Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 16, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/3/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3622010026
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Janík
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3622010026.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Janíka a sudcov JUDr.
Mariána Dunčka a JUDr. Michala Antalu v trestnej veci proti obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX
v Bánovciach nad Bebravou, trvale bytom C. D. D. E. XXX, pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1
písm.a)Tr.zák.,prejednalnaverejnomzasadnutíkonanomdňa16.apríla2024odvolanieobžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Partizánske sp. zn. 1T/13/2022 zo dňa 26.09.2022 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného A. B. zamieta, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Partizánske sp. zn. 1T/13/2022 zo dňa 26.09.2022 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“) bol obžalovaný A. B. uznaný vinným z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr.
zák. na tom skutkovom základe, že

dňa 18.07.2021 v čase okolo 04:05 hod v Partizánskom na Nitrianskej ulici na parkovisku medzi
podchodom a administratívnou budovou udrel poškodeného F. G. päsťou do oblasti tváre, v dôsledku
čoho poškodený F. G. spadol na zem, kde mu prišiel pomôcť poškodený H. I., ktorý sa snažil
obžalovaného odtiahnuť od poškodeného F. G., na čo ho obžalovaný jedenkrát udrel päsťou do oblasti
tváre, čím poškodenému F. G. spôsobil zranenie, a to tržnú ranu v spánkovotemennej oblasti vpravo
a zmliaždenie v oblasti hornej čeľuste vľavo, ktoré si vyžiadalo lekárske ošetrenie a obmedzenie

obvyklého spôsobu života po dobu 5 dní a poškodenému H. I. spôsobil zranenie, a to tržnú ranu v oblasti
obočia vpravo, ktorá si vyžiadala lekárske ošetrenie s obmedzením obvyklého spôsobu života po dobu
5 dní.

Za tento trestný čin bol obžalovaný odsúdený podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2
Tr. zák., § 36 písm. i) Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák., § 56 ods. 2 Tr. zák. na peňažný trest v sume 600 €.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. súd prvého stupňa uložil obžalovanému pre prípad, že by výkon peňažného
trestu mohol byť úmyselne zmarený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace. Zároveň súd
prvéhostupňaustanovilobžalovanémupodľa§287ods.1,ods.2Tr.por.povinnosťnahradiťpoškodenej
Sociálnej poisťovni, pobočka Topoľčany – Nám. M. R. Štefánika 2269/18, Topoľčany škodu vo výške
160,80 €.

Vyššie uvedený rozsudok súdu prvého stupňa nenadobudol právoplatnosť, pretože ho napadol
obžalovaný odvolaním, ktoré zahlásil do zápisnice o hlavnom pojednávaní ihneď po jeho vyhlásení.
V písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom obhajcu namietal, že súd prvého stupňa predmetný
skutok nesprávne právne kvalifikoval ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. V prvom
rade poukázal na fakt, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania musel pristúpiť
k úprave skutkovej vety. Podľa jeho názoru po jej úprave mohol byť žalovaný skutok právne kvalifikovaný

nanajvýš ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 zákona o priestupkoch. Súd
prvého stupňa nesprávne aplikoval ustanovenie § 10 ods. 2 Tr. zák. keď nedostatočne prihliadolna spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia
a pohnútku. Skutok tak, ako ho po úprave skutkovej vety ustálil súd prvého stupňa, vykazuje oveľa
nižšiu závažnosť oproti pôvodne žalovanému opisu skutku v obžalobe. Uviedol, že podľa opisu

skutku v obžalobnom návrhu mal totiž udrieť poškodeného F. G. päsťou do tváre opakovane, čo
nebolo preukázané. Taktiež považoval za významné to, že obžalobe sa nepodarilo preukázať, že by
poškodeného H. I. udrel v čase, keď sa mal snažiť poškodeného G. odviesť z miesta činu, nakoľko
súd prvého stupňa ustálil, že poškodený H. I. sa práve jeho snažil odtiahnuť od poškodeného F. G.
a poškodeného H. I. tak udrel iba v rámci jeho intuitívnej reakcie v domnení, že ho poškodený H. I. ide

