Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, November 27, 2023

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: 33Cpr/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423207533
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Bizoňová
ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2023:1423207533.1

Uznesenie

Mestský súd Bratislava IV v právnej veci navrhovateľa: A.. O.. A. Ď., D.. XX.XX.XXXX, N. Š. XA, D.,
zastúpeného advokátom JUDr. Peter Kubina, spolupracujúci s Dentons Europe CS LLP, organizačná
zložka, Bottova 2A, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
Pribinova 2, Bratislava, o nariadenie neodkladného opatrenia, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia z a m i e t a.

Súd odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 03.11.2023, doplneným dňa 07.11.2023 a 10.11.2023, sa
navrhovateľ domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým súd:
- uloží odporcovi povinnosť zdržať sa voči nemu uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra

vnútra Slovenskej republiky č. 436 zo dňa 27.10.2023
- uloží odporcovi povinnosť poskytnúť mu časť pracovnej odmeny - pomernú časť služobného platu
vo výške 4.222,50 EUR mesačne v hrubom a príspevku na bývanie vo výške 232,-EUR mesačne v
hrubom za každý deň trvania výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č.
436 zo dňa 27.10.2023 voči nemu od 03.11.2023 vrátane do dňa vykonateľnosti uznesenia o nariadení
neodkladného opatrenia, spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 9,25% ročne z nezaplatenej sumy od

03.11.2023 do zaplatenia, a to do troch dní odo dňa vykonateľnosti uznesenia o nariadení neodkladného
opatrenia.

2. Svoj návrh odôvodnil tým, že v súlade s § 325 ods. 2 písm. a) a d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len CSP) v spojení s § 7 ods. 8 zákona č. 54/2019 Z.z.
o ochrane oznamovateľov sa týmto návrhom domáha nariadenia neodkladného opatrenia pred

začatím konania vo veci samej, ktorého účelom je zabránenie odporcovi vo vykonávaní a uplatňovaní
pracovnoprávneho úkonu urobeného odporcom ako zamestnávateľom vo vzťahu k nemu ako
zamestnancovi z dôvodu neplatnosti tohto pracovnoprávneho úkonu. Keďže nariadením navrhovaného
neodkladného opatrenia je možné dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami vo vzťahu k
predmetnému neplatnému pracovnoprávnemu úkonu nie je po nariadení neodkladného opatrenia
potrebné iniciovať konanie vo veci samej. Odporca je jeho zamestnávateľom a služobným úradom

podľa zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej
služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície. Je zamestnancom
odporcu v stálej štátnej službe ako príslušník Policajného zboru podľa zákona o štátnej službe policajtov
s osobným evidenčným číslom 307384, od dňa 28.10.2023 zaradený vo funkcii zástupca riaditeľa útvaru
a súčasne riaditeľ odboru ochrany, prevencie a boja proti korupcii útvaru ochrannej služby a prevencie
Úradu inšpekčnej služby s miestnom výkonu štátnej služby v Bratislave. Personálnym rozkazom ministra

vnútra Slovenskej republiky č. 436 zo dňa 27.10.2023, vyhláseným a doručeným mu dňa 03.11.2023,
bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe policajtov s účinnosťou odo dňa 03.11.2023 do právoplatného skončenia trestného
stíhania. Keďže s týmto pracovnoprávnym úkonom nesúhlasí, odporca nedisponuje jeho súhlasom
s týmto pracovnoprávnym úkonom. Opatrením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. S. B. XX/XX/XXXX-XX zo dňa 05.10.2023, teda niekoľko
týždňov pred vydaním pracovnoprávneho úkonu mu bola poskytnutá ochrana oznamovateľa, ktorý podal
kvalifikované oznámenie o závažnej protispoločenskej činnosti v rozsahu uvedenom v ustanovení § 7
zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov. Podľa
§ 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov sa z dôvodu poskytnutia mu

ochrany vyžadoval na urobenie pracovnoprávneho úkonu predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu
oznamovateľov protispoločenskej činnosti (ďalej len úrad). Takýto predchádzajúci súhlas však udelený
nebol, pretože odporca o jeho udelenie úrad ani nepožiadal. Na základe uvedeného je v zmysle
§ 7 ods. 8 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov pracovnoprávny úkon neplatný. Jeho
aktívna legitimácia je preto daná z titulu, že voči nemu ako oznamovateľovi závažnej protispoločenskej
činnosti bol urobený pracovnoprávny úkon (vo forme personálneho rozkazu o dočasnom pozbavení

štátnej služby), na ktorý sa vyžadoval predchádzajúci súhlas úradu, ktorý udelený nebol. Z dôvodu
ochrany jeho práv ako zamestnanca a chráneného oznamovateľa je preto potrebné a dôvodné nariadiť
odporcovi zdržať sa vykonávania (neplatného) pracovnoprávneho úkonu. Pasívna legitimácia odporcu
je daná tým, že ako jeho zamestnávateľ a služobný úrad urobil voči nemu ako oznamovateľovi závažnej
protispoločenskej činnosti a bez jeho súhlasu, pracovnoprávny úkon (personálny rozkaz o dočasnom

pozbavení štátnej služby), na ktorý úrad neudelil predchádzajúci súhlas, čím postupoval v rozpore s
§ 7 ods. 1 a nasl. zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov. Dňa 02.10.20203 podal na Úrad
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky kvalifikované trestné oznámenie,
na základe ktorého bolo dňa 05.10.2023 vydané opatrenie o poskytnutí ochrany, ktoré bolo v tom
istom týždni doručené aj úradu a odporcovi. Tým sa stal chráneným oznamovateľom podľa zákona

č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov a tento status naďalej trvá. Dňa 25.10.2023 bol do funkcie
ministra vnútra Slovenskej republiky vymenovaný M.. O. Š. I., čo je všeobecne známa a nesporná
skutočnosť. Dňa 27.10.2023, teda v čase, keď mal status chráneného oznamovateľa podľa zákona č.
54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov, mu bol doručený personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej
republiky (t. j. pracovnoprávny úkon), ktorým bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby podľa §

46 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe policajtov s účinnosťou odo
dňa 27.10.2023 do právoplatného skončenia trestného stíhania. Na urobenie pracovnoprávneho úkonu
(vydanie personálneho rozkazu) nebol udelený predchádzajúci súhlas úradu podľa § 7 ods. 1 zákona č.
54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov a odporca o udelenie tohto predchádzajúceho súhlasu úrad ani
nepožiadal, čo je nesporná skutočnosť, vo vzťahu ktorej poukázal na verejné vyjadrenie predsedníčky

