Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, April 2, 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 18Csp/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124200202
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Vitteková PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:8124200202.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Dominikou Vittekovou PhD. v spore žalobcu: UBC 2020, k.s.,

IČO: 53 151 135, so sídlom Zelinárska 6, 821 08 Bratislava, správca konkurznej podstaty úpadcu
SILVERSIDE, a.s. v konkurze, IČO: 50 052 560, so sídlom Plynárenská 7/B, 821 09 Bratislava, zast.
advokátskou kanceláriou VIVID LEGAL, s.r.o., IČO: 36 807 915, so sídlom Plynárenská 7/A, 821 09
Bratislava,protižalovanému:A.B.,nar.XX.X.XXXX,bytomC.XXXX/X,XXXXXD.,ozaplatenie1181,57
eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 1122,99 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 1122,99 eur od 1.10.2022 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanému náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 11.1.2024 sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia
istiny vo výške 1181,57 eur, zmluvných úrokov vo výške 926,74 eur, zmluvnej pokuty vo výške 164,02
eur, úrokom z omeškania vo výške 5% a sumy vynaložených nákladov vo výške 3 eur. Nárok odôvodnil
tým, že dňa 11.1.2022 uzatvoril so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 4944560556 (ďalej len

„Zmluva“), na základe ktorej mu poskytol peňažné prostriedky vo výške 1200 eur s dohodnutým úrokom
16,61% s dohodnutými pravidelnými peňažnými splátkami vo výške 22,67 eur. Účinky zosplatnenia
nastali zverejnením uznesenia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom Vestníku dňa 29.9.2022, t.j. dňa
30.9.2022 v súlade s ust. § 46 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácií. Nárok na
zmluvnú pokutu vo výške 10% odôvodnil čl. IX. Zmluvy. Napokon nárok na zaplatenie sumy 43 eur
odôvodnil nákladmi na vystavenie upomienky z 22.5.2022.

2. Žalovanému bola žaloba doručená dňa 22.1.2024 do vlastných rúk, doposiaľ sa k nej nevyjadril.

3. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie, na ktoré sa nedostavil žalovaný, a to bez
ospravedlnenia. Preto súd prejednal a rozhodol spor na pojednávaní v neprítomnosti žalovaného v
súlade s ustanovením § 180 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP")
s prihliadnutím na obsah spisu a vykonané dôkazy.

4. Na nariadenom pojednávaní súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, a to Zmluvou, ako aj
ostatným spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:
5. Žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 11.1.2022, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo
výške 1200 eur s dohodnutou úrokovou sadzbou 16,61%, RPMN vo výške 17,89%. Celková čiastkaúveru činila 2176,32 eur, ktorú sa zaviazal žalovaný zaplatiť v 96 mesačných splátkach vo výške 22,67
eur.

6. Z čl. IX bod 1 plynie cit.: „Ak sa dlžník dostane do omeškania so splácaním Pravidelných splátok
alebo ich časti podľa tejto Zmluvy, Veriteľ má právo požadovať okrem omeškaných pravidelných splátok
zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 10% p.a. z dlžnej sumy od prvého dňa omeškania.“

7. Z čl. XII bod 3 veta prvá: „Súčasťou tejto Zmluvy je aj Sadzobník poplatkov, ktorý Dlžník preberá pri

podpise tejto Zmluvy.“

8. Zo Sadzobníka poplatkov pre fyzické osoby – spotrebiteľov účinného od 1.12.2020 plynie poplatok za
službu – vystavenie listovej upomienky pri oneskorenej úhrade (pozn. neplatí pre upomienku zasielanú
bezplatne podľa zákona) vo výške 3 eur

9. Z platobnej disciplíny k Zmluve plynie, že žalovaný uhradil spolu 77,01 eur.

10. Uznesením zo dňa 22.9.2022 bol na majetok dlžníka Silverside, a.s. vyhlásený konkurz, ktorý bol
zverejnený v Obchodnom vestníku č. 187/2022 dňa 29.9.2022.

11. Z pracovnej zmluvy plynie, že žalovaný bol zamestnaný u zamestnávateľa Regatta – Polska spolka
z organiczona odpowiedzialnoscia s dohodnutým nástupom do práce 1.8.2021, pracovný pomer bol
dojednaný na dobu určitú.

12. Lustráciou v centrálnom registri exekúcii a v registri insolvencií neboli zistené žiadne záznamy.

13. Lustráciou v registri úverov boli zistené mesačné splátky vo výške 223 eur a 108,12 eur.
14. Zo sumáru bonity pre produkt vyplýva, že mesačné výdavky žalovaného činí 218,06 eur a
vyživovaných osôb 199,12 eur.