od chrbta napadnúť. V nadväznosti na uvedené tvrdil, že v danej veci boli splnené všetky predpoklady
na konanie v nutnej obrane, nakoľko útok poškodeného F. G., ktorý v podchode napadol pre neho
úplne neznámych ľudí stále trval. Poukázal na svoju výpoveď na hlavnom pojednávaní, že v daný deň
sa nechcel zapojiť do žiadneho konfliktu a ani žiadny konflikt nevyhľadával. Uviedol, že jeho konanie
bolo len bezprostredne intuitívnou reakciou na napätú situáciu, ktorá vzišla z agresívneho správania
poškodeného F. G.. Bál sa, že by sa mohlo niečo stať jeho priateľom idúcim cez podchod. Poukázal na

to, že v momente, kedy udrel poškodeného F. G. situáciu stále vnímal ako veľmi napätú a správanie
poškodeného vnímal stále ako hrozbu, a aj keď táto hrozba nesmerovala bezprostredne proti nemu,
mal za to, že podmienky konania v nutnej obrane musia byť splnené aj vtedy, ak sa odvracia útok, ktorý
nesmeruje priamo proti osobe konajúcej v nutnej obrane. Ďalej poukázal na to, že poškodený F. G.
bezprostredne pri vychádzaní z podchodu ešte zakričal J. K., A. G., F. L. a M. I., to znamená osobám,

ktoré stretol v podchode a ktoré tam bezdôvodne napadol, že „majú po piči.“ Uviedol, že toto zhodne
potvrdila svedkyňa J. K. ako aj svedok A. G.. Taktiež uviedol, že je potrebné uvedomiť si, že po týchto
slovách, ktoré podľa neho jednoznačne evokujú záver, že jeho útok bude ďalej pokračovať a nebolo
možné predvídať, ako ďalej bude poškodený F. G. postupovať a či nebude chcieť menované osoby opäť
napadnúť po tom, ako vyjdú z podchodu von, a to priamo na miesto, kde v danú nočnú hodinu bola

tma. Bol presvedčený, že v čase jeho reakcie útok poškodeného F. G. stále trval. Nevylučoval však,
že mohlo ísť aj o prípad tzv. putatívnej obrany. V tejto súvislosti poukazoval však na to, že skutková
podstata prečinu výtržníctva predpokladá úmyselné zavinenie. Podľa jeho názoru, súd prvého stupňa
nedostatočne uvážil všetky okolnosti prípadu a vykonané dôkazy nevyhodnotil dostatočne citlivo tak,
ako si to táto vec vyžaduje. Vyslovil záver, že súd prvého stupňa tak prakticky poskytol právnu ochranu

práve poškodenému F. G., ktorý svojim absolútne nevyprovokovaným útokom na štyroch mladých
ľudí v podchode ohrozil záujem na ochrane pokojného občianskeho spolunažívania, no pred súd bol
postavený on, ktorý sa útok poškodeného F. G. snažil odvrátiť. Uviedol, že pokiaľ by v daný moment
nezakročil, poškodený F. G. mohol vo svojom útoku pokračovať a mohol vyvolať oveľa závažnejšie
následky než k akým došlo v dôsledku jeho konania. Bol preto toho názoru, že v dôsledku jeho konania

spĺňajúceho podmienky nutnej obrany a zároveň pri dôslednom uplatnení materiálneho korektívu je
napadnutý rozsudok potrebné zrušiť a oslobodiť ho spod obžaloby. S poukazom na uvedené žiadal, aby
odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a sám vo veci rozhodol tak, že ho spod obžaloby oslobodí.

Vyššie uvedený rozsudok súdu prvého stupňa napadol v zákonnej lehote odvolaním aj prokurátor

Okresnej prokuratúry Partizánske do výroku o treste v neprospech obžalovaného, pričom výrok o treste
považoval za nesprávny, nakoľko je podľa jeho názoru neprimeraný a v rozpore so zásadami ukladania
trestov. Uloženie alternatívneho trestu nepovažoval za dostatočné.

Prokurátorka nadriadenej krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu prehlásila, že

odvolanie prokurátora okresnej prokuratúry proti napadnutému rozsudku, berie výslovne späť. Na to
predseda senátu vyhlásil uznesenie, ktorým podľa § 312 ods. 4 Tr. por. vzal toto späťvzatie odvolania
na vedomie.

