Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, May 24, 2016

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 5C/152/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213205589
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladislav Puškáš

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2016:8213205589.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Samosudca Okresného súdu Bardejov JUDr. Vladislav Puškáš v právnej veci žalobkyne S.. H. E., nar.

XX.X.XXXX, L. X, XXX XX I., právne zastúpená JUDr. Zdeňkou Vokálovou, advokátkou, Advokátska
kancelária, Hlavná 61, 080 01 Prešov proti žalovanému Rapid life životná poisťovňa, a.s., Garbiarska 2,
040 71 Košice, IČO: 31 690 904, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, dňa 24.5.2016 takto

r o z h o d o l :

Súd z r u š u j e rozsudok Arbitrážneho súdu Košice so sídlom Alžbetina 41, Košice zo dňa 19.1.2012
sp. zn. 3C 1584/2012.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania na účet jej právnej zástupkyne vo výške

135,16 Eur, v lehote 3 dní po právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť na účet Okresného súdu Bardejov na súdnom poplatku
zo žaloby 331,50 Eur, v lehote 3 dní o právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa žalobou žiada zrušiť rozsudok Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3C 1584/2012 zo dňa
19.1.2012. Žalobu odôvodňuje tým, že rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice, s.r.o., so
sídlom: Alžbetina 41, Košice (ďalej len „rozhodcovský súd“) zo dňa 19.1.2012 sp. zn. 3C 1584/2012 jej
bola uložená povinnosť, aby do piatich dní od doručenia rozhodcovského rozsudku zaplatila žalobcovi

(v tomto konaní žalovanému) sumu vo výške 250,05 Eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 276,-
Eur na účet žalobcu (v tomto konaní žalovaného).

Žalovaný ako žalobca v rozhodcovskom konaní uviedol v žalobe, ktorou rozhodcovské konanie bolo
začaté, že právomoc rozhodcovského súdu zakladá rozhodcovská doložka uvedená v časti XV.
všeobecných poistných podmienok, v zmysle ktorých poisťovňa určila na prejednanie všetkých sporov
rozhodcovský súd.

Rozhodcovský súd v odôvodnení rozhodcovského rozsudku v rámci skúmania svojej právomoci a
príslušnosti na konanie vo veci samej okrem iného konštatuje: „Z osobitných dojednaní vyplýva, že
rozhodcovská doložka bola krytá samostatným podpisom žalovaného s tým, že tento ju nebol povinný v
rámcipoistnejzmluvyakocelkupodpísať“aže:„Žalovanýmalmožnosťzmluvnúpodmienkuneprijaťbez
toho, aby to ovplyvnilo zvyšok poistného vzťahu, mal teda faktickú možnosť úpravu časti XV. poistných
podmienok úplne vylúčiť“.

Dňa 26.11.2007 uzavreli žalobkyňa ako poistená a žalovaný ako poistiteľ poistnú zmluvu č.
XXXXXXXXXX. V zmluvnom vzťahu vystupovala žalobkyňa ako spotrebiteľ v súlade s ustanovením § 52
ods. 4 Občianskeho zákonníka a žalovaný mal postavenie dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 Občianskehozákonníka.Kzánikupoisteniadošlokudňu27.11.2011nazákladežiadostižalobkyneozrušeniepoistnej
zmluvy, pričom na tejto poistnej zmluve bol pri jej zániku prebytok 139,38 Eur.

Žalovaný si návrhom na začatie konania pred rozhodcovským súdom zo dňa 2.1.2012 uplatnil proti
žalobkyni údajný nárok na sumu 250,05 Eur titulom „osobitnej pohľadávky voči žalovanému (teraz
žalobkyni), ktorá zodpovedá nákladom poisťovne vynaloženým na uzavretie poistenia“.

Podľa žalobkyne, žalovaný mal možnosť uplatniť si (resp. špecifikovať) údajnú pohľadávku voči

žalobkyni už v čase uzavretia poistnej zmluvy dňa 26.11.2007. Tiež mal možnosť avizovať svoj údajný
dlh žalobkyni dňa 3.11.2010 pri riadnom vyúčtovaní poistného vzťahu v súvislosti so zánikom poistenia.

Žalovaný bol povinný pri uzatváraní poistných zmlúv postupovať s odbornou starostlivosťou a v jeho
záujme bolo, aby v čase uzavretia poistných zmlúv zohľadnil všetky svoje náklady. Okrem toho, žalovaný
v návrhu na začatie rozhodcovského konania ani presne nešpecifikoval, aké náklady si dodatočne

vyčíslil. Administratívne náklady žalovaného ako dodávateľa služby nemôžu byť na ťarchu žalobkyni ako
spotrebiteľovi. V prípade, ak by žalovaný túto sumu nákladov vyčíslil už pri uzatváraní poistnej zmluvy,
žalobkyňa by zrejme takú zmluvu ani vôbec nepodpísala.

Z napadnutého rozhodcovského rozsudku zo dňa 19.1.2012, sp. zn. 3C 1584/2012, str. 2 vyplýva, že

rozhodca rozhodol výlučne na základe listinných dôkazov a ničím nepodložených tvrdení žalovaného o
jeho údajných nešpecifických nákladoch vzniknutých v súvislosti s uzavretím poistnej zmluvy. Žalobkyni
týmto postupom bolo odňaté právo konať pred súdom zaručené v Ústave SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v Občianskom súdnom poriadku. Arbitrážny súd
v Košiciach nevykonal vo veci žiadne dokazovanie, nepredvolal žalobkyňu ako účastníka konania,

ani jej neoznámil termín rozhodovania a neumožnil jej tak riadne si obrániť svoje práva. Nemožno
sa stotožniť s konštatovaním žalovaného o totožnosti konania pred všeobecným súdom (vydanie
platobného rozkazu) a konaním pred rozhodcovským súdom (vydanie rozhodcovského rozsudku),
pretože procesné postavenie účastníkov je v jednotlivých konaniach diametrálne odlišné (rozdiel vo
výške súdnych poplatkov, v oslobodení od súdnych poplatkov, v lehote na podanie odporu, povinnosť

všeobecného súdu ex offo skúmať existenciu neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve atď. ...).

Z poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 26.11.2007 jednoznačne vyplýva, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu uzavretú medzi žalobkyňou a žalovaným. Podanie tejto žaloby žalobkyňa odôvodňuje
ustanovením § 40 ods. 1 písm. j/ zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní a ustanovením § 41 ods.

1 uvedeného zákona. Žalobkyňa napadnutý rozhodcovský rozsudok prevzala dňa 18.6.2013.

Žalobkyňa namieta, že rozhodcovská doložka, ktorá tvorí súčasť poistnej zmluvy (Všeobecné poistné
podmienky pre poistenie zjednávané Prvou československou poisťovňou Rapid, a.s. - XV. časť -
Rozhodcovské konania), je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká je neplatná, čím došlo k

porušeniu jej práv ako spotrebiteľky. Na základe tejto doložky došlo k vydaniu rozsudku rozhodcovského
súdu, aj keď k tomu nemalo dôjsť, pretože rozhodcovská doložka nebola platne uzavretá a právomoc
rozhodcovského súdu nebola daná.

Platné dohodnutie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je možné len individuálne (§ 53 ods.

1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka). V danom prípade tomu tak nebolo, pretože rozhodcovská doložka
tu tvorí súčasť poistnej zmluvy. To platí aj napriek tomu, že v poslednej časti všeobecných poistných
podmienok (osobitné zmluvné dojednanie č. 01/2007) je obsiahnutá možnosť, že žalobkyňa opätovne
súhlasila s riešením prípadných vzniknutých sporov pred rozhodcom. S poukazom na ustanovenia § 53
ods. 4 písm. r/ a ods. 5 Občianskeho zákonníka je tak rozhodcovská doložka neplatná.

