Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7CoCsp/11/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4122206389
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4122206389.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a sudkýň JUDr.

Marty Polyákovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D.
XXX, XXX XX E. F., právne zastúpená Mgr. Richardom Bebjakom, advokátom, so sídlom Lermontovova
14,81105Bratislava,protižalovanému:BENCONTCOLLECTION,a.s.,sosídlomVajnorská100/A,831
04 Bratislava , IČO: 47 967 692, o zaplatenie sumy 7.320 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 14.decembra 2022 č.k. 8Csp/56/2022-105, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku (výrok I.), ako aj vo
výroku o trovách konania (výrok III.) p o t v r d z u j e .

Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
7.320 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.810,32 eura od 19.06.2022 do
zaplatenia, vo výške 6,25 % ročne zo sumy 2.509,68 eura od 26.10.2022 do zaplatenia do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Žalobkyni priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.
1.2. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na obsah podanej žaloby, ktorou sa žalobkyňa po pripustení

zmeny žaloby domáhala zaplatenia sumy 7.320 eur s úrokom z omeškania 8 % ročne zo sumy 4.810,32
eura od 16.06.2022 do zaplatenia a zo sumy 2.509,68 eura od 23.08.2022 do zaplatenia. Žalobu
odôvodnila tým, že ako dlžník uzatvorila s pôvodným veriteľom Poštová banka, a.s. Bratislava dňa
04.05.2012 zmluvu o úvere - dostupná pôžička č.8853479912, na základe ktorej jej pôvodný veriteľ
poskytol úver 4.000 eur, ktorý mala splatiť v 72 mesačných splátkach . V žalobe uviedla, že dňa
02.05.2012 požiadala o úver, a to tak, že vyplnila prvú a druhú časť formulárovej zmluvy a formulár
podpísala. Pôvodný veriteľ dňa 04.05.2012 v zmluve o úvere doplnil tretiu časť, zmluvu podpísal a zaslal

žalobkyni. Pohľadávku z úverovej zmluvy nadobudol žalovaný zmluvou o postúpení zo dňa 06.10.2016.
Žalobkyňa tvrdila, že nedošlo k uzatvoreniu písomnej formy zmluvy v zmysle § 44 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, na základe čoho je potrebné zmluvu o úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov v
zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože tretia časť zmluvy, a teda aj
všetky podstatné náležitosti zmluvy boli pôvodným veriteľom vpísané až 04.05.2012, teda potom, ako
žalobkyňa vypísala a podpísala formulárovú žiadosť. Uvedeným konaním vznikol nový návrh, pričom
žalobkyňa tento návrh neprijala v písomnej forme. V čase podpisu zmluvy nemala vedomosť o všetkých

podstatných náležitostiach zmluvy, napr. o výške úrokovej sadzby, doby trvania úverovej zmluvy, výške
splátky, počte splátok. Uviedla tiež, že zmluvu je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov,
pretože neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, resp. tieto sú uvedené nesprávne. Celková výška nákladov predstavuje sumu 2.741,54 eura,celková výška úveru by tak mala byť 6.741,54 eura. Úver však mal byť splácaný v 72 splátkach po
98,85 eura, čo predstavuje 7.117,20 eura. V zmluve je uvedená RPMN vo výške 20,74 %, skutočná
výška podľa internetovej kalkulačky zverejnenej Ministerstvom financií SR je 21,30 %. V zmluve je

uvedená nesprávne aj priemerná výška RPMN 18,77 %, zmluva bola uzatvorená dňa 04.05.2012 a
platnou priemernou hodnotou RPMN bol údaj 19,59 %. Ďalej v zmluve absentuje údaj o celkovej čiastke,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Žalobkyňa uhradila pôvodnému veriteľovi sumu 1.490,32 eura, na účet
žalovaného po postúpení pohľadávky sumu 7.320 eur, teda celkovo 8.810,32 eura. Z dôvodu, že sa
poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné

obohatenie 4.810,32 eura.
1.3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 497 Obch. zákonníka, § 39 § 52, § 53
ods. 9 §100 ods. 1 , §107 ods.1, § 451, §456, § 565 Občianskeho zákonníka , §92 ods. 8 zák. č.
483/2001 Z.z. o bankách, § 2 písm. d) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako aj zisteným
skutkovým stavom na základe čoho dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodne podaná.
1.4.Z hľadiska skutkového stavu považoval za preukázané, že žalobkyňa ako dlžník a spoločnosť

Poštová banka, a.s., ako veriteľ uzatvorili zmluvu o úvere dostupná pôžička tak, že žalobkyňa dňa 02.
mája 2012 vyplnila prvú a druhú časť formulárové zmluvy pričom tretiu časť zmluvy vyplnilo veriteľ
ktorý zmluvu podpísal dňa 04. mája 2012. Okrem toho dňa 20.04.2016 uzatvorili Dohodu o splátkovom
kalendári a Dohodu o uznaní dlhu (v jednej listine), v zmysle ktorej žalobkyňa uznala dlh vo výške
7.074,32 eura (k 07.04.2016) zo Zmluvy o úvere č. 8853479912 čo do dôvodu a výšky v celom rozsahu.

