Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, May 20, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3S/36/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200538
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Mruškovičová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200538.4

Rozhodnutie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a
sudkýň JUDr. Moniky Tobiášovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej, v právnej veci žalobcov 1.
Bernadetta Matusz - SUN STUDIO, Bardejovská 220, Svidník, IČO: 46497 196, 2. B. E. L., bytom E.
W. 8, XX-XXX L., J. republika, 3. F. U. E., bytom W. J. XX, XX-XXX J., J. republika, zastúpených JUDr.
DušanomRemetom,advokátomsosídlomvPrešove,Masarykova2,protižalovanejSociálnejpoisťovni,

ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej zo dňa 19.
februára 2014 číslo: XXX-X/XXXX-BA a zo dňa 19. februára 2014 číslo: XXX-X/XXXX-BA v spojení s
rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žaloby žalobcu v 1. rade z a m i e t a.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade z r u š u j rozhodnutie žalovanej zo dňa 19. februára 2014 č.: XXX-

X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník zo dňa 21. októbra 2013 č.:
XXXX-X/XXXX-SK podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a v r a c i a vec žalovanej na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k žalobkyni v 3. rade z r u š u j rozhodnutie žalovanej zo dňa 19. februára 2014 č.: XXX-
X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník zo dňa 21. októbra 2013 č.:

XXXX-X/XXXX-SK podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a v r a c i a vec žalovanej na ďalšie konanie.

Žalobcovi v 1. rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Z a v ä z u j e žalovanú nahradiť žalobcovi v 2. rade trovy konania v sume 148,22 Eur a žalobkyni v 3.
rade v sume 148,22 Eur, ktoré je žalovaná p o v i n n á zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti

tohto rozsudku právnemu zástupcovi žalobcov v 2. a 3. rade JUDr. Dušanovi Remetovi, advokátovi.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 7.4.2014 sa žalobcovia v 1. a 2. rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 19.2.2014 č. XXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho
orgánu. Konanie je vedené pod spisovou značkou 3S/36/2014.

Žalobou zo dňa 7.4.2014 sa žalobcovia v 1. a 3. rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia

žalovanej zo dňa 19.2.2014 č. XXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho
orgánu. Konanie je vedené pod spisovou značkou 3S/37/2014.

Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.4.2015 sp. zn. 3S/36/2014-44 krajský súd podľa § 112
ods. 1 v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len O.s.p.) z dôvodu hospodárnosti, spojil obidve veci vedené pod sp. značkami 3S/36/2014

a 3S/37/2014 na spoločné konanie, ďalej vedené pod sp. zn. 3S/36/2014. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 30.4.2015.Preskúmavanými rozhodnutiami zo dňa 19.2.2014 rozhodla žalovaná ako odvolací orgán o odvolaniach
žalobcov proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovni, pobočky Košice

zo dňa 21.10.2013 č. XXXX-X/XXXX-SK (konanie 3S/36/2014) a zo dňa 21.10.2014 č. XXXX-XXXX-SK
(konanie 3S/37/2014) tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej
len zákona) odvolania zamietla a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Prvostupňový správny orgán rozhodnutiami zo dňa 21.10.2013 rozhodol podľa § 178 ods. 1 písm. a)

bod 1. a § 210 ods. 1 zákona tak, že žalobcovi v 2. rade zaniklo uplynutím dňa 31.5.2013 a žalobkyni
v 3. rade uplynutím dňa 31.5.2013 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V obidvoch rozhodnutiach žalovaná
citovala prvostupňové rozhodnutia správneho orgánu a jeho oprávnenie rozhodovať aj o vzniku resp.
zániku sociálneho poistenia (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona).

