Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/263/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110243242
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1110243242.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členov

senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Jany Vlčkovej v právnej veci navrhovateľa: X. K., V. E. X, C. P. Y.,
zastúpeného JUDr. Petrom Vačokom, advokátom, so sídlom Vazovova 9/A, proti odporcovi: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava,
o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I, zo dňa 18. apríla 2012, č.k. 25C 209/2010-191, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznanej náhrady škody m e n í tak,
že návrh z a m i e t a .

Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok p o t v r d z u j e .
V časti náhrady trov konania účastníkov rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žiadny z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom
náhrady škody sumu 3.000,- € a titulom nemajetkovej ujmy sumu 1.813,76 € a vo zvyšnej časti návrh
navrhovateľa zamietol. Rozhodol tak podľa § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 8 ods. 5 písm.

b/, § 9 ods. 1,2, § 17 ods. 1,2,3, § 18 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z., § 442 ods. 1 a § 443
Obč. zákonníka, keď vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že vyšetrovateľ policajného zboru
uznesením zo dňa 19.12.2005, ČVS: PPZ-105/BPK-V-2005 začal v súlade s § 160 ods. 1 Trestného
poriadku trestné stíhanie a súčasne podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku vzniesol proti navrhovateľovi
obvinenie pre trestný čin podplácania podľa § 161a ods. 1, 2 a 3 Trestného zákona, keď na podklade
zistených skutočností nadobudol dostatočne odôvodnený záver, že navrhovateľ ako osoba vystupujúca
v mene spoločnosti Y. R..F.. so sídlom v Bratislave, v presne nezistenej dobe v mesiacoch september

až december 2005, a konkrétne v dňoch 08.12.2005, 15.12.2005 a 19.12.2005 v kancelárii P. U. M.
viackrátponúkalprimátorovimestaC..C.Š.úplatok6.638,78€(200.000,-Sk)zato,abyzosvojejpozície
primátora mesta vykonal kroky smerujúce k vytvoreniu spoločného podniku mesta M. so spoločnosťou Y.
R..F.., ktorý by vznikol transformáciou Mestského podniku bytového hospodárstva M., ktorého majetok
predstavoval hodnou cca 3.319.391,89 € a v ktorom by mala spoločnosť Y. R..F.. 75%-ný podiel. Na
základe návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
zo dňa 20.12.2005 sudca špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, uznesením zo

dňa 22.12.2005, č.k. BB Pš 45/05-18 rozhodol o vzatí navrhovateľa do väzby z dôvodov podľa §
67 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku od 19.12.2005 od 11:20 hod., navrhovateľ vykonával väzbu v
Ústave na výkon väzby v Košiciach a jeho sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby Najvyšší súd SR
uznesením zo dňa 19.01.2006, sp.zn. 1Toš 1/2006, zamietol. Navrhovateľ bol z väzby prepustený ažuznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zo dňa 24.03.2006,
sp.zn. VII/2 Gv 148/05-36, keď preskúmaním vyšetrovacieho spisu a jeho dodatku prokurátor zistil,
že vyšetrovateľ nekonal vo veci navrhovateľa urýchlene a prednostne, počas takmer dvoch mesiacov

nevykonal žiaden významný úkon trestného konania smerujúci k zisteniu skutkového stavu veci, čím vo
vyšetrovaní vznikli prieťahy. Po vykonaní dokazovania najmä výsluchmi svedkov, prepismi zvukového a
obrazového záznamu, podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry dňa 12.04.2007 na navrhovateľa
a ďalších spoluobvinených obžalobu za to, že spoločným konaním v súvislosti s obstarávaním veci
všeobecného významu a cez sprostredkovateľa ponúkli úplatok a spáchali trestný čin voči verejnému