Čo sa týka odvolania obžalovaného, prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí

odvolacieho súdu v konečnom návrhu poukázala na správny a zákonný rozsudok súdu prvého stupňa
a preto odvolanie obžalovaného navrhla ako nedôvodné zamietnuť.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v konečnom návrhu poukázal na
odvolacie námietky a s poukazom na ne požadoval rozhodnúť spôsobom uvedeným v odvolaní.

Obžalovaný sa na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v konečnom návrhu pripojil k návrhu svojho
obhajcu.Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovaného
podľa § 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr.
por., na verejnom zasadnutí dňa 16. apríla 2024, na podklade podaného odvolania obžalovaného, ktoré

bolo podané oprávnenou osobou, včas a na správnom mieste (ako je už uvedené vyššie, prokurátorka
krajskej prokuratúry vzala odvolanie prokurátora okresnej prokuratúry späť), a ktoré mu spolu so spisom
bolo predložené dňa 13. januára 2023, preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku vine a o treste, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo
a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Nezistil pritom chyby, ktoré neboli

odvolaniami vytýkané a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Súd prvého stupňa v rámci v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady
trestného konania uvedené v § 2 Tr. por., najmä však zásady zákonného procesu – § 2 ods. 7 Tr.
por., práva na obhajobu – § 2 ods. 9 Tr. por., voľného hodnotenia dôkazov – § 2 ods. 12 Tr. por., i
rovnosti strán (kontradiktórnosti) – § 2 ods. 14 Tr. por. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého

stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými
procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú. V konečnom dôsledku odvolací súd konštatuje,
že v dôvodoch odvolania obžalovaného nie je ani namietaná existencia takýchto procesných chýb
konania, predchádzajúcich výrokom napadnutého rozsudku.

Pokiaľ ide o skutkový stav odvolací súd uvádza, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu
súdeného prečinu je napadnutý rozsudok výsledkom konania, pri ktorom súd prvého stupňa postupoval
podľa ustanovení Trestného poriadku, pričom v konaní nezistil také chyby, ktoré by mohli mať vplyv na
objasnenie skutkového stavu veci, tak ako je uvedený v rozsudku súdu prvého stupňa a zistenie, že
skutok spáchal obžalovaný. Na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd vyvodil správne

skutkové závery, pričom sa podrobne zaoberal dôkazmi, tak jednotlivo ako aj v súhrne a svoje závery
riadne vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré je v intenciách ustanovenia § 168 ods. 1
Tr. por.

Podstatou odvolacích námietok obžalovaného bola nesprávna právna kvalifikácia skutku, pričom podľa

jeho názoru išlo o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu a nie o prečin výtržníctva. Taktiež mal
za to, že jeho konanie spĺňalo podmienky nutnej obrany.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavných
pojednávaniach všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci

a tieto správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladajú ustanovenia § 2 ods.
10 a 12 Tr. por. a dospel ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom.

Súd prvého stupňa svoje skutkové zistenia správne oprel nielen o výpoveď obžalovaného, ktorý
v podstate priznal, že udrel poškodeného F. G. jedenkrát päsťou do tváre za okolností uvedených

v napadnutom rozsudku, ale predovšetkým o výpovede svedkov J. K., A. G., F. L., M. I., ktorí vo svojich
výpovediach bez dôvodných pochybností a rozporov potvrdili, že skutok sa stal, tak ako je uvedené vo
výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Pokiaľ ide o druhú časť skutku, súd prvého stupňa svoje skutkové zistenia taktiež správne oprel nielen

o výpoveď obžalovaného, ktorý v podstate takisto priznal, že jedenkrát päsťou do oblasti tváre udrel aj
poškodeného H. I. (ktorý prišiel na pomoc poškodenému F. G. po tom, ako spadol na zem po údere
od obžalovaného) po tom, čo poškodený H. I. chytil obžalovaného odzadu za rameno a snažil sa ho
odtiahnuť od poškodeného F. G., ale predovšetkým o výpovede svedkov J. K. a A. G., ktorí vo svojich
výpovediach bez dôvodných pochybností a vierohodne potvrdili, že skutok sa stal tak, ako je uvedené

vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Pokiaľ išlo o zranenia poškodených F. G. a H. I. popísané v skutkovej vete, ktoré utrpeli po ich napadnutí
obžalovaným, súd prvého stupňa správne vychádzal z lekárskych správ ako aj zo záverov znaleckých
posudkov č. 134/2021 zo dňa 22.10.2021 a č. 136/2021 zo dňa 24.10.2021 znalca MUDr. Jaroslava