úradu R. W. pre Denník N citované v článku zverejnenom dňa 27.10.2023 na adrese:
https://dennikn.sk/3649213/minister-vnutra-sutaj-estok-postavil-curillovcov-mimo-sluzbu-hoci-su-
chraneni-hamranovym-viceprezidentom-zasa-zrusil-funkce/?ref=list.
Napriek tomu, že pracovnoprávny úkon proti nemu, ako chránenému oznamovateľovi, urobený bez
predchádzajúceho súhlasu úradu je ex lege podľa § 7 ods. 8 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane

oznamovateľov neplatný, odporca naň nazerá a vykonáva (uplatňuje) ho proti nemu tak, ako keby
išlo o platný pracovnoprávny úkon. Zákon č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov je lex specialis
vo vzťahu k všetkým právnym predpisom, ktoré upravujú pracovnoprávne a iné obdobné právne
vzťahy, vrátane štátnej služby, preto sa v plnej miere vzťahuje aj na služobný pomer príslušníka
Policajného zboru podľa zákona o štátnej službe policajtov. Uvedené vyplýva predovšetkým z definícií

pojmov pracovnoprávny vzťah v § 2 písm. e) zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov
a pracovnoprávny úkon v § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov. Keďže
personálny rozkaz je zároveň pracovnoprávnym úkonom (hoci v špecifickej forme), ktorým sa mení
obsah individuálneho pracovnoprávneho vzťahu medzi ním ako zamestnancom a odporcom ako
zamestnávateľom z diskriminačného dôvodu (kvalifikované oznámenie o protispoločenskej činnosti) a

súčasne
§ 2a ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe policajtov zveruje právomoc na riešenie sporov
vyplývajúcich z porušenie zákazu diskriminácie vo vzťahu k štátnej službe príslušníkov Policajného
zboru všeobecným súdom, má odporca v tomto prípade k dispozícii všetky prostriedky právnej ochrany
podľa CSP, vrátane inštitútu neodkladného opatrenia. V tunajšom prípade nejde o výnimku podľa druhej

vety § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov, pretože personálny rozkaz:
a) nepriznáva mu žiadny nárok (teda nejde o pracovnoprávny úkon zlepšujúci jeho postavenie); ani
b) nesúvisí so skončením pracovnoprávneho vzťahu (bez ohľadu na jeho skutočný motív, ide o dočasné
pozbavenie výkonu štátnej služby); ac) bol vydaný na základe právnej skutočnosti, ktorá závisí od posúdenia odporcu, pričom odporca
v prípade postupu podľa § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe policajtov posudzuje
a rozhoduje o tom, či a z akých konkrétnych dôvodov by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej

služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a či a z
akých konkrétnych dôvodov ho považuje za "dôvodne" podozrivého zo spáchania trestného činu, ako
to vyplýva aj z metodického usmernenia odporcu č. SPC-86-24/1-2006 zo dňa 15.06.2006.
Pod "pracovnoprávnym úkonom súvisiacim so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je
dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa" podľa druhej vety § 7

ods. 1 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov, na ktorý sa nevyžaduje predchádzajúci súhlas
úradu, sa rozumie skončenie pracovnoprávneho vzťahu z takého dôvodu, ktorého vznik a existenciu
zamestnávateľ neposudzuje a ani nie je oprávnený posudzovať (napríklad strata zdravotnej alebo
odbornej spôsobilosti zamestnanca, strata bezúhonnosti alebo strata bezpečnostnej previerky, pokiaľ sa
navýkonprácevyžaduje;ďalšiepríkladyuvádzapriamozákonč.54/2019Z.z.oochraneoznamovateľov
v poznámke pod čiarou č. 5 - napríklad § 55 ods. 2 a 4, § 60, § 63 ods. 1 písm. a), c) a d) prvý až

tretí bod, § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov,
§ 192 ods. 1 písm. f) a g) zákona o štátnej službe policajtov, § 60 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov, § 64 ods. 2 a 5, § 65, 66, 72, § 75 ods.
1 písm. a) a § 82 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a zmene a doplnení niektorých zákonov). Ako
potvrdzuje aj vyššie citované metodické usmernenie odporcu č. SPC-86-24/1-2006 zo dňa 15.06.2006,

samotné vznesenie obvinenia z trestného činu (a to aj vzhľadom na prezumpciu neviny) bez ďalšieho
takýmtodôvodomnieje,afortiorivprípade,vktorombolototoobvinenievovzťahukvšetkýmobvineným
právoplatne vyhodnotené súdom už v prípravnom konaní ako nedôvodné (uznesenia Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 2Tpo/64/2021 až 2Tpo/68/2021 zo dňa 01.10.2021) a od vznesenia obvinenia
až do vydania personálneho rozkazu (teda po dobu vyše 2 rokov) riadne vykonával štátnu službu a

nebol pozbavený jej výkonu práve preto, lebo jeho nadriadení na základe všetkých okolností prípadu
vyhodnotili, že materiálne podmienky dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1
zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe policajtov nie sú v jeho prípade splnené. Predmetom tohto
neodkladného opatrenia je poskytnutie mu ochrany pred výkonom a uplatňovaním pracovnoprávneho
úkonu, ktorý ho poškodzuje a je celkom zjavne neplatný už z formálneho hľadiska, pretože neplatnosť

personálneho rozkazu ako pracovnoprávneho úkonu je ustanovená priamo ex lege v § 7 ods. 8 zákona
č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov ako následok neudelenia predchádzajúceho súhlasu úradu s
pracovnoprávnym úkonom. Zákon č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov pritom nerozlišuje medzi
prípadom,keďzamestnávateľopredchádzajúcisúhlassícepožiadal,avšakúradhoneudelilaprípadom,
keď zamestnávateľ o udelenie predchádzajúceho súhlasu úradu ani len nepožiadal (ako tomu bolo v

tomto prípade). Predmetom konania o žiadosti zamestnávateľa o udelenie predchádzajúceho súhlasu
úradu podľa § 7 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov (čo je v zmysle § 24 zákona č. 54/2019
Z.z. o ochrane oznamovateľov štandardné správne konanie podľa Správneho poriadku) je posúdiť a
rozhodnúť:
- či sa na navrhovaný pracovnoprávny úkon vyžaduje predchádzajúci súhlas úradu, a ak sa vyžaduje,

- či navrhovaný pracovnoprávny úkon má alebo nemá akúkoľvek príčinnú súvislosť s kvalifikovaným
oznámením, pre ktoré bola zamestnancovi poskytnutá ochrana.
Úrad udelí súhlas s navrhovaným pracovnoprávnym úkonom zamestnávateľa voči chránenému
oznamovateľovi, len ak zamestnávateľ preukáže, že navrhovaný pracovnoprávny úkon nemá žiadnu
príčinnú súvislosť s kvalifikovaným oznámením, inak žiadosť o udelenie súhlasu zamietne (§ 7 ods.