činiteľovi, čím mal spáchať spolupáchateľstvom trestný čin podplácania podľa § 9 ods. 2, § 161a ods.
1,ods. 2 Trestného zákona. Špeciálny súd v Pezinku rozsudkom zo dňa 12.11.2007 č.k. PK - 1T
11/2007-541 oslobodil navrhovateľa spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku,
pretože daný skutok nebol trestným činom. Dospel k záveru, že skutok, ktorý bol premetom obžaloby,
nenapĺňaznakyskutkovejpodstatytrestnéhočinupodplácaniapodľa§161aods.1,2Trestnéhozákona,
ani iného trestného činu a nepresahoval bežný lobing pre spoločnosť Y. R..F.. Ďalej uviedol, že v

konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľ ponúkol P. U. M. úplatok. Odvolanie prokurátora Úradu
špeciálnej prokuratúry proti uvedenému rozsudku Najvyšší súd SR zamietol ako nedôvodné uznesením
zo dňa 18.05.2009 sp.zn. 3 Toš 3/2008. Dospel k záveru, že uznesenie o vznesení obvinenia voči
navrhovateľovi zo dňa 19.12.2005 nebolo zrušené pre nezákonnosť a navrhovateľ voči nemu nepodal
ani riadny opravný prostriedok, avšak bez ohľadu na túto skutočnosť, zo záverov ustálenej súdnej praxe

vyplýva, že zastavenie trestného stíhania, ako aj oslobodenie spod obžaloby, majú rovnaké dôsledky
ako zrušenie uznesenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z dôvodu nenaplnenia predpokladu spáchania
trestného činu. Vychádzal z toho, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod
obžaloby z konkrétnych dôvodov a okolností, je zrejmé, že občan trestný čin nespáchal, a teda trestné
stíhanie proti nemu nemalo byť ani začaté. Preto ten, voči ktorému bolo trestné stíhanie zastavené,

alebo bol spod obžaloby oslobodený, ak spĺňa ďalšie zákonné predpoklady, má právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Ustálil preto, že uznesenie o vznesení obvinenia voči
navrhovateľovi možno považovať za rozhodnutie spĺňajúce charakter uznesenia nezákonného podľa §
6 zákona č. 514/2003, za ktoré patrí navrhovateľovi náhrada škody a bolo preukázané, že navrhovateľ
si v súvislosti s trestným stíhaním vedeným proti jeho osobe zvolil obhajcu na zastupovanie, a to JUDr.

Františka Hadušovského, ktorému udelil plnú moc, a ktorý ho zastupoval až do právoplatného skončenia
trestného stíhania, pričom išlo aj o prípad tzv. nutnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. a/ Trestného
zákona, keďže po vznesení obvinenia bol navrhovateľ vzatý do väzby. V konaní bolo preukázané, že
navrhovateľ uzavrel s JUDr. Hadušovským zmluvu o poskytovaní právnych služieb, predmetom ktorej
bolo poskytnutie komplexných právnych služieb najmä zastupovanie v trestnej veci vedenej pod sp.zn.

1T 11/2007 a dohodol sa s ním na zmluvnej odmene vo výške 3.000,- € v súlade s platnou vyhláškou
MS SR č. 655/2004 Z.z., ktorú JUDr. Hadušovskému zaplatil dňa 28.10.2011. Ďalej dospel k záveru, že
rozhodnutie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, o vzatí navrhovateľa do väzby zo
dňa 22.12.2005 nespĺňa podmienky nezákonnosti podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. a nebolo zrušené
pre nezákonnosť príslušným orgánom, ale toto rozhodnutie je zaradené do kategórie rozhodnutí, za

ktoré v prípade zákonom predpokladaného následku, akým je v danom prípade oslobodenie spod
obžaloby, patrí poškodenému náhrada škody. Z výpovede navrhovateľa a svedkyne C. B.M. zistil, že
väzba skutočne poznačila osobu navrhovateľa a predstavovala pre neho traumatizujúcu skúsenosť,
navrhovateľ mal obmedzenú osobnú slobodu, bol odlúčený od svojej najbližšej rodiny a priateľov, ďaleko
od miesta svojho trvalého bydliska, a to v čase vianočných a novoročných sviatkov, v ktorom období

