Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 16, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/3/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620200246
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8620200246.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu
JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. XXX/XX XXX XX C., právne zastúpený: JUDr. Ambróz Motyka, advokát, so sídlom Nám.
SNP 7, 091 01 Stropkov, proti žalovanému: Orange Slovensko a.s., so sídlom Metodova 8, 821 08
Bratislava, IČO: 35 697 270, právne zastúpený: Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., so

sídlomBajkalská5,83103Bratislava-mestskáčasťNovéMesto,IČO:46759875,oochranuosobnosti,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku pôvodne Okresného súdu Svidník, v súčasnosti Okresného súdu
Bardejov, pracovisko Svidník, č.k. 4C/13/2020 - 158 zo dňa 8. decembra 2022, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo výrokoch I. a III. a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník, v súčasnosti Okresný súd Bardejov, pracovisko Svidník (ďalej len súd
prvej inštancie, resp. prvoinštančný súd) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.300 Eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (I. výrok). Vo zvyšku žalobu zamietol (II. výrok) a priznal žalobcovi proti žalovanej náhradu trov
konania v plnom rozsahu, o výške, ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením vydaným súdnym úradníkom (III. výrok).

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia
nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 Eur z dôvodu, že pri spracovaní jeho osobných údajov, ktoré poskytol
žalovanému, ktorého klientom bol v rokoch 2011 a 2012, došlo k porušeniu zákona o ochrane osobných
údajov, a tým k porušeniu jeho práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
života,ktoréspočívalovtom,žedokument„ŽiadosťovydanienovejSIM-kartyapotvrdenieojejprevzatí“
obsahujúci jeho osobné údaje bol spoločne s dokumentmi ďalších klientov nájdený nepovolanou osobou

v neuzamknutom sklade na papierový odpad v C.. Úradom na ochranu osobných údajov bol tento skutok
v administratívnom konaní, ktoré bolo vedené proti obchodnému zástupcovi žalovaného, ktorým bola
spoločnosť ELSIG s.r.o., kvalifikovaný ako bezpečnostný incident. Z uvedeného dôvodu sa žalobca
domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 Eur. Podľa žalobcu žiadaná suma satisfakcie
je zdôvodnená značnou intenzitou porušenia a ohrozenia osobnostných práv, vzhľadom k veľkému
množstvu osobných údajov, ktoré boli protiprávne spracúvané. Rodné číslo, vlastnoručný podpis sú

osobitnou kategóriou. Sumu žiadanej nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že zákon zvlášť chráni únik
osobných údajov, pričom v danom prípade sa jedná o výnimočný rozsah incidentu, keďže sa týka sa
viac ako 400 dotknutých osôb a protiprávny stav trval dlhý čas.

2. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný so žalobou nesúhlasil, namietal miestnu nepríslušnosť
Okresného súdu Svidník, tiež to, že nie je pasívne legitimovaným, keďže je to sprostredkovateľ a

prevádzkovateľ, ktorý je oprávnený osobné údaje spracúvať a sprostredkovateľ je povinný dodržiavať
povinnosti, ktoré pre neho vyplývajú zo zákona. Z prípadného porušenia povinnosti sprostredkovateľanemôže byť vyvodená zodpovednosť žalovaného, vrátane jeho občianskoprávnej zodpovednosti.
Žalovaný poukázal tiež na to, že k incidentu došlo náhodne, resp. nedopatrením zo strany zamestnanca
sprostredkovateľa - spoločnosti ELSIG, s.r.o. napriek existencii zodpovedajúcich bezpečnostných

opatrení. Vzniesol zároveň námietku premlčania keďže k bezpečnostnému incidentu došlo v bližšie
neustálenom čase v priebehu mesiaca január 2017 a dokumenty boli videné sklade zamestnancom
spoločnosti ELSIG, s.r.o. v čase od 25.01.2017 pričom, keďže žaloba bola súdu doručená až 05.02.2020
(správne 06.02.2020), bolo to po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Vzhľadom na to, že vo vzťahu
k žalobcovi neboli preukázané žiadne následky, je požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy 5.000 Eur

absolútne neadekvátna.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že dňa 09.02.2017 bola v neuzamknutom
priestore určenom na skladovanie papierového odpadu nájdená p. A. C. archívna krabica, v ktorej
sa nachádzalo množstvo originálnych písomností s osobnými údajmi zákazníkov spoločnosti Orange
Slovensko a.s. V nájdenej archívnej krabici D. E., TYP X/XX, na bočnej strane, ktorej je rukou napísané

„F. XXXXXXXX ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 -
3.11.2012" sa nachádzali písomnosti s názvom: „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej
prevzatí“, „Výmena SIM karty“ a „Žiadosť o znovupripojenie SIM karty. Išlo o originálne dokumenty, na
ktorých sa nachádzali dôležité identifikátory dotknutých osôb ako je meno, priezvisko (akademický titul),
adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný

podpis. Na viacerých písomnostiach bola priesvitnou lepiacou páskou prelepená plastová SIM karta.
Krabica bola odovzdaná JUDr. Ambrózovi Motykovi za účelom zastupovania vo veci neoprávneného
zásahu do súkromného života v súvislosti so spracovávaním osobných údajov spoločnosťou Orange
Slovensko a.s. Sklad, kde bola krabica nájdená, bol síce uzamykateľný, ale v čase nájdenia písomností
uzamknutý nebol, nakoľko ho využívalo viac podnikateľských subjektov sídliacich v objekte.

