Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 27, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/73/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117209338
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1117209338.3

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a
členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovič právnej veci žalobcu: Business Centrum
Bashkortostan,a.s.,Polianky11/3397,84104Bratislava,IČO:36794643,zast.PROVENTUS|advokáti
s.r.o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 50 145 126, proti žalovanému: Strategia, s. r. o., Zrínskeho 9,
81103Bratislava,IČO:46471880,zast.JUDr.BarboraVrbová,advokát,Wilsonova6,81107Bratislava,

o zaplatenie 132.000,- EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I č.k. 26Cb/58/2017-141 zo dňa 22. februára 2022, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 26Cb/58/2017-141 zo dňa 22.
februára 2022 zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“), prvým výrokom zaviazal

žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 132.000,- EUR spolu s úrokom vo výške 8 % ročne
zo sumy 132.000,- EUR od 20. januára 2015 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 8,05 %
ročne zo sumy 132.000,- EUR od 20. januára 2015 do zaplatenia. Druhým výrokom vo zvyšku žalobu
zamietol. Tretím výrokom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Vec právne
posúdil s poukazom na ust. § 497, § 502 ods. 1, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 a 2, § 369c ods. 1, § 768k
ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), 255 ods.1, § 262 ods. 1 zákona

č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

2. V rozhodnutí uviedol, že žalobca sa žalobou zo 6. apríla 2017 domáhal, aby súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť mu sumu 132.000,- EUR s príslušenstvom. Žalobný návrh odôvodnil tým, že na
základe zmluvy o úvere z 19. januára 2012 poskytol žalovanému sumu 132.000,- EUR za účelom
zakúpenia pozemku pre výstavbu rodinného domu a zakúpenia bytu. Žalovaný sa zaviazal vrátiť

žalobcovi požičanú sumu do 36 mesiacov odo dňa poskytnutia úveru. Úver bol po dobu 36 mesiacov
bezúročný. Žalovaný poskytnuté peňažné prostriedky doposiaľ nevrátil.

3. Súd uviedol, že zmluvu uzavretú medzi stranami posúdil ako zmluvu o úvere, keďže má všetky
podstatné náležitosti vyžadované ustanovením § 497 Obchodného zákonníka, a nie ako zmluvu o
pôžičke.

4. Pokiaľ išlo o argumentáciu žalovaného, že v zmluve nebol dojednaný záväzok dlžníka vrátiť
poskytnuté peňažné prostriedky spolu s úrokmi, súd sa s ňou nestotožnil. Naopak zmluvné dojednanie
obsiahnuté v bode 4 zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky je potrebné vykladať tak, že za obdobie
prvých 36 mesiacov od poskytnutia peňažných prostriedkov bola úroková sadzba dohodnutá vo výške 0
% a úrok (obvyklý) je dlžník (žalovaný) povinný platiť žalobcovi ako veriteľovi až po uplynutí 36 mesiacov

od poskytnutia peňažných prostriedkov, a to až do ich vrátenia veriteľovi.5. Zmluvná voľnosť nevylučuje, aby si strany dohodli v zmluve rôzne úrokové sadzby a zákon taktiež
nevylučuje, aby si strany po určitú dobu dohodli „nulovú“ úrokovú sadzbu. Napokon súd uviedol, že úrok
predstavuje odplatu pre veriteľa za to, že poskytne dlžníkovi zo svojho majetku peňažné prostriedky, a

pokiaľ samotný veriteľ súhlasí s tým, aby po určité obdobie (ako je to v rozhodovanej veci 36 mesiacov)
nebol dlžník povinný platiť mu odplatu, je to dobrovoľné „vzdanie“ sa časti svojho nároku, ktorý by mu
inak patril. Z tejto skutočnosti však nie je možné vyvodiť, že sa nejednalo o zmluvu o úvere, ako sa to
snažil účelovo navodiť v spore žalovaný.

6. Úrok z úveru je pritom dlžník povinný platiť veriteľovi - keďže sa nejedná o spotrebiteľský vzťah - až
do celkového vrátenia peňažných prostriedkov (a nie len do doby splatnosti úveru). V prípade daného
zmluvného dojednania tak nie je možné uvažovať o tom, že by sa jednalo o akýsi typ zmluvnej pokuty,
ako to tvrdil žalovaný.