Zároveň sa žalobkyňa zaviazala splácať uvedený dlh v splátkach po 120 eur mesačne. V rovnaký
deň uzatvorili veriteľ a žalobkyňa Dohodu o zrážkach zo mzdy, ktorá bola zabezpečením uspokojenia
pohľadávky podľa Dohody o úhrade dlhu a Dohody o uznaní dlhu.
1.5. Listom zo dňa 13.12.2016 veriteľ (banka) oznámil žalobkyni, že na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok uzatvorenej dňa 06.10.2016 medzi veriteľom ako postupcom a spoločnosťou BENCONT

COLLECTION, a.s. (žalovaným) bola pohľadávka zo zmluvy č. 8853479912 postúpená na spoločnosť
BENCONT COLLECTION, a.s.. Žalobkyňa uhradila na účet pôvodného veriteľa sumu 1.490,32 eura
a na účet žalovaného sumu 7.320 eura, celkovo na úver uhradila 8.810,32 eura. Dňa 02.06.2022 sa
realizovala porada žalobkyne a jej právneho zástupcu ohľadom predmetného nároku. Výzvou zo dňa
13.06.2022 vyzvala žalobkyňa žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 4.810,32 eura

do 18.06.2022. Výzva bola zaslaná žalovanému mailom dňa 13.06.2022.
1.6. Konštatoval, že po pripustení zmeny žaloby je predmetom konania nárok žalobkyne na zaplatenie
sumy 7.320 eur s úrokom z omeškania 8 % ročne zo sumy 4.810,32 eura od 16.06.2022 do zaplatenia
a zo sumy 2.509,68 eura od 23.08.2022 do zaplatenia. Žalobkyňa po zmene žaloby požadovala
uplatnený nárok titulom bezdôvodného obohatenia, keď plnila splátky úveru na základe úverovej zmluvy

žalovanému ako právnemu nástupcovi pôvodného veriteľa, pričom však zmluva o postúpení pohľadávok
(dlhu žalobkyne) uzatvorená medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je neplatná pre nedodržanie
postupu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách.
1.7. Súdprvejinštancie poukázalnato,ževkonanínebolospornéuzatvoreniezmluvyoúveredostupná
pôžička medzi žalobkyňou ako dlžníkom a pôvodným veriteľom (bankou), spotrebiteľský charakter

uvedenej zmluvy, ani poskytnutie úveru žalobkyni pôvodným veriteľom, rovnako ani to, že žalobkyňa
uhradila na úver sumu 8.810,32 eura (z toho pôvodnému veriteľovi 1.490,32 eura a žalovanému 7.320
eur). Sporným v konaní podľa názoru súdu prvej inštancie bolo posúdenie toho, či došlo k platnému
postúpeniu pohľadávky, či je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov (pôvodná žaloba) a či došlo
k vzniku bezdôvodného obohatenia.

1.8. Vo vzťahu k otázke platnosti postúpenia pohľadávky z pôvodného veriteľa (Poštová banka, a.s.)
na žalovaného prijal záver, že nebol dodržaný postup v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka,
nedošlokúčinnémuzosplatneniupohľadávkypôvodnymveriteľom,pretovčase postúpeniapohľadávky
banky táto nebola splatná. Keďže v čase postúpenia nebola postupovaná pohľadávka splatná, nebolo
ju možné v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách postúpiť. V dôsledku uvedeného nemožno považovať

postúpenie pohľadávky za platné, k postúpeniu došlo k rozpore so zákonom, a preto je takýto právny
úkonvzmysle§39Občianskehozákonníkaneplatný.Uvedenáneplatnosťspôsobujeúčinkyajnavonok,
teda voči dlžníkovi (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/86/2021).
1.9. Zdôraznil, že predpokladom pre postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt je skutočnosť, že
banka vyzvala dlžníka na splnenie záväzku a dlžník je napriek výzve banky v omeškaní so zaplatením

dlhu dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Banka môže postúpiť len splatný záväzok. V danej veci
banka postupovala pohľadávku z úveru, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splácať v splátkach. Z dôvodu
porušenia povinností žalobkyne ako dlžníka banka pristúpila k zosplatneniu úveru. Vzhľadom k tomu, že
predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľkou zmluvou, na účinné zosplatnenie úveru (§ 565 Občianskehozákonníka) je potrebné dodržať postup podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, t.j veriteľ má právo
žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky najskôr po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako

15 dní na uplatnenie tohto práva. Poukázal na to, že predmetnej veci pôvodný veriteľ vystavil dňa
26.10.2012 upomienku, v ktorej upozornil žalobkyňu ako dlžníčku na možnosť vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru, ak neuhradí dlžnú sumu (č.l. 84 spisu). Doručenie upomienky poprela žalobkyňa,
žalovaný ani netvrdil, že pôvodný veriteľ upomienku žalobkyni zasielal. Táto výzva / upomienka je
hmotnoprávny úkon, na nastúpenie ktorého účinkov sa vzťahuje § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

teda musí sa dostať do dispozične sféry adresáta, čo v konaní preukázané nebolo. Pôvodný veriteľ
vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 11.07.2013 a túto skutočnosť oznámil žalobkyni listom, ktorý
jej bol doručený dňa 16.07.2013, zároveň ju vyzval na úhradu celého zosplatneného úveru (č.l. 85 spisu).
Takýto postup súd prvej inštancie považoval s poukazom na ust, § 565 OZ za nesprávny a to s ohľadom
na časový odstup medzi upomienkou (26.10.2012) a úkonom - vyhlásením úveru za predčasne splatný
(11.07.2013) s tým, že ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky

pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však
môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Inak povedané, právo veriteľa
požadovať zaplatenie celej pohľadávky z dôvodu straty výhody splátok je podľa citovaného ustanovenia
časovo obmedzené tak, že veriteľ ho môže použiť najneskôr do splatnosti najbližšej ďalšej splátky, čo
v uvedenom prípade splnené nebolo. Poukázal aj na to, že žalobkyňa svoj dlh voči pôvodnému

veriteľovi písomne uznala (č.l. 79 spisu). Uznanie dlhu zároveň zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku,
a to, že v čase uznania dlhu tento dlh existoval. Uvedené účinky uznania dlhu však podľa názoru
súdu prvej inštancie nemôžu nahrádzať iné zákonom vyžadované postupy, t.j. podmienky na vyhlásenie
predčasnej splatnosti pohľadávky v § 53 ods.9 a 565 Občianskeho zákonníka.
1.10. Podľa názoru súdu prvej inštancie v konaní nebolo preukázané, že výzvu / upomienku

pôvodný veriteľ doručoval žalobkyni, resp. že by sa dostala do sféry žalobkyne, možno konštatovať, že
žalobkyňa ako dlžník nebola účinným spôsobom upozornená na možnosť predčasného zosplatnenia
úveru, a preto nebolo možné považovať zosplatnenie k 11.07.2013 za právne účinné. Keďže žalobkyňa
plnila žalovanému na základe neplatného právneho úkonu, vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné
obohatenie vo výške 7.320 eur, ktorý je povinný vydať (uvedená suma plnení sporná nebola a rovnako

vyplýva z výpisov platieb na č.l. 16).
1.11. Vo vzťahu k námietke premlčania , ktorú žalovaný vzniesol voči uplatnenému nároku uviedol, že
nárok žalobkyne nepovažoval za premlčaný. V tejto súvislosti uviedol, že pri premlčaní práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje kombinované premlčacie doby, a to subjektívnu dvojročnú
a objektívnu trojročnú, v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia desaťročnú. Pri posudzovaní

začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je potrebné vychádzať zo skutočnej, nie z predpokladanej
vedomosti oprávneného o tom, že na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia došlo a kto ho
získal, (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/29/2021, rozhodnutia Ústavného súdu SR v
rozhodnutiach III. ÚS 43/2020 a I. ÚS 51/2020).
1.12. Podľa názoru súdu prvej inštancie začiatok plynutia objektívnej doby je daný momentom, kedy

došlo k bezdôvodnému obohateniu, teda v tomto prípade momentom zaplatenia jednotlivých platieb (č.l.
16 spisu). Premlčacia doba je trojročná, v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia desaťročná.
Konštatoval, že žalobkyňa v súvislosti s dĺžkou premlčacej doby poukázala na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 7Cdo 268/2021 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
SR 2/2022. Najvyšší súd SR konštatoval, že "analogická aplikácia desaťročnej objektívnej premlčacej

doby súdmi Slovenskej republiky pri práve spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je
právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C - 485/19 zo dňa 22. apríla
2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že podľa rozsudku Súdneho dvora
EÚ C - 485/19 zásada efektivity bráni vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej premlčacej lehote,