Z rozhodnutia Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky zo 16.08.2017 č. XXXXX/XXXX-
XX-XX vyplýva, že spoločnosť ELSIG s.r.o. ako sprostredkovateľ „porušil ustanovenie § 17 ods. 1 a
§ 19 ods. 1 zákona tým, že pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti
Orange Slovensko a.s. v rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo
(IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis

povereného pracovníka ako aj informácie o predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou,
pričom tieto boli uložené v archívnej krabici s označením D. E., TYP X/XX, na bočnej strane, ktorej je
rukou napísané „F. XXXXXXXX ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011,
8.11.2011 - 3.11.2012“ a umiestnené v sklade na papierový odpad nachádzajúcom sa za budovou, v
ktorej sídli predajňa Orange Slovensko, a.s. na Ul. Hlavná 60 v Stropkove“.

Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-X uložil sprostredkovateľovi -
obchodnému zástupcovi žalovaného, spoločnosti ELSIG s.r.o., za porušenie povinností v súvislosti s
bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a v súvislosti s likvidáciou dokumentov pokutu vo výške
5 000 Eur. Toto rozhodnutie bolo na základe rozkladu spoločnosti ELSIG, s.r.o. potvrdené rozhodnutím
predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 9.3.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-X. Administratívne konanie (konanie

o ochrane osobných údajov) na základe podnetu spoločnosti Orange Slovensko, a.s. proti advokátovi
JUDr. Ambrózovi Motykovi bolo rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 8.9.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-XX
zastavené. Rovnako bolo zastavené aj administratívne konanie voči žalovanému, a to rozhodnutím
ÚOOÚ SR zo dňa 23.8.2018 pod číslom: XXXXX/XXXX-XX-XX.
Z listiny označenej ako žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí zo dňa 24.09.2012

je zrejmé, že táto listina obsahovala tieto osobné údaje žalobcu: meno a priezvisko, adresu bydliska,
rodné číslo, číslo OP, telefónne číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo a vlastnoručný podpis.
Súd prvej inštancie mal zistené tiež to, že žalovaný sa žalobcovi za vzniknutú situáciu listom zo dňa
16.03.2017 ospravedlnil.

4. Právne posudzujúc zistený skutkový stav mal súd prvej inštancie za to, že na rozhodnutie sporu
je miestne príslušný. Spor považoval za spor spotrebiteľský, nakoľko zásah do súkromného života
bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom medzi stranami založeným zmluvou o
pripojení. K porušeniu ochrany osobných údajov došlo v súvislosti so službami telekomunikačného
operátora, ktoré žalovaný poskytoval na základe zmluvy o pripojení a v jej rámci. Žalovaný mal na

základe zmluvy o pripojení zákonné oprávnenie spracovávať osobné údaje žalobcu. Ak teda k zásahu
do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracovaní osobných údajov žalobcu a žalovaný takéto
svoje oprávnenie môže pre účely uzavretia a plnenia zmluvy o pripojení odvodiť priamo zo zákona
(§ 56 ods. 3 písm. a) zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách) a na spracovanieosobných údajov nepotrebuje ani súhlas žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu pri porušení
ochrany osobných údajov, bez akýchkoľvek pochybností, súvisí so zmluvou o pripojení. Vychádzajúc
z uvedeného preto súd prvej inštancie považoval predmetný spor za spotrebiteľský a vzhľadom na

skutočnosť, že žalobca má adresu trvalého pobytu v obvode Okresného súdu Svidník, žalovaným
uplatnenú námietku miestnej nepríslušnosti považoval za nedôvodnú.
Podľa súdu prvej inštancie je žalovaný zároveň pasívne vecne legitimovaný napriek skutočnosti,
že v administratívnom konaní nebolo zo strany Úradu pre ochranu osobných údajov konštatované
porušenie povinností žalovaného podľa zákona o ochrane osobných údajov. Zodpovednosť

žalovaného je občianskoprávnou zodpovednosťou majúcou objektívny charakter. Pokiaľ žalovaný nebol
administratívne zodpovedný, súd prvej inštancie poukázal na to, že administratívna zodpovednosť je
kategóriou verejného práva založenou na subjektívnej zodpovednosti, občianskoprávna zodpovednosť
je však kategóriou súkromného práva založenou na princípe objektívnej zodpovednosti, bez potreby
preukazovať zavinenie. V administratívnom konaní zistený bezpečnostný incident však podľa súdu
prvej inštancie tvorí skutkový základ protiprávneho konania, ktoré v rámci objektívnej občianskoprávnej

zodpovednosti voči žalobkyni za zásah do jej súkromia dopadá na žalovaného. Pri posúdení
občianskoprávnej zodpovednosti nie je podstatné, že žalovaný konal prostredníctvom svojich
obchodných zástupcov, ktorí sa postupne menili, ani to kto podpísané dokumenty s osobnými údajmi
vytvoril, spracovával, až ich napokon protiprávne likvidoval a sprístupnil (obchodný zástupca ELSIG
s.r.o.), ale právne významné je to, že bezpečnostný incident bol spôsobený pri plnení zo zmluvy o

pripojení, ktorú mal žalobca za uzatvorenú so žalovaným.
Ohľadom výšky priznanej nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uviedol, že v rámci voľnej úvahy
prihliadal na samotný účel a funkciu tohto inštitútu s tým, že primárnou je funkcia satisfakčná, ale je tu aj
funkcia preventívno – sankčná, ktorú by relutárna náhrada mala plniť z hľadiska špeciálnej a generálnej
prevencie. Ďalej prihliadal na vzájomné vzťahy týchto argumentov, na význam chráneného záujmu,

