Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 25, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/132/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119213806
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Marková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1119213806.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.VieryMarkovejačlenieksenátu

JUDr. Renáty Šiškovej a JUDr. Antónie Bednarčík v právnej veci žalobcu: ZEMPLÍN MARKET, s.r.o., so
sídlom Nobelová 13833/12C, 831 02 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 36 600 679, právne
zastúpeného: AK Matyšák, s. r. o., so sídlom Mudroňova 75, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré
Mesto, IČO: 54 496 586, proti žalovanému: UniCredit Leasing Slovakia, a.s., so sídlom Šancová 1/A,
814 99 Bratislava, IČO: 35 730 978, právne zastúpenému: Stentors advokátska kancelária s.r.o., so
sídlom Hodžovo nám. 2A, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 757 184, o zaplatenie
113.339,97 eur s prísl., o odvolaní žalobcu, ako i žalovaného proti rozsudku Okresného súdu I č.k.

26Cb/127/2019-265 zo dňa 30.06.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 26Cb/127/2019-265 zo dňa
30.06.2022 v napadnutej zaväzujúcej časti vo výroku I. p o t v r d z u j e .

II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 26Cb/127/2019-265 zo dňa
30.06.2022 v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku II. a v súvisiacom výroku III. o nároku na náhradu
trov prvoinštančného konania z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v I. výroku zaviazal
žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 38.008,38 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
9% ročne zo sumy 38.008,38 eur od 5. novembra 2019 do zaplatenia a to všetko v lehote do troch dní
od právoplatnosti rozsudku a v II. výroku žalobu vo zvyšku zamietol a III. výroku priznal žalovanému voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 33% a to s poukazom na ustanovenia § 261 ods. 1,
§ 266 ods. 1, 2, 3, 4, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej aj „ObZ“), § 451 ods. 1,
2, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 CSP.

2.Vodôvodnenísvojhorozhodnutiauviedol,žežalobcasažalobouz1.júla2019domáhal,abysúduložil
žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 38.008,38 eur s príslušenstvom z dôvodu, že dňa 24. marca 2009
uzatvoril v postavení leasingového nájomcu s právnym predchodcom žalovaného leasingovú zmluvu
o leasingu nehnuteľností č. 207101, predmetom ktorej bol leasing nehnuteľností (stavby a pozemkov).
Žalovaný vystavil žalobcovi v období mesiacov júl 2015 až jún 2016 12 faktúr, prostredníctvom ktorých
žalovaný vyúčtoval peňažné plnenia označené ako splátka podľa leasingovej zmluvy. Žalobca faktúry

žalovanému uhradil, pričom žalobca žalovanému za predmetné obdobie uhradil 948.025,08 eur vrátane
DPH, z ktorej suma 790.020,87 eur pripadá na splátky podľa leasingovej zmluvy a suma 158.004,18
eur na DPH. Zo sumy 790.020,87 eur pripadala časť sumy 303.081,56 eur na žalovaným fakturovaný
úrok (označovaný aj ako finančný výnos) suma 3.286,56 eur správny poplatok za dotknuté obdobie.Podľa žalobcu žalovaný v rozpore s leasingovou zmluvou vyfakturoval sumu 38.008,38 eur v dôsledku
nesprávne vypočítanej a vyúčtovanej odplaty za leasing. Žalobca predmetnú sumu uhradil žalovanému
pôvodne v presvedčení, že žalovaný vyúčtoval odplatu správne.

3. Žalovaný tvrdenie o domnelom bezdôvodnom obohatení označil ako všeobecné a bez predloženia
akéhokoľvek dôkazu alebo spôsobu výpočtu, keď zo žaloby nie je zrejmé, ako dospel žalobca k sume
38.008,56 eur (správne má byť 38.008,38 eur – poznamenal súd prvej inštancie), keď nepredložil
akýkoľvek dôkaz, alebo spôsob výpočtu. Žalobca dostal návrhy všetkých dokumentov ohľadne

leasingového financovania pred ich uzavretím na právne posúdenie, bol zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom a podpisom leasingovej zmluvy potvrdil, že obsahu zmluvy porozumel a ten
zodpovedá jeho skutočnej a slobodnej vôli. Žalobca si podľa žalovaného musel byť vedomý svojich
záväzkov, ktoré prijal v rámci leasingovej zmluvy, a to vrátane povinnosti zaplatiť odplatu za leasing,
ktorá bola vypočítaná v súlade s jej ustanoveniami. Vo vzťahu k úrokom z omeškania žalovaný namietal
tvrdenie, že sa mal dostať do omeškania v deň, keď žalobca oznámil svoj domnelý nárok bez náležitého

vysvetlenia, aby si ho žalovaný vedel overiť. Navyše podľa žalovaného omeškanie vzniká vždy až deň
po splatnosti akejkoľvek pohľadávky.

4. Žalobca ďalej pred súdom prvej inštancie poukázal na to, že leasingová zmluva je právnym dôvodom,
na základe ktorého vznikol medzi stranami sporu právny vzťah, z ktorého vznikajú práva a povinnosti

zmluvných strán. Vo vzťahu k odplate za leasing (k úrokovej sadzbe) sa zmluvné strany dohodli, že
táto sa bude určovať zo súčtu troch parciálnych sadzieb, a to z trojmesačného EURIBORu, nákladov
leasingového prenajímateľa na zabezpečenie refinancovania (tzv. likvidných nákladov) a marže vo
výške 1,450%. Podľa žalobcu je sporná percentuálna výška nákladov leasingového prenajímateľa
na zabezpečenie refinancovania. V žiadnom ustanovení leasingovej zmluvy sa percentuálna sadzba

likvidných nákladov leasingového prenajímateľa neuvádza. Žalobca poukázal na to, že v záväznom
návrhu na uzatvorenie zmluvy bola presne a jednoznačne špecifikovaná výška sadzby likvidných
nákladov, a to 1,750%. Až na osobnom stretnutí v roku 2017 žalovaný žalobcovi potvrdil, že
žalobca uhrádzal náklady leasingového prenajímateľa na refinancovanie vo výške 2,270% a nie vo
výške 1,750%, ako bolo dohodnuté v leasingovej zmluve. Ozrejmil, že žalovaný nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia má spočívať v tom, že žalovanému nárok na zaplatenie žalovanej sumy
nevznikol, keďže žalovaný mal nárok na zaplatenie odplaty za leasing, ktorá pozostávala zo súčtu
trojmesačného EURIBORu, marže 1,450% a likvidných nákladov 1,750%. Žalovaná suma 38.008,38
eur tak pozostáva z rozdielu medzi plnením žalobcu a skutočným nárokom žalovaného.

5. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu doplnil, že v čase, keď žalobca uzatváral obchodný vzťah so
žalovaným, mala celosvetová ekonomická kríza zásadný vplyv na finančný sektor, v dôsledku čoho boli v
období rokov 2008 až 2011 úrokové sadzby úverov na úplne inej úrovni a náklady na likviditu finančných
inštitúcií sa často a prudko menili. Podľa žalovaného záväzná ponuka jasne deklarovala jednotlivé
parametre financovania projektu žalobcu, a teda už počas predzmluvných vzťahov bolo žalobcovi jasne

deklarované, že predmetné financovanie pôjde podľa modelu, ktorý má určité parametre, t.j. fixné zložky
a variabilné zložky. Fixnými zložkami boli najmä doba leasingu, celkové investičné náklady, maximálna
financovaná hodnota a variabilnými zložkami boli refinančná sadzba alebo likvidné náklady. Žalobca
úmyselne zamlčuje, že v návrhu na leasingové financovanie sú uvedené likvidné náklady platné len v
11. týždni. V predloženej záväznej ponuke je jasne pri variabilných zložkách uvedený ich časový rámec

platnosti, t.j. pri likvidných nákladoch je jasne a bez možnosti iného pochopenia uvedené, že ide o
likvidné náklady platné v 11. týždni. K podpisu leasingovej zmluvy došlo až v 13. týždni, kedy sa zmenila
aj situácia na medzibankovom trhu a zároveň aj výška likvidných nákladov. K duplike žalovaný pripojil
žiadosť žalobcu o dočasný odklad splátok z 31. marca 2020 a dodatok č. 1 k leasingovej zmluve č.
207101 z 1. apríla 2020.