je nevyhnutné na tento typ nárokov subsidiárne uplatňovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu lehotu na
vydanie bezdôvodného obohatenia (a to bez skúmania zavinenia)." Uvedené rozhodnutie (ako aj iné, aj
na to nadväzujúce rozhodnutia súdov, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/42/2022 zo
dňa 10.08.2022) riešili porušenie zákona č. 129/2010 Z.z., ktorého úprava je implementáciou úniového
práva. Uvedené rozhodnutie reflektuje rozsudok Súdneho dvora EÚ C - 485/19 zo dňa 22.4.2021, podľa

ktorého "zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá
stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia
zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpores požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota,
ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu".

1.13. Uviedol, že v danom prípade vzniklo bezdôvodné obohatenie v súvislosti s porušením postupu
pri postúpení bankovej pohľadávky podľa zákona o bankách, ktorá však vznikla zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z., pričom zmluva neobsahuje zákonom požadované
náležitosti (aj keď po zmene žaloby toto nebolo dôvodom na vyhovenie nároku žalobkyne, avšak v
prípade ak by bolo preukázané účinné postúpenie pohľadávky, vzniklo by bezdôvodné obohatenie

z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru). Preto v zmysle vyššie uvedeného súd aplikoval
desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. K plneniu žalobkyne v prospech žalovaného došlo v rokoch
2016 - 2021, žaloba bola podaná 20.06.2022, teda v rámci plynutia premlčacej doby, preto žalobou
uplatnenú pohľadávku nie je možné považovať za premlčanú.
1.14.Zároveň s istinou priznal žalobkyni aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.810,32
eura od 19.06.2022 do zaplatenia a vo výške 6,25 % ročne zo sumy 2.509,68 eura od 26.10.2022 do

zaplatenia. Vo zvyšku nároku na úrok z omeškania žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa
§ 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Keďže bola žalobkyňa v konaní úspešná (jej neúspech je len nepatrný v časti príslušenstva pohľadávky),
priznal jej náhradu trov konania v plnom rozsahu, teda v rozsahu 100 %.

2.1.Proti tomuto rozsudku podal písomne v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie čo do výroku I. a III. zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch odvolania uviedol, že súd prvej
inštancie nesprávne vyhodnotil postúpenie pohľadávky na žalovaného. Nesúhlasil s názorom súdu
prvej inštancie, že došlo k neúčinnému postúpeniu pohľadávky, pretože upomienka bola žalobcovi ako

dlžníkovi zaslaná na adresu, ktorú uviedol ako adresu trvalého pobytu v zmluve o úvere. Ďalej uviedol,
že je zrejmé a preukázané, že v prípade niektorej korešpondencie medzi zmluvnými stranami postačuje
odoslanie na adresu trvalého pobytu jednej zmluvnej strany, ktorá túto adresu uviedla pri uzatvorení
zmluvného vzťahu na adresu na doručovanie písomnosti. Právny predchodca žalovaného predmetnú
upomienku zaslal nie doporučene, ale klasicky na adresu trvalého pobytu uvedené a oznámenú

právnemu predchodcovi žalovaného priamo zo strany žalobcu, teda v danom prípade je naplnená fikcia
doručenia, nakoľko žalovaný, resp. právny predchodca žalovaného zabezpečil doručenie predmetnej
upomienky do dispozičnej sféry žalobcu, nakoľko upomienku zaslal na adresu priamo proklamovanú
žalobcom. K dohode o splátkovom kalendári a dohode o uznaní dlhu a dohode o zrážkach zo mzdy,
žalovaný uviedol, že na základe uvedenej dohody žalobca plnil žalovanému titulom jeho oprávnenej

pohľadávky a jeho plnenie nezakladá žiadne bezdôvodné obohatenie, nakoľko v danom prípade existuje
platný právny titul plnenia žalobcu v prospech žalovaného, a nie je naplnená žiadna zo skutkovej
podstaty bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
2.2.Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie ohľadom premlčania
žalobného nároku, žalovaný uviedol, že v danom prípade k vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho

strane nedošlo a súd prvej inštancie aj nesprávne posúdil otázku premlčania údajného bezdôvodného
obohatenia. Bránil sa tým, že nárok žalobcu je za obdobie viac ako dva roky pred podaním žaloby
v celom rozsahu premlčaný a to s poukazom na ust. § 107 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie
jednoznačne definuje začiatok plynutia premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia. Jediným
prípadom aplikácie 10 ročnej premlčacej doby je ak k jeho vzniku došlo úmyselne, čo sa v danom