5 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov). Tým, že odporca v tomto prípade o udelenie
predchádzajúceho súhlasu úradu ani nepožiadal, odoprel mu právnu ochranu (vo forme konania podľa
§ 7 zákona č. 54/2019 Z.z. o oznamovateľoch), na ktorú mal právny nárok. Preto dosiaľ nedošlo a ani
nemohlo dôjsť k posúdeniu toho, či personálny rozkaz bol alebo nebol vydaný v akejkoľvek príčinnej
súvislosti s jeho kvalifikovaným oznámením. Posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej právomoci úradu

v konaní o žiadosti o udelenie predchádzajúceho súhlasu podľa § 7 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane
oznamovateľov. Uvedený postup (teda prieskum a vyhodnotenie splnenia podmienok na udelenie
predchádzajúceho súhlasu úradu s vydaním personálneho rozkazu) nie je možné nahradiť rozhodnutím
súdu v tomto konaní. Keďže podmienkou platnosti pracovnoprávneho úkonu je "predchádzajúci" súhlas
úradu, teda taký, ktorý musí predchádzať vydaniu personálneho rozkazu, vzniknutý protiprávny stav nie

je možné nijako napraviť a personálny rozkaz spätne "konvalidovať". Jediným spôsobom nápravy (po
nariadení navrhovaného neodkladného opatrenia) z pohľadu odporcu je riadne požiadať úrad o vydanie
predchádzajúceho súhlasu a až po jeho prípadnom udelení vydať nový personálny rozkaz. Prípadné
preukazovanie a vyhodnocovanie toho, či personálny rozkaz bol vydaný v príčinnej súvislosti s jehokvalifikovaným oznámením alebo nie, môže byť až predmetom konania o prípadnej (budúcej) žiadosti
odporcu o udelenie predchádzajúceho súhlasu úradu s (novým) personálnym rozkazom. Vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti je nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia postačujúce

na dosiahnutie trvalej úpravy pomerov medzi stranami vo vzťahu k neplatnému personálnemu
rozkazu, ktorý je predmetom tohto konania. Nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia nijakým
spôsobom nebráni odporcovi vo výkone akýchkoľvek jeho zamestnávateľských práv voči nemu podľa
zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe policajtov. Zároveň, podľa personálneho rozkazu odporca po
dobu vykonávania personálneho rozkazu, t.j. od dňa 27.10.2022 vrátane mu vypláca (s poukazom na

§ 46 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe policajtov) namiesto plného služobného platu so
všetkými náležitosťami (v celkovej výške služobný plat 4.222,50 EUR mesačne v hrubom a príspevok
na bývanie 232,-EUR mesačne v hrubom - oproti platovému výmeru k 30.10.2023 došlo personálnym
rozkazom č. 37/2023 s účinnosťou k 28.10.2023 k úprave rizikového príplatku zo 100,-EUR na 133,-EUR
a osobného príplatku z 884,50 EUR na 778,50 EUR, čím sa služobný plat znížil zo sumy 4.295,50 EUR
na sumu 4.222,50 EUR, avšak táto úprava nebola zatiaľ vnesená do elektronického systému, z ktorého

pochádza platový výmer) iba služobný plat vo výške minimálnej mzdy + 10% priznaného služobného
platu na každú ním vyživovanú osobu, najviac však do výšky 70% priznaného služobného platu. Keďže
nevykonáva a nemôže vykonávať prácu iba z dôvodu vydania a uplatňovania neplatného personálneho
rozkazu, na zabezpečenie plnej ochrany jeho práv je potrebné odporcovi uložiť neodkladným opatrením
aj povinnosť poskytnúť mu časť pracovnej odmeny - konkrétne mu doplatiť pomernú časť plného

mesačného služobného platu so všetkými náležitosťami (teda sumy služobný plat
4.222,50 EUR mesačne v hrubom a príspevok na bývanie 232,-EUR mesačne v hrubom) nad rámec
vyplateného zníženého služobného platu za každý deň trvania výkonu personálneho rozkazu voči nemu.
Vzhľadom na okolnosti prípadu (krátenie služobného platu a ostatných platových náležitostí) výlučne z
dôvodu nezákonného a neplatného personálneho rozkazu je namieste priznať mu aj úrok z omeškania

v zákonnej výške. Zo samotného znenia personálneho rozkazu a súvisiacich ustanovení zákona č.
73/1998 Z.z. o štátnej službe policajtov (predovšetkým ustanovenia § 46) je nepochybné, že výkon
personálneho rozkazu voči jeho osobe, ktorý trvá od dňa 03.11.2023 nepretržite, má na neho a aj jeho
rodinu nasledovné obzvlášť nepriaznivé účinky:
- nemôže vykonávať prácu (službu policajta);