6. Súd prvej inštancie z dôvodu rozšírenia žalobou uplatneného nároku o sumu 75.331,59 eur, ktorá má
predstavovať bezdôvodné obohatenie žalovaného za obdobie od júla 2016 do júna 2018, uznesením z
28. januára 2022, č.k. 26Cb/127/2019-246 pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 113.339,97 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 113.339,97

eur od 23. mája 2019 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

7. Súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že na základe návrhu právneho predchodcu žalovaného
(obchodnej spoločnosti UniCredit Leasing Real Estate s.r.o.) z 11. marca 2009, ktorý žalobca akceptovaldňa 13. marca 2009, došlo dňa 24. marca 2009 k uzatvoreniu Zmluvy o leasingu nehnuteľností č.
207101 medzi leasingovým prenajímateľom, obchodnou spoločnosťou UniCredit Leasing Real Estate
s.r.o. a žalobcom ako leasingovým nájomcom (ďalej aj len „zmluva alebo leasingová zmluva“). V návrhu

na leasingové financovanie Obchodného centra ZEMPLÍN z 11. marca 2009 adresovanom žalobcovi,
predmetom ktorého boli nehnuteľnosti zapísané v k. ú. A., na liste vlastníctva č. XXXX, a to pozemok,
parcela č. B. XXXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria s výmerou 5592 m2, pozemok,
parcela č. B. XXXX/XX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria s výmerou 8482 m2 a stavba so
súpisným číslom 6110-5 nachádzajúcej sa na parcele č. B. XXXX/X, druh stavby: Obchodné centrum

ZEMPLÍN, bolo so schváleným modelom finančného leasingu uvedené:
- celkové investičné náklady 10.955.000,- eur,
- maximálna financovaná hodnota 10.955.000,- eur,
- doba leasingu 240 mesiacov,
- refinančná sadzba (trojmesačný EURIBOR z 11. týždňa) 1,757%,
- likvidné náklady platné v 11. týždni 1,750%,

- marža netto 1,450%,
- mesačná leasingová splátka 72.039,- eur,
- jednorazový administratívny poplatok 21.910,- eur,
- mesačný správny poplatok (0,0025%) 274,- eur (pôvodne 0,003%, 329,- eur).
Návrh leasingového prenajímateľa platil do 8. septembra 2009 pod podmienkou odsúhlasenia zmluvnej

dokumentácie s tým, že bude akceptovaný a potvrdený podpisom leasingového nájomcu do 7 dní.
V uzavretej leasingovej zmluve bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá výška investičných nákladov
vo výške 10.955.000,- eur (časť B zmluvy) s dobou trvania leasingu 240 mesiacov s dojednanou
výškou mesačnej splátky 72.039,- eur bez DPH (časť C bod 1.2.1. zmluvy). Rovnako tak bola v zmluve
dohodnutá odplata za leasing odvodená od trojmesačného EURIBORu, v rámci ktorej bola dohodnutá

úroková sadzba, ktorá je základom pre výpočet odplaty za leasing, vychádza z hodnoty priemerného
EURIBORu druhého mesiaca kalendárneho štvrťroka predchádzajúceho kalendárnemu štvrťroku, v
ktorom bola uzavretá zmluva + náklady leasingového prenajímateľa na zabezpečenie refinancovania
+ dohodnutá marža vo výške 1,450% (časť C bod 1.2.3. zmluvy). Zároveň zmluva upravovala spôsob
úpravy odplaty za leasing, ktorá bolo možná do uplynutia 36. kalendárneho mesiaca po odovzdaní

predmetu leasingu, s tým, že ak zmluvné strany v rámci jednotlivých fáz viazanosti neuzatvoria dohodu o
prípadnýchzmenách,platiatietodohodnutépodmienkypočasďalšejfázyviazanostivdĺžke36mesiacov
bezo zmeny, pričom ak leasingovému prenajímateľovi vzniknú preukázateľne výhody alebo nevýhody zo
zmenených nákladov alebo indikátorov, sú zmluvné strany oprávnené požadovať kompenzácie výhod
alebo nevýhod o primeranú úpravu prirážky, viazania indikátora a ďalšie úpravy kalkulačnej úrokovej

sadzby s tým, že dôkaz o skutočných výhodách alebo nevýhodách musí podať tá zmluvná strana, ktorá
zmenu požaduje (časť C bod 1.2.4. zmluvy).

8. Súd prvej inštancie posudzujúc otázku v akej výške bol žalovaný oprávnený fakturovať žalobcovi
odplatuzaposkytnutýleasing,kedyspornábolaotázkavýškajednejztrochzložiek–likvidnýchnákladov

(resp. nákladov leasingového prenajímateľa na zabezpečenie refinancovania), ktorá v súčte s ostatnými
tvorila výšku odplaty za leasing, keď žalovaný pri určení fakturovanej odplaty za leasing vychádzal z
výšky likvidných nákladov 2,270% (platná ku dňu uzatvorenia leasingovej zmluvy), čo strany sporu v
konaní nespochybňovali, avšak žalobca vychádzal z presvedčenia, že žalovaný mal vychádzať z výšky
likvidných nákladov 1,750%, a táto výška likvidných nákladov mala byť nemenná po celú dobu trvania

zmluvného vzťahu, uviedol, že nerozporuje skutočnosť, že výška likvidných nákladov sa môže meniť v
závislosti od situácie na finančnom trhu, no určujúce je, akú výšku likvidných nákladov mohol v súlade so
zmluvnými dojednaniami zahrnúť žalovaný do odplaty za leasing. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že
pri určení odplaty za leasing je jedinou variabilnou zložkou trojmesačný EURIBOR, a že výška likvidných
nákladov mala byť nemenná. Poukázal na leasingovú zmluvu (bod 1.2.4.), kde bolo medzi stranami

dojednané, že po uplynutí trojročnej viazanosti (36 mesiacov) bolo možné upraviť odplatu za leasing
obsiahnutú v bode 1.2.3. zmluvy, avšak takáto úprava odplaty za leasing vyžadovala dohodu zmluvných
strán (t.j. dohodu leasingového prenajímateľa a leasingového nájomcu). Existenciu takejto dohody o
zmene odplaty za leasing však strany sporu netvrdili. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v leasingovej
zmluve, na rozdiel od iných kľúčových údajov týkajúcich sa leasingového vzťahu medzi žalobcom

a žalovaným, nie je uvedená výška likvidných nákladov, a dokonca ani spôsob jej určenia. Z tohto
dôvodu je preto potrebné pri posúdení danej otázky vychádzať z výkladových pravidiel obsiahnutých
v ustanovení § 266 Obchodného zákonníka, kedy je potrebné vychádzať z úmyslu konajúcej osoby,
ak bol tento úmysel druhej strane známy (ods. 1), pričom treba prihliadať aj na rokovanie o uzavretízmluvy (ods. 3). Rovnako tak je potrebné v situácii, keď určitý výraz pripúšťa rôzny výklad, tento
vykladať na ťarchu tej zmluvnej strany, ktorá ho pri rokovaní použila ako prvá (ods. 4). Samotnému
uzatvoreniu leasingovej zmluvy z 24. marca 2009 predchádzal záväzný návrh právneho predchodcu

žalovaného na leasingové financovanie z 11. marca 2009, v ktorom sú definované všetky podstatné
náležitosti týkajúce sa zmluvného vzťahu medzi leasingovým prenajímateľom a leasingovým nájomcom,
a to predmet leasingu, doba leasingu, výška celkových investičných nákladov, mesačná leasingová
splátka, jednorazový administratívny poplatok, mesačný správny poplatok, marža, likvidné náklady a
refinančná sadzba. Žalobca s návrhom na leasingové financovanie z 11. marca 2009 vyslovil súhlas

dňa 13. marca 2009 a akceptoval podmienky v ňom uvedené. Súd prvej inštancie pritom poukázal na
skutočnosť, že všetky dojednané podmienky leasingu nehnuteľností, ktoré sú obsiahnuté v leasingovej
zmluve z 24. marca 2009 (až na v leasingovej zmluve absentujúcu výšku likvidných nákladov), sú
totožné s podmienkami, ktoré boli uvedené v záväznom návrhu právneho predchodcu žalovaného na
leasingové financovanie z 11. marca 2009. Vychádzajúc z uvedeného dospel súd prvej inštancie k
záveru, že úmyslom žalobcu pri uzatvorení leasingovej zmluvy bolo vstúpiť do zmluvného vzťahu s

právnym predchodcom žalovaného za podmienok, ktoré mu v záväznom návrhu z 11. marca 2009
garantoval právny predchodca žalovaného, čo vyplýva aj z akceptačného prejavu žalobcu z 13. marca
2009. Tým, že žalobca akceptoval záväzný návrh právneho predchodcu žalovaného z 11. marca 2009,
mohol odôvodnene a legitímne predpokladať, že samotná leasingová zmluva, obsahujúca totožné údaje
ako záväzný návrh, bude uzatvorená za rovnakých podmienok, aké mu garantoval právny predchodca

žalovaného ako leasingový prenajímateľ. Predmetné vnútorné presvedčenie žalobcu podľa názoru
súdu prvej inštancie muselo umocňovať vyhlásenie právneho predchodcu žalovaného v záväznom
návrhu z 11. marca 2009, v zmysle ktorého návrh platí pod podmienkou odsúhlasenia zmluvnej
dokumentácie a je pre nás záväzný do 8. septembra 2009, ale len pod podmienkou, že bude zo strany
žalobcu akceptovaný a potvrdený podpisom do 7 dní. Žalobca si svoju povinnosť splnil, keďže návrh

právneho predchodcu žalovaného akceptoval už po dvoch dňoch, z čoho vznikla viazanosť žalovaného
(resp. jeho právneho predchodcu) jeho návrhom. Následne k samotnému uzatvoreniu leasingovej
zmluvy aj došlo pred 8. septembrom 2009 (konkrétne dňa 24. marca 2009), t.j. v rámci viazanosti
právnym predchodcom žalovaného jeho záväzným návrhom. Žalovaný (a aj jeho právny predchodca)
bol preto povinný žalobcovi poskytnúť leasing na základe zmluvy z 24. marca 2009 za podmienok

garantovaných v záväznom návrhu na uzatvorenie zmluvy z 11. marca 2009. Súd prvej inštancie pri
aplikácii ustanovenia § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka neakceptoval procesnú obranu žalovaného,
že v dôsledku uzatvorenia leasingovej zmluvy v trinástom týždni mohol pri výpočte odplaty za leasing
vychádzať z výšky likvidných nákladov v trinástom týždni (a nie v jedenástom týždni). V návrhu sú síce
uvedené likvidné náklady platné v 11. týždni, a preto prichádza do úvahy ich neskoršia zmena, avšak

takýto výklad zastávaný žalovaným súd odmietol, keďže ho vylučoval výslovný prejav vôle právneho
predchodcu žalovaného, že v prípade akceptovania návrhu do 18. marca 2009 bude právny predchodca
žalovaného (a následne žalovaný) návrhom viazaný do 8. septembra 2009. Predmetné dojednanie bolo
preto nevyhnutné v súlade s § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka vykladať na ťarchu žalovaného,
ako zmluvnej strany, ktorá (resp. ktorej právny predchodca) návrh na uzatvorenie leasingovej zmluvy

koncipovala. Súd prvej inštancie tak považoval za správnu výšku likvidných nákladov tú, ktorá bola
uvedená v návrhu právneho predchodcu žalovaného z 11. marca 2009, t.j. vo výške 1,750%.

