Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 24, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/87/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4122208486
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4122208486.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu

JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: Ministerstvo práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Bratislava-Staré Mesto, Špitálska 4-6, IČO: 00 681
156, proti žalovaným: 1. A. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. A., C. XX, zast. advokátska kancelária
ADVOKÁCIA, s. r. o., so sídlom Nitra, Hollého 10, IČO: 36 854 107, 2. D. E. F., nar. XX. XX. XXXX,
bytom G. A., H. XX, zastúpený JUDr. Milanom Križalkovičom, advokátom, so sídlom Spišská Nová Ves,
Hviezdoslavova 11, o zaplatenie 6 308,15 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Nitra zo dňa 11. apríla 2023 č. k. 36C/74/2022–154 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu doručenú súdu prvej inštancie dňa
19. 08. 2022, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade zaplatiť mu spoločne
a nerozdielne sumu 6 308,15 eura s príslušenstvom, ako aj trovy konania. O trovách konania rozhodol
tak, že žalovaným v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

1.1. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ust. § 420 ods. 1, § 100 ods. 1, § 106
ods. 1, 2, § 112 Občianskeho zákonníka, § 46 ods. 3, § 232 ods. 4, § 288 ods. 1 Trestného poriadku, §
193 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ako aj zisteným skutkovým
stavom.

1.2. Predmetom konania bol nárok žalobcu na tom skutkovom základe, že v zastúpení Sociálnej

imlementačnej agentúry, ktorá bola sprostredkovateľským orgánom (ďalej len „SIA“) v rámci operačného
programu Zamestnanosť a sociálna inklúzia dňa 18. 06. 2010 uzavrel s prijímateľom NPL S, s. r. o.,
so sídlom Továrenská 54, Zlaté Moravce zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č.
Z 2711023048501 s názvom „Zvýšenie adaptility zamestnancov spoločnosti NPL S“. Na základe tejto
zmluvy boli prijímateľovi poskytnuté finančné prostriedky vo výške 109 583,88 eura, čo predstavovalo
70% z celkovej žiadanej sumy NFP. Finančné prostriedky sa členili v pomere 85% za zdroj Európskych
spoločenstiev a 15% zo štátneho rozpočtu. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaní boli odsúdení

za spáchanie prečinu subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, 2 Trestného zákona v jednočinnom
súbehu s prečinom poškodzovania finančných záujmov európskych spoločenstiev podľa § 261 ods. 2
písm. a/ Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a to rozsudkomŠTS, pracovisko Banská Bystrica pod sp. zn. BB-3T/6/2017 zo dňa 13. 04. 2017. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13. 04. 2017.

1.3. Súd sa v spore vyporiadal aj s námietkami žalovaných o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu, ako aj popretím nároku na náhradu škody. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru,
že žalobca je aktívne vecne legitimovaným subjektom, bol účastníkom zmluvy o NFP ako poskytovateľ
a SIA bola orgánom, ktorý žalobcu zastupoval ohľadom predmetnej zmluvy. Súd poukazuje na to, že
rozsudkom ŠTS bol priamo žalobca odkázaný ako poškodený so svojím nárokom na civilný proces. Súd

sa preto s námietkami ohľadne nedostatku aktívnej legitimácie žalovaných nestotožnil a je toho názoru,
že osobou oprávnenou uplatňovať si nárok na náhradu škody bol v tomto prípade výlučne žalobca.

1.4. Žalovaní v konaní vzniesli námietku premlčania nároku, pričom tvrdili viacero dôvodov, pre ktoré
nárok žalobcu považovali za premlčaný.

V tomto spore žalobca vystupoval ako poškodený v rámci trestného konania, preto vedomosť o škode
mal, resp. mohol mať už v čase pred začatím trestného stíhania. V deň výsluchu zástupcu poškodeného,
t. j. 14. 04. 2016 mal žalobca vedomosť o škode, keďže priamo špecifikoval v trestnom konaní výšku
náhrady škody, ktorú si uplatňoval.

1.5. Súd sa podrobne zaoberal podmienkou vedomosti poškodeného o osobe, ktorá za škodu
zodpovedá. Po vykonanom dokazovaní mal za to, že túto vedomosť nemohol nadobudnúť žalobca
dňa 08. 01. 2015, pretože v tento deň mu bolo doručené len upovedomenie o tom, že bolo vznesené
obvinenie, tj. nebolo mu doručené samotné uznesenie zo 14. 11. 2014. Následne v trestnom konaní
žalobcovi patrili ako poškodenému všetky práva vyplývajúce ako strane konania. Dňa 20. 02. 2017 mu

bolo doručené oznámenie od ÚŠP GP SR, v ktorom bola uvedená osoba žalovanej v 1. rade; bol v ňom
špecifikovaný prečin, pre ktorý je stíhaná, s tým, že sa uskutoční ohľadne tejto osoby konanie o vine
a treste. To isté sa udialo aj v prípade žalovaného v 2. rade, kedy bolo oznámenie doručené žalobcovi
dňa 22. 02. 2017. Skutočnosť, že sa žalobca ako poškodený konania nezúčastnil, nemožno prikladať na
ťarchu žalovaných. Už týmto momentom žalobca mohol vedieť, že práve tieto dve osoby sú osobami,