prípade nestalo, pretože na strane žalovaného nebol žiaden úmysel.
2.3.Namietal, že na pojednávaní konanom dňa 25.11.2022, ktorého sa žalovaný nezúčastnil, súd prvej
inštancie vyslovil svoj predbežný právny názor, v zmysle ktorého sám aplikoval trojročnú objektívnu
premlčaciu dobu vo vzťahu k nároku žalobcu a napriek tomu následne v napadnutom rozhodnutí
svoje rozhodnutie zmenil, čo spôsobuje právnu neistotu žalovanému a zároveň vzbudzuje pochybnosti

o subjektívnosti rozhodnutia konajúceho súdu v prospech žalobcu.
2.4.Zdôraznil, že ak by mal pripustiť, že dlžník môže žiadať bezdôvodné obohatenie aj za desať rokov
dozadu, tak dochádza k popretiu hmotnoprávnej úpravy premlčania a k výraznému zásahu do práva
na právnu istotu, pretože každé rozhodnutie v spotrebiteľských veciach a veciach bezdôvodného
obohatenia by bolo v neprospech veriteľov ako dodávateľov a títo by už nemohli mať legitímne

očakávania, že bude rozhodnuté v súlade s právnou úpravou premlčania, ktorá je týmto absolútne
popretá. Žiadal zohľadniť, že naša právna úprava jednoznačne hovorí o začiatku plynutia premlčacej
doby pri bezdôvodnom obohatení, pričom rozhodovacia prax musí rešpektovať predmetnú právnu
úpravu a vydávať rozhodnutia v súlade s platným právnym poriadkom, v opačnom prípade je popreté a jevýrazným spôsobom zasiahnuté do práva na právnu istotu, čo je nielen neželateľný, ale i v podmienkach
právneho štátu neprijateľný stav. Uviedol, že súd prvej inštancie na jednej strane hovorí o dvojročnej
premlčacej doba a na strane druhej následne poukazuje v bode 39. napadnutého rozhodnutia na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/268/2021 publikovaného v Zbierke stanovísk pod č.
2/2022, na ktoré rozhodnutie odkázal žalobca, v zmysle ktorého „Analogická aplikácia desaťročnej
objektívnejpremlčacejdobysúdmiSlovenskejrepublikypriprávaspotrebiteľanavydaniebezdôvodného
obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na základe spotrebiteľskej
úverovej zmluvy, je právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-485/19

zo dňa 22. apríla 2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky. Na predmetné rozhodnutie odkázal
žalobca, pričom v tomto rozhodnutí sa hovorí o desaťročnej premlčacej dobe. Poukázal aj na to, že
rozsudok Súdneho dvora EÚ C – 485/19 zo dňa 22.04.2021 odkazuje a aplikuje smernicu Rady 93/13/
EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom v danom prípade sa
nerieši žiadna nekalá podmienka v spotrebiteľskej zmluve, z ktorého dôvodu nemožno na predmetnú
smernicu odkázať a túto aplikovať. V druhom rade smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/

EHS sa môže uplatniť len na zmluvy o úvere, ktoré boli uzatvorené pred vyhlásením rozsudku z 9.
novembra 2016 vo veci Home Credit Slovakia a pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy vykonanou
s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom, ktorý bol v ňom prijatý. Vzhľadom k tomu, že zmluva o úvere,
z ktorej plynie pohľadávka žalobcu uzatvorená v 05/2012 nemožno na predmetný vzťah aplikovať
predmetné smernice, nakoľko ich aplikáciou dochádza k porušeniu a zásahu do ďalšieho ústavného

princípu, a to zákazu retroaktivity. Vzhľadom na vyššie uvedené namietal aplikáciu desaťročnej
premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení, ktoré nevzniklo úmyselne, pretože aplikácia tejto dlhej
premlčacej doby je v rozpore s našou právnou úpravou a navyše aplikácia tejto 10 ročnej premlčacej
doby je v rozpore so základnými ústavnými princípmi práva na právnu istotu a práva na spravodlivý
proces a je porušením zásady zákazu retroaktivity. Navyše takýmto postupom a rozhodovaním, ktoré

je rozporné vo vzťahu k nášmu právnemu poriadku dochádza k neprimeraným zásahom do ústavného
majetkového práva veriteľov ako dodávateľov, ktoré nemôžu niesť následky za zmenu možnej právnej
úpravy, ktorá nastala niekoľko rokov po tom, čo uzatvorili spotrebiteľský záväzkovo právny vzťah.
Žalovaný opätovne podotkol, že ochrana spotrebiteľov musí mať svoje limity a v každom jednom prípade
sa musia zohľadniť individuálne aspekty každého sporu a musí byť zachovaná vyváženosť.

