Uznesenie Judgement was issued on Monday, January 29, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8To/101/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7911010374
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Baňacký, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7911010374.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Baňackého a sudcov
JUDr. Martina Michalanského a JUDr. Daniely Mitterpákovej, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 29.
januára 2024, v trestnej veci proti obžalovanému A. B. C. D., pre trestný čin skrátenia dane a poistného
podľa § 148 ods.1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 31.12.2015 o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu
Okresného súdu Trebišov zo dňa 22.06.2023 sp. zn. 4T/108/2011 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm.c/ Tr. por. z a m i e t a sťažnosť prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trebišov uznesením zo dňa 22. júna 2023 sp. zn. 4T/108/2011 podľa § 290 ods. 1 Tr.
poriadku s poukazom na § 281 ods. 1 Tr. poriadku a s poukazom na § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. poriadku
trestné stíhanie obžalovaného A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX v D., bytom D., E. F. X/X, štátneho občana
Ukrajiny pre konanie uvedené v obžalobe OP Trebišov sp. zn. 2 Pv 676/2009 zo dňa 14.07.2011 na

tom skutkovom základe, že ako konateľ spoločnosti G., C.. Košice, ul Starozagorská č. 6 a na základ
splnomocnenia firmy H. C., E. X I. J. XX, C., dňa 19.05.1997 na Colnom úrade Čierna nad Tisou,
pracovisko Trebišov predložil so žiadosťou o prepustenie tovaru do režimu voľného obehu, a sto 19 ton
chemického produktu Alkynaftalén s kódovým označením tovaru 381 72 000 dovezeného z Ukrajiny od
firmy I. F., ul. C. J. XXX K., E., hoci vedel, že ide o iný chemický produkt podliehajúci vyššej spotrebnej
dani a dani z pridanej hodnoty, čím skrátil spotrebnú daň, daň z pridanej hodnoty a clo. Uvedený

tovar následne nelegálnym spôsobom odpredal nezisteným osobám bez toho, aby tento predaj riadne
zúčtoval.UvedenýmkonanímspôsobilSlovenskejrepublikenaspotrebnejdaniškoduvovýške5.676,16
€ (171.000,- Sk), na dani z pridanej hodnoty škodu vo výške 1.313,25 € (39.563,-Sk) a colný dlh vo
výške 33,62 € (1.013,-Sk), teda spôsobil celkovú škodu vo výške 7.023,04 € (211.576,-Sk) a ako konateľ
spoločnosti G., C.. D., E. C. J. X v dňoch 26.06.1997, 30.06.1997, 15.07.1997, 22.07.1997, 29.07.1997,
04.08.1997, 22.08.1997, 27.08.1997 a 12.09.1997 predložil na Colný úrad Čierna nad Tisou doklady so

žiadosťou o prepustenie tovaru do režimu voľného obehu, a to celkovo 435 ton chemického produktu
DIZEDYNU - zmesi alkoynaftalénov s kódovým označením tovaru 381 72 000 dovezeného z Ukrajiny
od firmy I. F., ul. C. J. XXX K., E., hoci vedel, že ide o iný chemický produkt, čím skrátil spotrebnú daň,
daň z pridanej hodnoty a clo. Uvedený tovar potom nelegálnym spôsobom rozpredal rôznym doposiaľ
nezisteným osobám bez toho, aby tovar riadne zúčtoval. Uvedeným konaním spôsobil pre Slovenskú
republiku na spotrebnej dani škodu vo výške 133.564,03 € (4.023,750,- Sk), na dani z pridanej hodnoty

škodu vo výške 30.901,87 € (930.950,- Sk) a colný dlh vo výške 792,01 € (23.860,- Sk), teda spôsobil
celkovú škodu vo výške 165.257, 91 € (4.978.560,- Sk), celková škoda v danom prípade predstavuje
sumu172.280,95€(5.190.136,-Sk),čímmalspáchaťtrestnýčinskráteniadaneapoistnéhopodľa§148
ods. 1, ods. 5 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 z a s t a v i l, pretože tak ustanovuje medzinárodná
zmluva.