ktoré za škodu zodpovedajú a voči ktorým následne podal aj žalobu. Skutočnú vedomosť o osobách
škodcu mal žalobca dňa 14. 08. 2020, kedy požiadal ŠTS o zaslanie rozsudku s doložkou právoplatnosti
a vykonateľnosti. Súd mal vykovaným dokazovaním preukázané, že práve tento deň je tým, kedy u
žalobcu boli splnené podmienky pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Z obsahu tejto
žiadosti jednoznačne vyplýva, že žalobca už dňa 14. 08. 2020 mal informácie o rozsudku ŠTS, ako aj o

tom, že súd schválil dohodu o vine a treste, pričom o tomto konaní bol informovaný už vo februári 2020.
Keďže v žiadosti uviedol deň vyhlásenia rozsudku, spisovú značku, spôsob rozhodnutia - schválenie
dohody o vine a treste, ako aj to, že bol ako poškodený s nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný
proces, mal súd hodnoverne preukázané, že v tento deň mal žalobca vedomosť o oboch skutočnostiach,
od ktorých závisí plynutie subjektívnej premlčacej doby. Dňa 14. 08. 2020 žalobca mal teda dostatočne

pravdepodobný úsudok o tom, ktoré konkrétne osoby za škodu zodpovedajú. Žalobca o tom, že bola
trestná vec ukončená a aj ako bola ukončená, rozhodne vedel, a to práve v deň spísania žiadosti,
adresovanej ŠTS.

1.6. Vo vzťahu k vedomosti o škode súd poukazuje na tú skutočnosť, že žalobca v rámci trestného

konania poskytol súčinnosť orgánom činným v trestnom konaní, predložil projektovú dokumentáciu,
faktúry, ako aj ostatné dokumenty týkajúce sa samotnej zmluvy o NFP. Mal vedomosť o škode, pretože
už v priebehu trestného konania uvádzal sumu, ktorú žiada nahradiť (výsluch poškodeného zo 14. 04.
2016).Právetentodeňmuselmaťžalobcavedomosťovzniknutejškode,keďžeuviedolsumu,konkrétnu
sumu (106 892,91 eura) ako výšku škody, ktorú bude žiadať nahradiť. Aj v rozsudku ŠTS boli v skutkovej

vete uvedené jednotlivé sumy predstavujúce škodu, pričom už aj v samotnom uznesení o vznesení
obvinenia zo dňa 14. 11. 2014 boli uvedené jednotlivé dodávateľské faktúry, ktoré sa celej veci týkali.
Súd je toho názoru, že pre vedomosť poškodeného o škode a jej rozsahu stačí len orientačná (približná)
znalosť rozsahu (výšky) škody. V tomto smere súd poukazuje aj na rozhodnutia súdov, ktoré riešili takéto
prípady.Ideorozhodnutiatakslovenských,akoajčeskýchsúdnychautorít.Napr.uznesenieNajvyššieho

súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 2573 /2012 z 25. 04. 2013; poškodený sa dozvie o škode, akonáhle
zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno odvodiť vznik škody a orientačne (približne) aj jej rozsah (tak,
aby bolo možné určiť približne výšku škody v peniazoch) a nie je potrebné, aby poznal rozsah (výšku)
škody presne (napr. na základe odborného posudku). Vedomosť poškodeného o osobe škodcu saviaže k okamihu, keď dostal informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok, ktorý konkrétny
subjekt je za škodu zodpovedný. Postačuje, aby poškodenému boli známe také skutkové okolnosti,
ktoré oprávňujú záver o finančnom vyjadrení spôsobenej majetkovej ujmy. Okolnosť, či a kedy si potom

vyžiada v tomto smere od odborníka informáciu, nie je rozhodujúca. Pre podanie žaloby o náhradu škody
postačuje totiž i len orientačná (približná) znalosť rozsahu (výšky) škody, čo vyplýva aj z toho, že výška
škody sa zisťuje v súdnom konaní a definitívne záväzný záver o nej je obsiahnutý až v právoplatnom
rozsudku. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30. 03. 2011 sp. zn. 3Cdo/231/2009 vyplýva, že pri
posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o škode, treba vychádzať z preukázanej skutočnej

vedomosti poškodeného o vzniknutej škode (tj. nestačí len možnosť dozvedieť sa o nej), teda, kedy
nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume
s možnosťou jej dodatočného spresnenia, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť
aj na súde. Ide teda o vedomosť nielen o vzniku a existencii škody, ale aj o jej výške.

1.7. Vzhľadom na to, že žalovaní v spore vzniesli námietku premlčania a súd ju vyhodnotil ako

dôvodnú, ďalej sa už nezaoberal ostatnými námietkami, pokiaľ ide hlavne o výšku uplatnenej škody.
Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobca, napriek tomu, že mal vedomosť o škodcovi
a škode, neuplatnil nárok včas, ale až po uplynutí subjektívnej premlčacej doby, ktorá sa odvíjala
od podania žiadosti žalobcu zo dňa 14. 08. 2020. Žalobca podal žalobu na súd dňa 19. 08. 2020,
tj. po uplynutí dvojročnej premlčacej doby na uplatnenie nároku. Skutočnosť, že mal už od roku

2015 vedomosť o prebiehajúcom trestnom konaní, osobách obvinených, mal možnosť uplatniť všetky
zákonom vymedzené práva ako strana trestného konania, je len na jeho ujmu, že bol dlhodobo pasívny
a nekonal v primeranej dobe, keď už inak mal vedomosť o splnení podmienok pre uplatnenie ním
tvrdeného nároku na náhradu škody.