7. Splnenie záväzku žalovaného zo zmluvy o úvere vrátiť žalobcovi nemal súd zo strany žalovaného

preukázané - hoci bolo povinnosťou žalovaného, ktorý v spore tvrdil, že peňažné prostriedky žalobcovi
riadne a včas vrátil - predmetné tvrdenie preukázať. Žalovaný však žiadny doklad - hoci mal zo strany
súdu napriek predchádzajúcemu poučeniu o sudcovskej koncentrácii konania vytvorený dodatočný
priestor (v zmysle záverov z pojednávania z 19. mája 2021) - preukazujúci úhradu sumy 132.000,- EUR
žalobcovi v spore nepredložil. Žalovaný tak ohľadom svojho tvrdenia o splatení úveru neuniesol v spore

dôkazné bremeno.

8. Žalovaný v konaní predložil vyjadrenie, v zmysle ktorého nemá byť poskytnutý úver zaevidovaný v
účtovníctve. Predmetné vyjadrenie však nemá vplyv na existenciu žalobou uplatneného nároku žalobcu
na vrátenie poskytnutého úveru. Dané vyjadrenie dokladuje, že žalovaný neviedol účtovníctvo v súlade

so zákonom. Tu súd poukázal aj na to, že zo skutočnosti, že dlžník neeviduje určitý záväzok vo svojom
účtovníctve, neznamená, že jeho záväzok (resp. pohľadávka veriteľa) neexistuje. V tejto súvislosti dal
súd pozornosti, že napríklad ani v rámci konkurzného konania nie je v zmysle ustanovenia § 32 ods.
1 zákona č. 7/2005 Z. z., zákonným dôvodom pre popretie prihlásenej pohľadávky zo strany správcu
(prípadne iného veriteľa), ak prihlásená pohľadávka veriteľa nie je evidovaná v účtovníctve dlžníka.

9. Len pre úplnosť dal súd v tejto časti do pozornosti, že strany sporu za zhodli na tom, že peňažné
prostriedky vo výške 132.000,- EUR žalobca žalovanému poskytol, a na prípadnú zmenu v skutkových
tvrdeniach, na ktorých sa strany zhodli, súd nemôže prihliadať (k tomu viď znenie ustanovenia § 186
ods. 2 CSP).

10. Súd zároveň poukázal na to, že v spise je založený príkaz na sumu 132.000,- EUR v prospech
žalovaného, ktorý Československá obchodná banka, a.s. zrealizovala dňa 19. februára 2012. Obdržanie
peňažných prostriedkov žalovaným od žalobcu prostredníctvom bankového prevodu bolo v konaní
jednoznačne a nepochybne preukázané. Preto nemôže obstáť tvrdenie žalovaného, že jediným

dokladom založeným v súdnom spise je zmluva o úvere, ako to prezentoval právny zástupca žalovaného
na nariadenom pojednávaní. Okrem zmluvy o úvere bol relevantným dokladom, z ktorého súd pri
rozhodovaní vychádzal, príkaz na sumu 132.000,- EUR.

11. Taktiež žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že platba žalobcu mala predstavovať odplatu za

služby poskytnuté žalovaným žalobcovi. Existenciu akýchkoľvek služieb, ktoré mal žalovaný poskytnúť
žalobcovi, nepreukázal. Išlo tak iba o ničím nepodložené (účelové) tvrdenie, ktoré je navyše v rozpore
s predmetom platby uvedeným v príkaze z 19. januára 2012.

12. Pokiaľ išlo o námietku premlčania, uplatnenú žalovaným na pojednávaní dňa 22. februára 2022, súd

poukázal na to, že námietka premlčania predstavuje hmotnoprávnu námietku, ako to predpokladá zákon
v ustanovení § 152 CSP, keďže predmetný právny úkon strany spôsobuje oslabenie práva protistrany.
Námietkapremlčaniaakohmotnoprávnanámietkapredstavujepodľanázorusúduprostriedokprocesnej
obrany, ktorý ako iné prostriedky procesnej obrany (resp. prostriedky procesného útoku) podlieha
sudcovskej koncentrácii konania, ak nebola uplatnená včas.

13. Žalovaný bol o sudcovskej koncentrácii konania a následkoch s ňou spojenými poučený v
procesných poučeniach doručených mu dňa 26. októbra 2017 spolu so žalobou, ako aj v uznesení z
21. januára 2019, č.k. 26Cb/58/2017-27, napriek tomu námietku premlčania neuplatnil vo vyjadrení kžalobe, v duplike a dokonca ani na pojednávaní uskutočnenom 19. mája 2021. Preto na predmetnú
- žalovaným oneskorene uplatnenú - námietku premlčania súd v súlade s ustanovením § 153 ods. 2
CSP neprihliadal, keďže hoci ju mohol uplatniť v skoršom štádiu, ak by konal starostlivo so zreteľom na

rýchlosť a hospodárnosť konania. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil súd žalobu žalobcu v časti istiny
132.000,- EUR ako dôvodnú.

