Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, May 20, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5S/46/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200699
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200699.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a sudkýň Mgr.

Magdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu 1. P. A. V. - H. Q., so sídlom O.
XXX/X, W., 2. C. H., bytom F. XX, XX-XXX L. V., V. republika, obaja právne zastúpení JUDr. Dušanom
Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie
v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 12. marca 2014 na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Žalobu žalobcu v 1. rade z a m i e t a .

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade konanie z a s t a v u j e .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 12.03.2014 žalovaná rozhodujúc podľa ust. § 179 ods. 1 písm.
b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákona“) vo veci odvolania žalobcov v 1. a
2. rade proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka W. (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č.
XXXX-XX/XXXX-W. zo dňa 04.11.2013 vo veci zániku sociálneho poistenia podľa § 218 ods. 2 zákona
rozhodla tak, že odvolanie žalobcov v 1. a 2. rade zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho

orgánu potvrdila.

Rozhodnutie odôvodnila tým, že prvostupňový správny orgán ako orgán príslušný podľa ust. § 178 ods.
1 písm. a/ bod prvý zákona rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia
v sporných prípadoch napadnutým rozhodnutím rozhodol tak, že žalobcovi v 2. rade zaniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
slovenskej legislatívy uplynutím dňa 30.09.2012.

Uviedla, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca v 1. rade v zákonom
stanovenej lehote odvolanie, v ktorom poukázal na definíciu zamestnanca podľa Nariadenia (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004, ako aj na definíciu zamestnanca
podľa zákona č. 311/2001 Zákonníka práce a zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Namietal
porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, pretože ide o celoslovenský diskriminačný postup voči
tým zamestnancom, ktorí sú občanmi V. republiky. Na základe pracovnej zmluvy žalobca v 2. rade ako

zamestnanec vykonáva distribúciu reklamných letákov na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti
mu bol vydaný formulár E 101 (PD A1) s dobou platnosti od 01.10.2011 do 30.09.2012. Počas kontroly
predložil prvostupňovému správnemu orgánu pracovnú zmluvu, mzdový list, výplatné pásky a evidenciu
dochádzky. Tieto podklady hoci boli riadne predložené, neboli podkladom rozhodnutia. Žiadal, abynapadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo zmenené tak, že žalobcovi v 2. rade
ako zamestnancovi účasť na povinnom poistení nezanikla.

Ďalej uviedla, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie aj žalobca v 2.
rade, ktorý podľa § 173 ods. 1 zákona sa tiež považuje za účastníka konania. V podanom odvolaní
namietal tie isté skutočnosti ako žalobca v 1. rade a žiadal zrušiť rozhodnutie tak, aby mu účasť na
sociálnom poistení nezanikla.

Konštatovala, že ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k
záveru, že toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala ust. § 4 ods.
1, § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý, § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/ a § 19 ods. 1
zákona, na základe ktorých dôvodila, že podľa výpisu zo v Živnostenského registra Okresného úradu W.,
číslo živnostenského registra XXX-XXXXX je žalobca v 1. rade držiteľom živnostenského oprávnenia s
dňom vzniku od 01.10.2011. Vo výpise zo Živnostenského registra má uvedené miesto podnikania W.,

I. B. XXX/X. V registri zamestnávateľov je vedený od 01.10.2011. Žalobca v 2. rade ako zamestnanec
je vedený v registri poistencov žalovanej od 01.10.2011.

Argumentovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo

dňa 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie Nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 zo dňa 21.03.1972. Od
01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady
č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia

(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“)
a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým
sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú
legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú
osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť,

resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

Poukázala na článok 11 (3) (a) základného nariadenia, podľa ktorého s výhradou článkov 12 až 16
osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom
štátepodliehaprávnympredpisomtohtočlenskéhoštátu.Vsúvislostispravidlomuplatniteľnejlegislatívy

len jedného členského štátu základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom
podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Citovala článok 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012, podľa ktorého osoba,
ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha

právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto
členskom štáte.