V ďalšej časti svojej žaloby žalobkyňa poukazuje na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v
uznesení zo dňa 21.3.2012 sp. zn. 6Cdo 3/2013 a sp. zn. 4Cdo 41/2012. Z konštatovanej judikatúry NS
SR podľa žalobkyne vyplýva, že:
- dojednania rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách spôsobujú značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a sú považované za neprijateľné;
- rozhodcovská doložka vo svojich dôsledkoch predstavuje veľmi výrazný zásah do práv a povinností
medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Nie súd, ale rozhodca rozhodne o právach a právom chránenýchzáujmoch. Ak je rozhodcovská doložka súčasťou štandardných zmluvných podmienok, vzniká
nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť.

Súdy SR už svojou judikatúrou ustálili, že rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné a to pre hrubý rozpor s dobrými mravmi. Na svoje tvrdenie žalobkyňa ako príklad uvádza
rozhodnutie KS v Prešove z 31.5.2011 sp. zn. 20CoE 24/2011, uznesenie KS v Banskej Bystrici z
24.2.2011 sp. zn. 17CoE 47/2011, rozhodnutie NS SR zo dňa 28.6.2012 sp. zn. 4Cdo 195/2011,
rozhodnutie OS v Spišskej Novej Vsi zo dňa 4.4.2012 č. k. 4C 57/2010-409, uznesenie ÚS SR sp. zn.

IV. ÚS 55/2011-19 a nález ÚS SR sp. zn. ÚS SR 60/2011. V zhode so závermi týchto rozhodnutí sú
tiež závery Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách zverejnené na webovej
stránke MS SR.

Z citovaných rozhodnutí vyplýva, že rozhodcovská doložka, ktorá je uvedená aj v predmetnej poistnej
zmluve, bola súdmi uznaná za neprijateľnú podmienku a teda za neplatnú. Žalovaný sa však napriek

tomu nezdržal jej používania v zmysle ustanovenia § 53a ods. 4 Občianskeho zákonníka, čím
porušil svoju zákonnú povinnosť. Ide pritom o spory, kde osoba žalovaného je identická ako v tomto
prípade a meritom je práve posúdenie platnosti tej istej rozhodcovskej doložky. Nedostatok právomoci
rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od platnosti rozhodcovskej doložky má v spotrebiteľskej veci za
následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.

Žalobkyňa v žalobe spolu s návrhom na zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu podala aj návrh na
odklad jeho vykonateľnosti v zmysle ustanovenia § 40 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní a to na
čas do rozhodnutia vo veci samej.

Súd o návrhu žalobkyne na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku rozhodol uznesením zo
dňa 23.6.2014 č. k. 5C 152/2013-49 tak, že vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu
Košice sp. zn. 3C 1584/2012 zo dňa 19.1.2012 odložil do právoplatného skončenia konania tohto súdu
vedeného pod sp. zn. 5C 152/2013. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove svojim uznesením
zo dňa 30.9.2015 č. k. 13Co 170/2015-162 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Uznesením Okresného súdu Bardejov zo dňa 20.1.2015 č. k. 5C 152/2013-86, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 24.3.2015 bol zamietnutý návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného
skončenia konania vedeného pred Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 382/2013,
Rvp 5052/2012.

Žalovaný v replike na žalobu žalobkyne uviedol, že napadnutý rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho
súdu Košice bol vydaný v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v skrátenom
konaní a na základe podkladov predložených žalovaným ako žalobcom (postupom obdobným ako v
konaní pred všeobecným súdom pri vydávaní platobného rozkazu). Prípadným včas podaným odporom

zo strany žalobkyne by došlo k jeho automatickému zrušeniu, informácia, či bol podaný odpor, v žalobe
od žalobkyne absentuje. Túto skutočnosť však považuje žalovaný za právne významnú, lebo v prípade
podania odporu žalobkyňou je prednosť kompetencie rozhodcovského súdu pred súdom všeobecným
daná zo zákona a všeobecný súd by nemal založenú príslušnosť v takom spore konať a rozhodovať pre
absenciu predmetu konania. K svojmu záveru poukazuje na ustanovenia § 35 a §

40 zákona o rozhodcovskom konaní.

Podaná žaloba neodkazuje na konkrétne v zákone o rozhodcovskom konaní uvedené dôvody, aj
keď zákon o rozhodcovskom konaní výslovne a taxatívne stanovuje dôvody, pre ktoré je možné
rozhodcovský rozsudok zrušiť, resp. domáhať sa jeho zrušenia. Žaloba žalobkyne je tak neúplná a

absentujú v nej zákonné náležitosti.

Lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku určená v ustanovení § 41
ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní je lehotou prekluzívnou. To mimo iného znamená, že v riadne
a včas podanej žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku musí žalobca uviesť aj dôvody, pre ktoré

sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku, pričom vzhľadom na zákonom stanovenú prekluzívnu
lehotu na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku sa na iné, neskôr podané žaloby či
doplnenia žaloby a nové dôvody nemôže prihliadať, keďže nie sú uvedené vo včas podanej žalobe.Žalovaný na podporu svojich záverov poukázal na uznesenie NS SR z 27. februára 2012, sp. zn. 4Cdo
144/2011.

Žalobkyňou navrhovaný žalobný návrh je neúplný z hľadiska § 79 (najmä nedostatok v podobe
neúplného a ešte aj na dôvažok nepravdivého opísania rozhodujúcich skutočností potvrdzujúcich ňou
tvrdený údajný nárok na zrušenie rozhodcovského rozsudku) a neurčitý z hľadiska zák. č. 244/2002 Z.z.
§ 40 a najmä § 43 zákona je najmä petit obsiahnutý v žalobnom návrhu.

Neurčitý výrok rozhodnutia súdu na základe neurčitého petitu, ktorý je obsiahnutý v žalobnom návrhu
žalobkyne a ktorý bol aj je v dispozičnej právomoci žalobkyne je spôsobilý narušiť právne istoty
žalovaného, pretože navodzuje stav právnej neistoty v otázke, ktorý súd bude vecne príslušný na
rozhodnutiepoprípadnomzrušenírozhodcovskéhorozsudkuvoveci,ktorábolameritomsporuriešeným
pôvodne rozhodcovským rozsudkom. Súd je pri výroku rozhodnutia viazaný petitom žalobcu. Vzhľadom
na prekluzívnu lehotu danú § 41 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. je neprípustné, aby zmena návrhu žaloby

v časti petitu bola pripustená súdom po uplynutí tejto lehoty. Samotnú prekluzívnu lehotu za žiadnych
okolností nie je možné predĺžiť. Z dôvodu, že petit navrhnutý žalobcom je neurčitý, žalovaný navrhuje
žalobu žalobkyne v plnom rozsahu zamietnuť.

V ďalšej časti svojho rozsiahleho vyjadrenia žalovaný namieta tvrdenie žalobkyne o spotrebiteľskom

charaktere sporu tvrdiac, že vec je sporom o zrušenie rozhodcovského rozsudku, v ktorom už nejde
primárne o spor medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ale o vecné preskúmanie postupu rozhodcovského
súdu, v dôsledku čoho by žalobkyňa ako spotrebiteľka mala byť oslobodená od súdnych poplatkov a
na podporu svojho tvrdenia poukázal okrem iného na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
vo veci sp. zn. 15Co 145/2011 a ďalšie. Podľa žalovaného, ak by súd konal bez splnenia poplatkovej

povinnostižalobkyňouatedaibezsplneniavšetkýchprocesnýchpodmienokvzmysleustanovenia§103
anásl.O.s.p.,dôjdenielenkporušeniuprincípurovnakéhopostaveniaúčastníkovkonaniavobčianskom
súdnom konaní vyjadreného v § 18 O.s.p., ale najmä k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Žalovaný má výhrady k tej časti žaloby žalobkyne, v ktorej žalobkyňa na podporu svojich tvrdení a

záverov argumentuje konštatnou judikatúrou súdov Slovenskej republiky. Rozoberajúc jednotlivé závery
súdov v rozhodnutiach, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva, žiada, aby súd dôsledne zvážil, či citovanie tzv.
domnelej judikatúry (vecných záverov neústavne a za porušenia práv účastníka konania vyvodených v
procesných rozhodnutiach) zo strany žalobkyne napĺňa povinnosť jej uloženú v súvislosti s predpísaným
obsahom žaloby - opísať pravdivo skutočnosti a navrhnúť dôkazy, ktoré opodstatňujú ňou tvrdený nárok,

ktorý je predmetom konania.