- v súvislosti s dočasným pozbavením výkonu štátnej služby je verejne ostrakizovaný politikmi a inými
verejne činnými osobami (táto téma je už niekoľko dní predmetom všetkých hlavných spravodajských
relácii a aj naďalej zostáva predmetom politizácie a širokého záujmu verejnosti);
- personálny rozkaz je naplnením dlhodobých vyhrážok, ktoré jemu a jeho kolegom po viac než dva
roky verejne adresovali politici, ktorí po voľbách konaných dňa 30.09.2023 a vymenovaní novej vlády

dňa 25.10.2023 získali kontrolu nad politickým vedením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (táto
skutočnosť je potvrdená aj v opatrení prokurátora o priznaní ochrany);
- je mu vyplácaný služobný plat znížený na úroveň blízku minimálnej mzde;
- v služobnom čase sa musí zdržiavať na určenom mieste (v mieste trvalého pobytu) a má zakázané
zamestnať sa inde, podnikať, alebo vykonávať akúkoľvek inú zárobkovú činnosť, ktorou by si mohol

zabezpečiť legálny príjem na vykompenzovanie výpadku služobného platu kráteného v príčinnej
súvislosti s personálnym rozkazom (viď § 46 ods. 5 posledná veta v spojení s § 48 ods. 6 zákona č.
73/1998 Z.z. o štátnej službe policajtov).
Tým sa pracovnoprávny úkon stáva prostriedkom ekonomického nátlaku odporcu na neho, aby služobný
pomer v Policajnom zbore ukončil na vlastnú žiadosť, keďže je to nevyhnutné k tomu, aby sa mohol

zamestnať inde a zabezpečil si tak príjem umožňujúci ekonomickú jeho existenciu ako aj jeho rodiny.
Odporca, napriek tomu, že vedel, že má priznaný status chráneného oznamovateľa, svojím postupom a
vydaním personálneho rozkazu tento status úplne ignoroval, čím preukázal bezprecedentné pohŕdanie
nielen ním, ale aj platnými a účinnými zákonmi a inou inštitúciou Slovenskej republiky, ktorej je
zverenývýkonprávomocíurčenýchnazabezpečenieochranyoznamovateľovprotispoločenskejčinnosti

vyplývajúcich zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937 z 23.10.2019 o ochrane
osôb, ktoré nahlasujú porušenia práva Únie (Ú. v. EÚ L 305, 26.11.2019) v znení nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) 2020/1503 zo 07.10.2020 (Ú. v. EÚ L 347, 20.10.2022). Odporca ako jeden z
najvýznamnejších štátnych orgánov konal v priamom rozpore nielen so zákonom na ochranu slabších
strán, ale aj s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čo je veľmi nebezpečný precedens a aj návod

pre ostatných, či už vo verejnej alebo súkromnej sfére. Ak by súd ponechal toto konanie odporcu bez
adekvátneho právneho postihu, je vysoko pravdepodobné, že vo veľmi krátkom čase sa jeho konaním
budú inšpirovať aj iné štátne orgány či súkromné osoby, pretože budú vedieť, že im za to nič nehrozí.
Ochrana oznamovateľov protispoločenskej činnosti podľa zákona o ochrane oznamovateľov a citovanejSmernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937 je pritom postavená na princípe poskytnutia
rýchlej a účinnej ochrany chránenému oznamovateľovi proti akýmkoľvek pracovnoprávnym úkonom
zhoršujúcim jeho postavenie v pracovnoprávnom vzťahu, konkrétne formou "zmrazenia" účinkov, resp.

vykonávania a uplatňovania takýchto pracovnoprávnych úkonov voči chránenému oznamovateľovi. Toto
je práve ten jediný podstatný rozdiel v kvalite ochrany po prijatí zákona o ochrane oznamovateľov
oproti právnemu stavu pred jeho prijatím. Ak by mal byť ako chránený oznamovateľ odkázaný len
na konanie o žalobe bez poskytnutia ochrany neodkladným opatrením (navyše v situácii, v ktorej
neodkladné opatrenie umožňuje dosiahnuť trvalú úpravu pomerov), potom by celý inštitút ochrany

oznamovateľov protispoločenskej činnosti bol zbytočný, pretože možnosť domáhať sa svojich práv na
súde žalobou (v konaní trvajúcom niekoľko rokov, počas ktorých sa budú neplatné pracovnoprávne
úkony voči nemu uplatňovať, poškodzovať ho a budú ho nútiť zmeniť zamestnanie) by mal aj v
prípade, ak by nemal status chráneného oznamovateľa a ak by zákon o ochrane oznamovateľov vôbec
neexistoval. Keďže personálny rozkaz je vykonateľný predbežne a bez ohľadu na jeho právoplatnosť,
pričom navyše o opravnom prostriedku proti nemu (rozklade) bude rozhodovať tá istá osoba, ktorá

vydala personálny rozkaz, na dosiahnutie právnej ochrany pred dôsledkami vykonávania neplatného
pracovnoprávneho úkonu zároveň nemal k dispozícii iný účinný právny prostriedok, než je navrhované
neodkladnéopatrenie.Samozrejmevyužijevšetkyprávneprostriedky,ktorémápodľazákonač.73/1998
Z.z. o štátnej službe policajtov a prípadne aj podľa Správneho súdneho poriadku, avšak náprava
porušenia zákazu jeho diskriminácie v nadväznosti na jemu priznanú ochranu oznamovateľa závažnej

protispoločenskej činnosti podľa zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov, zákona č. 365/2004
Z.z. o rovnakom zaobchádzaní a v nadväznosti aj na § 2a ods. 3 zákon č. 73/1998 Z.z. o štátnej
službe policajtov zákona o štátnej službe policajtov, zakladá právomoc civilných súdov podľa CSP.
Okrem toho, ani zákon č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe policajtov ani zákon č. 162/2015 Z.z. Správny
súdny poriadok mu neposkytuje možnosť získania účinnej a rýchlej právnej ochrany v porovnateľnom

rozsahu, obsahu a predovšetkým v porovnateľnom čase a s porovnateľnými účinkami ako poskytuje
inštitút neodkladného opatrenia podľa Civilného sporového poriadku. Pre úplnosť je potrebné v tejto
súvislosti dodať, že pozastavenie účinnosti personálneho rozkazu rozhodnutím úradu podľa § 12 zákona
č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov v tomto prípade nie je k dispozícii, pretože toto sa aplikuje
iba na pracovnoprávne úkony, ktoré boli urobené ešte pred poskytnutím ochrany oznamovateľovi, a

na ktoré sa z tohto dôvodu nevyžadoval predchádzajúci súhlas úradu podľa § 7 zákona o ochrane
oznamovateľov, a ktoré sú preto v zásade platné a účinné (požívajú prezumpciu platnosti a účinnosti).
V prípade pochybností o platnosti takýchto pracovnoprávnych úkonov je preto potrebné pozastaviť ich
účinnosť a následne na základe konkrétnych okolností prípadu dokazovať súvislosť pracovnoprávneho
úkonu s urobením oznámenia zamestnanca. Naproti tomu, v tomto prípade bol pracovnoprávny úkon

