Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 3, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/90/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1622010036
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1622010036.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov
JUDr. Karola Kováča a Mgr. Michala Kačániho PhD., v trestnej veci obžalovaného Q. M., pre prečin
ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Malacky č.k. 1T/5/2022-196 z 08. marca 2023, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 04. apríla 2024, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného Q. M., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/5/2022 z 08.03.2023 bol obžalovaný Q. M. uznaný
vinným z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona, na
skutkovom základe, že

od presne nezisteného času približne do 15.45 h dňa 18.03.2021 viedol v meste Z. na K. ulici osobné
motorové vozidlo značky Skoda Superb, evidenčného čísla C., kde bol pre podozrenie z užitia návykovej
látky vyzvaný, aby sa podrobil toxikologickému vyšetreniu na detekciu omamných a psychotropných
látok, pričom sa dňa 18.03.2021 v čase približne od 19.42 h do 21.45 h následne sa v Nemocnici svätého
Michala, a.s. v Bratislave bezdôvodne odmietol podrobiť odberu a vyšetreniu krvi za účelom zistenia
prítomnosti návykových látok v tele,

Za to mu bol podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 38 ods. 2 Trestného zákona uložený
trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace, ktorého výkon bol postupom podľa § 49 ods. 1 písm. a/, §
50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky.

Podľa § 61 ods. 3 Trestného zákona mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá

všetkého druhu v trvaní 6 (šesť) rokov.

Proti tomuto rozsudku, ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní podal obžalovaný po porade s
obhajcom odvolanie do viny a trestu, ktoré písomne odôvodnil obhajca podaním doručeným súdu dňa
04.05.2023.

Zdôraznil, že odvolanie podáva pre podstatné chyby konania, najmä že boli porušené ustanovenia,
ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, pretože sa súd nevysporiadal so
všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a že boli porušené ustanovenia trestného zákona.

V nadväznosti odvolateľ odcitoval ustanovenie § 289 ods. 2 Trestného zákona a dal do pozornosti
výsluchy svedkov B. D., R. F. ako aj službukonajúceho lekára Z.. O. V., z ktorých podľa neho vyplýva,

že obžalovaný bol pri odbere biologického materiálu nesprávne poučený o priebehu vyšetrenia a to tak,
že najskôr odovzdá moč a po pozitívnom výsledku bude pristúpené aj k odberu krvi a má za to, žetakýto postup je nezákonný, je v rozpore s ustanovením § 289 ods. 2 Trestného zákona a teda odporuje
alternatíve odoberania krvi a moču. Má za to, že ak by bol výsledok odberu moču negatívny, nedošlo by
k odberu krvi. Toto podporuje podľa odvolateľa aj výpoveď svedka Z.. O. V..

Odvolateľ zdôraznil, že vypil veľké množstvo vody, rešpektoval pokyn lekára, ale ani do 21:45 hod. sa
mu nepodarilo odovzdať vzorku moču, aj keď mu lekár navrhol odber krvi, tak trval na tom, že najskôr
odovzdá moč, pretože takto bol poučený.

Odvolateľ tvrdí, že drogy pred jazdou nepožil a teda samozrejme výsledok moču by bol negatívny a
preto nemal dôvod skôr odovzdať krv.

Zdôraznil, že reálne sa pokúšal odovzdať vzorku moču, vyvinul maximálnu snahu aby sa odber
uskutočnil, ale jednoducho mu to nešlo i napriek tomu, že v nemocnici boli približne dve hodiny.
Príslušníkom PZ, ktorí ho v nemocnici sprevádzali, vytýka, že nečakali dlhšie, až do doby kedy by bol

odber moču z jeho strany úspešný, a to aj niekoľko hodín. Obdobne aj vo vzťahu k lekárovi vytkol, že
odber ukončil predčasne a nepočkal aj niekoľko hodín, kým moč odovzdá. Zdôraznil, že urobil maximum
aby odber moču bol úspešný.

V ďalšej časti odvolania popísal konanie príslušníkov v súvislosti s podozrením z drogovej trestnej

činnosti, v dôsledku čoho už príslušníkom neveril, keďže jeho zadržanie bolo nezákonné a teda nemal
dôveru v príslušníkov PZ ani ohľadne jeho vyšetrenia v nemocnici. Opakovane sa domáhal umožnenia
komunikácie s obhajcom, najmä či je povinný postup lekára a príslušníkov PZ uposlúchnuť a či je vôbec
ich postup správny, čo mu nebolo umožnené. Zotrval na tom, že rozhodne neodmietol odber krvi, ale
bol poučený, že najprv sa vykoná odber moču a toto poučenie mienil dodržať. Vytkol, že nebol výslovne

poučený, že lekár upúšťa od odberu moču a pristupuje k odberu krvi a ak krv dať odmietne poskytnúť
na vyšetrenie, vystavuje sa riziku trestného stíhania. V dôsledku zmätočného poučenia a zvláštnych
postupov príslušníkov PZ u lekára, nerozumel situácii a domáhal sa konzultácie s obhajcom, čo mu
nebolo umožnené.

