Uznesenie Judgement was issued on Friday, February 27, 2009

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/263/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4008899845
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2009

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyaková
ECLI:

Uznesenie

KrajskýsúdvNitre,vprávnejvecinavrhovateľa:Ing.B.G.,bydlisko:T.,J.S.XX,.zastúpenýadvokátom:
JUDr. P. P., so sídlom H., C. X,. proti odporcovi : Š. P. a.s., so sídlom P. X,. M. H. XXX,. organizačná
zložka M., zastúpená : A. K. R. s.r.o. L., N.. S. XX,. B., o náhradu mzdy, na odvolanie účastníkov konania
proti rozsudku Okresného súdu v Leviciach zo dňa 12. septembra 2008 pod č. k. 8C/191/1999-752 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške
976 291,295 Sk zo 17,6 % úrokom z omeškania od 16.9.2001 do 16.12.2001, so 15,5 % úrokom z
omeškania od 16.1.2002 do 16.4.2002, 16,5 % úrokom z omeškania od 16.5.2002 do 16.11.2002, 13%
úrokom z omeškania od 16.12.2002 do 16.9.2003, z 12,5 % úrokom z omeškania od 16.10.2003 do
16.12.2003, s 11% úrokom z omeškania od 16.4.2004 do 16.5.2004, 10% úrokom z omeškania od

16.5.2004 do 16.6.2004, 9% úrokom z omeškania od 16.7.2004 do 16.11.2004, 8% úrokom z omeškania
od 16.12.2004 do 16.2.2005, 6% úrokom z omeškania od 16.3.2005 do 16.2.2006, 7% úrokom z
omeškania od 16.3.2006 do 16.5.2006, 8% úrokom z omeškania od 16.6.2006 do 16.7.2006, 9% úrokom
z omeškania od 16.8.2006 do 16.9.2006, 9,5 % úrokom z omeškania od 16.10.2006 do 16.3.2007, 9%
úrokom z omeškania od 16.4.2007 do 16.4.2007, 8,5 % úrokom z omeškania od 16.5.2007 do 16.7.2007
všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšnej časti návrh zamietol. Odporcu zaviazal

zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 108.740,398 Sk na účet jeho právneho zástupcu do
3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a navrhovateľovi trovy konania vo výške 12.702,50 Sk nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu Levice zo dňa 19.7.1999 pod č.
k 8 C/199/1999-271 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Nitra zo dňa 30.5.2007 pod č. k. 5
Co/11/2007-329 bolo určené, že rozviazanie pracovného pomeru zo dňa 19.7.1999, ktorým dal odporca
navrhovateľovi výpoveď, je neplatné. Súd rozhodoval o uplatnenom mzdovom nároku navrhovateľa.

Mal za preukázané, že navrhovateľ od 29.7.2007 bol opätovne zamestnaný u odporcu do 30.11.2007
a dostával základnú mzdu 33.500 Sk v hrubom. Bolo mu vyplatené odstupné vo výške 100.500 Sk
a odchodné vo výške 33.500 Sk. Od 1.12.2007 je na starobnom dôchodku. Počas súdneho sporu
bol zapojený do pracovného pomeru od 12.11.1990 do 4.6.2000, bol evidovaný na úrade práce. Od
5.6.2000 pracoval v S. T., kde mal nástupný plat 12.200 Sk a 21.11.2005 nastúpil na Stredné odborné
učilište energetické v T., kde pracoval do 29.7.2007, pričom jeho mesačný zárobok bol 16.250 Sk a

po roku bol upravený na 17.230 Sk. Navrhovateľ si uplatnil náhradu mzdy za obdobie od 12.11.1999
do 28.7.2000 vo výške 3.018.513,65 Sk a úroky z omeškania počítané od 16.9.2001 do zaplatenia.
Suma 3.018.513,65 Sk predstavuje požadovanú náhradu mzdy vo výške 976.291,295 Sk, nevyplatené
stravné, cestovné a mzdové nároky vyplývajúce z kolektívnej zmluvy vo výške 1.020.743,265 Sk a úroky
z omeškania. Súd sa zaoberal podmienkou zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy za čas dlhší
ako 6 mesiacov. Odporca svoju žiadosť o zníženie náhrady mzdy požiadal dňa 16.10.2007. Navrhovateľ

