Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, April 16, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/33/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201129
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8619201129.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátuJUDr.GabrielyVilágiovejaJUDr.RomanaLajošavprávnejvecižalobcu:A.B.,nar.XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. D. XXX/X, XXX XX D., právne zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom
so sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, IČO: 35 510 722, proti žalovanej: E. D., F., D. D. C. X, XXX
XX G., H.: XX XXX XXX, právne zastúpená Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o. so sídlom
Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava-mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti,
o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Svidník, č.k. 3C/24/2019-165 zo dňa 25.08.2022
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi
nemajetkovú ujmu vo výške 110,- eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej
vyhovujúcej časti m e n í rozsudok tak, že žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v tejto časti zamieta.

II. Žalobcovi voči žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že cit.:

„ I. Žalovaná je p o vi n n á zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2.175,- Eur do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku žalobu z a m i e t a.

III. Žalovaná je p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Žalobkyňa sa podanou žalobou proti žalovanej domáhala zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške
5.000,- Eur.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 13, § 19 písm. d/, § 36 ods. 1, § 41,
§ 42, § 290 CSP, § 52 ods. 1, § 52 ods. 3, § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1 ZOOÚ, §
56 ods. 3 ZEK, článku 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, článku 10 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd, článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článku 16 ods.

1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, článku 16 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, článku 8
ods. 1 a článku 8 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, článku 19 ods. 2, článku 19 ods. 3,
článku 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 11, § 13 ods. 1, § 13 ods. 2, § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, § 1 Zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov, § 3 ods. 3 ZOOÚ, § 4 ods. 1, § 4ods. 2 písm. a/, § 4 ods. 2 písm. b/, § 4 ods. 2 písm. d/, § 4 ods. 3 písm. a/, § 4 ods. 3, § 5 ods. 1, § 6
ods. 2 písm. h/, § 8 ods. 1, § 8 ods. 2, § 8 ods. 9, § 8 ods. 10, § 17 ods. 1, § 19 ods. 1 ZOOÚ, § 132 ods.
1, § 151 ods.1 a 2, § 187 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1 CSP, § 100 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho

zákonníka, § 101 Občianskeho zákonníka.

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že dňa 9.2.2017 našiel C. D. v
D. za budovou na I. J. K. XX, v ktorej sídli značková predajňa E. D., F. v neuzamknutom priestore
určenom na skladovanie papierového odpadu, medzi papierovým odpadom aj archívnu krabicu, v

ktorej sa nachádzalo množstvo originálnych písomností s osobnými údajmi zákazníkov spoločnosti E.
D., F., vrátane originálu písomnosti označenej ako „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie
o jej prevzatí“ zo dňa 24.11.2011, na ktorej sa nachádzali osobné údaje žalobcu, ale aj originály
písomností s osobnými údajmi ďalších zákazníkov (klientov) žalovanej. V nájdenej archívnej krabici
ARCHIVE BOX, TYP 1/75, na bočnej strane, ktorej je rukou napísané „H. XXXXXXXX E. D., F.. CHYBNÉ
SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012" sa nachádzali prevažne písomnosti s názvom:

„Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“, „Výmena SIM karty“ a „Žiadosť o
znovupripojenie SIM karty“. Predmetná archívna krabica s nájdenými písomnosťami bola ako dôkazný
materiál odovzdaná C. D. advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi, ktorý bol splnomocnený právnym
zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu do súkromného života dotknutých osôb v súvislosti so
spracovávaním osobných údajov spoločnosťou E. D. F.. Listom zo dňa 28.2.2017 zástupca žalobcu

vyzval žalovanú v súvislosti s jej protiprávnym zásahom do práv žalobcu na mimosúdne rokovanie,
pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie, finančnú satisfakciu a náhradu nákladov právneho
zastúpenia. Právny zástupca žalovaného listom zo dňa 16.3.2017 zástupcovi žalobcu oznámil, že
spoločnosť E. D. sa ospravedlňuje za vzniknutú situáciu a ubezpečuje ich, že urobí všetko preto, aby
sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala. Zároveň odmietol zaplatenie finančnej satisfakcie v sume

5.000,- Eur z dôvodu, že prípadný zásah do osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú
intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zo záznamu Okresného riaditeľstva policajného zboru vo
Svidníku, odbor poriadkovej polície, E. E. L. M. D. M. N. XX.X.XXXX K.: E./XXXX-X je zrejmé, že H. I.,
nar. XX.X.XXXX, bytom D., ul I. K. XXXX/XX podal oznámenie o priestupku proti majetku podľa § 50

ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, pričom v oznámení uviedol,
že je vedúcim predajne spoločnosti E. F., ktorá sídli na ulici I. K. XX v objekte bývalého I. B.. Zároveň
je oprávnený na zastupovanie tejto spoločnosti. Uviedol, že dňa 20.2.2017 v čase o 11.00 hod. zistil, že
zo skladu, ktorý sa nachádza hneď za predajňou bol ukradnutý jeden igelitový mech o objeme 60 litrov,
ktorý bol plný tlačív s osobnými údajmi ich klientov a tento bol určený na skartovanie. Tieto tlačivá si v

sklade naposledy všimol ešte dňa 25.1.2017, kedy boli tlačivá s mechom uložené na podlahe. Krádežou
tlačív a mecha bola pre spoločnosť E. F.. G. spôsobená škoda vo výške 2,- Eur. Z listu E. L. O. D. zo dňa
30.3.2017 vyplýva, že vykonaným objasňovaním bolo zistené, že v predmetnej veci krádežou tlačív,
ktoré boli voľne uložené v igelitovom vreci v sklade za predajňou E. P. J. I. O. D., nedošlo k spáchaniu
priestupku proti majetku, nakoľko podozrivý C. D., nar. XX.X.XXXX trvale bytom C., K.. F. XXX/XX, t.č.

bytom D., J. Q. K. XXXX/X, nájdením a následným prisvojením si predmetných tlačív z neuzamknutého
skladuspoločnostiE.D.F.nespôsobilžiadnumajetkovúškodu,čovylučujenaplnenieskutkovejpodstaty
priestupku proti majetku podľa § 50 ods. 1 Zákona o priestupkoch, avšak vzniklo podozrenie z porušenia
zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov podľa § 19 ods. 1, kde za bezpečnosť osobných
údajov zodpovedá prevádzkovateľ, v predmetnej veci spoločnosť E. D., a preto vec bola podľa §

60 ods. 3 písm. c/ Zákona o priestupkoch s poukázaním na § 63 ods. 5 Zákona o ochrane osobných
údajov odovzdaná Úradu na ochranu osobných údajov, Hraničná 12, Bratislava. Z Rozhodnutia ÚOOÚ
SR zo dňa 16.8.2017 Číslo: XXXXX/XXXX-XX-17 vyplýva, že spoločnosť R. D. ako sprostredkovateľ
„porušil ustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona tým, že pri likvidácii dokumentov obsahujúcich
osobnéúdajeklientovspoločnostiE.D.F.vrozsahumenoapriezviskoklienta(obchodnémeno),adresa,

rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis
klienta a podpis povereného pracovníka ako aj informácie o predajnom mieste nepostupoval s náležitou
starostlivosťou, pričom tieto boli uložené v archívnej krabici s označením ARCHIVE BOX, TYP 1/75,
na bočnej strane, ktorej je rukou napísané „H. XXXXXXXX E. D., F.. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA
2011, 8.11.2011 - 3.11.2012“ (ďalej len „archívna krabica") a umiestnené v sklade na papierový odpad

nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej sídli predajňa E. D., F. P. J. I. XX O. D.“. Úrad neuložil citovaným
rozhodnutím spoločnosti R. D. opatrenie na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku, keď
konštatoval, že sprostredkovateľ v priebehu konania preukázal plnenie povinnosti vyplývajúce mu z
ustanovení zákona a následne po bezpečnostnom incidente nanovo prijal bezpečnostné opatrenia a týmuloženie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku už nebolo v danom prípade
dôvodné a účelné. Následne Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-X uložil
sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti R. D. za porušenie povinnosti v

