobom, lebo korešpondenciu bez vedomia riaditeľa písala v jeho mene a pokračovala v
tom aj za pôsobenia novej riaditeľky, a že pred deťmi nadávala na riaditeľku a k učiteľom bola neraz
hrubá, ktorými tvrdeniami žalovaný veľmi intenzívne a neoprávnene zasiahol do zákonom chráneného

práva na ochranu jej osobnosti, v značnej miere znížil jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, ohrozil jej
možnosť riadne sa uplatniť v pracovnom procese u iného zamestnávateľa, hrubým spôsobom narušil
jej rodinné a priateľské vzťahy a vážne poškodil jej občiansku česť a dobré meno, preto sa domáhala
aj zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 50 000,- Sk, a žiadala priznať náhradu
trov konania. Súd prvého stupňa z výpovede žalobkyne zistil, že na Základnej škole Poľná 1 v Košiciach

(ďalej len „ZŠ“) odpracovala 33 rokov a tvrdenia zverejnené v denníku Korzár sa jej hlboko dotkli, že
pôsobila ako vychovávateľka v školskom klube detí na ZŠ Poľná 1 v Košiciach (ďalej len „ŠK“), ktorý
navštevovali biele aj rómske deti, že v období, kedy bol uverejnený článok (11.6.2003), navštevovalo
ŠK 16 detí a riaditeľkou školy bol vydaný príkaz na jeho zlikvidovanie, preto sa obrátila na starostu
mestskej časti, ako aj na odborový zväz, že pracovnú zmluvu mala uzatvorenú na 27- hodinový pracovný

úväzok a pracovala od 6,30 hod do 8,00 hod. a následne od 14,40 hod do 16,00 hod. denne, viedla aj
knihu dochádzok, kde sa riadne zapisovala, avšak táto kniha bola zlikvidovaná riaditeľkou školy, preto
sa začala zapisovať do knihy dochádzok pre materské školy a riaditeľka zlikvidovala aj túto knihu, že
rodičia prihlasovali deti do ŠK dobrovoľne, že v decembri 2002 bola žalobkyni doručená výpoveď z
pracovného pomeru, od 18.2.2003 bola práceneschopná a opäť nastúpila do zamestnania 17.2.2004,

kedy jej začala plynúť výpovedná doba, že od 1. 1. 2005 do 18. 6. 2005 bola zamestnaná v Detskom
domove na Uralskej 1 v Košiciach na zastupovanie počas práceneschopnosti a od 1. 2. 2006 mala
uzatvorenú pracovnú zmluvu na dobu určitú do 30. 6. 2006 na ZŠ na Masarykovej ul. v Košiciach, kde
pracovala ako vychovávateľka. Z výpovede svedka Jaroslava Vrábeľa, autora článku uverejneného v
denníku Korzár 11. 6. 2003, zistil, že tento článok bol napísaný na základe písomnej žiadosti žalobkyne a

poznámok jeho kolegyne Lucie Šaragovej, ktorá mala so žalobkyňou pohovor, na základe čoho inicioval
osobné stretnutie s riaditeľkou ZŠ Poľná 1 v Košiciach Evou Tkáčikovou, ktorá poskytla rozhovor a išlo
o doslovný prepis do tohto článku, a následne po rozhovore mu riaditeľka ponúkla možnosť rozhovoru
s ďalšími členmi pedagogického zboru, ktorí sa vyjadrovali k osobe žalobkyne tak, ako ju poznali a
ako s ňou prichádzali do kontaktu, a pri písaní článku vychádzal z uvedených podkladov. Z výpovede

svedkyne PaedDr. Evy Tkáčikovej, ktorá v r. 2002 - 2003 pôsobila na ZŠ Poľná 1 v Košiciach ako
riaditeľka školy, mu vyplynulo, že pri nástupe do funkcie bola upozornená vedúcim odboru, ako aj
inšpektorkou odboru na prípad žalobkyne, ktorá nebola dostatočne pracovne vyťažená, za každú cenu
sa snažila zachovať školský klub a vykazovala v ňom 30 detí, avšak išlo o fiktívne počty, lebo prihlášky
boli vypísané rukou a podpísané žalobkyňou, že na tieto fiktívne počty a prihlášky sa sťažovali rodičia

detí, že žalobkyňa nútila deti, aby prichádzali do školy na 7,00 hod. ráno, pričom išlo o rómske deti,
ktoré mali matky doma na materskej dovolenke a tento čas im vôbec nevyhovoval, že bola nedôsledná
aj pri plnení pracovných povinností, keď ráno prišla do práce, vypila kávu a častokrát ju aj rodičia videli
v meste, pričom v popoludňajších hodinách sa prišla odpísať, že sama viackrát videla, ako púšťala
deťom video, pričom išlo o veľké deti a ona pritom pila kávu, že z týchto kontrol vyhotovovala písomné

záznamy, avšak žalobkyňa ich odmietla podpísať a všetky materiály ohľadom žalobkyne sa nachádzali
v jej osobnom spise, ktorý sa po zrušení školy stratil, že sa snažila ponúknuť žalobkyni prácu na
skrátený úväzok, s čím za žiadnych okolností nesúhlasila, preto na pokyn odboru školstva sledovala jej
dochádzku, čo jej žalobkyňa neustále vyčítala, že ju kontroluje, a neskôr sa žalobkyňa rozhádala aj s
učiteľským kolektívom, ktorý obviňovala a ohovárala, a častokrát ohovárala aj riaditeľku školy, pričom

sa na ňu sťažovali aj rodičia a vyjadrovali sa k tomu aj deti, ktoré v popoludňajších hodinách utekali
zo školského klubu z toho dôvodu, že boli hladné už okolo 13,30 hod., keďže išlo o rómske deti, ktoré
žalobkyňa lákala predovšetkým na sladkosti a ich rodičom sa snažila dať príkazom, aby posielali deti
do ŠK na 7,00 hod. ráno, pričom problémy vznikli aj s tým, že sa nevykazovali prostriedky za účasť vŠK, keďže v ňom boli denne dve až tri deti, aj to nie pravidelne a ZŠ v uvedenom období navštevovalo
123 žiakov, išlo o rómske aj nerómske deti a 70 % detí pochádzalo z detského domova, ktoré mali
svoje vychovávateľky, a preto aj z týchto dôvodov ŠK nebol vyťažený. Z výpovede svedkyne PaedDr.

Marty Sekelovej, zástupkyne vedúceho odboru školstva Okresného úradu Košice III, mu vyplynulo, že
riaditeľka školy dala žalobkyni výpoveď pre organizačnú zmenu z dôvodu, že žalobkyňa nemala náplň,
nemala deti v ŠK a nevykazovala žiadnu činnosť ako vychovávateľka, pričom bola jej ponúknutá iná
práca na ZŠ na Fábryho a na Maurerovej v Košiciach. Z výpovede svedka Ing. V. T., ktorý v r. 2003
pôsobil ako starosta Mestskej časti Košická Nová Ves, zistil, že Mestská časť Košická Nová Ves nebola

zriaďovateľom ZŠ Poľná 1 v T., ktorá od mája 2002 mala právnu subjektivitu a pracovnoprávne vzťahy
riešil riaditeľ školy, že žalobkyňa sa sťažovala na medziľudské vzťahy, ako aj na vzťah medzi ňou
a riaditeľkou školy a on sa snažil tieto vzťahy urovnať a dať ich do poriadku, pričom napätie medzi
riaditeľkou školy a žalobkyňou spočívalo v tom, že ŠK navštevovalo málo detí, a preto sa riaditeľka školy
rozhodla ŠK zrušiť, a že v čase riaditeľa J. Hubu na tejto škole nedorozumenia ani písomné sťažnosti
neboli. Z výpovede svedkyne Janky Kvačkajovej, zást. MŠ na Poľnej ul. v Košiciach, mu vyplynulo, že