9. K odkazu žalovaného na zásadu vigilantibus iura scripta sunt, súd prvej inštancie uviedol, že je
nenáležitý v situácii, keď žalobca pri uzatváraní zmluvného vzťahu vychádzal zo záväzného návrhu

právneho predchodcu žalovaného na uzatvorenie leasingovej zmluvy, ktorý žalobca riadne a včas
akceptoval, a keď všetky údaje uvedené v leasingovej zmluve sú totožné so záväzným návrhom na
uzatvorenie leasingovej zmluvy, pričom jediný údaj, ktorý v leasingovej zmluve v porovnaní so záväzným
návrhom absentuje, je práve sporný údaj o výške likvidných nákladov. Naopak súd prvej inštancie bol
názoru, že je potrebné odkázať na zásadu pacta sunt servanda, čo znamená, že ak sa žalovaný na

niečo žalobcovi zaviazal, je povinný svoj záväzok dodržať. Ak žalovaný (resp. jeho právny predchodca) v
rámci predzmluvných rokovaní v záväznom návrhu na uzatvorenie leasingovej zmluvy z 11. marca 2009
uviedol, že bude ním za splnenia ďalších podmienok (ktoré splnené boli) viazaný do určitého dátumu,
tak tie isté podmienky mali byť premietnuté aj do obsahu leasingovej zmluvy a do následnej výšky
odplaty žalovaného za poskytnutie leasingu. Žalovaného zaväzoval návrh jeho právneho predchodcu z

11. marca 2009 aj v časti týkajúcej sa výšky likvidných nákladov, čo znamená, že pre výpočet odplaty
žalovaného bola významná výška likvidných nákladov 1,750%, keďže po ukončení fixácie nedošlo k
dohode o zmene podmienok určenia odplaty v súlade s bodom 1.2.4. leasingovej zmluvy. Rovnaká
výška likvidných nákladov zaväzovala žalovaného a aj jeho právneho predchodcu aj v situácii, ak vobdobí medzi záväzným návrhom a samotným uzatvorením leasingovej zmluvy (medzi 11. marcom
2009 a 24. marcom 2009) došlo na finančnom trhu k zmene výšky likvidných nákladov smerom nahor.
Žalovaný tak nebol oprávnený jednostranne „zmeniť pravidlá hry“ a účtovať si do odplaty za poskytnutie

leasingu vyššiu výšku likvidných nákladov (t.j. vo výške 2,270% na miesto 1,750%), ale bol povinný
rešpektovať zmluvné dojednanie so žalobcom aj v situácii, ak sa v dôsledku neskoršej zmeny na
finančnom trhu stal jeho záväzný návrh pretavený do uzatvorenej leasingovej zmluvy nevýhodnejším v
porovnaní so situáciou, kedy by jeho záväzný návrh z 11. marca 2009 neexistoval. Z uvedených dôvodov
súd prvej inštancie nedoplnil žalovaným navrhované dokazovanie o výsluch príslušného zamestnanca

žalovaného, prípadne o stanovisko Slovenskej bankovej asociácie vo vzťahu k výpočtu financovania a
k určeniu výšky likvidných nákladov, keďže takýto dôkaz považoval pre rozhodnutie za nadbytočný.

10. Vo vzťahu k použitiu obchodných zvyklostí, súd prvej inštancie uviedol, že za obchodnú zvyklosť nie
je možné považovať konanie leasingovej spoločnosti, ktorá v rámci rokovania o uzatvorení leasingovej
zmluvy a pri samotnom uzatvorení leasingovej zmluvy prezentuje určitý spôsob určenia výšky odplaty

za poskytnutie leasingu a následne vychádza z iného spôsobu určenia výšky odplaty, ktorý má za
následok požadovanie zaplatenia vyššej odplaty, než o akej mala protistrana vedomosť a s akou
mohla počítať. Takéto konanie súd prvej inštancie vnímal ako zneužitie postavenia finančnej inštitúcie
v zmluvnom vzťahu, kedy bez zmluvného alebo zákonného podkladu požaduje od svojho zmluvného
partnera zaplatenia peňažných prostriedkov, ktoré neboli predvídateľné. Predmetné konanie považoval

za neprípustné a v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, ktorému súd nemôže poskytnúť
právnu ochranu s odkazom na ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka. I obrana žalovaného s
odkazom na bod 12.4. leasingovej zmluvy nemôže podľa názoru súdu prvej inštancie obstáť, nakoľko
vyslovenie súhlasu žalobcu s uzatvorenou zmluvou jeho vlastnoručným podpisom je potrebné vzťahovať
len na tie dojednania, ktoré sú v zmluve obsiahnuté. Predmetné zmluvné dojednanie však nie je možné

chápať, že žalobca podpísaním zmluvy súhlasil aj s niečím, čo nebolo v zmluve upravené a čo bolo
následne jednostranne uplatňované zo strany žalovaného v priamom rozpore so záväzným návrhom
právneho predchodcu žalovaného na uzatvorenie leasingovej zmluvy. Súd prvej inštancie nesúhlasil
ani s názorom žalovaného, že došlo k zmene leasingovej zmluvy, ktorá nemusí byť písomná. Dôvodil,
že na to, aby došlo k zmene v obsahu zmluvy, musí existovať dohoda obidvoch zmluvných strán, nie

jednostranné určenie výšky likvidných nákladov zo strany leasingového prenajímateľa a zároveň v bode
10. leasingovej zmluvy je výslovne uvedené, že zmeny a dodatky k tejto zmluve musia byť urobené v
písomnej forme (prvá veta bodu 10. zmluvy) a že vedľajšie ústne dohody neexistujú (štvrtá veta bodu
10. zmluvy). Na zmenu leasingovej zmluvy sa preto v súlade s ustanovením § 272 ods. 2 Obchodného
zákonníka vyžadoval písomný dodatok k zmluve, ktorého existenciu žalovaný v spore netvrdil. Za

právne irelevantnú považoval súd prvej inštancie argumentáciu žalovaného Dodatkom č. 1, ktorý na
posudzované obdobie nedopadá a ktorý bol uzatvorený v dôsledku zásahu vyššej moci (pandémie) a
s tým spojeným zatvorením maloobchodných prevádzok na základe rozhodnutia príslušných štátnych
orgánov.Súdprvejinštancietakpovykonanomdokazovaníuzavrel,ževdôsledkufakturáciemesačných
splátok leasingu, ktorých výška bola určená s použitím výšky likvidných nákladov 2,270% a nie 1,750%,

sa žalovaný prijatím rozdielu medzi fakturovanou odplatou a odplatou, ktorá by bola určená pri výške
likvidných nákladov 1,750%, na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil získaním plnenia bez právneho
dôvodu, keďže na získanie takéhoto plnenia neexistoval na strane žalovaného zákonný podklad a jeho
zisk neodôvodňovala ani leasingová zmluva.

11. Súd prvej inštancie nepovažoval jednotlivé platby realizované žalobcom za žalované obdobie za
sporné, napriek uvedenému bol názoru, že bolo povinnosťou žalobcu preukázať svoj nárok jednak
potvrdeniami o realizácii platby, prípadne inými listinnými dôkazmi, ako aj predložením výpočtu, v
akej sume by bola odplata za leasing (úrok) pri použití výšky likvidných nákladov 1,750% a v akej
sume bola odplata za leasing (pri vychádzaní z výšky likvidných nákladov 2,270%) zo strany žalobcu

uhradená. Tieto otázky považoval súd prvej inštancie za skutkové, ktorých zodpovedanie je závislé
od procesnej aktivity strán sporu (predovšetkým žalobcu) a od podkladov, ktoré strany sporu súdu
poskytnutú. Nedopadá na ne zásada iura novit curia, a preto nie je možné spravodlivo požadovať
od súdu, aby napríklad z výšky fakturovanej sumy sám iniciatívne prepočítaval a určil, aká je (alebo
mohla byť) výška bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie bol ďalej názoru, že žalobca preukázal

žalobou uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia len vo vzťahu k pôvodne žalovanej
sume 38.008,38 eur (vychádzajúc z faktúr, výpisov z účtu a predloženého výpočtu), pričom rozšírený
nárok o zaplatenie sumy 75.331,59 eur žalobca nepreukázal žiadnym listinným dôkazom. Preto v tejto
časti žalobu žalobcu zamietol a nezaoberal sa v danej časti ani uplatnenou námietkou premlčania. Úrokz omeškania posudzoval súd prvej inštancie podľa predpisov obchodného práva (podľa ustanovenia
§ 365 ods. 1 a § 369 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s ustanovením § 1 ods.
2 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z.), t.j. vo výške 9% ročne, keďže k vzniku

bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného došlo v rámci existujúceho obchodného záväzkového
vzťahu medzi stranami sporu založeného leasingovou zmluvou s poukazom na znenie ustanovenia §
261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaný sa mohol dostať do omeškania s plnením, až keď ho
žalobca kvalifikovaným spôsobom vyzval na vrátenie bezdôvodného obohatenia a žalovaný si svoju
povinnosť dobrovoľne nesplnil. I keď žalobca svoj nárok na zaplatenie úroku z omeškania odvodzoval od

rokovania uskutočneného dňa 23. mája 2019, tento postup nepovažoval súd prvej inštancie za správny,
keďže z predloženého záznamu z rokovania nie je možné zistiť, aké bezdôvodné obohatenie a za aké
obdobie žiadal na predmetnom rokovaní žalobca uhradiť. Neurčitosť vyplýva aj zo samotnej formulácie
žalobcu, keď používa pojmy „vo výške rádovo 500.000,- eur“, resp. „vo výške cca 500.000,- eur“. Za
kvalifikovanú výzvu žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia tak súd prvej inštancie považoval až
doručenie žaloby žalovanému dňa 4. novembra 2019 a preto za prvý deň omeškania určil 5. novembra