súvislosti s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a v súvislosti s likvidáciou dokumentov pokutu
vo výške 5 000 eur. Toto rozhodnutie bolo na základe rozkladu spoločnosti R., D. potvrdené rozhodnutím
predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 9.3.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-X. Administratívne konanie (konanie
o ochrane osobných údajov) na základe podnetu spoločnosti E. D., F. proti advokátovi JUDr. Ambrózovi
Motykovi bolo rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 8.9.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-XX zastavené. Rovnako

bolo zastavené aj administratívne konanie voči žalovanej a to rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 23.8.2018
pod číslom: XXXXX/XXXX-XX-XX, v ktorom bol navrhovateľom C. D.. Z písomnosti označenej ako
Výmena SIM karty(Prima/OC) zo dňa 10.4.2012 je zrejmé, že táto listina obsahovala tieto osobné údaje
žalobcu:menoapriezvisko,adresubydliska,rodnéčíslo,čísloOP,čísloSIMkartyavlastnoručnýpodpis.
Táto listina s osobnými údajmi žalobcu bola neodborne odložená v archívnej krabici v sklade za tovarom
značkovej predajne žalovanej v Stropkove spoločne s cca 480 ďalšími originálnymi listinami klientov

žalovanej a to v období od 25.1.2017 - 9.2.2017. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že incidente sa
dozvedela z listu, ktorý jej bol doručený a keď sa to dozvedela, čo sa stalo, tak ju to pohoršilo, lebo
tam boli všetky jej osobné údaje a bolo to pre ňu veľmi nepríjemné. Mala obavu, lebo hocikto mohol
jej údaje zneužiť a použiť ich na uzavretie pôžičky alebo poistky. Vie, že dokumenty boli vyhodené na
smetisku dlhšiu dobu. Mohol sa k ním ktokoľvek dostať, údaje si nafotiť a tieto údaje mohol aj zneužiť. Z

vyjadrenia žalovanej k otázkam žalobcov zo dňa 14.1.2020 (z konania OS Svidník, sp. zn. 6C/39/2018)
súdzistil,želehotauloženiapísomnýchdokumentov,naktorýchsanachádzaliosobnéúdaježalobcov,je
podľa registratúrneho plánu žalovanej 10 rokov odo dňa zániku platnosti zmluvy o pripojení. Predmetné
písomné dokumenty sa nearchivujú na predajnom mieste, kde boli vytvorené. Predmetné dokumenty
sa prikladajú k zmluve o pripojení, resp. zmluve o poskytovaní verejných služieb. Po vyhotovení týchto

dokumentov na predajnom mieste, sa tieto dokumenty v najbližšom termíne zvozu dokumentácie (raz
za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú na účely archivácie do centrálneho archívu
žalovanej v S., kde sa priložia k zmluve o pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb, ku
ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s touto zmluvou. Každý zákaznícky dokument, ktorý je
vytvorený na predajnom mieste, je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho status, t.j.

je možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný
do centrálneho archívu žalovanej v S..

5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že Nakoľko žalovaná pri svojom prvom
úkone namietala miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník, pričom uviedla, že miestne príslušným

súdom na konanie v prvej inštancii v prípade žaloby na ochranu osobnosti je podľa § 13 CSP všeobecný
súd žalovanej, t.j. v danom prípade Okresný súd Bratislava II, súd skúmal svoju miestnu príslušnosť. Súd
pri skúmaní svojej príslušnosti vychádzal z podstaty sporu, ktorý je síce sporom o ochranu osobnosti
z dôvodu zásahu do súkromia žalobcov, avšak zásah do súkromia bezprostredne súvisí s porušením
ochrany osobných údajov pri ich spracúvaní žalovanou v rámci plnenia Zmluvy o pripojení. Právny

základ pre spracúvanie osobných údajov je vo všeobecnosti stanovený v § 9 ZOOÚ. Z uvedeného
je zrejmé, že žalovaná na účely uzavretia zmluvy o pripojení, ale aj ďalších činností súvisiacich s
plnením tejto zmluvy, mala zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje žalobcu. Ak teda k zásahu
do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracúvaní osobných údajov žalobcu a žalovaná takéto
svoje oprávnenie (právny základ) môže pre účely uzavretia a plnenia Zmluvy o pripojení odvodiť priamo

zo zákona (§ 56 ods. 3 písm. a) ZEK) a na spracúvanie osobných údajov nepotrebuje ani súhlas
žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu pri porušení ochrany jeho osobných údajov bez akýchkoľvek
pochybností súvisí so Zmluvou o pripojení, o ktorej spotrebiteľskom charaktere nemôže byť žiaden
spor. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že uplatňované právo žalobcu nijako nesúvisí so
spotrebiteľskou zmluvou (zmluva o pripojení) uzatvorenou medzi žalobcom a žalovanou a skutočnosť,

že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu je v tomto prípade podružná, pretože právny základ nároku
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z iného právneho vzťahu, resp. má iný právny základ
ako spotrebiteľská zmluva (zmluva o pripojení). Súd konštatoval, že právo na ochranu osobnosti za
zásah do súkromného života žalobcu pre porušenie ochrany jeho osobných údajov bezprostredne
súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom medzi stranami založeným Zmluvou o pripojení, pretože

k porušeniu ochrany osobných údajov došlo v súvislosti so službami telekomunikačného operátora,
ktoré žalovaná poskytovala žalobcovi na základe Zmluvy o pripojení a v jej rámci. „Za spotrebiteľský
spor možno považovať spor o akejkoľvek otázke týkajúcej sa (vyplývajúcej zo) spotrebiteľskej zmluvy,
napríklad či zmluva vznikla, či je platná, či naďalej trvá, ďalej otázke výkladu obsahu spotrebiteľskejzmluvy, posúdenie nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj nárokov z jej porušenia a iné. Za spory súvisiace
so spotrebiteľskou zmluvou môžu byť považované aj nároky z bezdôvodného obohatenia, nároky z
mimozmluvnej zodpovednosti, nároky z nekalej súťaže a nekalých obchodných praktík, nároky zo

zodpovednosti za škodu spôsobenú vadnou vecou a iné. Aspekt sporu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej
zmluvy alebo súvisiacej so spotrebiteľskou zmluvou je zachovaný aj v prípade, ak sa spor týka iných
zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou“. (Števček, M., Ficová, s., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C.H.Beck, 2016, s. 1020). Vychádzajúc z uvedeného preto súd považoval predmetný spor za spor

spotrebiteľský. Podporne možno uviesť, že v danom prípade sa jedná aj o spor vyvolaný zásahom do
práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa
žalobca domáha primeraného finančného zadosťučinenia, pričom tento nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy možno subsumovať pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho
dvora z 24.10.2013 vo veci C -22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade, keď súdny dvor
uviedol, že nemajetková ujma je v zmysle smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod

pojem škody. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou
nároku na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním možno uviesť, že tunajší súd je miestne
príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b/ CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovanej
je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo
na náhradu škody. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu

škody a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode tunajšieho súdu D., Táto skutočnosť
ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcu nebola v konaní sporná. Preto aj z uvedených
dôvodov má tunajší súd za to, že je daná jeho miestna príslušnosť aj ako osobitná miestna príslušnosť
podľa § 19 CSP. Po tom, čo sa súd vysporiadal s otázkou miestnej príslušnosti, zaoberal sa otázkou
vecnej legitimácie strán. Platí, že okruh strán sporu určuje žalobca. Jedným zo základných predpokladov

