Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 2, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/94/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219997
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219997.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvNitrevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.KatarínyMarčekovejačlenovsenátu

Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o.
so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 28. apríla 2014 č. k.
4C/557/2012-44 a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 11.
septembra 2014 č. k. 4C/557/2012-71, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Napadnuté uznesenie zo dňa 11. 09. 2014 č. k. 4C/557/2012-71 v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti
zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, §
16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, 2 písm. c) a d), § 44 ods. 2, 3
zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a zistil, že žalobca ako oprávnený
prostredníctvomsúdnehoexekútorapodalnaOkresnýsúdKomárnodňa09.01.2009žiadosťoudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v konaní č. k. 5Er/5/2009 proti povinnému L. P., nar. XX. XX. XXXX,
pričom návrh na vykonanie exekúcie doručil súdnemu exekútorovi dňa 06. 12. 2008. Zároveň zaslal
exekučnému súdu rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s.,

ktorérozhodnutieboloexekučnýmtitulom.Súddňa20.01.2009vydalpovereniepresúdnehoexekútora.
Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k tomu záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobca
podal žalobu o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom.
Pri rozhodovaní vo veci súd sa oboznámil s obsahom príslušného exekučného spisu Okresného súdu
Komárno č. k. 5Er/5/2009, z ktorého zistil, že súd vydal poverenie dňa 20. 01. 2009, teda v 15-dňovej
zákonnej lehote. Na základe uvedených skutočností bolo preukázané, že zo strany exekučného súdu
bola dodržaná lehota 15 dní na vydanie poverenia, nakoľko exekučný súd vydal poverenie v zákonnej

lehote po doručení žiadosti na udelenie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie, vzhľadom na tú
skutočnosť, že po podaní žiadosti na udelenie poverenia boli dni pracovného voľna, teda exekučný súd
vydal poverenie v lehote na jeho vydanie, teda nie je zrejmé, aká škoda mohla vzniknúť žalobcovi a
aké prieťahy boli Okresným súdom Komárno, ako exekučným súdom, spôsobené. Vzhľadom na tútoskutočnosť, súd nezistil žiadne prieťahy, ktoré by odôvodňovali priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu
a nezistil ani žiadne pochybenia zo strany exekučného súdu týkajúce sa nedodržania lehoty. Súd sa
nestotožnil ani s názorom žalobcu, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie

zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v
konaní. Ohľadne prípadného prieťahu v tomto konaní sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila
sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre
ľudské práva. Žalobca v konaní žiadnym dôkazom nepreukázal samotný vznik škody, ani skutočnosť,
ktorá viedla k vzniku škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a skutočnosťou, ktorá ju spôsobila,

atonapriektomu,žežalobcajevkonaníten,ktorýmápreukázaťsvojetvrdeniaapredložiťonichdôkazy.
Žalobca síce predložil súdu do Spr. znalecký posudok, ale obsahom tohto posudku bolo vyčíslenie
nákladov na vypracovanie podaní na súd. To, že žalobca škodu vyčíslil, nie je dôkazom toho, že naozaj
škoda vznikla a tobôž nie dôkazom na to, že škoda vznikla v súvislosti s výkonom nejakých úkonov
zo strany žalobcu, ktoré presne neboli špecifikované. Z týchto dôvodov súd žalobu v časti náhrady
škody vo výške 125 eur zamietol. Žalobca si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatňoval podľa §

9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných
prieťahov v konaní. Majetková ujma spôsobená žalobcovi, nebola preukázaná a nemajetková ujma
nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia, ale aj
od okolností, ktoré v tejto veci záviseli od súdneho exekútora a samotného žalobcu a na základe ktorých

súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa súdu sa žalobca snaží
predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia
vo svojej podnikateľskej aktivite. Žalobcovi pritom musela byť už pred podaním tejto žaloby známa
rozhodovaciapraxvšeobecnýchsúdovvdanejproblematikerozhodcovskýchdoložiek.Ztýchtodôvodov
rozhodnutia súdov nie sú prekvapivé a i dôvod prípadného dlhšieho rozhodovania po zákonnej lehote, v

