Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/90/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3620010078
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Janík
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3620010078.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Janíka a sudcov JUDr.
Mariána Dunčka a JUDr. Michala Antalu v trestnej veci proti obžalovaným 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX
v Zlatých Moravciach, trvale bytom C., D. E. F. G. XXX/XX, 2/ B. H. C., A. I., nar. XX.XX.XXXX v C.
J. C., trvale bytom C. J. C., A. G. XXXX/X, 3/ K. L., nar. XX.XX.XXXX v Partizánskom, trvale bytom
M., B. N. G. XXX/XX a 4/ O. P. I., nar. XX.XX.XXXX v Topoľčanoch, trvale bytom M., C. XXX/XX, pre

prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. c) Tr. zák. spáchaný formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 28. marca 2024
odvolanie prokurátora Krajskej prokuratúry v Trenčíne proti rozsudku Okresného súdu Partizánske sp.
zn. 2T/31/2020 zo dňa 02.05.2022 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátora zamieta, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Partizánske sp. zn. 2T/31/2020 zo dňa 02.05.2022 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“) boli obžalovaní A. B., B. H. C., A. I., K. L. a O. P. I. podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodení
spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Trenčín sp. zn. 3Kv 13/19/3300-33 zo dňa 11.05.2020,
ktorá bola na nich podaná dňa 13.05.2020 pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa §
326 ods. 1 písm. c) Tr. zák. spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. na tom skutkovom
základe, že

obžalovaní A. B. a B. H. I. ako členovia hliadky Obvodného oddelenia Policajného zboru Partizánske
s volacím znakom Príkon 107 v čase okolo 03:45 hodiny dňa 03.12.2016 pred vchodom do klubu Infinity,
na Námestí SNP č. 143, Partizánske si pri výkone svojej právomoci riadne neplnili svoje pracovné
povinnosti vyplývajúce zo zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore a z popisu služobnej činnosti
policajtaatotýmspôsobom,žebezodkladnenevykonalislužobnýzákrokzaúčelomzadržaniapáchateľa

a objasnenia trestného činu v zmysle § 2 ods. 1 písm. a), písm. b) a § 9 ods. 1 zákona č. 171/1993
Z. z. o Policajnom zbore a § 48 ods. 3 písm. a), písm. b), písm. d) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, a to ani napriek tomu, že
sledovali a boli prítomní na mieste činu, kde došlo k výtržníctvu a ublíženiu na zdraví, a to fyzickým
napadnutím osoba A. M. M. B., pričom po dokonaní trestného činu M. B. umožnili, aby sa voľne

pohyboval a opustil miesto činu, následne po príchode na miesto činu obžalovaní K. L. a O. P. I. ako
členovia hliadky Obvodného oddelenia Policajného zboru Partizánske s volacím znakom Príkon 104
v čas okolo 03:55 hod dňa 03.12.2016 pri vchode do klubu Infinity, na Námestí SNP č. 143, Partizánske
si pri výkone svojej právomoci taktiež riadne neplnili svoje pracovné povinnosti vyplývajúce zo zákona
č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore a z popisu služobnej činnosti policajta a to tým spôsobom, že po
príchode na miesto činu sa po vzájomnej komunikácii s členmi hliadky s volacím znakom Príkon 107

a páchateľom sa rozhodli, že za účelom zistenia totožnosti páchateľa predvedú na OO PZ Partizánske,
napriek tomu, že totožnosť páchateľa bola na mieste činu hodnoverne zistená, pričom voči M. B. použilipri predvedení donucovacie prostriedky, a to služobné putá, ktoré v rozpore s ustanovením § 48 ods. 3
písm. a), písm. b) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej
informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení

neskorších predpisov pri služobnom vozidle na ulici páchateľovi M. B. odstránili a umožnili mu voľne
odísť bez vyhotovenia úradného záznamu o predvedení v zmysle § 18 ods. 8 zákona č. 171/1993 Z.
z. o Policajnom zbore, použitie donucovacích prostriedkov a predvedenie osoby nariadenému nehlásili
v zmysle § 64 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, čím takto páchateľovi predmetného
trestného činu umožnili opustiť miesto činu,

pretože skutok nie je trestným činom.