úspešnosti žaloby je aj to, aby stranami boli všetky vecne legitimované osoby. Všeobecne sa pod
vecnou legitimáciou rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník občianskeho
súdneho konania je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne
legitimovaný) a účastník na opačnej procesnej strane je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne
vecne legitimovaný). Procesnú zodpovednosť za označenie strán v žalobe vždy nesie žalobca v tom

zmysle, že nedostatočné označenie vecne legitimovaných strán znamená zamietnutie žaloby. Súd pri
rozhodovaní o akejkoľvek žalobe je vždy povinný skúmať existenciu vecnej legitimácie strán, a to aj ak
ju v konaní nikto nenamieta. Pokiaľ sa súd k tejto otázke aj výslovne nevyjadrí, neznamená to, že sa s
ňou nevysporiadal. Súd mal za preukázané, že žalobca bol dňa 24.11.2011, kedy bol v mene žalovanej
vyhotovený dokument s jeho osobnými údajmi, klientom žalovanej na základe zmluvy o pripojení. Súd

zároveň žalobcu považoval za dotknutú osobu v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 122/2013
Z.z o ochrane osobných údajov, u ktorej došlo pri spracúvaní jeho osobných údajov prostredníctvom
spoločnosti R. D. k porušeniu ustanovení zákona o ochrane osobných údajov a tým k zásahu do jeho
súkromného života. Žalobca sa teda touto žalobou domáhal svojho práva na ochranu osobnosti v zmysle
ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, čím bola založená aktívna vecná legitimácia žalobcu a táto

nebola ani žalovanou stranou v konaní namietaná. Svoju pasívnu legitimáciu namietala žalovaná vo
vyjadrení k žalobe a v priebehu konania. Žalobca za pasívne legitimovanú stranu označil spoločnosť E.
D. F., pretože písomné materiály, na ktorých sa nachádzali jeho osobné údaje a ktoré boli spracúvané
v rozpore so zákonom o ochrane osobných údajov boli vyhotovené v súvislosti s plnením Zmluvy o
pripojení medzi žalobcom a žalovanou. Súd konštatuje, že občianskoprávna zodpovednosť žalovanej

za zásah do súkromia žalobcu má objektívny charakter, ktorý vyplýva z ustanovenia § 11 Občianskeho
zákonníka ako generálnej klauzuly ochrany osobnosti v súkromnom práve. „Zamestnanec, prípadne iná
použitáosobanezodpovedáosobnepriamopostihnutejfyzickejosobe;zanemajetkovúujmuzodpovedá
právnickáalebofyzickáosoba,ktorátakútoosobunasvojučinnosťpoužila(„použité"osobyzodpovedajú
len v tzv. vnútornom vzťahu)“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 3. októbra 2011, sp.zn. 30 Cdo

1509/2011), „Ak bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol
použitý právnickou alebo inou fyzickou osobou k realizácii činnosti tejto právnickej či inej osoby, pričíta sa
neoprávnený zásah samotnej fyzickej či inej právnickej osobe“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn.
30 Cdo 2712/2005). „Pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby (§ 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka) spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti

tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Pre
posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k
plneniu danej činnosti“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn . 3 Cdo 228/2012). Pri posúdení
občianskoprávnej zodpovednosti teda nebolo podstatné, že žalovaná konala prostredníctvom svojichobchodných zástupcov, ktorí sa postupne menili, ani to, že kto písomné dokumenty s osobnými údajmi
vytvoril, spracúval, až napokon ich protiprávne likvidoval a sprístupnil a to obchodný zástupca R. D.,
ale je právne významné, že porušenie ochrany osobných údajov, ako Úradom na ochranu osobných

údajov preukázaný bezpečnostný incident, bolo spôsobené pri plnení Zmluvy o pripojení, ktorú mal
žalobca uzatvorenú práve so žalovanou. Objektívna zodpovednosť je zodpovednosťou za výsledok
(bez potreby preukazovať zavinenie) konania účastníka v konkrétnom právnom vzťahu. Na základe
uvedeného mal súd preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej a teda rozhodol, že žalovaná
zodpovedá žalobcovi v súkromnom občianskoprávnom vzťahu za zásah do jeho práva na ochranu

osobných údajov zakotveného v čl. 19 Ústavy SR a poskytol žalobcovi súdnu ochranu. Na tomto mieste
súd považoval za dôležité zdôrazniť rozdiel medzi občianskoprávnou a administratívnou (správnou)
zodpovednosťousubjektovvrežimezákonač.122/2013Z.z.oochraneosobnýchúdajov,ktorýbolplatný
v čase vzniku a trvania bezpečnostného incidentu. Bezpečnostný incident je termín administratívneho
konania o ochrane osobných údajov podľa ZOOÚ a v konkrétnej veci ním Úrad na ochranu osobných
údajov skutkovo aj právne vymedzil protiprávne konanie obchodného zástupcu žalovanej pri spracúvaní

osobných údajov žalobcov tak, ako to vyplýva z rozhodnutí Úradu na ochranu osobných údajov
číslo: XXXXX/XXXX-XX-XX zo dňa 16.8.2017, číslo: XXXXX/XXXX-XX-X zo dňa 22.12.2017 a z
rozhodnutia predsedníčky Úradu na ochranu osobných údajov číslo: XXXXX/XXXX-XX-X zo dňa
9.3.2018. Administratívna zodpovednosť pri spracúvaní osobných údajov vyplýva pre zainteresované
subjekty z § 1 písm. b) ZOOÚ, pričom dozor nad dodržiavaním pravidiel ochrany osobných údajov

daných ZOOÚ vykonáva orgán štátu, ktorým je Úrad na ochranu osobných údajov. Administratívna
zodpovednosť teda znamená zodpovednosť osoby zainteresovanej na spracúvaní osobných údajov
(napr. prevádzkovateľ, sprostredkovateľ a osoby vymedzené v § 2 ods. 1 ZOOÚ) voči štátu za
dodržiavane presných pravidiel pre vykonávanie jednotlivých operácií s osobnými údajmi v rôznych
spoločenských oblastiach. Administratívna zodpovednosť je kategóriou verejného práva založenou na

subjektívnej zodpovednosti, preto na jej naplnenie sa vyžaduje zavinenie (postačuje nedbanlivostné).
Občianskoprávna zodpovednosť je však kategóriou súkromného práva (medzi subjektami právneho
vzťahu) a je založená na princípe objektívnej zodpovednosti (za výsledok) bez potreby preukazovať
zavinenie. Skutok, ktorým došlo pri spracúvaní osobných údajov žalobcov v rámci ich právneho vzťahu
so žalovanou k zavinenému porušeniu ich ochrany zo strany žalovanou povereného sprostredkovateľa

ako obchodného zástupcu žalovanej je bezpečnostným incidentom, za ktorý v rovine administratívneho
práva (voči štátu reprezentovaného Úradom) zodpovedá poverený sprostredkovateľ ako priamy
pôvodca zásahu do práv žalobcov. V administratívnom konaní bolo právoplatne rozhodnuté, že
sprostredkovateľ(R.D.)porušil§17ods.1a§19ods.1ZOOÚ,čímsadopustiladministratívnehodeliktu
podľa § 68 ods. 5 písm. d) a § 68 ods. 5 písm. e) ZOOÚ, za čo mu bola uložená pokuta vo výške 5.000,-