14. Spolu s uplatnenou istinou súd vyhodnotil ako dôvodný nárok na úrok z úveru až do vrátenia
peňažných prostriedkov zo strany dlžníka v obvyklej výške. Vzhľadom na zmluvné dojednanie, kedy od

poskytnutia peňažných prostriedkov do 19. januára 2015 bola medzi stranami dohodnutá nulová sadzba
podľa bodu 4 zmluvy o úvere z 19. januára 2012 (k tomu viď aj body 10.1., 10.2. a 10.3. odôvodnenia
vyššie), má žalobca nárok na zaplatenie úroku od 20. januára 2015 až do vrátenia úveru.

15. Žalobca má voči žalovanému taktiež aj nárok na úrok z omeškania vo výške podľa predpisov
obchodného práva (podľa § 365 a nasl. Obchodného zákonníka), a to vo výške 8 % ročne z dlžnej

sumy odo dňa nasledujúceho po dni, kedy mal žalovaný vrátiť žalobcovi peňažné prostriedky, t.j. od 20.
januára 2015 až do zaplatenia istiny.
16. Ako nedôvodnú vyhodnotil súd žalobu žalobcu v časti uplatnenej paušálnej náhrady nákladov
spojenej s uplatnením pohľadávky podľa ustanovenia § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka vo výške
40,- EUR s poukazom na znenie prechodného ustanovenia § 768k ods. 2 Obchodného zákonníka,

práva a povinnosti zo zodpovednosti za porušenie záväzkov zo zmlúv uzavretých pred 1. februárom
2013 sa spravujú podľa predpisov účinných do 31. januára 2013. Z uvedeného vyplýva, že v tejto časti
žalobou uplatneného nároku nie je určujúce, kedy sa dlžník (t.j. žalovaný) dostal do omeškania s plnením
peňažného dlhu, ale to, kedy bola uzavretá zmluva o úvere, záväzok z ktorej žalovaný porušil. Keďže
zmluva bola uzavretá dňa 19. januára 2012, je potrebné aplikovať na vec ustanovenia Obchodného

zákonníka účinné do 31. januára 2013. Právna úprava Obchodného zákonníka v znení účinnom do 31.
januára 2013 nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov neupravovala, preto predmetný nárok
nie je možné v súdnom konaní priznať.

17. Predmetný záver je možné vyvodiť aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom súd

poukázalnauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz27.apríla2021,sp.zn.1Obdo/25/2020,
ktoré bolo publikované ako judikát v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2021 pod R 62/2021.

18. Z dôvodov uvedených vyššie súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 132.000,-

EUR spolu s úrokom vo výške 8 % ročne zo sumy 132.000,- EUR od 20. januára 2015 do zaplatenia a s
úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 132.000,- EUR od 20. januára 2015 do zaplatenia
(výrok I.).

19.Vprevyšujúcejčasti-včastipaušálnejnáhradynákladovspojenejsuplatnenímpohľadávkyvovýške

40,- EUR - súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol (výrok II.).

20. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením §
262 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže
žalobca mal v časti istiny plný úspech, čiastočne neúspešný bol len v časti uplatneného príslušenstva

pohľadávky (výrok III.).

21. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý uviedol, že
odvolanie podáva v celom rozsahu a z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP.

22. Uviedol, že súd mal za preukázané, že žaloba bola dôvodná, čo uviedol aj v bode 11. odôvodnenia
súdneho rozsudku. Mal za to, že súd neakceptoval dôkazný prostriedok predložený žalovaným o tom,
že žalovaná suma nie je vôbec evidovaná v účtovníctve. Toto potvrdenie bolo vystavené znaleckou
organizáciou CORPORA, a.s.. Žalovaný tento dôkazný prostriedok predložil potom, čo Okresný súd
Bratislava I vyjadril svoj predbežný právny názor, že pokiaľ žalovaný predloží dôkazný prostriedok, že

úver nie je evidovaný v účtovníctve, žaloba bude zamietnutá, aj vzhľadom na skutočnosť, že tieto úkony
mali byť realizované jednou osobou, pánom G., ktorý v tom čase bol štatutárom u žalovaného a žalobcu.23. Namietal, že súd v bode 11.3. odôvodnenia rozsudku zaujal diametrálne odlišný postoj ako uvedený
predbežný právny názor na pojednávaní, ktoré predchádzalo pojednávaniu, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok. Pre úplnosť uviedol, že počas konania sa zmenil zákonný sudca, čo malo za následok úplnú

zmenu v predbežnom právnom názore zákonného sudcu k prejednávanej veci, čo žalovaný pokladá za
porušenie právnej istoty a porušenie práva na spravodlivý súdny proces.