1.8. Bezrozdielutoho,čibyvkonaníbolavýškauplatnenéhonárokupriznanávcelomrozsahu,prípadne
v inej výške ako pôvodne uplatnenej, dospel súd k záveru o tom, že nárok žalobcu je premlčaný. Preto
sa už ďalej tiež nezaoberal námietkami žalovaných v tom smere, či si žalobca uplatnil nárok riadne a
včas. Vzhľadom na to, že už v návrhu na schválenie dohody o vine a treste bolo uvedené, že žalovaný
sa odkazuje s nárokom na civilný proces s poukazom na § 288 ods. 1, je možné dospieť k názoru,

že neexistoval v trestnom konaní dostatočný podklad na určenie konkrétne špecifikovanej povinnosti
obvinených na náhradu škody, resp. bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie.

1.9. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP a úspešným žalovaným
v konaní priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, ktorý sa domáhal
jeho zmeny a zaviazania žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 6 308,15 eura spolu
s príslušenstvom a s náhradou trov konania, alternatívne sa domáhal zrušenia rozsudku súdu prvej
inštancie a vrátenia veci na ďalšie konanie a rozhodnutie. Rozhodnutie napádal z odvolacích dôvodov

uvedených v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamarozsudokvychádzaznesprávnehoprávneho
posúdenia veci vo vzťahu k posúdeniu premlčania jeho nároku, keď súd nevzal do úvahy skutočnosť, že
v danom prípade zo strany orgánov činných v trestnom konaní došlo k použitiu inštitútu dohody o vine
a treste, čo predstavuje tzv. odklon v trestnom konaní. Mal za to, že z konštitutívnej povahy dohody o vine

a treste vyplýva skutočnosť, že na daný prípad nemožno aplikovať mnohokrát zaužívanú rozhodovaciu
činnosť súdov, v zmysle ktorej pre vedomosť poškodeného o škode stačí orientačná znalosť rozsahu
výšky škody, pričom žalobca poukazuje na skutočnosť, že o presnej výške sa mohol dozvedieť jedine
z doručeného trestného rozsudku, ktorým bola dohoda o vine a treste schválená. Nepostačuje okamih
doručenia písomností ohľadom konania o dohode o vine a treste zo strany prokurátora, nakoľko do času

doručenia trestného rozsudku poškodený nemal preukázanú vedomosť o tom, že konkrétna dohoda
o vine a treste bola schválená.

2.1. Za ďalšou podstatnú skutočnosť považuje to, že výška náhrady škody, ktorú si uplatnil ako
poškodený v adhéznom konaní bola zo strany orgánov činných v trestnom konaní modifikovaná inak,

pričom sa malo jednať o skutočnú škodu spôsobenú trestnými činmi definovanú v skutkovej vete
trestného rozsudku.2.2. S poukazom na judikát R 64/2013 a rozsudok Krajského súdu v Prešove 24Co/31/2017 zo 07. 12.
2017 má za to, že u poškodeného možno mať preukázanú vedomosť o vzniknutej škode a o tom, kto
za ňu zodpovedá až preukázateľným doručením rozsudku poškodenému, a to dňa 21. 08. 2020. Podľa

jeho názoru, na základe vykonaných dôkazov súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom je
zjavné, že judikatúru použitú súdom je možné vykladať v prospech žalobcu, pričom na základe takéhoto
výkladu by súd mal žalobe vyhovieť. S poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 231/2009 z 30 03.
2011 má za to, že je potrebné vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o vzniknutej
škode (nestačí len možnosť dozvedieť sa o nej), to znamená, kedy nadobudol vedomosť o rozsahu

majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch. Ide teda o vedomosť nielen o vzniku a existencii škody, ale
aj o jej výške. Z jeho žiadosti zo dňa 14. 08. 2020 vyplýva presný opak, a to, že ešte nemá vedomosť
oškodeanebolmudoručenýtrestnýrozsudok,t.j.nemôžemehovoriťopreukázanejvedomostioškode.

2.3. Ďalej v podanom odvolaní poukázal na skutočnosť, že názory konajúceho súdu (uvedené v bode
47. rozsudku) uvádzané v judikátoch R 27/1977 a R 22/1979 boli už rozhodovacou činnosťou súdov

SR prekonané, pričom poukazuje na nález Ústavného súdu SR z 23. 11. 2021 sp. zn. I. ÚS 269/2011,
ktorý názor potvrdzuje aj jeho názor a zároveň konštatuje aj existenciu konštantnej judikatúry v jeho
prospech. Zdôraznil, že samotné účinky dohody o vine a treste môžu nastať voči stranám konania až
schválením dohody o vine a treste súdom, pričom poškodený o tejto skutočnosti nebol upovedomený
zo strany trestného súdu riadne a včas, ale až na základe vlastnej žiadosti o zaslanie rozhodnutia zo

dňa 14. 08. 2020. Tiež je potrebné si uvedomiť, že iba na základe zmätočného uznesenia o vznesení
obvinenia, z ktorého vôbec nie je zjavné, kto z obvinených, akú škodu, resp. jej časť poškodenému
spôsobil, resp. aký skutok mohol spáchať, nie je absolútne možné spraviť žiaden úsudok ani o približnej
výške škody a o tom, kto je za ňu zodpovedný. V danom štádiu trestného konania nebolo objektívne
možné uplatniť si nárok na náhradu škody voči konkrétnej osobe. Z tohto dôvodu je výklad rozhodovacej

činnosti súdov potrebné prispôsobovať konkrétnemu prípadu, čo v danom prípade nebolo uskutočnené.