2019 a zaviazal žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 38.008,38 eur
od 5. novembra 2019 do zaplatenia istiny. Za obdobie od 23. mája 2019 do 4. novembra 2019 vyhodnotil
súd prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania ako nedôvodný. O trovách konania
rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP tak, že nárok
na náhradu trov konania pomerne rozdelil. Žalobca bol v spore úspešný v časti 33,5% predmetu sporu

a žalovaný v časti 66,5%, preto súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
vo výške 33% (66,5% - 33,5%) [výrok III.].

12. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej
lehote odvolanie čo do výroku I. a III. z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP

a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne,
alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaný
nestotožňujúc sa skutkovým a právnym posúdením namietal, že žalobca v písomnej leasingovej
zmluve v odseku 1.1. akceptoval, že výška odplaty za leasing vychádza z celkových investičných
nákladov a v spojení s pododsekom 1.2.3 sa výslovne zaviazal uhrádzať odplatu za leasing (náklady

leasingového prenajímateľa) na zabezpečenie refinancovania, pričom bolo súčasne dohodnuté, že
odplata za leasing bude prvýkrát prispôsobená na začiatku kalendárneho štvrťroka (z dôvody možnej
zmeny EURIBOR-u), nasledujúcom po protokolárnom odovzdaní/prevzatí predmetu leasingu podľa
Leasingovej zmluvy pričom bude vychádzať z priemernej hodnoty EURIBOR-u druhého mesiaca
predchádzajúceho kalendárneho štvrťroka a nákladov leasingového prenajímateľa na zabezpečenie

refinancovania ku dňu prevzatia predmetu leasingu, t.j. k 14.04.2009 (16. týždeň). Z predloženej
leasingovej zmluvy (časti A) je zrejmé, že leasingový prenajímateľ (žalovaný) nadobudne do svojho
vlastníctva predmet leasingu na základe kúpnej zmluvy č. 207101 zo dňa 24.03.2009. Kúpna zmluva
č. 207101 bola uzatvorená v trinástom týždni a vklad vlastníckeho práva k predmetu leasingu bol
povolenýdňa14.04.2009,pričomvrovnakýdeňdošlokprevzatiupredmetuleasingu,akojetouvedenév

preberacom protokole podpísanom oboma stranami. Z uvedených predložených listín podľa žalovaného
vyplýva, že odplata za leasing vzniká až po tom, ako sa stal žalovaný, resp. jeho právny predchodca
vlastníkom predmetu leasingu podľa článku 2 leasingovej zmluvy. Žalovaný pri posudzovaní zásady
pacta sunt servanda súdom prvej inštancie namietol, že je nevyhnutné zohľadniť celú leasingovú zmluvu
a nie len niektoré jej časti. Z leasingovej zmluvy a jej príloh (splátkový kalendár) je zjavné, že odplata

za leasing bola v dohodnutej výške (ods. 1.2.1), teda v rovnakej výške ako v záväznom návrhu z
11.03.2009. Odôvodnenie súdu v odseku 18 preto považoval za nepravdivé. Žalovaný doplnil, že je
nutné zobrať do úvahy aj ostatné ustanovenia leasingovej zmluvy ako ods. 12.9., alebo ods. 12.14.,
podľa ktorého si žalobca riadne pozrel leasingovú zmluvu (vrátanej platobného kalendáru) sám, resp.
ním poverenými poradcami a táto prejavuje jeho skutočnú a slobodnú vôľu. Je podľa žalovaného

nepochybné, že žalobca ako podnikateľ využívajúci úverové a ďalšie finančné produkty má skúsenosti s
fungovaním finančného sektora a využívaním finančných, resp. úverových produktov a vie, že odplata za
leasing vychádza z nákladov na získanie finančných prostriedkov na medzibankovom trhu a dohodnutej
marže finančnej inštitúcie, t.j. žalovaného. Žalovaný trval na svojom už skôr prezentovanom názore,
t.j. že návrh jasne deklaruje jednotlivé parametre financovania projektu žalobcu ako „schválený model

finančného leasingu“, teda už počas predzmluvných vzťahov bolo žalobcovi deklarované, že predmetné
financovanie pôjde podľa modelu, ktorý má určité parametre, t.j. fixné zložky a variabilné zložky. Fixné
zložky boli najmä doba leasingu, celkové investičné náklady, maximálna financovaná hodnota atď., ktoré
záviseli najmä na modeli podnikania a rozsahu regulácie žalovaného ako striktne regulovanej finančnejinštitúcie a potom variabilné zložky ako EURIBOR alebo likvidné náklady, ktoré záviseli a stále závisia
na situácii na medzibankovom trhu a regulácii finančného sektora v rámci Európske únie a Slovenska.
Žalovaný poukázal na variabilitu zložiek, ktoré sa menia v čase podľa kondície makroekonomických

ukazovateľov a zásahov regulačných orgánov, čo je známe každému podnikateľovi, a zrejme aj väčšine
spotrebiteľov, a premietajú sa do nákladov financovania v zmysle obchodných zvyklostí vo finančnom
sektore. Uvedené chcel žalovaný v konaní preukázať výsluchom pracovníkov pôsobiacich v danom
odvetví, čo mu však súdom prvej inštancie umožnené (s poukazom na nadbytočnosť) nebolo. Ďalej bol
názoru, že v záväznom návrhu je jasne pri variabilných zložkách uvedený ich časový rámec platnosti, t.j.

pri likvidných nákladoch je jasne a bez možnosti iného pochopenia uvedené, že ide o likvidné náklady
platné v 11. týždni. Z dôvodu, že došlo k podpisu leasingovej zmluvy až 24.03.2009, t.j. v 13. týždni
a odovzdaniu predmetu leasingu 14.04.2009, t.j. 16. týždni, zmenila sa aj situácia na medzibankovom
trhu a aj výška likvidných nákladov viď. publikácia Európskej centrálnej banky ohľadne finančného
sektora za marec 2009. Právna regulácia finančného trhu, či už podľa práva Európskej únie alebo
Slovenskej republiky, jednoznačne spadá pod princíp iura novit curia, pričom si súd prvej inštancie

pri rozhodovaní nedal námahu, aby si zistil ich právny základ, charakter a využitie vo finančnom
sektore viď. C.- D.. Taktiež sa podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal
s procesnou obranou obchodných zvyklostí, keďže finančná inštitúcia pri poskytovaní úverov alebo
finančného leasingu vždy zohľadňuje náklady na získanie finančných prostriedkov na medzibankovom
trhu, čo je hospodársky a ekonomicky pre takýto druh podnikania želateľné, ale aj potrebné, z dôvodu

regulácie stability a ochrany finančného trhu aj v Slovenskej republike. Žalobca dostal návrhy všetkých
dokumentov ohľadne leasingového financovania pred ich uzavretím na právne a finančné posúdenie,
bol zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, finančným poradcom (ktorý dokonca pracoval v
bankovom sektore), čo nebolo medzi stranami sporné, a podpisom leasingovej zmluvy, ako aj jej dodatku
č. 1 zo dňa 1.4.2020 potvrdil v ustanovení ods. 12.4, že obsahu Leasingovej zmluvy porozumel a

ten zodpovedá jeho skutočnej a slobodnej vôli. Žalobca je obchodnou spoločnosťou založenou za
účelom podnikania a prostredníctvom svojich orgánom, poradcov a zástupcov mal možnosť preskúmať
predmetnú zmluvnú dokumentáciu, vyjadriť sa k nej, požadovať vysvetlenia a navrhovať zmeny, čo
v určitej miere využil. Likvidné náklady preto neboli vyslovene uvedené v leasingovej zmluve napriek
tomu, že išlo o variabilnú zložku leasingovej odplaty podľa návrhu, lebo tá sa zafixovala v okamihu

podpísania leasingovej zmluvy zo strany žalobcu a už bez dohody zmluvných strán ju nebolo možné
meniť (viď. aj ustanovenie 1.2.4. Leasingovej zmluvy), a teda likvidné náklady boli variabilná zložka len v
návrhu na rozdiel od zložky EURIBOR, ktorá sa mení na základe vyhlásenia Európskej centrálnej banky.
Rovnako žalobca a žalovaný na základe slobodnej a skutočnej vôle uzavreli znenie Dodatku č. 1, ktorý
de facto ako aj de iure určoval odplatu za leasing v rovnakej výške a aj s rovnakou výškou likvidných