žalobkyňa deťom v ŠK púšťala kazety, dávala im omaľovanky a sladkosti, z toho dôvodu, aby deti ŠK
navštevovali radi, a preto ju deti obľúbili, že v ŠK si deti písali aj domáce úlohy a rodičia boli tomu radi,
že domáce úlohy deti nemusia písať doma. Vykonal tiež dôkaz oboznámením obsahu osobného spisu
žalobkyne (predloženého Mestom Košice, Tr. SNP 48/A), z ktorého zistil, že riaditeľka školy PaedDr.
Eva Tkáčiková dňa 9.11.2002 dala žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/

Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti a dňa 9.3.2004 rozviazala s ňou pracovný pomer okamžitým
skončením pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce ku dňu 12.3.2004, že
podľa pracovnej náplne žalobkyňa mala vykonávať priamu výchovno-vzdelávaciu činnosť zameranú na
všestranné rozvíjanie vedomostí, zručností a návykov detí a žiakov, plniť úlohy v oblasti estetickej úpravy
priestorov školy, vykonávať záujmovú a rekreačnú činnosť v čase mimo vyučovania, prácu s deťmi a

žiakmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami začlenenými do štandardného vzdelávania,
systematicky doplňujúcu školskú výučbu po splnení podmienok určených právnym predpisom danú v
rozvrhu a rozsahom práce. Z prehľadu o dochádzke žiakov za mesiace október až december 2002 zistil,
že v uvedených mesiacoch bolo prihlásených v ŠK 19 žiakov a v mesiaci október 2002 školský klub
navštevovalo - 12 žiakov, v novembri 2002 - 8 žiakov a v decembri 2002 - 6 žiakov. Oboznámil obsah

spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. 39C 13/2004, z ktorého mu vyplynulo, že žalobkyňa podala
žalobu o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa 29.11.2002 danej jej riaditeľkou
ZŠ Poľná 1 v Košiciach podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti, o ktorej
doposiaľ nebolo rozhodnuté, že riaditeľka ZŠ rozhodnutím č. 1/2002 z 27. 11. 2002 rozhodla o zrušení
ŠK z dôvodu, že počet žiakov navštevujúcich ŠK klesol na 10, že riaditeľ školy Mgr. I. Y. oznámil

Okresnému úradu Košice III, že v pripravovanej organizácii šk. roku 2002/2003 neuvažuje s vytvorením
oddelenia ŠK, preto vychovávateľka Eva D. je naďalej vykazovaná ako prebytočná a riaditeľstvo školy
s jej zaradením na tejto škole v šk. roku 2002/2003 neráta. Z obsahu spisu uvedenej sp. značky mu
vyplynulo, že C. J., matka žiačky 5. ročníka Jolany J., podala dňa 24. 1. 2003 oznámenie riaditeľstvu
školy, že v šk. roku 2002/2003 nepodala prihlášku do ŠK pre dcéru Jolanu J. a nepozná ani dôvod,

prečo bola dcéra v septembri 2002 do ŠK zapísaná. Z obsahu spisu sp. zn. 39C 13/2004 oboznámil
tiež výpovede svedkýň Mgr. R. L. a R. I., učiteliek ZŠ, z ktorých mu vyplynulo, že riaditeľka školy
rozviazala pracovný pomer so žalobkyňou z dôvodu, že nemala dosť detí, lebo to boli rómske deti a často
vymeškávali v dopoludňajších aj popoludňajších hodinách, a tiež aj kvôli nezhodám, ktoré žalobkyňa
mala s kolegyňami, že veľakrát nadávala na kolegov, aj na dôchodcov, ktorí pracovali a vyčítala im, že

berú prácu iným, že žalobkyňa pracovnú disciplínu dodržiavala v rámci toho, ako deti navštevovali ŠK,
že odchádzala z práce a nepovedala kam, a nerešpektovala príkazy riaditeľky školy.

Vychádzajúc z ust. § 11 a § 13 ods. 1,2 a 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), čl. 19 ods. 1 a čl.
26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR (ďalej len Ústavy) súd prvého stupňa konštatoval, že právo na ochranu

osobnosti prináleží každej fyzickej osobe a podľa ustálenej súdnej praxe predmetom ochrany podľa §
11 OZ sú také rýdzo osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko
spojené, že občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby prichádza do úvahy iba pri protiprávnych
zásahoch,t.j.ktorésúvrozporesobjektívnymprávomazhľadiskaposkytnutiaochranyniejevýznamné,
či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene alebo nezavinene, alebo vedome či nevedome, ale stačí,

žebolobjektívnespôsobilývyvolaťohrozeniealebonarušeniechránenýchprávosobnostifyzickejosoby,
že za neoprávnený zásah sa nepovažuje kritika, ak je pravdivá a súčasne svojou formou primeraná a
neoprávneným zásahom nie sú ani podnety, upozornenia a sťažnosti urobené primeraným spôsobom
adresované príslušným orgánom. Zdôraznil, že cit. články Ústavy vyjadrujú základné ústavné hodnotyprávneho poriadku Slovenskej republiky ako demokratického právneho štátu a povinnosťou súdu je
interpretovať jednotlivé zákonné ustanovenia z pohľadu účelu a ochrany ústavne garantovaných práv
a slobôd a pri strete slobody prejavu a práva na ochranu pri neoprávnenom zásahu treba dbať na to,

aby nebola jednému z týchto práv daná prednosť pred právom druhým, preto je vždy nutné skúmať
intenzitu porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu
a s právom na informácie, pritom súčasne je nutné, aby neoprávnený zásah bezprostredne súvisel s
porušením chráneného práva, t.j. aby tu existovala príčinná súvislosť medzi nimi, že k takému zásahu
môže dôjsť iba vtedy, ak presiahol určitou prípustnou intenzitou takú mieru, ktorú už nemožno tolerovať,

že sloboda prejavu predstavuje jeden z najdôležitejších základov demokratickej spoločnosti a jednu
z hlavných podmienok rozvoja každého jednotlivca, a preto sa vzťahuje nielen na informácie alebo
myšlienky priaznivo prijímané, ale aj na tie, ktoré zraňujú alebo znepokojujú a tiež aj na nadnesené
a zveličujúce názory, a bežná periodická tlač (akou je aj žalovaným vydávaný denník) je určená na
informovanie najširšej verejnosti a v konkrétnych prípadoch musí sa uchyľovať k istým zjednodušeniam,
preto nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie, či skreslenie musí viesť nutne k zásahu

do práv dotknutých osôb, keďže v takom prípade nemožno trvať na úplnej presnosti skutkových
tvrdení, ale významné je, aby celkové vyznenie podávanej informácie zodpovedalo pravde, že pre
odlíšenie kritiky od neoprávneného zásahu je rozhodujúce hľadisko pravdivosti, vecnosti a objektívnosti
a kritikou sledovaného cieľa, čo bude dané vždy z obsahu, formy a miesta napísaného článku, kde bol
uverejnený, a kritika musí byť adresná, ale rozhodujúce je hľadisko pravdivosti konkrétneho obsahu