špecifiká zásahu do práv žalobcu a veľkého množstva ďalších dotknutých osôb a v snahe spravodlivo
vyvážiťsatisfakčnúajpreventívno-sankčnúfunkciurelutárnejnáhradyurčilsumu3300 eur pre žalobcu
ako sumu primeranú. Súd nepovažoval za vhodné pri stanovení výšky použiť prepočet podľa § 12
zák. č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ako to urobil odvolací súd v rozsudku č. k. 13Co/7/2021-530 zo dňa 30.3.2021

v konaní vedenom Okresným súdom Svidník pod sp. zn. 6C/29/2018, nakoľko na základe citovaného
zákona ide o systém odškodňovania obetí štátom, ktorý aj autoritatívne stanovil zákonom, akú sumu
prizná obetiam trestných činov. V súdenej veci však ide o typický občianskoprávny vzťah domáhania sa
náhrady nemajetkovej ujmy zo strany dotknutej osoby upravený normami súkromného práva.
K vznesenej námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol že listiny, ktoré obsahovali, okrem iných, aj

osobné údaje žalobcu, boli nájdené A. C. dňa 09.02.2017 a nasledujúcim dňom, t.j. 10.02.2017 začala
plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 10.02.2020 a žaloba bola súdu podaná
dňa 06.02.2020, teda pred uplynutím premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu preto súd prvej inštancie
na námietku premlčania vznesenú žalovaným neprihliadal.
Výrok o nároku na náhradu trov konania odôvodnil ustanovením § 262 ods. 2 CSP a § 255 ods. 1

CSP, pričom úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, a to
napriek zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti, pretože výška priznanej sumy závisela od úvahy súdu.

5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), f), h)
CSP. Uviedol, že sa nestotožňuje s dôvodmi, ktoré súd prvej inštancie uviedol ako dôvody preukazujúce

jeho miestnu príslušnosť pre rozhodnutie sporu, keď argumentoval okrem iného aj tým, že porušenie
ochrany osobných údajov žalobcu bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom medzi
stranami založenými zmluvou o pripojení. Poukázal na to, že ochrana osobností je právom, ktoré vzniká
každej fyzickej osobe. Ide o právo majúce absolútnu povahu, pôsobiace erga omnes, to znamená voči
neobmedzenému a neurčitému okruhu všetkých ostatných subjektov práva. Naproti tomu záväzkové

práva, vrátane spotrebiteľských, sú tzv. relatívnymi právami, ktoré od počiatku smerovali iba proti určitej
osobe alebo niektorých určitým osobám a vznikajú z dôvodov daných medzi zúčastnenými stranami. Zo
žaloby je bez pochybnosti zrejmé, že žalobca uplatňuje a domáha sa práva na ochranu osobnosti ako
absolútneho práva podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V prípade práva na ochranu osobnosti
ide o špecifický nárok, ktorým disponuje každá fyzická osoba zo zákona, existencia tohto práva nijako

nesúvisí so spotrebiteľskou zmluvou uzatvorenou medzi žalobcom a ním. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011, podľa ktorého
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je jednorazové právo a toto nemožno podriadiť pod
inštitút záväzkových vzťahov a predstavuje právo na osobitnú formu ochrany osobnosti fyzickej osobynenaviazanú na žiadne iné právo. Výsledkom nesprávneho právneho posúdenia súdom prvej inštancie
sa zasiahlo do procesného postavenia žalovaného.
Žalovaný uviedol, že v konaní nie je ani pasívne legitimovaný, pretože nie je daná jeho zodpovednosť

za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Spracovanie osobných údajov upravuje
osobitný zákon, v tom čase bol platný zákon č. 122/2013 Zz. o ochrane osobných údajov, tento
právny predpis je tzv. zmiešanej povahy, čo znamená, že okrem noriem správneho práva upravuje
aj občianskoprávne vzťahy, práva a povinnosti dotknutých osôb, prevádzkovateľa, sprostredkovateľa,
súvislosti so spracovaním osobných údajov. Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti

za zásah do práva na ochranu osobnosti je skutočnosť, resp. fakt, že ide o zásah neoprávnený, resp.
protiprávny.Podľazákonaoochraneosobnýchúdajovsprostredkovateľjepovinnýdodržiavaťpovinnosti
ustanovené prevádzkovateľom v § 5 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. c) až i), § 6 ods. 4, § 19 až § 26 ak
tento zákon neustanovuje inak. V zmysle § 19 zákona o ochrane osobných údajov, sprostredkovateľ
dotknutým osobám priamo zodpovedá za bezpečnosť spracovania osobných údajov, a je povinný
chrániť spracúvané osobné údaje dotknutých osôb pred ich poškodením, zničením, stratou, zmenou,

neoprávneným prístupom a sprístupnením, poskytnutím, zverejnením, ako aj pred akýmikoľvek inými
neprípustnými spôsobmi spracovania. Súd prvej inštancie pri určení pasívnej legitimácie žalovaného
túto otázku nesprávne právne posúdil.
Žalovaný ďalej uviedol, že neporušil žiadnu zo svojich povinností vyplývajúcich zo zákona o ochrane
údajov, čo právoplatne konštatoval aj Úrad pre ochranu osobných údajov svojimi rozhodnutiami z