sa ľudia o to intenzívnejšie stretávajú spoločne v rodinnom kruhu; po návrte z väzby sa zmenil, keď
nebol sebaistý a suverénne vystupujúci človek, ale človek, ktorý sa pomaly a s ťažkosťami
zapájal do bežného života, akým žil predtým, mal problémy s vyjadrovaním, zabúdal. Poukázal na
to, že väzba sama o sebe je zásahom do každodenného spôsobu života, a to pre každého človeka
a má dopad nielen na neho samotného, ale aj na jeho rodinu a príbuzných. Dospel k záveru, že

len samotné konštatovanie porušenia práv navrhovateľa nie je postačujúce na odstránenie alebo
aspoň zmiernenie vzniknutého zásahu, ku ktorému došlo nenapraviteľným spôsobom v súvislosti s
väzbou navrhovateľa, a preto priznal navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy, pri určení výšky ktorej
vychádzal analogicky s novelou doplnených ustanovení § 17 zákona č. 514/2003 a to odsekov 3 a 4,
vzhľadom na dopad väzby na jeho osobu, na intenzitu tohto dopadu a spôsobené následky, vo výške

1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve za celé obdobie trvania väzby.
Ďalej uviedol, že navrhovateľ nepreukázal svoje tvrdenia o dopade väzby na podnikateľskú oblasť, keď
nepreukázal, že by podnikateľskú činnosť ukončil v priamej príčinnej súvislosti s pobytom vo väzbe a
ani neosvedčil zhoršenie podnikateľských výsledkov, príp. zníženie počtu klientov v priamej príčinnejsúvislosti s rozhodnutím o väzbe. Nepreukázal ani svoje tvrdenia o dopade väzby na politickú oblasť,
keď nepreukázal svoje tvrdenie o ukončení pôsobenia v politickej strane v priamej príčinnej súvislosti s
rozhodnutím o väzbe, príp. trestným stíhaním a taktiež na oblasť zdravotnú, keď nepreukázal zhoršenie

jeho zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe a pobytom v nej. Preukázal
zásah a nepriaznivý dopad väzby v jeho osobnom a napokon aj súkromnom živote, keď svedkyňa
B. vo svojej výpovedi potvrdila, že ich vzájomný partnerský vzťah s navrhovateľom sa ukončil aj z
dôvodu pobytu navrhovateľa vo väzbe, ktorý po návrate z nej zmenil svoje správanie. Ďalej uviedol,
že navrhovateľ sa domáhal náhrad nemajetkovej ujmy aj z dôvodu nesprávneho úradného postupu

spočívajúceho v tom, že poverený príslušník policajného zboru postupoval pri výsluchu svedka C..
Š. nesprávne, nesprávne postupoval aj samotný C.. Š. v pozícii agenta, nastali prieťahy v trestnom
konaní pri výsluchu svedkov, dozorujúci prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry podal na navrhovateľa
obžalobu a napadol odvolaním prvostupňový rozsudok. Poukázal na to, že v civilnom konaní nie je
súd oprávnený preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska účelnosti, rýchlosti
a dôvodnosti vykonávania úkonov, a pokiaľ ide o osobu C.. Š.R. ako agenta a jeho ustanovenie do

konania, poukázal na to, že daný dôkaz nebol jediným, na podklade ktorého sa začalo a viedlo trestné
stíhanie voči navrhovateľovi. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na prieťah v trestnom konaní, zistil, že
navrhovateľnepodalžiadosťoichodstránenieaaninepožiadalprokurátoravrámcivýkonujehodohľadu
nadtrestnýmkonanímozabezpečenienápravyanavrhovateľaninepreukázal,žeprávetátookolnosťby
mala za následok vznik nemajetkovej ujmy. Priznal teda navrhovateľovi z titulu náhrady škody náhradu

nákladov vynaložených na obhajobu v sume 3.000,- € a náhradu nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu
v sume 1.813,76 € a vo zvyšku návrh zamietol, keď navrhovateľom požadovanú náhradu nemajetkovej
ujmy nepovažoval za primeranú následkom, ktoré mu boli spôsobené. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 a 3 O.s.p. tak, že odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania
v sume 1.712,78 €.