pri uplatnení svojich mzdových nárokov požadoval od odporcu zohľadniť skutočnosť, že pracoval u
iných zamestnávateľov, kde bol vypočítaný rozdiel mzdy, ktorú by navrhovateľ dosiahol u odporcu amzdou zúčtovanou u spomínaných zamestnávateľov a úroky z omeškania boli priznané z mesačnej
sumy 32.632,58 Sk podľa úrokovej sadzby. Návrh v časti náhrady nevyplatenia stravného, cestovného,
sociálneho príspevku, prémií, jubilejnej odmeny zamietol, nakoľko na základe ekonomických výsledkov

odporcu a mzdového predpisu, mzdou sa rozumejú mzdové zložky zložené zo základného platu, zo
mzdovými príplatkami, ktoré sú uvedené v tejto smernici, prípadne v kolektívnej zmluve a zamestnancovi
prináleží za vykonanú prácu. Odmenu mu nepriznal z dôvodu, že zamestnanec nepretržite nepracoval
viac ako 15 rokov a nárok na cestovné a stravné mu neprináleží, nakoľko bol zamestnaný v iných
organizáciách, čo sám priznal, kde si výhody na stravné a cestovné mohol uplatniť. Cestovné mu

nepriznal tiež z toho dôvodu, že nebol zamestnaný u odporcu a z toho dôvodu nedochádzal do
zamestnania. O náhrade trov konania rozhodol podľa §142 ods. 1 OSP a úspešnému odporcovi priznal
náhradu trov konania, ktoré si uplatnil.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadli odvolaním obidvaja účastníci konania. Navrhovateľ napadol
rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti a domáhal sa jeho zmeny tak, aby jeho návrhu
bolo v celom rozsahu vyhovené. Vo svojom odvolaní namietal, že výrok súdu prvého stupňa v časti

úrokov z omeškania je nepreskúmateľný a zároveň nevykonateľný z dôvodu, že vo výroku rozsudku
nie je pri jednotlivých obdobiach expresis verbis stanovené, z akej výšky istiny má odporca platiť
úroky z omeškania. Možno sa len domnievať, že súd vychádzal z istiny 976.291,295 Sk, prípadne
z inej sumy, avšak v odôvodnení rozsudku uvádza, že úroky z omeškania boli súdom priznané z
mesačnej sumy 32.632,58 Sk. Takýto výrok rozsudku a jeho odôvodnenie ponecháva účastníkom

konania možnosť voľnej úvahy, čo je neprípustné. Výrok rozsudku je zároveň v rozpore so zásadnou
záväzností súdnych rozhodnutí podľa § 159 OSP. Poukázal na skutočnosť, že pri skončení pracovného
pomerunáhradumzdyazároveňúrokyzomeškaniajepotrebnésiuplatniťzjednotlivýchsúmpomesiaci
a nie po určitom ročnom období. Súd prvého stupňa preto nesprávne stanovil odporcovi povinnosť platiť
úroky z omeškania aj z dôvodu, že ohraničil časový horizont, za ktorý má odporca povinnosť úroky

z omeškania platiť. Svoje rozhodnutie v tejto časti nijako nezdôvodnil. Pokiaľ ide o ostatné finančné
nároky, súd nepriznal náhradu nevyplateného stravného, cestovného za 3 odpracované mesiace a 11
dní podľa zmluvy o paušálnych náhradách od 1.1.1997 spolu vo výške 9.961,97 Sk spolu s úrokom
z omeškania, pričom tvrdenie súdu, že mu tento nárok neprináleží je nesprávne. Navrhovateľovi totiž
v zmysle paušálnej náhrady stravného a cestovného patrila mesačná náhrada vo výške 2.959 Sk od

januára 1999 v sume 3.151 Sk. Navrhovateľ vykonával prácu na pracovisku ešte do 11.11.1999 a v
tom čase nepracoval u iných zamestnávateľov. Súd prvého stupňa nepriznal odporcovi mzdové nároky
vyplývajúce z kolektívnej zmluvy spolu vo výške 34.490 Sk s úrokom z omeškania. Pokiaľ ide o jubilejnú
odmenu, pri dosiahnutí 25 rokov v organizácii mal za to, že pracovný pomer mu vznikol 1.4.1982 a trval
do 30.11.2007. Z uvedeného vyplýva, že pracovný pomer presiahol 25 rokov, preto mu vznikol nárok