Vyššie uvedený rozsudok súdu prvého stupňa nenadobudol právoplatnosť, pretože ho v zákonnej lehote
napadol odvolaním prokurátor v neprospech všetkých obžalovaných. V písomných dôvodoch uviedol, že
z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že obžalovaní nesplnili povinnosti vyplývajúce z viacerých

ustanovení zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a zákona č.
3/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov.
V tejto súvislosti poukázal na znenie § 2 ods. 1 písm. a), písm. b), § 9 ods. 1, § 18 ods. 8 a § 64 ods. 1
zákona o Policajnom zbore ako aj na § 48 ods. 3 písm. a), písm. b) a písm. d) zákona o štátnej službe

príslušníkov Policajného zboru. Ďalej uviedol, že za právomoc verejného činiteľa je potrebné považovať
aj povinnosť policajta vykonať zákrok (napr. predvedenie páchateľa), ktorým policajt zasahuje do práva
a povinností inej osoby (páchateľa), resp. ktorým zabráni v spáchaní alebo pokračovaní v trestnej
činnosti, ako aj ďalšie povinnosti. Takéto konanie v sebe vykazuje znaky rozhodovania policajta, ktorého
následkom je napr. obmedzenie osobnej slobody páchateľa a jeho predvedenie, z ktorého postupu

páchateľovi vyplývajú určité zákonom stanovené práva a povinnosti. Poukázal na to, že obžalovaní 1/
a 2/ ako príslušníci Policajného zboru a teda osoby znalé právneho poriadku Slovenskej republiky boli
oboznámení s tým, že v prípade zistenia protiprávneho konania páchateľa sú povinní mu v takomto
protiprávnom konaní zabrániť, musia odhaľovať trestnú činnosť a že v službe sú povinní v medziach
tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok, alebo je dôvodné

podozrenie z ich páchania. V tejto súvislosti poukázal na to, že obžalovaný B. v telefonickom rozhovore
na linku 155 uviedol, že jeden muž udrel druhého a asi má niečo zlomené. Z uvedeného podľa neho
vyplýva, že obžalovaný 1/ už v tom čase musel mať dôvodné podozrenie, že bol spáchaný trestný čin
výtržníctva, prípadne ublíženia na zdraví, nakoľko došlo k fyzickému útoku na životne dôležitý orgán
(hlava) na mieste verejnosti prístupnom s takou intenzitou, že poškodený v dôsledku toho spadol na

zem, čo vyplýva z kamerového záznamu z incidentu. Ďalej uviedol, že obžalovaní 1/ a 2/ boli prítomní
pri spáchaní trestného činu, predmetný skutok osobne videli, avšak bezodkladne nevykonali služobný
zákrok, páchateľa neobmedzili na osobnej slobode a taktiež mu umožnili, aby sa voľne pohyboval
v priestoroch klubu a teda konali úmyselne v rozpore so zákonom a v prospech páchateľa trestného činu.
Poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, z ktorého vyplýva, že súd prvého stupňa čiastočne

potvrdil „že si obžalovaní 1/ a 2/ dali na „na čas“, teda reagovali na napadnutie poškodeného M.
s laxným prístupom „profesorsky“ (obž. B. odpije z kávy), čo budí oprávnené pochyby o promptnej
snahe „pomáhať a chrániť““ (strana 8, posledný odsek). Keďže išlo o osobu podozrivú zo spáchania
trestného činu, boli obžalovaní 1/ a 2/ podľa neho povinní vykonať služobný zákrok, nakoľko sa jednalo
o podozrivú osobu zo spáchania prečinu podľa § 204 ods. 1 Tr. por. Z vykonaného dokazovania podľa

jeho názoru taktiež vyplýva, že obžalovaní 3/ a 4/ zadovážili páchateľovi skutku neoprávnený prospech
tým, že po tom, ako boli voči nemu použité donucovacie prostriedky, tieto mu následne odstránili
a umožnili mu voľne odísť bez vyhotovenia záznamu o predvedení, použitia donucovacích prostriedkov
a zároveň túto skutočnosť neohlásili svojmu nadriadenému. Uviedol, že podstatným prvkom základnej
skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 Tr. zák.