3. K podanému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v 2. rade, ktorý sa stotožnil
s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ako aj s jeho odôvodnením. Má za to, že súd sa náležite
vyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami a argumentáciami oboch procesných strán, vzal

pri rozhodovaní do úvahy všetky dôkazy v konaní vykonané a na podklade vykonaných dôkazov vec
správne právne posúdil a pri svojom rozhodovaní správne aplikoval a interpretoval právne normy, ako
aj rozhodnutia v rámci súdnej praxe.

3.1. S tvrdením žalobcu, že z dôvodu povahy dohody o vine a treste nie je možné aplikovať zaužívanú

rozhodovaciu činnosť súdu o tom, že pre vedomosť poškodeného o škode stačí orientačná znalosť
rozsahu výšky škody a že žalobca sa mohol o presnej výške dozvedieť z doručeného trestného rozsudku
a že do tej doby nemal ani vedomosť o tom, že konkrétna dohoda bola schválená, s touto argumentáciou
absolútne nesúhlasí, nakoľko z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca mal už v danej dobe
vedomosť tak o škode, ako aj o tom, kto za ňu zodpovedá, a preto považuje nárok žalobcu za premlčaný.

3.2. Ďalej uviedol, že v adhéznom konaní nedošlo zo strany žalobcu k riadnemu uplatneniu nároku na
náhradu škody, a to riadne a včas, tak ako to má na mysli ust. § 46 ods. 3 Trestného poriadku. Pokiaľ
žalobca poukazuje na to, že o presnej výške škody sa mohol dozvedieť jedine z doručeného trestného
rozsudku a až do doručenia tohto rozsudku nemal preukázanú vedomosť o tom, že konkrétna dohoda

bola schválená, z vykonaného dokazovania je zrejmé, že už najneskôr v čase podania žiadosti zo dňa
14. 08. 2020 žalobca o všetkých týchto skutočnostiach vedel.

3.3. Pokiaľ sa žalobca vyjadroval k doručovaniu, resp. k nedoručovaniu rozsudku zo strany trestného
súdu, nie je možné to dávať na ťarchu žalovaným, a to aj s poukazom na absolútnu nečinnosť

poškodeného. Naviac, aj z dokazovania je zrejmé, že žalobca mal už v priebehu trestného konania
vedomosť o škode, aj o tom, kto za ňu zodpovedá. Túto vedomosť nenadobudol, ako to opakovane tvrdí,
až doručením rozsudku. Poukázal na žiadosť žalobcu zo dňa 14. 08. 2020, z ktorého obsahu je zrejmé,
že žalobca mal vedomosť v čase vyhotovovania žiadosti, že trestná vec žalovaných bola ukončená a že
bola ukončená rozsudkom, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste a zároveň, že bol odkázaný

so svojím nárokom na civilné konania. Začiatok plynutia premlčacej doby pri práve na náhradu škody
sa viaže na okamih, kedy poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda
a kto za ňu zodpovedá, a nezávisí na tom, či si a kedy si zabezpečí dostatok dôkazov alebo, kedy sapre neho vytvorí priaznivejšia procesná situácia na to, aby skutkové okolnosti, o ktorých má vedomosť,
mohol v súdnom konaní preukázať.

3.4. Pokiaľ žalobca tvrdil, že vo vzťahu k vedomosti žalobcu o škode má záver súdu negovať rozsudok
NS SR z 30. 03. 2011 sp. zn. 3 Cdo 231/2009 uviedol, že žalobca zrejme zámerne nedokončil
citáciu predmetného rozhodnutia o text: „a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného
spresnenia, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde“. Je preto zrejmé,
že pri jednotlivých tvrdeniach súdu prvej inštancie nedochádzalo k žiadnej negácii, ale ide o vzájomne

podporné výroky.

3.5. Záverom uviedol ohľadne žalobcu uvádzaných dôvodov v odvolaní v bodoch 23., 24., 25. ohľadom
opakovaného odkazovania na dohodu o vine a treste, ako aj na odklon v trestnom konaní a jeho
špecifiká, že právo žalobcu na uplatnenie si nároku na náhradu škody cestou žaloby na všeobecnom
súde existovalo a bolo nezávislé od trestného konania. Jeho pasivitou však došlo k premlčaniu tohto

práva.

4. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila aj žalovaná v 1. rade, ktorá navrhla, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. K dôvodom v podanom odvolaní žalobcu
uviedla,žedohodaovineatrestenemávplyvnarozhodovanievtomtokonaní,aužvôbecnienaplynutie

premlčacej doby. V podstate, ak toto je odôvodnenie odvolacích dôvodov, potom podané odvolanie
nemožno považovať za právne relevantné. Má za to, že v trestnom konaní – adhéznom konaní nebol
podaný návrh na náhradu škody, a preto aj z tohto dôvodu došlo k premlčaniu práva. Zdôraznila, že stále
platia ustanovenia Občianskeho zákonníka, že premlčacia doba sa počíta, odkedy sa poškodený dozvie
o škode a kto za ňu zodpovedá, čo judikatúra už mnohokrát upravila, a to tak, že postačuje vedomosť

o približnej škode a získaní informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže žalobca/
poškodený urobiť dostatočný úsudok o tom, ktorá konkrétna fyzická alebo právnická osoba za škodu
zodpovedá. Je na žalobcovi, či bude uplatňovať škodu, ktorú uplatnil v adhéznom konaní, škodu, ktorá
bola uvedená ako kvalifikačný predpoklad pre ukladanie trestu, alebo škodu vyššiu, nižšiu, ak ju bude
vedieť odôvodniť a preukázať. Uvedenie preto argumentu o uplatňovanej výške škody v trestnom konaní

a tou, ktorá bola definovaná v rozsudku nemá absolútne vzťah k tomu, kedy sa dozvedel o škode, a ani
k vzťahu k začatiu plynutia premlčacej subjektívnej doby. V súdnom konaní bolo preukázané, že žalobca
mal preukázanú vedomosť o škode a škodcoch pred doručením mu trestného rozsudku. Navyše, každý
má povinnosť starať sa o svoje práva, aby svoje procesné oprávnenia uplatňoval včas a s dostatočnou
starostlivosťou a predvídateľnosťou a to aj, aby dôsledne sledoval svoje subjektívne práva a robil také

kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu alebo poškodzovaniu.

4.1. O škode aj výške sa žalobca dozvedel už počas trestného konania (sám tvrdí, že ju uplatnil), čiže
poznal, z akých dôvodov, v akej výške a voči komu uplatňuje nárok na náhradu škody a ďalej možno
uviesť, že o osobách, ktoré mali škodu spôsobiť sa dozvedel vo viacerých momentoch, ktoré sú uvedené

v súdnom spise, napr. aj doručovaním oznámenia dňa 20. 02. 2017 od ÚŠP GP SR, v ktorom bola
uvedená osoba žalovanej v 1. rade, bol v ňom špecifikovaný prečin, pre ktorý je stíhaná, s tým, že sa
uskutoční ohľadne tejto osoby konanie o vine a treste.

4.2. Pokiaľ žalobca poukazuje na nález Ústavného súdu SR z 23. 11. 2011 sp. zn. I. ÚS 269/2011,

podľa ktorého má za to, že civilný súd pri rozhodovaní o škode je viazaný rozhodnutím trestného
súdu, aj o výške škody, má za to, že z uvedeného nálezu vyplýva to, že súdy sú viazané vznikom
škody v dôsledku protiprávneho konania, nie jej výškou. Ako teda už uviedla, nejde o výšku škody, ale
o vznik škody. To, že civilný súd pri rozhodovaní o výške škody v civilnom konaní, ktorému predchádzalo
trestné konanie nie je výškou škody viazaný, je správna a v súlade s judikatúrou. Navyše, výška

škody ani nebola v prvoinštančnom konaní prejednávaná, nakoľko bola vznesená námietka premlčania
nároku na náhradu škody zo strany žalovaných, a preto bola konajúcim súdom posúdená ako dôvodná
a z tohto dôvodu bola žaloba zamietnutá. Keďže žalobca neurobil podanie žaloby v premlčacej dobe
v zmysle Občianskeho zákonníka, nemôže sa preto vzťahovať k postupom uplatneným v trestnom
konaní, z ktorého bol odkázaný na civilné konanie. Jeho práva sa neodvíjajú od dohody o vine a treste,

ale od vzniku škody a vedomosti o pravdepodobnom škodcovi. Jeho právo podať žalobu na náhradu
škody by existovalo aj bez toho, aby prebiehalo trestné konanie.5. K vyjadreniam žalovaných v 1. a 2. rade sa písomne vyjadril žalobca, ktorý zotrval na odvolacích
dôvodoch, ako aj na návrhu, ako má odvolací súd rozhodnúť. Opätovne poukázal na moment doručenia
rozsudku Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3T 7/2017 zo dňa 13. 04. 2017, ktorý nadobudol

právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13. 04. 2017, z ktorého vyplýva, že jediná možná preukázaná
vedomosť poškodeného o škode a škodcoch, tak ako to predpokladá judikatúra, nastala až dňa 21.
08. 2020. V spise je zreteľná informácia o tom, že chýba pokyn na doručenie trestného rozsudku
poškodenému, čo sa javí ako pochybenie trestného súdu. Z dôvodu nedoručenia tohto rozsudku si
z objektívnych príčin nemohol uplatniť svoj nárok a pokračovať v konaní obvyklým spôsobom. Preto na

tento prípad nie je možné použiť štandardnú judikatúru vo vzťahu k premlčaniu nároku. Jeho žiadosť zo
dňa 14. 08. 2020 rozhodne nemôže mať žiadnu relevanciu v nadväznosti na splnenie podmienok pre
začatie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, nakoľko tieto informácie vychádzajú iba z telefonickej
komunikácie s infocentrom trestného súdu, teda nemožno hovoriť o preukázanej vedomosti o škodcoch
a škode.

