Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, October 30, 2007

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 10C/65/1996

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2196897726
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2007
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2007:2196897726.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou Mgr. Renátou Gavalcovou v právnej veci navrhovateľa: J. H., nar.

XX.XX.XXXX,.bytomZ.X,.C.,protiodporcovi:Ing.P.P.,nar.XX.XX.XXXX,.bytomG.XX,.T.,zastúpený:
JUDr. J. C., advokát, AK so sídlom T., Š. M. XX,. o náhradu mzdy vo výške 85.325,29 Sk s prísl., takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 26.021,20 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške
17,6 % ročne od 23.07.1996 do 31.12.2001, vo výške 15,5 % ročne od 01.01.2002 do 26.04.2002,
16,5 % ročne od 27.04.2002 do 29.10.2002, 16 % ročne od 30.10.2002 do 17.11.2002, 13 % ročne od
18.11.2002 do 25.09.2003, 12,5 % ročne od 26.09.2003 do 21.12.2003, 12 % ročne od 22.12.2003 do
28.03.2004, 11 % ročne od 29.03.2004 do 28.04.2004, 10 % ročne od 29.04.2004 do 30.06.2004, 9 %

ročne od 01.07.2004 do 28.11.2004, 8 % ročne od 29.11.2004 do 28.02.2005, 6 % ročne od 01.03.2005
do 28.02.2006, 7 % ročne od 01.03.2006 do 30.05.2006, 8 % ročne od 31.05.2006 do 25.07.2006, 9 %
ročneod26.07.2006do26.09.2006,9,5%ročneod27.09.2006do23.07.2007,9%ročneod28.03.2007
do 24.04.2007, 8,5 % ročne od 25.04.2007 do zaplatenia.

Vo zvyšnej časti súd návrh zamieta.

O náhrade trov konania rozhodne súd samostatne.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojím návrhom zo dňa 15.04.1996 (doručeným súdu dňa 15.04.1996) domáhal vydania
rozhodnutia,ktorýmbysúdzaviazalodporcuzaplatiťmunáhradumzdyzdôvoduneplatnéhorozviazania
pracovného pomeru od 01.03.1994 vo výške 4.512,- Sk netto mesačne.

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že odporca s ním neplatne okamžite rozviazal pracovný pomer,
o čom bolo rozhodnuté v konaní pred tunajším súdom sp. zn. 13C/98/1994, kde bolo tiež určené,
že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu trvá naďalej a tento rozsudok nadobudol právoplatnosť

dňa 06.11.1995. Pracovný pomer medzi účastníkmi bol ukončený až dňom 22.07.1996, kedy bolo
navrhovateľovi doručené okamžité zrušenie pracovného pomeru odporcom zo dňa 30.06.1996.
Navrhovateľ v žalobe 13C/98/1994 uviedol, že trvá na ďalšom zamestnávaní odporcom, avšak z dôvodu,
že sa nepodarilo nájsť doručenku, je toho názoru, že odporca sa dozvedel obsah žaloby, a teda aj
tieto skutočnosti najneskôr dňa 09.06.1994 na pojednávaní, nakoľko nevedel preukázať, že trval ústne
na ďalšom zamestnávaní už vo februári 1994. Keďže odporca neuhrádzal navrhovateľovi mzdu počas
trvania pracovného pomeru, t.j. od 09.06.1994 do 22.07.1996 a popieral jeho nároky, domáha sa

navrhovateľ o jej priznanie súdnou cestou.

Rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 10C/65/1996-52 zo dňa 12.08.1996 súd rozhodol tak, že zaviazal
odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 8.928,- Sk s 3% úrokom z omeškania od 15.04.1996 dozaplatenia, vo zvyšku súd návrh zamietol, odporcu zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku vo výške
356,- Sk a náhradu trov štátu v sume 120,- Sk. O náhrade trov konania súd rozhodol tak, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že súd priznal

navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie od 15.04.1996 do 30.06.1996 v celkovej sume 8.928,- Sk a
vo zvyšnej časti návrh ako nedôvodný zamietol. Navrhovateľ napadol odvolaním časť výroku rozsudku,
v ktorej súd návrh zamietol a na základe uznesenia Krajského súdu v Trnave, č. k. 3Co 206/1997-66
zo dňa 24.02.1998 bola vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a v časti, v ktorej nebola
napadnutá odvolaním nadobudol rozsudok súdu prvého stupňa právoplatnosť dňa 02.07.1997.