3.1.K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorý navrhla, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu
trov konania. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení poukázala na bod 32. odôvodnenia rozsudku, kde súd prvej
inštancie zaujal správny právny názor, že v predmetnej veci pôvodný veriteľ vystavil dňa 26.10.2012

upomienku, v ktorej upozornil žalobkyňu ako dlžníčku na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru, ak neuhradí dlžnú sumu. Doručenie upomienky poprela žalobkyňa, žalovaný ani netvrdil, že
pôvodný veriteľ upomienku žalobkyni zasielal. Z uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že
žalovaný v rámci dokazovania pred súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom nepreukázal doručenie
zásielky žalobkyni, resp. nepreukázal ani jej odoslanie a už vôbec nie doručenie. V tomto smere

žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia. Vzhľadom na časový odstup medzi upomienkou
(26.10.2012) a úkonom – vyhlásením úveru za predčasne splatný (11.07.2013) súd poukázal na ust.
§ 565 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak ide o splnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať
o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo
v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšej ďalšej

splátky, čo v uvedenom prípade splnené nebolo. Vzhľadom k tomu, že nebol dodržaný postup v zmysle
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (nebolo preukázané, že pôvodný veriteľ upozornil žalobkyňu na
uplatnenie tohto práva), nedošlo k účinnému zosplatneniu pohľadávky pôvodného veriteľa. Teda v čase
postúpenia pohľadávky banky táto nebola splatná. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o nedodržaní
postupu pri vyhlasovaní mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka

založil aj na tom skutkovom základe, že došlo k porušeniu ust. § 565 Občianskeho zákonníka. V tomto
smere žalobca poukázal na názor Ústavného súdu SR vo veci I.ÚS 51/2020, podľa ktorého nemožno
pochybovať o tom, že bezúročnosť úveru má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej
istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Ide o špecifický
predpoklad vzniku bezdôvodného obohatenia. Jeho základ je daný porušením zákona už v priebehu

kontraktačnej fázy. Z uvedeného názoru ústavného súdu vyplýva, že bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru nastupujúca ako ex lege v dôsledku porušenia ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere už
v priebehu koncentračnej fázy nemôže byť žalobcom nahradená vopred pripraveným veriteľom uznaním
dlhu, v ktorom sú zahrnuté aj úroky a poplatky, na ktoré veriteľ nemá právo, a to zo zákona, nakoľkoúver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Nie je možné uznať neexistujúci dlh a žalobkyňa ako
spotrebiteľ sa nemôže vzdať svojich práv, ktoré mu vyplývajú zo zákona o spotrebiteľských úveroch –
ust. § 9 ods. 6 ZoSÚ. Takéto uznanie dlhu je možné považovať za nekalú obchodnú praktiku právneho

predchodcužalovanéhoatakýtoprávnyúkonnemôžepožívaťprávnuochranu.Súdprvejinštanciesvoje
rozhodnutie založil aj na tom právnom názore, že v zmluve absentuje uvedenie celkovej čiastky úveru
a RPMN je uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa, čo má za následok, že spotrebiteľský úver
je podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a), b) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez
poplatkov.

3.2.Vo vyjadrení ďalej uviedol, že žalovaný namieta aplikáciu desaťročnej premlčacej doby, pri
bezdôvodnom obohatení, ktoré nevzniklo úmyselne, nakoľko aplikácia tejto dlhej premlčacej doby je
v rozpore s našou právnou úpravou a navyše aplikácia tejto 10 ročnej premlčacej doby je v rozpore so
základnými ústavnými princípmi práva na právnu istotu a práva na spravodlivý proces a je porušením
zásadyzákazuretroaktivity.Súdprvejinštancieprirozhodovaníonámietkepremlčaniarozhodolvsúlade
s najnovšími rozhodnutiami NS SR, ktoré boli zverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí

súdov SR č. 2/2022, ktoré predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a súd
prvej inštancie správne postupoval pri posudzovaní námietky premlčania zo strany žalovaného, keď ju
posúdil v zmysle právneho názoru NS SR. Právna veta vyplývajúca z uznesenia Najvyššieho súdu SR
z 28.2.2022, sp. zn.7Cdo 268/2021 znie: „Analogická aplikácia desaťročnej objektívnej premlčacej doby
súdmi Slovenskej republiky pri práve spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia, získaného

plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy je právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho
dvora Európskej únie C – 485/19 zo dňa 22. apríla 2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky“.
Žalobca zdôraznil, že v uvedenom rozhodnutí NS SR bol posudzovaný právny nárok žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere veriteľa Poštová banka, a.s. Bratislava,
teda právneho predchodcu žalovaného, pričom bolo konštatované porušenie ustanovení ZoSÚ, čo malo

zanásledoksankciu,žeposkytnutýúversapovažujezabezúročnýabezpoplatkovasúdprvejinštancie,
ako aj odvolací súd a aj dovolací súd založili svoje právne názory na uplatnení objektívnej 10 ročnej
premlčacej doby.