15. Z výplatných pások za obdobie 11/2021 plynie mesačný príjem žalovaného vo výške 1058,92 eur,
za 10/2021 vo výške 1053,92 eur za 09 2021 vo výške 1058,92 eur.

16. Zo žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského úveru plynie žalovaný je ženatý, má 2 vyživovacie
povinnosti, býva u rodiny, je zamestnaný ako obchodný zástupca s priemerným čistým mesačným

príjmom 1008,92 eur. Pokiaľ ide o výdavky spotrebiteľa, minimálne výdavky boli uvedené vo výške
417,18 eur, dotypované výdavky sú vo výške 0 eur. Prílohou žiadosti boli občiansky preukaz a vodičský
preukaz.

17. Dňa 07.12.2021 žalovaný otvoril bežný účet bol VÚB banke.

18. Zistený skutkový stav takto právne posúdil:

Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení ku dňu 11.1.2022 (ďalej len
„OZ“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ

so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods.1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len

„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.Podľa § 53 ods.2 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 OZ, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä
ustanovenia, ktoré

a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu
spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa,
c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa
spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,

d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo
zodpovednosti za škodu,
e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, ak spotrebiteľ
neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi,
f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi

to neumožňujú,
g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na
dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty,
h)prikazujúspotrebiteľovi,abysplnilvšetkyzáväzkyajvtedy,akdodávateľnesplnilzáväzky,ktorévznikli,
i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,

j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú
na zvýšenie ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena
dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia,
k) požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,

l) obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré
by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana,
m) v prípade čiastočného alebo úplného nesplnenia záväzku zo strany dodávateľa neprimerane
obmedzujú alebo vylučujú možnosť spotrebiteľa domáhať sa svojich práv voči dodávateľovi vrátane
práva spotrebiteľa započítať pohľadávku voči dodávateľovi,

n)spôsobujú,žeplatnosťzmluvyuzatvorenejnadobuurčitúsapouplynutíobdobia,naktorúbolazmluva
uzavretá, predĺži, pričom spotrebiteľovi priznávajú neprimerane krátke obdobie na prejavenie súhlasu
s predĺžením platnosti zmluvy,
o) oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré priznávajú
právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi,

p) obmedzujú zodpovednosť dodávateľa, ak bola zmluva uzavretá sprostredkovateľom, alebo vyžadujú
uzavretie zmluvy prostredníctvom sprostredkovateľa v osobitnej forme,
r) umožňujú, aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok
ustanovených osobitným zákonom,
s) požadujú, aby spotrebiteľ poskytol zabezpečenie splnenia svojho záväzku v hodnote neprimerane

vyššej, ako je výška jeho záväzku vyplývajúca zo spotrebiteľskej zmluvy v čase uzavretia dohody
o zabezpečení splnenia záväzku spotrebiteľa,
t) požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere
nesleduje záujmy spotrebiteľa,
u) požadujú od spotrebiteľa, aby bol neprimerane dlho viazaný zmluvou aj keď pri uzavieraní zmluvy

bolo zrejmé, že predmet zmluvy možno dosiahnuť v podstatne kratšom čase,
v) požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy
preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ
nedostáva dohodnuté protiplnenie,
w) požadujú, aby spotrebiteľ poskytoval alebo poukazoval tretej osobe alebo v prospech tretej osoby

akékoľvek plnenie plynúce zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou, ktoré
v prevažnej miere nesleduje jeho záujmy, alebo aby plnil v súvislosti s týmto plnením akékoľvek záväzky
tretej osobe.Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 53 ods. 6 OZ, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov,

nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí
peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia
a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 53a OZ, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa

uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti
takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je
povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so
všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky
súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané

finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.

Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 nariadenia vlády, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako

základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky2) platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

19. Úpadca je poskytovateľom úverov v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Žalovaný je
fyzická osoba, ktorá neuzatvoril predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti.

Predmetný vzťah je preto potrebné v zmysle citovaných ustanovení § 52 a nasl. OZ posudzovať ako
vzťah spotrebiteľský, kde žalobca vystupuje v pozícii dodávateľa a žalovaný v pozícii spotrebiteľa.
Napokon uvedené je zrejmé aj z označenia Zmluvy a existencia spotrebiteľského vzťahu nebola medzi
stranami sporná.

20. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že žalovanému bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo
výške 1200 eur.

21. Žalobca rovnako preukázal platby žalovaného prehľadom platobnej disciplíny v rozsahu 77,01 eur.

22. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal
napriek predchádzajúcej výzve postup, že postupoval s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní
schopnosti žalovaného splácať poskytnutý úver. Žalobca síce do vydania tohto rozsudku odpovedal na
výzvu súdu, avšak dodané dôkazy hodnoverne preukazujúce postup v súlade s § 7 ZoSÚ nemožno
považovať za postačujúce.

23. Cieľom § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 ZoSÚ je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ
existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe
informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri
posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a

na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka,
aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver
sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o
získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou
vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Z uvedeného je

zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní
svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre
rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v
spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovejschopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme
ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa
takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je

nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z
ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný
poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané

informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom
rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/
domáci rozpočet a to ako stranu príjmov,
tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy

zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo
nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej
schopnosti nepostačuje (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp 16/2021, rozsudok
Okresného súdu Prešov sp.zn. 9Csp 1/2022, tiež Okresného súdu Bardejov sp. zn. 7Csp 80/2020).

24. Význam skúmania bonity spotrebiteľov je zdôrazňovaný aj v judikatúre Súdneho dvora Európskej
únie, pričom súd musí ex offo preskúmať dodržanie povinnosti veriteľa v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ
(porov. rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-679/18, tiež C-449/13, C- 303/20).

25. Z článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 vyplýva, že pred uzavretím zmluvy o úvere je veriteľ povinný

posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, pričom táto povinnosť môže prípadne zahŕňať nahliadnutie do
príslušnej databázy. Cieľom tejto povinnosti je tiež posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu
úveru nebonitným spotrebiteľom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 2014, CA Consumer
Finance, C-449/13, EU:C:2014:2464, bod 43; zo 6. júna 2019, Schyns C-58/18, EU:C:2019:467, bod
40, a z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 20). Taká povinnosť tým, že

má chrániť spotrebiteľov pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti, má pre nich
zásadný význam (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. júna 2019, Schyns, C-58/18, EU:C:2019:467, bod
41, a z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 21, ako aj citovanú judikatúru).

26. Vo vzťahu splneniu si povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa ako najdôležitejšej predzmluvnej

povinnosti veriteľa žalobca predložil Zmluvu a žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru, z ktorej sú
zrejmé údaje klienta opísané v bode 16 tohto rozsudku, výpis z registrov a výplatné pásky.

27. Z predložených dôkazov je zrejmé, že veriteľ zisťoval len príjem žalovaného cez predložené výplatné
pásky, hoci jeho povinnosťou je zisťovať nielen príjem, ale aj výdavky. Pri skúmaní výdavkov musí veriteľ

vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby splnil povinnosť odbornej starostlivosti. Na výzvu súdu
žalobca uviedol, že pri posudzovaní výdavkov vychádzal zo 218,06 eur, čo je výška sumy životného
minima v čase posudzovania žiadosti. Rovnako tak, pokiaľ ide o dve vyživované deti, výdavky pri nich
uviedol vo výške 199,12 eur, čo je 2x 99,56 eur (čo je suma životného minima na nezaopatrené dieťa)

28. Žalobca podľa názoru súdu podcenil skúmanie výdavkov žalovaného, ak sa obmedzil na výšku sumy
životného minima na jednu dospelú osobu a 2 osoby, voči ktorým má vyživovaciu povinnosť..

29. Z ust. § 7 ods. 27 veta posledná ZoSÚ plynie, že náklady na zabezpečenie základných životných
potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,17ta) je nevyhnutné

posudzovať s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom17td) a na príjem
spotrebiteľa, nie sa tejto zákonnej povinnosti zbaviť odkazom na životné minimum, nakoľko to nie je ratio
zákona a tento postup nezohľadňuje individuálnosť životnej situácie toho ktorého spotrebiteľa a jeho
rodiny.

30. Tento postup dodávateľa na úverovom trhu, ktorý žiadnym spôsobom nezisťuje výdavky
spotrebiteľa (žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru - dopytované výdavky: 0,00 eur) a nahrádza
ich paušálnym údajom v podobe sumy životného minima, nakoniec neplynie ani z opatrenia NBS
z 14.11.2017 v znení účinnom od 1.1.2020. Z ust. § 2 ods. 5 plynie cit. „Výška nákladov na zabezpečeniezákladných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona sa na účely odseku 1 určuje
najmenej vo výške sumy životného minima2 ) spotrebiteľa, životného minima na osobu, voči ktorej má
spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť3 ) a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a výdavkov na

inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo výške určenej právoplatným rozhodnutím
súdu; ak rozhodnutím súdu nie je určené výživné, vo výške najmenej 30 % životného minima na túto
osobu. Celkovou výškou nákladov sa rozumie výška nákladov na zabezpečenie základných životných
potrieb spotrebiteľa podľa prvej vety zvýšená o 40 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu
spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa, životným minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ

vyživovaciu povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a výdavkami na inú
osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo výške určenej právoplatným rozhodnutím
súdu, ak odseky 8 a 9 neustanovujú inak; ak rozhodnutím súdu nie je určené výživné, vo výške
najmenej 30 % životného minima na túto osobu.“ Z uvedené nepochybne neplynie záver ani usmernenie
pre dodávateľov na úverovom trhu, že výdavky (resp. výška nákladov na zabezpečenie základných
životných potrieb) spotrebiteľa sa bez ďalšieho majú rovnať sume životného minima.