Na pojednávaní dňa 31.05.1999 bola pripustená zmena návrhu, na základe ktorej navrhovateľ žiadal,
aby mu odporca bol povinný zaplatiť sumu 167.736,- Sk za obdobie do 22.07.1996, keď táto suma
predstavovala náhradu mzdy mesačne vo výške 5.910,- Sk brutto, 3 % ročný úrok z omeškania z
celkovej sumy za obdobie od 09.06.1994 do 30.04.1995, 17,6 % ročný úrok z omeškania z celkovej
dlžnej sumy od 01.05.1995 do 22.07.1996.

Rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 12.08.1999 sp. zn. 10C/65/1996 bol odporca zaviazaný zaplatiť
navrhovateľovi titulom náhrady mzdy sumu 85.325,29 Sk, keď vo zvyšku súd návrh zamietol. Na
odvolanie odporcu v časti, v ktorej súd návrhu navrhovateľa vyhovel, Krajský súd v Trnave ako odvolací
súd uznesením sp. zn. 8Co/220/00 zo dňa 03.10.2000 rozsudok prvostupňového súdu v časti týkajúcej

sa povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 85.325,29 Sk, povinnosti zaplatiť súdny poplatok a
náhradu trov konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia Krajský súd
v Trnave uviedol, že na základe skutkových zistení v danej veci je preukázané, že na základe rozsudku
Okresného súdu Trnava zo dňa 16.09.1994, č.k. 13C/98/1994-18 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 22.06.1995, č.k. 12Co/487/1994-30, že okamžité rozviazanie pracovného

pomeru, ktoré dal odporca navrhovateľovi na základe listu dňa 28.02.1994 je neplatné, a pracovný
pomer navrhovateľa u odporcu trvá naďalej. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa,
že počiatok obdobia, za ktoré prináleží navrhovateľovi náhrada mzdy treba považovať deň 09.06.1994,
kedy sa odporca za účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní v prítomnosti navrhovateľa
dozvedel o namietaní platnosti rozviazania pracovného pomeru navrhovateľom a dožadovania sa

ďalšieho zamestnania. Odvolací súd poukázal aj na to, že prvostupňový súd postupoval správne pri
zistení pravdepodobného priemerného mesačného zárobku navrhovateľa v sme 4.285,60 Sk. Odvolací
súd vo svojom rozhodnutí vytkol prvostupňovému súdu to, že sa náležite nevysporiadal s ust. § 61 ods.
2 Zákonníka práce.

Rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 23.05.2002 č.k. 10C/65/1996-168 súd zaviazal odporcu zaplatiť
navrhovateľovi sumu 85.325,29 Sk a vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol. Zároveň zaviazal odporcu
zaplatiť tunajšiemu súdu poplatok vo výške 3.412,- Sk a o náhrade trov konania rozhodol tak, že
žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Uznesením tun. súdu zo dňa 20.01.2003 č.k.
10C/65/1996-181 súd opravil rozsudok zo dňa 23.05.2002 v časti, v ktorej bol odporca povinný zaplatiť

na účet súdu súdny poplatok a to na sumu 1.706,- Sk.
Na odvolanie odporcu Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 9Co/80/2003-192 zo dňa 30.09.2003 ako
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia zvyšku návrhu na začatie konania zrušil,
nakoľko išlo zo strany súdu o nadbytočné rozhodnutie a v ostatnej časti rozsudok prvostupňového súdu
zrušilavecvrátilnaďalšiekonanie.Odvolacísúdvosvojomrozhodnutíuviedol,žejepotrebnépostupom

podľa § 104 ods. 2 O.s.p. odstrániť nedostatok petitu návrhu ohľadne žalovanej istiny, a teda aby bolo
zrejmé, v akej výške si navrhovateľ v časti žalovanej istiny 85.325,29 Sk uplatňuje náhradu mzdy a v akej
výškeazaakéobdobiesiuplatňujeúrokzomeškania,nakoľkovúpravepetitunávrhuzodňa19.05.1995
si navrhovateľ uplatnil náhradu mzdy - netto spolu aj s úrokom z omeškania, a teda prvostupňový súd
pochybil, ak nevyzval navrhovateľa na vyčíslenie samostatne náhrady mzdy v brutto výške a samostatne