nákladovakotomubolovčaseuzavretialeasingovejzmluvy.Prvoinštančnýsúdvšakuvedenéabsolútne
nezobral do úvahy. Žalovaný ďalej v žiadnom svojom ustanovení záväzného návrhu negarantoval
platnosť likvidných nákladov počas celej doby trvania leasingového vzťahu (ako sa celkom zjavne mylne
domnieva žalobca), keď je nepochybné, že sa jedná o variabilnú zložku modelu financovania jasne
určenú časovým rámcom v návrhu. Okrem toho bol žalobcovi pri podpise leasingovej zmluvy predložený

konkrétny podrobný rozpis splácania leasingových splátok (platobný kalendár). Žalobca pred samotným
podpisom leasingovej zmluvy mal dosť času a možností, aby sa s obsahom leasingovej zmluvy
oboznámil, prepočet leasingových splátok si overil, a ak by dospel k nezrovnalostiam, tieto mohol a mal
so žalovaným pred samotným podpisom leasingovej zmluvy komunikovať. Nesúhlasil s tvrdením súdu
prvej inštancie, že žalobca mohol legitímne očakávať, že s ním žalovaný uzatvorí leasingovú zmluvu

v súlade s predloženým návrhom – navrhovaným modelom financovania a zafixovaním variabilných
zložiek do budúcna, ktoré ani nezávisia od financujúcej inštitúcie, pretože to nie je v podnikateľskom
prostredí finančného sektora vôbec na mieste. Aj s poukazom na uvedené nie je podľa názoru
žalovaného možné poprieť význam základnej zásady vigilantibus iura scripta sunt, keď minimálne
z obsahu leasingovej zmluvy mohol žalobca zistiť, že likvidnými nákladmi sú náklady leasingového

prenajímateľa na zabezpečenie refinancovania ku dňu prevzatia predmetu leasingu. Tento údaj síce
nie je v leasingovej zmluve uvedený exaktným číselným vyjadrením, je však nepochybné, že je
definovaný spôsobom, ktorý umožňuje určiť jeho výšku, pričom táto bola premietnutá v samotnom
splátkovom kalendári, ktorý tvoril prílohu leasingovej zmluvy a proti ktorému žalobca nič nenamietal,
leasingové splátky riadne platil. Rovnako bolo jasne na pojednávaní deklarované, že žalovaný by

nikdy nebol uzavrel so žalobcom leasingovú zmluvu, ak by neboli pokryté jeho náklady na získanie
finančných prostriedkov na medzibankovom trhu, lebo by následne nedosahoval primeraný zisk. Súd
sa v odôvodnení rozsudku nijako nevysporiadal s prílohou leasingovej zmluvy – platobným kalendárom,
ktorá reflektovala likvidné náklady platné pre trinásty týždeň roku 2009 a ktorý bol predložený v rámcikonania. Dôkaz, ktorým žalovaný chcel ozrejmiť spôsob výpočtu likvidných nákladov, ich výšku, súd v
konaní nevykonal s poukazom na ich nadbytočnosť. Žalovaný zdôraznil, že samotná leasingová zmluva
konzumovala záväzný návrh, pričom v časti variabilnej zložky modelu financovania legitímne upravila

aktuálnu sadzbu likvidných nákladov k okamihu podpisu leasingovej zmluvy, resp. odovzdaniu predmetu
leasingu a uvedené nebolo žalobcom rozporované. Preto neobstojí argument súdu prvej inštancie
o tom, že žalovaný jednostranne „zmenil pravidlá hry", keďže leasingová zmluva sa od jej podpisu
oboma stranami (resp. právnymi predchodcami) nemenila s výnimkou Dodatku č. 1 na základe žiadosti
žalobcu. S argumentami súdu prvej inštancie uvádzaných vo vzťahu k zamietnutiu žaloby sa žalovaný

stotožnil, a to najmä z toho dôvodu, že prvoinštančný súd napriek vysvetleniam žalovaného a návrhom
na vykonanie dôkazov, nepochopil správne fungovaniu podnikania vo finančnom sektore a významu
likvidných nákladov a napriek uvedeným výkladovým pravidlám Obchodného zákonníka citovaných v
odseku 10.4. a 10.5. odôvodnenia rozhodnutia, nezohľadnil pravidlo, že výrazy používané v obchodnom
styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá. Žalovaný ďalej odkazom
na rozsiahlu rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR poukázal na arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť,

nedostatočné, riadne neodôvodnené a tiež ústavne neudržateľné zdôvodnenie súdu prvej inštancie,
popierajúce zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

13. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 17.08.2019 k odvolaniu žalovaného v prvom rade upozornil
na nové skutkové tvrdenia uvádzané žalovaným a to, že výška likvidných nákladov mala byť určená

ku dňu prevzatia leasingu 14.04.2009, t.j. v 16. týždni. Žalovaný pritom počas konania na súde prvej
inštancie tvrdil, že likvidné náklady boli určené ku dňu podpisu leasingovej zmluvy z 24.03.2009, t.j.
v 13. týždni. Žalovaný túto skutočnosť nielen, že doposiaľ netvrdil, ale sám ju v bode 22. svojho
odvolania popiera, keď tvrdí že ... „likvidné náklady neboli výslovne uvedené v Leasingovej zmluve
napriek tomu, že išlo o variabilnú zložku... lebo tá sa zafixovala v okamihu podpísania Leasingovej

zmluvyzostranyžalobcuaužbezdohodyzmluvnýchstránjunebolomožnémeniť...“.Odkazžalovaného
na ustanovenia bodov 12.9 a 12.4 leasingovej zmluvy, považoval za irelevantné, keďže všeobecné
konštatovanie naplnenia všetkých zložiek vôle a jej prejavu, prípadne aj iných vyhlásení o porozumení
zmluvy, nemožno vnímať ako vzdanie sa práva na súdny výklad sporných častí leasingovej zmluvy.
Žalobca sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nemohol súhlasiť s niečím,

čo nie je v zmluve obsiahnuté. Žalobca sa stotožnil aj s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý
konštatoval uzatvorenie Dodatku č. 1 z dôvodu vyššej moci a s tým súvisiacimi obmedzeniami, najmä
povinným zatvorením maloobchodných prevádzok príslušnými orgánmi, ktoré s rôznymi obmenami
pretrvávali od marca 2020 až do mája 2022. Od času vypuknutia pandémie COVID – 19, hrubá
väčšina podnájomcov v obchodnom centre žalobcu, prestala uhrádzať záväzky vyplývajúce z podnájmu.

Z uvedeného dôvodu bol žalobca, ako leasingový nájomca obchodného centra, nútený požiadať o
odklad splátok úveru. V prípade, ak by žalobca predmetný Dodatok č. 1 neuzavrel, dostal by sa
do platobnej neschopnosti. Nepriamu argumentáciu žalovaného o schopnosti žalobcu riadne splácať
úver z príjmov otvorených prevádzok ako lekárni a pod. považoval za absurdnú, keďže viac ako
90% podnájomcov tvoria maloobchodné prevádzky, na ktoré sa vzťahovali obmedzenia kompetentných

orgánov a ktorých príjmy boli, v dôsledku týchto obmedzení, takmer nulové. Vo vzťahu k namietanými
obchodným zvyklostiam žalobca uviedol, že likvidné náklady boli v návrhu exaktne uvedené vo výške
1,750% a ku dňu uzatvorenia zmluvy mali byť vo výške 2,270% (bez ich exaktného uvedenia). Výška
likvidných nákladov sa mala za obdobie 13 dní, zvýšiť o 0,52%, čo predstavuje nárast o takmer 30%.
Tentonárastnieverifikovateľnýzpriloženéhosplátkovéhokalendára,ktorýsamaldokoncapodľatvrdení

žalovaného, z dôvodu zmeny likvidných nákladov, každý týždeň meniť. Výška likvidných nákladov nie
je (okrem návrhu) nikde v leasingovej zmluve ani len spomenutá. Žalovaný navyše odmietal žalobcovi
dobrovoľne oznámiť výšku likvidných nákladov, pričom táto bola potvrdená pri rokovaniach v roku
2017 a to až na základe žalobcovho vlastného podrobného prepočtu všetkých uhradených splátok (od
roku 2009 do roku 2017). Žalovaný do dnešného dňa nevie, respektíve odmieta, oznámiť spôsob

výpočtulikvidnýchnákladovadôvodichnárastu.Obranažalovanéhospočívajúcavodkazenaobchodné
zvyklosti preto nemôže obstáť, nakoľko také konanie je (i) v rozpore s návrhom, (ii) nie je aprobované v
leasingovej zmluve a (iii) v rozpore s zásadami poctivého obchodného styku. Taktiež sa nemôže jednať
o obchodné zvyklosti podľa § 264 ods. 2 ObZ, nakoľko tieto musia byť uvedené v zmluve. Žalobcovi
nebolo ďalej zrejmé aká skutočnosť potrebná pre rozhodnutie vo veci, má byť z výsluchu zamestnanca

žalovaného preukázaná, keď súd prvej inštancie ani nepopiera skutočnosť, že výška likvidných nákladov
sa môže a priori v závislosti od situácie na finančnom trhu meniť.14. Žalovaný v replike k vyjadreniu žalobcu zdôraznil, že žalobca v písomnej zmluve o leasingu
nehnuteľnosti v odseku 1.1. akceptoval, že výška odplaty za leasing vychádza z celkových investičných
nákladov a v spojení s pododsekom 1.2.3 sa výslovne zaviazal uhrádzať odplatu za leasing (náklady

leasingového prenajímateľa) na zabezpečenie refinancovania, pričom bolo súčasne dohodnuté,
že odplata za leasing bude prvýkrát prispôsobená na začiatku kalendárneho štvrťroka (z dôvody
možnej zmeny EURIBOR-u), nasledujúcom po protokolárnom odovzdaní/prevzatí predmetu leasingu
podľa leasingovej zmluvy, pričom bude vychádzať z priemernej hodnoty EURIBOR-u druhého mesiaca
predchádzajúceho kalendárneho štvrťroka a nákladov leasingového prenajímateľa na zabezpečenie

refinancovania. Žalovaný zotrval na svojej argumentácii o znalosti žalobcu o obsahu návrhu leasingovej
zmluvy, kedy žalobca i v leasingovej zmluve potvrdil, že jej obsahu porozumel a zodpovedá jeho
skutočnej a slobodnej vôli. Ak žalobca pristúpil k uzatvoreniu leasingovej zmluvy bez dodržania náležitej
starostlivosti a opatrnosti, uvedené nemôže byť na ťarchu žalovanému, ktorý v rámci predzmluvných
rokovaní so žalobcom konal čestne a v dobrej viere.