4.K vyjadreniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Uviedol, že žalobca v rámci svojho vyjadrenia k odvolaniu podanému zo strany žalovaného
neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, či skutočnosti, ktorými by poprel dôvodnosť podaného
odvolania. V celom rozsahu zotrval na svojej argumentácii deklarovanej v podanom odvolaní a zastáva
názor, že v danom prípade došlo k riadnemu a zákonnému zosplatneniu úveru ako i následnému

postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalovaného. Zdôraznil, že predložil relevantné listinné
dôkazy svedčiace o tom, že bol dodržaný postup v zmysle ust. § 53 ods. 9 ako i ust. § 565 Občianskeho
zákonníka.
5.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a
§ 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal

vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v §
219 ods. 3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom
vyhovujúcom výroku ako aj vo výroku o trovách konania je vecne správne a odvolanie žalovaného nie je
dôvodné. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil.

6.Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch je
správny dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením
§ 387 ods. 2 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane
citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo
svojom rozhodnutí uviedol.
7.Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
správne posúdil právny vzťah medzi stranami sporu ako vzťah spotrebiteľský a správne posúdil aj
otázku neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. V tomto smere súd prvej inštancie správne zistil

skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že
predmetom postúpenia pohľadávky z banky na nebankový subjekt môže byť len pohľadávka, ktorá je
včasepostúpenia splatná,pričomžalovanýnepreukázalsplneniezákonnýchpodmienokprepostúpeniepredmetnej pohľadávky z pôvodného veriteľa Poštová banka, a. s. na žalovaného vyplývajúcich z
ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách.
8.Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že ustanovenie § 92 ods.

8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práva
klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky, preto pokiaľ došlo k postúpeniu pohľadávky banky v
rozpore s týmto ustanovením, je treba takýto právny úkon považovať za neplatný. Úpravou § 92 ods.
8 zákona o bankách mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku,
s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Nie je v záujme

spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového
vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorý vyhlási mimoriadnu splatnosť
pohľadávky a pritom nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a
zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym
predpisom upravenou činnosťou. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej
pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok, konkrétne aby bol ohľadom tejto pohľadávky

klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala.
9. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný v konaní nepreukázal, že
banka ako pôvodný veriteľ pred predčasným zosplatnením úveru dodržala postup podľa § 53 ods.
9 OZ. Žalovaný síce predložil v konaní upomienku adresovanú žalobkyni vyhotovenú dňa 26.10.2012
( č.l. 84 spisu) avšak nepreukázal, že sa táto zásielka dostala do dispozičnej sféry adresáta, pretože

žalovaný žiadny doklad o doručení alebo odoslaní zásielky súdu nepredložil. Žalovaný v konaní
predložil oznámenie o predčasnom zosplatnení pohľadávky zo dňa 11.07.2013 (č.l. 85 spisu) a aj
doručenku osvedčujúcu doručenie tejto zásielky dňa 16.07. 2013 žalobkyni. Úkon- zosplatnenie úveru
pre porušenie ust, § 565 a § 53 ods. 9 OZ súd prvej inštancie správne právne posúdil ako neúčinný
právny úkon, ktorý nevyvolal právne následky v zmysle ust. § 48 ods. 2 OZ. V súdenej veci žalovaný

ani nepreukázal, že by jeho právny predchodca bol žalobkyňu podľa § 53 ods. 9 OZ upozornil na
uplatnenie práva podľa § 565 OZ a teda je možno prijať záver, že banka bez upozornenia vyhlásila
predčasnú splatnosť úveru . Ak by aj právny predchodca žalovaného preukázal doručenie upomienky zo
dňa 26.10.2012 žalobkyni, nepreukázal, že právo na zosplatnenie úveru použil najneskôr do splatnosti
najbližšej splátky a to s ohľadom na časový odstup medzi vyhotovením upomienky dňa 26.10.2012

a vyhlásením predčasnej splatnosti úveru dňa 11.07. 2013 ( č.l. 85 spisu). V dôsledku toho súd prvej
inštancie prijal správny právny záver, že pokiaľ nebola zákonným spôsobom vyhlásená mimoriadna
splatnosť úveru, nie je možné urobiť záver o tom, že predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný,
pričom predmetom postúpenia môže byť iba splatná pohľadávka. Dôsledkom neplatnosti zmluvy
o postúpení pohľadávky potom je skutočnosť, že žalovaný sa nestal veriteľom žalobkyne. Pokiaľ