Ridoška, PhD., MBA, na ktoré v napadnutom rozsudku podrobne poukázal a o vierohodnosti ktorých nie
sú žiadne pochybnosti a rovnako ani o zákonnom spôsobe ich vykonania.Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa svoje skutkové zistenia
dostatočnepodrobne,vecnesprávneapresvedčivoodôvodnilvnapadnutomrozsudkuanaichpodklade
správne zistil, že obžalovaný A. B. spáchal skutok spôsobom uvedeným vo výroku napadnutého

rozsudku.

Súd prvého stupňa preto dôvodne neakceptoval obhajobné tvrdenia obžalovaného, keďže tieto boli
jednoznačne vyvrátené vyššie uvedenými dôkazmi bez akýchkoľvek pochybností preukazujúcimi to, že
sa obžalovaný svojím konaním dopustil na mieste verejnosti prístupnom výtržností voči poškodeným

F. G. a H. I. a to tak, že ich fyzicky napadol (každého jedenkrát udrel päsťou do oblasti tváre), čím
poškodenému F. G. spôsobil tržnú ranu v spánkovotemennej oblasti vpravo a zmliaždenie v oblasti
hornej čeľuste vľavo, ktoré si vyžiadalo lekárske ošetrenie a obmedzenie obvyklého spôsobu života po
dobu 5 dní a poškodenému H. I. spôsobil taktiež tržnú ranu v oblasti obočia vpravo, ktorá si rovnako
vyžiadala lekárske ošetrenie s obmedzením obvyklého spôsobu života po dobu 5 dní, pričom tieto
zranenia zodpovedajú popisu mechanizmu ich vzniku vyplývajúcich zo svedeckých výpovedí svedkov

J. K., A. G., F. L. a M. I..

Odvolacísúdpopreskúmanívecivzhľadomnauvedenédôvodydospelkrovnakýmskutkovýmzisteniam
ako súd prvého stupňa, pretože dôkazy, ktoré vykonal a na ktoré podrobne poukázal v odôvodnení
napadnutého rozsudku, vytvárajú ucelenú reťaz dôkazov, ktoré jednoznačne a nepochybne usvedčujú

obžalovaného A. B. zo spáchania žalovaného skutku. Vychádzajúc zo správne zisteného skutkového
stavu súd prvého stupňa nepochybil ani pri právnom posúdení konania obžalovaného zhodne
s obžalobným návrhom ako prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., pričom svoje závery
aj v tomto smere v napadnutom rozsudku tiež podrobne a zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil.
Odvolací súd dospel nielen k rovnakým skutkovým zisteniam, ale aj k rovnakým právnym záverom

ako súd prvého stupňa, preto ani v tomto smere nezistil dôvody na zmenu napadnutého rozsudku.
V podrobnostiach pritom len poukazuje na podrobné a vecne správne odôvodnenie napadnutého
rozsudku tak vo vzťahu ku skutkovým zisteniam, ako aj k právnemu posúdeniu konania obžalovaného,
s ktorými sa stotožnil.

Čo sa týka odvolacej námietky obžalovaného, že jeho konanie bolo potrebné kvalifikovať ako priestupok
proti občianskemu spolunažívaniu a nie ako prečin výtržníctva, odvolací súd uvádza, že vzhľadom na
okolnosti predmetného skutku, kedy obžalovaný priamo päsťou udrel do oblasti tváre poškodeného F.
G. bez akéhokoľvek predchádzajúceho doťahovania sa, či držania a následne udrel aj poškodeného
H. I. taktiež päsťou od oblasti tváre, ktorý sa ho snažil len odtiahnuť od poškodeného F. G., ide o tak

vážny zásah do osobnostnej sféry poškodených (útok na dôležitý orgán – hlavu), že nemôže byť
posúdený len ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 zákona č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. V uvedenom smere odvolací súd nezistil dôvody na
zmenu napadnutého rozsudku v prospech obžalovaného, preto túto odvolaciu námietku obžalovaného
vo vzťahu k právnemu posúdeniu jeho konania nepovažoval za dôvodnú a neakceptoval ju.