Eur. Ten istý bezpečnostný incident je v rovine súkromného práva skutkovým základom protiprávneho
konania, za ktoré nesie voči žalobcom občianskoprávnu zodpovednosť žalovaná, pretože ako už bolo
súdom konštatované, k zásahu do práva na súkromný život (na súkromie) žalobcov došlo pri spracúvaní
osobných údajov žalobcov v súvislosti poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou žalobcom
na základe Zmluvy o pripojení. Pre posúdenie občianskoprávnej zodpovednosti je pritom bez právneho

významu, že osobné údaje žalobcov spracúvala v rozpore so zákonom osoba poverená žalovanou,
pretože právny základ pre ich spracúvanie (§ 56 ods. 3 ZEK) svedčil žalovanej a osobné údaje poverená
osoba (sprostredkovateľ) spracúvala v mene a v záujme žalovanej v súvislosti s plnením Zmluvy o
pripojení. Preto žalovaná občianskoprávne zodpovedá žalobcom za zásah do ich súkromia. Napokon
aj zákon o ochrane osobných údajov okrem administratívnej zodpovednosti, ktorú priamo upravuje,

odkazuje v ustanovení § 3 ods. 3 na možnosť dotknutej osoby uplatniť prostriedkami súdnej ochrany
právo na ochranu osobnosti podľa § 11 až 16 Občianskeho zákonníka. Súd na margo občianskoprávnej
zodpovednosti žalovanej voči žalobcom poznamenal, že z listu žalovanej zo dňa 16.3.2017, ktorý bol
reakciou na list žalobcov zastúpených právnym zástupcom zo dňa 28.2.2017, nevyplýva, aby žalovaná
namietala svoju zodpovednosť za „uvedený incident“. V liste žalovaná uvádza, že k takejto situácii došlo

aj napriek skutočnosti, že spoločnosť E. D. vynakladá maximálne úsilie na zabezpečenie efektívnej
ochranyosobnýchúdajovsvojichúčastníkovazároveňprijalaopatrenia,abysavbudúcnostieliminovala
v maximálnej miere možnosť vzniku takejto alebo podobnej situácie. Žalovaná v liste zo 16.3.2017
uviedla: „Pokiaľ ide o Vašu požiadavku na zaplatenie finančnej satisfakcie v sume 5.000,00 EUR
(slovom päťtisíc euro) pre každého z klientov, zaujíma k tejto spoločnosť E. D. negatívne stanovisko.

Podľa názoru spoločnosti E. D. nedosiahol prípadný zásah do osobnostných práv Vašich klientov ako
dotknutých osôb takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy
nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rovnako tak v tomto momente, ako aj Vy
sám uvádzate, nie sú známe ani informácie o tom, že by ktorejkoľvek z Vami zastupovaných osôbvznikla akákoľvek škoda v príčinnej súvislosti s popisovanou udalosťou. Spoločnosť E. D. sa zároveň
touto cestou Vašim klientom ospravedlňuje za vzniknutú situáciu a ubezpečuje ich, že urobí všetko
preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala“. Z takéhoto stanoviska žalovanej sa súdu skôr

javilo, že žalovaná nepopiera svoju zodpovednosť za bezpečnostný incident vo vzťahu k žalobcom
(smeruje k tomu aj jej ospravedlnenie), ale „prípadný“ zásah do osobnostných práv žalobcov nedosiahol
podľa žalovanej takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy
nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z uvedeného jasne vyplýva, že negatívne
stanovisko žalovanej vo vzťahu k požadovanej finančnej satisfakcii žalobcu v predsúdnom štádiu sa

neopieralo o argument popretia vlastnej zodpovednosti za bezpečnostný incident, ale o nedostatok
intenzity zásahu do osobnostných práv a jeho následky v sfére súkromného života dotknutých osôb.
Zmena postoja žalovanej nastala v súdnom konaní, kde žalovaná svoju pasívnu legitimáciu namietala
od začiatku a okrem už spomínanej argumentácie poukazovala aj na skutočnosť, že v administratívnom
konaní proti žalovanej bolo rozhodnutím ÚOOÚ SR z 23.8.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-XX konanie
o ochrane osobných údajov proti žalovanej ako prevádzkovateľovi zastavené, pretože Úrad nezistil

v príčinnej súvislosti medzi vznikom bezpečnostného incidentu a plnením zákonných povinností
prevádzkovateľa porušenie zákona. Citované rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím predsedníčky
ÚOOÚ SR zo dňa 22.11.2018 č.k.: XXXXX/XXXX-XX-X. Vzhľadom k uvedeným rozhodnutiam žalovaná
navrhovala, aby súd postupoval podľa § 193 CSP, podľa ktorého je súd viazaný rozhodnutím príslušných
orgánov o tom, že bol spáchaný iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu. Súd sa

s argumentáciou žalovanej nestotožnil, pretože citované rozhodnutia ÚOOÚ SR a jeho predsedníčky
nepatria medzi rozhodnutia, ktorých záväznosť pre súd by mala vyplývať z § 193 CSP. Podľa § 193
CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s
Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných
orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa
osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti. Citovanými rozhodnutiami príslušný správny orgán (ÚOOÚ SR) nerozhodol o tom,
že bol spáchaný iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu (ZOOÚ) a o tom, kto ho

spáchal, ale rozhodol o zastavení konania o ochrane osobných údajov vedeného voči žalovanej. Takéto
rozhodnutie nie je pre súd záväzné, ani čo sa týka výroku, ani odôvodnenia. Napriek uvedenému sa
súd s citovanými rozhodnutiami oboznámil a zistil, že administratívny orgán sa v správnom konaní o
ochrane osobných údajov proti žalovanej nezaoberal niektorými skutočnosťami, ktoré by mohli mať
význam pri posudzovaní administratívnej zodpovednosti žalovanej. Písomná dokumentácia týkajúca sa

osobných údajov žalobcu sa podľa vyjadrenia spoločnosti R. D. nachádzala na obchodnej prevádzke
žalovanej v Stropkove už v roku 2014, keď R. D. ešte neprevádzkoval predajňu v Stropkove. R. D.
ako sprostredkovateľ sa v administratívnom konaní ÚOOÚ SR č. XXXXX/XXXX-XX v rozklade proti
rozhodnutiu z 22.12.2017 vyjadril, že uvedenú dokumentáciu nikdy písomne neprebrali a nemali k nej
vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ. Žalovaná v podaní zo dňa 14.1.2020, v ktorom

odpovedala na písomné otázky žalobcov v konaní na tunajšom súde pod sp. zn. 6C/29/2018 uviedla,
že každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na predajnom mieste je zaevidovaný v aplikácii
Archivnet, kde je uvedený aj jeho status, t.j. je možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na
predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do centrálneho archívu žalovanej v S.. Žalovaná v
tom istom podaní konštatovala, že po vyhotovení týchto dokumentov na predajnom mieste sa tieto

dokumentyvnajbližšomtermínezvozudokumentácie(razza14kalendárnychdní)odvznikudokumentu
zasielajú na účely archivácie do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci, kde sa priložia k zmluve
o pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb, ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú
sa spolu s touto zmluvou. Najmä tu uvádzané skutočnosti navodzujú opodstatnené pochybnosti o
tom, či žalovaná v súvislosti s posudzovaným bezpečnostným incidentom aj sama osobne neporušila

niektoré z ustanovení ZOOÚ, keď jej patriaca dokumentácia s osobnými údajmi jej zákazníkov sa po
prevzatí obchodného zastúpenia žalovanej v D. od H. M. v prospech A. K. R. bezdôvodne nachádzala
v predajni v D., kde bola od roku 2014 až do mesiaca február 2017 nepovšimnutá a neodborne
odložená v sklade za tovarom v značkovej predajni (z odôvodnenia rozhodnutia predsedníčky ÚOOÚ
SR zo dňa 9.3.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-X na strane 9). Predsedníčka ÚOOÚ SR v citovanom

rozhodnutí na stranách 10) a 11) ďalej konštatuje, že v prípade zániku výkonu oprávnení obchodného
zastúpenia v značkovej predajni práva a povinností súvisiace s prevádzkovaním značkovej predajne
spoločnosti E., alebo vzhľadom na svoju povahu slúžiace tomuto účelu prechádzajú späť na spoločnosť
E., prípadne na iného obchodného zástupcu určeného spoločnosťou E.. Ak nový obchodný zástupcatvrdí, že uvedenú dokumentáciu nikdy neprevzal a nemal k nej žiaden vzťah a žalovaná nepreukázala,
že túto dokumentáciu novému obchodnému zástupcovi protokolárne odovzdala (odpoveď na otázku č.
6 v podaní žalovanej zo 14.1.2020) potom je evidentné, že žalovaná nemala dlhodobo pod kontrolou