23.08.2018 č. 00144/2018 a 18.09.2018 č. 00465/2018. Bola to spoločnosť ELSIG s.r.o., ktorej bola
uložená pokuta 5.000 Eur. Podľa žalovaného súd prvej inštancie ignoroval rozhodnutie úradu, jeho
argumentácia o tom, že zákaznícka dokumentácia obsahujúca osobné údaje dotknutých osôb bola od
roku 2014 až do februára 2017 nepovšimnutá je irelevantná. V čase od roku 2014 až 2017 kedy boli
dokumenty umiestnené v sklade na papierový odpad a nemohlo dôjsť k protiprávnemu zásahu do práv

žalobcu spočívajúceho v možnosti prístupu neoprávnených osôb k jej osobným údajom, ktoré sa v
dokumentoch nachádzali, pretože tieto dokumenty sa nachádzali v predajni a prístup k ním mali výlučne
zamestnanci obchodného zástupcu žalovaného.
Žalovaný uviedol, že pre prípad že sa odvolací súd nestotožní s jeho argumentáciou a dôjde k záveru,
že daná je jeho zodpovednosť, odmieta nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v

plnom rozsahu. Podľa žalovaného finančné zadosťučinenie má zásadne subsidiárny charakter, možné
je poškodenému ho priznať výlučne len vtedy, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a
neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej
miere. Žalobca v konaní nedokázal ani identifikovať, nieto ešte preukázať údajnú nemajetkovú ujmu,
ktorá mu vznikla, v čom táto spočíva, resp. akú má povahu a intenzitu, alebo ako sa prejavila, či prípadne

stále prejavuje v jeho nemajetkovej sfére, v čom spočíva jej závažnosť a pod. Žalobca teda neuniesol
ohľadom existencie údajne vzniknutej nemajetkovej ujmy (a jej závažnosti ako zákonného predpokladu
pre priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy) svoje dôkazné bremeno. Argumentáciu, že už
samotný protiprávny zásah do osobnostných práv žalobcu automaticky znamená vznik nemajetkovej
ujmy na jeho strane žalovaný odmieta, pretože nie každý protiprávny úkon má totiž automaticky za

následok vznik škody či ujmy, a to či už majetkovej alebo nemajetkovej. Ak by tomu tak bolo, nebolo by
v konaní potrebné vôbec preukazovať vznik ujmy a jej závažnosť, ale postačovalo by, ak by v konaní
bolo preukázané porušenie právnej povinnosti. Súd prvej inštancie neskúmal, či žalobcovi skutočne
nemajetková ujma vznikla, akú má povahu, intenzitu, závažnosť, šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého
následku. Nesprávnym postupom súdu prvej inštancie bola porušená zásada rovnosti zbraní a súd sa

vzdialil od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu. Žalobcovi priznaná suma 3.300 Eur je
neprimeraná, neadekvátna, neproporcionálna a ako taká nespravodlivá a je zjavne celkom premrštená.
V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania žalovaný opäť poukázal na to, že je možné s určitosťou
konštatovať, že dokumenty s osobnými údajmi dotknutých osôb, vrátane žalobcu, sa v neuzamknutom
sklade na papierový odpad za značkovou predajňou nachádzali už dňa 25.07.2017, a keďže žaloba bola

na súd podaná až dňa 07.02.2020 (správne 06.02.2020), tak bola podaná po uplynutí premlčacej doby.
Žalovaný namietal aj rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, podľa žalovaného súd mal využiť
svoje moderačné právo podľa § 257 CSP a trovy konania žalobcovi nepriznať, resp. tieto primerane
znížiť. Poukázal na to, že v obdobnej veci súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania
nevychádzal z prisúdenej istiny 110 Eur, ale z výpočtového základu 2.000 Eur podľa § 10 ods. 8 vyhlášky

MS SR č. 655/2004 Z.z, pričom vzhľadom na počet žalobcov odhaduje výšku trov právneho zastúpenia
žalobcov až na sumu cca 200.000 Eur. V tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 113/2019 zo dňa 06.06.2019, pričom situáciu, keď trovy násobne
prevyšujú judikovanú čiastku, je možné označiť za výnimočnú a odôvodňujúcu aplikáciu § 257 CSP.Žalovaný preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v ním napadnutých výrokoch
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súhlasí s argumentáciou súdu prvej
inštancie o danosti jeho miestnej príslušnosti, tiež o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného. Vo vzťahu k
pasívnej vecnej legitimácie považuje argumentáciu žalovaného za selektívne tendenčnú a zavádzajúcu.
Poukázal na to, že pokiaľ predsedníčka Úradu pre ochranu osobných údajov v rozhodnutí, na ktoré bolo
poukázané hovorila o „akejsi“ nezodpovednosti, zdôraznila, že zo smernice Európskeho parlamentu