urobený až po udelení ochrany a teda bez predchádzajúceho súhlasu úradu, čo zákon č. 54/2019
Z.z. na ochranu oznamovateľov v § 7 ods. 8 sankcionuje ex lege absolútnou neplatnosťou takého
pracovnoprávneho úkonu. Pri takýchto pracovnoprávnych úkonoch sa nedokazuje príčinná súvislosť ich
urobenia s podaním oznámenia (tzn. nespadajú do rámca
§ 12 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov), ale takéto úkony trpia vadou absolútnej

neplatnosti od počiatku priamo zo zákona. Pracovnoprávny úkon, ktorý je absolútne neplatný, nie je
ani účinný, a preto nie je možné ani pozastaviť jeho účinnosť. Účelom potreby vydania neodkladného
opatrenia bola úprava pomerov medzi ním a odporcom, aby boli zachované jeho práva a oprávnené
záujmy, ktoré mu vyplývajú z jeho služobného pomeru, funkcie a pracovného miesta, a zabránilo sa tak
odporcovi v uplatňovaní účinkov personálneho rozkazu v rozpore so zákonom č. 54/2019 Z.z. o ochrane

oznamovateľov a zákonom č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní.

3.Podanímdoručenýmsúdudňa10.11.2023navrhovateľdoplnilsvojnávrhnanariadenieneodkladného
opatrenia vo vzťahu k právnej argumentácii týkajúcej sa právomoci, respektíve vecnej príslušnosti
všeobecné súdu konať a rozhodnúť o návrhu podľa CSP vzhľadom na vydané neodkladné opatrenie

vo veci sp. zn. 16Cpr/2/2023 dňa 09.11.2023 na totožnom právnom základe, ktoré vyvolalo polemiku
a diskusiu práve vo vzťahu k právomoci, respektíve vecnej príslušnosti všeobecného súdu konať. Ako
už uviedol v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia právomoc všeobecného súdu v tejto veci je
založená § 2a ods. 1 a 3 zákona č. 71/1998 Z.z. o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3
zákonač.365/2004Z.z.orovnakomzaobchádzaní.Jenavecoudispozičnéhooprávnenianavrhovateľa,

či sa súdnej ochrany podľa § 2a ods. 1 a 3 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe policajtov v spojení
s § 9 ods. 2 a 3 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní rozhodne domáhať žalobou
alebo návrhom na vydanie neodkladného opatrenia. Navrhovateľ sa v tomto prípade rozhodol pre
neodkladné opatrenie práve s poukazom na povahu veci, keďže bol proti nemu vydaný a je vykonávanýpracovnoprávny úkon, ktorý je ex lege neplatný, a z tohto dôvodu mu je s okamžitou účinnosťou bránené
vo vykonávaní práce (štátnej služby policajta) a tým aj v dosahovaní príjmu, ktorý si vzhľadom na
zákonné obmedzenia nemôže zabezpečiť inak, pričom k vydaniu pracovnoprávneho úkonu došlo z

diskriminačného dôvodu (oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti). Podľa bodu 10
uznesenia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1SKomp/6/2021 zo dňa 08.12.2021 "Pri posudzovaní
otázky, či konanie o neodkladnom opatrení má patriť do právomoci civilného súdu alebo správneho
súdu, alebo iného orgánu verejnej moci, tak nie je rozhodujúca povaha samotného hmotnoprávneho
vzťahu, na ktorého ochranu má navrhované neodkladné opatrenie slúžiť, ani navrhovaný obsah

samotného neodkladného opatrenia. Rozhodujúce je, že neodkladné opatrenie je procesný inštitút
upravený Civilným sporovým poriadkom, o ktorom rozhoduje vždy okresný súd (§ 324 ods. 2 CSP).
Naopak, Správny súdny poriadok neupravuje ani neodkladné opatrenie, ani podobne široký procesný
prostriedok dočasnej ochrany účastníka. Inštitút odkladného účinku správnej žaloby (§ 182 až 189
SSP) nie je takým inštitútom; nejde totiž o samostatný procesný nárok, ale len o rozšírenie účinkov,
ktoré sú inak s podaním správnej žaloby spojené. Správne súdy tak nemajú právomoc konať o

neodkladnom opatrení podľa § 324 a nasl. Civilného sporového poriadku. Z podobného stanoviska
vychádzal už najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 KO 14/2018 (neodkladné opatrenie, ktorým malo byť
ministerstvo vnútra zaviazané registrovať štatutárne orgány určitého občianskeho združenia)." Tieto
závery sú Najvyšším súdom judikované dlhodobo a stabilne, v uznesení sp. zn. 1SKomp/30/2022,
1SKomp/31/2022, 1SKomp/34/2022 alebo 1SKomp/36/2022. Keďže v tomto prípade ide o návrh, ktorý

je svojím obsahom i formou návrhom na vydanie neodkladného opatrenia, celkom jednoznačne patrí do
právomoci všeobecného (civilného) súdu podľa Civilného sporového poriadku, pričom vecne príslušný
je podľa § 324 ods. 2 Civilného sporového poriadku okresný, resp. mestský súd a miestne i kauzálne
príslušný je podľa § 24 písm. a) Mestský súd Bratislava IV. Obsah navrhovaného neodkladného vyplýva
z § 325 ods. 2 písm. a) a d) Civilného sporového poriadku v spojení s § 2a ods. 1 a 3 zákona č. 73/1998

Z.z. o štátnej službe policajtov a § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní.

4. Podľa § 324 ods. 1 Civilného sporového poriadku platného a účinného v čase vydania uznesenia
o nariadení neodkladného opatrenia ( ďalej CSP), pred začatím konania, počas konania a po jeho
skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.

Podľa § 324 ods. 3 CSP, neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel
nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.

Podľa § 325 ods. 1 CSP, neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť

pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

Podľa § 325 ods. 2 písm. d) CSP neodkladným opatrením možno strane uložiť, aby niečo vykonala,
niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.

Podľa § 325 ods. 2 písm. a) CSP neodkladným opatrením možno strane uložiť, aby poskytla aspoň časť
pracovnej odmeny, ak ide o trvanie pracovného pomeru a navrhovateľ zo závažných dôvodov nepracuje.

Podľa § 328 ods. 1 CSP, ak súd nepostupoval podľa § 327, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené
podmienky podľa § 325 ods. 1, inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne.

Podľa § 329 ods. 1 CSP, súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez
výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania.

Podľa § 333 CSP, neodkladné opatrenie zanikne, ak uplynul čas, na ktorý bolo nariadené.