Odvolateľ má za to, že neodmietol vyšetrenie odberom krvi, bol len nesprávne poučený o postupe
vyšetrenia a nikdy nebol poučený o tom, že lekár ukončil vyšetrenie moču a pod sankciou ustanovenia §
289 ods. 2 Trestného zákona mu ide odobrať krv, a súčasne bola obžalovanému nezákonne odmietnutá
možnosť porady so svojím advokátom pri úkone odberu, čím došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu.

Na podklade rozvedeného navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a aby odvolací súd vo veci rozhodol sám
tak, že obžalovaného Q. M. spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku oslobodí, resp. vráti
vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na základe odvolania podaného obžalovaným bola uvedená trestná vec krajskému súdu predložená

predkladacou správou dňa 18.05.2023.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré

mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby

viedol riadny život a súčasne iných odradil od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo
najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.Podľa § 289 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona
(1)Ktovykonávavstavevylučujúcomspôsobilosť,ktorýsiprivodilvplyvomnávykovejlátky,zamestnanie

alebo inú činnosť, pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na
majetku, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.
(2) Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto sa pri výkone zamestnania alebo inej činnosti uvedenej v
odseku1odmietnepodrobiťvyšetreniunazistenienávykovejlátky,ktorésavykonávadychovouskúškou
alebo orientačným testovacím prístrojom, alebo sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom

a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to
pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona Súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia
slobody neprevyšujúceho dva roky, ak
a) vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom

žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a
nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný, alebo

Podľa § 50 ods.1 Trestného zákona Pri povolení podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody
určí súd skúšobnú dobu na jeden rok až päť rokov. Skúšobná doba začína plynúť dňom nasledujúcim po

dni nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Skúšobná doba neplynie počas výkonu nepodmienečného
trestu odňatia slobody a počas výkonu väzby.

Podľa § 61 ods. 3 Trestného zákona Ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky podľa § 289, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku, ktorý už bol za

taký trestný čin alebo za trestný čin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 alebo 5, ktorých sa dopustil ako
vodič dopravného prostriedku, odsúdený, uloží mu trest zákazu činnosti v hornej polovici trestnej sadzby
uvedenej v odseku 2.

Podľa § 319 Trestného poriadku Odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného uviedol: “Ja poukazujúc na dôvody
nášho odvolania navrhujem, aby súd zrušil napadnutý rozsudok a aby obžalovaného spod obžaloby
podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku oslobodil.“

Zástupca krajskej prokuratúry predniesol: “Ja, podľa § 319 Trestného poriadku, navrhujem odvolanie
obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Dávam do pozornosti, že dôvody odvolania sú tie isté, čo boli
prezentované pred súdom prvého stupňa ak tejto otázke sa súd prvého stupňa dostatočne venoval a
týmito argumentami sa zaoberal. Zároveň súd vysvetlil, prečo bolo vyšetrenie ukončené a to práve z
dôvodu odmietavého postoja agresívneho správania obžalovaného.“

Obžalovaný sa záverečným návrhom pripojil k prednesu obhajcu a dodal, že agresívny bol z dôvodu,
že mu nedovolili skontaktovať sa s obhajcom.

Na základe podaného odvolania, odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré

z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Trestného poriadku a keďže zistil, že nie sú dané, podľa §
317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, odvolací súd prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom zistil, že odvolanie obžalovaného Q. M. nie

je dôvodné.

Zo spisového materiálu a z vyjadrení strán na verejnom zasadnutí konanom na odvolacom súde vyplýva,
že rozsudok prvostupňového súdu bol napadnutý odvolaním len obžalovaným a to ohľadom výroku o
vine a treste.

Z pripojeného spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti: Na obžalovaného Q. M.
bola Okresnou prokuratúrou Malacky pod č.k. 1Pv 95/21/1106 dňa 20.01.2022 podaná obžaloba preprečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona, na skutkovom
základe opísanom vyššie v tomto rozhodnutí.