a Rady 95/46/S zo dňa 24.10.1995 o ochrane fyzických osôb v súvislosti so spracúvaním osobných
údajov a o voľnom pohybe týchto údajov vôbec nevyplýva koncepcia tzv. delenej zodpovednosti. To
napokon netvrdí ani predsedníčka úradu ako sa to snaží prezentovať žalovaný, pretože predsedníčka
úraduhovoríto,žesmernicaukladázodpovednosťprevádzkovateľovi,čovšaknebráničlenskýmštátom,
aby vo svojich vnútroštátnych predpisoch stanovili, že v určitých prípadoch by sa mal za zodpovedného
považovaťajsprostredkovateľ.Zákonoochraneosobnýchúdajovúčinnývčasevznikubezpečnostného

incidentu, zákon č. 122/2013 Z.z., transponoval do nášho právneho poriadku smernicu, ktorá v článku
22 nikde neuvádza súkromnoprávnu zodpovednosť sprostredkovateľa, ale zdôrazňuje súkromnoprávnu
zodpovednosť prevádzkovateľa. Zodpovednosť sprostredkovateľa je limitovaná rozsahom zmluvy
uzatvorenej s prevádzkovateľom. Podľa žalobcu, žalovaný zamieňa celkom tendenčne administratívnu
zodpovednosť založenú na subjektívnom princípe so zodpovednosťou občianskoprávnou, ktorá má

objektívny charakter. Súd prvej inštancie sa podrobne vysporiadal s administratívnymi rozhodnutiami
týkajúcimi sa bezpečnostného incidentu. Uvádzané skutočnosti nie sú právne irelevantné skutkové
okolnosti, ako sa to snaží prezentovať žalovaný, ale ide o významné porušenie štandardných postupov
archivácie u žalovaného, ktorých zanedbanie viedlo v slede príčinných súvislostí k bezpečnostnému
incidentu a zásahu do osobnostných práv žalobcu. Ohľadom námietky premlčania uviedol, že táto je

neopodstatnená, a to z dôvodu, že bezpečnostný incident, ktorý tvorí základ nároku je svojou povahou
protiprávnym konaním ktoré možno označiť za správny (administratívny) delikt. Z výsledkov vykonaného
dokazovania vyplynulo, že protiprávny stav, za ktorý žalovaná žalobcovi zodpovedá, trval od 25.01.2017
do 09.02.2017, jednalo sa teda o trváci správny delikt, a preto možno pre posúdenie premlčania
vychádzať až do ukončenia tohto protiprávneho stavu, ktorý bol ukončený 09.02.2017. V tejto súvislosti

poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR, č.j 5A 164/2002-44. K výške prisúdenej
náhrady žalobca uviedol, že pre posúdenie závažnosti zásahu je potrebné poukázať na významné
právne skutočnosti, to že došlo k zneužitiu takmer 500 originálnych dokumentov s osobnými údajmi
dotknutých osôb a to ich neoprávneným sprístupnením neobmedzenému počtu nepovolaných osôb,
pričom išlo o najcitlivejšie osobné identifikátory, vrátane rodného čísla. Žalobca zároveň poukázal na

neadekvátnu odvolaciu argumentáciu k nároku na náhradu trov konania. Pre aplikáciu § 257 CSP musia
byť výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa, na strane žalovaného však neexistujú žiadne dôvody.
Ide o ekonomicky silnú spoločnosť, navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil.

7. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu zotrval na argumentácii, ktorú uviedol
v odvolaní, na všetkých svojich vyjadreniach ktoré vo veci prezentoval. Zdôraznil, že v konaní nie
je pasívne legitimovaný, preto nie je daná jeho zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na
ochranu osobnosti žalobcu, je to sprostredkovateľ ktorý je povinný dodržiavať povinnosti ustanovené
prevádzkovateľovi, pričom zo zákona vyplýva zodpovednosť za bezpečnosť osobných údajov. Opätovne

poukázal na to, že nárok žalobcu je premlčaný, keďže všeobecná trojročná lehota začala plynúť
26.01.2017 a uplynula 26.01.2020, pričom žalobca podal svoju žalobu na súde až dňa 07.02.2020, teda
po uplynutí premlčacej doby. Taktiež poukázal na to, že žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal žiaden
konkrétny následok v jeho subjektívnej osobnostnej sfére, teda nepreukázal v čom konkrétne spočíva
jeho nemajetková ujma, akú má o neho povahu a intenzitu ako sa prejavila, či sa ešte stále prejavuje

a pod..

8. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. - Civilných sporový poriadok (CSP)), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362
ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom

rozsahu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP.
Odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 375 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru
o čiastočnej relevancii dôvodov podaného odvolania, čo malo za následok zrušenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie.9. Predmetom odvolacieho prieskumu, vychádzajúc z viazanosti odvolacieho súdu rozsahom odvolania,
bol len vyhovujúci výrok rozsudku a výrok o náhrade trov konania ako výrok súvisiaci.