V konaní sa žalovaný dovoláva priameho účinku Smernice 93/13/EHS z hľadiska aplikácia jej 19-teho
odstavca na poistnú zmluvu, a to pre neúplnú implementáciu Smernice do právneho poriadku SR. V
tejto súvislosti poukazuje na Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 499/2012 a I. ÚS 255/2010, vyjadrenie

Národnej banky Slovenska, podľa ktorej zámerom Smernice 93/13/EHS nie je posudzovať podľa nej
podmienky obsiahnuté v poistných zmluvách, pokiaľ tieto vchádzajú do kalkulácie poistného, čo sa v
prípade využitia rozhodcovských konaní poisťovňami na základe rozhodcovských doložiek, nepochybne
aj deje.

Dojednanie rozhodcovskej doložky v konkrétnom prípade bolo výsledkom slobodného rozhodnutia
žalobkyne, nešlo ani o neprijateľnú podmienku, keďže žalobkyňa mohla túto podmienku individuálne
ovplyvniť (aj vylúčiť, a to nepodpisovaním osobitných zmluvných dojednaní) bez toho, aby tým bol
ovplyvnený zvyšok poistného vzťahu a dojednanie rozhodcovskej doložky bolo plne v súlade s právnymi
predpismi Slovenskej republiky.

Tým, že obe zmluvné strany prejavili vôľu uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, došlo k individuálnemu
dojednaniu tejto zmluvnej podmienky. Právnym dôsledkom takejto dohody zmluvných strán je, že
nemôže byť táto časť zmluvy považovaná za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a nemôže byť teda označená za neplatnú podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom na to, žalovaný má jednoznačne za preukázané, že text „rozhodcovská doložka“ uvedený v
časti XV. Všeobecných poistných podmienok bol „Osobitnými zmluvnými dojednaniami“ dohodnutý ako
individuálna zmluvná podmienka, čo vylučuje, aby bola považovaná za neprijateľnú, a teda neplatnú
podmienku.Osobitné zmluvné dojednania sú samostatné a oddeliteľné od poistnej zmluvy a oddelené jednoznačne
od všeobecných poistných podmienok. Osobitné zmluvné dojednania platia iba v prípade ich osobitného

podpísania obomi zmluvnými stranami, čo vyplýva z ich textu. Bod v nich označený výslovne ako
„rozhodcovská doložka“ odkazuje na XV. časť všeobecných poistných podmienok. Ide o vonkajší odkaz
jedného právneho úkonu (už podľa názvu „osobitného“, teda iného), na časť textu iného právneho úkonu
(uzatvorenie poistnej zmluvy, ktorej súčasťou sú všeobecné poistné podmienky), len to, že „Osobitné
zmluvné dojednania“ odkazujú na časť textu všeobecných poistných podmienok nemôže znamenať,

že tieto osobitné zmluvné dojednania nie sú samostatné, oddeliteľné od zvyšku poistného vzťahu. Je
evidentné, že pokiaľ by osobitné zmluvné dojednania neboli bývali podpísané, poistná zmluva (spolu so
všeobecnými poistnými podmienkami) by existovala.

Následným písomným podaním zo dňa 30.11.2015 žalovaný reagoval na novelu exekučného poriadku
(zákonč.233/1995Z.z.)zákonomčíslo335/2014Z.z.,ktorýmza§243cbolovloženénovéustanovenie§

243d účinné od 1.1.2015, v zmysle ktorého exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného
predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto
zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie
na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania

zaväzovať. Z uvedeného ustanovenia žalovaný vyvodzuje záver, podľa ktorého v dôsledku aplikácie
dispozície tejto právnej normy danej v § 243d exekučného poriadku sa právne postavenie účastníkov
tohto súdneho konania obnovilo do stavu pred vydaním rozhodcovského rozsudku - žalobkyňa
nie je viazaná povinnosťou založenou rozhodcovským rozsudkom a žalovaný nemôže uplatňovať
nárok mu rozhodcovským rozsudkom priznaný. Novela exekučného poriadku anuluje právoplatnosť

rozhodcovského rozsudku. Dôsledkom uvedeného je, že obe strany konania bez vlastného zavinenia,
resp. pričinenia sú objektívne bez právneho záujmu na výsledku konania (na meritórnom rozhodnutí).
Žalovaný z uvedeného dôvodu navrhuje, aby súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku zamietol.
V dôsledku právnej skutočnosti uvedenej v citovanom ustanovení § 243d exekučného poriadku došlo
k tomu, že aktuálne právne postavenie účastníkov tohto konania sa ani v dôsledku prípadného

meritórneho rozhodnutia nijak následne nemôže zmeniť. Zo strany súdu by šlo iba o akademické
rozhodovanie.

Podľa žalovaného odpadla vecná legitimáci0a účastníkov konania a súd je povinný s prihliadnutím ku
rozhodnutiu NS SR sp. zn. 6Cdo 214/2011, pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie zamietnuť žalobu,

pretože pre rozhodnutie vo veci samej je podľa § 154 ods. 1 O.s.p. rozhodujúci skutkový stav ku dňu
vynesenia rozhodnutia.

Uplatneniu ustanovenia § 243d Exekučného poriadku nebráni, podľa žalovaného ani prechodné
ustanovenie O.s.p. - § 372w. Už zo systematického umiestnenia § 372w v čl. II. zák. č. 335/2014 vyplýva,

že sa dotýka len zmien v O.s.p. a z dikcie normy „prerokujú a dokončia súdy príslušné na konanie
podľa doterajších predpisov“, aj to, že ide konkrétne o usmernenie ku aplikácii § 88 ods. 2 tohto zákona.
Všetky pochybnosti v tomto smere odstraňuje dôvodová správa k uvedenému zákonu, kde sa v časti
k čl. II. (posledná veta) uvádza: „V súvislosti so zmenou výlučnej miestnej príslušnosti sa zavádza aj
nové prechodné ustanovenie“. Súd o aplikácii § 243d exekučného poriadku, ktorá je hmotnoprávnou

normou, na rozhodcovský rozsudok, o zrušenie ktorého ide v konaní, môže rozhodnúť len na základe
interpretácie tejto právnej normy, pričom nie je a nemôže byť v tomto obmedzený procesnoprávnou
normou. Len na margo niekedy používanej „právnej argumentácie“, podľa ktorej u žalobcu v obdobných
prípadoch existuje „právny záujem“ na následnom meritórnom vyriešení sporu riešeného samotným
rozhodcovským rozsudkom, uvádza, že cieľom súdneho konania je odstránenie stavu právnej neistoty

medzi účastníkmi súdneho konania a teda nie je a ani nemôže byť jeho legitímnym právnym záujmom
snaha vyvolať nový spor.

Ak mala v čase podania žaloby žalobkyňa problém s rozhodcovským rozsudkom ten, že sa obávala
jeho vynucovania zo strany žalovaného, v súčasnosti pre zmenu právnej úpravy už tento problém mať

nemôže. Podstatu konfliktu, ktorý priviedol žalobkyňu pred súd, vyriešil zákon. Súdne konanie o zrušenie
rozhodcovského rozsudku preto stratilo opodstatnenie. Na ďalšom vedení tohto konania nemôže mať
žalobkyňa žiaden právny záujem. Dôvod viesť súdny spor odpadol, lebo účinky rozhodcovského
rozsudku boli vo vzťahu ku žalobkyni odstránené zákonom. Ďalšie vedenie súdneho konania jenehospodárne, už len akademické a bez praktického významu. Za predpokladu, že žalobkyňa nevezme
žalobu späť, navrhuje súdu, jej žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Zároveň žalovaný
predložil rozsudky Okresného súdu Bardejov, ktorými bolo rozhodnuté v zmysle jeho návrhu (rozsudky

Okresného súdu Bardejov zo dňa 10.9.2015 č. k. 4C 152/2013-219, zo dňa 24.8.2015 č. k. 4C
153/2013-181 a zo dňa 14.10.2015 č.k. 4C 154/2013-206).

