Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 27, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/772/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309215123
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1309215123.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa:
J. X.A., bytom H. XXX, zast. Advokátskou kanceláriou VRANOVIČ/HALADA, s.r.o., so sídlom v Trnave,
Hlavná 25, proti odporcovi: Sika Slovensko, spol. s r.o., Rybničná 38/e, Bratislava, zast. Advokátskou
kanceláriou NITSCHNEIDER & NOVÁK, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Cintorínska 3/A, zast. konateľom
Mgr. Dušanom Nitschneiderom, advokátom, o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 13. mája 2014,
č.k. 28C 140/2009-233, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
5.443,76 Eur a náhradu trov konania vo výške 100%, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Konanie v časti istiny v sume 72,86 Eur zastavil a v ostatnej časti návrh zamietol. Po právnej
stránke vychádzal z ustanovení § 79 ods. 3 a 4, § 134 ods. 1, 2 a 4, § 118 ods. 2 Zákonníka práce
a vyslovil, že základ pre výpočet náhrady mzdy bol daný právoplatným medzitýmnym rozsudkom,
ktorým bolo určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľa dané mu odporcom
dňa 24.11.2009 je neplatné. Keďže navrhovateľ ako zamestnanec netrval na tom, aby ho odporca

ďalej zamestnával, dospel k záveru, že mu patrí náhrada mzdy v zmysle § 134 Zákonníka práce
v sume jeho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Konštatoval, že
navrhovateľ si uplatňoval v návrhu náhradu mzdy vo výške 5.604,72 Eur, pričom podaním zo dňa
25.1.2013 vzal návrh v časti náhrady mzdy v sume 72,86 Eur späť, v ktorej časti konanie podľa
§ 96 ods. 1 O.s.p. zastavil. Za rozhodné obdobie pre výpočet priemerného zárobku navrhovateľa
považoval predchádzajúci kalendárny štvrťrok, keď pracovný pomer navrhovateľa sa skončil dohodou
ku dňu 24.11.2009, t.j. mesiace júl, august, september 2009. Priemerný hodinový zárobok vyčíslil sumou

15,6502 Eur, mesačný v sume 2.721,88 Eur a náhradu mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov
celkom v sume 5.443,76 Eur, a keďže navrhovateľ si uplatnil náhradu mzdy vo výške 5.531,86 Eur, vo
zvyšnej časti návrh zamietol. Uviedol, že nezohľadnil námietku odporcu, že by mal vychádzať pri výpočte
z priemerného zárobku navrhovateľa s prihliadnutím na jeho znížený priemerný záväzok 24 hodín
týždenne od uzavretia dodatku č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 7.8.2009 a vychádzal, zo všeobecného
výpočtu v zmysel citovaných zákonných ustanovení, nepovažujúc náhradu mzdy za totožnú so mzdou
ako jej presným ekvivalentom, ale istou formou satisfakcie zamestnancovi za neplatné skončenie

pracovného pomeru, ktorú za uvedené obdobie nemožno znižovať. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 142 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 7 O.s.p. a vyjadril náhradu trov konania percentami,
priznal ju navrhovateľovi vo výške 100% s tým, že po právoplatnosti rozsudku rozhodne o jej výške
samostatným uznesením.Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zmeniť a priznať navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 3.004,84 Eur a žiadnemu z

účastníkov nepriznať náhradu trov konania alebo zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci. Nepovažoval za správny výpočet náhrady mzdy súdom prvého
stupňa, majúc za to, že nie je prípustné, aby v prípade ak zamestnancovi pracujúcemu v čase skončenia
pracovného pomeru na čiastočný úväzok, bola priznaná náhrada mzdy za plný pracovný úväzok.
Poukázal na to, že pracovný pomer navrhovateľa skončil dňa 24.11.2009, kedy už mal dohodnutý

znížený týždenný pracovný čas v celkovej výške 24 hodín týždenne. Namietal tiež, že súd prvého
stupňa pri výpočte náhrady mzdy vychádzal z priemerného mesačného zárobku a nie z priemerného
hodinového zárobku ignorujúc § 79 ods. 4 Zák. práce a naň nadväzujúce ust. § 134 zák. práce
určujúce matematický postup výpočtu náhrady mzdy pre prípad okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Nesúhlasil s odôvodnením súdu prvého stupňa týkajúceho sa jeho námietky, pretože nikdy
nerozporoval postavenie náhrady mzdy ako satisfakcie zamestnancovi, ale rozporoval mechanizmus

výpočtu samotnej náhrady mzdy.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdiť a priznať mu aj náhradu trov odvolacieho konania stotožňujúc sa s ním.
Uviedol, že k skončeniu jeho pracovného pomeru u odporcu došlo dňa 24.11.2009 dohodou v dôsledku

zákonnej fikcie § 79 ods. 3 Zák. práce a poukázal na satisfakčný charakter pri náhrade mzdy a jej
funkciu sankcie v zmysle ust. § 79 ods. 4 Zák. práce, ktorá nemá charakter ekvivalentu mzdy.(poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 32/2012. Nesúhlasil s názorom odporcu, podľa
ktorého ide o nespravodlivý paušálny výpočet, pretože jeho výpočet vychádza z konkrétneho počtu
ním odpracovaných dní, hodín a jeho dosiahnutej mzdy za rozhodujúce obdobie, počas ktorého mal

týždenný pracovný čas.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer
okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho
naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa neskončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ

je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu
zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru (§
79 ods. 1 Zák. práce).