10. Odvolacia argumentácia žalovaného, vychádzajúc z jej obsahu a zdôraznenia údajných pochybení
súdu prvej inštancie, bola konštruovaná na tvrdení o nesplnení procesných podmienok, porušení jeho
práva na spravodlivý súdny proces, tvrdení o nesprávnosti skutkových zistení a nesprávnom právnom
posúdení veci. Odvolací súd posúdil relevantnosť takto vymedzených tvrdení, prihliadajúc na to, že v

odôvodnení jeho rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

11. Podstatnou odvolacou námietkou bola námietka miestnej nepríslušnosti prvoinštančného súdu,
ktorým bol v čase jeho rozhodnutia pôvodne Okresný súd Svidník, v súčasnosti Okresný súd Bardejov,

pracovisko Svidník.
Predmetomkonaniajenárokmajúcizákladvporušeníprávanaochranuosobnostivzmysleustanovenia
§ 11 a § 13 Občianskeho zákonníka s uplatnením požiadavky na náhradu nemajetkovej ujmy. Zásadným
pre posúdenie výhrady žalovaného bolo vyhodnotiť charakter takto definovaného nároku v tom zmysle,
či nie je vo svojej podstate nárokom korešpondujúcim s nárokom na náhradu škody, pre ktorý môže

platiť miestna príslušnosť daná na výber, keďže podľa § 19 písm. b) CSP je popri všeobecnom súde
žalovaného na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na
náhradu škody.

12. Predmetom konania je nárok žalobcu vymedzený ako nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy,

ktorá mu mala vzniknúť tým, že dňa 09.02.2017 boli na voľne prístupnom mieste jednou osobou
(A. C.) nájdené v krabici dokumenty, okrem iných, aj s osobnými údajmi, ktorými je identifikovateľný
žalobca, ktoré v minulosti poskytol obchodnému zástupcovi žalovaného pri uzatváraní zmluvného
vzťahu. Žalobca tak má byť osobou majúcou nárok vyplývajúci z porušenia jeho práv vyplývajúcich zo
zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov (zákon účinný v rozhodnom období).

13. Zákon č. 122/2013 Z.z., ktorý bol zrušený zákonom č. 18/2018 Z.z., bol transpozíciou Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES zo dňa 24.10.1995 v znení Nariadenia Európskeho
parlamentuaRadyč.1882/2003zodňa29.09.2003,neobsahovalvšeobecnúdefiníciunárokumajúceho
pôvod v porušení povinnosti pri ochrane osobných údajov. Z § 1 písm. a) tohto zákona vyplýva len

všeobecná formulácia ochrany práv fyzickej osoby pred neoprávneným zasahovaním do jej súkromného
života pri spracovaní jej osobných údajov.
Pri takto všeobecne definovanej ochrane je možné vychádzať z toho, že nárok na ochranu dotknutej
fyzickej osoby je nárokom na náhradu škody. Výklad pojmu škoda by mal byť, vzhľadom na to, že
sleduje ochranu fyzickej osoby, jednotlivca, široký v tom zmysle, že pozostáva tak z materiálnej, ako aj

nemateriálnej, t.j. nemajetkovej ujmy. Aj Súdny dvor Európskej únie, aj keď vyslovene nedefinoval to, čo
by malo byť škodou, v niektorých rozhodnutiach, napr. v rozsudku zo dňa 17.03.2016 C - 99/2015 Liffers,
posudzujúc výklad Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES uviedol, že nemajetková ujma
predstavuje zložku škody za podmienky, že sa preukáže.
Taktiež podľa Princípov európskeho deliktného práva (Principles of European Tort Law, PETL), ktoré

predstavujú v interpretačnej rovine podporný prameň, aj keď majú základ v súkromnej iniciatíve, a preto
ich treba vziať do úvahy (Ústavný súd ČR, nález Pl ÚS 16/04 zo 04.05.2005), je škodou, ktorá je
spôsobená inému, jednak škoda majetková, ale aj nemajetková; nemajetková škoda predstavuje ujmu
na slobode, dôstojnosti alebo iných osobných právach (diel VI., hlava 10, oddiel 3, čl. 10:301 ods. 1).
Podľa odvolacieho súdu z vyššie uvedeného vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na

osobných právach je možné subsumovať pod pojem škoda. Z vykonaného dokazovania je nepochybné,
že bezpečnostný incident, teda skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody, sa stal v obvode
Okresného súdu Svidník, ktorý je teda na základe § 19 písm. b) CSP miestne príslušným súdom v tejto
veci.

14. Čo sa týka námietky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní, odvolací súd sa v tejto otázke
stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie na ktoré v celom rozsahu odkazuje. Je nepochybné, že
žalobcavstupovaldoprávnehovzťahusožalovaným,ktorýajkeďkonalprostredníctvomsplnomocnenej
osoby, zasiahol do osobnostných práv žalobcu tým, že nezabezpečil jeho osobné údaje pred prípadnýmzneužitím. V prejednávanej veci sa jedná o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý
bol spôsobený inou právnickou osobu pri realizácii činnosti žalovaného, a vtedy sa tento neoprávnený
zásah prisudzuje tejto osobe, teda žalovanému. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť smerodajné ani

rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaný, ktoré v súvislosti s jeho
zodpovednosťou neskončilo vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona o ochrane osobných
údajov. Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka žalovaného o nedostatku
jeho pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná.