je to, že nemusí byť reálne (skutočne) spôsobená nijakej osobe žiadna škoda a ani nemusí reálne
(skutočne) dôjsť ani k získaniu neoprávneného prospechu (primerane rozhodnutie Ústavného súdu
ČR, sp. zn. III. ÚS/6/2000). Záverom uviedol, že trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 326 ods. 1 písm. c) Tr. zák. je tzv. predčasne dokonaným trestným činom, nakoľko z hľadiska
porušenia, či obchádzania zákonnej povinnosti zo strany verejného činiteľa ide síce o poruchový

trestný čin, pretože už samotné zneužitie právomoci je poruchou vo výkone verejnej moci, avšak
predčasne dokonaným je z dôvodu, že toto zneužitie právomoci zo strany verejného činiteľa nemusí
mať vždy dopad do subjektívnej sféry tretej osoby, respektíve nemusí verejný činiteľ získať neoprávnený
prospech, postačí pokiaľ k tomu jeho úmysel smeruje (t. j. nemusí prísť vôbec k škode inej osoby, čik získaniu neoprávneného prospechu, postačí ak k tomu smeroval aspoň nepriamy úmysel verejného
činiteľa pri zneužívaní svojej právomoci – primerane pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
5Tdo/939/2017). Na základe uvedených skutočností mal za to, že samosudca súdu prvého stupňa

nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a nevysporiadal sa s okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
na základe čoho dospel k nesprávnemu právnemu názoru a preto navrhol, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok a rozhodol tak, že vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

Obžalovaní sa písomne nevyjadrili k dôvodom odvolania prokurátora.

Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v konečnom návrhu poukázal
na písomné odôvodnenie jeho odvolania, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil.

Obžalovaný A. B. na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v konečnom návrhu poukázal na správny

a zákonný rozsudok súdu prvého stupňa a odvolanie prokurátora navrhol ako nedôvodné zamietnuť.

Obhajca obžalovanej B. H. C. na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v konečnom návrhu poukázal
taktiež na správny rozsudok súdu prvého stupňa a keďže sa s ním v celom rozsahu stotožnil,
v podrobnostiach poukázal na jeho odôvodnenie a odvolanie prokurátora navrhol zamietnuť.

Obžalovaná B. H. C. sa na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v konečnom návrhu pridržala
konečného návrhu jej obhajcu.

Obžalovaný K. L. nebol prítomný na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu napriek riadne doručenému
predvolaniu. Písomne však požiadal o vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti.

Obžalovaný O. P. I. nebol taktiež prítomný na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu napriek
riadne doručenému predvolaniu. Písomne však požiadal o vykonanie verejného zasadnutia v jeho
neprítomnosti.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania prokurátora podľa
§ 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., na
verejnom zasadnutí dňa 28. marca 2024, na podklade podaného odvolania prokurátora v neprospech
všetkých obžalovaných, ktoré bolo podané oprávnenou osobou, včas a na správnom mieste, a ktoré mu
spolu so spisom bolo predložené dňa 25. júla 2022, preskúmal podľa § 317 odsek 1 Tr. por. zákonnosť a

odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku vine a o treste, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
im predchádzalo a dospel k záveru, že podané odvolanie prokurátora nie je dôvodné. Nezistil pritom
chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Tr. por.