Žalovaný poukazuje na niekoľko súdnych rozhodnutí ďalších súdov Slovenskej republiky (napríklad
rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 11.6.2015 č.k. 40C 258/2012-261 a iné, ktorých zoznam

žalovaný uvádza na strane 3 jeho písomného podania zo dňa 25.4.2016, ktoré však súdu nepredložil,
aj keď mali tvoriť, podľa textu podania, prílohu jeho podania). Žalovaným označené rozhodnutia, sú
podľa žalovaného obsahovo v súlade s najnovšou judikatúrou Súdneho dvora EÚ v oblasti skúmania
rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách z pohľadu neprijateľnosti zmluvných podmienok,
napríklad rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-342/2013 z 3. apríla 2014, ktoré je priamo
aplikovateľné na predmetné konanie.

NanoveluExekučnéhoporiadkuvpodobeustanovenia§243dvosvojompísomnomvyjadreníreagovala
aj žalobkyňa. Vyslovila v ňom stanovisko, že aj keď rozhodcovský rozsudok novelizáciou exekučného
poriadku stratil záväznosť, nedošlo ale k jeho zrušeniu takým spôsobom a s takými následkami, ako to
upravuje a predpokladá zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a Občiansky súdny poriadok,

a teda v žiadnom prípade nemožno hovoriť o strate právneho záujmu na rozhodnutí vo veci, a to nielen
na strane žalobkyne, ale rovnako na strane žalovaného.

S poukazom na ustanovenie § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, v prípade zrušenia
rozhodcovského rozsudku z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky tak, ako je tomu v

prejednávanom prípade, musí zo zákona všeobecný súd pokračovať v konaní v rozsahu žaloby
podanej na rozhodcovský súd. Rozhodnutie o zrušení rozhodcovského rozsudku teda nie je konečným
rozhodnutím súdu a taktiež nezáväznosť rozhodcovského rozsudku nie je jediný cieľ žalobcu v konaní
o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Základným cieľom celého procesu, ktorý je iniciovaný podaním
žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je rozhodnutie o tom, či žalobca má voči žalovanému

pohľadávku, alebo nie. Túto otázku ustanovenie § 243d Exekučného poriadku nijako nevyriešilo a
ani neodstránilo neistotu v právnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Obdobné závery, podľa
žalobkyne, boli prezentované aj v Bulletine Slovenskej advokácie č. 5/2015.

Na podporu svojich záverov žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Okresného súdu Spišská Nová Ves

vydané v konaní vedenom pod sp. zn. 7C 158/2013, ktorý rozsudkom zo dňa 29.6.2015
v obdobnej veci rozhodol tak, že napriek novele Exekučného poriadku vec prejednal a rozhodcovský
rozsudok zrušil, a to s odkazom na ustanovenie § 372w O.s.p. V ďalšej časti svojho vyjadrenia žalobkyňa
poukázala na ďalšie rozhodnutia vydané po 31.3.2015, ktoré zrušili rozhodcovské rozsudky, prípadne
ako odvolacie súdy tieto rozhodnutia o zrušení potvrdili, napríklad rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad

Hronom sp. zn. 5C 205/2014, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co 405/2014,
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8C 159/2013 a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 8C 73/2013.

Žalobkyňa poukázala na potrebu prioritne uplatniť najmä výklad podľa zmyslu a účelu zákona a to s

poukazom na Nález Ústavného súdu SR z 23. mája 2013 č. k. IV. ÚS 71/2013-36, z ktorého citovala:
„k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a
to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a
účelu zákona“. Prijatie zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, z ktorého vzišla aj novela Exekučného poriadku, malo v prvom rade za

cieľ predísť takému postupu, pri ktorom dodávateľ získava vykonateľný exekučný titul na neexistujúcu
pohľadávku prostredníctvom ním vybraného, alebo dokonca vlastného rozhodcovského súdu a mimo
kontroly štátu a princípu ochrany spotrebiteľa. Na potvrdenie týchto záverov poukazuje na rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12Co 195/2015 zo dňa 3.3.2015 a taktiež rozsudok Okresného súdu
Prešov sp. zn. 12C 186/2013 zo dňa 15.3.2016.

V súlade s ustanovením § 115 ods. 1 O.s.p. súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie, na ktoré
predvolal žalobkyňu, jej právnu zástupkyňu a žalovaného. Žalobkyňa ani jej právna zástupkyňa sa
na pojednávanie nedostavili, aj keď na pojednávanie boli riadne a včas predvolaní, lebo žalobkyňatermín pojednávania vzala na vedomie na predchádzajúcom pojednávaní dňa 26.4.2016 a jej právnej
zástupkyni predvolanie na pojednávanie bolo doručené dňa 3.5.2016. Žalobkyňa i jej právna zástupkyňa
svoju neúčasť na pojednávaní písomne ospravedlnili s tým, že súhlasia s prejednaním veci v ich

neprítomnosti a žalobkyňa na podanej žalobe trvá. Na pojednávanie sa nedostavil ani žalovaný, aj keď
bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný, lebo predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 2.5.2016,
pričom svoju neúčasť neospravedlnil.

Súd vec prejednal v neprítomnosti žalobkyne, jej právnej zástupkyne i žalovaného, lebo predvolanie

na pojednávanie im bolo riadne a v lehote podľa § 115 ods. 2 O.s.p. doručené, žalobkyňa a
jej právna zástupkyňa s prejednaním veci v ich neprítomnosti výslovne súhlasili a žalovaný svoju
neúčasť neospravedlnil. Pre prejednanie veci v neprítomnosti účastníkov konania a právnej zástupkyne
žalobkyne boli tak splnené podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

Oboznámením sa s poistnou zmluvou zo dňa 26.11.2007 uzavretou medzi žalobkyňou a žalovaným

spolu so všeobecnými poistnými podmienkami, spisom Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3C 1584/2012,
vyjadreniami žalovaného a žalobkyne a k nim pripojenými rozhodnutiami súdov, inými v spise
pripojenými listinnými dôkazmi zistil tento skutkový stav:

Rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice zo dňa 19.1.2012 sp. zn. 3C 1584/2012 bola na základe návrhu

žalobcu (v tomto konaní žalovaného) uložená žalovanej (v tomto konaní žalobkyňa) povinnosť do piatich
dní od doručenia rozhodcovského rozsudku zaplatiť žalobcovi (v tomto konaní žalovanému) peňažnú
sumu 250,05 Eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 276,- Eur.

Z dôvodov rozsudku vyplýva, že rozhodcovské konanie bolo začaté žalobou podanou žalobcom (v

tomto konaní žalovaným) dňa 4.1.2012, s návrhom, aby rozhodcovský súd rozhodol v skrátenom konaní
podľa § 29a Rokovacieho poriadku Arbitrážneho súdu Košice o pohľadávke žalobcu (v tomto konaní
žalovaného) voči žalovanej (v tomto konaní žalobkyne), ktorá pozostáva z nezaplatenej pohľadávky
podľa časti XVII. poistných podmienok. Pohľadávka uplatnená v konaní mala vzniknúť z poistenia
uzatvoreného dňa 26.11.2007 medzi žalobcom a žalovanou (v tomto konaní žalovaným a žalobkyňou),

poistnou zmluvou číslo: XXXXXXXXX.