Ďalej citovala článok 13 (3) základného nariadenia, podľa ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských

štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,
alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom
určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

V súvislosti s vyššie citovanými článkami základného nariadenia argumentovala, že pri súbehu poistení,

v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude
vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením,
ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia
a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho
zabezpečenia č. H5 zo dňa 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia

Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja
proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné
orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájomspolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a
komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada
o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy,

môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia,
ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce).
Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre
stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie
údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy

v členskom štáte.

Uviedla, že jej bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS B., že v
posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je
výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc V. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov

na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v V. republike. V súvislosti
s posúdením uplatniteľnej legislatívy za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola
inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS B. oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností
na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na
uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti

preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste
vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa.
Tieto skutočnosti ju oprávňujú vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území
Slovenskej republiky, ktorú nevykonáva podľa zákona o sociálnom poistení, ale na základe kompetencií
príslušnej inštitúcie na určovanie uplatniteľnej legislatívy.

Ďalej argumentovala, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda
aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie
registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Vyplýva to z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré
sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a

ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým
a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,
platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri
určovaní,právnepredpisyktoréhočlenskéhoštátusauplatňujúzadanýchokolností.Akosobapracujúca
vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú

sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva,
registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je
v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej
únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta
podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

Ďalej uviedla, že Súdny dvor Európskej únie vypracoval v prípade Planzer Luxembourg Sarl C-73/06
termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa.
Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu
faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich

osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné
faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia
správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových,
sa môžu zohľadniť tiež.

Konštatovala, že prvostupňový správny orgán vykonal dňa 12.03.2013 kontrolu na preverenie
sídla zamestnávateľa a reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky.
Osobnou návštevou zamestnancov vykonávajúcich kontrolu bolo zistené, že v mieste registrovaného
sídla uvedenom v osvedčení o živnostenskom oprávnení sa kancelária, ani prevádzka žalobcu v
1. rade nenachádza. Podľa záznamu z pracovného stretnutia medzi kontrolnými zamestnancami

prvostupňového správneho orgánu a H.. Q. U., ktorý je žalobcom v 1. rade písomne poverený k vedeniu
firmy, je adresa uvedená vo výpise zo živnostenského registra virtuálnou adresou na základe súhlasu
majiteľa domu na tejto adrese za účelom otvorenia živnosti žalobcu v 1. rade. Reálne má priestory
na výkon činnosti na D. XXX, W. v kancelárii H.. Q. U.. Na tejto adrese sa spravujú prevádzkovézáležitosti spoločnosti, uchovávajú účtovné doklady a z tohto miesta sú tiež vykonávané finančné
transakcie. Žalobca v 1. rade riadi svoju spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého pobytu v V.
republike a taktiež z D. XXX, W., kde navštevuje poverenú osobu za účelom riadenia firmy. Zápisnice

z týchto stretnutí sa nevyhotovujú a postupy pre činnosť firmy sa dojednávajú ústne. Predmetom
činnosti zamestnancov je doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky podľa objednávky zmluvných
partnerov. Fond pracovného času zamestnancov je určený pracovnou zmluvou obvykle 5 až 10 dní za
mesiac.

Na základe výsledkov tejto kontroly konštatovala, že sídlo žalobcu v 1. rade uvedené vo výpise
zo živnostenského registra nespĺňa základné kritériá registrovaného sídla spoločnosti. Kontrolou
zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa
nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na zamestnanca - žalobcu v 2. rade
sa po 30.09.2012 vzťahuje slovenská legislatíva. Žalobca v 1. rade síce predložil formálne doklady,
ako sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky, nepredložil však doklady

preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napríklad vyúčtovanie
cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonáva prácu
na určenom mieste. Z uvedených dôvodov prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobcovi v 2. rade
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
zaniklo uplynutím dňa 30.09.2012 podľa slovenskej legislatívy.