Proti tomuto uzneseniu podal okresný prokurátor sťažnosť, v ktorej namieta, že vo výroku a ani
v odôvodnení uznesenia, nie je výslovne a priamo uvedené, podľa akého ustanovenia medzinárodnejzmluvy súd trestné stíhanie pre neprípustnosť zastavuje. Predmetné uznesenie je tak nepreskúmateľné,
nedôvodné a nezákonné.

Absencia vyjadrenia konkrétneho ustanovenia medzinárodnej zmluvy, od ktorého sa odvodzuje zákonný
dôvod neprípustnosti trestného stíhania spôsobuje stav, že tento zákonný dôvod nie je naplnený, čím
sa sám o sebe stáva dôvodom nepoužiteľným.
Zastavenie trestného stíhania bez zákonného dôvodu vytvára obraz o tom, že konajúci súd rezignoval
na svoju základnú zákonnú povinnosť upravenú v § 1 Trestného zákona, ktorou je povinnosť náležite

zistiť trestný čin a spravodlivo potrestať páchateľa tohto trestného činu. Takouto rezignáciou dochádza
k narušeniu demokratického princípu právneho štátu, a to princípu právnej istoty, ktorá je vybudovaná
na pilieroch predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

Odhliadnuc od uvedeného je ďalej potrebné uviesť, že podľa § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku
trestné stŕhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené,

ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva.
Gramatickým výkladom citovanej zákonnej úpravy možno dospieť k záveru, že organy činné v trestnom
konaní a súd sú povinné nezačínať trestné stíhanie, resp. v začatom trestnom stíhaní nepokračovať, ak
tak ustanovuje medzinárodná zmluva.

Neprípustnosť trestného stíhania tak pre tento prípad prichádza do úvahy len vtedy, ak dôvod
nedovoľujúci viesť trestné stíhanie vyplýva priamo zo znenia konkrétneho ustanovenia medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republiku viazaná. Takouto medzinárodnou zmluvou je napríklad Dohovor
o odovzdaní osôb odsúdených na trest odňatia slobody na výkon trestu v štáte, ktorého sú štátnymi
občanmi, Dohovor o vydávaní odsúdených osôb alebo Európsky dohovor o prevzatí trestného stíhania.

Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že Okresný súd Trebišov vzhliadol dôvod neprípustnosti
trestného stíhania podľa § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku v dĺžke vedenie trestného konania
a nepriamou aplikáciou článku 6 ods. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v
prejednávanej veci trestné stíhanie zastavil.

K naznačenému procesnému postupu Okresného súdu Trebišov je nutné jednoducho a v krátkosti
uviesť, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v článku 6 ods. 1 upravuje právo na
spravodlivý proces, ktorého porušenie s určitosťou nie je dôvodom na zastavenie trestného stíhania.
Túto konštatáciu je potrebné oprieť o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ktorou je

potrebné vyvrátiť argumenty a úvahy súdu tvoriace obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia.
Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18.03.2010, sp. zn. 5 To 14/2009, vyplýva, že
„porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným zásahom do
princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy a neprimeraná dĺžka
trestného konania sú závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného,

ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva a
odporuje účelu trestného konania. Súčasne je však nutné konštatovať, že porušenie tohto práva samo o
sebe nezakladá neprípustnosť trestného stíhania. Porušenie pravidla plynúceho z či. 6 ods.1 Dohovoru
je sankcionované vyvodením zodpovednosti štátu voči obvinenému, kedy bolo v rozhodnutiach Súdu
spravidlapriznanésťažovateľovispravodlivézadosťučinenievoformepeňažnejnáhradyakonštatované

porušenie či. 6 ods.1 Dohovoru. Nápravu porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo
forme zastavenia trestného stíhania Súd z či. 6 Dohovoru v žiadnom prípade zo svojich rozhodnutí
nevyvodil“.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To 14/2009 bol zároveň publikovaný aj v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky a to pod č. 10.