6. K vyjadreniam žalobcu a žalovaného v 2. rade sa vyjadrila opätovne žalovaná v 1. rade, ktorá
zotrvala na všetkých doterajších vyjadreniach, či už písomných, alebo ústnych. Vzhľadom na odvolacie
argumenty žalobcu, zdôraznila, že má za to, že právne predpisy a judikatúra platia pre každého rovnako
a premlčacia doba je právnymi predpismi stanovená a stanovený je aj počiatok jej plynutia, pričom pri
subjektívnej premlčacej lehote nie je dôležité, či bol alebo nebol žalobcovi doručený rozsudok, ale ide

ovedomosťžalobcuoškodeaotom,ktojuspôsobil.Tietoskutočnostižalobcovisúznámeužztrestného
konania, resp. najneskoršie 14. 08. 2020 a nie je dôvod, aby súd pre žalobcu zohľadňoval akékoľvek
iné okolnosti. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 152/2010, rozsudok NS ČR
25 Cdo 359/2005, ako aj rozsudky NS ČR z 27. 02. 2013 sp. zn. 25 Cdo 2272/2011 a z 28. 05. 2010
sp. zn. 1 Cdo 82/2009.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas,
oprávnenou osobou (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok
prípustný (podľa § 355 ods. 1 CSP) a po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP) a odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnutý

rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď termín a miesto vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené
na úradnej tabuli súdu, ako aj na webovej stránke a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné
a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne podľa § 387 odsek 1 CSP potvrdiť.

8. Predmetom konania je nárok žalobcu uplatnený na súde prvej inštancie dňa 19. 08. 2022, ktorým
sa domáhal zaviazania žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne nahradiť mu škodu vo
výške 6 308,15 eura spolu s príslušenstvom. V podanej žalobe dôvodil tým, že v zastúpení Sociálnou
implementačnou agentúrou, ktorá bola sprostredkovateľským orgánom v rámci Operačného programu
Zamestnanosť a sociálna inklúzia dňa 18. 06. 2010 uzavrel s prijímateľom NPL S, s. r. o., so

sídlom Továrenská 54, Zlaté Moravce zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č.
Z 2711023048501 s názvom „Zvýšenie adaptility zamestnancov spoločnosti NPL S “. Na základe zmluvy
boli prijímateľovi poskytnuté finančné prostriedky vo výške 109 583,88 eura, čo predstavovalo 70%
z celkovej žiadanej sumy NSP a poskytnuté finančné prostriedky sa členili v pomere 85% zo zdrojov
Európskych spoločenstiev a 15% zo štátneho rozpočtu. Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 13. 04. 2017 sp. zn. BB-3T 6/2017 bolo rozhodnuté
o tom, že bola schválená dohoda o vine a treste medzi prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry GP
SR a obvinenými – žalovanou v 1. rade, ako aj žalovaným v 2. rade (a ďalšími dvomi obvinenými) za
spáchanie prečinu subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1 a 2 Trestného zákona v jednočinnom
súbehu s prečinom poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa § 261 ods.

2 písm. a/ Trestného zákona formou spolupáchateľstva, za čo boli odsúdení na úhrnný trest odňatia
slobody s podmienečným odložením a poškodené Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR podľa
§ 288 Trestného poriadku boli s nárokom na náhradu škody odkázané na civilný proces. Rozsudok
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13. 04. 2017. Žalovaní v 1. a 2. rade vzniesli v konaní
námietku premlčania a súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že

nárok žalobcu je premlčaný, a preto žalobu zamietol.9. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie
o premlčaní žalovaného nároku, ako aj posúdenie, či sú tu namietané odvolacie dôvody v zmysle § 365
ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, o ktoré žalobca oprel svoje odvolanie.

10. Podľa ustanovenia § 106 odsek 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za
dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Občiansky zákonník v citovanom ustanovení viaže premlčanie práve uplynutím subjektívnej dvojročnej

premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného:
a/ o škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo
nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej
miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; okamih vzniku škody,
resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti či
s protiprávnym konaním;

b/ o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, t. j. o zodpovedajúcom subjekte.
Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť teda rozdielny vo vzťahu k vedomosti
poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Nielen prax, ale aj teória (porovnaj napr. I. J.
a kolektív, Občianske právo hmotné. Tretie doplnené a prepracované vydanie, 1. zväzok, Bratislava
2006, str. 196, 205-206) túto dobu označuje ako subjektívnu (presnejšie – avšak na úkor stručnosti – by

sa tu ale malo hovoriť o premlčacej dobe, ktorej začiatok plynutia je určený so zreteľom na poškodený
subjekt, ktorým je žalobca, a to jeho vedomosť („dozvie sa“) o skutočnostiach vymedzených v § 106 ods.
1 OZ; keďže ani táto premlčacia doba sama o sebe ako právna skutočnosť – udalosť (čas) subjektívnu
povahu, pravdaže, nemá). Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o tom, kto za škodu
zodpovedá, ktoré posúdenie výlučne dovolateľ ako nesprávne namieta, treba vychádzať z preukázanej

skutočnej vedomosti poškodeného o tomto prvku (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o ňom).

11. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť
námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká,
iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti,

vdôsledkučohosúdpremlčanéprávonemôžepriznať.Základnýmúčelominštitútupremlčaniajepôsobiť
na subjekty občiansko-právnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky)
a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené plniť svoje
povinnosti. Zásada hospodárnosti konania vedie konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní
uplatnenú námietku premlčania, vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie

k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov (porovnaj R
29/1983 a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 82/2009, 1 Cdo 43/2009, 2 Cdo 194/2011, 3
Cdo 231/2009, 3 Cdo 187/2013, 7 Cdo 305/2014, 7 Cdo 1375/2015).

12.Poškodenýsadozvieotom,ktozaškoduzodpovedá(§106odsek1OZ)vokamihupreukázateľného

získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok
o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu
nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom
subjekte a jeho zodpovednosti (rozsudok NS SR sp zn. 1 Cdo 82/2009).

13. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občiansko-právnych vzťahov,
aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné
osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania
takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom
stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom u príslušného orgánu

svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť
stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie
námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej
osobe právo (nárok) priznať (§ 100 odsek 1 tretia veta OZ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí
viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania, vzhľadom

k tomu, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej,
bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky bezdôvodného obohatenia, škody
a podobne (porovnaj napr. R 29/1983). Pri právach na náhradu škody ustanovuje Občiansky zákonník
premlčaciu dobu v § 106, a to kratšiu subjektívnu (ods. 1) a dlhšiu objektívnu (ods. 2). Ich začiatok jeupravený odlišne. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí
a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Napríklad, ak odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody

uplynie čas uvedený v ust. § 106 ods. 1 a škodca v súdnom konaní vznesie námietku premlčania,
právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy objektívna
desaťročná premlčacia doba podľa ust. § 106 ods. 2.

14. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že o presnej výške škody sa mohol dozvedieť

jedine z doručeného trestného rozsudku, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste. Podľa § 193
CSP je súd týmto výrokom súdu v civilnom sporovom konaní síce viazaný, avšak neplatí automaticky,
že až týmto dňom sa poškodený dozvedá o tom, že mu vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá.
Dátum právoplatnosti rozsudku je závislý na procesných okolnostiach, ktoré nastali v priebehu konania
a s vedomosťou poškodeného o škode a osobe zodpovednej za vznik škody priamo nesúvisí. Vedomosť
poškodeného o osobe zodpovednej za škodu sa viaže k okamihu, kedy obdržal informáciu, na základe

ktorej si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba za škodu zodpovedá. Tomu zodpovedá inštitút
tzv. spočívania premlčacej doby (§ 112 OZ), kedy od okamihu uplatnenia náhrady škody na súde
alebo iného príslušného orgánu, premlčacia doba neplynie, a to vo vzťahu k osobe a veci, ktorej sa
toto konanie vedie; to platí v prípade uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní, kedy
súd v neskoršom občiansko-právnom konaní o náhradu škody (v civilnom sporovom konaní), ktorému

predchádzaloadhéznekonanie,naprípadnúnámietkupremlčaniaskúma,čibolnároknanáhraduškody
v trestnom konaní riadne uplatnený.

15. Obrana žalobcu, že samotné účinky dohody o vine a treste žalovaných môžu nastať voči stranám
konania schválením dohody o vine a treste súdom, pričom poškodený o tejto skutočnosti nebol

upovedomený zo strany trestného súdu riadne a včas, ale až na základe vlastnej žiadosti o zaslanie
rozhodnutia zo dňa 14. 08. 2020 a k doručeniu trestného rozsudku došlo až dňa 21. 08. 2020, kedy
boli splnené podmienky pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby, tak ako podľa názoru súdu
prvej inštancie, aj odvolacieho súdu, nie je správny. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že
rozsudkomŠpecializovanéhotrestnéhosúduvPezinku,pracoviskoBanskáBystricazodňa13.04.2017

č.BB-3T6/2017bolaschválenádohodaovineatrestemedziprokurátoromÚradušpeciálnejprokuratúry
GP SR a obvinenými, ktorými boli v danom prípade žalovaní v 1. a 2. rade, boli uznaní za vinných
z prečinu subvenčného podvodu a poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev, za
čo boli odsúdení a zároveň v zmysle § 288 ods. 1 Tr. por. poškodení Ministerstvo práce, sociálnych
vecí a rodiny SR boli odkázaní so svojím nárokom na náhradu škody na civilný proces. Rozsudok

nadobudol právoplatnosť dňa 13. 04. 2017 a poškodenému na základe jeho žiadosti zo dňa 14. 08.
2020 bol doručený až dňa 21. 08. 2020. V danom prípade treba vychádzať z okolností danej veci a z tej
skutočnosti, že poškodený sa dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá okamihom, kedy preukázateľne
získal informáciu o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok
o tom, ktorá určitá (konkrétna) osoba za škodu zodpovedá. Nejedná sa tu preto o nespochybniteľnú