Pri skúmaní právomoci a príslušnosti na konanie vo veci samej rozhodcovský súd zistil, že podľa
písomného poverenia žalobcu (v tomto konaní žalovaného) zo dňa 1.1.2009, resp. časti XV.
predložených poistných podmienok vyplýva určenie Arbitrážneho súdu Košice na prejednanie všetkých

sporov poisťovne (žalovaný). Z osobitných dojednaní vyplýva, že rozhodcovská doložka bola krytá
samostatným podpisom žalovaného (v tomto konaní žalobkyne) s tým, že tento ju nebol povinný v
rámci poistnej zmluvy ako celku podpísať. Žalovanému (žalobkyni v tomto konaní) bola daná možnosť
vylúčiť dojednanie o rozhodcovskom súde, čo podľa názoru rozhodcovského súdu činí rozhodcovskú
doložku platnou aj z pohľadu ustanovenia § 52 a násl. Občianskeho zákonníka. Z doložených listín,

najmú poistných podmienok žalobcu (v tomto konaní žalovaného) a osobitných zmluvných dojednaní k
týmto podmienkam mal rozhodcovský súd za preukázané, že účastníci spolu uzavreli platnú písomnú
rozhodcovskú doložku. Arbitrážny súd Košice je tak orgánom príslušným vo veci konať a rozhodnúť.

Žalobkyňa podanou žalobou na súde sa domáha zrušenia tohto rozhodcovského rozsudku. Podanie

žaloby žalobkyňa odôvodňuje ustanovením § 40 ods. 1 písm. j/ zákona číslo 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní. Žalobkyňa pritom namieta, že rozhodcovská doložka, ktorá tvorí súčasť poistnej
zmluvyanaktorejžalovanýirozhodcovskýsúdzaložiliprávomocrozhodcovskéhosúdu,jeneprijateľnou
zmluvnou podmienkou a ako taká je neplatná, čím došlo k porušeniu jej práv ako spotrebiteľky, lebo pre
neplatnosť rozhodcovskej doložky nebola daná právomoc rozhodcovského súdu.

Žalovaný dôvody pre zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu popiera. Naviac vo svojich písomných
podaniach súdu doručených po 1.1.2015 poukazuje na novelizáciu zákona číslo 233/1995 Z.z.
(Exekučný poriadok) vykonanú zákonom č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní,
ktorým do Exekučného poriadku bolo zaradené nové ustanovenie a to ustanovenie § 243d platné a

účinné od 1.1.2015, z ktorého vyvodzuje záver, podľa ktorého v dôsledku aplikácie § 243d Exekučného
poriadku na rozhodcovský rozsudok, ktorý žalobkyňa podanou žalobou žiada zrušiť, prestáva tento
rozsudok účastníkov zaväzovať, lebo toto ustanovenie Exekučného poriadku anuluje právoplatnosť
tohto rozhodcovského rozsudku. Obe strany konania bez vlastného pričinenia sú tak objektívnebez právneho záujmu na výsledku konania (na meritórnom rozhodnutí). Aktuálne právne postavenie
účastníkov konania sa ani v dôsledku prípadného meritórneho rozhodnutia súdu, nijak následne nemôže
zmeniť.

Podľa§243dzák.č.233/1995Z.z.(Exekučnýporiadok)exekučnékonanienapodkladerozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu, 4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov
od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote

nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov
rozhodcovského konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené
na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je
spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, 4ead) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015,
sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Súd akceptuje tvrdenie žalovaného, že po začatí tohto konania došlo nezávisle od vôle účastníkov
konania k takej právne významnej skutočnosti, ktorá má zásadný význam pre možnosť žalovaného
domáhať sa voči žalobkyni splnenia povinnosti uloženej jej napadnutým rozhodcovským rozsudkom
a v prípade, ak žalobkyňa jej uloženú povinnosť dobrovoľne nesplní, splnenie povinnosti vynútiť v
exekučnomkonaní.Žalovanýnávrhnavykonanieexekúcie,vktorejbyexekučnýmtitulombolnapadnutý

rozhodcovský rozsudok nepodal, a tak nemôžu byť pochybnosti o tom, že v zmysle ustanovenia § 243d
Exekučného poriadku, na základe prípadného návrhu žalovaného na vykonanie exekúcie, nemožno
udeliť poverenie na vykonanie exekúcie, pre vykonanie ktorej by bol exekučným titulom žalobkyňou
napadnutý rozhodcovský rozsudok, lebo toto rozhodcovské rozhodnutie prestalo oboch účastníkov
konania zaväzovať. Tento účinok ustanovenia § 243d Exekučného poriadku na napadnutý rozhodcovský

rozsudok nie je sporný ani pre žalobkyňu, ako to vyplýva z písomného vyjadrenia žalobkyne zo
dňa 25.4.2016. Napriek tomu žalobkyňa trvá na svojej žalobe a napadnutý rozhodcovský rozsudok
žiada zrušiť. Vyslovila názor, že rozhodcovský rozsudok, ktorý novelizáciou exekučného poriadku
stratil záväznosť, nedošlo k jeho zrušeniu takým spôsobom a s takými následkami ako to upravuje a
predpokladá zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok, preto v žiadnom prípade nemožno hovoriť o strate právneho záujmu na rozhodnutí vo veci,
a to nielen na strane žalobkyne, ale rovnako na strane žalovaného. Základným cieľom celého procesu
iniciovaného podaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je rozhodnutie o tom, či žalovaný
(v rozhodcovskom konaní žalobca) má voči žalobkyni (v rozhodcovskom konaní žalovaná) pohľadávku,
ktorú otázku ustanovenie § 243d Exekučného poriadku nerieši.

Pre zaujatie stanoviska k takto protichodne prezentovaným stanoviskám účastníkov konania je nutné
prioritne zistiť, či spor iniciovaný žalobou žalobkyne je sporom medzi spotrebiteľom a dodávateľom a
teda sporom spotrebiteľským alebo nie.

V prejednávanej veci predmetom konania je zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu neplatného
dojednania rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným. Poistná
zmluva je upravená v ustanovení § 788 a násl. Občianskeho zákonníka a svojim charakterom ide o
typickú spotrebiteľskú zmluvu. Ide tak o spor medzi spotrebiteľom a dodávateľom tak, ako ich definuje
ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka. Spor medzi spotrebiteľom a dodávateľom svoj spotrebiteľský

charakter nemôže stratiť ani v prípade ako je to v danej veci, lebo aj základom sporu v tejto konkrétnej
veci je spotrebiteľská zmluva, ktorou bol založený zmluvný vzťah, z ktorého vznikol tento spor. Naviac,
ako to správne naznačuje aj žalobkyňa vo svojom písomnom stanovisku, cieľom žaloby žalobkyne nie
je len zrušenie rozhodnutia rozhodcovského súdu, ale zistenie, či je daná pohľadávka žalovaného voči
žalobkyni, teda pohľadávka dodávateľa voči spotrebiteľke, ktorej základom by bol zmluvný vzťah nimi

založený poistnou zmluvou, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou.

V dôsledku uvedeného je nutné odmietnuť tvrdenie žalovaného, že žaloba o zrušenie rozhodcovského
rozsudku v tejto veci nie je spotrebiteľským sporom, rovnako tak ako jeho záver, že žalobkyňa nie je v
tomto konaní oslobodená podľa § 4 ods. 2 písm. za/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Podľa § 372w O.s.p. spory o neplatnosť spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a o zrušenie
rozhodcovského rozsudku v spore spĺňajúcom podmienky podľa osobitného predpisu, 10b) o ktorých sazačalo konať na súde a ktoré sa do 1. januára 2015 právoplatne neskončili, prerokujú a dokončia súdy
príslušné na konanie podľa doterajších predpisov.