Nemožnosť zastaviť trestné stíhanie pre neprípustnosť v dôsledku časovo zdĺhavého vedenia trestného
konania (prieťahy v konaní) bádať aj v aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovesnej
republiky. Ako príklad možno uviesť
rozhodnutie sp. zn. 4Tdo/41/2020 alebo rozhodnutie sp. zn. 1Tdo/41/2020.
V rozhodnutím sp. zn. 1Tdo/41/2020 Najvyšší súd Slovenskej republiky dokonca uvádza, že zastavenie

trestného stíhania pre neprípustnosť v dôsledku časovo zdĺhavého vedenia trestného konania je stabilne
vylúčené rozhodovacou praxou. Z uvedeného rozhodnutia konkrétne vyplýva, že „Je nesporné, že
v zmysle vyššie označeného článku Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má
každý právo, aby bola jeho záležitosť spravodlivo prejednaná a rozhodnutá súdom v primeranej lehote.Nijak však nemožno dospieť k právne udržateľnému záveru, podľa ktorého by bolo výslovne priznané
obvinenej osobe právo na to, aby v prípade existencie prieťahov (a to i extrémnych) bolo potrebné
jej trestné stíhanie zastaviť. Naopak, najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti stabilne konštatuje,

že zastavenie trestného stíhania obvineného pre prieťahy v konaní je bez ďalšieho nezákonné
a neprijateľné (viď napr.: uznesenie, sp. zn. 4To/44/03, z 3. septembra 2003, uznesenie, sp. zn.
5To/3/2004, zo 17. februára 2004, rozsudok, sp. zn. ITo/8/2012, z 10. decembra 2014, uznesenie, sp.
zn. 2Tost/11/2014, z 27. mája 2014, uznesenie, sp. zn. 4Tost/1/2013, z 22. januára 2013, rozsudok, sp.
zn. 5To/14/2015, z 3. marca 2016, uznesenie, sp. zn. 2Tost/37/2016, zo 6. decembra 2016, uznesenie,

sp. zn. 1TdoV/14/2015, zo 14. decembra 2016)“.
Vychádzajúc z konštantnej rozhodovacej súdnej praxe je tak napadnuté rozhodnutie súdu nezákonné
a preto neostáva nič iné len v zmysle § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku navrhnúť Krajskému
súdu v Košiciach, aby zrušil uznesenie Okresného súd Trebišov č. k. 4T/108/2011-1587 a uložil mu, aby
vo veci znova konal a rozhodol.

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku
napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce
tomuto uzneseniu a po zvážení všetkých okolností významných pre rozhodnutie dospel k záveru, že
sťažnosť prokurátora nie je dôvodná.

Prvostupňový súd vychádzal zo správnych skutkových okolností a detailných poznatkov o doterajšom
priebehu celého trestného stíhania obvineného v predmetnom trestnom konaní. Súd objektívne a vecne
správne posúdil existujúci stav konania a zohľadnil všetky aspekty danej procesnej situácie. Okresný
súd odborne, výstižne a vyčerpávajúco vysvetlil, na základe akých úvah dospel k svojmu rozhodnutiu.
Z tohto dôvodu krajský súd hodnotí napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne

a zákonné, dostatočne odôvodnené, vychádzajúce z náležite zisteného skutkového stavu, pričom
s vyslovenými právnymi názormi sa nadriadený súd v celom rozsahu stotožnil bez toho, aby bolo žiaduce
ich v niečom dopĺňať, a preto v podrobnostiach poukazuje na samotné odôvodnenie napadnutého
uznesenia.

Pokiaľ ide o konkrétne sťažnostné námietky odsúdeného, tieto v ničom nespochybňujú správnosť
a zákonnosť predmetného uznesenia.

Sťažovateľ v prvom rade namieta, že formálnu správnosť výroku preskúmavaného uznesenia,
v ktorom absentuje uvedenie konkrétneho ustanovenia príslušnej medzinárodnej zmluvy, v zmysle

ktorej dochádza k zastaveniu trestného stíhania., čo spôsobuje nepreskúmateľnosť a nezákonnosť
rozhodnutia. Ako vyplýva aj z obsahu podanej sťažnosti, dôvod zastavenia cez neprípustnosť trestného
stíhania v zmysle § 9 ods. 1 písm. g) Tr. por. okresný súd vyvodil cez dĺžku konania v spojení
s aplikáciou čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda
nepochybne vyplýva, že tou medzinárodnou zmluvou, o ktorú súd oprel dôvod neprípustnosti trestného