prípade spravodlivého predvídateľného rozhodnutia, by mal byť akceptovateľný. Súd mal v prvom rade
za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky žalobca nejakú škodu reálne
dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie poverenia, nakoľko
v tomto prípade poverenie vydané nebolo, teda možno konštatovať, že rozhodnutie bolo vydané v
zákonnej lehote, primeranej na preskúmanie zákonnosti exekučného titulu. Z týchto okolností

veci, ako sú hospodárne rozhodovanie exekučného súdu, reálne nepreukázanie škody a neexistencie
konštatovania prieťahov v konaní, či porušenia povinnosti, vykonávanie dokazovania ako podstata
súdnictva, neaktívny prístup oprávneného, teoreticky chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody, viedli samostatne i vo vzájomnom kontexte súd k zamietnutiu
žaloby. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci

úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, odôvodniac
ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd 1. stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na

základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho
vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil

svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má
dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný
ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z.
a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je

neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie
o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti
údajov. Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len
usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný

spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič
zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto,
že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjdeku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany

základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Okrem toho mal za to, že na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne
udržateľné dôvody. Bolo predsa zrejmé, že znalecké dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je výšku

škody nutné určiť s použitím odborných znalostí, ktoré právna veda neposkytuje. Pred súdom uviedol,
že zadal vypracovanie znaleckého posudku, a teda predložil znaleckému ústavu dôkazy o ekonomickej
podstate veci. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie
všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom
stave. Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval
Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Ak súd uviedol, že žalobca nepreukázal, že by mu

postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Zo znaleckého posudku jednoznačne vyplýva,
ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Súdu
neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno

založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany
základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v
konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory.

Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok
takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci
v primeranej lehote. Záverom, k posúdeniu námietky premlčania súdom prvého stupňa uviedol, že
s vyhodnotením vznesenej námietky premlčania súdom nesúhlasí. Žalobca sa o majetkovej škode
spočívajúcej v náhrade účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo

veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, dozvedel vtedy, keď nastali skutkové
okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v
peniazoch. Teda až vtedy, keď reálne vynaložil majetkové prostriedky v spojení s konkrétnou
potrebou sanácie stavu omeškania v rozhodovaní a tieto prostriedky bolo možné určiť konkrétnou

sumou v peniazoch. O škode sa preto nemohol dozvedieť márnym uplynutím zákonnej lehoty určenej
k rozhodnutiu súdu, pretože v tom čase žiadne konkrétne majetkové prostriedky vynaložené neboli. O
škode sa nemohol dozvedieť ani v deň spísania podania, v ktorom poukazuje na prieťahy, pretože v
tento deň neboli uzatvorené všetky skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej rozsah
tak, aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch. Škodu nebolo možné vyčísliť ani len odhadom,

pretože nebolo možné objektívne stanoviť, kedy súd vydal rozhodnutie, ktorým nesprávny úradný postup
ukončí. Moment, kedy sa poškodený dozvedel o škode je nutné pre účely posúdenia premlčania spájať s
momentom, kedy sa poškodený dozvedel o vydaní rozhodnutia súdom, ktoré ukončilo nesprávny úradný
postup a kedy už viac nebolo mysliteľné, aby mu v súvislosti s nesprávnym úradným postupom
vznikla majetková škoda. Žalobca sa o majetkovej ujme spočívajúcej v porušení práva na rozhodnutie

o podanom návrhu v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov dozvedel až momentom, kedy definované práva prestali byť porušované. Len
vtedysamumoholstaťznámyrozsahporušeniapráv,ktorýbolomožnéodškodniťfinančnousatisfakciou
v konkrétnej výške. Práva prestali byť jednoznačne porušované až vtedy, keď sa žalobca dozvedel o
vydanírozhodnutia,pretožetýmdošlozároveňkukončeniunesprávnehoúradnéhopostupu.Nazáklade

ustanovenia § 17 ods. 2 ZoZŠ možno tvrdiť, že počiatok plynutia premlčacej doby pri nemajetkovej ujme
určuje samotný súd, pretože ten konštatuje v rozsudku samotné porušenie práva až v prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch. Uviedol tiež,
že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu

na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o
porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti
podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci
samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesnéchyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Napadnutým uznesením zo dňa 11. 09. 2014 č. k. 4C 557/2012-71 súd 1. stupňa uložil žalobcovi
povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za elektronické
podanie zo ZEP a za odvolanie, ktorý je 3 eur + 20 eur podľa pol. 7a, 20a sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,