Proti tomuto rozsudku, v časti, v ktorej súd návrhu navrhovateľa vyhovel, podal v zákonom stanovenej
lehote odvolanie odporca, žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť a návrh
navrhovateľa zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal,
že uznesenie o vznesení obvinenia Prezídia PZ, UBPK, odbor boja proti korupcii východ, Košice, zo
dňa 19.12.2005, ČVS: PPZ-105/BPK-V-2005 nespĺňa atribúty nezákonného rozhodnutia tak, ako to

vyžaduje ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., keď nebolo po svojej právoplatnosti zrušené ani
zmenené pre nezákonnosť, a teda súd v tejto časti uplatneného nároku vec nesprávne právne posúdil,
nestotožnil sa s odôvodnením nezákonnosti tohto uznesenia súdom prvého stupňa, pretože podľa jeho
názoru skutočnosť, že proti jedincovi bolo vedené trestné stíhanie, ktoré neskončilo jeho právoplatným
odsúdením, neznamená automaticky nezákonnosť rozhodnutia, ktorým bolo trestné stíhanie začaté a

poukázal aj na rozhodnutie III. ÚS ČR 165/02. Namietal, že i keď neskorší výsledok trestného stíhania je
istým meradlom opodstatnenosti, a teda aj zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania, je potrebné
v každej trestnej veci s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu zvážiť priebeh trestného
konania z hľadiska vývoja dôkaznej situácie ako aj základných zásad trestného stíhania. Poukázal na
výsledok predmetného trestného konania, ktorým bolo oslobodenie spod obžaloby nie preto, že by sa

skutok nestal, ale preto, že nebol trestným činom, čo potvrdzuje záver o dôvodnosti trestného stíhania,
v rámci ktorého bolo potrebné vykonať všetky úkony za účelom zistenia skutkového stavu, zaobstarať
a vyhodnotiť dôkazy, posúdiť skutok a vyvodiť závery. Trestné stíhanie bolo v danom prípade začaté a
vedené plne v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku upravujúcimi priebeh trestného
konania a vývojom dôkaznej situácie vo veci, pričom bolo potrebné vyhodnotiť dôkazný materiál a

dospieť k záveru, či predmetný skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu. Ďalej namietal,
že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ nepodal sťažnosť proti uzneseniu o
vznesení obvinenia, súd sa však s absenciou splnenia tejto nutnej podmienky pre priznanie nároku
na náhrady škody nevysporiadal a nesprávne dospel k záveru, že uznesenie o vznesení obvinenia je
možné považovať za rozhodnutie spĺňajúce charakter nezákonného uznesenia podľa § 6 zákona č.

514/2003 Z.z. Súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, pretože podľa jeho názoru nie je možné priznať
nárok na náhradu škody vo vzťahu k rozhodnutiu o vznesení obvinenia, keďže voči nemu nebol podaný
riadny opravný prostriedok podľa Trestného poriadku a v konaní nebola namietaná ani preukázaná
existencia okolností hodných osobitného zreteľa odôvodňujúcich nesplnenie tejto podmienky, ako to

vyžaduje ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V tejto časti považoval rozsudok súdu prvého stupňa
aj za nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa nesprávne
postupoval, keď priznal navrhovateľovi náhradu škody titulom náhrady trov konania v paušálnej sume,
a tento záver súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože bez špecifikáciejednotlivých úkonov právnej služby, preukázania ich vykonania, posúdenia ich nutnosti, účelnosti vo
vzťahu k navrhovateľom označenému rozhodnutiu, nie je možné bez pochybností určiť rozsah nákladov
vzniknutých v príčinnej súvislosti s rozhodnutím, od ktorého navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na

náhradu škody, a teda nie je možné určiť ani rozsah náhrady škody, ktorá mala byť týmto navrhovateľovi
spôsobená v príčinnej súvislosti s predmetným rozhodnutím a v tejto časti považoval rozsudok súdu
prvého stupňa za nedostatočne odôvodnený. Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil
výpoveď svedkyne B., ktorá uviedla, že vzájomný partnerský vzťah s navrhovateľom sa ukončil aj z
dôvodu jeho pobytu vo väzbe, na základe čoho súd prvého stupňa mal preukázaný zásah a nepriaznivý