31. Súd zastáva názor, že dôraz na skúmanie výdavkov musí osobitne zodpovedať odbornej
starostlivosti, aby sa spotrebiteľ nedostal do dlhovej (úverovej) špirály, ktorú však žalobca žiadnym
spôsobom nepreukázal. Nadmerná zadlženosť spotrebiteľov spôsobuje ich zraniteľnosť (bod 117
návrhy generálnej advokátky E. A., prednesené 12. januára 2023 vo veci C-598/21). Žalobcovi bolo

pritom zrejmé, že úverové zaťaženie žalovaného je v čase žiadosti o poskytnutie úveru vo výške 331,12
eur mesačne.

32. Vo vzťahu k nevyhnutnosti skúmania výdavkov spotrebiteľa pri posudzovaní schopnosti splácať
úver súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo 2178/2018-77

z 25.7.201 cit.: „Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání nejen spotřebitele samého
před negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně také společnost jako celek,
neboť předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence v podobě pádu spotřebitele a
osob na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a sociálních vztahů atd. V neposlední
řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti

o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto
zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho § 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při
posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu,
že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem o spotřebitelském úvěru, tedy nepostupuje s
odbornou péčí při posouzení schopnosti spotřebitele splácet spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně

nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech.
Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích dlužníků. Již gramatickým a logickým
výkladem § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru lze dovodit, že dostatečnými nejsou míněny
informace získané toliko od spotřebitele. Odborná péče předpokládá údaje, které dlužník věřiteli uvedl,
ověřit, resp. objektivně podložit minimálně potvrzením zaměstnavatele dlužníka (srov. F., E. G. H., J.:

Zákon o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů č. 145/2010 Sb. Komentář. 1. vydání.
Praha: C. H. Beck, 2011, s. 98-109, ISBN 9788074001185). Nepochybně klíčová je i povinnost věřitele
využívat veřejně dostupné informace, jakými jsou například státem publikované údaje o životním a
existenčním minimu podle zákona č. 110/2006 Sb., o životním a existenčním minimu, a o průměrných
výdajích obyvatelstva (databáze Českého statistického úřadu), a tyto porovnávat se známými nebo

od spotřebitele zjištěnými (ne pouze tvrzenými) informacemi o jeho příjmech a výdajích. To ostatně
dovodil ve svém rozhodnutí ze dne 1. 4. 2015, sp. zn. 1 As 30/2015, i Nejvyšší správní soud, jehož
závěry použil na podporu své argumentace již odvolací soud v napadeném rozhodnutí. Závěr odvolacího
soudu dovozující, že spokojila-li se žalobkyně s nedoloženým prohlášením žalovaného o jeho osobních,
výdělkových a majetkových poměrech a nahlédnutím do registru dlužníků, nedostála povinnosti věřitele

ve smyslu ustanovení § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru, je správný.“

33. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti spotrebiteľa je kladený na pomer medzi príjmami a
výdavkami a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne
taká čiastka, z ktorej bude schopný úver splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva,

že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu so spotrebiteľom uzavrie, si má veriteľ
zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver a údajmi z príslušných databáz.34. Podľa názoru súdu všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne preukazujú hrubé porušenie povinnosti
veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (§ 11 ods.
2 ZoSÚ). Žalobca si nezískal, teda následne ani nevyhodnotil a ani neoveril informácie o bonite klienta,

z ktorých by bol schopný zistiť objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Nedôsledne zisťoval,
a preto ani nezohľadnil výdavky žalovaného, aj keď mal objektívnu možnosť si ich pred poskytnutím
úveru overiť.

35. Tento záver je podporený aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/153/2019: „Je nutné

konštatovať, že ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. súd v súlade s požiadavkou odbornej
spôsobilosti veriteľa vykladá tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov
a výdavkov ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy. Nevykonanie jedného z týchto postupov
znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti. Ako vyplýva z prejednávanej veci, overenie bonity
dlžníka nebolo dostatočné. Postup žalobcu bol iba formálny a nezodpovedal odbornej starostlivosti.
Žalobca nemal preukázaný príjem žalovanej hodnovernými dokladmi, napriek tomu mu poskytol úver.