článku. Vychádzajúc z uvedených zásad skúmal, či v danom prípade ide o neoprávnený zásah do
osobnostných práv žalobkyne alebo len o právo na informácie a slobodu vyjadrovania názorov pri
zverejnení aj kritických názorov. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že uverejnením článku
nedošlokneoprávnenémuzásahudoosobnostnýchprávžalobkyne,ktorýzásahanineprivodilžalobkyni
objektívne ujmu na právach chránených ust. § 11 a nasl. OZ, lebo úsudky kolektívu riaditeľky školy a

jej samotnej uvedené v článku nepresiahli neprípustnú mieru a tvrdenia v ňom uvádzané, že žalobkyňa
nemala v ŠK dostatok žiakov, že nemala naplnený pracovný čas, že o niektorých zápisných lístkoch
nevedelianirodičiaažepredvýpoveďoujejboliponúknutéinémiestasúpravdivé,apretovdanejsituácii
uloženie občianskoprávnej sankcie žalovanému vo forme navrhovanej povinnosti by bolo neprípustným
aprotiústavnýmobmedzenímjehoprávanasloboduprejavu,asankcionovaniežalovanéhozarealizáciu

práva na slobodu prejavu nie je v danej veci nevyhnutné. Vzhľadom na to, že vykonaným dokazovaním
nemal preukázanú neoprávnenosť zásahu žalovaného uverejnením údajov v denníku Korzár dňa 11. 6.
2003, ani vznik nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s týmto zásahom, keďže tvrdenie žalobkyne,
že zverejnený článok poškodil jej vážnosť u spoluobčanov, hrubým spôsobom narušil jej rodinné a
priateľské vzťahy, vážne poškodil jej občiansku česť a dobré meno a znížil jej dôstojnosť a vážnosť v

spoločnosti, nebolo žiadnym spôsobom preukázané, preto z uvedených dôvodov žalobu ako nedôvodnú
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 150 O.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
náhradu trov konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, za ktoré považoval okolnosti,
ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a postoj účastníkov v konaní, prihliadajúc aj na sociálne
pomery na strane žalobkyne, bol toho názoru, že žalobkyňa môže trovy konania uhradiť len s veľkými

ťažkosťami, preto náhradu trov konania úspešnému žalovanému nepriznal.

Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobkyňa i žalovaný.

Žalobkyňa podané odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.,

lebo bola toho názoru, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznila, že
obsahom práva na česť a ľudskú dôstojnosť je najmä právo brániť sa proti neoprávneným zásahom do
cti a neoprávneným je zásah spočívajúci v nepravdivých skutkových tvrdeniach, že právo na česť požíva
občianskoprávnu ochranu dokonca aj voči pravdivým difamačným tvrdeniam, pokiaľ sú uvedené formou,

v súvislostiach alebo za okolností, že objektívne vyvolávajú dojem skresľujúci pravdu, čím pôsobia
difamačne, že občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na objektívnom zodpovednostnom
princípe, preto na vznik tejto zodpovednosti sa nevyžaduje zavinenie, a nakoľko sa jedná o objektívnu
zodpovednosť, je povinnosťou žalovaného preukázať, že nedošlo k neoprávnenému zásahu, teda že
všetky uvedené tvrdenia sú pravdivé a nestačí preukázať pravdivosť len jedného alebo niekoľkých

tvrdení. Poukázala na to, že žalovaný dňa 11.6.2003 v denníku Korzár uverejnil článok, ktorým hrubým
spôsobom zasiahol do jej práva na česť a ľudskú dôstojnosť, lebo tento článok podáva veľmi negatívny
obraz o nej ako o osobe a o jej charakterových vlastnostiach, rovnako aj o jej správaní, keď udalosti z
určitého obdobia prezentuje jednostranne, čo vrhá na ňu veľmi zlé svetlo v očiach verejnosti. Bola tohonázoru, že uverejnením článku došlo k neoprávnenému zásahu do jej cti a ľudskej dôstojnosti, nakoľko
je nesporné, že skutkové tvrdenia v ňom uvádzané sú nepravdivé alebo pravdu skresľujúce a žalovaný
počas celého konania nepredložil jediný dôkaz, ktorým by potvrdil pravdivosť uvedených skutočností,

a keďže predmetný článok bol založený na tvrdeniach riaditeľky Tkáčikovej, samotná výpoveď tejto
svedkyne ako taká nemôže potvrdiť hodnovernosť skutočností v ňom uvádzaných, nakoľko ide len o ich
zopakovanie tou istou osobou. Poukázala na to, že žiaden z ďalších vypočutých svedkov žalovaným
uvádzané skutočnosti nepotvrdil, práve naopak, svedkyňa Kvačkajová vo svojej výpovedi ju opísala ako
zodpovednú a svedomitú osobu, ku ktorej rodičia radi nahlasovali svoje deti, nakoľko im pomáhala pri

písanídomácichúloh,precvičovalasnimiučivo,rôznymiaktivitamiimvypĺňalavoľnýčas,atedasiriadne
plnila svoj pracovný úväzok. K jednotlivým tvrdeniam uverejneným v článku uviedla, že predloženými
dôkazmi o dochádzke žiakov v r. 2002 bolo jednoznačne vyvrátené tvrdenie, že „za posledné štyri roky
nemala v ŠK deti dostatočnú dochádzku žiakov“, a tvrdenie o tom, že „v ŠK mala len pár tri až päť
rómskych detí, ktoré dokázala prilákať len na videokazety, ktoré im púšťala v televízii a keksíky a
žiadnu inú činnosť s nimi nevykonávala“, v predmetnom článku vyznieva, akoby vykonávala činnosti,

ktoré neboli náplňou jej práce a týmto spôsobom uplácala deti, aby ostávali v ŠK, avšak svedkyňa
Kvačkajová jednoznačne potvrdila, že deťom v ŠK vypĺňala čas aktívnym spôsobom, a teda sa s nimi
učila, pomáhala im robiť domáce úlohy a sami rodičia s tým boli spokojní, preto nie je pravdivé tvrdenie,
že by s deťmi nevykonávala žiadnu inú činnosť. K tvrdeniu, že „deti odchádzali domov okolo 13,30 -14,00
hod., takže nemala naplnený pracovný čas ani splnený úväzok“ uviedla, že ak by si túto skutočnosť

žalovaný overil v čase písania článku z knihy dochádzky, do ktorej sa aj napriek obštrukciám vtedajšej
riaditeľky Tkáčikovej pravidelne zapisovala, bol by zistil, že ani toto tvrdenie nie je pravdivé, nakoľko v
tejto knihe bol jasne zadokumentovaný čas príchodu a čas odchodu jednotlivých zamestnancov školy,
avšak bez ohľadu na to, či mala v ŠK v ten ktorý deň 19 alebo 1 dieťa, jej pracovný čas bol ustanovený
do 16,00 hod., a teda v škole musela zostávať až do tejto hodiny a nikdy sa nestalo, aby pracovisko

opustila skôr, pretože by tým zavdala dôvod k okamžitému skončeniu pracovného pomeru pre hrubé
porušenie pracovných povinností. Zdôraznila, že počet detí v ŠK je rozhodujúci z pohľadu zachovania
samotného ŠK, avšak nie z pohľadu naplnenia, či nenaplnenia jej pracovného času, pričom predmetný
článok v čitateľovi zanecháva dojem, akoby po odchode detí o 14,00 hod. pracovisko taktiež opúšťala,
čo však nie je pravdou, a rovnako nie je pravdivý ani údaj o tom, že „sa snažila presviedčať rodičov