dopad väzby v jeho osobnom aj súkromnom živote. Uviedol, že výpoveď tejto svedkyne bola poznačená
jej vzťahom s navrhovateľom, s ktorým ju spája dlhoročné citové puto, a preto treba niektoré časti jej
výpovede považovať za účelové, či prinajmenšom skreslené jej subjektívnym, citovo-zainteresovaným
vnímaním okolností a osoby navrhovateľa a poukázal na to, že objektívne došlo k rozchodu svedkyne s
navrhovateľom asi 4 roky po väzbe. Nepovažuje preto za preukázanú príčinnú súvislosť medzi väzbou
a rozchodom navrhovateľa s priateľkou, keďže existujú pochybnosti vzhľadom na časový odstup ako aj

nejasnosť pri určení dôvodov, ktoré k rozchodu viedli, pretože v tomto období riešil navrhovateľ problémy
vo viacerých oblastiach svojho života a poukázal aj na to, že tento rozchod trval len rok. Namietal, že súd
na základe neprávneho vyhodnotenia dôkazného prostriedku dospel k nesprávnemu záveru, že existuje
dôvod na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľovi, pričom postačujúcou satisfakciou v
tomto prípade bol podľa jeho názoru samotný oslobodzujúci rozsudok.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti, v ktorej návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol, podal
v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v tejto
napadnutej časti zmeniť a jeho návrhu v celom rozsahu vyhovieť. Namietal, že ust. § 17 ods. 3 a
4 zákona č. 514/2003 Z.z. sú vyjadrením minimálnej možnej náhrady škody, ktoré boli zavedené
novelou zákona od 01.01.2009 práve na ochranu poškodených a pri rozhodovaní o priznaní náhrady

škody a určení jej výšky, je potrebné vychádzať a prihliadnuť na intenzitu zásahu. Poukázal na to, že
najzávažnejším procesným zásahom do práv, je zásah do osobnej slobody dotknutého. Ďalej poukázal
aj na dobu, keď bol obmedzený na slobode, keď vo väzbe strávil vianočné sviatky, pričom izolácia v
týchto dňoch je o to závažnejšia, že ide o množstvo voľných dní, ktoré majú byť využité v kruhu rodiny
a priateľov. Namietal, že zo svedeckej výpovede svedkyne C. B. vyplynulo, že väzba poznačila jeho

osobu a predstavovala pre neho traumatizujúcu skúsenosť, doba strávená vo väzbe mala na neho
negatívny vplyv a narušila jeho bežný spôsob života. Nepovažoval za správne, že súd prvého stupňa
mu nepriznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom a
uviedol, že v trestnom konaní opakovane namietal nesprávny úradný postup na strane vyšetrovacích
orgánov, a to postup povereného príslušníka PZ pri výsluchu svedka Š., postup C.. Š. ako agenta pod

vedením polície a vzniknuté prieťahy. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že po preskúmaní vyšetrovacieho
spisu dozorový prokurátor zistil pochybenie na strane vyšetrovateľa, ktorý vo veci nekonal a počas
takmer dvoch mesiacov nevykonal žiaden významný úkon, smerujúci k objasneniu skutkového stavu,
dokonca navrhovateľ vo väzbe nebol vyše mesiaca vypočutý. Namietal, že za tohto stavu obmedzenie
na slobode formou väzby neplnilo zaisťovaciu ale sankčnú funkciu. Poukázal na to, že podľa Trestného

poriadku väzba môže trvať len nevyhnutný čas, ktorý musí byť využitý na predmet dokazovania, teda
na zabezpečenie potrebných skutočností a okolností dôležitých z hľadiska trestného práva procesného.
Skutočnosť, že orgány zodpovedné za praktickú realizáciu vyšetrovania nepostupovali v súlade s
Trestným poriadkom, dokazuje aj uznesenie Špeciálnej prokuratúry zo dňa 24.03.2006, ktorým bola vec
odňatá a pridelená inému vyšetrovateľovi. Namietal, že pri rozhodovaní o opodstatnenosti a pri určovaní