na vyplatenie príspevku zo sociálneho fondu pri pracovnom výročí. Pokiaľ ide o vyplatenie sociálneho
príspevku na zmiernenie následkov spôsobených chorobou za 292 dní práceneschopnosti, súd prvého
stupňa vôbec neuviedol, akými právnymi úvahami sa zaoberal, keď uvedený nárok zamietol, preto v
tejto časti je výrok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný. Súd prvého stupňa nepriznal navrhovateľovi
nevyplatené odmeny za obdobie január až marec 1999, vo výške 27.000 Sk spolu s úrokom z

omeškania.Natietomuvznikolnároknazákladedohodyozmenepracovnejzmluvyzodňa24.7.1999.K
absolútnemu nepriznaniu odmien nebol dôvod, pretože navrhovateľ splnil všetky požiadavky stanovené
v mzdových predpisoch. Ak aj existovali dôvody pre nepriznanie odmien navrhovateľa, takéto opatrenie
- nepriznanie či prípadne zníženie odmien by muselo byť s navrhovateľom prejednané, čo sa nikdy
neuskutočnilo. Ak súd nepriznal navrhovateľovi odmeny vo výške 27.000 Sk, čo predstavuje len spodnú

hranicu z odmien vyplácaných v organizácii odporcu, postupoval správne. Súd prvého stupňa nepriznal
ajnáhraduzadovolenkuvovýške27.875,20Sk,hocinatonebolžiadendôvod.Nepriznalnavrhovateľovi
ani trovy konania vo výške 12.702,50 Sk, ktoré pozostávajú z trov konania právnej pomoci a právneho
zastupovania vo výške 11.549 Sk a náklady na poštovné, fotokópie, reklamu zásielok vo výške 1.153,50
Sk, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik týchto trov žiadnym hodnoverným dokladom. Navrhovateľ

tieto skutočnosti dokladoval a sú súčasťou spisového materiálu.

Odporcasavosvojomodvolaní domáhalzmenynapadnutéhorozsudkutak,ženávrhnavrhovateľabude
v celom rozsahu zamietnutý. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že súd prvého stupňa vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnaní
písomne listom doručeným dňa 30.7.1999. Odporca umožnil navrhovateľovi pokračovať v práci do

11.11.1999 a potom, ako odvolací súd určil neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou
zo dňa 19.7.1999, bol pracovný pomer medzi účastníkmi ukončený dohodou ku dňu 15.8.2007. Nazáklade týchto skutočností si odporca môže uplatňovať náhradu mzdy z titulu neplatnej výpovede za
obdobie od 12.11.1999 do 15.8.2007. Voči nároku navrhovateľa vzniesol námietku premlčania, pričom
vychádzal zo skutočností, že navrhovateľ čo do výšky uplatnil nárok na náhradu mzdy až návrhom

zo dňa 21.8.2006, doručeným súdu 30.8.2007. Preto trval na vznesenej námietke premlčania voči
nároku na náhradu mzdy za obdobie od 12.11.1999 do 29.8.2004. Nie je možné súhlasiť so súdom
prvého stupňa , že navrhovateľ podaním zo dňa 10.5.2000 si uplatnil nárok na náhradu mzdy za
mesiac december 1999 až do zaplatenia, pretože takto uplatnený nárok zo strany navrhovateľa nebol
dostatočne určitý a preto nebol spôsobilý vyvolať prerušenie plynutia premlčacej doby voči nárokom

navrhovateľa na náhradu mzdy za jednotlivé mesiace. Preto nárok navrhovateľa na náhradu mzdy za
obdobie od 12.11.1999 do 29.8.2004 je premlčaný. Zvyšná časť nároku na náhradu mzdy počínajúc
30.8.2004 predstavuje náhradu mzdy za obdobie presahujúce 6 mesiacov od neplatného skončenia
pracovného pomeru a ako takú ju žiadali nepriznať z dôvodov, že navrhovateľovi bolo vyplatené
odstupné vo výške trojnásobku priemernej mzdy. V období od 12.11.1999 do 4.6.2000 poberal podporu
v nezamestnanosti, v období od 5.6.2000 do 20.11.2005 bol zamestnaný v spoločnosti S. T. a v