úrokov z omeškania. Ďalej odvolací súd uviedol, že je potrebné dôslednejšie sa zaoberať ust. § 61
ods. 2 Zákonníka práce a v tomto smere aj doplniť dokazovanie, a to najmä ohľadne zistenia dôvodov
nezaradenia navrhovateľa do evidencie uchádzačov o zamestnania, ako od samotného navrhovateľa,
tak aj od Ú. P., S. V.. R. v T. zistiť u navrhovateľa, z akého dôvodu sa nezamestnal v R. D. C., prečo sa
nepokúsil o zaradenie do evidencie neskôr, a či bol poberateľom sociálnych dávok.

V zmysle vyššie uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu prvostupňový súd vyzval navrhovateľa
uznesením č. k. 10C/65/1996-205 zo dňa 23.02.2007, aby v lehote 10 dní v zmysle ust. § 104 ods.2 O.s.p. upresnil petit návrhu, v akej výške si uplatňuje náhradu mzdy brutto a v akej výške a za aké
obdobie úrok z omeškania. Podaním zo dňa 20.03.2007 (č.l. 207 spis. materiálu) spolu s podaním zo
dňa 28.08.2007 (č.l. 223 spis. materiálu) navrhovateľ upresnil svoj návrh tak, že súhlasil s výpočtom

náhrady mzdy brutto v uvedenom rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 23.05.2002 a žiadal priznať
úrok z omeškania zo sumy 85.325,29 vo výške 17,6 % ročne od 23.07.1996 do 31.12.2001, vo výške
15,5 % ročne od 01.01.2002 do 26.04.2002, 16,5 % ročne od 27.04.2002 do 29.10.2002, 16 % ročne od
30.10.2002 do 17.11.2002, 13 % ročne od 18.11.2002 do 25.09.2003, 12,5 % ročne od 26.09.2003 do
21.12.2003, 12 % ročne od 22.12.2003 do 28.03.2004, 11 % ročne od 29.03.2004 do 28.04.2004, 10 %

ročne od 29.04.2004 do 30.06.2004, 9 % ročne od 01.07.2004 do 28.11.2004, 8 % ročne od 29.11.2004
do 28.02.2005, 6 % ročne od 01.03.2005 do 28.02.2006, 7 % ročne od 01.03.2006 do 30.05.2006, 8 %
ročneod31.05.2006do25.07.2006,9%ročneod26.07.2006do26.09.2006,9,5%ročneod27.09.2006
do 23.07.2007, 9 % ročne od 28.03.2007 do 24.04.2007, 8,5 % ročne od 25.04.2007 do zaplatenia.

Z výpovede navrhovateľa súd zistil, že za obdobie od 09.06.1994 do 15.04.1996 a od 01.07.1996 do

22.07.1996 požaduje z dôvodu neplatnosti rozviazania pracovného pomeru s ním zo strany odporcu
náhradu mzdy vo výške 85.325,29 Sk brutto.
Podaním zo dňa 20.03.2007 žiadal navrhovateľ priznať aj úroky z omeškania, v ktorej časti upresnil petit
návrhu aj podaním zo dňa 28.08.2007 tak, že žiadal priznať úrok z omeškania zo sumy 85.325,29 Sk od
23.07.1996 do zaplatenia vo výške diskontnej sadzby určenej NBS. Navrhovateľ uviedol, že zo strany