Súd prvého stupňa v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného
konania uvedené v § 2 Tr. por., najmä však zásady zákonného procesu – § 2 ods. 7 Tr. por.,
práva na obhajobu – § 2 ods. 9 Tr. por., voľného hodnotenia dôkazov – § 2 ods. 12 Tr. por., i
rovnosti strán (kontradiktórnosti) – § 2 ods. 14 Tr. por. Krajský súd preto konštatuje, že súd prvého
stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými

procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú. V konečnom dôsledku krajský súd konštatuje,
že v dôvodoch odvolania prokurátora nie je ani namietaná existencia takýchto procesných chýb konania,
predchádzajúcich výrokom napadnutého rozsudku.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal všetky potrebné

dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a tieto správne a v súlade so
zásadou „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ uvedenou v § 2 ods. 4 Tr. por. vyhodnotil
jednotlivo i v ich súhrne tak, ako mu ukladajú ustanovenia § 2 ods. 10 a 12 Tr. por. a dospel ku
správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom, podľa ktorých sa síce skutok stal v tých základných
črtách, že došlo k napadnutiu A. M. M. B. v čase uvedenom v skutkovej vete napadnutého rozsudku,

na mieste skutku bola prítomná prvá hliadka v zložení obžalovaných 1/ a 2/, neskôr druhá hliadka
v zložení obžalovaný 3/ a 4/, ale tento skutok nie je trestným činom ani priestupkom, nakoľko nemožno
z preukázaného konania policajtov v čase skutku dospieť k právnemu záveru, že by úmyselne porušili
prokurátorom špecifikované povinnosti dané osobitnými právnymi predpismi – zákonom č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore a zákonom č. 73/1998 o štátnej službe príslušníkov Policajného zbor a zneužili
tak právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 Tr. zák.

Súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. v odôvodnení napadnutého rozsudku
podrobneapresvedčivovysvetlil,oktoréskutočnostioprelsvojezáveryooslobodeníobžalovanýchspod
obžaloby. Jeho rozhodnutie je založené na starostlivom vyhodnotení celého dokazovania a to spôsobom
ako prikazuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Súd prvého stupňa svoje skutkové zistenia správne oprel
o výpovede obžalovaných na hlavnom pojednávaní, o výpovede svedkov B. M. I., Q. F., B. C., B. A., A.

M., M. B. zrealizovaných taktiež na hlavnom pojednávaní, o prečítané výpovede svedkov O. E. R. zo
dňa 06.07.2017, R. G. zo dňa 06.07.2017, M. S. zo dňa 07.03.2018, B. K. zo dňa 07.03.2018, M. H.
zo dňa 21.03.2018, Patrície Jehlárovej zo dňa 21.03.2018, B. K. B. zo dňa 20.06.2018, o písomnosti
z vyšetrovacieho spisu, o rozsudok Okresného súdu Partizánske sp. zn. 1T/82/2017 zo dňa 11.04.2018,
ako aj o prehraté videozáznamy, ktoré sú súčasťou vyšetrovacieho spisu a o prehratý zvukový záznam,
ktoré súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne analyzoval. Úvahy a závery súdu prvého

stupňa sú tak podľa odvolacieho súdu založené na zásadách logického konania a uvažovania, sú vecne
správne a odvolací súd sa s nimi plne stotožňuje.

Odvolací súd po preskúmaní veci pritom dospel k rovnakým skutkovým a právnym záverom ako súd
prvého stupňa a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými súd prvého stupňa podrobne rozviedol a vysvetlil

svoje zistenia a právne závery, preto odvolacie námietky prokurátora, ktoré vo svojej podstate sú len
opakovaním argumentov a námietok prednesených už pred súdom prvého stupňa a s ktorými sa ten
dostatočne a vecne správne vyporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku, nepovažoval za dôvodné.
Smerovali totiž vo svojej podstate len do hodnotenia vykonaného dokazovania, ktoré prokurátor navrhol
vyhodnotiť inak, než ako to urobil súd prvého stupňa. V tomto smere treba uviesť, že každý orgán