Žalobca sa nezaujímal, aké má žalovaná výdavky na živobytie a či mu teda zostáva dostatok finančných
prostriedkov na splácanie úveru. V konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. §
7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Keďže žalobca hrubo porušil zákonom stanovenú povinnosť, v zmysle
§ 11 ods. 2 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov“.

36. Rovnako súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoCsp/6/2022 cit.: „Len
samotné zhromaždenie informácií o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať
za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Odvolací súd zastáva názor, že príjem aj rodinný stav klienta môžu byť vyhovujúce, ale
pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo

nie je schopný splácať požadovaný úver. Bez toho, aby žalovaný skúmal aj iné aspekty,
nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalobcu, potrebnej pre posúdenie schopnosti
žalobcu splácať dlh zo zmluvy. Z dikcie zákona: „posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ logicky vyplýva, že s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov

žiadateľa. Vychádzajúc z doterajších výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd v súlade so
súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca ako veriteľ v danej veci hrubo porušil svoje
povinnosti pri overovaní bonity žalobcu ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch čo v spojení s § 11 ods. 2 druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch spôsobuje
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Žalovaný si na základe získaných informácií nemohol vytvoriť

dostatočný obraz o platobnej schopnosti žalobcu, keď síce si obstaral údaje o príjme žalobcu a časti
výdavkov spočívajúcich v splátkach úverov, lízingov (a pod.), avšak ohľadom iných výdavkov žalobcu
(bývanie a pod.), už žalovaný postupoval nedostatočne, keď akceptáciou výdavku 20,- Eur
mesačne uvedeného žalobcom, si žalovaný bez náležitého zistenia skutočných výdavkov žalobcu,
nemohol vytvoriť dostatočný platobný obraz o platobnej schopnosti žalobcu, potrebnej pre posúdenie

schopnosti žalobcu splácať dlh zo zmluvy.“

37. Žalobca teda predloženými dôkazmi nepreukázal, že by konal s vynaložením odbornej starostlivosti
pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver. V tomto smere súd poukazuje na judikatúru
Súdneho dvora Európskej únie cit.: „Je však potrebné zdôrazniť, že dodržiavanie tejto zásady by

bolo porušené, ak by dôkazné bremeno nesplnenia povinností upravených v článkoch 5 a 8 smernice
2008/48 zaťažovalo spotrebiteľa. Tento totiž nedisponuje prostriedkami, ktoré by mu umožňovali
preukázať, že veriteľ mu jednak neposkytol informácie podľa článku 5 tejto smernice a jednak neoveril
jeho úverovú bonitu. Naopak účinné vykonanie práv priznaných smernicou 2008/48 zabezpečuje
vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej je veriteľ v zásade povinný preukázať pred súdom správny

výkon týchto predzmluvných povinností. Cieľom takéhoto pravidla je zaistiť, ako uvádza bod 21 tohto
rozsudku, ochranu spotrebiteľa, bez neprimeraného poškodenia práva veriteľa na spravodlivý proces.
Ako totiž uvádza v bode 35 svojich návrhov generálny advokát, obozretný veriteľ si musí byť vedomí
nevyhnutnosti zbierania a uchovania dôkazov o splnení svojich informačných povinností a povinnosti
poskytnúť vysvetlenia.“ (bod 27 a 28 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-449/13).

38. Keďže súd považoval porušenie povinnosti žalobcu v intenzite hrubého porušenia povinnosti
v súvislosti so zisťovaním a preverovaním schopnosti žalovaného splácať úver, úver posúdil ako
bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 2 ZoSÚ).39. Pokiaľ súd dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, potom
žalobca mal právo len na vrátenie istiny úveru, t.j. sumu vo výške 1122,99 eur.

40.Nadrámecuvedenéhosúdupoukazuje Žalovanémuakospotrebiteľovibolposkytnutýúversúrokom
vo výške 16,61%, čo plynie z obsahu Zmluvy.

41. Z internetovej stránky NBS súd preveroval úrokové miery podobných úverov v bankách a zistil, že pri

spotrebiteľskom úvere v január 2022 (nové obchody) so splatnosťou nad 5 rokov bola úroková sadzba
7,34 % p.a. Je teda nepochybné, že ročná sadzba úroku dohodnutého v Zmluve (16,61 %) v súdenej
veci priemernú úrokovú sadzbu poskytovanú
v tomto období bankami prevyšuje viac ako dvojnásobne (o 226,29%).

42. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť

dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté
úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).