15. Odvolací súd sa taktiež stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie týkajúcim sa posúdenia
počiatku plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Súd prvej inštancie správne poukázal na to,
že právo sa prvýkrát mohlo vykonať najskôr dňa 10.02.2017, t.j. nasledujúci deň po tom, keď A. C.
našiel predmetné dokumenty, a keďže žaloba bola súdu podaná dňa 06.02.2020, bola podaná včas.
Odvolací súd sa zároveň stotožňuje s argumentáciou žalobcu v tom, že v danom prípade sa jedná o tzv.
trváci bezpečnostný incident a lehoty odvíjajúce sa od tohto bezpečnostného incidentu je možné počítať

najskôr až od ukončenia tohto trvajúceho incidentu, čo bolo v danom prípade 09.02.2017 a nasledujúcim
dňom,teda10.02.2017začalaplynúťvšeobecnátrojročnápremlčacialehota,ktoráuplynula10.02.2020,
pričomakoužbolouvedené,žalobavtejtovecibolasúdudoručenádňa06.02.2020,tedapreduplynutím
všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty, a preto nárok žalobcu nie je premlčaný.

16. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
odneoprávnenýchzásahovdoprávanaochranujejosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahov

a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na

závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

17. Na základe skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie je nepochybné, že došlo k
situácii, keď osobné údaje žalobcu boli vystavené možnosti oboznámiť sa s nimi, resp. ich aj zneužiť
nepovolanými osobami, čo je samo o sebe zásahom do jeho práva na ochranu osobnosti, nakoľko je to v

rozpore s objektívnym právom. Právo na ochranu osobností je možné nepochybne považovať za jednu
z kategórií práva na súkromie s poukazom na čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Podľa
rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Rotaru proti Rumunsku (rozsudok zo dňa 4.5.2000,
č. 28341/95), je systematické zbieranie a uchovávanie osobných údajov zásahom do súkromného života
a ich prípadné použitie je samostatným zásahom.

18. Z tvrdení žalobcu a dôkazov vykonaných v priebehu prvoinštančného konania je identifikovateľné,
že osobné práva žalobcu boli dotknuté tým, že v dôsledku absencie preventívnej činnosti, ktorá mala
viesť k ochrane jeho osobných údajov, sa tieto dostali do dispozičnej sféry nepovolanej osoby, pričom
súd prvej inštancie mal posúdiť, či nároku, tak ako bol vymedzený žalobou, má byť poskytnutá ochrana,

a pokiaľ áno, aká, resp. v akom rozsahu.

19. Žaloba je, čo sa obsahu týka, úkonom, ktorým žalujúca strana vymedzuje subjekty, predmet a obsah
žalobou začatého súdneho konania. Z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva to, že právom
žalujúcej osoby je domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde. Žalobou môže

uplatniť nároky, ktorým hmotné právo prisudzuje právny význam, a to či bude v spore úspešnou závisí
od toho, či sa logická štruktúra príčin a následkov, ktoré ona sama pokladá za skutkový dôvod svojho
nároku, zhoduje so štruktúrou príčin a následkov, ktoré upravuje zákon a od toho, či tvrdené skutočnosti
preukáže.

20. Žalovaný namietal uplatnený nárok žalobcu, čo do základu, aj čo do výšky. Súd prvej inštancie
nepovažoval ospravedlnenie žalovaného za dostačujúce vzhľadom na význam chráneného záujmu a
špecifiká zásahu do práv žalobcu, ako aj veľké množstvo ďalších dotknutých osôb.Nároknanáhradunemajetkovejujmyvdôsledkuochranyosobnostivznikávtedy,akmorálnasatisfakcia,
ako rýdzo osobné právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do
osobnostných práv, nestačí.

V danom prípade, vzhľadom na to, že dôkazné bremeno je na strane žalobcu, je jeho povinnosťou
preukázať, že ospravedlnenie, ktoré mu malo byť zo strany žalovaného doručené, nepostačí na
odstránenie všetkých nepriaznivých následkov, ktoré voči jeho osobe mal bezpečnostný incident, kedy
jeho osobné údaje boli sprístupnené nepovolaným osobám. Je povinnosťou žalobcu preukázať, že má
nároknanáhradunemajetkovejujmy,ažemánároknanáhradunemajetkovejujmyprávevpožadovanej

výške. Odvolací súd v danom prípade žiadnym spôsobom nespochybňuje význam bezpečnostného
incidentu, na druhej strane však, pokiaľ si žalobca uplatňuje v dôsledku uvedeného bezpečnostného
incidentu aj iné nároky, než mu žalovaný poskytol (ospravedlnenie), je potrebné, aby negatívny dopad
tohto incidentu na svoju osobnosť preukázal.

21. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy práve vo výške 3.300 Eur

odôvodnil voľnou úvahou v rámci ktorej prihliadal na samotný účel a funkciu tohto inštitútu s tým, že
primárnou je funkcia satisfakčná, ale je tu aj funkcia preventívno – sankčná, ktorú by relutárna náhrada
mala plniť z hľadiska špeciálnej a generálnej prevencie. Ďalej prihliadal na vzájomné vzťahy týchto
argumentov,navýznamchránenéhozáujmu,špecifikázásahudoprávžalobcuaveľkémnožstvoďalších
dotknutých osôb. Súd nepovažoval za vhodné pri stanovení výšky použiť prepočet podľa § 12 zákona č.