15. Žalobca v duplike zo dňa 06.10.2022 nad rámec už uvedeného doplnil, že mu nie je zrejmé, na
základe čoho žalovaný tvrdí, že pri podpise leasingovej zmluvy bol žalobca zastúpený kvalifikovaným
finančným poradcom z bankového sektora, pretože pokiaľ ide o druhého konateľa žalobcu, ktorým je
A. E. A., tak A. E. A. je konateľkou žalobcu od 22.06.2018 a práve od uvedeného dátumu došlo k
revízií finančných vzťahov žalobcu, ako aj k vyvolaniu rokovaní so žalovaným. Žalobca nebol pri podpise

Leasingovej zmluvy zastúpený kvalifikovaným finančným poradcom s praxou v bankovom sektore.

16. Voči rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie i žalobca a to v časti výroku II. a III. z dôvodov
podľa § § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Poukazujúc na § 151 ods. 1 a § 186 ods. 2 CSP mal za to, že
medzi žalobcom a žalovaným nebola sporná skutočnosť, že žalobca riadne a včas uhrádzal a zaplatil

všetky leasingové splátky, ktoré mu žalovaný fakturoval a ktoré boli predmetom žalobou uplatňovaného
nároku v sume 75.331,59 eur v dôsledku rozšírenia žaloby. Poukázal pritom aj na opakované skutkové
tvrdenia žalovaného vo vzťahu k zaplateniu peňažného plnenia v sume 75.331,59 eur, ktorý vo svojom
vyjadrení (duplike) zo dňa 18.11.2020, na strane 11. výslovne uviedol, že „...Podpisom dodatku č. 1,
akceptovaním splátkového kalendára a riadnym plnením a platením úroku dal žalobca jasne najavo, že

daný výpočet akceptuje a je správny, keďže ide o identický výpočet úroku, ktorý sa počas predmetného
obdobia odkladu splátok nemenil a žalobca ho ani nerozporoval.“ Rovnako žalovaný ďalej uviedol, že
„Riadnym plnením po uzavretí dodatku č. 1 (t.j. po podaní žaloby) žalobca nanovo akceptoval správnosť
výpočtu výšky likvidných nákladov, a tak považujeme neexistenciu domnelého nároku z podanej žaloby
za potvrdenú zo strany žalobcu.“ Pričom žalovaný ďalej dopĺňa, že „Tvrdenia žalobcu vo svetle jeho

požiadaviek a konaní, najmä riadnom plnení Leasingovej zmluvy v znení jej dodatku č. 1 zo dňa
1.4.2020 bez akýchkoľvek výhrad, a ...“. Žalovaný uvedené potvrdil aj na pojednávaní, preto žalobca
vychádzal z toho, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že k zaplateniu predmetného peňažného
plnenia, vydania ktorého sa žalobca prostredníctvom žaloby domáhal, došlo. Vzhľadom k uvedenému
bol názoru, že súd prvej inštancie mal, v súlade so zásadou formálnej pravdy a ustanovením §

186 ods. 2 CSP, vychádzať pri posudzovaní predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia v časti
75.331,59 eur (v rozsahu rozšírenej žaloby) a hodnotení skutkového tvrdenia žalobcu o tom, že toto
peňažné plnenie žalobca skutočne žalovanému aj zaplatil, ako k tvrdeniu, ktoré je zhodné a preto nie je
potrebné ho dokazovať. Napadnutý rozsudok tak v časti výroku II. vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a súčasne súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Odhliadnuc od uvedeného žalobca dodal, že súd prvej inštancie ani postupom
podľa § 181 ods. 2 CSP neidentifikoval, že by otázka skutočného zaplatenia peňažného plnenia
žalobcom žalovanému (ako právneho predpokladu vzniku bezdôvodného obohatenia), bola spornou
skutočnosťou.Vprípade,kebyišloospornúotázku,súdprvejinštanciemalurčiť,žetototvrdeniežalobcu
je sporné, čím by bolo umožnené žalobcovi, aby uskutočňoval jeho procesné práva a doplnil dôkazy.

S poukazom na uvedené žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v rozsahu výroku II.
zmenil tak, že zaviaže žalovaného na zaplatenie zvyšnej žalovanej sumy s príslušenstvom a vo výroku
II. tak, že zaviaže žalovaného na náhradu trov konania.

17. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril písomným podaním zo dňa 03.08.2022 žalovaný, ktorý sa nestotožnil

s výkladom zo strany žalobcu. Namietal, že napadol rozsudok v časti výroku I., preto ho nie je možné
považovať za oprávnený a nárok za právoplatne priznaný. V tomto štádiu tak nie je možné považovať
základ nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za ustálený a dôvodný. Žalovaný popieral
nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia počas celého konania ako celok, pričom vzniesoli námietku premlčania, ktorou sa súd prvej inštancie nezaoberal len preto, že žalobca svoj nárok
v rozšírenej časti nepreukázal. Podľa žalovaného je neprípustné, aby žalobca považoval svoj nárok
za preukázaný tým, že žalovaný v konaní uviedol, že prijal od žalobcu plnenie v rozsahu 75.331,59

eur, keď predmetom dokazovania i právneho posudzovania v konaní bolo, či je nárok žalobcu dôvodný
alebo nie. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22.09.2010, sp.zn. 3 M Cdo 6/2010 a §
132 Civilného sporového poriadku bol žalovaný názoru, že žalobca jednoznačne neuniesol dôkazné
bremeno ohľadne jeho tvrdení, keď svoj nárok v časti o zaplatenie sumy 75.331,59 eur s príslušenstvom
nepreukázal jediným dôkazom. V tomto smere neprodukoval žiadne návrhy na vykonanie dokazovania.

Žalobca až následne v odvolacom konaní oneskorene predložil súdu faktúry, z ktorých má uplatnený
nárok v zamietnutom rozsahu vyplývať. Ak by sa odvolací súd predsa len stotožnil s názorom žalobcu,
že žalovaný nárok žalobcu v časti o zaplatenie sumy 75.331,59 eur s príslušenstvom relevantným
spôsobom nepoprel, poukázal žalovaný na rozhodnutie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp.zn. I.
ÚS 246/2019, z ktorého vyplýva, že pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok (aplikáciou
§ 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok. Všeobecný

súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia
žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom
kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 CSP – procesné
povinnosti a procesné bremená).

18. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že už v žalobe prezentoval skutkové tvrdenia k uzatvoreniu
leasingovej zmluvy, vystavenému splátkovému kalendáru, faktúram žalovaného a k ich úhradám
zo strany žalobcu, avšak žalovaný počas celého súdneho konania nepoprel akýmkoľvek (ani len
nepriamym) tvrdením úhrady splátok žalobcom. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že poprel nárok ako celok, toto
tvrdenie je účelové, pričom s ohľadom na § 151 ods. 2 CSP na neho ani nemožno prihliadať, nakoľko

žalovaný neuviedol vlastné skutkové tvrdenia ohľadne úhrad faktúr. Podaním žalobcu z 30.06.2021,
ktorým došlo k rozšíreniu žaloby, boli prezentované nové skutkové tvrdenia ohľadne úhrad faktúr
za ďalšie obdobie. Nakoľko žalovaný tieto tvrdenia opätovne nepoprel, považovali sa za nesporné.
V sporovom konaní súd nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán.
Nesporné skutkové tvrdenia si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého vychádza v meritórnom

rozhodnutí. To neplatí iba výnimočne, ak existuje dôvodná pochybnosť o pravdivosti nesporných
skutkových tvrdení (§ 186 ods. 2). A contrario súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, že jedinou spornou
skutočnosťou bola jedna z troch zložiek splátky leasingu. Podľa názoru žalobcu nie sú predložené výpisy
z účtu novým prostriedkom procesného útoku, nakoľko iba deklarujú zistený skutkový stav. Predložením
úhrad faktúr žalobca iba z opatrnosti odstránil jediný dôvod zamietnutia časti žaloby.

19. Žalovaný v duplike zo dňa 14.09.2022 zotrval na svojej právnej argumentácii, ktorú uvádzal vo
vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Nad rámec iba nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu o tom, že predložené
dôkazy nemožno považovať za nové prostriedky procesného útoku.

20. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu
a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolaní
a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti výroku I. potvrdiť a v napadnutej časti výroku II. ako
i v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania je potrebné vec zrušiť a vrátiť

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

22. Podľa § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné
záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.

23. Podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú
ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa

predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa
obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.24. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

25. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

26. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na

úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

27. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.

28. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi
podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.