Na hlavnom pojednávaní súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného Q. M.,
výsluchom svedkov ppráp. B. D., npráp. R. F. a Z.. O. V., oboznámil podstatné listinné dôkazy a na
podklade týchto dôkazov prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku konštatoval: “Pokiaľ ide o výrok
o vine a právnej kvalifikácii, súd v prvom rade konštatuje, a to ani nebolo medzi stranami sporné, že
obžalovaný od presne nezisteného času približne do 15:45 hod. dňa 18.03.2021 viedol v meste Malacky

na K. ulici osobné motorové vozidlo značky Škoda Superb, evidenčného čísla C., kde bol zastavený
hliadkou policajného zboru. Z dôvodu podozrenia príslušníkov policajného zboru z užitia návykovej
látky bol obžalovaný vyzvaný, aby sa podrobil toxikologickému vyšetreniu na detekciu omamných
a psychotropných látok, pričom bol dňa 18.03.2021 v čase približne od 19:42 hod. prevezený do
Nemocnice svätého Michala, a.s. v Bratislave. Z poučenia obžalovaného zo dňa 18.03.2021, vyplýva,
že tento bol zo strany príslušníkov policajného zboru poučený o následkoch odmietnutia vykonania

lekárskeho vyšetrenia. Aj napriek skutočnosti, že toto poučenie nie je obžalovaným podpísané, súd
nemal dôvod spochybňovať tento listinný dôkaz, nakoľko obžalovaný odmietol podpísať všetky jemu
príslušníkmi policajného zboru predkladané dokumenty, čo bolo zhodne potvrdené aj výpoveďami
svedkov. Sporné bolo, či sa obžalovaný po prevoze do nemocnice odmietol podrobiť odberu a vyšetreniu
moču. Z výpovede obžalovaného a svedkov zhodne vyplýva, že v nemocnici mu bol na pokyn Z.. V. daný

pohárik, do ktorého sa mal vymočiť. Následne išiel s príslušníkom policajného zboru na WC, pričom
tento stál celý čas za ním. Po tom, čo sa mu nepodarilo vymočiť, išli opätovne na chodbu, kde dostal
vodu a tento postup sa opakoval viac krát. Vyšetrenie bolo ukončené o 21:45 hod. Pokiaľ obžalovaný
tvrdil, že aj napriek tomu, že od jeho zastavenia policajnou hliadkou až do ukončenia vyšetrenia približne
6 hodín nemočil a napriek tomu sa mu vymočiť nepodarilo a na druhej strane prokurátor argumentoval

tým, že obžalovaný konal aktívne, aby požadovanú vzorku biologického materiálu neposkytol, keď
poskytnutú vodu rozlieval po sedačkách a správal sa agresívne, súd dospel k záveru, že vzhľadom
na skutočnosť, ktorú potvrdili tak svedkovia D. a F. ako aj samotný obžalovaný, že obžalovaný časť
jemu poskytnutej vody na pitie vypil a niekoľko krát v sprievode príslušníka policajného zboru išiel
na toaletu, kde si priložil pohárik k oblasti pohlavného údu a taktiež, že odovzdanie vzorky moču

výslovne neodmietol, nebolo v konaní jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že
by obžalovaný odber a vyšetrenie vzorky moču odmietol. Podkladom o vine obžalovaného musí byť
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na
ich rozhodnutie. Súd v tomto prípade nemohol vychádzať zo subjektívnych pocitov svedkov, ktorý sa
domnievali, že obžalovaný vzorku moču odovzdať nechcel a to najmä s poukazom na skutočnosť, že

predmetné vyšetrenie bolo ukončené bez odovzdania vzorky moču vyšetrujúcim lekárom Z.. V., ako
aj na formuláciu zo záznamu o skutku na úseku dopravy, kde bolo zaznamenané, že „odber moču sa
nepodarilo uskutočniť“. Z výpovede svedkov Z.. V. a F. vyplynulo, že vyšetrenie bolo ukončené najmä
z dôvodu, že obžalovaný odmietol odovzdať vzorku krvi a začal sa správať agresívne. Svedkovia síce
mali za to, že obžalovanému bola poskytnutá dostatočne dlhá doba na to, aby vzorku moču odovzdal,