274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, ako to urobil odvolací súd v rozsudku č.k. 13Co/7/2021-530 zo
dňa 30.3.2021 v konaní vedenom Okresným súdom Svidník pod sp.zn. 6C/29/2018, nakoľko na základe
citovaného zákona ide o systém odškodňovania obetí štátom, ktorý aj autoritatívne zákonom stanovil,
akú sumu prizná obetiam trestných činov. V súdenej veci však ide o typický občianskoprávny vzťah
domáhania sa náhrady nemajetkovej ujmy zo strany dotknutej osoby upravený normami súkromného

práva.
Takéto odôvodnenie výšky priznaného nároku, ale nepovažoval odvolací súd za dostatočné
a relevantné. Odvolací súd sa stotožňuje s východiskom pre kvantifikáciu výšky náhrady v tejto veci,
z ktorej vychádzal súd prvej inštancie, nie však so samotným výsledkom tejto kvantifikácie. Pokiaľ súd
prvej inštancie poukázal na zásadu primeranosti, podľa názoru odvolacieho súdu, nemožno priznanú mu

považovať za primeranú už s ohľadom na skutočnosť, že v danom prípade nedošlo k zneužitiu osobných
údajov žalobcu, aj keď takáto hrozba samozrejme existovala, samotná výška, napr. aj s ohľadom na
priznané nemajetkové ujmy v oveľa závažnejších prípadoch, ktoré sú riadne odôvodnené a preukázané
(napr. strata blízkeho človeka) sa javí, ako skutočne neprimerane vysoká.

22. Súčasná spoločnosť, s jej digitálnym priestorom, je spoločnosťou, v ktorej sa osobné údaje stali
jednou z tovarových položiek, preto je nutné, keďže nie sú len v dispozičnom práve pôvodného držiteľa,
teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto údaje zveril, dbať na to, aby subjekt,
ktorému boli osobné údaje zverené, nevystavoval bezpečnostnému riziku osobné údaje a v prípade,
že k tomu dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe také zadosťučinenie, ktoré by bolo

primerané. Zodpovednosť subjektu, ktorý je subjektom porušujúcim chránené právo sa posudzuje
podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma. Na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie
príslušných chránených práv nakoľko ide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Objektívna
zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práv je príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti. V
danom prípade sa satisfakcia v zmysle požiadavky na upustenie od neoprávneného zásahu javí ako

nepostačujúca, a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadné konanie, je možné z judikatúry súdov,
ale aj z Princípov európskeho deliktného práva (čl. 3:201) brať do úvahy tieto faktory: predvídateľnosť
škody v okamihu jej vzniku rozumnou osobou, pričom v okamihu jej vzniku sa zohľadňuje konkrétny
časový a priestorový vzťah medzi škodovým konaním a jeho následkami alebo rozsah škody vo vzťahu
k následkom takého konania; povaha a hodnota chráneného záujmu; dôvod zodpovednosti; rozsah

bežných životných rizík a ochranný účel normy, ktorá bola porušená.

23. Odvolací súd poukazuje na to, že pri určení výšky primeraného zadosťučinenia je potrebné vziať
do úvahy jednotlivé okolnosti prejednávanej veci v kontexte s faktormi citovanými v predchádzajúcich
bodoch tohto rozhodnutia, pričom priznaná výška musí zodpovedať princípu proporcionality, ktorý patrí

medzi všeobecné právne zásady, ktoré síce nie sú v právnych predpisoch výslovne obsiahnuté, avšak v
európskej právnej kultúre sa uplatňujú, pričom porušením pravidla proporcionality môže dôjsť k zásahu
do ústavne zaručených práv, konkrétne práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 36 ods.1 Listiny (viď
z hľadiska výkladu napr. nález Ústavného súd Českej republiky sp. zn. III. ÚS 350/03 zo dňa 29.9.2005).24. Odvolací súd v kontexte určenia výšky nároku poukazuje aj na to, že dĺžka protiprávneho konania,
ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená, činnosť žalovaného nevykazuje znaky vysokej intenzity

protiprávneho konania alebo toho, že by v jeho prípade išlo o konanie, cieľom ktorého bolo úmyselné
narušenie chránených osobnostných práv. Išlo však o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť
alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, kedy sa ani nevyžaduje
vyvolanie následkov. Táto skutočnosť je podľa názoru odvolacieho súdu dôležitá pre formu primeraného
zadosťučinenia, aj v kontexte s významným postavením žalovaného na telekomunikačnom trhu, ako aj

vzhľadom na preventívnu ochranu segmentu, ktorý je osobitne chránený - osobné údaje.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené závery o nepreskúmateľnosti výšky priznaného nároku, odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP v jeho napadnutej časti zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

26. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne vyhodnotiť nárok žalobcu z hľadiska ustanovenia § 13
Občianskeho zákonníka, a to s poukazom na to či v danom prípade nie je postačujúce ospravedlnenie
žalovaného. V prípade, ak preukázateľne dospeje k záveru že takéto zadosťučinenie nie je postačujúce,
dôsledne uplatní na prejednávanú vec ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, s ohľadom na
záväzné právne názory odvolacieho súdu týkajúce sa prípadnej výšky priznaného nároku, pričom svoje

rozhodnutie s poukazom na ustanovenie § 220 CSP náležite odôvodní.

27. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o nároku na náhradu trov celého konania,
vrátane nároku na náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP), pričom sa vysporiada aj s
návrhom žalovaného na prípadnú aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).