žalobkyňa žalovanému, plnila tento sa bezdôvodne obohatil , pretože ide o majetkový prospech získaný
bez právneho dôvodu, ktorý je povinný žalovaný vydať ( § 451 ods. 1 ,2 OZ).
10.Súd prvej inštancie sa správne vyporiadal aj s námietkou žalovaného v tom, že žalobkyňa svoj dlh
voči pôvodnému veriteľovi písomne čo do dôvodu a výšky uznala a odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi
uvedenými v tomto smere v bode 33. odôvodnenia rozhodnutia.

11.Rovnako tak správne a dostatočne súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie vo vzťahu
k uplatneniu 10 ročnej premlčacej doby ( body 37. až 40. odôvodnenia rozhodnutia) a odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožnil s jeho argumentáciou. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto
smere vychádza z ustálenej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu, ktorá je vyjadrená predovšetkým
v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. V danej veci nepochybne išlo
o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a niet žiadneho rozumného dôvodu, aby s poukazom na
rozhodnutie NS SR vedené pod sp. zn. 7Cdo 268/2021 zo dňa 28. februára 2022 publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 2/2022 pod č. 15, nebola 10 ročná premlčacia
doba aplikovaná analogicky aj na daný prípad. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie

dôsledne a zrozumiteľne svoje rozhodnutie odôvodnil, nepovažoval odvolací súd za potrebné zaoberať
sa ďalšími dôvodmi a argumentami uvedenými žalovaným v podanom odvolaní.
12.Vo vzťahu k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 25.11.2022
v predbežnom posúdení sporu poukázal na trojročnú objektívnu premlčaciu lehotu s tým, že platby
uhradené 3 roky pred podaním žaloby sú premlčané a napriek tomu v samotnom rozhodnutí aplikoval

10 ročnú premlčaciu dobu, odvolací súd uvádza, že z obsahu tejto zápisnice o pojednávaní vyplýva,
že pred vyhlásením uznesenia, ktorým bolo vyhlásené dokazovanie za skončené , právna zástupkyňa
žalobkyne poukázala vo svojej záverečnej reči na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 28.02.2022 sp. zn. 7 Cdo 268/2021 a na v ňom obsiahnuté zjednocujúce stanovisko vo vzťahu 10ročnej objektívnej premlčacej dobe. Toto pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku a
pojednávanie sa konalo neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu. Keďže pojednávanie dňa
25.11.2002 sa konal v neprítomnosti žalovaného, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil s konaním

v jeho neprítomnosti, nemohlo predbežné právne posúdenie veci súdom vyvolať u neho presvedčenie,
že súd bude aplikovať trojročnú premlčaciu dobu. Navyše v priebehu konania žalobkyňa poukázala
na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.02.2022 sp. zn. 7 Cdo
268/2021, s ktorou právnou argumentáciou sa súd prvej inštancie bol povinný vyporiadať. Ako už
vyššie uvedené toto pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku a dokazovanie bolo

vyhlásené za skončené. Predbežným právnym posúdením súd prvej inštancie nie je viazaný a na zmenu
právneho posúdenia v priebehu konania je povinný túto skutočnosť stranám sporu oznámiť v prípade, ak
v priebehu ďalšieho pojednávania príde k iným právnym záverom. V danom prípade však súd rozhodol
na jedinom pojednávaní v neprítomnosti žalovaného, na ktorom sa žalobkyňa vyjadrila k predbežnému
posúdeniu sporu súdom. Nesúhlasila s predbežným právnym posúdením veci a poukázala na iné právne
závery Najvyššieho súdu SR ohľadne aplikácie 10 ročnej objektívnej premlčacej doby. V prípade,

ak by sa žalovaný zúčastnil nariadeného pojednávania mal možnosť zistiť nielen predbežné právne
posúdenie veci súdom ale aj argumentáciu žalovanej v tomto smere. Týmto postupom preto nemohol
podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie spôsobiť právnu neistotu žalovanému, ktorý sa sám
zvlastnéhorozhodnutia vzdalpráva zúčastniťsa napojednávanípredsúdomaanivzbudiťpochybnosti
o objektívnosti rozhodnutia súdu v prospech žalobcu.

13.Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
vyhovujúcom výroku ako aj vo výroku o trovách konania ako vecne správny podľa ust. § 387 ods.
1, 2 CSP potvrdil.
14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na ich náhradu voči žalovanému

v celom rozsahu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).