R. D. v C. v r. 1994 nebol záujem, aby sa zamestnal na trvalý pracovný pomer, nakoľko mali záujem
len o brigádnickú prácu. Predložil súdu čestné vyhlásenie E. B., ktorý bol prítomný pri tom, ako Ing. N.,
predseda RD v C. odmietol žiadosť navrhovateľa o trvalý pracovný pomer u nich vo funkcii zootechnika
v roku 1995. Týmto dôkazom chcel navrhovateľ preukázať, že R. D. v C. mu nemohlo v uvedenom
období ponúknuť pracovný pomer trvalého charakteru. Uviedol, že Ú. P., S. V. R. ho nezaevidoval v

evidencii uchádzačov o zamestnanie z toho dôvodu, že im nepredložil zápočty odpracovaných rokov,
keď uviedol, že zo strany Ú. P. nebola požiadavka predložiť doklad o tom, že podal návrh na súd voči
odporcovi ohľadne neplatnosti ukončenia pracovného pomeru s ním. Po 22.07.1996 sa taktiež nemohol
zaevidovať v evidencii, lebo stále nemal zápočty odpracovaných rokov, avšak o týchto skutočnostiach
nemá listinné doklady, nakoľko s ÚPSVaR jednal osobne.

Odporca žiadal, aby súd na základe rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.09.2003, a taktiež
na návrh v zmysle ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce náhradu mzdy navrhovateľa primerane znížil,
a to tak, že by navrhovateľovi priznal náhradu mzdy len za obdobie 6 mesiacov, keď následne za
obdobie nasledujúce navrhovateľovi neprizná žiadnu náhradu mzdy, a to z dôvodu, že navrhovateľ

sa u odporcu žiadnym spôsobom nezaujímal o prácu a nedomáhal sa u odporcu prideľovania práce.
Ďalej si navrhovateľ nesplnil svoje zákonné povinnosti ohľadne zaradenia jeho osoby do evidencie
nezamestnaných na ÚPSVaR v T., a teda nepredložil úradu listinné doklady, na ktoré bol vyzvaný, a
to podanie návrhu na súd ohľadne ukončenia pracovného pomeru s odporcom, keď v prípade, ak by
si tieto povinnosti splnil, mohol byť evidovaný ako nezamestnaný, a taktiež mohol žiadať o priznanie

sociálnych dávok, o ktoré sa taktiež nezaujímal. Odporca taktiež uviedol, že navrhovateľ v čase od
09.06.1994pracovalbrigádnickynaRDvC.,keďďalejzpotvrdeniatohtoRDvyplýva,ževprípade,akby
sa navrhovateľ v tom čase zaujímal o trvalý pracovný pomer, mohol byť do takéhoto pracovného pomeru
prijatý. Odporca uviedol, že považuje čestné prehlásenie p. E. B. predložené navrhovateľom za právne
irelevantné, nakoľko toto prehlásenie neobsahuje skutočnosť, o akú prácu sa v r. 1995 navrhovateľ

zaujímal. Ďalej uviedol, že čo sa týka úroku z omeškania žiadajú ho zamietnuť ako nedôvodný, nakoľko
ak by súd priznal náhradu mzdy len za 6 mesiacov, ako to odporca žiada, a to za obdobie od 09.06.1994
do 09.11.1995, nedostal by sa odporca dňa 23.07.1996 do omeškania s jej plnením.

Na pojednávaní dňa 25.10.2007 súd uznesením pripustil zmenu petitu návrhu v časti príslušenstva tak,

žerozhodovalonasledovnompetitenávrhu:Odporcajepovinnýzaplatiťnavrhovateľovisumu85.325,29
Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 23.07.1996 do 31.12.2001, vo výške 15,5
% ročne od 01.01.2002 do 26.04.2002, 16,5 % ročne od 27.04.2002 do 29.10.2002, 16 % ročne od
30.10.2002 do 17.11.2002, 13 % ročne od 18.11.2002 do 25.09.2003, 12,5 % ročne od 26.09.2003 do
21.12.2003, 12 % ročne od 22.12.2003 do 28.03.2004, 11 % ročne od 29.03.2004 do 28.04.2004, 10 %

ročne od 29.04.2004 do 30.06.2004, 9 % ročne od 01.07.2004 do 28.11.2004, 8 % ročne od 29.11.2004
do 28.02.2005, 6 % ročne od 01.03.2005 do 28.02.2006, 7 % ročne od 01.03.2006 do 30.05.2006, 8 %
ročneod31.05.2006do25.07.2006,9%ročneod26.07.2006do26.09.2006,9,5%ročneod27.09.2006
do 23.07.2007, 9 % ročne od 28.03.2007 do 24.04.2007, 8,5 % ročne od 25.04.2007 do zaplatenia.Zo správ ÚPSVaR T. zo dňa 19.06.2007 a zo dňa 25.09.2007 súd zistil, že navrhovateľ nebol v rokoch
1994 až 1996 v evidencii uchádzačov o zamestnanie a preto mu nemohla byť ponúknutá vhodná