Ďalej argumentovala, že nie je kompetentná rozhodovať o uplatniteľnej legislatíve, ale je oprávnená
určovať uplatniteľnú legislatívu podľa základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia a v prípade
určenia slovenskej legislatívy ako uplatniteľnej je príslušná formulár PD A1 vystaviť. Pri určení
uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov relevantných na posúdenie uplatniteľnej legislatívy

postupuje rovnako vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám s bydliskom v iných členských štátoch
Európskej únie, ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám určených na stanovenie uplatniteľnej
legislatívy v jednotlivých členských štátoch. Pre žalobcu v 2. rade vystavila formulár PD A1 s platnosťou
od 01.10.2011 do 30.09.2011, t.j. dobu určitú. Formulár bol vystavený v čase kedy neexistovali
pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej

legislatívy nebolo preverené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky.
Vzhľadom na výsledky kontroly zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na
území Slovenskej republiky vystavenie formulára PD A1 na obdobie od 01.10.2012 nie je opodstatnené.
Na základe uvedených skutočností dospela k záveru, že žalobcovi v 2. rade povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej

republiky zaniklo dňom 30.09.2012, t.j. dňom skončenia platnosti formulára PD A1. V súlade s čl. 13 (5)
základného nariadenia sa žalobca v 2. rade bude po 30.09.2012 považovať za osobu, ktorá vykonáva
všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba a ktorá získava celý
svojpríjemvčlenskomštáte,ktoréholegislatívabolaurčenávsúladesozákladnýmnariadenímvspojení
s vykonávacím nariadením, t.j. v V. republike.

V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dôvodila, že konanie vo veci sociálneho poistenia
je osobitné konanie upravené v ust. § 172 a nasl. ustanoveniach zákona. Konanie vo veci vzniku,
prerušeniaazánikusociálnehopoisteniavspornýchprípadochjenedávkovýmkonaním,ktorévzhľadom
na ust. § 184 ods. 8 zákona môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Podľa §

185ods.4zákona,konanie,ktorésazačínanapodnetorganizačnejzložkySociálnejpoisťovnejezačaté
odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý
úkon. Zákon nekonkretizuje o aký úkon má ísť a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie
rozhodnutia, ak organizačná zložka disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie.
Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 7Sžso 20/2010.

Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie
je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy,
ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Je oprávnená rozhodnúť,
ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky

Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, alebo
či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či je potrebné obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Každé
rozhodnutie je individuálnym právnym aktom, ktorý sa vzťahuje na konkrétnu vec a konkrétnu osobu.
Štátna príslušnosť zamestnancov u žalobcu v 1. rade nebola rozhodujúcim kritériom pri posudzovanídôkazov a rozhodovaní vo veci sporného prípadu, vzniku resp. zániku povinného sociálneho poistenia
týchto zamestnancov.

Včas podanou žalobou sa žalobca v 1. rade domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovanej
a prvostupňového správneho orgánu, ktoré považoval za nezákonné. Dôvodil, že podľa najnovších
požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na
princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti
právom ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku a aby obsah

rozhodnutí bolo v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, rovnako, aby nedochádzalo
k zneužívaniu voľnej úvahy. Patrila tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nestrannosti a
objektivity, proporcionality (hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami) a
právnej istoty zahrňujúci aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp
konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať
každouvecou,vybaviťjuvčasabezzbytočnýchprieťahov),spoluúčastiatransparentnosti.Tietoprincípy

neboli v tomto prípade zo strany žalovanej dodržané.

Namietal, že vydaním rozhodnutia žalovanej bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania,
rozhodnutie je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí
uvádza skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania v konaní pred prvostupňovým správnym

orgánom a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Nevysporiadala sa s jeho argumentáciou v
podanom odvolaní a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného skutkového stavu zamietla
jehoodvolaniezdôvodovaskutočností,ktorémubolipoprvýkrátoznámenéažžalovanouvnapadnutom
rozhodnutí . Tým bolo jemu a jeho zamestnancovi odňaté právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu
verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich právach a povinnostiach de facto po prvýkrát, na podklade

nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup zakladá
nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovanej, lebo uviedla rozhodovacie dôvody a skutočnosti, ktoré v
konaní nezisťovala, prípadne zistené v rozpore so zákonom alebo ak nie je zrejme, či boli dôkazy
vykonané (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 12/2009).

