Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 15, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/986/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220804
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4212220804.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členov senátu

JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom 811 09
Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 4. novembra 2014 č.k.
5C/560/2012-41 a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 23. januára
2015 č.k. 5C/560/2012-59, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáhal
zaplatenia sumy 1.648,98 eura ako náhrady škody a sumy 329,80 eura ako nemajetkovej ujmy podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla

nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn.
4Er/1061/2010. Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 17 ods.
1, 2, § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 2 písm. d) v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011, § 44 ods.
2 v znení účinnom do 31.05.2010 a v znení účinnom v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov, a § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Z hľadiska skutkového

stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp.zn.
4Er/1061/2010 bola dňa 21.09.2010 začatá exekúcia na základe exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku. Súdny exekútor podal dňa 09.12.2010 na exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia, ktorú
exekučný súd uznesením zo dňa 30.05.2011 č.k. 4Er/1061/2010-16 zamietol a uznesením zo dňa
17.10.2011 č.k. 4Er/1061/2010-26 exekučné konanie zastavil. Následne skúmal splnenie podmienok
vzniku zodpovednosti za škodu nesprávnym úradným postupom v danej veci a dospel k záveru, že
tieto splnené neboli. Konštatoval, že o žiadosti súdneho exekútora nebolo rozhodnuté v zákonom

stanovenej 15-dňovej lehote. Nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automatiky považuje za
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na názor Ústavného súdu
SR,podľaktoréhoporušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovnemožnovyvodzovať
len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nálezÚstavného súdu SR z 7. mája 2013, sp.zn. IV. ÚS 471/2012-75). Podotkol, že exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok a v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona o v
rozhodcovskom konaní, podľa ktorého súd aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie v prípade, ak

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania naplnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zvlášť pri spotrebiteľských veciach, je
pätnásťdňová lehota na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku mimoriadne krátka na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite
preskúmal z hľadiska formálnych a materiálnych predpokladov. Konštatoval, že tým nie je splnený prvý

predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uzavrel, že splnený
nie je ani posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
škodou, pretože nesprávny úradný postup zistený nebol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa §
142 ods. 1 OSP tak, že žalovanej, ktorá mala vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko
jej žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa mu svojim
postupom odňal možnosť konať pred súdom, vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správe
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Namietal, že súd prvého

stupňa založil svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a
teda po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní
bol viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č.
412/2012 Z.z. Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je

neprípustné. Poukázal tiež na to, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a
posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť

odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu
neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je
aplikovať platné právo a navyše jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite,
ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast

ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj
právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti
súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s

výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom

konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa
náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania a s verejným
vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 OSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke,

preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1
OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Ustanovením § 219 ods. 2 OSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej ako

aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáha zaplatenia sumy 1.648,98
eura z titulu náhrady škody a sumy 329,80 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho

úradného postupu Okresného súdu Komárno exekučnom konaní vedenom na označenom súdu pod
sp.zn. 4Er/1061/2010. Nesprávny úradný postup žalobca vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti
súdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcievzákonomstanovenej15-dňovejlehote
avprieťahochvkonaníprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním o viac ako 273 dní a vykonaním úradného

postupu bez splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva
žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej
príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z.z."), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu

poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Odvolací súd poznamenáva, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny
základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.) je zákon č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienkyzodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou

podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy

zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti

súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania.Zust.§9ods.1zákonač.514/2003/Z.z.vyplýva,žezanesprávnyúradnýpostupsapovažujeaj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody

vo vzťahu príčiny a následku.

V danej veci správne súd prvého stupňa posudzoval existenciu predpokladov zodpovednosti žalovanej
za škodu uplatňovanú žalobcom v konaní. V tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci
a vyvodil z neho i správny právny záver. Niet totiž sporu o tom, ako to vyplýva z obsahu spisu Okresného

súdu Komárno sp.zn. 4Er/1061/2010, že exekučnému súdu bola dňa 09.12.2010 doručená žiadosť
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
návrhu oprávneného na začatie exekúcie spísaného súdnym exekútorom dňa 21.09.2010. Exekučný
súd svojim uznesením zo dňa 30.05.2011 č.k. 4Er/1061/2010-16 žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia zamietol.