rómskych detí, aby ich k nej dali aspoň na hodinu“, čo svedkyňa Kvačkajová jednoznačne vo svojej
výpovedi potvrdila, keď uviedla, že rodičia dávali svoje deti do ŠK radi, nakoľko sa im plne venovala,
pričom tento údaj uverejnený v novinách ju vykresľuje ako osobu, ktorá sa snaží za každú cenu udržať
si zamestnanie, a to aj za cenu nátlaku na rodičov detí. Za najzávažnejšie obvinenie v celom článku
považovala tvrdenie, že „o niektorých zápisných lístkoch nevedeli ani samotní rodičia detí a existuje

podozrenie, že tieto boli sfalšované“, ktorým ju žalovaný dokonca obviňuje z trestného činu podvodu,
a v značnej miere tým došlo k zníženiu jej dôstojnosti, keď takéto tvrdenie je o to závažnejšie, že bolo
uverejnené v periodiku, ktoré má v regióne povesť seriózneho denníka, a teda vytvára predpoklad, že
takýto údaj je riadne overený a podopretý ďalšími skutočnosťami, avšak žalovaný si pravdivosť tohto
tvrdenia vôbec neoveril u rodičov detí, dokonca sa v tomto konaní ani nepokúsil akokoľvek toto tvrdenie

preukázať. K tvrdeniu, že „jej boli ponúknuté iné miesta na iných ZŠ, ale tieto odmietla“, uviedla, že je
nepravdivé, resp. pravduskresľujúce, lebo k žiadnej ponuke zo strany jej zamestnávateľa nikdy nedošlo
a aj keď je pravdou, že bola vyzvaná vedením školy, aby sa zaujímala o prácu na iných školách z
dôvodu, že pravdepodobne dôjde k zániku ŠK a túto výzvu aj uposlúchla, avšak na žiadnej zo škôl jej
nevedeli ponúknuť pracovné miesto z rovnakých dôvodov prečo dochádzalo k zániku ŠKD v Košickej

Novej Vsi, teda pre nedostatočnú dochádzku detí, pričom podľa jej názoru ponuka pracovného miesta
je niečím úplne iným ako výzva na hľadanie si nejakého miesta. Poukázala na to, že žalovaný v konaní
nepredložil jediný relevantný dôkaz, nevypočul jediného svedka, ktorý by túto skutočnosť potvrdzoval,
lebo ak by boli vypočutí terajší riaditelia škôl, jednoznačne by sa preukázalo, že nebolo žiadne iné
vhodné pracovné miesto pre ňu na žiadnej inej škole. Tvrdenie, že „bývalý riaditeľ ZŠ ju napriek jej

slabým pracovným výkonom držal tak dlho, pretože zabezpečovala sponzorov pre školu, hoci to robila
zvláštnym spôsobom, lebo korešpondenciu bez vedomia riaditeľa písala v jeho mene a pokračovala v
tom aj za pôsobenia novej riaditeľky“ nebolo žiadnym spôsobom preverené a nie je zrejmé na základe
čoho žalovaný uviedol tvrdenie o jej slabých pracovných výkonoch, keďže si nepreveroval hodnotenia
učiteľov a pedagogických pracovníkov, nejaké záznamy, príp. sťažnosti na jej prácu a nekriticky prevzal

difamujúce tvrdenia jedinej osoby, bývalej riaditeľky Tkáčikovej, a čo sa týka získavania sponzorov v
mene riaditeľa, na pojednávaní predložil jednoznačný písomný dôkaz o tom, že bola písomne poverená
riaditeľom školy na získavanie sponzorov pre školu. Napokon k tvrdeniu, že „pred deťmi nadávala
na riaditeľku a k učiteľom bola neraz hrubá“, poukázala na uznesenie Okresnej prokuratúry KošiceI sp. zn. 2Pv 683/04-62, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie vo veci ohovárania, keď v trestnom
konaní nebolo preukázané, že by sa takého konania dopustila. Uviedla, že zverejnenými tvrdeniami,
ktoré sa nezakladali na pravde, žalovaný vážne poškodil jej občiansku česť a v značnej miere znížil jej

dôstojnosť a vážnosť spoločnosti, hrubým spôsobom narušil jej rodinné a priateľské vzťahy a ohrozil jej
možnosť riadne sa uplatniť v pracovnom procese u iného zamestnávateľa. Súhlasila s názorom súdu
prvého stupňa, že v danom prípade ide o stret základných práv garantovaných ústavou, a to práva na
zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena s právom na slobodu
prejavu a že nie je možné dať jednému z týchto práv prednosť pred právom druhým, avšak podľa jej

názoru súd prvého stupňa svojím rozhodnutím práve takýmto hrubým spôsobom narušil rovnováhu
medzi týmito právami, keď jednoznačne obmedzil právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a jej osobnej
cti na úkor práva na slobodu prejavu žalovaného. Zdôraznila, že právo na slobodu prejavu nemôže
znamenať a ani neznamená, že ktokoľvek môže povedať čokoľvek bez ohľadu na to, či sú jeho tvrdenia
nepravdivé, urážlivé alebo osočujúce, lebo hranice každého základného práva jednotlivca sú dané
právami iných, do ktorých nie je možné zasahovať a nie je možné výkonom jedného práva obmedzovať

ostatných vo výkone ich práv a musia byť vytýčené hranice slobode prejavu názorov vyjadrujúcich
hodnotiace úsudky (kritiku) tak, aby neohrozovali slobodný rozvoj osobnosti iných ľudí. Považovala za
nesprávny záver súdu prvého stupňa, že v danom prípade išlo o kritiku, ktorá je prípustná a je prejavom
práva na slobodu prejavu, a zdôraznila, že je potrebné rozlišovať medzi kritikou oprávnenou a kritikou,
ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na česť a ľudskú dôstojnosť, že ak má ísť o

kritiku oprávnenú, táto musí byť vecná a konkrétna a primeraná, čo do obsahu a formy, nevybočujúca z
medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného cieľa, pričom požiadavka
vecnosti kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností, ktoré musia byť konkrétne
uvedené, aby adresát mal možnosť túto kritiku preskúmať a vytvoriť si vlastný názor a zároveň aby
nevznikli falošné predstavy o skutočnostiach, ktoré slúžili kritike za podklad, že ak tieto podklady

nie sú pravdivé a kritika je difamujúca, nemožno kritiku považovať za oprávnenú, pričom hodnotiaci
úsudok musí byť záverom, ktorý je možné z uvedených skutočností vyvodiť, z čoho vyplýva, že nie je
možné považovať za prípustnú takú kritiku, ktorá vôbec nevychádza zo žiadneho skutkového podkladu.
Poukázala na to, že v danom prípade sa kritika opiera o tvrdenie jedinej osoby bez toho, aby žalovaný
zisťovalskutkovýpodkladtýchtotvrdeníaichpravdivosťverifikoval,pretovžiadnomprípadetunemožno

tvrdiť, že by kritika vychádzala z pravdivých skutkových podkladov, nakoľko tvrdenia jednej osoby nie
je možné považovať za pravdivé, pokiaľ nie sú podložené objektívnymi skutočnosťami, a naviac ak
sa diametrálne odlišujú od jej tvrdení. Zastávala názor, že v danom prípade žalovaný uverejnením
predmetného článku prekročil všetky prípustné medze oprávnenej kritiky a hrubým spôsobom zneužil
právo na slobodu prejavu, ktorá spolu so slobodou tlače predstavuje jedno zo základných práv, na

ktorých je vybudovaná demokratická spoločnosť, avšak demokracia neznamená svojvôľu, a anarchiu,
lebo každé právo má svoje medze, prekročenie ktorých nemôže byť tolerované a je práve úlohou súdov,
abytietohranicesvojimirozhodnutiamivymedzili,pretoanirozhodnutievzmyslepodanejžalobynemôže
obmedziť legitímne právo na slobodu prejavu, ale prinúti žalovaného zodpovedne pristupovať k tomuto
právu, dôkladne si overiť uvádzané údaje a skutočnosti a priniesť skutočne objektívnu kritiku, ktorá bude

na prospech každému, nielen na prospech predajnosti jeho novín. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
navrhla, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal jej náhradu trov
prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.

Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku vo výroku, ktorým súd účastníkom náhradu trov konania

nepriznal, navrhol ho v tejto časti podľa § 220 O.s.p. zmeniť a priznať mu náhradu trov konania.
Odvolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci, t.j. odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2
písm. f/ O.s.p., a okrem toho napadnutý rozsudok v časti trov konania považoval za nepreskúmateľné.
Citoval ust. § 142 ods. 1 a § 150 O.s.p. a poukázal na to, že v danom prípade mal vo veci plný
úspech, a preto má nárok na náhradu trov konania, ktoré účelne vynaložil na bránenie svojho práva,

preto súd prvého stupňa nesprávne rozhodol, ak mu ako úspešnému účastníkovi konania náhradu
trov konania nepriznal. Bol toho názoru, že v danom prípade je nevyhnutné zvážiť aj ústavnoprávne
hľadisko náhrady trov konania, a to najmä podľa čl. 12 Ústavy SR (rovnosť subjektov) a podľa čl.
46 Ústavy SR (právo na súdnu ochranu), ako aj preventívnu funkciu výroku o náhrade trov konania
spočívajúcu v ochrane účastníka pred šikanóznymi žalobami a neúspešným uplatňovaním práv. Bol

toho názoru, že uverejneným článkom realizoval svoje ústavné a zákonné právo na slobodu prejavu a
žiadnym spôsobom neporušil právo žalobkyne, čo nakoniec skonštatoval aj súd prvého stupňa, preto
na základe tejto skutočnosti mu mala byť priznaná náhrada trov konania, ktoré vynaložil na úspešné
bránenie svojho práva slobodne rozširovať informácie, keďže v danom prípade neboli preukázanédôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by súd nemusel priznať úspešnému účastníkovi
náhradu trov konania. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa okrem uvedenia výšky čistého mesačného
príjmužalobkyneneuviedolvôbecžiadnemajetkovépomery,ktorébyodôvodňovalinepriznanienáhrady

trov, ani neodôvodnil, prečo čistý mesačný príjem vo výške 12.500,- Sk (takmer priemerná mzda v
hospodárstve za r. 2007), nepovažoval za dostatočný za účelom náhrady trov konania úspešnému
účastníkovi a prečo žalobkyňa môže trovy konania uhradiť len s veľkými ťažkosťami, preto z týchto
dôvodov považoval rozhodnutie v časti trov konania za nepreskúmateľné. Poukázal tiež na to, že
žalobkyňa počas celého súdneho konania bola zastúpená advokátom, čo samo o sebe vylučuje záver

o jej nesolventnosti, a okrem toho ani prípadná samotná nesolventnosť účastníka konania (čo v tomto
prípade nebolo preukázané) nie je dôvodom na skúmanie, či sa úspešnému účastníkovi konania
nemá nepriznať náhrada trov konania. Zastával názor, že použitie ust. § 150 O.s.p. v danom prípade
neodôvodňujú ani okolnosti konkrétneho prípadu, ani okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu
nároku a postoje účastníkov, a v tejto súvislosti poukázal na to, že žalobkyňa okrem dvoch súdnych
konaní vedených voči nemu, viedla v minulosti aj niekoľko ďalších konaní ohľadom jej odchodu z

pracoviska a vzťahov na pracovisku, pričom údajné porušenie jej práv bolo predmetom mnohých jej
sťažností, trestného konania atď. a v týchto konaniach nepreukázala opodstatnenosť svojich tvrdení,
preto sa predmetné súdne konanie javí ako zjavne neúčelné uplatňovanie práva, nakoľko bolo viackrát
konštatované, že žalobkyňa neutrpela ujmu na svojich právach, a on (žalovaný) o týchto skutočnostiach
iba objektívne informoval, a to dokonca na žiadosť žalobkyne, preto nie je dôvod, aby ako úspešný

účastník v tomto konaní nemal nárok na náhradu jeho trov v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. So
zreteľom na uvedené navrhol rozsudok vo výroku o trovách konania zmeniť a priznať mu náhradu trov
prvostupňového konania, ktoré vyčíslil vo výške 42.946,50 Sk, ako aj náhradu trov odvolacieho konania
vo výške 1.905,50 Sk.

Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že rozsudok vo výroku o náhrade trov
konania považuje za vecne správny a spravodlivý, s prihliadnutím na osobné, majetkové a zárobkové
pomery účastníkov a okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku. Nesúhlasila s tvrdením
žalovaného, že jej právne zastupovanie v spore vylučuje záver o jej nesolventnosti, lebo pri uplatňovaní
právanaochranuosobnostiniejevôbecmožnéviesťsporbezodbornejprávnejpomoci,pričomsamotná

skutočnosť, že bola v konaní zastúpená advokátom na základe plnej moci, a nie na základe ustanovenia
súdom, ešte neznamená, že nespĺňala podmienky na ustanovenie zástupcu z radov advokátov v zmysle
§ 30 O.s.p. Tvrdenia žalovaného, že viedla niekoľko ďalších konaní ohľadom jej odchodu z pracoviska
a vzťahov na pracovisku a že porušenie jej práv bolo predmetom mnohých jej sťažností, trestného
konania atď., považovala za zavádzajúce a k tomu uviedla, že vedie len jedno konanie o zaplatenie

náhrady mzdy, ktoré nemá nič spoločné s nárokom uplatňovaným voči žalovanému v tomto konaní,
že trestné konanie vedené voči nej pre trestný čin ohovárania bolo právoplatne zastavené, čo bolo
jedným z dôvodov, prečo bola nútená podať žalobu voči žalovanému, nakoľko vo svojom nepravdivom a
difamujúcom článku vôbec nevzal do úvahy výsledky vyšetrovania a v plnom rozsahu prevzal a uverejnil
tvrdenia o tom, že urážala riaditeľku a učiteľov pred žiakmi, a to aj napriek tomu, že tieto tvrdenia boli

v trestnom konaní vyvrátené.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok vo veci samej
potvrdiť ako vecne správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania, lebo bol toho názoru, že súd
prvého stupňa rozhodol o žalobe na základe dostatočne vykonaného dokazovania, v súlade s platnými

právnymi predpismi a správne zhodnotil skutkový a právny stav veci.

Žalovaný sa napriek riadnemu predvolaniu na odvolacie pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť
ospravedlnil listom z 19.2.2009 z dôvodu účasti na pojednávaní vo veci sp. zn. 17C 77/2006 na
Okresnom súde v Prešove a nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov, preto podľa §

211 ods. 3 a § 101 ods. 2 O.s.p. bola vec prejednaná v neprítomnosti žalovaného.