žiaden z nich však nevedel bez akýchkoľvek pochybností uviesť, že by sa obžalovaný odmietol podrobiť
odberu moču. V porovnaní s podanou obžalobou súd vzhľadom na uvedené vypustil časť skutkovej
vety v ktorej bolo uvedené, že sa obžalovaný odmietol podrobiť odberu a vyšetreniu moču. Čo sa
týka odberu a vyšetrenia krvi, svedkovia zhodne uviedli, že po tom čo sa obžalovanému nepodarilo
odovzdať vzorku moču, bol tento niekoľko krát vyzvaný na to aby sa podrobil odberu krvi, čo tento

opakovane odmietol. Aj samotný obžalovaný uviedol, že keď mu chcel doktor zobrať krv povedal, že
chce dať najprv moč, lebo má strach z ihiel, nemá ani tetovanie, nechcel aby ho pichli. Z lekárskej
správy, ako aj z výpovede svedkov zhodne vyplýva, že obžalovaný odber krvi odmietol s tvrdením, že
najprv chce odovzdať moč a potrebuje sa poradiť s advokátom. Na základe uvedených skutočností,
mal súd za jednoznačne a bez pochybnosti preukázané, že obžalovaný sa odberu a vyšetreniu krvi

odmietol podrobiť. Podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona rovnako ako v odseku 1 (odňatím slobody
až na jeden rok) sa potrestá, kto sa pri výkone zamestnania alebo inej činnosti uvedenej v odseku 1 (pri
ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku) odmietne
podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným
testovacím prístrojom, alebo sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi

alebo iného biologického materiálu, či nie ej ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo
spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie. Z dikcie citovaného ustanovenia Trestného zákona je
nepochybné,žezákonodarcapostavilnaidentickúúroveňodmietnutiepodrobiťsavyšetreniunazistenie
návykovej látky vykonávané lekárskym vyšetrením odberom a vyšetrením krvi s odmietnutím podrobiť salekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením iného biologického materiálu, čo vyplýva z použitia spojky
„alebo“. Použitie tejto spojky okrem iného znamená, že na vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti
postačuje odmietnutie podrobiť sa vyšetreniu iba jednému z v tejto skutkovej podstate alternatívne

upravených spôsobov vyšetrenia. Pokiaľ sa teda obžalovaný odmietol podrobiť odberu a vyšetreniu krvi,
hoci toto vyšetrenie nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie, došlo k naplneniu všetkých
zákonných znakov prečinu ohrozenia pod vplyvom návykových látok podľa § 289 odsek 2 Trestného
zákona. Právne bez významu sú obžalovaným namietané skutočnosti, že pri odberoch žiadal prítomnosť
advokáta, nakoľko postup policajtov sa mu od začiatku zdal byť neadekvátny. Taktiež jeho argumentáciu

vo vzťahu k lekárovi, ktorý ho vyzval na podrobenie sa odberu krvi, keď uviedol, že najprv chce odovzdať
moč a potrebuje sa poradiť s advokátom, považoval súd za zjavne nelogickú a ako takú za účelovú.
Bez ohľadu na to, ako podľa obžalovaného služobný zákrok prebiehal, sa obžalovaný mohol odberu
krvi podrobiť bez obáv z manipulácie jej výsledku, keďže je nepredstaviteľné, že by do obžalovaným
prezentovaného postupu] príslušníkov policajného zboru bol zapojený službukonajúci lekár, ktorý mal u
obžalovaného vykonať lekárske vyšetrenie odberom krvi alebo iného biologického materiálu, prípadne

iný zdravotnícky personál, v dôsledku čoho by mohlo dôjsť k manipulácii s výsledkami lekárskeho
vyšetrenia. Pokiaľ sa obžalovanému nepodarilo odovzdať vzorku moču a bol lekárom vyzvaný, aby sa
podrobil odberu krvi, bol tento povinný podrobiť sa odberu krvi. Nakoľko sa pri lekárskom vyšetrení
spojenom s odberom a laboratórnym vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu svojou povahou
(z hľadiska ich zmyslu a účelu) jedná o také úkony, ktoré je potrebné vykonať bez zbytočného odkladu,

nemal obžalovaný právo podmieňovať odber krvi, odovzdaním vzorky moču, resp. kontaktovaním
obhajcu a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že obžalovaný prestával pri vyšetrení spolupracovať
(rozlieval na chodbe vodu, zvyšoval hlas, kopal do postelí v ambulancii a neustále vstával). O priebehu
vyšetrovania rozhoduje službukonajúci lekár a nie vyšetrovaná osoba. Tvrdenie obžalovaného, že má
strach z ihiel považoval súd za účelové, nakoľko obžalovaný takéto svoje obavy počas vyšetrenia