Podľa žalobcu postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k
rozhodnutiuexekučnéhosúduožiadostisúdnehoexekútoradošlopouplynutízákonnej15-dňovejlehoty
a s takým časovým oneskorením (viac ako 273 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť
veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Odpoveď na otázku, či

došlo k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej lehote, poskytuje ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom
od 01.06.2010 a teda v čase začatia exekučného konania (21.09.2010).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd zastáva názor, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom v zhora citovanom ustanovení
plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel,

aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora
o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach
Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil
exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel odust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti
"poveriť" exekútora, aby exekúciu vykonal. Odvolacím súdom zastávaný názor v konečnom dôsledku,
s prihliadnutím na vzájomné súvislosti a účel sledovaný právnou úpravou nemožno označiť ani za

neprimeraný alebo svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva a slobody, súčasťou ktorých je i
právo na súdnu ochranu. Vychádzajúc z tvrdeného záveru v danej veci nedošlo zo strany exekučného
súdu k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.

K žalobcom tvrdenému dôvodu nesprávneho úradného postupu v súvislosti so zamietnutím žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, v dôsledku čoho nie je spôsobilým exekučným titulom, odvolací súd nepovažuje za
zmysluplné sa bližšie vyjadrovať a v podrobnostiach odkazuje na správne a presvedčivé dôvody
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Poukazuje ďalej len na to, že v tomto smere sú právne
závery ustálené judikatúrou Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu SR a odvolací súd nemá dôvod
sa od nich odkloniť. V konečnom dôsledku sú dobre známe i samotnému žalobcovi, resp. by mu mali

byť, keďže mu ako oprávnenému v exekučných veciach boli doručené tisíce rozhodnutí, týkajúcich sa
danej problematiky. Za daných okolností, tak i podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal,
že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť žalovaného za žalobcom v
tomto konaní požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd ale tiež dodáva, že pokiaľ

žalobca nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani
nároku od povinnej vyplývajúcemu mu z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako
nulitným aktom v exekučnom konaní sa ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre
samotnú nemožnosť realizácie exekúcie.

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania žalobcu v časti týkajúcej sa aplikácie novej právnej
úpravy§9ods.2zák.č. 514/2003Z.z.uskutočnenejzák.č.412/2012Z.z.Prvostupňovýsúdvdôvodoch
svojho písomného rozhodnutia citoval ust. § 9 ods. 1 a § 9 ods. 2 do novely prijatej zák. č. 412/2012
Z.z. Z obsahu zdôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu teda jednoznačne vyplýva, že na daný
právny stav správne aplikoval platnú právnu normu, preto odvolanie žalobcu v tejto časti nie je dôvodné.

K námietke žalobcu, týkajúceho sa stavu trvania právnej neistoty odvolací súd dodáva, že žalobcovi
nemohol vzniknúť stav právnej neistoty, nakoľko právna neistota je odstránená až vydaním rozhodnutia
vo veci. Exekučné konanie bolo právoplatne zastavené, pričom odvolací súd poznamenáva, že
titulom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný v

rozhodcovskom konaní začatom na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Teda žalobca uplatňoval
svoj nárok na vydanie poverenia na základe nulitného právneho aktu, pre ktorý bolo exekučné konanie
zastavené.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci žalobca ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup

prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods. 1
písm. f) OSP nezistil. Súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu s
poukazom na ust. § 119 ods. 2 OSP, keď žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní
neakceptoval z dôvodu nepreukázania existencie dôvodu na odročenie pojednávania, čo konštatoval v

dôvodoch svojho písomného rozhodnutia.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

V danej veci súd prvého stupňa uznesením zo dňa 23.01.2015 č.k. 5C/560/2012-59 uložil navrhovateľovi
povinnosť v lehote 15 dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie a za elektronické
podanie spolu vo výške 23 eur, a to v kolkoch alebo pripojeným príkazom na úhradu na účet súdu s tým,
že súdny poplatok je vyrubený podľa položky 7a a 20a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Predmetné uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca dôvodiac, že napadnuté uznesenie
neobsahuje podstatnú náležitosť, ktorou je odôvodnenie, ďalej namietal, že súdny poplatok bol
nesprávne vyrubený, nakoľko podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov, spoplatneniu podlieha
iba podanie žaloby na náhradu škody, nepodliehajú spoplatneniu ďalšie úkony vo veci samej, akosú odvolanie, dovolanie a pod. Uviedol, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu a súd nie
je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, nakoľko v prílohe
zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie

odvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímalebo
nesprávnym úradným postupom. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca zákona o súdnych poplatkoch,
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom
prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č.