výšky nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať aj z čl. V ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, podľa ktorého každý kto sa stal obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s týmto
článkom, má nárok na odškodnenie.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého

stupňa nie je vecne správny v časti priznanej náhrady škody, avšak vo zvyšnej časti je vecne správny.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na
zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal
náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132
O.s.p. Nesprávne však právne posúdil nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným rozhodnutím, a to uznesením o vznesení obvinenia voči navrhovateľovi zo dňa 19.12.2005,
keď dospel k záveru, že toto uznesenie možno považovať za rozhodnutie spĺňajúce charakter uznesenia
nezákonného podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z.z., za ktoré navrhovateľovi patrí náhrada škody.Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciouprávanazistenýskutkovýstav;dochádzaknejvtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 6 ods. 2 cit. zákona právo podľa ods. 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvého stupňa uznesenie o vznesení obvinenia
voči navrhovateľovi zo dňa 19.12.2005 posudzoval z hľadiska jeho zákonnosti, resp. nezákonnosti v

zmysle § 6 ods. 1 cit. zákona, avšak nesprávne vec právne posúdil, keď nárok navrhovateľa na náhradu
škody spôsobenej v dôsledku tohto rozhodnutia, neposúdil aj z hľadiska ust. § 6 ods. 2 cit. zákona,
ktoré ustanovenie priznanie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podmieňuje
podaním riadneho opravného prostriedku poškodeným proti nezákonnému rozhodnutiu.
V prejednávanej veci je nesporné, že navrhovateľ nepodal proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa

19.12.2005 riadny opravný prostriedok, a preto v zmysle § 6 ods. 2 cit. zákona, mu nemožno
priznať právo na náhradu škody spôsobenej týmto rozhodnutím a nesprávne súd prvého stupňa dospel
k záveru, že navrhovateľovi patrí náhrada škody za uznesenie o vznesení obvinenia voči nemu, ktorá
mu vznikla v súvislosti s trestným stíhaním vynaložením nákladov na obhajobu zvoleným obhajcom
JUDr. Františkom Habušovským, s ktorým navrhovateľ uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb a

dohodol sa s ním na zmluvnej odmene vo výške 3.000,- €. V tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd prvého stupňa bez zreteľa na ust. § 6 ods.
2 O.s.p. priznal navrhovateľovi náhradu škody vzniknutej mu vynaložením nákladov na obhajobu v
súvislosti s trestným stíhaním napriek tomu, že navrhovateľ nepodal riadny opravný prostriedok proti
uzneseniu o vznesení obvinenia.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznanej náhrady
škody, podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že návrh navrhovateľa v tejto časti zamietol.
Správne súd prvého stupňa posúdil nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
rozhodnutím o väzbe podľa § 8 ods. 5 písm. b/ cit. zákona, z ktorého jednoznačne vyplýva, že ten, kto bol
vzatý do väzby a bol oslobodený spod obžaloby, má právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím

o väzbe. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania správne dospel k záveru, že v prejednávanej
veci sú splnené predpoklady pre odškodnenie navrhovateľa v súvislosti s jeho vzatím do väzby za
vzniknutú nemajetkovú ujmu, keďže navrhovateľ bol oslobodený spod obžaloby, avšak v súvislosti s
pobytom vo väzbe utrpel ujmu zásahom do jeho osobnej slobody, ku ktorému došlo nenapraviteľným
spôsobom, keď mal obmedzenú slobodu pohybu, bol odlúčený od svoje najbližšej rodiny a priateľov,