Podľa § 79 ods. 3 Zák. práce ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá
na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne
inak,žesajehopracovnýpomerskončildohodou,akboladanáneplatnávýpoveď,uplynutímvýpovednej
doby, ak bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal
pracovný pomer skončiť.

Podľa § 79 ods. 4 Zák. práce v prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b/ zamestnanec má nárok na
náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný zárobok“) zisťuje zamestnávateľ

zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného
zamestnancom v rozhodujúcom období (§ 134 ods. 1 Zák. práce).

Podľa § 134 ods. 2 Zák. práce rozhodujúcim obdobím kalendárny štvrťrok predchádzajúceho štvrťroku,
v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho

mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon
neustanovuje inak.Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Ak sa podľa pracovnoprávnych
predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa
vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného

pracovného času zamestnanca (§ 134 ods. 4 Zák. práce).

V prejednávanej veci bol základ nároku navrhovateľa na náhradu mzdy daný medzitýmnym rozsudkom
súdu prvého stupňa zo dňa 20.6.2012 č.k. 28C 140/2009-146 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. mája 2013 č.k. 4Co 70/2013-185. Súd prvého stupňa

dospel k správnemu záveru, že navrhovateľovi prináleží nárok na náhradu mzdy z neplatne skončeného
pracovného pomeru v zmysle § 79 ods. 3 Zákonníka práce, keďže navrhovateľ ako zamestnanec
netrval na tom, aby ho odporca ako zamestnávateľ ďalej zamestnával, za obdobie výpovednej doby
dvoch mesiacov (§ 79 ods. 4 písm. b/ Zák. práce) v sume jeho priemerného zárobku podľa § 134
Zák. práce. Súd prvého stupňa tiež správne postupoval aj pri výpočte priemerného zárobku, keď
vychádzal z kalendárneho štvrťroku rozhodujúceho pre výpočet náhrady mzdy (§ 134 ods. 3 Zák.

práce), t. j. za obdobie mesiacov júl, august a september 2009 a z počtu odpracovaných hodín za
toto obdobie v počte 488 hodín, na základe čoho zistil priemerný hodinový zárobok 15,6502 Eur,
takže nie je dôvodná námietka odporcu, že súd prvého stupňa pri výpočte náhrady mzdy vychádzal z
priemerného mesačného zárobku a nie z priemerného hodinového zárobku ignorujúc § 79 ods. 4 Zák.
práce a naň nadväzujúce ust. § 134 zák. práce určujúce matematický postup výpočtu náhrady mzdy pre

prípad okamžitého skončenia pracovného pomeru. Z tohto priemerného hodinového zárobku potom v
zmysle § 134 ods. 4 Zák. práce vychádzal prepočtom (t.j. vynásobením priemerným počtom pracovných
hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca). K
námietke odporcu, že nie je prípustné, aby v prípade ak zamestnancovi pracujúcemu v čase skončenia
pracovného pomeru na čiastočný úväzok, bola priznaná náhrada mzdy za plný pracovný úväzok

odvolací súd uvádza, že k zmene pracovného času u navrhovateľa došlo na základe Dodatku č.1
k pracovnej zmluve zo dňa 7.8.2009, podľa ktorého bol tento znížený na týždenný pracovný čas 24
hodín (3 pracovné dni), s touto námietkou sa súd prvého stupňa vysporiadal a navyše k tejto zmene
pracovného času došlo u navrhovateľa od 1.9.2009, ktorá zmena sa mohla premietnuť v nasledujúcom
výplatnom termíne, (§ 129 ods. 1 Zák. práce), ktorým je nasledujúci mesiac október 2009 a v danom

prípade rozhodujúcim obdobím boli mesiace júl, augusta september 2009, z ktorých mzdových listov
aj súd prvého stupňa správne pri výpočte náhrady mzdy vychádzal. Celkovú výšku náhrady mzdy
súd správne aj vyčíslil. Správne súd prvého stupňa vychádzal v súlade s príslušnými zákonnými
ustanoveniami aj pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

Odvolací súd preto vzhľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol vzhľadom na ust. § 224 ods. 4 O.s.p.,
nakoľko rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu, v ktorom súd prvého stupňa o výške náhrady trov

konania si vyhradil rozhodnúť samostatným uznesením v zmysle § 151 ods. 7 O.s.p., a preto tento
rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.