Konanie v prejednávanej veci bolo začaté žalobou žalobkyne, súdu doručenou dňa 16.7.2013, teda
pred 1. januárom 2015 a keďže ide o spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, pod ktorým
a v tom nemožno pochybovať, je nutné rozumieť zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,
je nutné ho prerokovať a dokončiť podľa doterajších predpisov, t. j. predpisov v znení do 1.1.2015.
Výkladom tohto prechodného ustanovenia nemožno pritom dôjsť k inému záveru, než že termínom

„podľa doterajších predpisov“ nie je možné rozumieť iba procesný predpis upravujúci konanie na súde,
konkrétne Občiansky súdny poriadok, ako ho mylne vykladá žalovaný, pokiaľ s odkazom na dôvodovú
správu tvrdí, že toto prechodné ustanovenie upravuje iba miestnu príslušnosť súdov (§ 88 ods. 2 O.s.p.),
ale aj iné procesnoprávne predpisy, včítane zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní i zákona
č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok). Už z tohto dôvodu, je podľa názoru súdu potrebné vec prejednať
a meritórne rozhodnúť, pokiaľ žalobca, ako v tomto prípade žalobkyňa, na prejednaní veci a meritórnom

rozhodnutí v zmysle zrušenia rozhodcovského rozsudku trvá.

Praktickým a právnym dôsledkom ustanovenia § 243d zák. č. 233/1995 Z.z. je, že rozhodcovské
rozhodnutie vydané pred 1.1.2015, ktoré nebolo dané na exekúciu do 31.3.2015, prestáva účastníkov
konania zaväzovať a po tomto termíne nemôže slúžiť ako exekučný titul. To však neznamená, že

pokračovanie v konaní je nehospodárne, už len akademické a bez praktického významu, ako to tvrdí
žalovaný.

Rozhodcovský rozsudok ustanovením § 243d Exekučného poriadku, ani žiadnym iným ustanovením
všeobecne záväzného právneho predpisu nebol formálne zrušený. Legislatívna úprava v citovanom

zákonnom ustanovení smeruje iba k strate záväznosti rozhodcovských rozsudkov. Neexistuje preto
žiadna legálna prekážka na to, aby v sporovom konaní na základe riadne podanej žaloby súd preskúmal
danosť zákonných podmienok na jeho vyhlásenie.

V tomto smere javí sa ako zmysluplná aj argumentácia žalobkyne, že cieľom podania žaloby nie je iba

dosiahnuť zrušenie rozhodcovského rozsudku. V zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 Zák. o rozhodcovskom
konaní (zákon č. 244/2002) ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov neplatnosti rozhodcovskej
zmluvy, ako je tomu v prejednávanom prípade, musí zo zákona všeobecný súd pokračovať v konaní v
rozsahu žaloby podanej na rozhodcovský súd. Rozhodnutie o zrušení rozhodcovského rozsudku teda
nie je jediný cieľ žalobcu v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Základným cieľom celého

procesu, ktorý je iniciovaný podaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je, zjednodušene
povedané, rozhodnutie o tom, či žalobca má voči žalovanému pohľadávku, alebo nie. Túto otázku
ustanovenie § 243d Exekučného poriadku nijako nevyriešilo a ani neodstránilo neistotu v právnom
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným.

S týmito závermi sa súd v plnom rozsahu stotožňuje, pričom dodáva, že k rovnakým záverom dospeli
aj iné súdy vo veciach, v ktorých sa žalobca domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku práve voči
identickému žalovanému, tak napríklad Okresný súd Stará Ľubovňa v rozsudku zo dňa 29.9.2015 č.
k. 5C 6/2013-220, ktorý na odvolanie žalovaného bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove
zo dňa 28.4.2016 sp. zn. 17Co 46/2016, či Okresný súd Prešov v rozsudku zo dňa 3.6.2015 č.

k. 8C 164/2013-173 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 3.3.2016 č. k. 12Co
195/2015-218, na ktoré sa odvoláva aj žalobkyňa.

Na strane druhej nemožno akceptovať závery niektorých súdov o vplyve ustanovenia §
243d Exekučného poriadku na možnosť spotrebiteľa domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku

po 1.1.2015, resp. po 31.3.2015 tak, ako boli prezentované v rozsudkoch, napríklad
Okresného súdu Bardejov zo dňa 10.9.2015 č.k. 4C 152/2013-219, zo dňa 24.8.2015 č.k. 4C
153/2013-181, zo dňa 14.10.2015 č.k. 4C 154/2013 a ďalšie, na ktoré sa žalovaný odvoláva pri svojej
argumentácii, že doplnením ustanovenia § 243d do Exekučného poriadku odpadol dôvod viesť súdny
spor (viď vyjadrenie žalovaného zo dňa 25.4.2016).

Vychádzajúc z výslovne citovaných rozhodnutí Okresného súdu Bardejov je nutné uviesť, že
rozhodnutie, či súd zruší, alebo nezruší rozhodcovský rozsudok, nemôže byť viazané na to, či
v tomto konaní žalovaný ako oprávnený podal návrh na začatie exekučného konania na základerozhodcovského rozsudku v lehote do 31.3.2015. Takéto účinky z ustanovenia § 243d Exekučného
poriadku nemožno vyvodiť.

Ako súd aj v tomto rozhodnutí už uviedol, ani spor o zrušenie rozhodcovského rozsudku, v prípade
ak bol vydaný v spore medzi dodávateľom a spotrebiteľom, nestráca spotrebiteľský charakter, v
dôsledku čoho aj v prípade tohto sporu platia všetky zákonné ustanovenia a výkladové pravidlá, včítane
konštatnej judikatúry nielen súdov Slovenskej republiky, ale aj Európskeho súdneho dvora, ako v
prípade „klasického“ spotrebiteľského sporu. V dôsledku uvedeného tak platí aj ustanovenie § 3 ods.

3 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré spotrebiteľovi priznáva právo na ochranu pred
neprijateľnými zmluvnými podmienkami ako absolútne a neodňateľné. Prijatými závermi v citovaných
rozhodnutiach súdu by však v prípade, ak by v lehote do 31.3.2015 nebolo exekučné konanie začaté,
bolo toto právo odňaté, lebo ako to zdôraznila žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení, cieľom žaloby
o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je iba jeho samotné zrušenie, ale tiež zistenie, či ním priznané
právo dodávateľovi nebolo priznané aj na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky. Neprijateľnosť

zmluvnej podmienky pritom je možné zistiť až v tzv. druhej fáze konania na súde, ktorá nasleduje
po zrušení rozhodcovského rozsudku. V tejto rovine sa preto ako nesprávny javí aj v citovaných
súdnych rozhodnutiach vyjadrený záver, podľa ktorého zamietnutie žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku je vlastne prospešné pre spotrebiteľa, lebo dodávateľ ho nijako nemôže postihnúť na základe
neúčinného rozhodcovského rozsudku. Pri tomto stanovisku sa však zabúda nielen na ustanovenie

§ 53a Občianskeho zákonníka (povinnosť zdržať sa používania súdom vyhlásenej neprijateľnej
podmienky), možnosť dobrovoľného plnenia na základe takéhoto rozhodcovského rozsudku, ale aj
prevenciu.

Vzhľadom na uvedené súd preto žalobkyňou napadnutý rozhodcovský rozsudok meritórne preskúmal v

rovine dôvodov, pre ktoré žalobkyňa tento rozsudok žiadala zrušiť.

Podľa § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení k 2.1.2012, t. j. ku dňu začatia
rozhodcovského konania, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom
súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak

a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania
(§ 1 ods. 3),
b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o
nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,
c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy,

d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského
konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,
e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným zástupcom, nebol takto
zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania vystupovala osoba, ktorá nebola na to
splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne schválené,

f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa §
9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním
rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,
g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),
h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona, 14) alebo

i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkov konania alebo znalca,
za ktorý bol právoplatne odsúdený.
Ak podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský
rozsudok nenadobudne právoplatnosť, dokiaľ o žalobe právoplatne nerozhodne príslušný súd.

Podľa § 41 ods. 1 citovaného zákona žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v
lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý
podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o
opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave
rozhodcovského rozsudku.