predmetné písomnosti a to napriek jej tvrdeniu o fungujúcej aplikácii Archivnet aj napriek pravidelnému
štrnásťdňovému zberu originálnych dokumentov do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci. Súd v
predchádzajúcej argumentácii už vysvetlil, že v administratívnom konaní zistený bezpečnostný incident
tvorí skutkový základ protiprávneho konania, ktoré v rámci objektívnej občianskoprávnej zodpovednosti
voči žalobcovi za zásah do jeho súkromia dopadá na žalovanú. Po tom, čo súd mal za preukázanú

pasívnu legitimáciu žalovanej, sa zaoberal vecou samou. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali,
aby súd uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcom po 5.000,- Eur ako náhradu nemajetkovej ujmy
vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do svojho súkromného života v súvislosti
s porušením práva na ochranu osobných údajov. Pod nemajetkovou ujmou možno vo všeobecnosti
rozumieť akúkoľvek ujmu, ktorá pre poškodeného nepredstavuje priamu stratu na majetku, a teda
nie je vyjadriteľná v peniazoch. Postihuje inú ako majetkovú sféru poškodeného - sféru osobnostnú.

Všetky práva, ktoré sú späté s ochranou osobnosti a ktoré sú zakotvené v Ústave Slovenskej republiky,
sú v našom právnom poriadku chránené prostredníctvom právnych noriem, ktoré patria do rôznych
odvetví práva. Ochrana osobnosti fyzickej osoby je podrobne upravená normami súkromného práva,
predovšetkým občianskeho práva. Právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby ako takej je chránené
štátom a vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky, ale aj z ostatných právnych predpisov a

medzinárodných noriem. Do práva na ochranu osobnosti preto nemožno zasahovať a ani ho nemožno
nikomu vziať či obmedziť. Občiansky zákonník v ustanovení § 11 a nasl. poskytuje ochranu osobnosti
subjektom, proti ktorým smeroval zásah znižujúci ich vážnosť, dôstojnosť a česť a ohrozujúci ich
postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy. Česť fyzickej osoby je výrazom úcty, uznania a ocenenia, teda vážnosti konkrétnej fyzickej
osoby, ktorú požíva pre svoje postoje a chovanie u ostatných členov spoločnosti a ktorá ovplyvňuje
posudzovanie jej postavenia a uplatňovanie v spoločnosti. Neoprávnený zásah do cti a dôstojnosti
fyzickej osoby môže teda spočívať buď v skutkových tvrdeniach, alebo v kritike, t.j. v hodnotiacich
úsudkoch. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov

do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. l OZ). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
§ l3 ods. l OZ najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej
vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13
ods. 2 OZ). Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov,

ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11
OZ. „Základnou hmotnoprávnou podmienkou vzniku zodpovednosti podľa § 13 OZ je, aby zásah
bol objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení, alebo len v ohrození
osobnostného práva fyzickej osoby, pokiaľ ide o jej fyzickú a morálnu integritu“ (Rozsudok Najvyššieho
súdu ČR z 22.06.2006, sp. zn. 30 Cdo 2914/2005). Zásah do práva na ochranu osobnosti je svojou

povahou civilným deliktom a primerané zadosťučinenie v ktorejkoľvek zákonom predpokladanej forme
jednou z civilnoprávnych sankcií. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázaný zásah do súkromia
žalobcov pri protiprávnom spracúvaní ich osobných údajov, preto súd v ďalšom skúmal, aká ujma bola
žalobcom spôsobená, jej závažnosť a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva žalobcov došlo. Súd sa
nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že žalobcovia nijakým spôsobom nešpecifikovali a už vôbec

nepreukázali, v čom by mala táto morálna ujma spočívať a akým spôsobom a z čoho by v súvislosti
s predmetnými osobnými údajmi mala na strane žalobcov vzniknúť. Žalovaná zastávala stanovisko,
že v tomto prípade morálna ujma žalobcom z uvedeného incidentu ani len objektívne vzniknúť
nemohla, pričom aj s týmto tvrdením nie je možné súhlasiť. Vo všeobecnosti je možné konštatovať,
že osobné údaje sú vstupnou bránou do súkromia každého jedinca, preto právo na ich ochranu musí

požívať vysoký stupeň právnej ochrany. Postupujúcou globalizáciou súčasnej informačnej spoločnosti
a možnosťami, ktoré ponúkajú nové technológie a aplikácie sa riziká, ktorým je vystavené súkromie
každého jedinca, ešte zvyšuje. Tvrdenie žalovanej, že žalobcovi žiadna ujma nevznikla a vzhľadom k
povahe osobných údajov ani len vzniknúť nemohla je v úplnom rozpore s konštatovaním predsedníčky
úradu v rozhodnutí zo dňa 9.3.2018, č.k. XXXXX/XXXX-XX-X o rozklade spoločnosti R. D. proti

rozhodnutiu úradu o uložení pokuty za predmetný bezpečnostný incident, ktorým bolo zasiahnuté do
práv žalobcu. Súd sa stotožnil s argumentáciou predsedníčky ÚOOÚ SR v jej rozhodnutí, že významný
vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho konania mal i zistený počet odcudzenej dokumentácie (viac
než 400 dokumentov), okolnosti, za akých došlo k vzniku bezpečnostného incidentu (umiestneniearchívnej krabice do neuzamknutého skladu na papierový odpad), sprístupnenie osobných údajov
dotknutých osôb neobmedzeného počtu neoprávnených osôb, kategória neoprávnene sprístupnených
osobných údajov (vrátane rodného čísla ako jedinečného identifikátora) a čas trvania protiprávneho

konania. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia na stranách 8 a 9 súd cituje: „Predsedníčka úradu
konštatuje, že zo strany prvostupňového orgánu došlo k náležitému prešetreniu závažnosti a následkov
protiprávneho konania, ktorého sa sprostredkovateľ dopustil. Zistený počet odcudzenej dokumentácie
má významný vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho konania, ktorej riadne posúdenie predpokladá
aj ustanovenie § 70 ods. 4 zákona č. 122/2013 Z.z., avšak je nesporné, že prvostupňový orgán prihliadal

pri ukladaní výšky pokuty najmä na mieru závažnosti bezpečnostného incidentu, okolnosti, za akých
došlo k vzniku bezpečnostného incidentu a to umiestnenie archívnej krabice do neuzamknutého skladu
na papierový odpad, do ktorého mal prístup neobmedzený počet osôb, čím došlo k neoprávnenému
sprístupneniu osobných údajov dotknutých osôb, neobmedzenému počtu neoprávnených osôb, a
z ktorého bola archívna krabica začiatkom mesiaca február 2017 odnesená G. C. D. do miesta
sídla advokátskej kancelárie A. F. C. a súčasne je potrebné poukázať na kategóriu neoprávnene

sprístupnených osobných údajov, keďže zmluvná dokumentácia obsahoval aj údaje o rodných číslach
klientov spoločnosti E. ako dotknutých osôb, čím došlo k ohrozeniu citlivého osobného údaju vo
forme jedinečného identifikátora dotknutej osoby, ktorému zákon č. 122/2013 Z.z. poskytuje zvýšenú
ochranu. Negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva a
slobody fyzických osôb a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s

rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme či už majetkovej
alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť napríklad ku krádeži
totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných
údajov alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie
zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo a čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na

veľký počet dotknutých osôb. Predsedníčka úradu dopĺňa závery prvostupňového orgánu a poukazuje
aj na čas trvania protiprávneho konania a to približne od roku 2014, kedy došlo k preberaniu značkovej
predajne spoločnosti E. a k uloženiu pokynu ku likvidácii nájdenej dokumentácie, ktorý ale vedúcim
zamestnancom nebol splnený a namiesto toho bola archívna krabica neodborne odložená v sklade za
tovarom značkovej predajne, teda v rozpore s nastavenými procesmi a postupmi archivácie do mesiaca

február 2017, kedy došlo k samotnému vzniku bezpečnostného incidentu. Počas celého tohto obdobia
bola archívna krabica nezabezpečená a vedúcim zamestnancom a samotným sprostredkovateľom
nepovšimnutá. A práve tieto skutočnosti - kategória spracovateľskej operácie, čas trvania protiprávneho
konania, kategória osobných údajov, nedodržanie bezpečnostných opatrení sprostredkovateľom sú
priťažujúcimi okolnosťami, pre ktoré prvostupňový orgán pristúpil k určeniu výšky uloženej pokuty.“

