Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, March 14, 2024

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 5C/28/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8522200596
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Mišenková

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2024:8522200596.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa sudkyňou JUDr. Emíliou Mišenkovou v sporovej veci žalobcu: Slovenská

republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO:
00 151 866, za ktorú koná Slovenská konsolidačná, a.s., Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO:
35 776 005, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. XX, o zaplatenie 78,00 eur
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcasažaloboudoručenoutunajšiemusúdudňa22.4.2022domáhal,abysúdzaviazalžalovaného

zaplatiť mu 78,00 eur s príslušenstvom. V podanej žalobe tvrdil, že žalovanému bola vystavená faktúra
za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Kamenný Mlyn, Plavecký
Štvrtok,zaobdobieod24.4.2020do30.4.2020.Faktúrabolasplatnádo17.7.2020,žalovanýpohľadávku
štátu v lehote splatnosti nezaplatil. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobca predložil
vystavenú faktúru a výzvy na úhradu pohľadávky. Žalobca svoj nárok odvodzoval z ustanovenia § 58
ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (ďalej aj „zákon o
ochrane verejného zdravia“). Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby

v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany
verejného zdravia tým, že tieto náklady je povinná znášať. Táto povinnosť je podľa Ústavného súdu
SR v súlade s Ústavou SR podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021. Faktúra predstavuje
plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas doby
nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca zastáva názor, že žalovaný by si potreboval
zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení. Záverom konštatoval,
že žalobca povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu, v súlade so zákonom

č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu a zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu.

2. Platobným rozkazom súd žalobe žalobcu vyhovel. Žalovaný podal proti platobnému rozkazu,
v zákonom stanovenej lehote, odpor. V dôvodoch odporu poukázal na to, že právnym titulom nariadenej
izolácie bolo opatrenie Úradu verejného zdravotníctva SR č. OLP/3172/2020 zo dňa 17.4.2020. Po
citácii viacerých článkov Ústavy SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
výňatkov z rozhodnutí Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR v Bratislave, tvrdil, že posudzované

opatrenieakoindividuálnysprávnyaktsnormatívnymprvkom,t.j.hybridnýsprávnyakt,niejevšeobecne
záväzným právnym predpisom. Tvrdil, že posudzované opatrenie trpí vadami nulity a to nedostatkom
právneho základu, absolútnym omylom v osobe adresáta a požiadavkou právne nemožného plnenia.
Nulitný paakt nevyvoláva zamýšľané právne účinky a nehľadí sa na neho ako na správny akt vôbec.Posudzované opatrenie je vydané na základe ustanovenia zákona, o ktorom Ústavný súd SR vyslovil
nesúlad s Ústavnou SR. S poukazom na § 91 a nasl. zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde SR
povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať, tým nemožno vymáhať ani iné

plnenia vzniknuté v súvislosti s týmito povinnosťami. Žalovaný tvrdí, že nie je pasívne legitimovaným
subjektom, pretože nie je osobou povinnou v zmysle § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.z. S poukazom na
uvedené žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

3. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 17.10.2022 zotrval na podanej žalobe, uviedol, že vláda Slovenskej

republiky vyhlásila podľa § 8 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva počnúc dňom
12.3.2020 od 06.00 hod. mimoriadnu situáciu. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky ako
príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva podľa ustanovenia § 5 ods. 4 písm.
h) zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení platnom v rozhodnom čase, z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie
na území Slovenskej republiky, nariadil podľa ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) a ustanovenia § 48

ods. 4 písm. n) zákona č. 355/2007 Z.z. opatrenie č. OLP/2595/2020 zo dňa 15.3.2020, ktoré v bode
D) opatrením č. OLP/2596/2020 zo dňa 16.3.2020 zmenil, podľa ktorého všetkým osobám, ktoré sa
od 16.3.2020 od 6.00 hod. ako zorganizované skupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na
územie Slovenskej republiky, alebo o repatriácii ktorých na územie Slovenskej republiky sa rozhodne, sa
nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra SR na dobu nevyhnutnú na vykonanie

laboratórnej diagnostiky ochorenia COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto
osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní. Žalobca zdôraznil, že nariadenie
izolácie formou jednotlivých opatrení nepatrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR. Zákon č. 355/2007
Z.z. v ustanovení § 12 stanovuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam a na to, aby sa dosiahol
predpokladaný účinok nariadených opatrení. Fyzické osoby sú podľa § 51 zákona č. 355/2007 Z. z.

povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam, a preto žalovaný mal povinnosť absolvovať
izoláciu v karanténnom zariadení a uhradiť náklady, ktoré mu pri plnení povinností ustanovených týmto
zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, upravujúcimi ochranu verejného zdravia,
vznikli. Skutočnosť, že žalovaný absolvoval izoláciu v karanténnom zariadení od 24.4.2020 do 30.4.2020
nie je sporná. Navrhol, aby mu súd vyhovel.

4. Následne tunajší súd rozhodol rozsudkom č.k. 5C/28/2022-69 zo dňa 2.6.2023, ktorým žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 78,- eur s príslušenstvom a vyslovil, že žalobcovi nárok na
náhradu trov konania nepriznáva.

5. Na podklade odvolania žalovaného Krajský súd v Prešove uznesením č.k. 6Co/26/2023-161 zo dňa
14.12.2023 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V dôvodoch zrušujúceho uznesenia odvolací súd uviedol, že v ďalšom konaní sa súd prvej inštancie
bude musieť zaoberať najmä podmienkami konania na strane sporových strán, a to aktívnou a pasívnou
vecnou legitimáciou žalobcu a žalovaného a následne rozhodnúť v intenciách naznačených v tomto

uznesení. V tejto súvislosti dal prvoinštančnému súdu do pozornosti viaceré rozhodnutia odvolacích
súdov, ktoré sa predmetnou problematikou už v predchádzajúcom období zaoberali.

6. Súd zaslal uznesenie odvolacieho súdu obidvom sporovým stranám spolu s oznámením, že prípadné
návrhy na doplnenie dokazovania môžu oznámiť súdu v lehote 10 dní odo dňa doručenia tejto

písomnosti. Žiadna zo strán nové vyjadrenie ani návrhy na doplnenie dokazovania nepodala.

7. Na tomto mieste súd v prvom rade, pre poriadok, uvádza, že v predmetnej veci bolo dňa 11.11.2022
doručené súdu vyjadrenie žalovaného, podané prostredníctvom advokátky C. D. B., prílohou ktorého
bolo aj plnomocenstvo, ktorým žalovaný dňom 31.10.2022 splnomocnil menovanú advokátku na

zastupovanie v tomto konaní. Plná moc bola doložená do spisu v kópii, bez osvedčovacej doložky.
V rámci vykonávania procesných úkonov súd z verejne prístupného registra Slovenskej advokátskej
komory a následne aj z písomnej správy Slovenskej advokátskej komory zistil, že C. D. B. mala
s účinnosťou od 16.2.2021 pozastavený výkon advokácie a s účinnosťou odo dňa 7.12.2022, bola
zo zoznamu advokátov Slovenskej advokátskej komory vyčiarknutá. Následne súd listom zo dňa

20.3.2023 upovedomil žalovaného o zistených skutočnostiach a s poukazom na vyššie uvedené mu
oznámil, že C. D. B. nebola oprávnená poskytovať mu právne služby ako advokátka Advokátskej
kancelárie v Košiciach, teda ani prevziať plnomocenstvo na jeho zastupovanie v tomto súdnom konaní,
a ani podať vyjadrenie vo veci zo dňa 10.11.2022, preto súd na uvedený úkon právnej služby C. D.B. nebude prihliadať. Súd žalovaného zároveň poučil o tom, že ako sporová strana má právo zvoliť
si advokáta, ktorý ho bude zastupovať v tomto konaní, ako aj o tom, že podľa zákona č. 327/2005
Z.z. má právo na poskytnutie právnej pomoci určeným advokátom alebo Centrom právnej pomoci,