Poukázala na odvolania žalobcov, citovala § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c) bod 1, § 3 ods. 1
písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona a uviedla, že žalobca
v 1. rade vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení a že
zamestnanci žalobcu (žalobcovia v 2. a 3. rade) boli vedení v Registri poistencov Sociálnej poisťovne
od 1.6.2012 (žalobca v 2. rade) a od 1.6.2012 (žalobkyňa v 3. rade). Od vstupu Slovenskej republiky

do Európskej únie (od 1.5.2004) sa uplatňujú koordinačné nariadenia ktoré citovala a uviedla, že
ich úlohou je zabezpečiť, aby sa na fyzické osoby nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých
členských štátov, resp. žiadneho členského štátu. Citovala článok 11 ods. 3 písm. a), článok 13 ods.
1 písm. a), článok 13 ods. 3 základného nariadenia a uviedla, že pri súbehu poistení, v ktorých sa
nachádza cezhraničný prvok je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na

dotknutú fyzickú osobu. Ďalej uviedla, že orgány a inštitúty členských štátov spolupracujú v oblasti
boja proti podvodom a omylom a že v zmysle článku 76 základného nariadenia sú povinné navzájom
spolupracovať a pochybnosti môžu riešiť len spôsobom určeným v článkoch 6, 15, 16 vykonávacieho
nariadenia,ktoréprikazujúobrátiťsanainštitúciuinéhočlenskéhoštátu.TýmtospôsobombolaSociálnej
poisťovni doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava), podľa ktorej v

posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov zamestnanie v iných
členských štátoch, ktorých cieľom ale nie je výkon zamestnania, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na
sociálne zabezpečenie z podnikateľskej činnosti v Poľskej republike. V zmysle koordinačných nariadení
a na základe požiadavky inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola Sociálna poisťovňa
oprávnená a zároveň povinná preskúmať rozhodujúce skutočnosti a teda vykonať kontrolu reálneho

výkonu zamestnancov na území Slovenskej republiky.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnostikprávnympredpisomsociálnehozabezpečeniajeurčenieregistrovanéhosídlaalebomiesta
podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na zamestnancov

v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej
Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam,
ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má
pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého
členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo
miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej

len Súdny dvor) a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno
uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny, na základe
ktorých možno určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora

určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa
v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto,
obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad
bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovnýchdokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť
taktiež.

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až
po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe
dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ
registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné
preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zariadenia podniku v

členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto kde je uzatvorená
väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde
sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov a pod..

Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na
zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto

podnikania.

Kontrolu so zameraním na preverenie sídla zamestnávateľa a reálneho výkonu činnosti zamestnancov
na území Slovenskej republiky v období od 1.1.2012 do 11.3.2013, vykonala dňa 12.3.2013 a 13.3.2013
Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník. V rámci vykonanej kontroly zistila, že v registrovanom sídle

spoločnosti Bardejov, Hlavná 37 (ktoré platilo do 20.1.2014), žalobca v 1. rade nesídli, pretože adresa
bola žalobcovi poskytnutá za účelom otvorenia živnosti v Slovenskej republike. Z tohto dôvodu bola
kontrola vykonaná v kancelárii osoby poverenej vedením spoločnosti - na adrese Centrálna 274,
Svidník.Adresauvedenávovýpiseživnostenskéhoregistrajevirtuálnouadresou.Reálnemáspoločnosť
priestory na výkon svojej činnosti na Centrálnej 274, Svidník, kde sa určuje politika spoločnosti a

spravujú sa tam prevádzkové záležitosti spoločnosti. Na adrese vo Svidníku žalobca v 1. rade pravidelne
navštevuje poverenú osobu za účelom riadenia spoločnosti, zápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú,
postupy pre činnosť firmy sa dojednávajú ústne. Na adrese vo Svidníku sú uchovávané účtovné doklady,
pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti potrebné k činnosti.
Žalobca v 1. rade riadi spoločnosť prevažne z miesta trvalého bydliska v Poľskej republike a taktiež