Poukázal na list žalovanej - Oznámenie týkajúce sa spoločnosti, ktoré na území Slovenskej republiky
vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25. 7. 2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný
poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) o tom, že jeho zamestnanci a zamestnanci ďalších
vybranýchzamestnávateľovnepodliehajúslovenskýmprávnympredpisomaotom,ževprípadepodania
odvolania z jeho strany a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich

organizačných zložiek. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už
vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že jeho zamestnanci
u a ďalších označených zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby
vzala do úvahy zistený skutkový stav a jeho argumentáciu a argumentáciu ďalších zamestnávateľov.

Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu poukazuje na
skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané v rozpore s ustanovením § 210 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom
poistení, pretože nebolo vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky
zamestnanca v roku 2011. Aj keby došlo k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly
(12.3.2013), ktorú u neho vykonala žalovaná prostredníctvom svojej organizačnej zložky, aj v tomto

prípade, by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote. Argument o začatí plynutia lehoty od prvého
úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia považuje za arbitrárny a neudržateľný.
Organizačná zložka Sociálnej poisťovne bola v danej veci povinná rozhodnúť najneskôr do 60 dní od
začatia konania. Uvedenú lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o
60 dní, čo sa však nestalo.

Namietal, že vydaním rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a napadnutého rozhodnutia
žalovanej došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Uviedol, že zamestnával okrem
zamestnancov - občanov V. republiky aj iných zamestnancov vo vzťahu, ku ktorým pri existencii
rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej

legislatíve, resp. rozhodovala o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol
vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k
iným zamestnancom,. najmä občanom V. republiky napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým jehozamestnancom. O skutočnosti, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je dôvodné svedčí
aj to, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS), vydal rozhodnutie, ktorým predbežne
deklaroval, že zamestnanec žalobcu podlieha legislatíve Slovenskej republiky podľa článku 13 bod 3

základnéhonariadenia.Vtomtoprípadežalovanánielenženezákonnýmspôsobomrozhodlaopotvrdení
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ale svojim rozhodnutím tiež poprela právny názor
poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvolávala
práve na žiadosť poľského úradu sociálneho zabezpečenia (ZUS).

Považoval za nepreskúmateľné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z toho dôvodu,
že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne, na základe kontroly
vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom
výkone závislej práce zamestnanca a o registrovom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto
kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne
rozhodnutie. Je toho názoru, že kontrola vykonaná zo strany prvostupňového správneho orgánu bola

vykonaná nezákonne, pretože do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a
pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet
žalovanej vykonal u zamestnávateľa kontrolu , pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenie alebo
nedostatky. Správny orgán bol týmito zisteniami viazaný a bol povinný ich rešpektovať a prevziať
ako podklady pre svoje rozhodnutie . Žalobca v 1. rade v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala

organizačná zložka žalovanej riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a
evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej
práce zamestnancov pre žalobcu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Poukázal aj na
skutočnosť že v lete 2012 vykonala organizačná zložka žalovanej u žalobcu kontrolu a neboli zistené
žiadne nedostatky čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov a skutočného miesta podnikania

v Slovenskej republike.

Ďalej uviedol, že žalovaná sa odvoláva v napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní otázky uplatniteľnej
legislatívy na praktickú príručku - Právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie, z ktorej žalobca cituje:

„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných
právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného
procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny
vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu“.
„Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činností v členskom

štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania“.
„Termínu registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblastí, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v
sektore cestnej dopravy“.

„Odporúča sa však aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritériá na základe dostupných
informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované
sídlo alebo miesto podnikania:
-miesto , kde má podnik registrované sídlo a správu,
-dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,

-počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
-miesto, keď je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
-sídlo, ktoré určuje politiku spoločností a prevádzkové záležitosti,
-miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
-miesto určené podľa nariadení Európskej únie ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov

v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
-miesto náboru zamestnancov.