29. Podľa § 264 ods. 1 Obchodného zákonníka pri určení práv a povinností zo záväzkového vzťahu sa

prihliada aj na obchodné zvyklosti zachovávané všeobecne v príslušnom obchodnom odvetví, pokiaľ nie
sú v rozpore s obsahom zmluvy alebo so zákonom.

30. Podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby,
ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.

31. Podľa § 266 ods.2 Obchodného zákonníka v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa
odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení
osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu,
ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.

32. Podľa § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý
zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú
strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.

33. Podľa § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny
výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila.

34. Po oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku ako aj s obsahom odvolania
žalovaného a následných vyjadrení strán, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého

rozsudku v časti zaväzujúceho výroku I., ako i súladnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku s dikciou
ustanovenia § 220 ods. 2 CSP s tým, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmý myšlienkový
postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom premietnutým
do výrokovej časti I. napadnutého rozsudku, v nadväznosti na čo odvolací súd konštatuje nedôvodnosť
odvolania žalovaného v časti napadnutého výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie.

35. Z obsahu spisu je zrejmé, že predmetom konania je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia titulom zaplatenia leasingových splátok vo vyššej výške, ako bol medzi stranami leasingovej
zmluvy dohodnuté. Sporná bola najmä jedna z troch zložiek tvoriacich odplatu za leasing a to náklady
leasingového prenajímateľa na zabezpečenie refinancovania, tzv. likvidné náklady. Z dokazovania pred

súdom prvej inštancie vyplynulo, že odplata za leasing bola v zmysle bodu 1.2.3 odvodená od 1/
trojmesačného EURIBOR-u, 2/ nákladov leasingového prenajímateľa na zabezpečenie refinancovania
a 3/ dohodnutej marže vo výške 1,450%. Z bodu 1.2.3 leasingovej zmluvy ďalej vyplýva, že medzi
právnym predchodcom žalovaného a žalobcom bolo dohodnuté, že odplata za leasing bude prvýkrát
prispôsobenánazačiatkukalendárnehoštvrťroka(zdôvodymožnejzmenyEURIBOR-u),nasledujúceho

po protokolárnom odovzdaní/prevzatí predmetu leasingu podľa Leasingovej zmluvy, pričom bude
vychádzať z priemernej hodnoty EURIBOR-u druhého mesiaca predchádzajúceho kalendárneho
štvrťroka a nákladov leasingového prenajímateľa na zabezpečenie refinancovania ku dňu prevzatia
predmetu leasingu, t.j. k 14.04.2009 (16. týždeň) ako nesporne vyplýva z obsahu spisu. Z uvedenéhoje zrejmé, že zmluvné strany si v leasingovej zmluve dohodli možnú variabilitu likvidných nákladov
a to ku dňu prevzatia predmetu leasingu, ktorá zmenená sadzba (spôsob úpravy) mala následne
v zmysle bodu 1.2.4. leasingovej zmluvy platiť najmenej do uplynutia 36. kalendárneho mesiaca

po odovzdaní predmetu leasingu. Podľa názoru odvolacieho súdu z bodu 1.2.4 leasingovej zmluvy
nevyplýva, že by akákoľvek zmena odplaty leasingu musela byť dohodnutá osobitnou dohodou, nakoľko
z bodu 1.2.3 leasingovej zmluvy jasne vyplýva dohoda zmluvných strán, že tzv. likvidné náklady
budú automaticky (prvýkrát) prispôsobené ku ňu prevzatia predmetu leasingu. Až akákoľvek ďalšia
zmena výšky odplaty by bola predmetom samostatnej písomnej dohody, ako správne uvádzal súd prvej

inštancie odkazom na bod 10. leasingovej zmluvy. Žalovaný však v priebehu konania uvedené netvrdil,
argumentoval tým, že výška likvidných nákladov sa mala automaticky prispôsobiť ku dňu uzatvorenia
leasingovej zmluvy a mala byť následne nemenná počas celého zmluvného vzťahu, čo však nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní. Zároveň žalovaný v priebehu celého konania nielen nepreukázal,
ale ani netvrdil aká mala byť výška likvidných nákladov ku dňu prevzatia predmetu leasingu. Súd prvej
inštancie správne poznamenal, že v leasingovej zmluve nie je uvedená výška likvidných nákladov

a ani spôsob jej určenia. Nebolo preto možné, aby súd prvej inštancie vychádzal z inej percentuálnej
výšky likvidných nákladov než tej, aká súdu, resp. i žalobcovi bola známa z návrhu na uzatvorenie
leasingovej zmluvy a na ktorej sa zmluvné strany i výslovne dohodli. Žalovaný v priebehu konania
nepreukázal, že práve sadzba 2,270% zodpovedá výške likvidných nákladov ku dňu prevzatia predmetu
leasingu leasingovým prenajímateľom a uvedené dokonca ani netvrdil. Keďže súdu prvej inštancie

nebol predložený dôkaz o dohodnutom spôsobe výpočtu likvidných nákladov, ako ani že by ku dňu
prevzatia predmetu leasingu bola percentuálna výška likvidných nákladov práve 2,270%, nebolo možné
leasingovú odplatu považovať zo strany žalovaného za správne vypočítanú a fakturovanú žalobcovi.
Súd prvej inštancie nemal preto ani povinnosť prihliadať na právnu reguláciu finančného trhu za situácie,
keď žalovaný žiadnym spôsobom netvrdil a ani nepreukázal dohodnutý spôsob výpočtu likvidných

nákladov, prípadne, že by bol dohodnutý akýkoľvek odkaz či už na obchodné zvyklosti, alebo na
reguláciu finančného trhu. I odkaz žalovaného na publikáciu Európskej centrálnej banky je v tomto
prípade právne irelevantný, keďže ako už bolo uvedené, spôsob výpočtu likvidných nákladov nebol
dohodnutý a neobsahoval žiaden odkaz na prípadnú publikáciu Európskej centrálnej banky. Nie je tak
dôvodná námietka žalovaného, že by bol definovaný spôsob, ktorý umožňuje určiť výšku likvidných

nákladov, ktorá bola premietnutá i v splátkovom kalendári, ktorý bol prílohou leasingovej zmluvy. V tejto
súvislosti žalovaný namietal aj skutočnosť, že v súvislosti so zásadou pacta sunt servanda, je potrebné
zohľadniť pri posudzovaní nároku žalobcu celú leasingovú zmluvu, nie len niektoré jej časti. Poukázal
pri tom na bod 1.2.1 leasingovej zmluvy, v ktorom bola dohodnutá odplata za leasing a splátkový
kalendár, v ktorom bol zohľadnená výška odplaty za leasing a bola v rovnakej výške, ako vyplýva i zo

záväzného návrhu na uzatvorenie leasingovej zmluvy. Ďalej poukázal na body 12.9. a 12.14 leasingovej
zmluvy, v zmysle ktorých si žalobca riadne pozrel leasingovú zmluvu, ktorá prejavuje jeho skutočnú
a slobodnú vôľu. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že je dôvodné tvrdenie žalovaného, že v návrhu
na uzatvorenie leasingovej zmluvy zo dňa 11.03.2009 je mesačná leasingová splátka určená vo výške
72.039,- eur, ako aj že v zmysle bodu 1.2.1 sa žalobca ako leasingový nájomca zaviazal k plateniu

leasingovej splátky 72.039,- eur bez DPH mesačne, ktorá splátka pozostáva z odplaty za leasing za
pozemok vo výške 2.577,- eur a odplaty za leasing za stavbu vo výške 69.462,- eur. Z takto vypočítanej
splátky však nie je možné zistiť, akú výšku likvidných nákladov zohľadňuje, z návrhu zo dňa 11.03.2009
sa javí, že zohľadňuje likvidné náklady platné vo výške pre 11. týždeň – 1,750%, avšak medzi stranami
nebolo sporné, že zohľadňovala výšku likvidných nákladov 2,270%. Taktiež z prílohy leasingovej zmluvy

a to splátkového kalendára, nie je možné zistiť výšku likvidných nákladov, keďže obsahuje údaj o (výšku)
1/ leasingovej splátke, 2/ istine, 3/ úroku, 4/ poistení, 5/ správnom poplatku, avšak neobsahuje žiaden
údaj o výške likvidných nákladov. Ten nie je možné zistiť ani z fakturácie leasingovej odplaty žalovaným.
Jednotlivé splátky v splátkovom kalendári zároveň nekorešpondujú s výškou odplaty stanovenou v bode
1.2.1leasingovejzmluvy.Vtejtosúvislostinemožnoopomenúťaniskutočnosť,žesplátkovýkalendár,tak

ako vyplynulo z bodu 1.2.1. leasingovej zmluvy, ani nebol súčasťou uzatvorenej leasingovej zmluvy, ale
mal byť zaslaný až pri odovzdaní predmetu leasingu. Preto nemôže obstáť argumentácia žalovaného,
že žalobca mal možnosť vopred sa oboznámiť s výškou odplaty za leasing uvedenou v splátkovom
kalendári a že by s jednostranne určenými leasingovými splátkami v splátkovom kalendári súhlasil.
Taktiež napriek skutočnosti, že žalobca sa oboznámil s obsahom samotnej leasingovej zmluvy a na znak

súhlasu ju i podpísal, nevyplýva z nej, že by súhlasil s konkrétnou výškou likvidných nákladov líšiacou sa
od záväzného návrhu zo dňa 11.03.2009, pričom výška likvidných nákladov, ako ani spôsob jej výpočtu
nebol v leasingovej zmluve uvedený. Nakoľko spôsob výpočtu likvidných nákladov nebol v leasingovejzmluve bližšie špecifikovaný, správne súd prvej inštancie uzavrel, že zohľadňujúc výkladové pravidlá
podľa § 266 najmä ods. 2, 3 ObZ došlo k dohode o výške likvidných nákladov v rozsahu 1,750%.