pokiaľ spĺňa podmienky na jej poskytnutie uvedené v tomto zákone. Žalovanému bola súdna zásielka
listinne doručená dňa 23.3.2023. Žalovaný na oznam súdu nereagoval. Uvedená skutočnosť bola
oznámená aj JUDr. Adriane Krajníkovej. Následne prvoinštančný súd rozhodol vo veci rozsudkom
sp. zn. 5C/28/2022-69 zo dňa 14.12.2023, proti ktorému žalovaný podal odvolanie. Odvolací súd
uznesením 6Co/26/2023-161 zo dňa 14.12.2023 zrušil rozsudok prvoinštančného súdu a vec vrátil

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V záhlaví uznesenia odvolací súd uviedol
JUDr. Adrianu Krajníkovú ako zástupcu žalovaného a označil ju jej osobnými údajmi (údajmi fyzickej
osoby). Z plnomocenstva, založeného v spisovom materiáli je však zrejmé, že žalovaný mal udeliť
plnomocenstvo C. D. B. nie ako fyzickej osobe, ale ako advokátke Advokátskej kancelárie so sídlom
Kuzmányho 57, Košice. Vzhľadom na to, že súdu nebola predložená plná moc, ktorým by žalovaný
udelil plnomocenstvo na zastupovanie v tomto konaní JUDr. Adriane Krajníkovej ako splnomocnenému

zástupcovi – fyzickej osobe, ale plná moc bola udelená C. D. B., ako advokátke Advokátskej kancelárie
so sídlom Kuzmányho 57, Košice, pričom, ako už bolo vyššie uvedené, C. D. B. už v čase udelenia
plnomocenstva nebola oprávnená poskytovať právne služby ako advokátka, nakoľko s účinnosťou od
16.2.2021 jej bol pozastavený výkon advokácie a s účinnosťou od 7. decembra 2022 bola vyčiarknutá
zo zoznamu advokátov vedeného Slovenskou advokátskou komorou, súd v tomto konaní s C. D. B., ako

advokátkou Advokátskej kancelárie v Košiciach, nekonal a na jej úkony neprihliadal. Konajúci súd má
za to, že ide o dva úplne odlišné subjekty (advokát Advokátskej kancelárie vs. splnomocnený zástupca/
fyzická osoba), a preto súd nemôže, na základe do spisu doloženého plnomocenstva (udeleného
C. D. B. ako advokátke Advokátskej kancelárie v Košiciach), konať v tejto veci s JUDr. Adrianou
Krajníkovou ako so splnomocneným zástupcom žalovaného – fyzickou osobou, nakoľko takúto plnú

moc (ktorá by bola udelená žalovaným JUDr. Adriane Krajníkovej ako splnomocnenému zástupcovi
– fyzickej osobe) súd k dispozícii nemá. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že žalovaný bol o uvedenej
skutočnosti upovedomený a bol poučený o možnosti zvoliť si iného zástupcu alebo advokáta, avšak tak
neučinil.

8. Nakoľko ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a
hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2.000,- eur, súd v predmetnej veci rozhodol v súlade s
ust. § 177 odsek 2 písm. a) CSP bez nariadenia pojednávania. Oznámenie o tom, že vo veci bude dňa
15.3.2024 o 13.00 hod. vyhlásený rozsudok bez nariadenia pojednávania, bol zverejnený na úradnej
tabuli tunajšieho súdu a webovej stránke súdu dňa 20.2.2024.