istotu o takomto zodpovednostnom subjekte, ani o stav právneho záveru o zodpovednosti tejto osoby.
Voči žalovaným v 1. a 2. rade bolo vznesené obvinenie dňa 08. 01. 2015, pričom v trestnom konaní
si žalobca uplatnil aj nárok na náhradu škody. Uvedené informácie bezpochyby stačili na podanie
žaloby a nebol preto v danom prípade daný dôvod, aby sa plynutie subjektívnej premlčacej doby
viazalo až na doručenie rozsudku trestného súdu, keď z podanej žiadosti žalobcu zo dňa 14. 08. 2020,

ktorým požiadal Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica o zaslanie rovnopisu rozsudku
a vyznačenie jeho právoplatnosti a vykonateľnosti, bezpochyby vyplýva, že žalobca vedel o tom, že vo
vzťahu k žalovaným bol vydaný rozsudok, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste, boli uznaní za
vinných, pričom s nárokom na náhradu škody bol odkázaný na civilný proces. Vychádzajúc zo všetkých
procesných okolností daného prípadu je nepochybné, že žalobca najneskôr v čase zaslania žiadosti na

Špecializovaný trestný súd disponoval informáciou o tom, kto zodpovedá za vzniknutú škodu, a takisto
aj o samotnej škode, pričom pri výške škody postačuje približné určenie výšky škody v peniazoch a nie je
potrebné, aby vedel presný rozsah tejto výšky (pozri rozsudok 1 Cdo 82/2009 z 28. 05. 2010, rozsudok
NS ČR 25 Cdo 1510/2019 zo dňa 28. 05. 2020).

15.1.Pokiaľžalobcatvrdil,ženadanýprípadnemožnoaplikovaťzaužívanúrozhodovaciučinnosťsúdov,
v zmysle ktorej pre vedomosť poškodeného o škode stačí orientačná znalosť rozsahu výšky škody
a o presnej výške sa mohol dozvedieť jedine z doručeného trestného rozsudku, ktorým bola dohoda
o vine a treste schválená, k tomu je potrebné uviesť, že žalobca už dňa 14. 08. 2020, keď žiadalŠpecializovaný trestný súd o doručenie rozsudku, vedel, že bol vydaný rozsudok, ktorým bola schválená
dohoda o vine a treste, obžalovaní boli uznaní za vinných a žalobca bol s nárokom na náhradu škody
odkázaný na civilný proces. Bolo teda len na ňom, akú škodu, z čoho pozostávajúcu a v akej výške si

uplatní v civilnom konaní, pričom škoda uvedená v opise skutku v trestnom rozsudku neznamená, že
táto výška je preukázaná, pretože, ak by bola výška škody už v trestnom konaní jednoznačná a jasná,
mohol o nej už v trestnej veci rozhodnúť súd, čo však neurobil, ale v zmysle ust. § 288 ods. 1 Trestného
poriadku odkázal poškodeného – žalobcu s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Podľa §
288 odsek 1 Trestného poriadku pritom, ak podľa výsledku dokazovania nie je podklad na vyslovenie

povinnosti na náhradu škody alebo, ak by bolo treba na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody
vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania a predĺžilo by ho, súd odkáže
poškodeného na civilný proces. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca
mal v čase žiadosti zo dňa 14. 08. 2020 informácie o škode a škodcoch, pričom ani skutočnosť, že došlo
k pochybeniu súdu, keď trestný rozsudok nebol poškodenému doručený, až na jeho žiadosť, nemá na
tento záver žiaden vplyv a nestotožňuje sa s odvolacou námietkou, že o vzniknutej škode a o tom, kto

za ňu zodpovedá sa dozvedel až preukázateľným doručením rozsudku poškodenému dňa 21. 08. 2020.
Obdobnú vec (otázku začiatku subjektívnej premlčacej doby pri náhrade škody) riešil NS SR vo vyššie
uvedenom rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 82/2009 z 28. 05. 2010.

16. Z vyššie uvedených dôvodov, pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu bol

v dôsledku účinne vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaných premlčaný, je jeho záver
správny, keď je nesporné, že žalobca mal o prebiehajúcom trestnom konaní, o tom, kto je zodpovedným
subjektom, ako aj o približnej výške škody, vedomosť od roku 2015, kedy prebiehalo trestné konanie,
najneskôr však získal vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá a aká je výška škody, a táto jeho
preukázaná vedomosť o vzniknutej škody a kto za ňu zodpovedá je preukázaná najneskôr dňa 14. 08.

2020, kedy sa žalobca obrátil na trestný súd o zaslanie právoplatnosti rozsudku, ktorým bola schválená
dohoda o vine a treste žalovaných a ktorým rozhodnutím bol žalobca odkázaný so svojím nárokom na
náhradu škody na konanie občiansko-právne. Pokiaľ potom žalobca podal žalobu na súd prvej inštancie
dňa 19. 08. 2022, je potrebné skonštatovať, že táto žaloba bola podaná po uplynutí 2-ročnej premlčacej
dobynauplatneniesinárokunanáhraduškody.Ztýchtodôvodov,akoajzdôvodovpodrobneuvedených

v rozhodnutí súdu prvej inštancie odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 odsek 1, 2 CSP potvrdil.

17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 odsek 1 a § 255 odsek 1 CSP tak,
že úspešným žalovaným v 1. a 2. rade v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu (100%).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§

419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).