stíhania je Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako „Dohovor“) konkrétne
jeho čl. 6. Skutočnosť, že vo výroku nie je konkretizovaný daný Dohovor a ani jeho článok vníma
sťažnostný súd ako formálnu a skôr teoreticko - právnu záležitosť, ktorá nemá prakticky dopad na vecnú
správnosť namietaného rozhodnutia. Tým, že okresný súd skutočne podrobne odôvodnil v tomto smere
svoje rozhodnutie, pričom poukázal aj na súdnu prax ESĽP ako aj NS SR, kde právne názory týchto

súdov správne aplikoval na daný prípad, nemožno súhlasiť s tvrdením, že ide o nepreskúmateľné či
neodôvodnené rozhodnutie. Aj právne nevzdelaná osoba, môže pochopiť a urobiť si jasnú predstavu
o vplyve dĺžky konania na posudzovanie otázky primeranosti prejednania veci pred súdom, o kritériách
posudzovania prieťahov a samotný dopad porušenia práva v zmysle čl. 6 Dohovoru na konečné
rozhodnutie vo veci.

Sťažovateľom vytýkaný nedostatok krajský súd nevníma ako právne relevantnú výhradu, nakoľko
v súdnej praxi, sa v rozhodnutiach takéhoto typu objavujú takmer identické výroky, ktoré rovnako nijako
nekonkretizujú ustanovenia medzinárodnej zmluvy, resp. neuvádzajú čl. 6 ods. 1 Dohovoru (napr.:
uznesenie Špecializovaného trestného súdu Pezinok sp. zn. L./X/XXXX zo dňa 24.8.2016). S poukazom

na túto skutočnosť sa krajský súd nestotožnil ani s názorom prokurátora, že takouto zmluvou, ktorú ma
namysli § 9 ods. 1 písm. g) Tr. por. by mala byť jedine taká medzinárodná zmluva, zo znenia ktorej
výslovnevyplývazákazzačatiatrestnéhostíhania,resp.zákazpokračovaniavtrestnomstíhaní,čonieje
prípad Dohovoru, ale napríklad Dohovoru o odovzdaní osôb odsúdených na trest odňatia slobody aleboEurópskeho dohovoru o prevzatí trestného stíhania. Je pravda, že Dohovor vo svojom čl. 6 nestanovuje
priamo povinnosť zastaviť dlhotrvajúce trestne stíhanie, avšak krajský súd súčasne zdôrazňuje, že
Dohovor takúto možnosť nevylučuje.

V spojení s uvedeným sťažovateľ v ďalšej časti svojej sťažnosti namieta, že následkom porušenia čl. 6
Dohovoru nie je dôvodom na zastavenie trestného stíhania, pričom tento svoj názor opiera o ustálenú
súdnu prax najvyšších súdnych autorít, kde uvádza celý rad rozhodnutí, z ktorých cituje jednotlivé
argumenty. Z objektívneho pohľadu je potrebné dať sťažovateľovi za pravdu, že skutočne predkladá

judikáty za pomerne dlhé časové obdobie, ktorými podporuje svoj názor, že porušenie čl. 6 nezakladá
neprípustnosť trestného stíhania a nápravu porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote
zastavením konania ESĽP nemožno vyvodiť z čl. 6 Dohovoru.

Na druhej strane je potrebné priznať, že existuje množstvo iných rozhodnutí, ktoré vyslovujú opačný
názor. Dokonca už okresný súd v napadnutom uznesení poukázal na niektoré z nich, pričom si osvojuje

v nich uvedenú právnu argumentáciu.

Aj keď sťažnostný súd argumentácii sťažovateľa nemôže nič vytknúť, napokon sa senát krajského
súdu, pridržiavajúc svojej vlastnej ustálenej praxi, priklonil k právnym úvahám okresného súdu, nakoľko
presne takýmito úvahami sa krajský súd v minulosti spravoval v nie jednej veci a podobné veci rozhodol

presne takýmto spôsobom, ako okresný súd, pričom vychádzal z takmer identického odôvodnenia.