v nemocnici žiadnym spôsobom nevyslovil, čo vyplýva tak z lekárskej správy, ako aj z výpovede
svedka MUDr. O. V.. Aj v prípade, že by bolo preukázané, že obžalovaný mal strach z odberu krvi,
takáto skutočnosť by nebola pre rozhodnutie vo veci právne relevantná, nakoľko odber krvi by ani
v takomto prípade nepredstavoval nebezpečenstvo pre jeho zdravie. Na základe uvedeného dospel
súd k záveru, že príslušníci policajného zboru ako aj službukonajúci lekár postupovali zákonne, keď

obžalovanému umožnili počas dvoch hodín odovzdať vzorku moču, následne ho viac krát vyzvali, aby
sa podrobil odberu krvi a po tom, čo to obžalovaný odmietol vyšetrenie ukončili. Vzhľadom na odmietavý
postoj obžalovaného nebolo ich povinnosťou vyčkať, kým by bol obžalovaný ochotný resp. schopný
vzorku moču odovzdať. Pokiaľ svedok MUDr. V. uviedol, že obžalovaného lekársky nevyšetroval a
nezisťoval tak jeho medicínske klinické príznaky, súd mal za to, že táto skutočnosť je pre otázku viny

obžalovaného za spáchaný skutok absolútne nepodstatná, nakoľko obžalovanému je kladené za vinu
to, že sa odmietol podrobiť zákonom stanovenému vyšetreniu odberom krvi, resp. moču na zistenie
prítomnosti návykových látok. Na túto okolnosť nemá vplyv absencia ďalšieho lekárskeho vyšetrenia
obžalovaného. Vo vzťahu k obhajobnej námietke, že hliadka Pohotovostnej motorizovanej jednotky
Krajského riaditeľstva policajného zboru v Bratislave, svedok F. a D., nezákonne žiadali od lekára odber

aj krvi aj moču, keďže zákon, konkrétne ustanovenie § 289 ods. 2 Trestného zákona im túto možnosť
nedáva, súd uvádza že ustanovenie § 289 ods. 2 Trestného zákona upravuje zákonné znaky prečinu
ohrozenia pod vplyvom návykových látok a nie oprávnenia príslušníkov policajného zboru súvisiace s
vykonaním vyšetrenia na zistenie návykových látok. Tieto sú upravené v zákone č. 219/1996 Z. z..“

Pri plnení revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že skutok bol súdom prvého stupňa ustálený na základe
dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní. Dôkazy boli vykonané spôsobom a v rozsahu a následne
i vyhodnotené v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku.

Skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na

hlavnom pojednávaní. Súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy
potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce a spravodlivé
rozhodnutie.Dôkazypritomvyhodnotiljednotlivoakoajvcelomichsúhrnelogickyazároveňajpodrobne
a presvedčivo odôvodnil spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov
tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku, nemožno nič vytknúť.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, riadiac sa ustanovením § 168 Trestného poriadku
podrobnevyložil,ktoréskutočnostivzalzadokázané,oktorédôkazysvojeskutkovézisteniaoprel,akými
úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, akosa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval
dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a trestu. Krajský súd sa preto v týchto
smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom prvostupňového súdu.

Teda odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného
činu (úmyselného prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona),
je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v
ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci.

Skutkové zistenia prvostupňového súdu tak, ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a
úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávanom na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na
to, odvolací súd v otázke skutkových zistení, odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu
prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil (už vyššie citované). Súd prvého stupňa vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.

Nadriadený súd dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to,
že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto

je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.

Z dôvodov súdu prvého stupňa (str. 7-9 napadnutého rozsudku ohľadne obžalovaného - už vyššie
v tomto rozhodnutí čiastočne citovaných) jasne vyplýva spôsob, akým sa vysporiadal s obhajobou

obžalovaného, v ktorej naďalej pokračuje aj v dôvodoch odvolania.

V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy
s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ
primárne namieta hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné

hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na
hlavnom pojednávaní.

V naznačenom smere aj judikatúra ústavného súdu konštatuje, že do práva na spravodlivý proces však
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech
(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I.ÚS 8/96 ,
III.ÚS 197/02 , III.ÚS 284/08 ). Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich
vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,

že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (III.ÚS 877/2016 z
13.12.2016).

Tedaprávonaspravodlivýprocesneznamenáaniprávonato,abybolastranakonaniapredvšeobecným

súdomúspešná,tedaabybolorozhodnutévsúladesjejpožiadavkami,predstavamiaprávnyminázormi.
Súdneporušížiadneprávastranyvkonaní,aksineosvojíňounavrhnutýspôsobhodnoteniavykonaných
dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.