Žalobkyňa podanou žalobou sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice
zodňa19.1.2012sp.zn.3C1584/2012.Dôvodomprezrušenietohtorozsudkumábyťneplatneuzavretá
rozhodcovská doložka, v dôsledku čoho nebola daná právomoc rozhodcovského súdu.Žalobu žalobkyňa súdu doručila dňa 16.7.2013 a ako vyplýva z fotokópie poštovej doručenky založenej
v spise rozhodcovského súdu, ktorý bol súdu na jeho žiadosť zaslaný, rozsudok rozhodcovského

súdu prevzala dňa 18.6.2013. Súd preto konštatuje, že žalobkyňa žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku podala v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku, teda v lehote podľa §
41 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní.

Účastník rozhodcovského konania zrušenia rozhodcovského rozsudku sa môže domáhať iba z dôvodov

výslovne uvedených v ustanovení § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, ako to správne vo
svojom vyjadrení k žalobe poznamenáva žalovaný. Na druhej strane súd musí odmietnuť jeho tvrdenie,
že dôvod, pre ktorý účastník rozhodcovský rozsudok žiada zrušiť, musí byť súčasťou výrokovej časti
žaloby. Takýto záver z už citovaného zákonného ustanovenia § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní, prípadne iného ustanovenia tvoriaceho súčasť právneho poriadku Slovenskej
republiky nevyplýva a nerešpektuje ho ani konštatná judikatúra súdov Slovenskej republiky. V zhode s

ustálenou rozhodovacou praxou súdov súd konštatuje, že pre naplnenie ustanovenia § 40 ods. 1 zák. č.
244/2002 Z.z. postačuje, ak žalobca v texte svojej žaloby jasne definuje dôvod, pre ktorý rozhodcovský
rozsudok žiada zrušiť a to spôsobom, ktorý súdu umožňuje, opísané žalobcom dôvody, podriadiť pod
určitý, v citovanom ustanovení pod písmenami a/ až j/ uvedený dôvod. Súd pritom zdôrazňuje, že ide
o taxatívne vymedzené dôvody zákonodarcom.

Aj keď žalobkyňa v texte svojej žaloby sa obmedzila, čo do dôvodov, pre ktoré žiada rozhodcovský
rozsudok zrušiť, iba na citáciu ustanovenia § 40 ods. 1 písm. j/ zák. o rozhodcovskom konaní, z
ďalšieho textu jej žaloby je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že rozhodcovský rozsudok žiada zrušiť
aj podľa písm. c/ citovaného zákonného ustanovenia, lebo popiera platnosť rozhodcovskej doložky.

Žaloba žalobkyne preto nielen v jej výrokovej časti, ale ani v jej dôvodoch nie je neurčitá, neúplná,
prípadne nejasná, ako to tvrdí žalovaný a preto súd nezistil dôvody žalobu žalobkyne pre tieto žalovaným
namietané vady, zamietnuť. Súd pritom dodáva, že pre zrušenie rozhodcovského rozsudku postačuje
aj jeden z taxatívne uvedených dôvodov pod písm. a/ až j/ § 40 ods. 1 zák. o rozhodcovskom konaní.

Už v predchádzajúcej časti súd konštatoval, že aj spor o zrušenie rozhodcovského rozsudku
má spotrebiteľský charakter, pokiaľ ním bolo rozhodnuté o právach a povinnostiach dodávateľa a
spotrebiteľa, ako je tomu v tomto prípade.

Podľa § 52 Občianskeho zákonníka v znení ku dňu 26.11.2007, t. j. ku dňu uzavretia zmluvy medzi

žalobkyňou a žalovaným, ktorou bol medzi nimi založený zmluvný vzťah, z ktorého žalovaný vyvodzuje
svoj nárok priznaný mu napadnutým rozhodcovským rozsudkom, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna
zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa
§ 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ

je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 Občianskeho zákonníka v znení k už uvedenému dňu, spotrebiteľské zmluvy nesmú

obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
stránvneprospechspotrebiteľa(ďalejlenneprijateľnápodmienka).Ustanovenieodseku1sanevzťahuje
na predmet plnenia alebo cenu plnenia. Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve
sa považujú najmä ustanovenia, ktoré

a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu
spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa,
c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa

spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,
d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo
zodpovednosti za škodu,e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, že spotrebiteľ
neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi,
f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi

to neumožňujú,
g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na
dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty,
h)prikazujúspotrebiteľovi,abysplnilvšetkyzáväzkyajvtedy,akdodávateľnesplnilzáväzky,ktorévznikli,
i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,

j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú
k zvýšeniu ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena
dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia.
Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu

odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach
o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 3 zák. č. 244/2002 Z.z. v znení platnom v čase podania žaloby, t. j. ku dňu 16.7.2013

rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré
medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v
rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné
strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia.

Podľa § 12 ods. 1 toho istého zákona právnická osoba môže na základe tohto zákona a na svoje
náklady zriadiť a udržiavať stály rozhodcovský súd. Právnická osoba je povinná na svoje náklady zriadiť
a udržiavať stály rozhodcovský súd, ak to ustanovuje osobitný predpis

Základnou črtou spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka je to, že je pre spotrebiteľa

vopred pripravená a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva
uzatvorená so žalobkyňou túto charakteristiku spĺňa. Žalovaný nepopiera tvrdenie žalobkyne, že nielen
zmluva, ale aj všeobecné poistné podmienky boli dopredu pripravené ako formulár. Napriek tomu
tvrdí, že zmluvná podmienka, podľa ktorej všetky spory vzniknuté z ich zmluvného vzťahu budú
riešené v rozhodcovskom konaní, uvedená v článku XV. všeobecných poistných podmienkach, bola

dojednaná individuálne. Z pomerne rozsiahlej argumentácie žalovaného tak, ako je uvedená v jeho
vyjadrení k žalobe žalobkyne zo dňa 8.8.2014, súd vyberá „V prípade rozhodcovskej doložky ide o
samostatné (osobitné) dojednanie graficky a významovo oddelené od ostatného textu ... Osobitné
zmluvné dojednania žalobkyňa podpísať nemusela a to bez toho, aby to malo vplyv na jej práva
a povinnosti vyplývajúce z poistnej zmluvy, resp. zo Všeobecných poistných podmienok. V prípade

nepodpísania týchto osobitných zmluvných dojednaní žalobkyňou by platná rozhodcovská doložka
nebola vôbec vznikla. Podľa žalovaného rozhodujúce je, že žalobkyňa mala reálnu možnosť vylúčiť
aplikáciu danej zmluvnej podmienky a tým sa dosiahla podstata individuálnosti tohto dojednania
smerujúca k ochrane spotrebiteľa“. S touto argumentáciou žalovaného nie je možné súhlasiť a súd ju
považuje za účelovú.

Dohoda o rozhodovaní vzájomných sporov a sporných nárokov medzi žalobkyňou a žalovaným je daná
v časti XV. všeobecných poistných podmienok. Na tejto časti poistných podmienok svoju právomoc
zakladá aj rozhodcovský súd, ako to vyplýva z dôvodov jeho rozsudku. Takto formulovaná zmluvná
podmienka v štandardnej formulárovej zmluve, alebo, ako v tomto prípade, vo všeobecných poistných

podmienkach, ktoré sú súčasťou tejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá
vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Na podporu tohto záveru súd poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 4
písm. r/ Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je bezvýznamné, že citované ustanovenie § 53 ods.
4 písm. r/ bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené „až“ s účinnosťou od 1.1.2008 a v

čase uzavretia poistnej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným nebolo ešte účinné.

Záver, že zmluvná podmienka vyjadrená v časti XV. všeobecných poistných podmienok o rozhodovaní
sporov medzi žalobkyňou a žalovaným rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní je neprijateľnouzmluvnou podmienkou, by neplatil iba v prípade, ak by šlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku
(§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka), ako to tvrdí žalovaný.