z Centrálnej 274, Svidník. Žalobca v 1. rade prideľuje prácu zamestnancom ústne. Konkrétny dátum
výkonu činnosti zamestnancov nie je možné určiť, pretože zamestnanec prácu realizuje obvykle v
rozsahu 5 - 10 dní a sám si určí konkrétny spôsob výkonu činnosti. Počet hodín výkonu činnosti je
určený pracovnou zmluvou (zamestnanec s úväzkom 4 hodiny musí rozniesť 100 ks letákov za mesiac,
zamestnanec s úväzkom 12 hodín musí rozniesť 300 ks letákov za mesiac, zamestnanec s úväzkom 40

hodín musí rozniesť 400 ks letákov za mesiac a vykonať kontrolu distribúcie u ostatných pracovníkov).

Na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov účastníka konania na
území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania.

Ďalej žalovaná uviedla, že Sociálna poisťovňa vystavila pre zamestnancov (žalobcom v 2. a 3. rade)
formulár PD A1 s platnosťou od 1.7.2012 do 31.5.2013 (žalobca v 2. rade) a od 1.6.2012 do 31.5.2013
(žalobkyňa v 3. rade). Formuláre boli vystavené v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti
určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie legislatívy nebolo overené kontrolou
reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Pri rozhodovaní prvostupňový správny orgán

túto skutočnosť vzal do úvahy, rovnako ako aj výsledky kontroly, na základe čoho rozhodol, že
posledný deň platnosti formulára PD A1, t.j. 31.5.2013 je dňom zániku povinného nemocenského
poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnancov
žalobcu v 1. rade. Zamestnávateľ síce ku kontrole predložil formuláre ako sú pracovná zmluva,
mzdové listy, výplatné pásky, evidencia dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon

práce zamestnancov na určenom mieste, v určený deň, napríklad vyúčtovanie cestovných nákladov
alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanci vykonávali prácu na určenom
mieste. Z uvedených dôvodov Sociálna poisťovňa rozhodla, že zamestnancom žalobcu zaniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňom
31.5.2013 podľa slovenskej legislatívy. V súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa na týchto

zamestnancov prihliada ako na osoby, ktoré vykonávali všetky svoje činnosti ako zamestnanci alebo
samostatne zárobkovo činné osoby a ktoré získali celý svoj príjem v Poľskej republike. Ďalej žalovaná
uviedla, že pri určení uplatniteľnej legislatívy ako aj pri poskytovaní údajov relevantných na posúdenie
uplatniteľnej legislatívy postupovala rovnako vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám s bydliskom v inýchčlenských štátoch. V závere uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitným konaním
(§ 172 a nasl. zákona), je nedávkovým konaním, ktoré môže začať aj z podnetu organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne, zdôraznila, že obstarávanie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej

zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, môže vykonávať
dokazovanie z vlastnej iniciatívy a je povinná zistiť presne a úplne skutočný stav veci.

Včas podanými žalobami sa žalobca v 1. rade domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej
v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu. Citoval bod 8, 11, 15, 17, článok I.a,

článok 11 bod 3 písm. a), článok 13 bod 3 základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4
a § 210 ods. 1, 2 zákona. Namietal nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, nedodržanie princípu
tzv. dobrej správy, princípu rovnosti, zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality,
právnej istoty, konania v primeranej lehote, spoluúčasti a transparentnosti. V konkrétnom prípade
bola podľa žalobcu porušená zásada dvojinštančnosti správneho konania. Namietal, že rozhodnutia
sú nepreskúmateľné, arbitrárne. Žalovaná v rozhodnutiach vychádzala zo skutočností, ktoré neboli

predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a teda neboli súčasťou zisteného skutkového stavu.
O týchto sa žalobca dozvedel až z preskúmavaných rozhodnutí, žalobcovi boli odňaté jeho procesné
práva brániť sa. Poukázal na list žalovanej - Oznámenie zo dňa 25.7.2013 v ktorom prejudikovala,
že zamestnanci žalobcu a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom, t.
j. bez náležitého zistenia skutkového stavu zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi schránkové firmy.