Správne potom súd prvého stupňa argumentoval: „Pokiaľ obžaloba videla rozpory vo výpovedi svedkov

D. a F., týkajúce sa skutočnosti či sa obžalovaný na mieste kontroly v Malackách vyjadril, že užil pervitín
pred jazdou, alebo a či sa jednému s policajtov javil pod vplyvom drog. Súd v ich výpovediach rozpor
nezistil, nakoľko predmetné tvrdenia sa navzájom nevylučujú, pričom každý zo svedkov mohol navrhnúť
vykonanie toxikologického vyšetrenia z iného dôvodu. Navyše skutočnosť, či obžalovaný uviedol, že
užil pervitín, resp. či vykazoval zjavné známky požitia návykových látok nie sú dôvodom na to, aby bol

obžalovaný zo strany príslušníkov policajného zboru vyzvaný na podrobenie sa vyšetreniu na zistenie
omamných látok alebo psychotropných látok, ale postačuje skutočnosť, že bol zastavený hliadkou v
dôsledku spáchania priestupku na úseku dopravy. Príslušníci Policajného zboru sú oprávnení v rámci
svojej pôsobnosti vyzvať osoby vykonávajúce činnosť, pri ktorej by mohli ohroziť život, zdravie sebealebo iným osobám alebo poškodiť majetok na vyšetrenie na zistenie alkoholu alebo iných návykových
látok. Samotná skutočnosť, či obžalovaný vykazoval zjavné znaky požitia návykových látok, resp. či
uviedol, že užil pervitín je pre meritórne rozhodnutie právne irelevantná. Ďalej ak príslušníci policajného

zborunedisponovaliorientačnýmtestovacímprístrojomavyzvaliobžalovanéhonavyšetrenienazistenie
omamných látok alebo psychotropných látok, lekárske vyšetrenie malo byť v zmysle § 5 ods. 7 zákona
č. 219/1996 Z. z. spojené s odberom a laboratórnym vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu.
Z uvedeného vyplýva, že príslušníci policajného zboru boli oprávnení vyzvať obžalovaného tak na odber
krvi, ako aj iného biologického materiálu (moču) a nepostupovali pritom nezákonne, keď žiadali od

lekára odber aj krvi aj moču obžalovaného. Použitie spojky „alebo“ nevylučuje, aby bolo u obžalovaného
požiadané o vykonanie oboch druhov odberov. Súd považoval za logické, aby príslušníci policajného
zboru vopred pred vykonaním vyšetrenia žiadali o vyšetrenie oboma spôsobmi, práve pre prípad, ktorý
nastal u obžalovaného, keď neodovzdal vzorku moču následkom čoho mohol lekár následne pristúpiť
k odberu krvi. Zákon č. 219/1996 Z. z. takýto postup príslušníkov policajného zboru nevylučuje a ich
postup v konkrétnom prípade preto nemožno považovať za nezákonný.

Na základe všetkých uvedených skutočností, riadiac sa vyššie uvedenými úvahami pri hodnotení
dôkazov, mal súd u obžalovaného za preukázané naplnenie všetkých zákonných znakov prečinu
ohrozenia pod vplyvom návykových látok podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona. Pokiaľ ide o zavinenie,
s poukazom na popis skutku a všetky zistené skutočnosti uvedené v odôvodnení tohto rozsudku, je
možné bez najmenších pochybností uzavrieť, že obžalovaný konal v priamom úmysle v zmysle § 15

písm. a) Trestného zákona.“

K správnym úvahám súdu prvého stupňa odpovedajúcim na obžalovaným predostretú argumentáciu
(prostredníctvom obhajcu), krajský súd sa s týmito v celom rozsahu stotožňuje a si ich osvojuje a len
dodáva: Ak obžalovaný namieta nezákonnosť a nesprávnosť poučenia o odbere, tak bez ohľadu na to čo

konkrétne odznelo už pri realizácii vyšetrenia a odberu biologického materiálu v nemocnici, podstatným
je, že obžalovaný bol riadne poučený a to písomne, o čom svedčí poučenie na čl. 78, ktoré mu bolo
predložené o 15:55 hod. a ktoré odmietol podpísať, v ktorom je jasne a zreteľne (a to zvýraznením textu),
že ak sa odmietne podrobiť vyšetreniu (na zistenie návykovej látky dychovou skúškou, odberom…),
dopúšťa sa trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona.