Odvolací súd prejednal vec v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1,3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov, v súlade s ust. § 213 ods. 3 a 4 O.s.p. zopakoval dokazovanie oboznámením
obsahučlánkusnázvom„Vychovávateľkasasťažujekvôlivýpovedi,učitelianaškolenaškolesasťažujú

na vychovávateľku“ s podtitulkom „Činnosť školského klubu detí na Základnej škole Poľná bola pre
nedostatok žiakov pozastavená“ uverejneného dňa 11.6.2003 v denníku Korzár, doplnil dokazovanie
oboznámenímuzneseniaOkresnejprokuratúryKošiceIsp.zn.2Pv683/04-62z26.8.2005apodoplnení
dokazovania napadnutý rozsudok podľa § 220 O.s.p. zmenil okrem výroku, ktorým bola zamietnutážaloba o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, tak, že žalovanému uložil povinnosť
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku uverejniť v denníku Korzár prehlásenie tohto znenia: V článku
uverejnenom dňa 11.6.2003 v denníku Korzár pod názvom "Vychovávateľka sa sťažuje kvôli výpovedi,

učitelia na škole sa sťažujú na vychovávateľku" s podtitulom "Činnosť školského klubu detí na ZŠ Poľná
bola pre nedostatok žiakov pozastavená" boli uvedené nepravdivé tvrdenia týkajúce sa E. Suchej, že
mala v školskom klube len pár, tri až päť rómskych detí, ktoré dokázala prilákať len na videokazety,
ktoré im púšťala v televízii, a keksíky a žiadnu inú činnosť s nimi nevykonávala, že deti okolo 13.30 -
14.00 už odchádzali domov, takže pani Suchá nemala ani naplnený pracovný čas, ani splnený pracovný

úväzok, že sa snažila presviedčať rodičov rómskych detí, aby ich k nej dali aspoň na hodinu, že o
niektorých zápisných lístkoch nevedeli ani samotní rodičia detí a existuje podozrenie, že boli sfalšované,
že napriek jej slabým pracovným výkonom ju bývalý riaditeľ ZŠ tak dlho držal, hoci to (zabezpečenie
sponzorov) robila zvláštnym spôsobom, lebo korešpondenciu bez vedomia riaditeľa písala v jeho mene a
pokračovala v tom aj za pôsobenia novej riaditeľky, a že pred deťmi nadávala na riaditeľku a aj k učiteľom
bola neraz hrubá. Ľutujeme, že sme sa týmito tvrdeniami dotkli vážnosti, dôstojnosti a občianskej cti

pani E. Suchej, za čo sa jej ospravedlňujeme. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej
časti požadovaného ospravedlnenia odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p., lebo v tejto časti
výroku je vecne správny a rozsudok vo výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania podľa § 221 ods. 1 písm.
h/, ods. 2 O.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo v tejto

časti súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, a preto nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy.

Žalobkyňa podané odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.,
t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a vec nesprávne právne posúdil.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, tzn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi

chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132
O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo

prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/
O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu
právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval
správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na zistený skutkový stav inak nesprávne

aplikoval (zo skutočností dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne právne závery o právach a
povinnostiach účastníkov).

Odvolanie žalobkyne z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je opodstatnené.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní a právnom posúdení uplatneného nároku použil správne právne
predpisy (ust. § 11 a § 13 OZ a čl. 19 a čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR), ktoré však na zistený skutkový
stav nesprávne aplikoval, lebo nevzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov a prednesov účastníkov vyplynuli, nevykonal účastníkmi navrhnuté dôkazy a vykonané dôkazy
- vychádzajúc z nesprávneho právneho názoru - nesprávne vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku,

a preto dospel k nesprávnemu záveru, že uverejnením článku v denníku Korzár dňa 11.6.2003 nedošlo
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne chránených ust. § 11 a nasl. OZ, a že teda
nie sú splnené predpoklady pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti žalovaného podľa § 13 OZ.Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti,
najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov
osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie.

Podľa ods. 2 cit. ust. pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že
bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa ods. 3 cit. ust. výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavy“) každý má právo na zachovanie
ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do

súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,
zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 prvá veta Ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou,
obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez
ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uverejneného oznámením
Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z.z. (ďalej len „Dohovor“)
každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať
informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento
článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým

spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže
podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a
ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv
iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Vznik občianskoprávnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti fyzickej
osobypodľa§13OZpredpokladásplneniepodmienkyexistenciezásahuobjektívnespôsobiléhovyvolať

nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení, alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej
fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený (neoprávneným je zásah, ktorý je v
rozpore s objektívnym právom), a musí byť tiež preukázaná príčinná súvislosť medzi neoprávneným
zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy. Občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby podľa § 13
OZ prichádza do úvahy len v prípade takého neoprávneného (protiprávneho) zásahu do chránených

osobnostných práv, resp. útoku, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť alebo aspoň ohroziť česť a
dôstojnosť fyzickej osoby tak, že vzniká konkrétne nebezpečenstvo zníženia jej vážnosti a postavenia
v spoločnosti. Ak nie sú splnené uvedené predpoklady, v takom prípade možnosť sankcií podľa § 13
OZ neprichádza do úvahy. Pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví svojej zodpovednosti za zásah doosobnostných práv podľa § 13 OZ v prípade, ak preukáže (v tomto smere na ňom spočíva povinnosť
tvrdenia a dôkazné bremeno), že zverejnené skutkové tvrdenia sú pravdivé - tzv. dôkaz pravdy. Sankcie
za neoprávnený zásah však nemožno vylúčiť dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu (napr. tým, že

pôvodca neoprávneného zásahu si nebol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, že sa spoliehal pri
rozširovaní svojich tvrdení bez potrebného overenia na serióznosť a pravdivosť poskytnutých podkladov,
vychádzajúc z toho, že sám nemal dôvod poskytnutým údajom neveriť, atď.), pretože zodpovednosť
za neoprávnený zásah do osobnostných práv podľa § 13 OZ je založená na princípe objektívnej
zodpovednosti.

V prípade zásahu do chránených osobnostných práv fyzickej osoby spôsobeného periodickou tlačou a
ostatnými hromadnými informačnými prostriedkami treba podmienky občianskoprávnej zodpovednosti
za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti posudzovať v kontexte s ústavne zaručenými
právami na slobodu prejavu a informácie (čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy a čl. 10 ods. 1 Dohovoru), so
zreteľom na požiadavku vyváženosti (proporcionality) uplatňovania týchto práv, ktoré sú rovnocenné.

Vydavateľ periodickej tlače môže neoprávnene zasiahnuť do osobnosti fyzickej osoby uverejnením
difamujúcich skutkových tvrdení (najmä nepravdivých či pravdu skresľujúcich skutočností) týkajúcich
sa fyzickej osoby, a tiež publikáciou neprípustných hodnotiacich úsudkov o tejto osobe (neprimeranou
kritikou osoby - jej konania, činnosti alebo vlastností, zmýšľania a pod.), pokiaľ sú publikované údaje
objektívne spôsobilé zasiahnuť do všeobecných osobnostných práv chránených ust. § 11 a nasl. OZ.

V tejto súvislosti treba odlišovať skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky (kritiku, posudzovanie). Na
rozdiel od skutkových tvrdení, ktoré majú objektívnu povahu a ktoré možno overiť, hodnotiace úsudky
sú vždy subjektívne, lebo sú výrazom názorov toho, kto robí hodnotiaci úsudok, teda podáva kritiku.
Ustanovenia o ochrane osobnosti poskytujú možnosť brániť sa tak proti uverejneniu nepravdivých,
resp. pravdu skresľujúcich údajov, ako aj proti uverejneniu neprimeraných (neprípustných) hodnotiacich

úsudkov (kritiky). Neprípustnou je v zásade každá kritika, ktorá je neprimeraná formou svojho vyjadrenia,
ako aj taká kritika, ktorá nevyplýva logicky z pravdivých skutočností, údajov či podkladov. Rozdiel medzi
oprávnenou (prípustnou) kritikou a neoprávneným zásahom treba preto hľadať v pravdivosti, vernosti a
objektívnosti cieľa, ktorý sa konkrétnym prejavom sleduje.