Nezákonnosť rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu aj žalovanej spočíva aj v nedodržaní
zákonnejlehotynavydanierozhodnutiaatedavporušení§210ods.1,2zákona,keďneboldodržanýani
postuppodľa§193ods.3zákona(prerušeniekonania).Bolporušenýprincíprovnakéhozaobchádzania,
lebo žalobca v 1. rade zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým, aj napriek rovnakým
podmienkam, bol uplatnený diametrálne odlišný postup ako v prípade žalobcov v 2. a 3. rade, občanov

Poľskej republiky. Na nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov poukazuje aj rozhodnutie príslušného
poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (ZUS), ktorý vydal rozhodnutie, že zamestnanci žalobcu
podliehajú legislatíve Slovenskej republiky (článok 13 bod 3 základného nariadenia). Ďalej namietal, že
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu sú nepreskúmateľné, lebo prvostupňový správny orgán
rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnancov spätne na základe kontroly vykonanej v marci

2013 a výsledky tejto kontroly nemohli byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového
stavu a zákonné rozhodnutie. Žalobca ďalej namietal, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu
bola vykonaná nezákonne, lebo do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a
pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý na podnet žalovanej
kontrolu u zamestnávateľa vykonal, pričom nezistil pochybenie v tejto oblasti. Týmito zisteniami bol

správny orgán viazaný a bol povinný ich rešpektovať. V priebehu kontroly vykonanej prvostupňovým
správnym orgánom žalobca predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu
dochádzky zamestnancov, čo nepochybne preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu
na území Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u
žalobcukontroluanebolizistenéžiadnenedostatky.Oniekoľkomesiacovneskôrkontrolazistilazávažné

nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnancov.

Ďalej uviedol, že žalovaná sa v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej
legislatívy odvoláva na „Praktickú príručku - právne predpisy“, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie.

Žalobca si v tejto súvislosti dovolil citovať podstatné časti tejto príručky:

„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných
právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného

procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny
vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosť v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,

ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v
sektore cestnej dopravy.

Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií
alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo
miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,

- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti

s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“

Vychádzajúc z postupov uvedených v Praktickej príručke je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou
vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa

uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky,
keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania.

Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukázal
na to, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie

podmienkyregistrovanéhomiestapodnikania-administratívnipracovnícipracujúvSlovenskejrepublike,
sútuuzatváranézmluvysobchodnýmipartnermiapracovnézmluvysozamestnancami,jetusídlo,ktoré
určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie
vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.

V tomto ponímaní mal žalobca za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne
zabezpečenie jeho zamestnancov, je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia
žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo
dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne
rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.

V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na iné rozhodnutie žalovanej č. XXXX-X/XXXX-BA zo dňa
28.6.2012, ktorým žalovaná v skutkovo a právne obdobnej veci zrušila rozhodnutie svojej organizačnej
zložky z dôvodu, že „v rámci odvolacieho konania sa na základe zistených a preukázaných skutočností
nepodarilo objektívne preukázať, že účastník konania na území Slovenskej republiky reálne činnosť

nevykonával“.

Z tohto rozhodnutia žalovanej v porovnaní s napadnutými rozhodnutiami celkom jednoznačne vyplýva
porušenie princípu právnej istoty, keď žalovaná tendenčne rozhoduje podľa toho, ako sa jej to hodí,
pričom nerešpektuje zásadu rovnakého rozhodovania v rovnakých prípadoch.

Žalobca vykonáva na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť riadne a v súlade so zákonom,
pričom v tejto súvislosti zamestnáva viacerých zamestnancov, voči ktorým si plní všetky povinnosti podľa
osobitných právnych predpisov.

Vzhľadom na to a všetky uvedené skutočnosti, za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím
na okolnosť, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a
sú zjavne nezákonné, žiadal, aby krajský súd zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami
prvostupňového správne orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby mu boli
nahradené trovy konania.