Podľa § 334 CSP, súd na návrh neodkladné opatrenie zruší, ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo
nariadené.

5. Neodkladné opatrenie nie je možné vydať len na základe návrhu bez toho, aby boli osvedčené aspoň

základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku alebo, že je tu nebezpečenstvo
bezprostredne hroziacej škody. Podmienkou pre nariadenie takéhoto opatrenia je existencia právneho
vzťahu medzi stranami sporu, existencia nároku, ako aj ich osvedčenie a osvedčenie, že bez okamžitej
a dočasnej úpravy by bolo právo strán ohrozené, respektíve preukázanie existencie obavy, že exekúciabude ohrozená. Nebezpečenstvo hroziacej ujmy musí byť bezprostredné a konkrétne. Okrem toho
nariadené neodkladné opatrenie musí byť primerané právu, ktorého budúci súdny výkon môže byť
ohrozený.

6. Podľa názoru súdu v danom prípade nie sú splnené podmienky pre nariadenie navrhnutého
neodkladného opatrenia. Navrhovateľ odôvodnil svoj návrh neodkladnou potrebou úpravy pomerov
medzi ním a odporcom, vo vzťahu ktorému je v služobnom pomere podľa zákona
č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, z dôvodu, že personálnym rozkazom

ministra vnútra Slovenskej republiky č. 436 zo dňa 27.10.2023, vyhláseným a doručeným mu dňa
03.11.2023, bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona č.
73/1998 Z. z. o štátnej službe policajtov s účinnosťou odo dňa 03.11.2023 do právoplatného skončenia
jeho trestného stíhania a to napriek skutočnosti, že s týmto pracovnoprávnym úkonom nesúhlasil a
opatrením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp.
zn. S. B. XX/XX/XXXX-XX zo dňa 05.10.2023, teda niekoľko týždňov pred vydaním pracovnoprávneho

úkonu mu bola poskytnutá ochrana oznamovateľa, ktorý podal kvalifikované oznámenie o závažnej
protispoločenskej činnosti v rozsahu uvedenom v ustanovení § 7 zákona č. 54/2019 Z.z.
o ochrane oznamovateľov a podľa § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov
sa vyžadoval na urobenie pracovnoprávneho úkonu predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu
oznamovateľov protispoločenskej činnosti, o ktorý však odporca nepožiadal, ergo nebol udelený.

Vychádzajúc z uvedeného mal za to, že v zmysle § 7 ods. 8 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane
oznamovateľov je tento pracovnoprávny úkon neplatný a preto žiadal súd, aby neodkladným opatrením
zasiahol tak, že odporcovi uloží povinnosť zdržať sa uplatňovania a výkonu predmetného personálneho
rozkazu a odporcovi uloží povinnosť poskytnúť mu časť pracovnej odmeny za každý deň trvania
výkonu predmetného personálneho rozkazu spolu s úrokom z omeškania. Zároveň poukázal na to, že

odporca podľa jeho názoru pristúpil k vydaniu predmetného personálneho rozkazu práve v súvislosti
s jeho oznámením o závažnej protispoločenskej činnosti a v nadväznosti na jemu priznanú ochranu
oznamovateľa podľa zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov a zákon č. 365/2004 Z.z. o
rovnakom zaobchádzaní, čím porušil zákaz jeho diskriminácie aj v nadväznosti na § 2a ods. 3 zákon
č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe policajtov.

7. K pracovnoprávnej povahe vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom súd uvádza, že v zmysle
§ 2 písm. e) zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov sa na účely tohto zákona rozumie
pracovnoprávnym vzťahom aj štátnozamestnanecký pomer alebo služobný pomer, teda aj služobný
pomer navrhovateľa vo vzťahu k odporcovi. Zároveň je pravdou, že zákon

č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov v ustanovení § 7 ods. 1 podmieňuje vykonanie
pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľom voči chránenému oznamovateľovi, na ktorý nedal súhlas,
len so súhlasom úradu, avšak v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov
zákon označuje za pracovnoprávny úkon nielen rozhodnutie zamestnávateľa, ale aj právny úkon
zamestnávateľa, z čoho vyplýva, že zákon rozlišuje právny úkon a rozhodnutie ako dva druhy úkonov

zamestnávateľa, pričom ich oba označuje za pracovnoprávne úkony. Keď navrhovateľ poukazuje v
zmysle § 7 ods. 8 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov na ex lege neplatnosť predmetného
personálneho rozkazu ako rozhodnutia odporcu, ktoré je pracovnoprávnym úkonom v zmysle § 7 ods.
1 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov, potom je potrebné uviesť, že ustanovenie § 7 ods.
8 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov nepoužíva označenie pracovnoprávny úkon, ktorý

by zahrňoval nielen právny úkon, ale aj rozhodnutie zamestnávateľa; používa iba označenie právny
úkon, pričom ustanovuje, že neplatný je taký právny úkon, na ktorý úrad neudelil súhlas. Z uvedeného
tak nevyplýva, že by rozhodnutie zamestnávateľa urobené bez súhlasu úradu, malo byť automaticky
neplatné. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že o vztiahnutí uvedeného ustanovenia
aj na rozhodnutie zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, ako je v tomto prípade, nemožno ani

uvažovať, nakoľko v rámci preskúmania nie je vo vzťahu k týmto rozhodnutiam konštatovaná neplatnosť,
ale nezákonnosť. Predmetný personálny rozkaz je rozhodnutím vydaným v zmysle § 46 ods. 1 písm.
b) a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe policajtov ministrom (podľa § 3 zákona č. 73/1998
Z.z. o štátnej službe policajtov), proti ktorému je v zmysle § 244 možné podať rozklad, ktorý nemá
odkladný účinok. Z uvedeného vyplýva, že ide o rozhodnutie, ktorého preskúmanie v zmysle § 6 ods.

1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok patrí do kompetencie správneho súdu (obdobne už
bol personálny rozkaz Ministra vnútra Slovenskej republiky preskúmaný v rámci správneho súdnictva
viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžo/36/2015 zo dňa 02.02.2016) a
tunajší súd, ako súd civilný, prejednávajúci v zmysle § 3 CSP súkromnoprávne spory, nemá oprávneniesa k tomuto rozhodnutiu, predovšetkým jeho zákonnosti či nezákonnosti, akokoľvek vyjadrovať a túto
posudzovať.

8. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 1SKomp/6/2021 zo dňa 08.12.2021, na ktoré poukázal aj navrhovateľ vo svojom návrhu, avšak
neuviedol časť rozhodnutia, v ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval "Právo na nariadenie
neodkladného opatrenia nemá svoj pôvod v hmotnom práve, ale len v citovaných ustanoveniach
procesného práva, v ktorom sú upravené aj jeho predpoklady (§ 325 ods. 1 CSP) a obsah (§ 325

ods. 2 CSP). Predmetom konania o neodkladnom opatrení tak nie je súkromnoprávny spor ani iná
súkromnoprávna vec, ale procesný nárok navrhovateľa na to, aby súd nariadil neodkladné opatrenia
ako osobitný procesný prostriedok neodkladnej ochrany práva. Pri posudzovaní otázky, či konanie
o neodkladnom opatrení má patriť do právomoci civilného súdu alebo správneho súdu, alebo iného
orgánu verejnej moci, tak nie je rozhodujúca povaha samotného hmotnoprávneho vzťahu, na ktorého
ochranu má navrhované neodkladné opatrenie slúžiť, ani navrhovaný obsah samotného neodkladného

opatrenia. Rozhodujúce je, že neodkladné opatrenie je procesný inštitút upravený Civilným sporovým
poriadkom, o ktorom rozhoduje vždy okresný súd (§ 324 ods. 2 CSP). Naopak, Správny súdny poriadok
neupravuje ani neodkladné opatrenie, ani podobne široký procesný prostriedok dočasnej ochrany
účastníka. Inštitút odkladného účinku správnej žaloby (§ 182 až 189 SSP) nie je takým inštitútom; nejde
totiž o samostatný procesný nárok, ale len o rozšírenie účinkov, ktoré sú inak s podaním správnej

žaloby spojené. Správne súdy tak nemajú právomoc konať o neodkladnom opatrení podľa § 324 a
nasl. Civilného sporového poriadku. Z podobného stanoviska vychádzal už najvyšší súd v uznesení sp.
zn. 1 KO 14/2018 (neodkladné opatrenie, ktorým malo byť ministerstvo vnútra zaviazané registrovať
štatutárne orgány určitého občianskeho združenia). Právomoc na konanie o neodkladných opatreniach
ako procesnom prostriedku má vo všeobecnosti súd podľa Civilného sporového poriadku. To však samo

osebe neznamená, že ak sú splnené podmienky § 324 a 325 ods. 1 CSP, súd môže vydať neodkladné
opatrenie s akýmkoľvek obsahom alebo na ochranu akéhokoľvek práva. Judikatúra súdov už totiž
dávnejšie vyslovila, že neodkladným opatrením nemožno brániť vo výkone právomocí inému orgánu
verejnej moci (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 240/98, judikát R 123/1999, alebo jeho
uznesenie sp. zn. 7 Cdo 59/2011). Obdobne z § 336 a 337 CSP možno vyvodiť záver, že neodkladné

opatrenie možno nariadiť len vtedy, ak povinnosť, ktorá sa ním ukladá, môže mať vecný súvis s
následnou žalobou vo veci samej. Použitie formulácie "žaloba vo veci samej" evokuje, že neodkladné
opatrenie možno nariadiť len v súvislosti s takou vecou (samou), na ktorej prejednanie je daná právomoc
súdu. Tieto okolnosti však nie sú určujúce pri posudzovaní, či správny súd má právomoc na konanie
o neodkladnom opatrení. Naopak, sú rozhodné pri posudzovaní otázky, či v danej veci možno nariadiť

neodkladné opatrenie práve s navrhovaným obsahom práve voči danému odporcovi (povinnej strane)
a práve na ochranu toho práva, ktoré je označené v návrhu. Skúmanie týchto okolností je však úlohou
civilného súdu, ktorý o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bude rozhodovať." Z uvedeného
vyplýva, že aj keď na konanie a rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je daná
právomoc civilného súdu, neznamená to, že môže o takomto návrhu rozhodnúť nehľadiac na jeho

prípadné dopady v rámci výkonu verejnej moci. Súd má za to, že ak sa navrhovateľ navrhovaným
neodkladným opatrením domáha, aby súd uložil povinnosť odporcovi, ako orgánu verejnej správy,
aby sa zdržal uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu, ktoré je rozhodnutím vydaným v rámci
správneho konania, voči jeho osobe, potom ide o bránenie vo výkone právomocí orgánu verejnej moci,
keď predmetný personálny rozkaz bol vydaný na základe § 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 73/1998 Z.z. o

štátnej službe policajtov, kde zákon explicitne ustanovuje, že "Policajt sa musí dočasne pozbaviť výkonu
štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej
služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že spáchal trestný čin." pričom
v odseku 3 uvedeného ustanovenia je explicitne uvedené, že "Policajtovi, ktorý bol dočasne pozbavený
výkonu štátnej služby, sa poskytne služobný plat vo výške minimálnej mzdy ustanovenej osobitným

predpisom. Tento služobný plat sa zvyšuje o 10 % priznaného služobného platu na každú vyživovanú
osobu, najviac však do výšky 70 % priznaného služobného platu." Ak by aj ako uvádza navrhovateľ
neboli splnené podmienky pre vydanie predmetného personálnu rozkazu, akékoľvek preskúmanie či
obmedzenie výkonu tohto rozhodnutia je plne v kompetencii správneho súdu (v konaní o správnej
žalobe,aktútonavrhovateľpodávzákonnejlehote),kdevzmysle§185písm.a)zákonač.162/2015Z.z.