43. V predmetnom spore boli v Zmluve dojednané neprimerané vysoké úroky, výška ktorých odporuje

dobrým mravom, preto je s poukazom na ust. §39 OZ Zmluva v časti odplaty neplatným právnym
úkonom.

44. V tomto smere súd poukazuje na rozhodnutia súdov cit.: „Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky
prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom

úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Prevýšenie úrokov o 100 % oproti
priemeruúrokovzaúveryposkytovanébankamijenetolerovateľnézažiadnychokolnostíapretosprávne
postupoval súd prvého stupňa, ak nepriznal žalobcovi žiadané úroky predstavujúce viac ako 100 %
oproti priemeru úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere (v tom čase 12,67 % ročne). V tejto súvislosti
odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ sú úroky neplatné v celom rozsahu, nemožno ich ďalej ani

moderovať, a preto súd prvého stupňa nesprávne postupoval, ak považoval dohodu o výške úrokov
nad 12,67 % ročne za absolútne neplatnú. Správne mal ustáliť, že úroky sú neplatné v celom rozsahu.
Táto okolnosť totiž spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa
v zmysle § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka a za týchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o
výške úrokov ako absolútne neplatnú.“ (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/114/2014 zo

dňa 05.11.2014)

45. Súd v ďalšom poukazuje na rozhodnutia súdom pri posudzovaní výšky úrokov a najvyššej prípustnej
odplaty v zmysle ust. § 53 ods. 6 OZ, v zmysle ktorých cit:

„Občiansky zákonník, Obchodný zákonník a ani iný predpis, účinný ku dňu uzavretia zmluvy,
neobsahoval ustanovenia o tom, do akej konkrétnej výšky možno dojednať zmluvné úroky, prípadne
ďalšie poplatky, predstavujúce celkovú odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov. V prípade,
ak sa jedná o poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi, určité hranice vyplývajú z § 53
ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy. Existencia citovaného ustanovenia

však neobmedzuje okresný súd z možnosti posudzovania výšky dojednanej odplaty za poskytnutie
spotrebiteľského úveru aj cez prizmu dobrých mravov. Nemožno totiž opomenúť, že dobré mravy sú
pojmom inherentným s právnym poriadkom, nakoľko samotné dobré mravy len dopĺňajú písané normy
pozitívneho práva o vyvážený a spravodlivý širší rámec založený na analýze oprávnených záujmov.
Stoja na úrovni nepísaného práva, ktorého hlavné zložky predstavujú všeobecné právne zásady

a všeobecne uznávané normy morálky. Systém pozitívneho práva je tak zabezpečený všeobecnou
dimenziou spravodlivosti. V zmysle uvedeného sa aj na výšku odplaty za poskytovanie finančných
prostriedkov je potrebné pozerať nielen z hľadiska platnosti jej dojednania v zmysle účinného zákonného
ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, či nariadenia vlády, ale aj z hľadiska toho, či takto
dojednaná odplata v podobe úrokov z úveru neodporuje všeobecnej predstave primeranosti zachovania

základných zásad, na ktorých je občianske právo postavené, t. j. okrem iného i na zachovaní zásady
ekvity.Pritomplatí,ženeprimeranevysokýúrokjenepochybnevrozporesdobrýmimravmi.Priposúdení
primeranosti dojednanej výšky úroku treba predovšetkým porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou
obvyklou z praxe peňažných ústavov v rozhodnom období. Zo znenia citovaného ustanovenia tak možnovyvodiť, že určujúcim kritériom primeranosti odplaty v rámci spotrebiteľskej zmluvy je obvyklosť tejto
odplaty na finančnom trhu, ktorú obvyklosť je možné posudzovať len s ohľadom bežnú prax inštitúcií
poskytujúcich úverov v porovnateľných výškach a za porovnateľných podmienok. (rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co 404/2017 zo dňa 31.5.2018)

K odvolacej námietke žalobcu odvolací súd uvádza, že nemožno zohľadňovať len výšku úrokov,
ale iba celkovú výšku odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov podľa §
53 ods. 6 Občianskeho zákonníka odvolací súd uvádza, že predmetné ustanovenie nevylučuje

posúdenie súladu výšky úrokovej sadzby (a prípadne ďalších zložiek odplaty) s dobrými mravmi,
ale predstavuje osobitný regulačných mechanizmus, ktorý sa v žiadnom prípade nevylučuje s
uplatnením korektívu dobrých mravov. Inými slovami aj zmluva uzavretá s odplatou neprekračujúcou
limit vyplývajúci z § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka môže byť v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko
skúmanie rozporu s dobrými mravmi nie je obmedzené iba na matematické porovnanie odplaty s
určitou zákonnou maximálnou hranicou, ale zohľadňuje aj individuálne okolnosti uzavretia posudzovanej