286/2012 Z.z. a preto je nutné aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Žiadal napadnuté uznesenie
zrušiť bez náhrady.

Sudkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, že odvolaniu nemieni vyhovieť.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie

navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že
odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania,
teda v znení účinnom od 15. 06. 2013 do 30. 11. 2013 (ďalej len citovaného zákona), súdne poplatky

(ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na
návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v
sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania

a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012
sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po
30. septembri 2012.

Podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len

sadzobník súdnych poplatkov) je súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur.

V tejto časti je najskôr potrebné poznamenať, že do účinnosti novely Zákona o súdnych poplatkoch
vykonanej zák. č. 621/2005 Z.z., boli podľa § 4 ods. 1 písm. c) súdne konania vo veciach náhrady

škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené
od poplatku. Uvedená novela však od 01.01.2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo dôvodová
správa odôvodnila reakciou na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený
nový paušálny poplatok za žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu

verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 3.000,-Sk. Ďalšou novelou Zákona
o súdnych poplatkoch vykonanou zákonom. č. 273/2007 Z.z. účinného od 01.07.2007 bolo ust. § 4
ods. 1 doplnené o písm. k), ktorým bolo opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnymúradným postupom od poplatku zároveň s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov.
Posledná zmena v tomto smere bola uskutočnená zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorým sa zmenil Zákon o
súdnych poplatkoch s účinnosťou od 01.10.2012 a ktorým bolo z ust. § 4 ods. 1 vypustené písm. k) a v

Sadzobníku súdnych poplatkoch za položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je sadzba poplatku 20,- eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k
tejto novele na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
na súdoch. Znamená to, že po 01.10.2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od
poplatkovej povinnosti, a preto žalobcovi v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle
§ 2 ods. 1 písm. a) Zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a)
Zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach
v zmysle § 2 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto
podal dovolanie, ktorým obdobne poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) vzniká podaním

odvolania a dovolania. V tomto smere žalobcom predkladanými úvahami o tom, že k spoplatneniu
podlieha len podanie žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, a nie i ďalšie úkony vo veci samej, akým je i odvolanie,
sa odvolací súd nestotožňuje. V tejto súvislosti ďalej poznamenáva, že tieto úvahy žalobcu nielenže
sú rozporné s vyššie citovanou zákonnou úpravou, ale je ich potrebné hodnotiť ako tendenčné a

účelové, keď zákonodarca nad akúkoľvek pochybnosť v Zákone o súdnych poplatkoch za poplatníka v
odvolacom konaní označuje odvolateľa a ani poznámka k položke 7a v Sadzobníku súdnych poplatkov
jeho poplatkovú povinnosť nevylučuje, resp. neurčuje iný režim (ako napr. poznámka k položke 13,
spoločná poznámka k položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16, poznámka k položke 9, atď.). I keď tvrdenie žalobcu
o vylúčení analógie v poplatkových veciach je súladné s ustálenou judikatúrou a odvolací súd ho ani

nespochybňuje, uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči rozhodnutiu vo veci samej v konaní
o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, nedochádza k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej
povinnosti a ani k použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku. Neobstojí ani poukaz žalobcu
na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 39/2007 riešiaci právnu otázku, ktorá na daný prípad

nedopadá.

