Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, May 31, 2012

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1CoPr/5/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8405200452
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8405200452.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu Doc. Ing. O. G., Y., bytom P. XX, D., práv. zast. JUDr.
Ladislavom Chmelárom, advokátom so sídlom Levická 579, Vráble, proti žalovanému DK STAV s.r.o., so
sídlom Tvarožná 1001, IČO: 31716563, zast. Mgr. Štefanom Slováčikom, advokátom so sídlom Farská
34, Nitra, v konaní o zaplatenie 3 560,45 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Kežmarok zo dňa 31.10.2011 č.k. 2C 108/2005 - 89 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok okrem výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3
560,45 Eur istiny s príslušenstvom v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Zároveň
rozhodol, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny s
príslušenstvom na základe postúpenej pohľadávky za nevyplatené mzdy za mesiace január až marec
2002. Žalovaný odmietol pohľadávku uhradiť s tým, že ju v obchodných knihách neeviduje. Súd
prvého stupňa mal preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli dňa 31.12.1999

pracovnú zmluvu na dobu neurčitú. V konaní 3C 212/2004 bola vyslovená neplatnosť okamžitého
zrušenia pracovného pomeru právneho predchodcu žalobcu daná mu žalovaným dňa 21.5.2001. Bolo
preukázané, že v období, kedy podľa tvrdení žalovaného už právny predchodca žalobcu nemal byť
jeho zamestnancom, poukazoval na účet žalobcu ešte výplaty. V spise 3C 212/2004 boli produkované
tiež dôkazy ohľadom Československej obchodnej banky, ktoré vyvracajú tvrdenia žalovaného, že
právny predchodca žalobcu nepracoval u žalovaného. Z potvrdenia o príjme zo dňa 27.6.2001 vyplýva,

že táto kópia bola odsúhlasená s originálom a bola overená Adriánou Dudášovou 3.8.2001. Pokiaľ
ide o potvrdenie o výške priemerného mesačného zárobku zo závislej činnosti, žalovaný v tomto
konaní potvrdil, že žalobca mal priemerný čistý mesačný príjem 34 922,- Sk. Z navštíveniek v
uvedenom spise vyplýva, že žalobca (právny predchodca žalobcu) pre žalovaného pracoval aj po
inkriminovanom období. Tieto skutočnosti vyvracajú tvrdenia žalovaného, že po doručení okamžitého
zrušenia pracovného pomeru právny predchodca žalobcu už u žalovaného nepracoval. To že mzda

vyplatená právnemu predchodcovi žalobcu za obdobie mesiacov január až marec 2002 vyplatená
nebola, žalovaný nepopieral. Tvrdil však, že právny predchodca žalobcu na ňu nemal nárok.

V zákonom stanovenej lehote podal proti uvedenému rozsudku odvolanie žalovaný. Mal za to, že

súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec
nesprávne právne posúdil. Súd sa absolútne nevysporiadal s obranou žalovaného, ktorý počas konaniapoukazoval na viacero právnych i skutkových okolností majúcich vplyv na posúdenie veci. Hoci bolo
rozhodnuté o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru právneho predchodcu žalobcu,
žiadnym rozhodnutím nebolo určené, dokedy jeho pracovný pomer trval. Poukázal na ust. § 61 ods.

1, ods. 3 písm. b/ zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce účinného ku dňu 21.5.2001. Postupca -
svedok Ing. A. G. výslovne uviedol, že po okamžitom skončení pracovného pomeru (neplatnom) zo
strany žalovaného tomuto neoznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, nežiadal o ďalšie
prideľovanie práce. Pracovný pomer tak nemohol trvať naďalej. Je zrejmé, že pracovný pomer postupcu
u žalovaného zanikol dohodou dňom, kedy sa mal pracovný pomer okamžitým zrušením pracovného

pomeru ukončiť, teda dňom 21.5.2001, i keď nie titulom okamžitého zrušenia pracovného pomeru,
ale zo zákona, nakoľko neboli splnené podmienky na ďalšie trvanie pracovného pomeru vyžadované
zákonom. Na potvrdení o príjme právneho predchodcu žalobcu zo dňa 27.6.2001 sa nenachádza podpis
ani jedného z konateľov žalovaného. Ohľadne navštíveniek, ktoré boli predložené v inom konaní a
z ktorých malo vyplývať, že právny predchodca žalobcu pre žalovaného pracoval aj po 21.5.2001
uviedol, že tieto navštívenky nie sú potvrdené žalovaným a vôbec nepreukazujú skutočnosť, že právny

predchodca žalobcu pracoval pre žalovaného. Preukazujú len skutočnosť, že Ing. A. G. bol v kontakte
s osobami, ktoré mu navštívenku podpísali, pričom sa vôbec nemuselo jednať o pracovné rokovania.
Tieto navštívenky vôbec nepreukazujú, že mal oprávnenie za žalovaného jednať a že naozaj jednal
ako zástupca žalovaného. Žalovaný odo dňa 21.5.2001 postupcovi žiadnu prácu neprideľoval, nakoľko
mal v tom čase za to, že okamžité skončenie (resp. v tom čase zrušenie) pracovného pomeru je platné.

Postupca tak pre žalovaného nemohol vykonávať a ani nevykonával žiadnu prácu, za ktorú by mu
prislúchalamzda.Nemohlatakexistovaťpohľadávka,ktorúbybolomožnépostúpiťnažalobcu.Vkonaní
taktiež nebola nijakým spôsobom preukázaná výška mzdy, ktorá mala tvoriť postúpenú pohľadávku,
nakoľkopracovnázmluvavýšku mzdyneurčuje.Niejezrejmé,zktorejskutočnostivychádzalsúdprvého
stupňa pri určovaní výšky údajnej mzdy. V závere skonštatoval, že právnemu predchodcovi žalobcu

nevznikol nárok na vyplatenie mzdy, ktorý postúpil na žalobcu a ktorý je v tomto konaní uplatňovaný.

Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že predmetom tohto konania nie je nárok na

náhradu mzdy ako satisfakcia za neplatné zrušenie pracovného pomeru, ale nevyplatené mzdy za
obdobie mesiacov január až marec 2002, teda ešte za obdobie, kedy právny predchodca žalobcu
vykonával pre žalovaného prácu a na tieto mzdy mal nárok. Má za to, že prvostupňový súd na základe
vykonaného dokazovania a predloženého spisového materiálu rozhodol podľa zákona a spravodlivo.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov

odvolacieho konania.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s

ustanovením § 214 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len O.s.p.), a zistil, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobou podanou na súd dňa 31.1.2005 sa žalobca domáhal
voči žalovanému zaplatenia sumy 107 262,- Sk/ 3 560,45 Eur s príslušenstvom ako pohľadávky, ktorá
mu bola postúpená jeho synom za nevyplatené mzdy jeho vtedajším zamestnávateľom - žalovaným.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s poukazom na zásadu, že nikto nemôže previesť na iného viac práv
ako má sám. Odôvodňoval to tým, že mzda patrí zamestnancovi len za vykonanú prácu a v rozhodnom

období právny predchodca žalobcu nevykonával pre neho žiadnu prácu. Rozsudkom Okresného súdu
Kežmarok zo dňa 14.11.2006 sp.zn. 3C 212/2004 (potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k.
10Co 21/2008 -214 zo dňa 11.6.2008) súd určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru zaslané
právnemu predchodcovi dňa 21.5.2001 žalovaným je neplatné. Žalovaný ďalej argumentoval, tým, že
žiadnym rozhodnutím nebolo určené, dokedy pracovný pomer právneho predchodcu žalobcu trval,

nakoľko tento žalovanému neoznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, tiež nežiadal o ďalšie
prideľovaniepráce.Pracovnýpomertaknemoholtrvaťnaďalej.Podľažalovanéhojezrejmé,žepracovný
pomer právneho predchodcu žalobcu zanikol dohodou dňom, kedy sa mal pracovný pomer skončiť
okamžitým zrušením pracovného pomeru, teda dňom 21.5.2001, i keď nie titulom okamžitého zrušeniapracovného pomeru, ale zo zákona, nakoľko neboli splnené podmienky na ďalšie trvanie pracovného
pomeru vyžadované zákonom. Dôkazy preložené žalobcom nepreukazujú, že nejaká práca bola pre
žalovaného ako zamestnávateľa vykonávaná.

Podľa § 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce účinného k 31.5.2001 (ďalej len "Zákonník
práce"), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný
pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom,

aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť
mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Podľa § 61 ods. 3 písm. b/ Zákonníka práce, ak zamestnávateľ rozviazal pracovný pomer neplatne,
avšak zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, pokiaľ sa so
zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak bol
pracovný pomer neplatne zrušený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný

pomer týmto zrušením skončiť; v týchto prípadoch zamestnanec má nárok na náhradu mzdy vo výške
priemerného zárobku za dobu výpovednej doby.

Podľa §111 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnancom prislúcha za vykonanú prácu mzda.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení jednoznačne vyplýva, že zákon dôsledne rozlišuje pojmy
mzda (ktorá prislúcha za vykonanú prácu) a náhrada mzdy (ktorá je akoby satisfakciou za nemožnosť

vykonávania práce v prípade, ak došlo k neplatnému rozviazaniu pracovného pomeru).

V danej veci odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa sa v dostatočnej miere nevysporiadal
so základnými okolnosťami dôležitými pre správne rozhodnutie. Predmetom konania totiž nie je náhrada

mzdy pri neplatnom skončení (resp. zrušení) pracovného pomeru, ale predmetom je mzda v zmysle §
111 vtedy účinného Zákonníka práce. Teda musí byť nepochybne preukázané, akú konkrétnu prácu a v
akom časovom fonde právny predchodca žalobcu vykonával.

Taktiež z odôvodnenia rozsudku nevyplýva ako súd prvého stupňa dospel k výške tejto mzdy, teda na
základe akých mzdových dojednaní. Tvrdenie o tom, že vychádzal z priemernej čistej mzdy právneho
predchodcu žalobcu podľa tvrdenia žalovaného je nedostatočné nakoľko musí byť preukázané, na
akú mzdu v konkrétnych mesiacoch (január, február, marec 2002) mal právny predchodca nárok.

Vzhľadom k rozdielnemu počtu pracovných dní v jednotlivých mesiacoch je len málo pravdepodobné,
že za všetky tieto tri mesiace bola výška mzdy vždy rovnaká (1 186,82 Eur). Výška čistej priemernej
mzdy by bola relevantná vtedy, ak by predmetom konania bol nárok na náhradu mzdy pri neplatnom
skončení pracovného pomeru. Všetky tieto právne významné skutočnosti nie sú v napadnutom rozsudku
dostatočne analyzované, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudku.

V ďalšom bude úlohou súdu prvého stupňa sa v prvom rade vysporiadať s otázkou nároku na mzdu
žalobcu za relevantné obdobie po zistení, či právny predchodca žalobcu skutočne vykonával prácu pre

žalovaného (akú a v akom časovom fonde) a až potom ustáliť výšku mzdy za túto prácu.Odvolací súd vychádzajúc z uvedeného napadnutý rozsudok postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f)
O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.