24. Záverom navrhol, aby Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, rozsudok Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 22.02.2022, č.k. 26Cb/58/2017-141 v zmysle § 389 CSP, zrušil a vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie, alebo aby rozsudkom žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

25. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že odvolanie neobsahuje relevantnú
argumentáciu a nebude sa k nemu osobitne vyjadrovať. Dodal že žalovaný uvádza nepravdy, pretože
súd nikdy neprezentoval v rámci predbežného právneho názoru to, čo deklaruje žalovaný. Uvedené
sa dá overiť vypočutím si zvukového záznamu z pojednávania, ktoré sa uskutočnilo dňa 19.05.2021.

Odvolacia námietka je tak bez skutkového základu.

26. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP) a po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania

žalovaného a vyjadrením žalobcu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu je potrebné vyhovieť.

27. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

28. Podľa § 497 ObZ zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho
prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky.

29.Podľa§657Zmluvouopôžičkeprenechávaveriteľdlžníkoviveciurčenépodľadruhu,najmäpeniaze,
a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

30. Podľa § 658 ods. 1 pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

Podľa ods. 2 pri nepeňažnej pôžičke možno dojednať namiesto úrokov plnenie primeraného väčšieho
množstva alebo vecí lepšej akosti, spravidla toho istého druhu.

31. Z odvolania je zrejmé, že žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), a h)
CSP), nesprávnosť rozhodnutia videl v neakceptácii dôkazného prostriedku predloženého žalovaným o

tom, že žalovaná suma nie je evidovaná v účtovníctve a zároveň pokladal za porušenie správnej istoty
a porušenie práva na spravodlivý súdny proces zmenu zákonného sudcu, ktorá mala za následok úplnú
zmenu v predbežnom právnom názore zákonného sudcu k prejednávanej veci.
32. Je nesporné, že súd prvej inštancie posúdil zmluvu uzatvorenú medzi sporovými stranami ako
zmluvu o úvere podľa § 497 OBZ.

33. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že od zmluvy o úvere treba odlišovať zmluvu o pôžičke,
ktorú upravuje Občiansky zákonník (§ 657 a § 658). Ide o reálnu zmluvu, ktorou jedna strana (veriteľ)
prenecháva druhej strane (dlžníkovi) veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje
po uplynutí dohodnutej doby vrátiť veci rovnakého druhu. Existuje niekoľko rozdielov medzi úverovou

zmluvou a zmluvou o pôžičke. Základný rozdiel spočíva v tom, že zmluva o úvere je konsenzuálny
kontrakt, to znamená, že na jej vznik stačí dohoda strán o podstatných častiach zmluvy (§ 497) a nie je
potrebné faktické poskytnutie peňažných prostriedkov. Zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, a preto
podmienkou vzniku zmluvy okrem dohody zmluvných strán je aj reálne poskytnutie predmetu zmluvy
dlžníkovi. Predmetom úverovej zmluvy môžu byť len peňažné prostriedky, kým predmetom zmluvy o

pôžičke môžu byť tak peniaze, ako aj veci určené podľa druhu. Zmluva o úvere je odplatnou zmluvou,
čo vyjadruje záväzok dlžníka platiť úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov. Bezúročná zmluva o
úvere je pojmovo vylúčená. Zmluva o pôžičke je odplatnou zmluvou len za predpokladu, že sa tak stranydohodli. Odplata pri peňažnej pôžičke spočíva v dohode o úrokoch. Pri pôžičke, kde je predmetom vec,
odplata na základe dohody môže spočívať aj vo vrátení väčšieho množstva, prípadne lepšej kvality.

34. Odvolací súd pripomína, že zmluva o úvere upravená v § 497 ObZ je absolútnym obchodným
vzťahom a spravuje sa preto ustanoveniami Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na to, či je
subjektom tohto vzťahu podnikateľ alebo iná osoba. Vzhľadom na charakter tohto vzťahu sa aj právne
vzťahy medzi dlžníkom a ručiteľom, vyplývajúce z ručenia takéhoto obchodnoprávneho vzťahu, spravujú
ustanoveniami Obchodného zákonníka, vrátane posudzovania premlčania nároku.