Je nepochybné, že mal poučenie k dispozícii a toto odmietol podpísať, čo je jeho právom a rozhodne to
neznamená, že poučený nebol, resp. bol poučený nesprávne.

Ak sa už počas priebehu úkonu realizácie odberu biologického materiálu a vyšetrenia lekárom domáhal
kontaktu s obhajcom, keď sa podľa dôvodov odvolania “potreboval s obhajcom poradiť, či je daný postup

lekára a policajtov správny a či je taký postup povinný uposlúchnuť”, odvolací súd dáva do pozornosti, že
jak zo strany policajtov (oboch) tak zo strany lekára Z.. O. V. bolo potvrdené, že asi dvakrát oznámil, že
sa chce poradiť s právnikom (advokátom), pričom zo spisu je zrejmé, že skutok sa stal (tj. obžalovaného
jazdiaceho vozidlom) zastavili o 15:45 hod. podľa zápisnice o výsluchu zadržaného -podozrivého, tento
začal o 17:45 hod.. V Nemocnici sv. Michala za účelom odberu biologického materiálu bol spolu s

príslušníkmi PZ od 19:42 hod. do 21:45 hod. a reálne bol výsluch podozrivého začatý o 23:40 hod.,
ktorého súčasťou (zápisnice) je aj poučenie o práve zvoliť si obhajcu, k čomu v tejto zápisnici nie je
ani zmienka a vo veci obžalovaný odmietol vypovedať a prítomnosť obhajcu si pre tento úkon vôbec
nevyžiadal. Ako obvinený bol vypočutý dňa 19.03.2021 o 17:30 hod. (čl. 43), pričom už právo zvoliť
si obhajcu využil, obhajcu si zvolil na plnú moc a tento sa výsluhu aj zúčastnil. Obhajcu si zvolil dňa

19.03.2021.

Ak v kontexte s uvedeným obhajoba zdôrazňuje porušenie ustanovenia § 34 Trestného poriadku tak
odvolací súd dodáva, že k úkonu samotného odberu biologického materiálu nebol dôvod kontaktovať
právnika, ako sa obžalovaný domáhal na preverenie, či postup PZ (pri odbere biologického materiálu),

je správny a či takýto postup má obžalovaný uposlúchnuť, nakoľko z naznačeného ustanovenia platí,
že síce má právo radiť sa s obhajcom, ale nesmie sa radiť ako odpovedať už na položenú otázku a
v podstate otázka, či odmieta odber biologického materiálu na zistenie návykovej látky, už zo strany
príslušníkov PZ položená bola a odpoveď mohol poskytnúť jedine obžalovaný, sám sa rozhodnúc ako
sa zachová. Potom požiadavka obžalovaného na umožnenie porady s právnikom, (či uposlúchnuť

požiadavku príslušníkov ohľadne podrobenia sa odberu), sa stala bezpredmetnou. Pri výsluchu ako
podozriváosobaužnaprítomnostiobhajcu(ktoréhobysizvolil),užnetrvalajehoprávonaobhajobubolo
zo strany orgánov činných v trestnom konaní plne rešpektované pri výsluchu v postavení obvineného.V kontexte s uvedeným potom krajský súd súhlasí so zisteniami a ustálením skutku prvostupňovým
súdom a stotožňuje sa aj s úvahami a závermi týkajúcimi sa posúdenia právnej kvalifikácie a zhodne
zastáva názor, že konanie obžalovaného je nutné posúdiť ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej

látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona, tak ako to správne bolo posúdené už v obžalobnom návrhu.

Čo sa týka druhu a výmery uloženého trestu súd prvého stupňa výrok o treste odôvodnil uvádzajúc: “Súd
pri ukladaní trestu obžalovanému vychádzal zo závažnosti prečinu, z ktorého bol obžalovaný uznaný
vinným, a ktorý určuje už zákonodarca stanovením rozpätia trestnej sadzby, pričom v danom prípade

je výška trestnej sadzby stanovená zákonom (§ 289 ods. 2 Trestného zákona) v rozpätí do 1 roka.
Pri rozhodovaní o ukladaní trestu súd nezistil žiadne poľahčujúce ani priťažujúce okolnosti podľa § 36,
§. 37 Trestného zákona, súd preto trestnú sadzbu neupravoval. Vzhľadom na osobu páchateľa a na
možnosti jeho nápravy, ako aj na povahu a následok spáchaného trestného činu dospel súd k záveru,
že na dosiahnutie účelu trestu a na naplnenie jeho represívnej zložky ako i individuálnej, či generálnej
prevencie a tiež zložky výchovnej bude postačujúci aj trest odňatia slobody v dolnej polovici trestnej