zmluvy, postavenie a pomery zmluvných strán a prípadne ďalšie okolnosti. V podrobnostiach odvolací
súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co404/2017 zo dňa 31. mája
2018. Súčasne je v tomto prípade potrebné poukázať na dôvodovú správu k nariadeniu vlády SR č.
141/2014 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie vlády Slovenskej republiky č. XX/XXXX Z. z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Touto

novelou sa vykonáva § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ustanovením najvyššej prípustnej
výšky odplaty, ktorú možno od spotrebiteľa požadovať pri poskytnutí peňažných prostriedkov, pričom i
Vláda SR predpokladala že samotné stanovenie tejto najvyššej prípustnej odplaty nevylučuje uplatnenie
korektívu dobrých mravov. Podľa textu dôvodov správy: „V súvislosti s RPMN je potrebné ešte uviesť,
že v niektorých súdnych rozhodnutiach už odplata požadovaná na úrovni 23 % a viac je posudzovaná

ako v rozpore s dobrými mravmi a teda v kontexte s vyššie načrtnutou tabuľkou RPMN celkové náklady
by pri verifikácii dobrých mravov nemali prekročiť 30 - 35 %, pričom plnenie dosahujúce 40 - 50 %
by bolo možné označiť pri splnení ďalších znakov za úžerné. V uvedenom kontexte bude
vždy aplikovateľná aj skutková podstata úžery pri zachovaní správneho právneho posúdenia hrubého
nepomeru protiplnenia a jej ostatných znakov - v danom kontexte bude, aby súdy pri zachovaní vzťahu

subsidiarity § 39 Občianskeho zákonníka správne vyhodnotili aj aplikačný rozmer § 39a Občianskeho
zákonníka, ktorý predstavuje iba jeden z dôvodov neplatnosti právneho úkonu. Uvedeným dlhodobo
judikovaným pravidlám sa musí regulatívnym spôsobom prispôsobiť aj trh požičiavania peňažných
prostriedkov spotrebiteľom, keďže výhodnosť tohto prispôsobenia je práve v dosiahnutí právnej istoty
v otázke platného dojednania spotrebiteľskej zmluvy.“ (rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn.

9CoCsp/22/2020 z 22. 10. 2020).

„Odvolací súd uvádza, že od 1.6.2010 bola urobená zmena v Občianskom zákonníku v § 53 ods.
6, z ktorého vyplýva, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov
nesmie odplata podstatne prevyšovať obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery

v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu
spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a
lehotu splatnosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že v rámci novelizácie uvedeného zákonného
ustanovenia bolo navrhované úplné iné znenie tohto zákonného ustanovenia a to tak ako bolo v
konečnom dôsledku prijaté. V súvislosti aj s novelizáciou zákona o spotrebiteľských úveroch bol

zákonom č. 129/2010 zrušený administratívny strop odplaty pri spotrebiteľských úveroch spolu so
zrušením zákona č. 258/2001 Z.z. Napokon prijaté znenie ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka
bolo odôvodnené tým, že ide o upresnenie údajovej bázy - ukazovateľa z ktorého sa vychádza
pri poskytovaní primeranosti odplaty za spotrebiteľský úver. Túto údajovú bázu pokiaľ ide o výšku
odplaty, lehoty splatnosti, spôsob zabezpečenia, objemy poskytnutých úverov na finančnom trhu

poskytnutú hlásenia zverejňované štvrťročne Ministerstvom financií SR na základe hlásených subjektov
poskytujúcich spotrebiteľské úvery. Takýmto spôsobom bolo referenčné kritérium, podľa ktorého sa
mohla posudzovať primeranosť zo sektoru bánk prenesená na sektor finančného trhu ako taký, teda
na všetky spoločnosti poskytujúce peňažné prostriedky spotrebiteľom, a to pri absencii akýchkoľvek
pravidiel odplaty a jej stropu. To však neznamená, že by súd aj v takomto prípade nemal možnosť

posudzovať aj takýto úverový vzťah, ktorý sa dotýka uvedených úrokov v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka v spojení aj s § 3 Občianskeho zákonníka. Bolo preto možné aj v danej veci na základe
ustálenejjudikatúrypristúpiťkposudzovaniuodplatyzaloženejnareferenčnejbázeodplatypožadovanej
bankami u spotrebných úveroch v obdobných prípadoch (napr. rozhodnutie Krajského súdu Bratislava14Co/262/2014 z 15.3.2016).“ (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3CoCsp/233/2019 z
14.10.2020)