Z písomného odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa ďalej vyplýva, že okresný súd sa pri právnej
kvalifikácii konania obžalovaného zaoberal aj otázkou, či v danom prípade nejde o nutnú obranu
podľa § 25 Tr. zák. Tu je potrebné poukázať na ustálenú súdnu prax pri aplikovaní zásad primeranosti
a subsidiarity pri nutnej obrane. Aj podľa odvolacieho súdu nutnej obrane zo strany obžalovaného však

v prejednávanej veci nesvedčia skutkové zistenia. V tejto súvislosti súd prvého stupňa vychádzal zo
správne vykonaného dokazovania, konkrétne z výpovedí svedkov J. K., A. G., F. L. a M. I., z ktorých bolo
preukázané, že poškodený F. G., ktorý bol pod vplyvom alkoholu sa síce správal agresívne a útočne,
keď v podchode v krátkom časovom slede pred samotným incidentom nielen verbálne útočil na týchto
štyroch svedkov, ale sa na nich aj zaháňal, avšak z výpovedí uvedených svedkov taktiež vyplýva aj to, že

obžalovanýudrelpoškodenéhoF.G.priamo,bezpredchádzajúcehoverbálnehokonfliktu,čivzájomného
sa držania poškodeného s obžalovaným a to v čase keď útok zo strany poškodeného F. G. voči svedkom
už nepokračoval, nakoľko tento v tom čase už ustupoval z podchodu von.

Pokiaľ ide o samotné aplikovanie ustanovenia nutnej obrany v zmysle § 25 ods. 1 Tr. zák., odvolací súd

v tejto súvislosti poukazuje na to, že uvedené ustanovenie je osobitným ustanovením k všeobecnému
ustanoveniu o krajnej núdzi. Pri nutnej obrane ide o odvrátenie nebezpečenstva, ktoré vzniká útokom
človeka, pričom obrana je namierená proti útočníkovi. Ide o osobitný prípad stretu záujmov na ochrane
rôznych spoločenských vzťahov. Na jednej strane je to záujem, ktorý bol napadnutý útokom a nadruhej strane je to zdravie, majetok, resp. aj život útočníka alebo niektorý iný jeho záujem (napr.
osobná sloboda), ktorý by bol za iných okolností (keby nebol útočníkom) chránený. Pri nutnej obrane
sú tieto záujmy útočníka obetované, aby bol odvrátený útok. Útok sa pritom v tomto ponímaní

chápe ako protiprávne konanie človeka proti záujmom chránených Trestným zákonom, ktorý musí
priamo hroziť alebo trvať. Nemusí ísť len o život a zdravie, ale môže ísť napríklad aj o ochranu
vlastníctva, domovej a osobnej slobody. Obrana smeruje proti útočníkovi a spravidla postihuje jeho
telesnú integritu. Musí prebiehať pritom súčasne s útokom. Ak útok už skončil, môže ísť o odplatu,
ktorá však nie je nutnou obranou. Pri nutnej obrane sa nevyžaduje zásada subsidiarity vôbec a závisí

od rozhodnutia napadnutého, či sa bude aktívne brániť alebo pred priamo hroziacim útokom utečie.
Zásada proporcionality pri nutnej obrane je modifikovaná v tom smere, aby obrana nebola celkom zjavne
neprimeranáútoku.Primeranosťobranykútokusaposudzujenajmäpodľaspôsobuútoku,miestaútoku,
času útoku a okolností vzťahujúcich sa na osobu útočníka alebo na osobu obrancu.