9. Konajúci súd sa oboznámil so žalobou a s vyjadreniami sporových strán, preskúmal písomné dôkazy
predložené žalobcom, a to: faktúru č. 20600545121, výzvu na úhradu pohľadávok po lehote splatnosti
– strava počas karantény z 19.10.2020, výzvu na úhradu pohľadávky štátu vo výške 78,- eur zo dňa
21.1.2022 s kópiou doručenky a zistil nasledovný skutkový stav veci:

10. V predmetnej veci mal súd preukázané, že žalovaný bol v období od 24.4.2020 do 30.4.2020
umiestnený v karanténnom zariadení Kamenný Mlyn Plavecký Štvrtok. Dňa 17.6.2020 Ministerstvo
vnútra SR vystavilo faktúru č. 2060055121 na meno žalovaného, ktorou mu fakturovalo náklady na
stravu počas nariadenej karantény na sumu 78,- eur. Faktúra bola splatná dňa 17.7.2020. Žalovaný

faktúru v lehote splatnosti nezaplatil. Následne žalobca zaslal žalovanému výzvu zo dňa 19.10.2020
na úhradu pohľadávky po lehote splatnosti – strava počas karantény. Ďalšou výzvou zo dňa 21.1.2022
žalobca vyzval žalovaného na úhradu pohľadávky štátu vo výške 78,- eur do 10 dní od doručenia tejto
výzvy s tým, že ak do stanoveného termínu úhradu dlžnej sumy nevykoná, bude sa domáhať svojho
nároku súdnou cestou. Výzva bola doručená žalovanému dňa 28.1.2022. Žalovaný požadovanú sumu

nezaplatil.

11. Je nesporné, že Vláda Slovenskej republiky vyhlásila podľa § 8 zákona č. 42/1994 Z.z. počnúc dňom
12.3.2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu. Úrad verejného zdravotníctva podľa § 5 ods. 4 písm. h)
zákona o ochrane verejného zdravia v znení platnom rozhodnom čase nariadil podľa § 12 ods. 2 písm.

f) a § 48 ods. 4 písm. e) zákona opatrenie č. OLP/3172/2020 zo dňa 17.04.2020, ktorým sa nariadila
všetkým osobám, ktoré od 20.04.2020 od 07:00 hod. vstúpia na územie Slovenskej republiky, izolácia
v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochoreniaCOVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariadila domáca izolácia
v celkovej súhrnnej dobe 14 dní. (ďalej aj „Opatrenie“).

12. Predmetom sporu medzi sporovými stranami bol nárok žalobcu na zaplatenie stravy počas pobytu
žalovaného v karanténnom zariadení v zmysle vydaného Opatrenia, ktoré si žalobca uplatnil na základe
vystavenej faktúry s poukazom na § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia.

13. Riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu prvoinštančný súd opätovne dôsledne preskúmal

spisový materiál a posúdil predmetnú vec, a to najmä v intenciách naznačených odvolacím súdom a
dospel k záveru, že v danom prípade nárok žalobcu nie je dôvodný, a to z nižšie rozpísaných
dôvodov.

14. Žalobca smeroval svoje rozhodujúce skutkové tvrdenia k aplikácii§ 58 ods. 2 zákona o ochrane
verejného zdravia. V zmysle § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia náklady, ktoré fyzickým a

právnickým osobám vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne
záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný
tieto povinnosti plniť. Podľa názoru žalobcu to znamená, že pokiaľ sa žalovanému uložila izolácia v
zariadeniach určených Ministerstvom vnútra SR, je povinný uhradiť náklady, ktoré mu v súvislosti
s plnením tejto povinnosti vznikli.

16. Z hypotézy ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva, že náklady, ktoré
má žalovaný znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa zákona o ochrane verejného zdravia
alebo podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov, t. j. všeobecne záväznými právnymi
aktami.

17. Súd preto zameral svoje posudzovanie nároku na otázku, či žalobca plnil povinnosti uloženému
zákonom o ochrane verejného zdravia, konkrétne § 12 ods. 2 písm. f) v znení účinnom v čase
vydania opatrenia, podľa ktorého: „Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení
sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení,

zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“

18. Ústavný súd v náleze PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 (ktorým došlo k derogácii časti
predmetného ustanovenia zákona pre nesúlad s ústavou) v bode 109 a 110 nálezu uviedol: „Hoci
samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti ani

neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje do
osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona o ochrane
verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie
ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho
úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý

zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho
územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný
aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e),
ktorá zahŕňa odkaz na § 12, ako aj na § 48 ods. 4, ale aj výslovným prepojením § 48 ods. 4 písm.
n) na §12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej terminológie v