období od 22.11.2005 do 15.8.2007 v Strednom odbornom učilišti energetickom v T.. Navrhovateľ bol
dlhší čas práceneschopný, pričom počas práceneschopnosti nemá nárok na poskytnutie náhrady mzdy.
Výpoveď z pracovného pomeru bola neplatná len pre formálne nedostatky, spočívajúce v nesprávnom
určení pozície zastávanej zamestnancom, pričom organizačná zložka, v ktorej navrhovateľ pracoval,
utlmovala od konca roku 1999 svoju činnosť. Výstavba ďalších blokov elektrárne bola zmrazená a od

roku 2000 nebolo v tejto organizačnej zložke fakticky potrebné vykonávať žiadnu prácu v ktorej by
mohol odporca pokračovať. Skutočnosť, že počas zamestnania u iných zamestnávateľov navrhovateľovi
poklesli príjmy považoval za poľutovaniahodnú, avšak odmietol za to niesť zodpovednosť. Skutočnosť,
že bol s navrhovateľov neplatne skončený pracovný pomer nemala vplyv na jeho ďalšie zamestnanie
a spôsob jeho ohodnotenia, pričom nemal problémy nájsť si ďalšiu prácu. V ďalšom namietal výpočet

náhrady mzdy tak, ako bola vyčíslená súdom prvého stupňa. Namietol aj výrok súdu prvého stupňa
v časti o trovách konania, pretože navrhovateľ si žalobným návrhom uplatňoval v konaní pred súdom
prvého stupňa náhradu mzdy vo výške 3.486.524 Sk, pričom rozsudkom mu bola priznaná náhrada v
celkovej výške 976291,295 Sk spolu s úrokom z omeškania v celkovej výške okolo 1.450.000 Sk. Preto
nemožno považovať, že navrhovateľ mal v konaní plný úspech.

K odvolaniu odporcu sa vyjadril navrhovateľ, ktorý uviedol, že jeho odvolanie považuje za nedôvodné,
preto ho žiadal zamietnuť. K námietke premlčania uviedol , že navrhovateľ si svoj mzdový nárok
uplatnil na súde prvého stupňa už podaním zo dňa 10.5.2000, konanie riadne pokračovalo a v dôsledku
toho premlčacia doba neplynie. Uvedené platí aj pre cestovné náklady a stravné za mesiace júl až
október a časť novembra 1999, ktoré požadoval vo svojom podaní zo dňa 10.5.2000. Pokiaľ ide o

nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 6 mesiacov, súd môže a nemá povinnosť náhradu
mzdy primerane znížiť. Navrhovateľ u iných zamestnávateľov dosahoval neporovnateľne nižšiu mzdu,
a táto okolnosť nemôže byť na ujmu, že by mu náhrada mzdy mala byť znížená. Čo sa týka výpočtu
náhrady mzdy, odporca neuviedol, v čom vidí nesprávnosť výpočtu, preto táto námietka je len účelová.
Pokiaľ ide o náhradu trov konania mal za to, že navrhovateľ mal v konaní plný úspech.

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej zamietajúcej časti potvrdil. Vo svojom vyjadrení opätovne zotrval na námietkach,
ktoré uvádzal aj vo svojom odvolaní.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého

stupňa je potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (ods.
2 OSP).

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 12.8.1999 domáhal
len určenia, že rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 19.7.1999 je neplatné. Podaním
nachádzajúcim sa na čl. 25 spisu sa domáhal určenia neplatnosti výpovede a zároveň zaplatenia sumy

27.000 Sk so 17,6 % úrokom od 1.8.1999 až do zaplatenia. Táto suma mala predstavovať vyplatenie
odmien za obdobie od januára do júna 1999. Ďalším podaním nachádzajúcim sa na čl. 36 spisu, ktoré
došlo súdu prvého stupňa 13.6.2000 navrhovateľ upresnil svoju žalobu v tom, že sa domáhal určenia
neplatnosti výpovede, zaplatenia sumy 27.000 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 1.8.1999 do
zaplatenia a zároveň zaplatenia náhrady mzdy na odpovedajúcu úroveň priemernej mzdy za mesiac júl- november 1999, náhrady mzdy za mesiace december 1999 až do zaplatenia, náhradu cestovného,
náklady na stravné za mesiace júl - október a časť novembra 1999.

Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce, ak organizácia dala pracovníkovi neplatnú výpoveď alebo, ak s ním

neplatne zrušila pracovný pomer okamžite, alebo v skúšobnej dobe, a ak pracovník oznámil organizácii,
že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnávala, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a organizácia je povinná
poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí pracovníkovi vo výške priemerného zárobku odo dňa,
keď oznámil organizácii, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do doby, keď mu organizácia umožní
pokračovať v práci, alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Podľa § 61 ods. 3 písm. a/ Zákonníka práce, ak rozviazal zamestnávateľ pracovný pomer neplatne
avšak zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnával platí, pokiaľ sa so zamestnávateľom nedohodne
písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončí dohodou, ak bola daná neplatná výpoveď, uplynutím
výpovednej doby.

Rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou je neplatné len vtedy, ak bola jeho neplatnosť určená
právoplatným rozhodnutím súdu.

V danom prípade bola výpoveď určená za neplatnú právoplatným rozhodnutím súdu, pracovný pomer
však nemusí ďalej pokračovať, ako vyplýva z vyššie citovaných zákonných ustanovení, naďalej trvá
len vtedy, ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával.
Zamestnanec môže oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával kedykoľvek
potom, čo mu zamestnávateľ dal neplatnú výpoveď najneskôr však do rozhodnutia súdu, ktorým bolo

konanie o žalobe zamestnanca o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou
právoplatne skončené a ktorým bola určená neplatnosť rozviazania pracovného pomeru. Oznámenie
zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru
výpoveďou ďalej zamestnával, je jednostranným právnym úkonom zamestnanca , adresovaný
zamestnávateľovi, ktorý k svojej platnosti nevyžaduje písomnú formu.

V preskúmavanej veci navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na to, aby ho ďalej zamestnával, avšak na
súd podal žalobu, ktorou sa pôvodne domáhal len určenia neplatnosti výpovede. Náhradu mzdy podľa
ust. § 61 ods. 1 Zákonníka práce nemusí navrhovateľ uplatniť vždy priamo v žalobe, ktorou sa domáha
určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, ale taktiež až v priebehu konania o tejto žalobe
tak, že zmení so súhlasom súdu žalobu (§ 95 OSP) v tom, že vedľa určenia neplatnosti rozviazania

pracovného pomeru bude požadovať priznanie náhrady mzdy podľa ust. § 61 ods. 1 Zákonníka práce.
Nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 61 ods. 1 Zákonníka práce v tomto prípade však nebol u súdu
uplatnený dňom, ktorým bolo zahájené konanie (t. j. dňom podania žaloby na súd) , ale až dňom, kedy
súdu došla zmena žaloby. Navrhovateľ teda uplatnil na súde nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 61 ods.
1 Zákonníka práce v priebehu konania o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru písomným

podaním na súd dňa 13.6.2000 nachádzajúcim sa na čl. 36 spisu, kde požadoval určenie neplatnosti
výpovede, zaplatenie odmien do skončenia pracovného pomeru a zároveň náhradu mzdy, náhradu
cestovného a stravného. Súd prvého stupňa nevzal náležite do úvahy to, že nárok je uplatnený žalobou
(podaním, ktorým sa mení žaloba) nie len tým, že žalobca uvedie, čoho sa žalobou (zmenou žaloby)
domáha , ale aj uvedením rozhodujúcich skutočností, na ktorých sa žaloba zakladá a to aspoň v taktom

rozsahu, aby bolo možné posúdiť, aký skutok, (skutkový dej) má byť predmetom konania. Ak nevyjadrí
v žalobe žalobca alebo v podaní, ktorým mení žalobu, rozhodujúce skutočnosti, najmä nie v uvedenom
rozsahu, jedná sa o neúplné podanie, a súd je povinný pokúsiť sa postupom podľa ust. § 43 OSP o
odstránenie tejto vady v prípade, že žaloba alebo podanie, ktorým sa mení žaloba, nebudú žalobcom
napriek výzve súdu doplnené a vykreslené rozhodujúce skutočnosti, má to za následok, že súd žalobu

odmietne (§ 43 ods. 2 OSP) prípadne, že k zmene žaloby nebude súd v konaní prihliadať. Posúdenie
veci z tohto hľadiska bolo pritom významné, pretože navrhovateľ tak, ako bolo vyššie uvedené podaním
zo dňa 13.6.2000 navrhol, aby odporcovi bola rozsudku uložená povinnosť zaplatiť mu náhradu mzdy
na odpovedajúcu úroveň priemernej mzdy za mesiace júl až november 1999 a uhradiť náhradu mzdy za
mesiace december 1997 do zaplatenia, zaplatiť cestovné náklady a stravné za mesiace júl - október a

časť novembra 1999 bez toho, aby uviedol, na základe akých rozhodujúcich skutočností sa uvedeného
plnenia domáha a že by sa vôbec jednalo o náhradu mzdy podľa ust. § 61 ods. 1 Zákonníka práce.