Správny súdny poriadok správny súd môže, ak osobitný predpis neustanovuje inak, na návrh žalobcu a
povyjadrenížalovanéhouznesenímpriznaťsprávnejžalobeodkladnýúčinok,akbyokamžitýmvýkonom
alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy hrozila závažná
ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne inývážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. Vo
vzťahu k uvedenému dáva súd do pozornosti tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 13/2020 zo dňa 22.01.2020, podľa ktorého "Subsidiarita nariadenia neodkladných opatrení

podľa § 324 ods. 3 CSP je síce výslovne upravená len vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu, avšak
podľa právneho názoru ústavného súdu je aplikovateľná aj vo vzťahu k iným inštitútom, prostredníctvom
ktorých môže byť dosiahnutá účinná súdna ochrana. Jej aplikácia sa primerane vzťahuje aj na tie
právne inštitúty, prostredníctvom ktorých sú práva a oprávnené záujmy fyzickej, resp. právnickej osoby
adekvátne a účinne chránené." Z uvedeného vyplýva, že neodkladné opatrenie by malo byť uplatňované

v prípade, ak neexistuje iná možnosť ochrany prostredníctvom iného inštitútu. Súd zároveň konštatuje,
že ak by aj vydal navrhované neodkladné opatrenie bez časového obmedzenia, tak ako to navrhuje
navrhovateľ, v prípade preskúmania predmetného personálneho rozkazu v rámci správneho súdnictva
by mohlo dôjsť k situácii, kedy správny súd skonštatuje zákonnosť predmetného personálneho rozkazu,
avšak nariadené neodkladné opatrenie bude aj naďalej obmedzovať odporcu v jeho uplatňovaní a
výkone. Z uvedeného je zrejmé, že ide o situáciu, ktorá potvrdzuje nemožnosť civilného súdu vydať

rozhodnutie, ktorým obmedzí orgán verejnej správy pri výkone verejnej moci.

9. Vo vzťahu k namietanej diskriminácii súd konštatuje, že preskúmanie porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania nie je vecou, ktorú je možné vykonať len na základe jediného podania navrhovateľa
v rámci návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, nakoľko ide o vec, ktorú je potrebné riadne

posúdiť v rámci konania vo veci samej, kde okrem tvrdení navrhovateľa, je odporcovi poskytnutá
možnosť, ku každej navrhovateľom oznámenej skutočnosti, z ktorej možno dôvodne usudzovať, že k
porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, preukázať, že zásadu rovnakého zaobchádzania
neporušil (§ 11 ods. 1 a 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní). Z uvedeného
vyplýva, že v konaniach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania nepostačuje zo

strany navrhovateľa oznámenie skutočností (v prípade návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
osvedčenie skutočností), že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, ale musí byť
ponechaný priestor žalovanému, aby preukázal, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil, a až
na základe takto vykonaného procesu môže súd dôjsť k záveru, či k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania došlo, alebo nie. Žalobou podanou podľa § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z.

o rovnakom zaobchádzaní sa môže žalobca domáhať aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého
zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol
primeranézadosťučinenie;akideonedodržaniezásadyrovnakéhozaobchádzaniazdôvoduoznámenia
kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu (nie
rozhodnutia), ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená. V tomto prípade, podľa

názoru súdu, preto nie je možné upraviť pomery medzi stranami nariadením neodkladného opatrenia
s navrhovaným obsahom, pretože súd by jeho nariadením bránil vo výkone právomocí orgánu verejnej
moci, tak ako to uviedol
v odseku 8.

10. Vo vzťahu k druhému výroku návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v zmysle § 325 písm.
a) CSP, ktorým by súd uložil odporcovi povinnosť poskytnúť mu časť pracovnej odmeny za každý deň
trvania výkonu predmetného personálneho rozkazu spolu s úrokom z omeškania súd uvádza, že tomuto
nemožno vyhovieť a to hneď z viacerých dôvodov. Jednak by rovnako ako v prípade prvého výroku došlo
k obmedzeniu orgánu vo výkone verejnej moci, zároveň ide o neodkladné opatrenie, ktoré je možné

nariadiť v rámci konania, ktorého predmetom je preskúmanie trvania pracovného pomeru, čo v tomto
prípade nie je splnené, keďže trvanie služobného pomeru sporné nie je.

11. Záverom súd vo všeobecnosti poukazuje na skutočnosť, že predpokladmi nariadenia neodkladného
opatrenia sú:

- bezodkladná potreba upraviť pomery alebo
- obava, že exekúcia bude ohrozená.
Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ voči odporcovi nevedie žiadne konanie vo veci samej, v tomto
prípade išlo o návrh na nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu bezodkladnej potreby upraviť
pomery. Navrhovateľ bezodkladnosť potreby upraviť pomery odvodzoval predovšetkým od neplatnosti

predmetného personálneho rozkazu v zmysle § 7 ods. 8 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane
oznamovateľov a nepriaznivej finančnej situácie jeho a rodiny v dôsledku zníženia jeho platu. Ako
bolo uvedené vyššie súd má za to, že z ustanovenia § 7 ods. 8 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane
oznamovateľov nevyplýva neplatnosť predmetného personálneho rozkazu ako uvádza navrhovateľa v nadväznosti na to, je potrebné zvážiť bezodkladnosť vo vzťahu k uplatňovanému nároku na
zaplatenie časti pracovnej odmeny spolu s úrokom z omeškania. K tomuto súd uvádza, že ak by vo
vzťahu k uvedenému neexistovala možnosť obmedzenia orgánu vo výkone verejnej moci, je potrebné

vziať do úvahy, že navrhovateľ neosvedčil v konaní bezodkladnosť potreby uloženia takejto povinnosti
odporcovi, pretože neosvedčil, že znížením jeho platu naozaj dochádza k takému výraznému zhoršeniu
jeho finančnej situácie, ktoré by si vyžadovalo zásah súdu vo forme neodkladného opatrenia, keďže
súdu nie sú známe jeho majetkové pomery a ani pomery jeho rodiny, na ktorú v tomto kontexte
rovnako poukazuje. Navyše nie je zanedbateľné, že uplatnený úrok z omeškania v žiadnom ohľade

nereprezentuje bezodkladnú potrebu jeho zaplatenia odporcom, keďže sa jedná o nárok uplatnený nad
rámec navrhovateľovi prislúchajúcej pracovnej odmeny.

12. Z vyššie uvedeného vyplýva, že navrhovateľovmu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
súd nemohol vyhovieť vzhľadom na všeobecné obmedzenie civilného súdu nezasahovať do právomoci
orgánov verejnej správy, ale aj skutočnosť, že nepreukázal dôvodnosť navrhovaného neodkladného

opatrenia a preto súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol.

13. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

14. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Keďže súd návrh navrhovateľa na
nariadenie neodkladného opatrenia v celom rozsahu zamietol, odporca mal v konaní úspech a preto
je navrhovateľ povinný nahradiť odporcovi trovy konania v celom rozsahu. Súd však vzhľadom ku

skutočnosti, že odporcovi žiadne trovy nevznikli, rozhodol tak ako je uvedené vo výroku uznesenia a
odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský
súd Bratislava IV, písomne, v troch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).