S poukázaním na vyššie uvedenú citáciu praktickej príručky dôvodil, že je zrejmé, že uplatniteľnou
legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky.

Podľa uvedených kritérií sa jeho miesto podnikania nachádza na území Slovenskej republiky, pretože
sa na tomto území nachádza jeho registrované miestom podnikania. Žiadal napadnuté rozhodnutie
žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanej na
ďalšie konanie.Právny zástupca žalobcov podal dňa 04.02.2015 návrh na pribratie účastníka konania C. H. do konania
na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1 O.s.p a zároveň predložil súdu plnomocenstvo tohto účastníka

konania na zastupovanie pred súdom.

Súd uznesením zo dňa 09.02.2015 pripustil vstup tohto účastníka konania na strane žalobcu v 2. rade
podľa § 92 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.

Žalovaná sa k žalobe vyjadrila písomným podaním zo dňa 26.06.2014, v ktorom poukázala na tie isté
dôvody,skutkovéaprávneokolnosti,ktorésúuvedenévodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiaanavrhla
žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Podľa § 244 ods.1, 2 a 3 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom

súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov
územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané
nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a

povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 a 2. O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho
orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie,
ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 249 ods. 1 a 2 O.s.p., konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem
všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré
napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom
žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Podľa § 250 ods. 1 O.s.p., účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením
priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením
správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa § 250 ods. 2 O.s.p., žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník
správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach.
Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s
účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Z citovaného ustanovenia § 250 ods. 2 O.s.p. nesporne vyplýva, že žalobcom je fyzická alebo právnická
osoba, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená že tá fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá o sebe tvrdí, že je žalobcom musí byť súčasne aktívne legitimovaným hmotnoprávne a teda
musí ísť o skutočné ukrátenie jeho subjektívnych práv. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že ak
takáto osoba nebola ukrátená na svojich subjektívnych právach, súd žalobu zamietne.

Žalobca v 1. rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach nedodržali zákonný
postup, sú nezákonné a arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60 dňovej lehoty na
vydanie napadnutých nerozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívny práv. Je pravdou, že
napadnutými rozhodnutiami neboli dodržané procesné lehoty, tieto procesné pochybenia však podľa

názoru súdu nemajú vplyv na zákonnosť napadnutých nerozhodnutí. Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri
preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred
správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobami
napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1.rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutievo veci. Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej bez uvedenia konkrétnych porušení
subjektívnych práv žalobcu v 1. rade je pre rozhodnutie vo veci irelevantné . Je nesporné, že žalobca
v 1.rade ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a

povinné poistenie v nezamestnanosti. Zákon o sociálnom poistení v ustanovení § 145 ods. 1 upravuje,
že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej
osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od
a) zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo
b) doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej

právneho nástupcu.

Podľa odseku 3 tohto ustanovenia právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od
posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná
na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia poistné, ktoré je
Sociálna poisťovňa povinná vrátiť sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej

osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi.

S poukázaním na vyššie citované ustanovenia zákona o sociálnom poistení je súd toho názoru, že
rozhodnutiami žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nemohol byť zasiahnuté do majetkovej
sféry žalobcu v 1. rade.

Zo žalobných námietok žalobcu v 1.rade je zrejmé, že žalobca namietal skôr iné porušenia ako svojich
subjektívnych práv ako účastníka konania a to porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutými
rozhodnutiami alebo postupom správnych orgánov boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky
alebo nariadenia Rady (EHS), z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nepochybne

vyplýva žalobcovi v 1.rade povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv.

Žalobca v 1. rade spochybňoval oprávnenie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu vykonať
v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania jeho zamestnancami. Túto
námietku považuje súd za neopodstatnenú.

Konanie vo veci sociálneho poistenia je upravený v tretej časti zákona o sociálnom poistení v
ustanoveniach § 172 až 255 citovaného zákona.