§ 48 ods. 4 písm. u) a § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu
a napriek tomu, že § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti o
izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych
opatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje iba vymenovanie opatrení na predchádzanie
ochoreniam a sám osebe nemá priame právne účinky, šírka jeho formulácie spojená s absenciou

legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou zohľadnili mieru obmedzenia osobnej
slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6 ods. 3 a nadväzne aj
podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahov do osobnej slobody,
ktoré sa síce môžu javiť ako formálne súladné so zákonom, no v dôsledku použitia nedostatočne
legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto

prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i
legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy. Preto situácia,
v ktorej § 5 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť
aj iné opatrenia podľa § 12 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu kuktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup
navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene
f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie

kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného
zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov tejto kompetencie zákonodarcom.“

19. Z uvedeného vyplýva, že v § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia
síce nie sú ustanovené žiadne povinnosti, pretože toto ustanovenie obsahuje len vymenovanie

opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám o sebe nemá priame právne účinky, však tie
nastávajú v prípade, ak sú spojené s v tom čase účinnom oprávnení ÚVZ nariadiť opatrenia
podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia.

20. Z logického výkladu v súvislosti s právnym názorom Ústavného súdu SR potom vyplýva, že žalovaný
mal podľa opatrenia ÚVZ povinnosť podrobiť sa karanténe s poukazom na právne účinky derogačného

nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021 až od okamihu jeho zverejnenia v Zbierke zákonov.

21. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby,
ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením
ÚVZ znášali náklady s tým spojené.

22. Podľa názoru súdu (rovnako aj Ústavného súdu SR v bode 157. nálezu PL. ÚS 4/2021) ide o jasnú
zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa článku
20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená
výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať

sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť
sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť znášať
náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď.
(nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021, bod 158). Aj z argumentácie Ústavného súdu SR v
plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia má výrazný

súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu
v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť
domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom - osobou
povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58 ods.
2zákona o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý

tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým
spojené.

23. Ako vyplýva už z citovaného nálezu Ústavného súdu SR (bod 158.) uvedené ustanovenia dopadá
na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napríklad o náklady z titulu kúpy rúšok, respirátorov,

dezinfekcie, teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanému poskytnutá. Náklady
s tým súvisiace však žalovanému vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu,
ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené mu opatrením ÚVZ. To znamená, že v prípade
povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného
zdravia) okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade, ak by túto kúpnu cenu

povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci (napr. lekáreň a pod.) domáhať zaplatenia kúpnej
ceny na súde podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie na základe § 58 ods. 2 zákona o
ochrane verejného zdravia. To rovnako platí aj na prípad poskytnutia stravy žalovanému. Výdavky
spojené so zabezpečením karantény, konkrétne s poskytnutím stravy pre žalovaného predstavovali
podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie žalovaného pohľadávku, ktorá patrila prevádzkovateľovi

zariadenia, prípadne inej osobe, ktorá uvedenú službu dodala. Žalobca v konaní netvrdil a nepreukázal,
že bol poskytovateľom ubytovania a stravy pre žalovaného, resp. že bol prevádzkovateľom tohto
zariadenia. Nepreukázal teda existenciu právneho vzťahu, na základe ktorého by mu patrilo právo
domáhať sa zaplatenia stravy za obdobie izolácie žalovaného. Rovnako nepreukázal ani sekundárny
právny nárok, ktorý v tejto súvislosti mohol vzniknúť, napríklad, že na základe osobitného predpisu

(zákon č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii) zaplatil prevádzkovateľovi zariadenia, v ktorom bola
karanténa poskytnutá, náklady na stravu (žalovaného), ktoré prevádzkovateľovi v tej súvislosti vznikli. V
tom prípade by nárok žalobcu mohol súd subsumovať pod ustanovenie § 454 Občianskeho zákonníka,
t. j. žalobca plnil za žalovaného to, čo mal podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia plniťsám. Zo žaloby však len vyplýva, že žalovanému bola vystavená faktúra za stravu zabezpečenú počas
nariadenej izolácie. V argumentácii žalobcu absentuje tvrdenie o tom, že žalobca bol prevádzkovateľom
tohto zariadenia, že mu z toho dôvodu stravu poskytol a na základe čoho dospel k výške stravného.