V priebehu súdneho konania (návrhmi zo dňa 27.2.2015) právny zástupca žiadal, aby krajský súd podľa
§ 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalších účastníkov do konania na strane
žalobcu a to žalobcov v 2. a 3. rade.Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3S/36/2014-40 zo dňa 4.3.2015 a sp. zn. 3S/37/2014-40
zo dňa 4.3.2015 krajský súd podľa § 90 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalších

účastníkov do konania na strane žalobcu a to žalobcov v 2. a 3. rade. V obidvoch prípadoch nadobudli
uznesenia krajského súdu právoplatnosť dňa 11.3.2015.

Žalobcovia v 1. až 3. rade sa na pojednávanie nedostavili. Týchto z neúčasti ospravedlnil ich právny
zástupca.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobám zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v
preskúmavaných rozhodnutiach a navrhla žaloby ako nedôvodné zamietnuť. Z neúčasti na pojednávaní
sa písomne ospravedlnila a súhlasila, aby súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie ktoré im

predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách. Vypočul právneho zástupcu žalobcov s
tým, že podľa § 250g ods. 2 O.s.p. konal a rozhodol v neprítomnosti žalobcov v 1. až 3. rade (ktorých
z neúčasti ospravedlnil právny zástupca) a žalovanej, ktorá sa z neúčasti písomne ospravedlnila.
Oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne dospel k záveru, že vo vzťahu k
žalobcovi v 1. rade sú žaloby nedôvodné, vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade sú dôvodné, lebo zistenie

skutkovéhostavujenepostačujúcenaposúdenieveciarozhodnutiasúnepreskúmateľnéprenedostatok
dôvodov.

Predmetom preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách
proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 a nasl. O.s.p.) sú rozhodnutia správneho

orgánu, ktorými podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 v spojení s § 210 ods. 1 zákona rozhodol, že žalobcovi
v 2. rade nevzniklo a žalobcovi v 3. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy od dátumov uvedených
vyššie z dôvodu, že vykonanou kontrolou u žalobcu v 1. rade nebol preukázaný reálny výkon práce
zamestnancov na území Slovenskej republiky.

Na základe odvolaní žalobcov žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolania zamietla a rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok, pričom súd skúmal aj

splnenie procesných podmienok na podanie žalôb.

Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 1.5.2004 sa v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71,
zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne

zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.3.1972. Od 1.5.2010 sa
uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie
č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.6.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie
(ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009,
ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.

V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu

bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva

takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a

Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste

bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku
6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu
(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa

uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava,
že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov zamestnanie na

úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania
na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne
zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných

nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušnou inštitúciou na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len
orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade

Sociálna poisťovňa.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo
miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na

zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa
uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a
administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,
platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri
určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

V danom prípade Sociálna poisťovňa kontrolou zistila, že v registrovanom sídle spoločnosti Bardejov,
Bardejov, Hlavná 37 (ktoré platilo do 20.1.2014), žalobca v 1. rade nesídli, pretože adresa bola žalobcovi
poskytnutá len za účelom otvorenia živnosti v Slovenskej republike. Z toho dôvodu bola kontrola
vykonaná v kancelárii osoby poverenej vedením spoločnosti - na adrese Centrálna 274, Svidník. Adresa

uvedená vo výpise zo živnostenského registra je virtuálnou adresou. Reálne má spoločnosť priestory
na výkon svojej činnosti na Centrálnej 274, Svidník, kde sa určuje politika spoločnosti a spravujú sa tam
prevádzkové záležitosti spoločnosti. Na adrese vo Svidníku žalobca v 1. rade pravidelne navštevuje
poverenú osobu za účelom riadenia spoločnosti, zápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú. Na adresevo Svidníku sú uchovávané účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia,
faktúry a ďalšie písomnosti potrebné k činnosti. Žalobca riadi spoločnosť prevažne z miesta trvalého
bydliska z Poľskej republiky. Práce prideľuje zamestnancom ústne. Konkrétny dátum výkonu činnosti