Podľa § 172 ods. 2 zákona, v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného

dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach
účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného
dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa ods.3 konanie
vo veciach podľa odseku 1je

a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len "dávkové konanie"),

b) iné konanie (ďalej len "nedávkové konanie").

Podľa § 172 ods. 5 zákona, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení

a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.

Podľa § 178 ods. 1 zákona, do pôsobnosti pobočky patrí

a) rozhodovať v prvom stupni
1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch,

Podľa§195ods.1zákona,organizačnázložkaSociálnejpoisťovnepredvydanímrozhodnutiapostupuje
tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na
rozhodnutie. Podľa odseku 2 podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadreniaúčastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 196 ods. 1 zákona, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických
osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej
poisťovne. Podľa odseku 2 organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď

svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o
právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa odseku 3 organizačná zložka Sociálnej poisťovne
môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých
pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok. Podľa odseku 7 organizačná zložka Sociálnej poisťovne
hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z vyššie citovaných ustanovení zákona je nesporne daná kompetencia Sociálnej poisťovne rozhodovať
v nedávkovom konaní o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch . V rámci
dokazovania vo veciach sociálneho poistenia je v ustanovení § 196 upravená široká definícia dôkazu.
Preto nie je zákonom vylúčené, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala kontrolu a
šetrenie za účelovú zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci v konaní

nerozhodla .

Žalobca v 1. rade namietal v žalobe aj porušenie zásady dvojinštančnosti konania. Túto námietku súd
považuje za nedôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej je nesporné, že žalovaná vo veci
nerozhodovala na základe iných dôkazov než tých, ktoré boli zistené v konaní pred prvostupňovým

správnym orgánom. Konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a odvolacie konanie tvoria jeden
celok. Podľa § 218 ods.1 zákona o sociálnom poistení odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie
v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.
Žalovaná pri vydávaní napadnutých rozhodnutí postupovala v súlade s citovaným ustanovením § 218
ods.1 a rozhodnutia iba podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnila.

Podľa § 209 ods. 1 zákona, rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne,
ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané
náležitosti. Podľa odseku 2 rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní

alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania
vyhovuje v celom rozsahu. Podľa odseku 3 výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka
Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. Podľa odseku 4 v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka

Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola
vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Napadnuté rozhodnutie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu bolo vydané v súlade s
vyššie citovanými ustanoveniami § 209 zákona. Zároveň z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, ktoré

skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení
dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe podľa § 250j ods.
1 O.s.p. dospel súd k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade subjektívne práva neboli porušené a

preto žalobu žalobcu v 1. rade ako nedôvodnú zamietol.

Podľa § 250b ods. 1 O.s.p., žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
správneho rámu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty
nemožno odpustiť.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade súd skúmal, či vzhľadom na postup súdu v konaní bola žaloba podaná
včas alebo po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty. Žalobca v 2. rade sa stal účastníkom
súdneho konania až na základe právoplatnosti uznesenia súdu zo dňa 09.02.2015, ktorým pripustiljeho vstup do konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p. na strane žalobcu a ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
03.03.2015.

Lehota na podanie žaloby začína plynúť od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom
stupni.

Z administratívneho spisu žalovanej súd zistil z doručenky, ktorá je pripojená k preskúmavanému
rozhodnutiu, že žalobca v 2. rade prevzal rozhodnutie žalovanej osobne dňa 27.03.2014. Lehota na

podanie žaloby teda žalobcovi uplynula dňa 27.05.2014.

Podľa § 250d ods. 3 O.s.p., súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju
podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemohlo byť predmetom preskúmania
súdom, ale ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému
vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a, alebo ak žaloba bola vzatá späť

(§ 250b ods. 2).

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností súd vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade konanie podľa § 250d
ods. 3 O.s.p. zastavil z dôvodu, že žaloba bola podaná oneskorene.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods.1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania nepriznal
z dôvodu, že žalobcovia v 1. a 2. rade boli v konaní neúspešní a žalovaná aj pri úspechu v konaní nemá
právo na náhradu trov konania.

Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doru-
čenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu
v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.