Na podporu rozhodnutia okresného súdu, sťažnostný súd opakovane uvedie, že so zreteľom na obsah
Dohovoru a osobitne jeho článkov 6, 13 a 41 možno vo všeobecnosti uviesť, že jeho signatári nešli
v prípadoch porušenia ľudských práv a slobôd uvedených v článku 6 až tak ďaleko, že by trestné

stíhanie páchateľov trestnej činnosti bolo možné vždy zastaviť len preto, že sa toto v primeranej lehote
neukončilo. Možno konštatovať, že najmä v prípadoch závažnej trestnej činnosti by zastavenie trestného
stíhania len preto, že toto trvá neprimerane dlhú dobu, bolo zjavne v zásade kontraproduktívne, lebo by
sa vlastne uprednostňovali práva páchateľov závažnej trestnej činnosti pred ich obeťami. Z odôvodnení
vyššie citovaných rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva však vyplýva, že zastavenie trestného

stíhania v prípadoch neúmerne dlhej doby takéhoto stíhania nie je celkom vylúčené, avšak musí ísť o
extrémny prípad.
Možno teda vyvodiť záver, že úlohou každého súdu, ktorý eventuálne uvažuje o zastavení trestného
stíhania, je posúdiť, či v konkrétnej veci ide o extrémny prípad odôvodňujúci zastavenie trestného
stíhania. Je potrebné si uvedomiť, že nie je možné dať jednoznačnú odpoveď ohľadne stanovenia

doby, nad ktorú trestné stíhanie už nie je prípustné. Ako to vyplýva zo skôr uvedených skutočností
z rozhodovacej činnosti súdov, je pri posudzovaní tejto otázky potrebné brať do úvahy závažnosť
protispoločenskej činnosti, náročnosť konania, mieru, akou sa na prieťahoch v konaní podieľal samotný
obvinený, i ďalšie okolnosti prípadu, ktoré nie je možné taxatívne vymenovať. Až po posúdení všetkých
týchto faktorov v ich komplexnosti v príčinných súvislostiach bude môcť dať súd v tom ktorom prípade

odpoveď na to, či k prieťahom došlo alebo nie a následne, či existencia takýchto prieťahov mala za
následok tak závažné porušenie práva na spravodlivý proces v primeranej dobe, že je potrebné pristúpiť
ku kroku, ktorý by mal byť v demokratickej spoločnosti len z tohto dôvodu veľmi výnimočným - k
zastaveniu trestného stíhania.
Popri doterajšej dĺžke konania, skutočne extrémnej doby takmer štvrť storočia odo dňa, kedy malo

dôjsť k spáchaniu skutku považuje krajský súd za potrebné uviesť, že ešte stále sme len na začiatku
súdneho konania, vo veci nebol vyhlásený ani len jeden rozsudok a navyše aktuálny stav veci nedovolí
povedať, že boli odstránené všetky nedostatky, pre ktoré bola vec vrátená do prípravného konania,
nakoľko neboli vykonané žiadne dôkazy zamerané na preukázanie subjektívnej stránky obvineného.
Ako je všeobecne známe subjektívna stránka sa preukazuje pomerne náročne, čo nasvedčuje, že by

bolo potrebné vykonať v konaní ešte ďalšie dokazovanie, čo by len prehĺbilo porušenie čl. 6 Dohovoru.

Ďalším z faktov, ktorý zohral úvahu pri závere súdu, že ide o naozaj extrémny prípad neprimerane dlhého
konania, u ktorého je potrebné trestné stíhanie zastaviť, súvisí s predpokladaným konečným efektom
trestného stíhania, teda predpokladaným rozsudkom vo veci - či už pre prípad uznania, alebo neuznania

viny. Tu je možné konštatovať, že v rovine rozumnejistoty je možné očakávať, že aj prípadný výrok o vine
a treste by bol v podstate len akademickým výrokom, lebo v rovine rozumnej istoty možno predpokladať
a očakávať, že okolnosti eventuálne vedúce k mimoriadnemu zníženiu trestu, resp. okolnosti vedúce kzáveru o potrebe použitia už spomínaného ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu sú totiž v tomto
prípade naozaj reálne existujúce.
Rozhodnutie súdu po viac ako dvadsiatich piatich rokoch od spáchania trestného činu v tomto prípade

vyvoláva zásadné rozumné pochybnosti o spoločenskej nebezpečnosti konania páchateľov (nejde o
trestný čin, ktorý sa nepremlčuje). Tu je potrebné dodať, že trestná sadzba trestu odňatia slobody pre
prípad uznania viny u obžalovaných sa pohybuje v rozmedzí od piatich do dvanástich rokov, pričom
v prípade aplikácie ustanovení Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody by
bolo možné dokonca znižovať trestnú sadzbu až na jeden rok (§ 40 Trestného zákona účinného do