sadzby vo výmere 4 mesiace s podmienečným odkladom a s určením dostatočne dlhej skúšobnej doby
vo výmere 2 roky. Pri jeho ukladaní súd prihliadol i na predchádzajúcu trestnú minulosť obžalovaného,
keď tento bol jeden krát súdom trestaný podmienečným trestom odňatia slobody, pričom toto odsúdenie
má zahladené. Zahladenie odsúdenia, nebráni súdu, aby pri hodnotení osoby páchateľa prizeral na
skutočnosť, že páchateľ v minulosti spáchal trestný čin, a z tejto skutočnosti vyvodil príslušné závery,

pokiaľ ide o sklony páchateľa k trestnej činnosti a možnosť jeho nápravy. Súd tiež zohľadnil skutočnosť,
že obžalovaný bol až do súčasnosti dvadsaťdeväť krát postihnutý v priestupkovom konaní prevažne na
úseku dopravy. Za týchto okolností je podľa názoru súdu dostatočne osvedčené, že účel trestu je možné
zabezpečiť aj podmienečným trestom odňatia slobody. Nakoľko sa obžalovaný predmetného skutku
dopustil pri vedení motorového vozidla, bolo potrebné obžalovanému uložiť aj trest zákazu činnosti

riadiť motorové vozidlá všetkého druhu v cestnej premávke, pričom pri jeho ukladaní súd zohľadnil
skutočnosť, že obžalovaný už v minulosti bol za trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky,
ktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku odsúdený, a to trestným rozkazom Okresného
súdu Bratislava V zo dňa 03.06.2012, sp. zn. 0T/141/2012, pričom obdobný trestný čin obžalovaný
spáchal aj v stíhanej trestnej veci. V týchto prípadoch zákonodarca v ustanovení § 61 ods. 3 Trestného

zákona stanovuje obligatórnu povinnosť súdu uložiť páchateľovi takejto trestnej činnosti trest zákazu
činnosti, a to v hornej polovici trestnej sadzby uvedenej v ods. 2. Podľa § 61 ods. 7 Trestného zákona
na ukladanie trestu zákazu činnosti podľa odseku 3 nemá vplyv zahladenie odsúdenia.”

K výroku o treste odvolací súd konštatuje, že pri úvahách o voľbe druhu trestu a jeho výmery vo vzťahu k

obžalovanému Q. M. prvostupňový súd dôsledne hodnotil všetky okolnosti významné pre rozhodnutie o
treste, nepochybil ani pri úvahách súvisiacich s výrokom o treste a prihliadol na zásady ukladania trestov
(§ 34 Trestného zákona) a v odôvodnení rozsudku sa dôsledne a konkrétne vyrovnal najmä s kritériami
uvedenými v § 34 ods. 4 a 5 Trestného zákona.

Teda vzal do úvahy spôsob spáchania činu, motív, spôsobený následok a pohnútku, ako aj jeho pomery
a možnosť nápravy a konštatuje, že súd prvého stupňa nepochybil ani pri rozhodovaní o druhu a
výmeretrestuvovzťahukobžalovanému,nakoľkosprávnenezistilpoľahčujúcuokolnosť anipriťažujúcu
okolnosť a potom prvostupňový súd uložil trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace, ktorého výkon
podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní dva roky. Za správny a v súlade so zákonom považuje

odvolací súd aj uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 6 rokov a
jednoznačne súhlasí s argumentáciou prvostupňového súdu v naznačenom smere (str. 11 napadnutého
rozsudku).

Teda uložený trest považuje krajský súd nielen za zákonný, ale aj za spravodlivý a tento zodpovedá

nielen zmyslu trestného konania, vrátane spravodlivého potrestania páchateľov, ale aj účelu trestu
vymedzeného v ustanovení § 34 ods. 1 Trestného zákona a ostatným rozhodným kritériám podľa
ustanovenia § 34 ods. 4 Trestného zákona. V tomto smere sa krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje s
úvahami a závermi rozvedenými v napadnutom rozsudku, ktoré viedli súd prvého stupňa k rozhodnutiu
o uložení vyššie uvedeného trestu odňatia slobody.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd nezistiac dôvod na zmenu rozsudku prvostupňového
súdu, rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a odvolanie obžalovaného Q. Daniho ako
nedôvodné, postupom podľa § 319 Trestného poriadku, zamietol.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.