V zhode s predsedníčkou ÚOOÚ SR súd konštatuje, že negatívnym následkom neoprávneného
sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä strata kontroly
nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti,
ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto
spracovateľská operácia môže viesť napríklad ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate,

poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov alebo akémukoľvek hospodárskemu
alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných
údajov a malo alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých osôb vrátane
žalobcu. Uvedené len potvrdzuje skutočnosť, že takto vymedzená ujma v sfére súkromného života
žalobcu by bola (musela byť) každou inou fyzickou osobou nachádzajúcou sa v danom mieste a čase

a v tej istej situácii objektívne vnímaná vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo jeho dopad a dôsledky, ako ujma závažná. Subjektívne
pocity nie sú rozhodujúce, podstatné je objektívne hľadisko (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.6.2011
sp.zn. 4Cdo 232/2010). Ak ochrana súkromia a ochrana osobných údajov sa svojim obsahom a
povahou zaradzujú medzi základné ľudské práva, potom neoprávnené sprístupnenie osobných údajov

v rozsahu predmetného bezpečnostného incidentu by z objektívneho hľadiska znamenalo významné
dátové obnaženie každého subjektu s dôsledkami uvedenými v bode 87 odôvodnenia, preto aj ujmu tým
vzniknutú by každý subjekt nachádzajúci sa v situácii žalobcu pociťoval ako ujmu závažnú. Vzhľadom
k širokej škále prejavov a súčastí súkromného života fyzickej osoby môže dochádzať k rozmanitým
prejavom zásahov do súkromia a ich dôsledkov na chránené osobnostné práva. Tieto zásahy v určitých

prípadoch môžu (avšak nemusia) mať aj difamačné dôsledky - neoprávnený zásah do tohto čiastkového
práva (práva na súkromie) nemusí vždy vyvolať zníženie vážnosti alebo dôstojnosti dotknutej fyzickej
osoby. Porušenie práva na súkromie je potrebné dôsledne odlišovať od prípadov neoprávnených
zásahov do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR z18.2.2010 sp.zn. 3Cdo 137/2008). Keďže listina základných práv a slobôd je súčasťou právneho
(ústavného) poriadku SR (ústavný zákon č. 23/1991 Z.z.), súd konštatuje, že v predmetnej právnej
veci došlo u žalobcu sprístupnením osobných údajov v kombinácii: meno, priezvisko, adresa bydliska,

rodné číslo, číslo OP, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, a to neobmedzenému
počtu neoprávnených osôb, k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa čl. 10 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté so súkromia žalobcu. Právo na rešpekt
k súkromnému životu a právo na informačné sebaurčenie sú podrobne analyzované v náleze pléna
ústavného súdu ČR, sp. zn. PI.ÚS 24/10 z 22.3.2011 bod VII, z ktorého vyplýva, že „primárnou funkciou

práva na rešpekt k súkromnému životu je zabezpečiť priestor pre rozvoj a sebarealizáciu individuálnej
osobnosti. Vedľa tradičného vymedzenia súkromia v jeho priestorovej dimenzii (ochrana obydlia v
širšom slova zmysle) a v súvislosti s autonómnou existenciu a verejnou mocou nerušenou tvorbou
sociálnych vzťahov (v manželstve, rodine, spoločnosti) právo na rešpekt k súkromnému životu zahŕňa i
garanciusebaurčeniavzmyslezásadnéhorozhodovaniajednotlivcaosebesamom.Inýmislovamiprávo
na súkromie garantuje rovnako právo jednotlivca rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či prípadne,

v akom rozsahu a akým spôsobom a za akých okolností majú byť skutočnosti a informácie z jeho
osobného súkromia sprístupnené iným subjektom. Ide o aspekt práva na súkromie v podobe práva na
informačné sebaurčenie výslovne garantovaný čl. 10 ods. 3 listiny.“ Z uvedeného je zrejmé, že medzi
bezpečnostným incidentom ako protiprávnym konaním a vznikom ujmy vo sfére zásahu do súkromia
žalobcujebezprostrednápríčinnásúvislosť.Žalobcaakoprávnyprostriedokochranyzazásahdosvojho

súkromia požadoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000,- Eur . Súd konštatujúc
splnenie podmienok pre priznanie relutárnej náhrady sa pri rozhodovaní o výške náhrady zaoberal
závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ).
Podrobné odôvodnenie tohto rozsudku ponúka opis závažnosti ujmy aj okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo, pričom nad rámec už uvedeného súd konštatuje, že žalovaná ako významný podnik na

telekomunikačnom trhu sa k bezpečnostnému incidentu týkajúceho sa stoviek jej zákazníkov postavila
pomerne benevolentne, keď po prvotnom ospravedlnení sa žalobcom listom zo 16.3.2017 v ďalšom
už popierala akúkoľvek svoju zodpovednosť za bezpečnostný incident a konanie svojho obchodného
zástupcu (jeho pracovníka) ako priameho pôvodcu zásahu značne relativizovala. Súd nezdieľa názor
žalovanej, že osobné údaje žalobcu boli do neuzamknutého skladu na papierový odpad umiestnené

„omylom, resp. nedopatrením“, pretože podľa názoru súdu sa tak stalo hrubou nedbanlivosťou osoby
pracujúcej v prospech obchodných záujmov žalovanej. Dokumenty s osobnými údajmi žalobcov boli
naviac už od roku 2014 po odchode obchodnej zástupkyne H. M. nedbalo uložené (založené tovarom) v
značkovej predajni žalovanej v Stropkove a žalovaná ani nepreukázala odovzdanie týchto dokumentov
novému obchodnému zástupcovi, pretože už v roku 2014 nebol dôvod uchovávať tieto dokumenty

z rokov 2011 a 2012 na značkovej predajni, ale mali byť bezpečne uložené v centrálnom archíve
žalovanej. Písomné materiály s osobnými údajmi žalobcov boli naviac uložené v originálnej archívnej
krabici a v tejto krabici „umiestnené“ do neuzamknutého skladu na papierový odpad, čo len zvýrazňuje
stupeň nedbanlivosti priameho pôvodcu zásahu. Ústavný súd SR v Náleze z 9.11.2016 sp.zn. I.ÚS
689/2014 skonštatoval, že optimalizácia medzi základnými funkciami primeraného zadosťučinenia a