36. Keďže s poukazom na uvedené bolo zrejmé, že v leasingovej zmluve bola dohodnutá variabilita
likvidných nákladov, t.j. že likvidné náklady sa môžu meniť, avšak nebola preukázaná ich výška
ku dňu prevzatia predmetu leasingu žalovaným, ako ani iná písomná dohoda o výške likvidných
nákladov 2,270%, súd prvej inštancie postupoval správne, keď nevykonal navrhované dôkazy
výsluchom zamestnancov žalovaného ohľadom variability likvidných nákladov v závislosti od situácie

na medzibankovom trhu a regulácie finančného sektora v rámci Európskej únie a Slovenska, keďže ich
možno považovať za nadbytočné.

37. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal ani s procesnou obranou
obchodných zvyklostí, keď finančná inštitúcia pri poskytovaní úverov vždy zohľadňuje náklady na
získanie finančných prostriedkov na medzibankovom trhu, odvolací súd uvádza, že uvedená námietka

je v kontexte záveru o variabilite likvidných nákladov právne irelevantná. Nad rámec možno len uviesť,
že prostredníctvom odkazu na obchodné zvyklosti nie je možné preukázať konkrétnu výšku likvidných
nákladov. Bolo povinnosťou žalovaného preukázať svoje tvrdenia prezentované v konaní pred súdom
prvej inštancie a to že výška likvidných nákladov mohla byť prispôsobená a zmenená ku dňu uzatvorenia
leasingovej zmluvy, čo však vyslovene odporuje ustanoveniam leasingovej zmluvy (bod 1.2.3), preto,

ak by aj bolo obchodnou zvyklosťou prispôsobovať výšku likvidných nákladov automaticky bez ďalšej
dohody ku dňu uzatvoreniu leasingovej zmluvy, na uvedenú obchodnú zvyklosť by nebolo možné
prihliadať z dôvodu, že by bola v rozpore s obsahom leasingovej zmluvy (§ 264 ods. 1 ObZ).

38. Žalovaný ďalej namietal aj nesprávne právne posúdenie dôsledkov uzatvorenia Dodatku č. 1

z 01.04.2020 k leasingovej zmluve, ktorý mal potvrdiť, že výška likvidných nákladov bola určená správne
a žalobca s ňou súhlasil. Odvolací súd nesúhlasí s námietkami žalovaného z dôvodu, že predmetom
Dodatku č. 1 bola úprava splátkového kalendára spočívajúca v odložení splatnosti piatich splátok v časti
istiny a v predĺžení zmluvy o obdobie 5 kalendárnych mesiacov, avšak až po žalovanom období. Napriek
skutočnosti, že zmluvné strany zmenili i pôvodný čl. 1.2.1 leasingovej zmluvy, pri uplatnenom nároku

žalobcu je potrebné vychádzať z leasingovej zmluvy platnej a účinnej do uzatvorenia predmetného
dodatku.

39. Odvolací súd sa stotožňuje aj s právnym názorom súdu prvej inštancie, že úmyslom žalobcu pri
uzatvorení leasingovej zmluvy bolo vstúpiť do zmluvného vzťahu s právnym predchodcom žalovaného

za podmienok, ktoré mu v záväznom návrhu z 11.03.2009 garantoval právny predchodca žalovaného,
čo vyplynulo z akceptačného prejavu žalobcu. Napriek skutočnosti, že žalovaný dôvodne namietal, že
v záväznom návrhu negarantuje platnosť likvidných nákladov počas celej doby trvania leasingového
vzťahu, čo následne vyplynulo z uzatvorenej zmluvy, nemožno opomenúť, že v konaní nebolo tvrdené,
že by výška likvidných nákladov mala byť prispôsobená ku dňu prevzatia predmetu leasingu, ale ku

dňu uzatvorenia leasingovej zmluvy, čo ale v konaní nebolo preukázané. Rovnako pre účely naplnenia
bodu 1.2.3 leasingovej zmluvy nebola preukázaná výška, resp. spôsob výpočtu likvidných nákladov
ku dňu prevzatia predmetu leasingu. S poukazom na uvedené, nebola správne vyčíslená odplata za
leasing s odkazom na likvidné náklady určené vo výške ku dňu uzatvorenia leasingovej zmluvy, keď
zmluvné strany si ako východiskovú výšku likvidných nákladov záväzne určili sadzbu 1,750% a žiadna

inávýchodiskováhodnotalikvidnýchnákladovnebolavleasingovejzmluvedohodnutá.Nemôžeísťpreto
na ťarchu žalobcu, ktorý v dobrej viere uzatvoril leasingovú zmluvu na základe návrhu predloženého zo
strany právneho predchodcu žalovaného dňa 11.03.2009, že si neprepočítal výslednú sumu mesačnej
odplatyzaleasing(ktorábolazároveňtotožnásosumouuvedenouvzáväznomnávrhu),keďsadôvodne
domnieval, že je v súlade s predloženým záväzným návrhom, ktorý akceptoval.

40. S poukazom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v časti, ktorou žalobe
žalobcu vyhovel, zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie a dospel
k správnemu právnemu záveru, že medzi stranami sporu bola uzavretá leasingová zmluva na základe
záväzného návrhu právneho predchodcu žalovaného zo dňa 11.03.2009, kde bola záväzne stanovená

výška likvidných nákladov 1,750%, pričom žalovaný v rozpore so záväzným návrhom a leasingovou
zmluvou účtoval žalobcovi výšku likvidných nákladov v rozsahu 2,270% aktuálnu ku dňu uzatvorenia
leasingovej zmluvy. Žalovaný sa tak bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, preto ho súd prvej inštanciesprávne zaviazal na vydanie takéhoto majetkového prospechu v zmysle § 451 ods. 1 OZ. Odvolací súd
preto v tejto časti napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

41. Odvolací súd ďalej preskúmal i odvolaním žalobcu napadnutý výrok II. a III. rozsudku súdu prvej
inštancie s poukazom na odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b) § 379 písm. b), f) a h)
CSP, pričom zistil, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Je nevyhnutné prisvedčiť žalobcovi, že súd prvej
inštancie na jednej strane priznal nárok žalobcu za obdobie od 23.06.2015 do 07.06.2016 pozostávajúci
z bezdôvodného obohatenia žalovaného, o ktoré sa žalovaný na úkor žalobcu obohatil tým, že účtoval

vyššiu časť odplaty než bola dohodnutá v zmluve, avšak na druhej strane nepriznal nárok žalobcu
uplatnený po rozšírení žaloby (týkajúci sa splátok od 05.07.2016 do 05.06.2018) z rovnakého právneho
dôvodu preto, že údajne nárok žalobcu nebol v danej časti nijakým dôkazným prostriedkom preukázaný.
Odvolací súd zdôrazňuje, že základ právneho nároku žalobcu bol i v tejto rozšírenej časti žaloby rovnaký
a súd ho považoval i za daný, odlišná bola len výška bezdôvodného obohatenia, ktorá vychádzala
z rozdielu medzi žalovaným fakturovanými splátkami leasingu, ktorých zaplatenie nebolo v konaní

sporné a splátkami leasingu, ktorých výpočet bol v súlade s leasingovou zmluvou a ktorú výšku žalobca
deklaroval v návrhu na zmenu žaloby. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným nebolo
sporné, že žalobca riadne a včas uhrádzal všetky leasingové splátky, ktoré mu žalovaný fakturoval
a ktoré boli predmetom žalobou uplatňovaného nároku vo výške 73.331,59 eur v dôsledku rozšírenia
žaloby. Žalovaný v priebehu konania nespochybnil ani výšku výpočtu bezdôvodného obohatenia

zo strany žalobcu pri zohľadnení výšky likvidných nákladov 1,750%, t.j. skutkové tvrdenia o výške
bezdôvodného obohatenia. I zo zvukového záznamu z pojednávania konaného dňa 02.06.2022 vyplýva,
žesúdpovažovalzanesporné,žežalobcajednotlivéleasingovésplátkyuhrádzalvsúladesosplátkovým
kalendárom a to na základe faktúr vystavených žalovaným. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie
prihliadať na uvedenú skutočnosť v zmysle § 151 ods. 1 CSP ako na nespornú skutočnosť. Keďže

súd prvej inštancie sa uvedeným neriadil, prekvapivo rozhodol o nedôvodnosti nároku žalobcu v danej
časti. Je pritom plne dôvodné, že žalobca, vzhľadom na vyslovený právny názor súdu prvej inštancie,
nepredkladal ďalšie dôkazy na preukázanie nesporných tvrdení. Súd prvej inštancie tak v dôsledku
nesprávneho procesného postupu a nesprávneho právneho posúdenia znemožnil žalobcovi, aby
uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd

prvej inštancie sa v dôsledku uvedeného postupu nevysporiadal ani s námietkou premlčania vznesenou
zo strany žalovaného.

42. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

43. Podľa § 391 ods. 1 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie

alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

44. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1
písm. b) CSP v časti výroku II., ktorým súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol a v súvisiacom výroku III.
o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom bude potrebné, aby súd prvej inštancie postupoval podľa
uvedených záverov odvolacieho súdu a opätovne posúdil nárok žalobcu na zaplatenie 75.331,59 eur
spolu s príslušenstvom a to v kontexte vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného vo vzťahu
k rozšírenému nároku uplatneného zmenou žaloby z 30.06.2021.

45. O náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

46. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).