Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 18, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 13CoE/756/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615208440
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7615208440.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a z členov
senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v exekučnej veci oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpený spoločnosťou
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4 proti povinnému: B.
O., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., o vymoženie 1.561,48 eura s prísl. a trov exekúcie vedenej pred

súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Záhradnícka 60, Bratislava, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 31.5.2016, č.k. 10Er/434/2015-21, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j euznesenie súdu prvej inštancie.

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením zo dňa 31.5.2016, č.k.
10Er/434/2015-21 (ďalej len „uznesenie“) zastavil exekučné konanie a uviedol, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že exekučným titulom, na podklade ktorého
oprávnená navrhla vykonanie exekúcie, bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. zo dňa 25.8.2009, sp. zn. SR 13393/2009. Súd citoval §
103, § 104 ods. 1 veta prvá, § 159 ods. 3, § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej len „O.s.p.“) a uviedol, že skôr ako uskutočnil svoju prieskumnú právomoc v zmysle § 44 ods. 2
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“),

skúmal všeobecné podmienky konania (tzv. procesné podmienky), ktoré je súd povinný skúmať ex officio
vkaždomštádiukonania.Uviedol,želustráciouvsúdnomregistriErzistil,ženasúdeprvejinštanciebolo
vedené exekučné konanie pod sp. zn. 8Er/976/2009, kde bola vymáhaná istina výške 1.561,48 eura s
prísl.nazákladenávrhupodanéhototožnýmoprávnenýmprotitotožnémupovinnémuakovtomtokonaní
a na podklade rovnakého exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, sp. zn. SR 13393/09, ktorý
vydal dňa 25.8.2009 Stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou, a.s.. Uznesením zo

dňa 22.7.2010, č.k. 8Er/976/2009-23 súd zastavil exekučné konanie podľa § 44 ods. 3 Exekučného
poriadku po tom, čo bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie právoplatne zamietnutá
uznesením zo dňa 10.2.2010. Súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 26.2.2015, sp. zn. 7 ECdo 95/2014, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
28.7.2014, sp. zn. 4 ECdo 182/2013 a zastavil exekučné konanie, keďže mal preukázanú existenciu
prekážky rozsúdenej veci ako neodstrániteľnej procesnej podmienky, ktorá bola daná totožnosťou veci a

právoplatným zastavením konania v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 8Er/976/2009. O trováchexekučného konania účastníkov konania súd rozhodol podľa § 251 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 146 ods.
1 písm. c) O.s.p..

3. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal napadnuté
uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. V odvolaní oprávnený namietal, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 10.7.2013, sp. zn. II ÚS 499/2012 a taktiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z
21.2.2013 sp. zn. C- 472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. V zmysle tohto
rozsudku, v každom prípade musí vnútroštátny súd pri vykonávaní práva Únie dodržovať požiadavky

na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva Únie, tak ako je garantovaná čl.
47 Charty základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, o
ktorej Súdny dvor rozhodol, že táto vo všeobecnosti nepriznáva každému účastníkovi konania len
právo oboznámiť sa s listinami a pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k
nim, ale tiež zahŕňa právo účastníka konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom

na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie uplatňovanými ním ex offo. Zásada kontradiktórnosti
však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú
povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Za nutné považoval konštatovať, že činnosťou súdu nastalo ústavne neakceptovateľné porušenie práv,

keď exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov
exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, alebo k prípadnému
stanovisku povinného. Rovnako bol názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej
musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom- ak tak navrhne dodávateľ - v rozhodcovskom konaní je

podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) OZ neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú
judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol
dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods.1 smernice 93/13/ES
musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológii
a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva

aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských
štátov. V súvislosti s uvedenou právnou argumentáciou poukázal na podstatné rozhodnutia európskych
súdov (nemeckých a českých), z ktorých je zrejmé, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému
súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán, pretože obe strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách a ak je

rozhodca vopred menovaný, je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Oprávnený poukázal na
uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.5.2012, sp. zn. 13CoE/44/2012. Podľa oprávneného
právna analýza rozhodcovskej doložky je možná len v procesnej fáze prebiehajúcej podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, t.j. vo fáze rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Ak exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie,

nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej
doložky a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Oprávnený ďalej upriamil pozornosť na uznesenie
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp. zn. 18CoE/641/2011 a uviedol, že súd prvej inštancie
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou §
41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/ 2001 Z.z. o rozhodcovskom konaní

(ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu
neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských
vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý
koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému

komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd
preskúmalsúladexekučnéhotitulusozákonomsvýsledkomabsolútnejnerozpornosti.Exekučnýsúdnie
jesúdomvzmysle§40anasl.zákonaorozhodcovskomkonaní,nerozhodujeozrušenírozhodcovskéhorozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom
vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť
rozhodnutírozhodcovskýchsúdovibavrámcikonaniaozrušenierozhodcovskéhorozsudku.Všeobecný

súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade
s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej

republiky návrh na začatie konania o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá
Ústavy Slovenskej republiky. Oprávnený mal za to, že postupom exekučného súdu došlo k porušeniu
zásady rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa
relevantnej právnej normy. V danom prípade súd bez toho, aby akokoľvek vypočul oprávneného,
rozhodol o jeho právnom postavení, a to výrokom o zastavení exekúcie. Oprávnený namietal, že nemal
možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie

exekučného súdu o jeho právnom postavení. Ďalej oprávnený namietal, že súd rozhodol v rozpore
s dobrými mravmi z dôvodu, že v prípade nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia
dôjde k premlčaniu pohľadávky oprávneného. Možnosti oprávneného na jej vymoženie by sa v takom
prípade radikálne znížili. Súd mal v záujme zachovania miery spravodlivosti vo vzťahu k nárokom
oprávneného zastaviť exekúciu iba v časti úrokov z omeškania prevyšujúcej ich zákonnú výšku. V

poslednom bode podaného odvolania oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením rozhodcovskej doložky,
ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu, za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Mal za to,
že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s
dobrými mravmi. Rozhodcovskú doložku považoval oprávnený za platnú, nakoľko účastníkom zmluvy

bola daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo riadny súd. Oprávnený taktiež
namietal posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje
svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka
na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše

aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne
vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného zmluvu
o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v § 2 písm. b/ a § 4 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné

prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa §
4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti
úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento
úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška
úroku je primeraná vzhľadom na obchodné riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri

posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo
zmluvy nesplnil. Na záver odvolania oprávnený namietol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený
z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie
na výkon exekúcie a od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali

žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

5. Súdny exekútor a povinný zostali v odvolacom konaní nečinní.

6.Krajskýsúdakosúdodvolací(§34zákonač.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok/ďalejlen„C.s.p./)

po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380
ods. 1 C.s.p. ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario. Po preskúmaní uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie
oprávneného nie je dôvodné.

7. V podanom odvolaní oprávnený namietal, že súd prvej inštancie prekročil svoju právomoc danú mu
zákonom, ak vecne preskúmaval exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok a spochybnil, že
zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je zmluvou spotrebiteľskou riadiacou sa zákonom č.
258/2001 Z.z., pričom vychádzal z toho, že bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka, a teda sa jednáo tzv. absolútny obchod. Taktiež namietal nesprávne posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej
podmienky.

8. Ušlo však pozornosti oprávneného, že súd prvej inštancie sa preskúmavaním exekučného titulu a
posudzovaním rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky ani nezaoberal, nakoľko exekučné
konanie zastavil z dôvodu, že v tej istej veci už prebehlo na súde prvej inštancie konanie. Toto konanie
bolo vedené pod sp. zn. 8Er/976/2009 a bolo skončené právoplatným uznesením súdu prvej inštancie zo
dňa22.7.2010,č.k.8Er/976/2009-23,ktorýmboloexekučnékonaniezastavené.Súdprvejinštancieteda

napadnutým uznesením zastavil exekučné konanie z dôvodu existencie neodstrániteľného nedostatku
podmienky exekučného konania, a to prekážky veci rozhodnutej (res iudicata).

9. Vzhľadom na uvedené sú odvolacie dôvody oprávneného neopodstatnené. Nakoľko však jeho
odvolanie po stránke formálnej obsahovalo všetky náležitosti vyžadované § 363 C.s.p., nebolo úlohou
súdu prvej inštancie či odvolacieho súdu upozorňovať odvolateľa na vecnú nesprávnosť odvolacích

dôvodov a tým naprávať jeho nepozornosť.

10. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

11. Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie,
odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.

12. V odvolaní oprávnený navrhol zároveň prerušiť exekučné konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
za účelom podania návrhu na začatie konania Ústavnému súdu Slovenskej republiky na posúdenie

súladu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Podľa
C.s.p. ide o dôvod prerušenia uvedený v § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p..

13. Podľa § 162 ods. 1 písm. b/ C.s.p., súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému

súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania.

14. Podľa § 9a ods. 1 C.s.p., ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane
použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

15. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

16. V zmysle § 9a ods. 1 C.s.p. v exekučnom konaní sa primerane použijú ustanovenia Civilného

sporového poriadku, ak to povaha veci nevylučuje. Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 však výslovne
vylučuje možnosť prerušiť exekučné konanie - okrem zákonom stanovených prípadov (napr. podľa
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní). Preto § 162 ods. 1 písm. b/ C.s.p. na exekučné
konanie nemožno aplikovať, a teda z tohto dôvodu nemožno exekučné konanie prerušiť tak, ako to
žiadal oprávnený (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. júla 2013, sp. zn. I.

ÚS 218/2013). Preto návrh na prerušenie konania súd zamietol.

17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 C.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený
nemal v tomto konaní úspech a povinnému preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.

18.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).