Následne podaním zo dňa 30.8.2007 nachádzajúcim sa na čl. 340 spisu sa navrhovateľ domáhal
rozšírenia žaloby tak, že si uplatnil nárok na nevyplatenú odmenu v sume 27.000 Sk, doplatenie náhradymzdy za mesiace august - november 1999, rozdiel medzi mzdou za dovolenku, vypočítanú skorigovanou
priemernoumzdouavyplatenousumouza 12dnínevybranejdovolenky,nepreplatenúriadnudovolenku
za obdobie od 1.8.1999 do 11.11.1999 a nepreplatené stravné a cestovné náklady za 3 mesiace a 11

dní, nepreplatenú služobnú cestu za prikázanú prácu v nedeľu dňa 28.3.1999 a vyplatenie ušlej mzdy
za obdobie od 12.11.1999 do 4.6.2000, počas evidencie na Okresnom úrade práce v T., doplatenie
rozdielu medzu mzdou Š. P. a mzdou v S. T., mzdou, ktorú poberal v SOUE T. za obdobie od 22.11.2005
do 29.7.2007. Súd prvého stupňa následne rozsudkom rozhodol bez toho, aby rozhodoval o zmene
žaloby v súlade s ust. § 95 OSP. Ak súd prvého stupňa takto postupoval, dopustil sa procesného

pochybenia, pretože doposiaľ, pokiaľ nerozhodol o zmene žaloby v súlade s vyššie citovaným zákonným
ustanovením, nemal o čom rozhodovať, pretože doposiaľ nemal predmet konania. Pôvodne podanou
žalobou sa navrhovateľ domáhal len určenia neplatnosti výpovede. Súd prvého stupňa nerozhodol
postupom podľa § 95 ods. 2 OSP, znamená to mimo iného to, že nárok uplatnený zmenou žaloby
nemohol byť doposiaľ v konaní prejednaný, pretože nenastali hmotnoprávne účinky zmeny žaloby z
hľadiskahmotnéhoprávaapretojeturovnakýstav,akokebykzmenežalobynedošlo,pretoževovzťahu

k nároku uplatneného zmenou žaloby nastávajú tie účinky len vtedy, ak bolo o ňom zahájené konanie,
a z toho dôsledku doposiaľ o nerozhodnutej zmene žaloby nedošlo.

Bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť o zmene žaloby podľa § 95 OSP. Za tým
účelomvšakvyzvenavrhovateľanaozrejmenie,akúzmenužalobypožaduje,pretoževiackrátvpriebehu
konaniaupravovalpetitžaloby.Stalosatakpodaniaminačl.25,38,340a377spisu.Podaniasúrozdielne

a upresnenie návrhu z 30.8.2007 nachádzajúce sa na čl. 340 spisu nie je zhodné s upresnením návrhu
nachádzajúcehosanačl.477spisu.Odvolacísúddávadopozornosti,žetak,akonavrhovateľpožadoval
zaplatiť sumu 27.000 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania, ktorá predstavovala nevyplatenú odmenu za
čas do skončenia pracovného pomeru, o tomto jeho návrhu bolo rozhodnuté na čl. 264 spisu, kde bol
návrh na rozšírenie žaloby zo dňa 17.12.1999 zamietnutý, preto jeho námietky uvádzané v odvolaní o

nepriznaní tejto čiastky sú za daného stavu právne irelevantné.