31.12.2005).
Je nepochybné, že s predlžujúcou sa dĺžkou trestného stíhania sa vytráca základný vzťah medzi
trestným činom a ukladaným trestom. Doba medzi trestným konaním páchateľa a vynesením konečného
rozhodnutia má bezpochyby vplyv na účel trestu, ktorý má byť uložením konkrétneho trestu dosiahnutý.
So zväčšujúcim sa časovým odstupom od spáchania trestných činov sa oslabuje tak prvok individuálnej
ako aj generálnej prevencie. Rovnako spôsobilosť trestu výchovne pôsobiť na spoločnosť je po tak dlhej

dobe výrazne znížená. Tu súd poukazuje, že ide o osobu žijúcu mimo územia Slovenskej republiky, čo
viac relativizuje účinky generálnej prevencie.
S prihliadnutím na okolnosti, ktoré ESĽP považuje za podstatné pri posudzovaní neprimeranej dĺžky
konania,poukazujekrajskýsúdajnaskutočnosť,žedĺžkadoterajšiehokonanianezodpovedánáročnosti
a zložitosti predmetnej trestnej veci. Po právnej stránke je potrebné skrátenie dane a poistného

považovať za štandardnú agendu súdov.
Rovnako tak pokiaľ ide o kritérium správania sa obžalovaného aj s týmto kritériom sa okresný súd
vysporiadal náležitým spôsobom a v podrobnostiach súd odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia
napadnutého uznesenia.
Krajský súd opätovne zdôrazňuje, že podmienka primeranosti (rýchlosti) konania, resp. konania bez

prieťahov, ktorú zakotvuje nielen Dohovor, ale aj Ústava a Trestný poriadok, súvisí predovšetkým
s charakterom zásahu trestného konania do života obvineného, ktorý je týmto výrazne ovplyvnený,
neopomínajúc ani skutočnosť, že so zväčšujúcim sa odstupom času, ktorý uplynul od spáchania
trestného činu, sa vytráca i základný zmysel trestného konania, účel trestu a teda i samotná jeho
spravodlivosť.

Podľa § 23 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účelom trestu je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných
činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny
život a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti.
Trestné konanie, ktoré ani po vyše 25 rokoch od spáchania skutku nie je právoplatne skončené za
okolností, na ktoré krajský súd vyššie poukázal, pričom za tento čas obžalovaný nebol na území

Slovenskej republiky odsúdený za inú činnosť stráca svoj zmysel. Je tak podľa názoru krajského
súdu neprípustné, aby štát, ktorý je garantom základných práv a slobôd, bol za daných podmienok
ich pokračujúcim porušovateľom. Preto podľa názoru krajského súdu pokračovaním v danom trestnom
konaní, týkajúceho sa predmetného skutku, ktoré nesie znaky porušenia práva obžalovaného na
prerokovanie veci v primeranej lehote, by došlo k jeho ďalšiemu porušovaniu a nerešpektovaniu

povinnosti takýto stav odstrániť, resp. ho kompenzovať.
Pokiaľ ide o práva ostatných strán trestného konania, tieto nemôžu byť uvedeným postupom negatívne
dotknuté a pokiaľ ide o poškodený subjekt, v danom prípade štát, ktorý reprezentuje finančná správa
v danom prípade podľa ustálenej judikatúry, nejde o škodu v trestnom konaní. Prípadné nároky štátu sa
v obdobných prípadoch riešia prostredníctvom daňového exekučného konania.

Na základe uvedené nadriadený súd po zhodnotení všetkých namietaných skutočností predložených
sťažovateľkou, ako aj jej právnym zástupcom dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia je v celom
rozsahu nedôvodná a napádané rozhodnutie je vecne správne a zákonné a okresný súd postupoval
v predmetnej veci bez akýchkoľvek pochybení.

Z uvedených dôvodov rozhodol nadriadený súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia, pričom toto uznesenie bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.