35.Podstatnounáležitosťouzmluvyopôžičkejedohodaočasevrátenia.Časvrátenianemusíbyťpritom
určený konkrétnym dňom, ale stačí, ak je dohodnutý tak, že čas vrátenia možno určiť. Dokonca stačí
aj dohoda v takom zmysle, že čas vrátenia veriteľ ponechá na vôľu dlžníka. Čas splnenia je napríklad
ponechaný na vôľu dlžníka aj v tom prípade, keď podľa dohody má dlžník plniť až po splnení podmienky,
ktorej splnenie môže ovplyvniť iba dlžník a ktorý jej splnenie zámerne zmaril. Tým sa právny úkon stane

nepodmieneným (§ 36 ods. 3). V týchto prípadoch čas plnenia určí súd na návrh veriteľa podľa okolností
prípadu tak, aby to bolo v súlade s dobrými mravmi (§ 564).
Od zmluvy o pôžičke treba odlišovať vzťahy, ktoré vzniknú na základe zmluvy o úvere podľa § 497 ObZ.
Vzťahy zo zmluvy o úvere sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu
účastníkov vzťahu (§ 261 ods. 3 písm. d) ObZ).

36. Sporné počas konania pred súdom prvej inštancie bolo, či žalovaný vrátil žalobcovi poskytnuté
peňažnéprostriedky,čiuzavretázmluvajezmluvouoúverealebozmluvouopôžičke.Súdprvejinštancie
uviedol, že zmluvu medzi stranami posúdil ako zmluvu o úvere, pretože má všetky podstatné náležitosti
vyžadované ust. § 497 ObZ. Odvolací súd hodnotí tento záver súdu prvej inštancie ako predčasný,

pretože z tohto konštatovania nie je možné jednoznačne ustáliť, že sa v danom spore naozaj jedná o
zmluvu o úvere tak, ako to uviedol súd prvej inštancie.

37. Žalovaný uviedol, že súd neakceptoval dôkazný prostriedok predložený žalovaným o tom, že
žalovaná suma nie je evidovaná v účtovníctve. Odvolací súd poukazuje na bod 11.2. odôvodnenia, v

ktorom sa súd prvej inštancie dostatočne vyčerpávajúco vyjadril k tejto odvolacej námietke. Odvolací súd
zdôrazňuje správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že skutočnosť, že dlžník neeviduje
určitý záväzok vo svojom účtovníctve, neznamená, že jeho záväzok neexistuje. Táto skutočnosť nemá
vplyv na existenciu žalobou uplatneného nároku žalobcu na vrátenie žalovanej sumy. Odvolací súd
pripomína, že žalobca sa zhodol so žalovaným v tom, že peňažné prostriedky vo výške 132.000 EUR

žalobca poskytol žalovanému. Je potrebné poznamenať, že súd vychádzal zo zhodných tvrdení strán,
pretože neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti.

38. Ako ďalšiu odvolaciu námietku žalovaný namietal, že súd v bode 11.3. odôvodnenia súdneho
rozhodnutia zaujal iný postoj, ako predbežný právny názor, vyslovený na pojednávaní, ktoré

predchádzalo pojednávaniu, na ktorom bol vyhlásený rozsudok. Odvolací súd k tejto odvolacej námietke
uvádza, že si vypočul záznam z pojednávania zo dňa 19.05.2021. Zo zvukovej nahrávky vyplýva, že
pokiaľ nepredloží žalovaný žiadne iné dôkazy, bude musieť rozhodnúť v jeho neprospech z dôvodu
dôkaznej núdze na jeho strane. Odvolací súd preto hodnotí odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej
inštancie v bode 11.3. odôvodnenia rozhodol diametrálne odlišne od predbežného právneho názoru, za

nedôvodnú.

39. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd v súlade s § 389 ods. 1 písm. b) CSP
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie v
ďalšom konaní bude posúdiť, či v posudzovanej právnej veci ide o úver alebo o pôžičku, či v konaní

je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, alebo Obchodného zákonníka a vo veci
opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s § 220 CSP.

40. O náhrade trov odvolacieho konania súd prvej inštancie rozhodne v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí (§ 396 ods. 1, § 262 CSP).

41. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).