Vposudzovanomprípadekzásahudoprávanaochranuosobnostižalobkynemalodôjsťvýkonompráva
žalovaného na slobodu prejavu a poskytovanie informácií o otázkach všeobecného záujmu v zmysle čl.
26ods.1,2Ústavy,pretovychádzajúczuvedenýchzásad,zaúčelomdodržaniapožiadavkyvyváženosti
právanaochranuosobnostiaprávanasloboduprejavuainformácie,ktorésúrovnocenné,bolopotrebné
na základe konkrétnych okolností daného prípadu zvážiť, či publikované informácie a tvrdenia o osobe

žalobkyne v článku s názvom „Vychovávateľka sa sťažuje kvôli výpovedi, učitelia na škole sa sťažujú
na vychovávateľku“ s podtitulkom „Činnosť školského klubu detí na Základnej škole Poľná bola pre
nedostatok žiakov pozastavená“, ktoré žalovaný uverejnil v denníku Korzár dňa 11.6. 2003, čo do formy
ich verejnej prezentácie, t.j. spôsobu vyjadrenia názoru, a čo do obsahu, t.j. skutkových tvrdení, resp.
hodnotiacich úsudkov v článku obsiahnutých, nezasahujú do práva na ochranu osobnosti žalobkyne, a

neocitli sa tak mimo medzí ústavnej ochrany.

Súd prvého stupňa správne skúmal mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu
osobnosti žalobkyne (jej osobnej cti a dobrej povesti) v kontexte so slobodou prejavu a právom na
informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv (a ich ochrany), avšak

pri tomto posúdení nevychádzal dôsledne z vyššieuvedených zásad a neprihliadol na všetky okolnosti
konkrétneho prípadu s cieľom, aby jednému z týchto ústavných práv nebola bezdôvodne daná prednosť
pred právom druhým. Nemožno preto akceptovať ani jeho záver, že uloženie občianskoprávnej sankcie
žalovanému požadovaným zadosťučinením podľa § 13 OZ by bolo neprípustným a protiústavným
obmedzením jeho práva na slobodu prejavu.

Právo na slobodu prejavu a právo novinárov poskytovať informácie o otázkach verejného záujmu
je síce ústavne, ako aj medzinárodnými zmluvami garantované (čl. 26 Ústavy, čl. 10 Dohovoru),
avšak nie je neobmedzené, a to ani v prípadoch, keď sa tlač zaoberá otázkami vážneho verejného
záujmu. Za podmienok čl. 26 ods. 4 Ústavy a čl. 10 ods. 2 Dohovoru totiž výkon týchto práv a

slobôd zahŕňa aj povinnosti a zodpovednosť, preto ochrana týchto práv - vo vzťahu k spravodajstvu
o otázkach všeobecného záujmu je podmienená tým, že novinári konajú v dobrej viere a v súlade
s povinnosťou overiť konkrétne tvrdenia tak, aby pri dodržaní novinárskej etiky poskytli verejnosti
objektívne, pravdivé a vierohodné informácie. Záruka slobody prejavu a práva na informácie sa týkalen pravdivých a objektívnych informácií, ktoré neohrozujú zákonom chránené záujmy iného, konkrétne
práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti, preto výkon práva na šírenie informácií a uplatnenie
slobody, prejavu je limitované tým, že výkonom tohto práva, resp. uplatnením tejto slobody nemôže

dôjsť k porušeniu práva občana (fyzickej osoby) na zachovanie jeho osobnej cti a dobrej povesti. Preto
vydavateľ periodickej tlače musí vždy zvažovať, či publikované informácie, tvrdenia či kritika nevybočujú
z medzí všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti v demokratickej spoločnosti a či ich zverejnením
nedôjde k neoprávneným zásahom do občianskej cti a dobrej povesti fyzickej osoby alebo k zníženiu
jej vážnosti a postavenia v spoločnosti.

Žalovaný ako vydavateľ denníka Korzár dňa 11.6.2003 uverejnil v tomto denníku v článku s názvom
„Vychovávateľka sa sťažuje kvôli výpovedi, učitelia na škole sa sťažujú na vychovávateľku“ s podtitulkom
„Činnosť školského klubu detí na Základnej škole Poľná bola pre nedostatok žiakov pozastavená“
nepravdivé informácie a tvrdenia, ako aj neprípustné hodnotiace úsudky, týkajúce sa žalobkyne, ktoré
boli objektívne spôsobilé privodiť žalobkyni ujmu na chránených osobnostných právach, najmä na

jej osobnej a profesionálnej cti, dobrej povesti, jej vážnosti a postavení v spoločnosti. Pri posúdení
zodpovednosti žalovaného za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne samozrejme nie
je rozhodujúce, že informácie v článku boli uvedené s použitím priamej reči autora týchto informácií či
kritiky - vtedajšej riaditeľky ZŠ na Poľnej ul. v Košiciach E. Tkáčikovej, ani skutočnosť, že autor článku
si nebol vedomý nepravdivosti zverejnených informácií, príp. že sa spoliehal na serióznosť a pravdivosť

poskytnutých údajov či podkladov. Nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce tvrdenia uvedené v článku, že
žalobkyňa mala v školskom klube len pár, tri až päť rómskych detí, s ktorými nevykonávala žiadnu inú
činnosť okrem sledovania televízie, že deti okolo 13.30 - 14.00 už odchádzali domov, takže nemala ani
naplnený pracovný čas, ani splnený pracovný úväzok, že sa snažila presviedčať rodičov rómskych detí,
aby ich k nej dali aspoň na hodinu, že o niektorých zápisných lístkoch nevedeli ani samotní rodičia detí

a existuje podozrenie, že boli sfalšované, že napriek jej slabým pracovným výkonom ju bývalý riaditeľ
ZŠ tak dlho držal, hoci to (zabezpečenie sponzorov) robila zvláštnym spôsobom, lebo korešpondenciu
bez vedomia riaditeľa písala v jeho mene a pokračovala v tom aj za pôsobenia novej riaditeľky, a že
pred deťmi nadávala na riaditeľku a aj k učiteľom bola neraz hrubá, nepochybne mali znevažujúcu
(difamačnú) povahu, keďže v celkovom kontexte podávali negatívny obraz o osobe žalobkyne, jej

správaní, charakterových vlastnostiach a pracovnej morálke, a teda boli objektívne spôsobilé privodiť
žalobkyni ujmu na jej osobnostných právach. Odvolací súd doplnil dokazovanie oboznámením obsahu
uznesenia Okresnej prokuratúry Košice I sp. zn. 2Pv 683/04-62 z 26.8.2005, z ktorého mal preukázané,
že na základe podnetu podaného riaditeľkou školy E. Tkáčikovou bolo voči žalobkyni začaté trestné
stíhanie pre trestný čin ohovárania podľa § 206 ods. 1 Tr. zákona, pre skutok, ktorého sa mala dopustiť

dňa 3.3.2004 tým, že počas vyučovacích hodín v 5. a 9. ročníku ZŠ na Poľnej 1 v Košiciach medzi
žiakmi mala rozširovať nepravdivý údaj o tom, že riaditeľka tejto školy Eva Tkáčiková prijíma úplatky a
je rasistka, že celá škola je skorumpovaná a učitelia boli na školu prijatí protekčne. Cit. uznesením bolo
trestné stíhanie voči žalobkyni v tejto veci zastavené podľa § 172 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku z dôvodu,
že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, čo jednoznačne dokazuje, že ani

zverejnené skutkové tvrdenie o hrubom správaní sa žalobkyne a nadávkach (pred deťmi) na riaditeľku
školy, nemožno považovať za pravdivé.