zamestnancov nie je možné určiť, pretože zamestnanec ich realizuje obvykle v rozsahu 5 - 10 dní
a každý zamestnanec si sám určí konkrétny spôsob výkonu činnosti. Počet hodín výkonu činnosti je
určený pracovnou zmluvou zamestnanec s úväzkom 4 hodiny musí rozniesť 100 ks letákov za mesiac,
zamestnanec s úväzkom 12 hodín musí rozniesť 300 ks letákov za mesiac, zamestnanec s úväzkom 40
hodín musí rozniesť 400 ks letákov za mesiac a vykonať kontrolu distribúcie u ostatných pracovníkov. Na

základe týchto zistení dospeli správne orgány k záveru, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa uvedené
vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla a že sa nepodarilo
preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov v 1. rade na území Slovenskej republiky.

V súvislosti so žalobami žalobcu v 1. rade krajský súd poukazuje na to, že z ustanovení § 249 ods. 1,
2 a § 250j O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou. Konanie sa začína

na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať
označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto
rozhodnutieapostupnapadá,uvedeniedôvodov,včomžalobcavidínezákonnosťrozhodnutiaapostupu
správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Ustanovenie § 250 ods. 2 O.s.p. upravuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na
svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní
nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia O.s.p. teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola
ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť
súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie a teda musí ísť
o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že takáto osoba
nebola ukrátená na právach, a súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu a ide

o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné,
čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by
to k zastaveniu konania.

Žalobca v 1. rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup,

rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na
vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie svojich subjektívnych práv. Je síce pravdou,
že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak podľa názoru súdu toto procesné
pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. -
pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred

správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobami
napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie
vo veci.

Okrem toho pri nečinnosti správnych orgánov bol na mieste postup podľa § 250t O.s.p., ktorý žalobca

v 1. rade nerealizoval.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon
neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods.1 O.s.p. až do rozhodnutia

súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote
podľa § 250b. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovanej, bez uvedenia konkrétnych
porušení subjektívnych práv žalobcu v 1. rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné,
že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že Zákon

o sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z. v ustanovení §145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je
povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe
povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti
Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnejodvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - právo na vrátenie
poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba
uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto

ustanovenia - poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky
Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči
jej právnemu nástupcovi.

Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, pobočky

nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade. Z obsahu žaloby naopak vyplýva,
že žalobca v 1. rade namieta iné porušenie ako svojich subjektívnych práv a to porušenie práv
zamestnancov (žalobcov v 2. a 3. rade).

Zanedôvodnúpovažujesúdajnámietku,žeSociálnapoisťovňanebolaoprávnenávykonaťvpredmetnej
veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobcu v 1. rade.

Zákon (č. 461/2003 Z. z.) v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo
veciach sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 - v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo
veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach
a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov

starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa
ustanovenia § 172 ods. 5 - predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a
zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa

do nebezpečnostnej triedy.

Tretia časť zákona súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej
poisťovnepredvydanímrozhodnutiapostupujetak,abypresneaúplnezistilaskutočnýstavveci,anaten
účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a

vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne
pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1 tak,
že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede
účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky,
správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 7

tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon
nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia

skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla.

Okrem toho krajský súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať
potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76
(4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť

vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy
nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len
spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu
iného členského štátu.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1. rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci
nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňovýchrozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto
postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté

rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené
nedostatky odstráni.

Vo vzťahu k ďalším námietkam žalobcu v 1. rade o prejudikovaní rozhodnutí v Oznámení žalovanej
príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite súd uvádza, že žalobca v 1. rade v žalobách

nenamietal v súvislosti s uvedenými námietkami porušenie konkrétneho právneho predpisu, ktorý by
správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké jeho subjektívne práva boli porušené.

Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobách súd dospel k záveru, že
vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobách namieta
porušenie subjektívnych práv žalobcov v 2. a 3. rade, postup žalovanej vo vzťahu k námietkam žalobcu

v 1. rade bol v súlade so zákonom, preto žalobu žalobcu v 1. rade podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako
nedôvodnú zamietol.

Vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade súd skúmal, či žaloby týchto žalobcov boli podané včas.

Podľa § 212 ods. 3 písm. c) zákona rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením
rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou
"do vlastných rúk". Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o poistnom, o príspevku na starobné
dôchodkové sporenie, o uložení pokuty a penále.

Podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty
nemožno odpustiť.

Osobitný zákon (z. č. 461/2003 Z. z.) inú lehotu na podanie žaloby neupravuje.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutia žalovanej neboli aj napriek
povinnosti zakotvenej v § 212 ods. 3 písm. c) zákona doručené žalobcom v 2. a 3. rade do vlastných
rúk. Zásielka adresovaná žalobcovi v 2. rade bola doručená žene Y. L. a žalobkyni v 3. rade matke B. E..

Zároveň z podaní právneho zástupcu žalobcov v 2. a 3. rade (návrhy na vstup ďalšieho účastníka
do konania na strane žalobcu zo dňa 27.2.2015) vyplýva, že žalobcovia v 2. a 3. rade sa domáhali
preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej z dôvodu porušenia ich subjektívnych práv. Ak teda
rozhodnutia žalovanej zasielané do vlastných rúk boli prevzaté inou osobou ako adresátom, teda
žalobcami v 2. a 3. rade, a žalobcovia v 2. a 3. rade sa aktívne domáhali preskúmania zákonnosti

rozhodnutí správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., považoval súd za neúčelne a
nehospodárne, aby ukladal žalovanej povinnosť opätovne tieto rozhodnutia doručovať žalobcom v 2. a
3. rade a žaloby týchto žalobcov považoval za včas podané.

Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. na ktoré

poukazujú správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach jednoznačne vyplýva, že pravidlá ktoré
majú určiť uplatniteľnú legislatívu majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne
zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých
vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho
členského štátu. Základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba

vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) základného nariadenia
upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v
ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých
členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Zobsahupredloženéhoadministratívnehospisuvyplýva,žekonanievpredmetnejvecizačalonažiadosť
príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie rozhodujúcich
skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, to znamená, či zamestnanec skutočne vykonávazamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania vzbudzuje pochybnosť z
dôvodu, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie

je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu
odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.

Záver o tom, že žalobcovi v 2. rade zaniklo uplynutím dňa 31.5.2013 a žalobkyni v 3. rade uplynutím
dňa 31.5.2013 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v

nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy vyvodila Sociálna poisťovňa z kontroly vykonanej v sídle
žalobcu v 1. rade. Vychádzala z toho, že skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálna, že spoločné
stretnutia žalobcu v 1. rade so splnomocneným zástupcom sa konajú na adrese Centrálna 274, Svidník,
kde sa nachádzajú aj všetky účtovné doklady. Keďže skutočné miesto výkonu práce zamestnancov na
území Slovenskej republiky nebolo možné jednoznačne určiť, dospeli správne orgány k záveru, že sídlo
spoločnosti zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa základné kritéria

registrovaného sídla spoločnosti a že nebolo preukázané, že žalobcovia v 2. a 3. rade reálne vykonávali
činnosť ako zamestnanci na území Slovenskej republiky, preto nemôžu podliehať slovenským právnym
predpisom podľa článku 13 (3) základného nariadenia.

Takýto záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, však vychádza

z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z odôvodnení rozhodnutí
nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobcovia v 2. a 3. rade reálne činnosť zamestnanca
na území Slovenskej republiky nevykonávali.

Správne orgány sa dôsledne nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1. rade,

pretože neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať
pracovné povinnosti ústnou formou, resp. riadiť pracovnú činnosť externe.

Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom
zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

Článok 13 (1) a základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako

zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z citovaných článkov teda jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o tzv.
cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu
fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré
koordinujú sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade ako zamestnávateľovi
nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto podnikania, je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti

vo vzťahu k priestorom v hoteli Rubín, Svidník, ani skutočnosti súvisiace s otázkou kde bola
uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, s miestom kde boli vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane
bankovníctva, s miestom náboru zamestnancov a podobne podrobnejšie skúmané neboli. Rovnako
nebolo v potrebnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činností žalobcov v 2.
a 3. rade ako zamestnancov.

Podľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje
tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na
rozhodnutie.Podľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej

zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje
rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v
neprospech účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1 zákona dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických
osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej
poisťovne.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva pre žalovanú povinnosť presne a úplne zistiť
skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Doteraz vykonané
dokazovanie je však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobcovia v 2. a 3. rade na
území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnancov nevykonával. Takýto záver je predčasný a

zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Naviac ak na základe takto neúplne a
nepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k rozhodnutiam prezentovaným vyššie,
sú rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže s poukazom na § 209 ods. 4 zákona
bolo ich povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola
organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe

ktorých rozhodovala.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. vo vzťahu k žalobcom v 2.
a 3. rade zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu a
vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikli
žiadne pochybnosti o mieste podnikania žalobcu v 1. rade a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne
preukázanie, či žalobcovia v 2. a 3. rade činnosť zamestnancov na území Slovenskej republiky reálne
vykonávali.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcom v 2. a 3. rade, ktorí
mali v konaní úspech, náhradu trov konania v sume 148,22 Eur každému z nich. Právny zástupca trovy
konania vyčíslil vo výške 432,30 Eur pre každého zo žalobcov za 3 úkony právnych služieb (prevzatie
a príprava zastúpenia, podanie žaloby v roku 2014 a pojednávanie dňa 20.3.2015) podľa § 11 ods. 4 v

spojení s § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (ďalej len vyhlášky) za 1 úkon vo výške 134,- Eur v roku 2014 a 1 úkon vo výške 139,83
Eur v roku 2015, spolu vo výške 407,83 Eur.

V súlade s § 16 ods. 3 vyhlášky žiadal nahradiť aj tzv. režijný paušál, 2 x á 8,04 Eur a 1 x á 8,39 Eur,

spolu vo výške 24,47 Eur, spolu trovy právneho zastúpenia 432,30 Eur (407,83 + 24,47 Eur). Žiadal,
aby krajský súd priznal žalobcovi v 2. rade náhradu trov konania vo výške 432,30 Eur a žalobcovi v 3.
rade náhradu trov konania vo výške 432,30 Eur.

Súd priznal s poukazom na § 13 ods. 2 vyhlášky odmenu len vo výške 50 % zo sumy 296,44 Eur, ktorá

pozostáva z odmeny za 2 úkony právnej pomoci v roku 2015 (prevzatie a príprava veci a účasť na
pojednávaní dňa 20.5.2015) á 139,83 Eur (spolu 279,66 Eur) a 2 x režijný paušál po 8,39 Eur = 16,78
Eur, spolu 296,44 Eur (279,66 + 16,78).

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky totižto ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb

sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %. S poukazom na uvedené súd znížil sumu 296,44 Eur
pre žalobcu v 2. a 3. rade o 50 %. Zároveň rozdiel medzi vyčíslenými a priznanými trovami spočíva aj
v nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia za úkon spísanie a podanie žaloby, keďže v danomprípade išlo o postup podľa § 92 ods. 1 O.s.p., keď žalobcovia v 2. a 3. rade nepodávali samostatné
žaloby, ale krajský súd pripustil ich vstup do konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia, prostredníctvom Krajského súdu v Prešove na Najvyšší súd SR v
Bratislave, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa

odvolateľ domáha.