že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia, a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté
uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže žalobca len
hádať. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným
postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie
žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,

dovolanie. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne
rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na
platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. V
prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie

odvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímalebo
nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková
povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného
práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivýsúdny procespodľačl.6ods.1Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladných

slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že
použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy,
vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18 ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých
alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.
septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh žalobcom

podaný pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné
v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok a uznesenie
súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci samej nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil a uznesenie súdu prvého stupňa v

napadnutej časti týkajúcej sa uloženia povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie podľa §
221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podanéhoodvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred
súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého
stupňa riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý
rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP odkazuje. Vzhľadom k tomu,
že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len
námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a na potvrdenie záverov súdu prvého stupňa, k dôvodom
odvolania žalobcu - odňatie možnosti konať pred súdom, odvolací súd dodáva nasledovné:

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi

konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon bližšie
v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, vo
všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, zakladá porušenie
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj
napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva

na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny
prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS
62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s

dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na

ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie, je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na

súdnu ochranu a spravodlivý proces.Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených
právnymi normami.

Keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,

pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.

z. citoval v správnom znení, preto je táto námietka žalobcu nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii
hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho
vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzal
žalobca v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity. K zamietnutiu návrhu

žalobcu nedošlo nedôveryhodnosťou údajov žalobcu, ale nesplnením podmienok na náhradu škody,
pričom vzhľadom k tomu, že poverenie v danej veci bolo vydané v zákonom stanovenej lehote, nemohlo
dôjsť k predĺženiu trvania stavu právnej neistoty žalobcu neprimeraným spôsobom. K trvaniu stavu
právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu zákonom stanovenú
lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska

ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný súd pri
rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho konaním nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si žalobca v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, nebolo
potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody žalobcu.
K úvahám žalobcu o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci

správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo
rozhodnuté v primeranom čase. Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa návrh žalobcu nezamietol pre
premlčanie, argumentácia žalobcu ohľadne premlčania v odvolaní je bezpredmetná. Keďže v danej veci

nebolžalobcompodanýnávrhnaprerušeniekonania,akouvádzažalobcavodvolaní,súdprvéhostupňa
nemohol o takomto návrhu žalobcu ani rozhodovať. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil

navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za elektronické podanie so ZEP a za odvolanie, ktorý je 3
eur + 20 eur, odvolací súd sa zaoberal aj preskúmaním napadnutého uznesenia. K námietke žalobcu,
uvedenej v odvolaní, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je nepreskúmateľné,
odvolací súd dodáva, že stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce len
v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka

súdnych poplatkov v Zákone o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia
napadnutého uznesenia. Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej
ochrany dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre
dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je podstatné, či rozhodnutie

súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie
nasleduje bezprostredne vo výrokovej časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková
povinnosť uložená, podľa ktorého právneho predpisu, v akej výške a podľa ktorej položky. Napriek
uvedeným záverom odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že pokiaľ súd 1. stupňa v danej veci
uviedol, že ide súdny poplatok za elektronické podanie so ZEP a za odvolanie, ktorý je 3 eur + 20

eur (pol. č. 7a, 20a sadzobníka súdnych poplatkov), takéto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
ani uvedeným stručným požiadavkám na odôvodnenie nezodpovedá, keď v uznesení sú uvedené dva
súdne poplatky, a to jednak za elektronické podanie so ZEP v sume 3 eur podľa položky 7a a za
odvolanie v sume 20 eur podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov, čo potom robí napadnutéuznesenie nepreskúmateľným, keď položky k uvedeným poplatkom sú vymenené a v napadnutom
uznesení nie je uvedené ani to, podľa ktorého zákona bol súdny poplatok žalobcovi uložený, preto
je nedostatočne odôvodnené. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v

napadnutej časti týkajúcej sa uloženia povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie podľa §
221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v

odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Rozhodnutie vo veci samej bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.