práca. Navrhovateľ si podal žiadosť o sprostredkovanie zamestnania dňa 3.6.1994, avšak v zákonom
stanovenej lehote nepredložil úradu podanie na súd ohľadom neplatnosti rozviazania pracovného
pomeru a preto mu bolo vydané rozhodnutie o nezaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
Zo správy ÚPSVaR, O. S. V., T., zo dňa 10.10.2007 súd zistil, že navrhovateľ nepoberá a v minulosti
nepoberal dávku v hmotnej núdzi a príspevky k dávke.

Z potvrdenia R. D. v C. zo dňa 15.11.2001 súd zistil, že navrhovateľ bol u nich v roku 1994 zamestnaný
na základe Dohody o pracovnej činnosti keď v mesiaci marec mal brutto príjem 3.600,-Sk a v mesiaci
apríl 1994 - 7.647,- Sk. V roku 1995 u nich pracoval na základe Dohody o vykonaní práce a to v
mesiacoch apríl s príjmom 7.450,- Sk - brutto a v mesiaci september vo výške 13.157,- Sk. .Ďalej R. D. v
C. potvrdilo, že navrhovateľ nežiadal o trvalý pracovný pomer, chcel iba príležitostnú prácu na dohodu.

Ak by navrhovateľ mal záujem o prácu na trvalý pracovný pomer, bolo by jeho žiadosti kladne vyhovené,
pretože v tom čase na úsek živočíšnej výroby potrebovali stáleho pracovníka.
Vo svojom podaní zo dňa 30.4.2002 R. D. v C. uviedlo, že ak by navrhovateľ v júni 1994 požiadal o trvalý
pracovný pomer, bol by pracoval na úseku živočíšnej výroby, kde by dosahoval pravdepodobný zárobok
v brutto výške 6.881,- Sk a v netto - 5.438,- Sk.

Z Čestného prehlásenia E. B. zo dňa 24.10.2007 súd zistil, že bol svedkom toho, keď sa navrhovateľ
v roku 1995 zaujímal o zamestnanie na RD C. s tým, že mu bolo predsedom tohto roľníckeho družstva
Ing. M. N. toto zamestnanie odmietnuté.

Podľa § 251 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov Zákonníka práce sa
ustanoveniami tohto zákona spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 01.04.2002, ak nie
je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré z nich vznikli a právne úkony urobené pred 01.04.2002 sa
posudzujú podľa doterajších predpisov. Súd preto posudzoval nároky navrhovateľa uplatnené v návrhu
podanom na súd podľa predpisov účinných v čase pred 01.04.2002.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce - (1) Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď
alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej
a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške

priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až
do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu
pracovného pomeru. (2) Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy,
presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za
ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom

rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam
vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

Podľa § 275 ods. 1, 2 Zákonníka práce - (1) Zisťovanie a používanie priemerného zárobku upravuje

osobitný zákon. 23a). (2) Priemerným zárobkom zamestnanca na pracovnoprávne účely sa rozumie
priemerný hrubý zárobok, pokiaľ pracovnoprávne predpisy neustanovujú inak.

Podľa § 17 ods. 1,2, 5 zák. č. 1/1992 Z. z. (1) Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely
zisťuje zamestnávateľ z hrubej mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a

z doby odpracovanej v rozhodnom období. (2) Pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak, je rozhodným
obdobím predchádzajúci kalendárny štvrťrok; priemerný zárobok sa zisťuje k prvému dňu nasledujúceho
kalendárneho mesiaca. (5) Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Pokiaľ sa
podľa pracovnoprávnych predpisov vychádza z priemerného mesačného zárobku, priemerný zárobok
zistený podľa prvej vety sa prepočíta na jeden mesiac podľa priemerného počtu pracovných hodín

pripadajúcich v roku na jeden mesiac.

Podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka - (1) Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právood zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj
lenjednotlivýchplnení.(2)Akideoomeškaniesplnenímpeňažnéhodlhu,máveriteľprávopožadovaťod
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;

výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej
sadzby určenej Národnou bankou Slovenska 2) platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného
dlhu.

Základné kritéria, ktoré súd berie do úvahy pri rozhodovaní o znížení alebo nepriznaní náhrady mzdy
podľa § 61 ods.2 Zákonníka práce sú hlavne tie, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do
práce v mieste dohodnutom v pracovnej zmluve pre výkon práce alebo v mieste, ktoré možno z hľadiska
danéhoúčelupovažovaťzarovnocennémiestodohodnutéprevýkonpráce,alebovmieste,ktorémožno
z hľadiska daného účelu považovať pre zamestnanca za výhodnejšie ako miesto dohodnuté pre výkon

práce; ďalej, či zamestnanec vykonával alebo mohol vykonávať taký druh práce, ktorý zodpovedá druhu
práce dohodnutému v pracovnej zmluve, alebo práci, ktorá je dohodnutému druhu práce rovnocenná,
alebo práci, ktorej výkon je pre zamestnanca výhodnejšia ako v pracovnej zmluve dohodnutý, a taktiež,
akú mzdu za vykonanú prácu dostal alebo by mohol dostať, ak by takú prácu vykonával. K zníženiu
alebo k nepriznaniu náhrady mzdy podľa §61 ods. 2 Zák. práce môže súd pristúpiť len vtedy, ak je

možné po zhodnotení všetkých okolností prípadu dospieť k záveru, že zamestnanec sa zapojil alebo
mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca
výhodnejších ako by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju
povinnosť prideľovať mu prácu. Ustanovenie § 61 ods. 2 Zákonníka práce spája možnosť zníženia,
prípadne nepriznania ďalšej náhrady mzdy v tom prípade, ak zamestnanec bol zamestnaný u iného

zamestnávateľa alebo, ak sa bez vážnych dôvodov do práce u iného zamestnávateľa nezapojil. Aj keď
nie je povinnosťou zamestnanca byť niekde zamestnaný, predpokladá sa, že po dobu, kedy mu nie je
doterajšímzamestnávateľomprideľovanápráca,budezamestnanecpracovaťpreinéhozamestnávateľa
alebo sa bude snažiť získať finančné prostriedky inou zárobkovou činnosťou. Pri rozhodovaní o znížení
alebo nepriznaní náhrady mzdy súd zvažuje, či pracovník mal možnosť obstarať si pre seba vhodnú

prácu a za akých podmienok a či a aké zárobky dosahoval, a či to nebolo za nepriaznivých okolností
(dochádzanie do inej obce, práce nadčas, nočné práce a podobne). Pre tieto cit. ustanovenia sú
dôležité kritéria spočívajúce v zisťovaní okolností týkajúce sa pomerov zamestnanca, a nie okolností
ohľadne zamestnávateľa. Po uplynutí 6 mesiacov ustupuje sankčná a satisfakčná povaha náhrady
mzdy a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia, keď ide predovšetkým o to či správanie sa zamestnanca

pri zabezpečovaní si ďalšieho zárobku je korektné; krátenie (nepriznanie) prichádza do úvahy, ak
zamestnanec svojim zavineným správaním si spôsobil sám, že nemá žiaden príjem a tak si aspoň
sčasti nahradil ušlý príjem alebo si naopak niekde zarobil toľko, že žiadnu ujmu neutrpel. Podmienkou
zníženia,prípadnenepriznanienáhradypodľa§61ods.2Zákonníkaprácejevkonaníuplatnenienároku
zamestnávateľa na zníženie, príp. nepriznanie náhrady mzdy za čas dlhší ako 6 mesiacov, pričom bez

takejto žiadosti, ktorá je z procesného hľadiska vlastne obranou proti žalobnému nároku zamestnanca,
nemôže súd povinnosť zamestnávateľa k náhrade mzdy sám od seba znížiť, prípadne ju za čas dlhší ako
6 mesiacov nepriznať. Procesnú povinnosť tvrdiť a preukázať skutočnosti, že sú splnené predpoklady
pre zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy podľa § 61 ods.2 Zák. práce nesie zamestnávateľ.