Odvolací súd zdôrazňuje, že pri nutnej obrane sa teda odvracia nebezpečenstvo, ktoré ad 1/ ohrozuje

hodnoty chránené Trestným zákonom, ad 2/ bezprostredne hrozí alebo trvá, ad 3/ nie je spôsobené
zvieraťom, ad 4/ nie je spôsobené útokom vyprovokovaným preto, aby mohol provokatér pod zámienkou
nutnej obrany útočníkovi ublížiť (ergo provokatér stricto sensu nemôže aplikovať nutnú obranu),
pričom: ad 5/ spôsobený následok (nutná obrana) nie je celkom zjavne neprimeraný útoku (podmienka
proporcionálneho použitia), ad 6/ sa nevyžaduje použitie zásady subsidiarity konania napadnutého,

pričom napadnutý si môže vybrať, či sa bude aktívne brániť, alebo pred útokom utečie.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že nebolo preukázané, že by poškodený F. G. nejakým spôsobom
útočil alebo by hrozil útokom na obžalovaného, resp. na svedkov v čase keď sa nachádzal už mimo
podchodu, čiže nebola splnená podmienka nutnej obrany ohľadne bezprostredného hroziaceho alebo

trvajúceho útoku. Čo sa týka útoku poškodeného H. I. na obžalovaného, tak tento útok vyhodnotil
obžalovaný nesprávne, keď sa domnieval, že poškodený H. I. útočí na jeho osobu. Z vykonaného
dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že poškodený H. I. sa snažil len odtiahnuť obžalovaného
od poškodeného F. G. z dôvodu, aby na neho už ďalej neútočil. Takéto konanie taktiež nespĺňa vyššie
uvedeného podmienky nutnej obrany.

Napokon odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa pri ukladaní trestu prihliadol práve na skutočnosť,
že poškodený F. G. bol podľa výsledkov dokazovania v predmetnej veci práve tým, ktorý pôvodne
vystupoval agresívne voči svedkom J. K., A. G., F. L. a M. I. bez zjavnej príčiny z ich strany, zaháňal
sa na nich a vyvolal tak konfliktnú situáciu, ktorá už v čase keď ho obžalovaný udrel, netrvala,

nakoľko poškodený F. G. už ustupoval, ako aj na skutočnosť, že obžalovaný mylne vyhodnotil zásah
poškodeného H. I. ako útok na jeho osobu, ako na poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. i) Tr.
zák. – spáchal trestný čin, odvracajúc útok alebo iné nebezpečenstvo alebo konajúc za okolností,
ktoré by za splnenia ďalších predpokladov inak vylučovali trestnosť činu, ale konal bez toho, že by
boli celkom splnené podmienky nutnej obrany, krajnej núdze, výkonu práva a povinnosti alebo súhlasu

poškodeného, oprávneného použitia zbrane, dovoleného rizika alebo plnenia úloh agenta.

S prihliadnutím na okolnosti prípadu, spôsobený následok, osobu obžalovaného, možnosti nápravy,
dospel odvolací súd k záveru, že peňažný trest uložený súdom prvého stupňa vo výške 600 € spolu
s ustanoveným náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 2 mesiacov je síce mierny, ale je

zákonný, nie je neprimeraný. Takto uložený peňažný trest považoval odvolací súd za zodpovedajúci
závažnostiobžalovanýmspáchanejtrestnejčinnosti,atýmpádomajzaspravodlivýasúladnýizpohľadu
naplnenia jeho účelu tak, ako to má na mysli ustanovenie § 34 Tr. zák., pričom nie je nevyhnutné na
obžalovaného vplývať nepodmienečným trestom odňatia slobody.

Odvolací súd taktiež nezistil dôvod na zmenu výroku o náhrade škody, ktorým bola obžalovanému
podľa § 287 ods. 1, ods. 2 Tr. por. uložená povinnosť nahradiť poškodenej Sociálnej poisťovni, pobočka
Topoľčany škodu vo výške 160,80 € z dôvodu vyplatených nemocenských dávok poškodenému H. I.,
nakoľko takýto výrok má oporu vo vykonaných dôkazoch.

Odvolací súd teda nezistil žiadne zákonné dôvody na zmenu napadnutého rozsudku v prospech
obžalovaného na podklade jeho odvolania vo vzťahu k výroku o vine, peňažnému trestu a náhrade
škody, preto odvolacie námietky obžalovaného neakceptoval.Ztýchtodôvodovodvolanieobžalovanéhoodvolacísúdnepovažovalzadôvodné,apretohopodľa§319
Tr. por. zamietol.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (3:0).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.