ďaleko od miesta svojho bydliska, a to v čase vianočných a novoročných sviatkov; po návrate z väzby
sa zmenil a pomaly a s ťažkosťami sa zapájal do bežného života, aký žil predtým, a teda väzba mala
nepriaznivý dopad na jeho osobný, ale aj súkromný život, keď svedkyňa Hrušková potvrdila, že ich
vzájomný partnerský vzťah sa ukončil aj z dôvodu pobytu navrhovateľa vo väzbe, keďže po návrate z
nej zmenil svoje správanie.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na ich
základe dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec posúdil správne po právnej stránke a správne
postupoval aj pri určení výšky nemajetkovej ujmy úvahou, pri ktorej vychádzal analogicky z ust. § 17
ods. 3 a 4 cit. zákona, doplnených novelou účinnou od 01.01.2009, keď takto určenú výšku nemajetkovej
ujmy aj odvolací súd považuje za primeranú, vzhľadom na závažnosť vzniknutej ujmy v osobnom živote

navrhovateľa, ako aj vzhľadom na závažnosť uvedených následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom
živote.
Odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky odporcu týkajúce sa vyhodnotenia svedeckej výpovede
svedkyne B. súdom prvého stupňa, keď dospel k záveru, že výpoveď svedkyne B. nemožno považovať
za účelovú tak, ako tvrdil odporca v odvolaní, z dôvodu dlhoročného silného citového puta svedkyne

k navrhovateľovi, pretože v danom prípade bola svedkyňa vypočutá a vypovedala o skutočnostiach,
týkajúcich sa súkromného, osobného a partnerského života navrhovateľa, o ktorých skutočnostiach má
najviac vedomostí získaných priamo od navrhovateľa osoba jemu blízka, s ktorou mal partnerský vzťah,pričom iné osoby, s ktorými sa navrhovateľ bežne stretával, o týchto skutočnostiach nemusia maž žiadnu
vedomosť.
Odvolací súd posúdil ako nedôvodné aj námietky navrhovateľa, že súd prvého stupňa mu priznal

náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovení, ktoré vyjadrujú minimálnu možnú náhradu škody,
keď dospel k záveru, že intenzita zásahu do osobnej slobody navrhovateľa, ako aj intenzita následkov
tohto zásahu v jeho súkromnom a osobnom živote, a to aj s prihliadnutím na obdobie vianočných
sviatkov,zmenuosobynavrhovateľavdôsledkuprežitiatraumatizujúcichzážitkovazmenujehospôsobu
života, bez preukázania ďalších závažných následkov vzniknutých navrhovateľovi ako poškodenému

v podnikateľskej oblasti, politickej oblasti a zdravotnej oblasti, neodôvodňuje priznanie vyššej náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvého stupňa, že
navrhovateľ nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi ním tvrdenými následkami väzby v týchto
oblastiach a rozhodnutím o väzbe.
Správne súd prvého stupňa posúdil aj nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
nesprávnymúradnýmpostupom.Pokiaľnavrhovateľvodvolanípoukazovalnaskutočnostipreukazujúce

nesprávny úradný postup na strane vyšetrovacích orgánov a vzniknuté prieťahy, nepreukázal aká
konkrétna ujma mu vznikla výlučne v príčinnej súvislosti s týmto navrhovateľom namietaným
nesprávnym úradným postupom , keď ujma spočívajúca v negatívnom dopade väzby na jeho osobu a
súkromný život, v prežití traumatizujúcich zážitkov a zmene jeho bežného života, a ktorú utrpel zásahom
do osobnej slobody nielen počas vianočných sviatkov, ale aj počas celého obdobia väzby, mu vznikla

v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe a pri priznaní náhrady tejto nemajetkovej ujmy a
určení jej výšky, bola zohľadnená nielen intenzita tohto zásahu, ale aj dĺžka jeho trvania, keď mu bola
priznaná náhrada za celé obdobie trvania väzby.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšnej časti podľa §
219ods.1a2O.s.p.akovecnesprávnypotvrdil,keďsavcelomrozsahu stotožnilsprávnymposúdením

veci súdom prvého stupňa a odôvodnením napadnutého rozhodnutia v tejto časti.
Keďže odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznanej náhrady škody, zmenil aj
rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách prvostupňového konania podľa § 224 ods. 2 v spojení
s ust. § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, keď obaja
účastníci mali v konaní čiastočný úspech.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142
ods. 2 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, vzhľadom
na čiastočný úspech účastníkov v konaní.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.