trestného konania hodnotí vykonané dôkazy podľa § 2 ods. 12 Tr. por. v súlade so zásadou voľného
hodnotenia dôkazov a podľa vlastného vnútorného presvedčenia. Odvolací súd nemôže preto vstupovať
do tohto hodnotenia dôkazov a nariadiť súdu nižšieho stupňa k akým záverom má dospieť. Na základe
týchto úvah možno potom vysloviť, že ak prvostupňový súd dospeje k určitému záveru a tento záver je
výsledkomlogickéhokonaniaauvažovania,nemožnomupotomvytknúťžiadnepochybenie.Takjetomu

aj v posudzovanej veci. Ako už bolo uvedené, súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku starostlivo
a dôsledne zaoberal všetkými vo veci vykonanými dôkazmi a tieto správne vyhodnotil podľa zásad
uvedených v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. Jeho rozhodnutie, podľa ktorého konanie obžalovaných
uvedené vo výroku napadnutého rozsudku nie je trestným činom, je takto správne a v súlade so
zákonom, lebo má oporu vo vykonanom dokazovaní.

Krajský súd totožne so súdom prvého stupňa uvádza, že obžalovaným 1/ a 2/ sa kládlo za vinu, že tým,
že nevykonali služobný zákrok za účelom zadržania páchateľa a objasnenia trestného činu, páchateľovi
umožnili voľne sa pohybovať a opustiť miesto činu. Súd prvého stupňa správne poukázal na prípady,
kedy je policajt oprávnený zaistiť osobu v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore

poprípade podľa § 85 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a správne dospel k záveru, že ani jeden z týchto dôvodov
na zaistenie osoby M. B. nebol v daný moment prítomný. Aj podľa krajského súdu neexistoval žiaden
dôvod na zaistenie útočníka hliadkou č. 1 (obžalovaný 1/ a 2/), ktorý by mohol byť vykladaný ako akási
povinnosť vykonať služobný zákrok. Jediným dôvodom sa zdala byť potreba predviesť ho na zistenie
totožnosti hliadkou č. 2 (obžalovaný 3/ a 4/), avšak aj tento dôvod dodatočne odpadol, nakoľko útočník

hliadke č. 2 dodatočne svoju totožnosť preukázal predložením občianskeho preukazu. Po preukázaní
totožnosti už neexistoval dôvod na obmedzenie jeho osobnej slobody a preto postupovala hliadka č. 2
správne,keďzaistenúosobuprepustila.Jepravdou,žehliadkač.2sinesplnilapovinnosťspísaťzáznam
opoužitídonucovaciehoprostriedkuazpredvedenia,avšakakosprávnekonštatovalsúdprvéhostupňa,
toto konanie môže byť považované len za disciplinárne previnenie obžalovaných 3/ a 4/, nakoľko toto

konanie nedosahuje stupeň závažnosti trestného činu. Na základe zisteného skutkového stavu krajský
súd rovnako ako súd prvého stupňa ustálil, že u obžalovaných 1/ a 2/ nebolo preukázané nesplnenie
povinností vyplývajúcich z ich právomoci a u obžalovaných 3/ a 4/ porušenie služobných povinností
nedosahovalo s ohľadom na preukázané skutočnosti takú závažnosť, ktorá by dosahovala závažnosti
trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 Tr. zák., nakoľko v podstate

išlo len o zanedbanie formálnej evidencie služobnej činnosti.

Krajský súd napokon len dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
odpovedať na každú námietku, alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktorémajú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o ňom a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v druhostupňovom konaní. V tejto súvislosti
krajský súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého

stupňa tvoria jednotu a preto je nadbytočné, aby krajský súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne
skutkovéaprávnezáverysúduprvéhostupňa.Správnyminámietkamiprokurátorasasúdprvéhostupňa
v napadnutom rozhodnutí riadne a náležitým spôsobom vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú
otázku, riešenie ktorej by zostalo na súde vyššieho stupňa.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd nepovažoval odvolacie námietky prokurátora za
dôvodné a preto jeho odvolanie podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (3:0).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.