špecifikumkaždéhojednotlivéhoprípaduvylučujúpevnúzákonomustanovenúštandardizáciusadziebči
hraníc (či minimálnu alebo maximálnu), exaktnú metodiku výpočtu alebo existenciu nejakého bodového
ohodnotenia, na základe ktorých by sa výška relutárnej náhrady priznávanej súdom stanovovala a ktoré
môžu byť v žalobách žiadané. Stanovenie výšky náhrady je tak zo zákona preto vecou voľnej úvahy
súdov, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave týkajúcom

sa obidvoch zákonom predvídaných kritérií, t.j. závažnosti vzniknutej ujmy i okolností, za ktorých k
porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Pri úvahe o primeranosti výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je rovnako nevyhnutné prihliadať na samotný účel a funkcie tohto
inštitútu pri ochrane osobnosti. Primárnou je funkcia satisfakčná, ale je tu aj funkcia preventívno-
sankčná, ktorú by relutárna náhrada mala plniť z hľadiska špeciálnej a generálnej prevencie; medzi

nimi by mal existovať vzťah komplementarity (navzájom sa dopĺňajú, posilňujú) i vzťah konkurencie.
Pri posudzovaní najvhodnejších právnych prostriedkov pre ochranu osobnosti súd v tejto veci zohľadnil
skutočnosť, že bezpečnostný incident, ktorým došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu sa
týkal bezmála 500 osôb a tento incident trval najmenej 15 dní (od 25.01.2017 do 09.02.2017). Z
rozhodnutia Úradu na ochranu osobných údajov z 09.03.2018 však vyplýva, že protiprávne konanie

trvalo približne už od roku 2014, kedy došlo k preberaniu značkovej predajne E. a k uloženiu pokynu
ku likvidácii nájdenej dokumentácie, ktorý ale vedúcim zamestnancom nebol splnený a namiesto toho
bola archívna krabica neodborne odložená v sklade za tovarom značkovej predajne, teda v rozpore
s nastavenými procesmi a postupmi archivácie do mesiaca február 2017, kedy došlo k samotnémuvzniku bezpečnostného incidentu. Počas celého tohto obdobia bola archívna krabica nezabezpečená
a vedúcim zamestnancom a samotným sprostredkovateľom nepovšimnutá. Neobmedzenému počtu
nepovolaných osôb boli sprístupnené najcitlivejšie osobné údaje žalobcu, ktoré ho jednoznačne

identifikujú a to vrátane zvlášť chráneného jedinečného osobného identifikátora, ktorým je rodné číslo. Z
vykonaných dôkazov súd ustálil, že bezpečnostným incidentom nedošlo len k „potencionálnej možnosti“
ohrozenia osobnostných práv žalobcu, ako to konštatuje Krajský súd v Prešove v rozsudku z 30. marca
2021č.k.13Co/7/2021-530,alepriamokichporušeniu.NálezcaarchívnejkrabiceC.D.bolnepovolanou
osobou pre oboznamovanie sa s osobnými údajmi žalobcu. Neoprávnené sprístupnenie osobných

údajov nepovolaným osobám je protiprávnym konaním s presahom do súkromia osoby, ktorej osobné
údaje boli takto zneužité. Bezpečnostný incident znamenal zásah do práva žalobcu na súkromie (v
užšom slova zmysle na informačné sebaurčenie) a to spôsobom porušenia tohto práva ako aj spôsobom
ohrozenia tohto práva. V danom prípade sa vzhľadom k vyššie uvedenému morálna satisfakcia javí súdu
ako nepostačujúca a vzhľadom na významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu ako aj
vzhľadom na funkciu preventívno - sankčnú je žalobcovi potrebné priznať finančnú náhradu. Pri úvahe o

výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal súd z porovnania výšky odškodnenia pre obete
násilných trestných činov podľa zákona č. 274/2017 Z.z.. V rozhodnom období kedy došlo k zásahu do
práv žalobcu to bola suma 4.350,- Eur. Súd riadiac sa zásadou primeranosti priznal žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2.175,- Eur, ktorá zodpovedá polovici odškodnenia obetí
násilných trestných činov. Prihliadal pritom k samotnému účelu a funkciám tohto inštitútu pri ochrane

osobnosti. Porušenia práva na informačné sebaurčenie je v dnešnej informačnej dobe tak závažným
zásahom do súkromia každej fyzickej osoby, že primeraná relutárna náhrada nemajetkovej ujmy by v
týchto prípadoch mala byť skôr pravidlom. Preventívno-sankčná funkcia relutárnej náhrady však musí
byť spojená s jej výrazným efektívnym účinkom na adresáta, preto musí ísť o náhradu primerane
dôraznú a dostačujúcu, aby sa mohla stať nástrojom špeciálnej ale aj generálnej prevencie. Relutárna

náhrada v sume 110,- Eur priznaná v právnej veci s rovnakým skutkovým a právnym základom v
konaní tunajšieho súdu sp.zn. 6C/29/2018 podľa názoru súdu preventívno-sankčnú funkciu nespĺňa a
na adresáta nemá požadovaný efektívny účinok. Na základe uvedeného súd zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2.175,- Eur a vo zvyšku žalobu zamietol.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a ustanovenia § 262
ods. 2 CSP s tým, že úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu,
a to napriek zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti, pretože výška náhrady záležala od úvahy, pričom
o výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie v zákonom stanovenej lehote z
dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. a/, b/, f/ a h/ CSP.

8. Žalovaná podala odvolanie voči výroku rozsudku v jeho časti I., ktorým tento z časti vyhovel
žalovanému nároku žalobkyne, a to vo výške 2.500,- eur ako aj odvolanie voči výroku rozsudku súdu

prvej inštancie v jeho časti III. o trovách konania, ktorým tento priznal žalobkyni náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

9. Žalovaná uviedla, že už pri prvom procesnom úkone (vyjadrenie k žalobe zo dňa 06.11.2020) uplatnila
námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, pričom zotrváva na tomto stanovisku a

nesúhlasila s argumentáciou súdu prvej inštancie, nakoľko v danej veci neexistuje ako právny základ
nároku spotrebiteľská zmluva, preto sa v danom prípade nejedná o spotrebiteľský spor. Žalovaná
poukázala na skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti, pričom tieto ohrozené práva ako právo
na život, zdravie, česť nevznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy, ale jedná sa o samostatné a
všeobecné práva, nie vznikajúce na základe akéhokoľvek záväzku. Žalobkyňa sa domáha ochrany

svojich absolútnych práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka a tieto práva nesúvisia s uzatvorenými
zmluvami o pripojení ako spotrebiteľskými zmluvami. Spotrebiteľské právo je právom zmluvným,
teda záväzkovým, čo neplatí pre osobnostné práva na základe zásahu, do ktorých sa žalobkyňa
domáha nemajetkovej ujmy. Následne žalovaná poukázala na rozhodovaciu prax slovenských súdov
pri rozhodovaní o žalobách na ochranu osobnosti, pri škodách, ktoré sú kryté povinným zmluvným

poistením motorových vozidiel, pričom aj v týchto prípadoch je poistná zmluva zmluvou spotrebiteľskou,
no následné žaloby na nemajetkové ujmy sa neprejednávajú ako spory spotrebiteľov. Táto skutočnosť
je relevantná pre posúdenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, nakoľko rozhodoval
miestne nepríslušný súd a zároveň tým, že tento súd vo veci konal a rozhodol, aj napriek tomu, ženebol súdom miestne príslušným, došlo k porušeniu základného práva žalovanej na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Týmto sú dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods.
1 písm. a/ a písm. b/ CSP. Žalobcovia taktiež neboli zaviazaní ako spotrebitelia na povinnosť zaplatiť

súdny poplatok. Zároveň bol narušený princíp kontradiktórnosti, ktorý sa v spotrebiteľských sporoch
neuplatňuje a zároveň platí princíp obráteného dôkazného bremena, ktorý nemožno aplikovať v spore
na ochranu osobnosti. Týmto konaním preto súd prvej inštancie porušil zásadu rovností zbraní, čo je
odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

10. Odvolateľ v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania namietal, že súd prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP)
a jednak vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Z okolnosti prípadu je viac ako
zrejmé, že k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv žalobkyne nedošlo až dňa 09.02.2017, kedy
dokumenty obsahujúce osobné údaje žalobkyne a ďalších dotknutých osôb našiel v archívnej krabici
v neuzamknutom sklade oznamovateľ G. D., ale nepochybne už pred týmto dátumom, keď boli tieto

dokumenty omylom premiestnené do tohto skladu. Nie je možné ustáliť kedy sa tak presne stalo, ale bez
akýchkoľvek pochybností je však možné konštatovať, že tieto sa tam už dňa 25.01.2017 nachádzali.