Ako bolo vyššie uvedené, navrhovateľ prvýkrát požiadal o náhradu mzdy podaním zo dňa 13.6.2000 (čl.
36 spisu), avšak takýto návrh nespĺňal náležitosti v zmysle ust. § 43 a § 79 OSP. Žaloba (návrh) na
zahájenie konania musí obsahovať okrem ďalších náležitostí tiež uvedenie rozhodujúcich skutočností a
musí z nej byť jasné, čoho sa žalobca domáha. Rozhodujúcimi skutočnosťami sa rozumejú údaje, ktoré

sú nutné k tomu, aby bolo jasné o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Žalobca (navrhovateľ)
musí v žalobe (návrhu) a zahájanie konania uviesť také skutočnosti, ktorými uvedie skutok (skutkový
dej) na základe ktorého uplatňuje v žalobnom petite svoj nárok a to v takom rozsahu a kvalite, ktoré
umožňujú jeho jednoznačnú individualizáciu (aby ho nebolo možno zameniť s iným skutkom). Opísaním
rozhodujúcich skutočností sa vymedzuje predmet konania po skutkovej stránke. Údaj o tom, čoho sa

žalobca(navrhovateľ)domáha(žalobnýpetit)musíbyťvžalobe(návrhu)nazahájeniekonaniavyjadrený
spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, ako majú byť vymedzené práva a im zodpovedajúce
povinnosti účastníkov. Je tomu tak predovšetkým preto, že súd v občianskom súdnom konaní, ktoré je
ovládané dispozičnou zásadou, je viazaný žalobou, a nemôže priznať iné práva a uložiť iné povinnosti,
než sú navrhované, musí žalobný petit svojim rozhodnutím úplne vyčerpať a nesmie ho prekročiť (§

153 ods. 2 OSP). Napriek tomu, že navrhovateľ je v danom prípade zastúpený právnym zástupcom,
jeho podanie nespĺňalo náležitosti riadne podaného návrhu a napriek tomu, že toto viackrát upresňoval
podaniami prvýkrát v roku 2000 a posledným podaním dňa 25.6.2008, pričom žalobný petit pozostáva z
viacerých nárokov a to aj z nárokov, ktoré požaduje od odporcu vzniknutých pred skončením pracovného
pomeru a taktiež nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru podľa § 61 ods. 1 Zákonníka

práce. Ak súd prvého stupňa rozhodoval o žalobnom návrhu už len tým, že nemal predmet konania,
doposiaľ nevedel o čom rozhodoval, keď žalobný petit na čl. 340 spisu je rozdielny so žalobným petitom
na čl. 477 spisu. Bude preto potrebné vyzvať navrhovateľa, nech presne špecifikuje žalobný petit a
rozlišuje medzi nárokmi, ktorých sa môže pri neplatnom skončení pracovného pomeru v zmysle ust.
§ 61 Zákonníka práce.

Treba prisvedčiť námietke navrhovateľa, že vyhovujúca časť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa
je absolútne nepreskúmateľná, keď vo výroku predmetného rozsudku zaviazal odporcu zaplatiť sumu
976.291,295 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od určitého časového obdobia, kde úroky špecifikoval,
avšak v odôvodnení uvedeného rozsudku uviedol, že úroky z omeškania boli priznané z mesačnej
sumy 32.632,58 Sk. Takýto výrok je spolu s odôvodnením rozhodnutia nepreskúmateľný. Aj to bol

dôvod, pre ktorý musel odvolací súd i v prípade, ak by boli dodržané všetky procesné ustanoveniaobčianskeho súdneho konania napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. V tomto smere treba prisvedčiť aj námietke odporcu, že tak, ako bola náhrada mzdy priznaná,
je rozhodnutie nepreskúmateľné. Súd prvého stupňa sa ani nesnažil odôvodniť, ako dospel k výpočtu

náhrady mzdy, keď ju prevzal len z vyjadrenia navrhovateľa, zaslaného súdu. K tomuto odvolací súd
poznamenáva, že ak súd neuvedie v odôvodnení rozsudku o náhrade mzdy, akým spôsobom dospel
k zisteniu priemerného zárobku pracovníka z ktorého vychádzal pri stanovení výšky náhrady mzdy, je
výrok rozsudku o priznaní náhrady mzdy nepreskúmateľný. Súd prvého stupňa sa výškou náhrady v
odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
s tým, že v ďalšom konaní súd prvého stupňa bude postupovať v zmysle vyššie naznačeného smeru,
pričom rozhodne o zmene žaloby podľa § 95 ods. 2 OSP. Bude na zvážení súdu prvého stupňa a
posúdení pri pripustení zmeny žalobného petitu, v akom rozsahu zmenu žalobného petitu pripustí, keď
doposiaľ z podaní podaných navrhovateľom je zrejmé, že sa domáha i iných nárokov, ako nárokov z
neplatného rozviazania pracovného pomeru.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.