Faktúraakotakániejeprávnyúkon,alelenúčtovnýdokladpodľaosobitnéhopredpisu,ktorýautomaticky
bez ďalšieho nezakladá nárok na jej úhradu. Žalobca tak neuniesol bremeno tvrdenia za účelom možnej
identifikácie hmotnoprávnej normy, pod ktorú by súd zistený skutkový stav podradil. Z toho dôvodu súd
podanú žalobu zamietol.

24. Na ďalšie objasnenie súd poukazuje na to, že v období, v ktorom bol žalovaný v karanténnom
zariadení, t. j. od 24.04.2020 - 30.04.2022, faktúra bola vystavená dňa 17.6.2020, nebola účinná právna
úprava, na ktorú poukázala Národná rada SR v bode 34. nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 4/2021, podľa
ktorého v súčasnosti je platné a účinné nariadenie vlády č. 183/2021 Z. z. v znení nariadenia vlády č.
228/2021 Z. z. Na predmetný prípad nedopadá ani nariadenie vlády č. 269/2020 Z. z., ktoré nadobudlo
účinnosť dňom jeho vyhlásenia 30.09.2020 v spojení s usmernením Ministerstva vnútra SR, sekcie

krízového riadenia č. SKR-COKP1- 2020/000496-006 zo dňa 11.11.2020, pretože nadobudli účinnosť
až po tom, ako žalovaný bol v izolácii.

25. Možno teda uzavrieť, že aj keď pohľadávka žalobcovi vznikla pri plnení uložených povinnosti,
nejde o pohľadávku, ktorú by bol povinný dodatočne znášať žalovaný. Na tomto mieste súd opätovne

poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval
protiústavnosť ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v tej časti, ktorá
predstavovala právny základ možnosti ÚVZ SR nariadiť izoláciu osoby v zdravotníckom zariadení,
prípadne v inom určenom zariadení. Práve takéto opatrenie ÚVZ SR zo dňa 15.3.2020, resp. 16.3.2020,
vydané na podklade § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia, bolo dôvodom toho,

že žalovaný bol v čase od 24.4.2020 do 30.4.2020 počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení
Kamenný mlyn Plavecký Štvrtok.

26.Zuvedenéhosúdvyvodzuje,žeakkvôlirozporusÚstavouSRstratiloúčinnosťzákonnéustanovenie,
ktoré dovoľovalo nariadiť izoláciu osôb (vrátane žalovaného) v karanténnom zariadení, a teda takéto

obmedzenie práv nebolo vykonané na ústavne akceptovateľnom základe, nemožno inou optikou hľadieť
ani na okolnosť, či v tej súvislosti vznikla dotknutej osobe povinnosť nahrádzať s takýmto obmedzením
spojené náklady. Inak povedané, ak právna úprava izolácie osôb v karanténnych zariadeniach bola
vyhodnotená ústavným súdom ako protiústavná, už len zmysel právnej zásady „z nepráva nemôže
vzniknúť právo“ nepripúšťa, aby dotknutá osoba mala preplatiť (štátu) náklady spojené s pobytom

v karanténnom zariadení.

27. S poukazom na uvedené dospel súd k záveru o nedôvodnosti žaloby, preto podanú žalobu v celom
rozsahu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol takto:

28. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

29. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

30. Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných
princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa
jej náhrada trov konania nepriznáva (uznesenie NS SR z 28.2.2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018, zverejnené

v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod R 72/2018).

31. Riadiac sa vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami a citovaným právnym názorom Najvyššieho
súdu SR, súd žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručeniana súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje.

Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech rozhodnutie bolo vydané.

Podľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP)
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.