Tvrdenie žalovaného o individuálnom dojednaní tejto zmluvnej podmienky (aj všetkých ostatných
vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným) a to s poukazom na osobitné zmluvné podmienky je
nutné odmietnuť ako právne bezvýznamné. K už uvedenému súd v tejto súvislosti považuje za
potrebné dodať. V týchto osobitných zmluvných dojednaniach si účastníci len opätovne dohodli
povinnosť v prípade akéhokoľvek sporu podrobiť sa rozhodcovskému konaniu už raz dohodnutému vo

všeobecných poistných podmienkach. Z osobitných zmluvných dojednaní nevyplýva, aby v prípade ich
nepodpísania žalobkyňou mala stratiť platnosť tiež časť XV. všeobecných poistných podmienok týkajúca
sa rozhodcovského konania. Bez ohľadu na to, či by žalobkyňa osobitné zmluvné dojednania podpísala
alebo nie, jej povinnosťou, vyplývajúcou zo všeobecných zmluvných podmienok, by bolo podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu. Takúto duplicitnú úpravu riešenia sporov vo všeobecných podmienkach a
osobitných zmluvných dojednaniach nemožno označiť inak ako za zavádzajúcu a mätúcu.

Vsúvislostisakoukoľvekrozhodcovskouzmluvoujenutnéuviesť,žejejúčelomjedosiahnuťprejednanie
prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto
právomoc. Rozhodcovská zmluva uzatvorená so spotrebiteľom, ak má byť akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch strán. Slobodná vôľa však vyžaduje

dostatok informácií o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Z uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy
ale žiadne informácie o rozdieloch medzi riešením sporu pred rozhodcovským súdom a všeobecným
súdom nevyplývajú. Žalovaný ničím právne významným nepreukázal, aby žalobkyni poskytol jasné
a zrozumiteľné informácie o tom, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.
Naviac, ako to vyplýva zo znenia časti XV. všeobecných poistných podmienok, žalovaný žalobkyňu

vylúčil z možnosti podieľať sa na kreovaní rozhodcovského súdu, čím vytvoril značnú nerovnováhu pri
uplatňovaní tejto zmluvnej podmienky v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky.

Vzhľadom na uvedené súd nemohol mať pochybnosti o neprijateľnosti zmluvnej podmienky vyjadrenej
v časti XV. všeobecných poistných podmienok tvoriacich obsahovú súčasť poistnej zmluvy, dňa

26.11.2007 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným, aj keď táto
zmluvná podmienka v čase uzavretia poistnej zmluvy nebola ešte výslovne vyjadrená v ustanovení § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka. Výpočet neprijateľných zmluvných podmienok je zo strany zákonodarcu
postupne dopĺňaný a precizovaný a v tomto výpočte s účinnosťou od 1.1.2008, teda za necelé dva
mesiace po uzavretí poistnej zmluvy účastníkmi konania, je výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka

požadovanie od spotrebiteľa dodávateľom, spory výlučne riešiť v rozhodcovskom konaní (§ 53 ods. 4
písm. r/ Občianskeho zákonníka). To len podporuje záver o neprijateľnosti tejto podmienky už aj v čase
uzavretia poistnej zmluvy účastníkmi konania.

Zmluvná podmienka zakladajúca právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie žaloby

podanej v tomto konaní žalovaným, je pre jej neprijateľnosť v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka neplatná.

Ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej
neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka), ide o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho

priamo zo zákona, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti. Dojednaná podmienka ukladajúca
žalobkyniakospotrebiteľkepodrobiťsarozhodcovskémukonaniuvyvolanážalovanýmakododávateľom
je pre jej neprijateľnosť neplatná, v dôsledku čoho v rozhodcovskom konaní uplatnený nárok
rozhodcovským súdom vôbec nemal byť prejednaný a rozhodnutý. Rozhodcovský súd môže vec v
rozhodcovskomkonaníprejednaťlenvtedy,akmedzizmluvnýmistranamibolavsúladesustanovením§

3 zákona č. 244/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom,
ževšetkyaleboniektoréspory,sarozhodnúvrozhodcovskomkonaní.Beztakejtoplatnejzmluvymajúcej
buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002
Z.z.)rozhodcovskémusúduchýbazákladnýpredpokladprerozhodnutiesporuvrozhodcovskomkonaní.
Po zistení, že žalobkyňa svoju žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku súdu doručila v lehote

podľa § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, súd zrušil rozhodcovský rozsudok
Arbitrážneho súdu Košice zo dňa 19.1.2012 sp. zn. 3C 1584/2012 z dôvodu podľa ustanovenia § 40
ods. 1 písm. c/ a j/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, lebo rozhodcovská zmluva
vyjadrená v časti XV. všeobecných poistných podmienok, z ktorej rozhodcovský súd vyvodil svojuprávomoc pre prejednanie a rozhodnutie žalovaným uplatneného nároku, je absolútne neplatná (písm.
c/ § 40 ods. 1 citovaného zákona), v dôsledku čoho prejednaním a rozhodnutím žaloby žalovaného
došlo k porušeniu ustanovení § 52 a násl. Občianskeho zákonníka, konkrétne ustanovení § 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka (podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa) a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nesmú odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane
spotrebiteľa), čím bol naplnený dôvod pre písm. j/ § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. K

rovnakému záveru došli aj iné súdy, napríklad Okresný súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8C
164/2013 (rozsudok zo dňa 3.6.2015 č. k. 8C 164/2013-173 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v
Prešove zo dňa 3.3.2016 č. k. 12Co 195/2015-218), na ktoré sa odvoláva aj žalobkyňa, ale tiež napríklad
Okresný súd Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. 5C 6/2013 (rozsudok zo dňa 29.9.2015
č. k. 5C 6/2013-220 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.4.2016 sp. zn. 17Co
46/2016).

O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Žalobkyňa
bola v konaní v celom rozsahu úspešná, preto jej vznikol nárok na náhradu trov konania. Návrh na
náhradu trov konania žalobkyňa podala už v žalobe a zároveň vyčíslila ich výšku. Žalobkyňa v priebehu
konania výšku svojich trov už nevyčíslila a tak súd v súlade s ustanovením § 151 ods. 2 O.s.p. pri

rozhodovaní o náhrade trov konania žalobkyni vychádzal z ich vyčíslenia vyplývajúceho z obsahu spisu,
teda zo žaloby a to aj vo vzťahu k trovám jej právneho zastúpenia.

Vzhľadom na predmet konania a podľa § 11 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. právnej zástupkyni
žalobkyne patrí odmena za každý úkon právnej služby v sadzbe po 60,07 Eur a to za dva úkony právnej

služby (§ 11 ods. 1 písm. b/ vyhl.) 1./ prevzatie veci a príprava, včítane prvej porady s klientkou, 2./
žaloba, spolu na odmene 120,14 Eur, podľa § 16 ods. 3 vyhlášky režijný paušál po 7,81 Eur za uvedené
úkony, spolu na režijnom paušále 15,62 Eur, spolu 135,16 Eur. Súd preto žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni na trovách konania 135,16 Eur a to na účet jej právnej zástupkyne.

Podľa § 4 ods. 2 písm. u/ zák. č. 71/1992 Zb. žalobkyňa v konaní bola oslobodená od súdnych poplatkov,
preto podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona a vzhľadom na výsledok konania povinnosť zaplatiť súdny
poplatok zo žaloby, ktorý podľa položky 3 písm. c/ sadzobníka súdnych poplatkov je vo výške 331,50
Eur, bola uložená žalovanému.

Záverom súd dodáva, že ak v dôvodoch tohto rozsudku sa nezaoberal niektorými tvrdeniami, prípadne
námietkami účastníkov konania vyjadrenými v ich písomných podaniach, bolo tomu tak z dôvodu, že ich
považoval za právne bezvýznamné pre meritórne rozhodnutie o predmete konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Bardejov v lehote 15 dní odo dňa

doručenia jeho písomného vyhotovenia.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a)
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

(§ 205 ods. 2 O.s.p.).Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

v znení neskorších predpisov, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon
rozhodnutia (§ 251 ods. 1 O.s.p.).