„Aplikáciu § 3 OZ nevylučuje ani ust. § 53 ods. 6 OZ, kedy za obvyklé, primerané a neúžernícke úroky
nie je možné vychádzať z údajov subjektov poskytujúcich spotrebiteľské úvery, ktoré úvery poskytujú
za neprimerané odplaty a úroky rozporné s dobrými mravmi.“ (rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k.
10Co/48/2018 z 31. 01. 2019)

„Výška priemerných úrokových mier poskytovaných pre nové spotrebiteľské úvery predstavovala v
čase uzavretia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere výšku 12,54 %, teda prekročenie tejto
úrokovej miery poskytnutej navyše pri úvere so splatnosťou 6 rokov, o skoro 100 %, nemožno považovať
za iné, než úžerné, a to najmä za situácie, keď jej poskytol pôžičku bez náležitého posúdenia jej
bonity.“ (rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 22CoCsp/41/2020 z 26. 11. 2020)

„Osobitný význam úrokov ako jednej zo zložiek odplaty sa prejavuje v tom, že zákon č. 129/2010 Z.z.
v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy vyžadoval v ust. § 9 ods. 2 písm. i) uvádzať i úrokovú
sadzbu spotrebiteľského úveru. Je preto potrebné bez akýchkoľvek pochybností pripustiť, aby táto
zložka odplaty, teda úrok, podliehal súdnemu prieskumu so zameraním na zistenie, či je v súlade s
dobrými mravmi alebo nie.“ ... „Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu,

sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však
viac
ako o 100 % oproti priemeru bánk. Dohodnutá úroková sadzba 17,70 % oproti priemernej úrokovej miere
bánk pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných domácnostiam v mesiaci apríl 2018 pri úveroch od 1
do 5 rokov vo výške 5,26 % ročne o viac ako trojnásobok prevyšuje tento priemer, čo rozhodne nemožno

považovať za primerané a teda zodpovedajúce dobrým mravom. Záver o neplatnosti dojednania o
úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi má preto oporu vo vykonanom dokazovaní (§ 39 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 41 Občianskeho zákonníka). (rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci sp.zn.
7CoCsp/54/2020 z 24.6.2021)

46. Keďže je Zmluva neplatná aj z tohto dôvodu v časti úrokov, žalobca mal právo len na vrátenie istiny
úveru.

47. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako
slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen

podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale
aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého
bola dojednaná. Za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný
záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti
záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia).

48. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa,
ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané)
vo vlastnom záujme dodávateľa. Náklady za vystavenie poslednej výzvy z 24.4.2020 nemožno chápať
ani ako poplatok za službu (plnenie), ktorá je poskytovaná spotrebiteľovi. Na základe uvedených

skutočností je nevyhnutné ustáliť, že žalobca nemá právo požadovať úhradu poplatkov za vystavenie
poslednej výzvy, nakoľko uvedené poplatky neprinášajú žalovanému ako spotrebiteľovi žiadnu výhodu
a slúžia iba záujmom veriteľa ako dodávateľa, pričom uvedené poplatky umožňujú jednostranne
navyšovať pohľadávku žalobcu bez garancie maximálneho počtu uvedených poplatkov.

49. Vo vyrubovaní poplatku za výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky a upomienok obdobného charakteru
je zrejmý vlastný ekonomický záujem žalobcu ako veriteľa, preto súd v tejto časti žalobu ako nedôvodnú
zamietol, keďže sa uplatňuje nárok z neprijateľnej, preto neplatnej zmluvnej podmienky (porov. rozsudok
Okresného súdu Humenné sp. zn. 6Csp 110/2021 z 23.6.2022).

50. Žalobcovi bolo dôvodné priznať aj úrok z omeškania v súlade s ustanovením § 517ods. 2 OZ v
spojenís§3nariadeniavovýške5%ročneod1.10.2022,t.j.ododňanasledujúcehoposplatnostiúveru,
ktorá nastala deň nasledujúci po zverejnení uznesenia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku
(30.9.2022) .51. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

52. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

53. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP.

Žalobca bol úspešný v časti o zaplatenie 1122,99 eur. Neúspešný bol v rozsahu 58,58 eur v časti istiny,
926,74 eur v časti kapitalizovanej zmluvných úrokov, 164,02 eur v časti kapitalizovanej zmluvnej pokuty.
Žalovaný mal v konaní väčšinový (aj keď minimálne) úspech, avšak mu v konaní žiadne trovy konania
nevznikli, preto mu ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom

súdePrešovpísomnev2vyhotoveniach.Vodvolanísauvediektorémusúdujeurčené,ktohorobí,ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom
sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.