Za situácie, že v prejednávanej veci ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, začaté na návrh žalobcu
dňa 27.09.2012, t.j. pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z. a že odvolanie proti zamietajúcemu

rozsudku súdu prvého stupňa žalobca predložil dňa 03.12.2014, t.j. po jeho účinnosti, je potom potrebné
posúdiť vznik poplatkovej povinnosti žalobcu ako odvolateľa i z hľadiska prechodného ustanovenia
k úpravám účinným od 01.10.2012, a to § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch. Pri výklade tohto
ustanovenia nemôže byť sporu o tom, že zmyslom tam uvedenej úpravy je vyňať niektoré úkony alebo
konania z režimu spoplatňovania založeného zákonom č. 286/2012 Z.z. Pre danú vec je preto určujúcim

hľadiskom zaradenie úkonu, ktorý sa má spoplatniť pod niektorú z častí tejto zákonnej definície. Pri
snaheozodpovedanietejtootázkyjepotrebnésiuvedomiť,žeprávnaúpravasúdnychpoplatkovpracuje
s legislatívnou skratkou "poplatkový úkon", pod ktorú zahŕňa jednotlivé úkony alebo konania súdov
vykonávané na návrh a tiež úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry. Pretože odvolanie je
úkonom účastníka konania, je vylúčené, aby mohlo byť úkonom orgánu štátnej správy súdov alebo

prokuratúry a rovnako tak nie je ani návrhom na vykonanie určitého úkonu súdom. Z charakteru
odvolania vyplýva, že je návrhom na začatie osobitného konania a to konania odvolacieho. V súvislosti
s poplatkovou povinnosťou žalobcu za odvolanie je potom rozhodujúce, či odvolacie konanie bolo
začaté do 30.09.2012. Preukázateľne v tomto prípade odvolacie konanie začalo podaním odvolania
žalobcomdňa03.12.2014,tedažalobcovivsúvislostispodanímodvolaniavzniklapoplatkovápovinnosť.

Preto správne súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyrubil žalobcovi za podané odvolanie súdny
poplatok, aplikujúc tak platnú právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti a rovnako tak
správne stanovil i výšku súdneho poplatku v sume 20 eur v súlade s položkou 7 písm. a) Sadzobníka
súdnych poplatkov.

Vo vzťahu k poplatku vyrúbenému podľa položky 20a sadzobníka, tento poplatok bol zaradený v
sadzobníku aj v čase podania návrhu, a s účinnosťou od 1. apríla 2013 bol zmenený na vyrúbenú výšku.
Aj ohľadom tejto povinnosti odvolací súd považuje za rozhodujúce, kedy bol vykonaný tento poplatkový
úkonsúdu,pričomzospisuvyplýva,žetobolopo01.04.2013.Pretoajvtomtoprípadesúdprvéhostupňanapadnutým uznesením správne vyrubil navrhovateľovi poplatok za vyhotovenie rovnopisu odvolania
urobeného elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom, ktoré tvorí súdny spis
a rovnopisu tohto odvolania doručovaného odporcovi v sume 3 eurá podľa položky 20a Sadzobníka

súdnych poplatkov.

Reagujúc na námietku žalobcu uvádzanú v jeho odvolaní o nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia
súdu prvého stupňa, odvolací súd len dodáva, že i keď súčasťou základného práva účastníka súdneho
konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

48 ods. 2 Ústavy SR, ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je i
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, tomuto právu zodpovedá i odôvodnenie rozhodnutia, ktoré
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (porovnaj IV. ÚS 115/03). Podstatou
súdneho rozhodnutia je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv a nie prepiaty

formalizmus pri vyhotovení súdneho rozhodnutia. Hodnotiac preskúmavané uznesenie súdu prvého
stupňa vo svetle týchto záverov, odvolací súd považuje tvrdenie žalobcu o jeho nepreskúmateľnosti
za nedôvodné. Predmetné rozhodnutie totiž obsahuje zákonom požadované náležitosti podľa § 169
ods. 1 OSP a to označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci, výrok, odôvodnenie a
poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že

nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným uvedením nadpisu Odôvodnenie) tiež nad akúkoľvek
pochybnosť plynie, že súdny poplatok v sume 20 eur bol navrhovateľovi vyrubený za odvolanie, v akej
výške a podľa akého ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch (položka 7a sadzobníka) a súdny
poplatok v sume 3 eurá bol navrhovateľovi vyrúbený za vyhotovenie rovnopisu odvolania urobeného
elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom, ktoré tvorí súdny spis a rovnopisu

tohto odvolania doručovaného odporcovi, jeho výška a ustanovenie Zákona o súdnych poplatkoch
(položka 20a sadzobníka).

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže žalovaná návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.