Nazákladevyššieuvedenýchskutočností,atopodoplnenídokazovaniavzmyslerozhodnutiaKrajského
súdu zo dňa 30.09.2003 a jeho právneho názoru v prejednávanej veci súd dospel k záveru, že návrh
navrhovateľa na náhradu mzdy z dôvodu neplatného ukončenia pracovného pomeru odporcu s ním je
dôvodný len čiastočne, a to vzhľadom na návrh odporcu v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý
žiadal túto náhradu mzdy primerane znížiť.

Súd priznal navrhovateľovi náhradu mzdy z dôvodu neplatného ukončenia pracovného pomeru
daného odporcom navrhovateľovi dňa 28.02.1994 (rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 13.09.1994,
č.k. 13C/98/94-18 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.06.1995, č.k.
12Co/487/1994-30) za dobu 6 mesiacov, t. j. od 09.06.1994 do 09.12.1994. Súd znížil túto náhradu

mzdy po doplnení dokazovania v zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.09.2003
a zistil, že navrhovateľ sa po tom, čo mu bolo doručené okamžité zrušenie pracovného pomeru od
odporcu sa u neho následne nedomáhal nástupu do práce a prideľovania práce a prvýkrát za dovolanie
sa tejto skutočnosti súd považuje až oznámenie na pojednávaní dňa 09.06.1994 v konaní sp. zn.13C/98/1994 na Okresnom súde Trnava. Aj keď navrhovateľ tvrdil, že sa nástupu do práce u odporcu
domáhal písomne aj skôr, nepredložil súdu v prejednávanej veci o tom žiaden listinný doklad, a to ako
v súčasnej dobe, tak aj v minulosti. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že navrhovateľ

sa prvýkrát dostavil k odporcovi s tým, že žiada, aby mu bola prideľovaná práca dňa 25.06.1996.
Ďalšiu skutočnosť, ktorú súd zohľadnil pri svojom rozhodovaní boli dôvody pre ktoré navrhovateľ nebol
zaradený do evidencie nezamestnaných na ÚPSVaR T., keď podľa ich vyjadrenia to bolo z toho dôvodu,
že im navrhovateľ nepredložil listinný doklad o tom, že sa domáha súdnou cestou určenia, že pracovný
pomer s odporcom bol ukončený neplatne. ÚPSVaR T. uviedol, že to bol jediný dôvod, pre ktorý nebol

navrhovateľ zaradený do tejto evidencie. Aj keď navrhovateľ tvrdí, že to bolo z iných dôvodov taktiež o
tom súdu nepredložil žiaden listinný dôkaz v zmysle ust. § 120 O. s. p. Súd hodnotil toto nezaradenie
do evidencie nezamestnaných ako z hľadiska straty možnej ponuky vhodnej práce pre navrhovateľa,
a taktiež z hľadiska straty možného príjmu navrhovateľa v tomto období, keď mohol poberať od štátu
dávky v nezamestnanosti. Ďalej navrhovateľ svojím nekonaním spôsobil to, že mu neboli vyplácané
ani žiadne sociálne dávky a príspevky k nim, nakoľko sa týchto dávok na ÚPSVaR v T. nedomáhal tak,

ako to aj uvádza ÚPSVaR T. v správe zo dňa 10.10.2007.
Súd mal taktiež preukázané, že navrhovateľ v mesiacoch marec, apríl 1994, apríl, september 1995
pracoval na základe Dohody o pracovnej činnosti a Dohody o vykonaní práce na R. D. v C. a jeho
brutto mzda predstavovala v roku 1994 v marci sumu 3.600,- Sk, v apríli sumu 7.646,- Sk v apríli 1995
sumu 7450,-Sk a v septemri 1995 sumu 13 157,- Sk. Ďalej mal súd zistené, že navrhovateľ sa zaujímal

o prácu v žalovanom období u viacerých zamestnávateľov - H. C., V. T., B. C., A. K., kde ho však
nezamestnali zväčša z dôvodu, že nemá ukončený pracovný pomer so svojím zamestnávateľom. Súd
však mal preukázané z listu RD C. zo dňa 30.04.2002 (č. listu 165 spis. materiálu), že ak by navrhovateľ
v júni 1994 žiadal o prijatie do pracovného pomeru na dobu neurčitú, bolo by mu vyhovené s tým, že
by pracoval na úseku živočíšnej výroby a mesačne by dosahoval netto zárobok vo výške 5.438,- Sk.