Okrem uvedených nepravdivých, resp. pravdu skresľujúcich tvrdení, žalovaný bez potrebného overenia
zverejnil v regionálnom denníku aj ničím nedoložené, a teda neprípustné hodnotiace úsudky o slabých

pracovných výkonoch žalobkyne a o tom, že deti v ŠK dokázala prilákať len na keksíky a videokazety,
ktoré im púšťala v televízii, a žiadnu inú činnosť s nimi nevykonávala. Je zrejmé, že žalovaný pred
zverejnením článku si nesplnil svoju povinnosť overiť správnosť a pravdivosť poskytnutých informácií,
keď neodôvodnene sa spoliehal na pravdivosť a serióznosť riaditeľkou ZŠ E. Tkáčikovou poskytnutých
údajov a jej hodnotiacich úsudkov, ktoré však neboli objektívne ani primerané, keďže vychádzali iba zo

subjektívnych pocitov riaditeľky školy (ktoré zrejme boli ovplyvnené narušeným vzájomným vzťahom
medzi ňou a žalobkyňou) a v článku neboli uvedené žiadne východiskové podklady či skutkové tvrdenia
(tobôž nie pravdivé), resp. príčiny uvedeného hodnotenia osoby žalobkyne, jej pracovných výkonov
a prístupu k pracovným povinnostiam, z ktorých by sa dal logicky tvrdený úsudok, resp. hodnotenie
vyvodiť. Za týchto okolností nemožno uvedené hodnotiace úsudky považovať za korektné a primerané,

a preto ich zverejnením došlo k neoprávnenému zásahu do chránených osobnostných práv žalobkyne.

Neobstojí ani obrana žalovaného, že článok bol vyváženým a informoval čitateľov o probléme, ktorý
vznikol pri činnosti školského klubu detí na ZŠ Poľná v Košiciach a o názoroch na vzniknutý stav, jednakz pohľadu žalobkyne a jednak z pohľadu učiteľského zboru na čele s riaditeľkou ZŠ. Aj keď v článku bol
obsiahnutý aj stručný názor žalobkyne na problém zaniknutého školského klubu detí na ZŠ a dôvod jej
výpovede z pracovného pomeru, avšak tento jej názor, resp. vyjadrenia neboli reakciou na difamujúce

tvrdenia a neprimerané hodnotiace úsudky, ktoré sa subjektívne dotýkali jej osoby, preto tento článok
nemožno považovať za vyvážený.

So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené všetky zákonné
predpoklady zodpovednosti žalovaného podľa § 13 OZ za neoprávnený zásah do osobnostných práv

žalobkyne. Keďže publikovanie nepravdivých či pravdu skresľujúcich informácií nemožno zahrnúť pod
právo verejnosti na informácie a právo na slobodu prejavu, lebo obsahom práva na informácie je právo
nainformáciepravdivéaobjektívneaprávonasloboduprejavujeobmedzenéchránenýmiprávamiiných
osôb, preto v posudzovanom prípade obmedzenie slobody prejavu žalovaného je v záujme legitímneho
cieľa v zmysle čl. 26 ods. 4 Ústavy a čl. 10 ods. 2 Dohovoru, a to ochrany osobnostných práv žalobkyne.
Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok okrem výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba o

zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, tak, že žalovanému uložil povinnosť do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku v denníku Korzár uverejniť na svoje náklady ospravedlnenie žalobkyni v znení
uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Tvrdenia publikované v článku, že žalobkyňa nemala v ŠK dostatočnú dochádzku žiakov, že ich tam

rodičia prestali prihlasovať a ich stav sa znížil natoľko, že školský klub bol na zaniknutie, že chodila ráno
do klubu, aby sa jej počítal pracovný čas, aj keď nemala žiadne deti a že jej boli ponúknuté pracovné
miesta na iných ZŠ, ktoré odmietla - bez ohľadu na ich pravdivosť, či nepravdivosť - podľa názoru
odvolacieho súdu nie sú objektívne spôsobilé pôsobiť difamačne, a to ani v celkovom kontexte článku,
a preto nemohli žalobkyni privodiť žiadnu ujmu na jej osobnostných právach. Z uvedených dôvodov bol

napadnutý rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti požadovaného ospravedlnenia,
t.j. pokiaľ ním bola zamietnutá žaloba o uverejnenie ospravedlnenia za uvedené tvrdenia, potvrdený
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny, aj keď čiastočne z iných dôvodov.

Nebolivšaksplnenépodmienkynapotvrdenieaninazmenurozsudkuvovýroku,ktorýmbolazamietnutá

žaloba o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, lebo súd prvého stupňa vzhľadom na
nesprávny právny záver o základe nároku nezisťoval existenciu negatívnych dôsledkov (dopadu)
zverejnených nepravdivých difamujúcich tvrdení v nemateriálnej sfére žalobkyne, t.j. či neoprávnený
zásah mal za následok poškodenie občianskej cti, dobrého mena, zníženie dôstojnosti a postavenia
žalobkyne v spoločnosti v značnej miere. Peňažné zadosťučinenie (materiálna satisfakcia) prichádza do

úvahyvtýchprípadoch,keďdošloknemajetkovejujmezávažne(citeľne)postihujúcejdôstojnosťfyzickej
osoby a jej vážnosť v spoločnosti a kde takto vzniknutá ujma na integrite osobnosti nie je primerane
napraviteľná žiadnymi inými občianskoprávnymi prostriedkami, tzn. podmienkou jej poskytnutia je
skutočnosť, že došlo k zníženiu dôstojnosti osoby, či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere.
Pri úvahe, či sú splnené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa §

13 ods. 2 OZ, je určujúca povaha i jednotlivé okolnosti konkrétneho prípadu, t.j. intenzita, povaha
a spôsob neoprávneného zásahu, povaha zasiahnutej hodnoty osobnosti a trvanie a šírka ohlasu
vzniknutej nemajetkovej ujmy pre postavenie a uplatnenie postihnutej osoby v spoločnosti. Výšku
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch treba určiť spôsobom, ktorý uvádza zákon - s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ).

V ďalšom konaní bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa vychádzajúc z uvedených zásad skúmať
podmienky uvedené v ust. § 13 ods. 2 a 3 OZ a vykonať žalobkyňou navrhnuté dôkazy na preukázanie
jej tvrdenia, že jej vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v požadovanej sume. Po
vykonanom dokazovaní a vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov v súlade s ust. 132 a nasl. O.s.p.

súd prvého stupňa opätovne posúdi, či uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je
dôvodný a v akom rozsahu je primeraný. Pritom pri úvahe, či zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ je
postačujúcim, a tým aj účinným, prihliadne aj na to, že k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu
osobnosti žalobkyne došlo prostredníctvom hromadného informačného prostriedku - regionálnych novín
s pomerne veľkým okruhom čitateľov, čo značne zvyšuje intenzitu zásahu, ako aj na to, že od zásahu

prešlo už takmer šesť rokov, čo znamená, že iba morálna satisfakcia, práve so zreteľom na uplynutý
čas, by už objektívne nemohla splniť svoj účel.V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne opätovne o trovách konania, ako aj o trovách
tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.