Navrhovateľvšaknemalzáujemotakýtopracovnýpomer,alelenoprácupríležitostnú,ktorúajvykonával
na základe dohody o vykonaní práce, resp. dohody o pracovnej činnosti.
Súd berúc do úvahy vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že navrhovateľ svojím správaním, a to,
že sa u odporcu ihneď po doručení okamžitého zrušenia pracovného pomeru nedomáhal prideľovania
práce; že nebol zaevidovaný na ÚPSVaR T. v evidencii nezamestnaných; že sa nezaujímal o poberanie

sociálnych dávok a v neposlednej miere aj to, že mohol pracovať na RD C. na úseku živočíšnej
výroby v trvalom pracovnom pomere, kde by dosahoval netto príjem 5.438,- Sk mesačne, keď išlo
o prácu toho istého druhu ako vykonával u odporcu, s vyšším mesačným príjmom, v mieste svojho
bydliska zapríčinil to, že vlastným zavinením zanedbal možnosť si aspoň sčasti nahradiť ušlý príjem,
keď navyše, ak by sa zamestnal v RD C. mohol mať vyšší príjem ako dosahoval u odporcu. Súd

považoval predložený dôkaz navrhovateľa - Čestné prehlásenie p. B. - svedka odmietnutia Ing. N.
predsedu RD C. zamestnať navrhovateľa v tejto spol. v roku 1995 na trvalý pracovný pomer ako dôkaz
právne irelevantný v tejto veci, nakoľko tento dôkaz uvádza možnosť zamestnania sa navrhovateľa v RD
C. v roku 1995 a RD C. dalo túto ponuku v roku 1994 a taktiež toto prehlásenie neuvádza o druh práce
išlo. Z uvedených dôvodov súd priznal navrhovateľovi náhradu mzdy v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka

práce za dobu 6-tich mesiacov (od 09.06.1994 do 09.12.1994). Pri výpočte tejto náhrady mzdy súd
vychádzal zo zisteného pravdepodobného mesačného zárobku vo výške 4.285,62 Sk, ktorý následne
vydelil denným koeficientom 21,74 a zistil pravdepodobný denný zárobok vo výške 197,13 Sk. Tento
denný pravdepodobný zárobok súd následne násobil počtom pracovných dní ( 132 dní ) v období od
09.06.1994do09.12.1994azískaltakvýpočetnáhradymzdyzauvedenéobdobie vsume26.021,20Sk,

ktorú sumu súd zaviazal navrhovateľovi zaplatiť a vo zvyšku súd návrh ohľadne náhrady mzdy zamietol.

Súd priznal navrhovateľovi v zmysle ust. § 517 Občianskeho zákonníka aj úrok z omeškania vo výške
diskontnej sadzby určenej NBS v zmysle § 3, § 4 nariadenia vlády SR 87/1995 Z. z. tak, ako to žiadal
navrhovateľ, keď tento úrok priznal zo sumy 26.021,20 Sk od 23.07.1996 do zaplatenia. Súd je toho

názoru, že navrhovateľ má nárok na tento úrok z omeškania, nakoľko ak vychádza z tejto skutočnosti,
že náhrada mzdy má plniť funkciu ekvivalentu mzdy, ktorú by odporca navrhovateľovi vyplácal, ak by
nedošlo k neplatnému ukončeniu pracovného pomeru v dohodnutom výplatnom termíne, t.j. do 15. dňa
bežného mesiaca, je odporca s priznanou náhradou mzdy za obdobie od 09.06.1994 do 09.12.1994
ku dňu 22.07.1996 v omeškaní, a teda navrhovateľ má právo na úrok z omeškania od 23.07.1996 do

zaplatenia.O náhrade trov konania súd rozhodne samostatne v zmysle ust. § 151 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia, prostredníctvom tohto

súdu na Krajský súd v Trnave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
- rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd neprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
-doterazzistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoteraz
neboli uplatnené (§ 205a)

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.