11. Žalovaná zároveň namietla svoju pasívnu legitimáciu v konaní, nakoľko právne posúdenie súdu
prvej inštancie v tejto otázke je nesprávne. Rozhodnutia, ktoré použil súd prvej inštancie vo svojom

odôvodnení sú pre tento prípad nepoužiteľné, pričom v danom prípade pri spracúvaní osobných údajov
platí zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov, ktorý určuje aj povinnosti prevádzkovateľa
a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov. Tento právny predpis upravuje
aj občianskoprávny vzťah dotknutých osôb prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so
spracovaním osobných údajov ako aj zodpovednosť týchto osôb. V danom prípade teda nie je na

mieste analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že tu existuje osobitná
právna úprava o ochrane osobných údajov. Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti
za zásah do práva na ochranu osobnosti je to, že zásah bol neoprávnený, pričom v predmetnom
zákone za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ, ktorý má uložené povinnosti
priamo citovaným zákonom. Súd prvej inštancie sa s námietkami žalovanej nevysporiadal a nesprávne

právne posúdil otázku pasívnej legitimácie, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP. Pokiaľ sa súd prvej inštancie nevyporiadal s rozhodujúcimi argumentmi žalovanej, je takéto
rozhodnutie nutné považovať za arbitrárne. Zároveň súd prvej inštancie nedal odpoveď na argumenty
žalovanej strany a táto skutočnosť zakladá dôvod na zrušenie tohto rozsudku, nakoľko boli porušené
práva žalovanej na spravodlivý proces. Žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident,

pri ktorom došlo k sprístupneniu osobných údajov, nakoľko neporušila žiadne zo svojich povinností
vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov ako to skonštatoval aj Úrad pre ochranu osobných
údajov vo svojom rozhodnutí. Ani s touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tým, že
len stroho konštatoval, že s týmto rozhodnutím nie je viazaný, nakoľko sa jedná o administratívnoprávne
rozhodnutie. Tento postup nie je akceptovateľný, nakoľko aj keď takéto rozhodnutie nie je záväzné

pre súd prvej inštancie, ten ho nemôže nechať bez povšimnutia, nakoľko ak má o takejto otázke
právomoc rozhodnúť iný orgán verejnej moci, súd takúto otázku nemôže posudzovať sám. Predmetnú
otázku, ktorá je prejudiciálnou otázkou, teda, či žalovaná porušila svoje povinnosti vyplývajúce zo
zákona o ochrane osobných údajov, by mal súd posúdiť a v odôvodnení svojho rozsudku náležite a
presvedčivo vyargumentovať. Takýto postup zo strany súdu prvej inštancie nebol dodržaný. Pokiaľ súd

prvej inštancie sa nevysporiadal s rozhodnutím úradu, ktorý konštatoval, že žalovaná nezodpovedá
za predmetný bezpečnostný incident, je nutné považovať takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie
za arbitrárne. Týmto spôsobom opätovne došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces.
Žalovaná poukázala na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti pri spracovaní osobných údajov medzi
prevádzkovateľom a spracovateľom, kedy za bezpečnosť spracúvania osobných údajov zodpovedá

sprostredkovateľ. Žalovaná teda neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov.
Žalovaná poukázala na to, že v prípade neexistencie porušenia právnej povinnosti zo strany povinného
subjektu, nemôže voči nemu nastať vyvodenie akejkoľvek zodpovednosti, či už občianskoprávnej alebo
administratívnoprávnej, teda bez porušenia právnej povinnosti nemôže dôjsť k vyvolaniu následku pre
povinný subjekt. Ani Úrad pre ochranu osobných údajov vo vzťahu k žalovanej nezistil porušenie zákona

či iné nedostatky na jej strane. Samotná žalovaná sa nevyjadrovala k otázke zodpovednosti za tento
incident a samotná jej pasivita, či mlčanie nemôže značiť prijatie zodpovednosti za toto konanie svojho
sprostredkovateľa. Týmto svojím konaním súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, ale
vec aj nesprávne právne posúdil. Povinnosť vyhotovovať písomný odovzdávací protokol o prevzatídokumentov obsahujúcich osobné údaje nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nedostatky v
súvislosti s archiváciou dokumentácie sú vo vzťahu k žalovanej irelevantné. Z vykonaného dokazovania
z okolnosti prípadu je zrejmé, že subjektom, ktorý eventuálne zasiahol do osobnostných práv žalobcov

nebola žalovaná, ale sprostredkovateľ, z týchto dôvodov súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
otázku pasívnej legitimácie žalovanej.

12. Žalovaná poukázala na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, pričom
pre prípad neúspechu v námietke pasívnej vecnej legitimácie namietla nárok žalobcov na náhradu

nemajetkovej ujmy s poukazom na to, že finančné zadosťučinenie má v zásade subsidiárny charakter a
je možné ho priznať len ak nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a došlo k zásahu v značnej miere
znižujúcemu dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom
existencie nárokovanej nemajetkovej ujmy, pričom sa nemožno stotožniť s argumentáciou súdu prvej
inštancie, že už samotný vznik rizika pre zásah do práv a slobôd fyzických osôb je postačujúci pre
priznanie nemajetkovej ujmy. Samotná žalobkyňa nerozporovala to, že jej ujma nevznikla, tvrdila

len, že jej hrozila. Tvrdenie, že samotný zásah do osobnostných práv znamená vznik nároku na
nemajetkovú ujmu, je nepodložený, nakoľko pre vyvodenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu musia
byťpreukázanévšetkypredpokladyprejejpriznanie.Súdsatýmtonezaoberal,apretomožnopovažovať
jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné a nepresvedčivé.

13. Žalovaná považuje priznanú peňažnú náhradu vo výške 2.175,- eur za neprimeranú, neadekvátnu,
neproporcionálnu a ako takú za nespravodlivú. S odôvodnením súdu prvej inštancie vo vzťahu k
priznanej finančnej náhrade sa žalovaná nestotožňuje. Žalovaná poukázala na to, že pri určení výšky
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy stanovenej podľa zákona č. 274/2017 Z. z. o odškodnení obetí
trestných činov, pri trestných činoch napríklad obchodovania s ľuďmi, znásilnenia a pod. je daný nárok

na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu ujmu v sume 10-násobku minimálnej mzdy. Táto
predstavovala v roku 2017 435,- eur, teda takéto osoby by mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v sume 4.350,- eur. Rovnako rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, kedy sú priznávané
náhrady nemajetkovej ujmy pri prípadoch smrti sú také, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je
neadekvátna k uvedenému prípadu. V Českej republike pri úniku osobných údajov v internetovom

obchode do digitálneho priestoru bola priznaná peňažná náhrada v sume 10.000,- Kč, aktuálne 408,-
eur, z čoho aj rovnako vyplýva neprimeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa zrejme
v tomto konaní vidí skôr možnosť bezprácneho obohatenia a nie reálnej náhrady nemajetkovej ujmy.
Priznaná náhrada je neprimeraná, neadekvátna a neproporcionálna.

14. Žalovaná namietala aj rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek čiastočnému úspechu
žalobkyne bol tejto priznaný plný nárok na náhradu trov konania, čo je v rozpore s ustanoveniami
Civilného sporového poriadku, a teda vec neprávne právne posúdil, čím je daný odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Žiadala aplikáciu ust. § 257 CSP z výnimočných dôvodov, ktoré spočívajú
v tom, že trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku. Poukázala na uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 113/2019 zo 06.06.2019. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanej prizná náhradu trov konania v planom rozsahu,
alternatívne, aby odvolací súd rozsudok v jeho výrokoch v časti I. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

15. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že odvolanie považuje za nedôvodné pri
oboch napadnutých výrokoch (I. a III.) a napadnutý rozsudok za vecne správny. Navrhla, aby odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch a žalobkyni priznal proti žalovanej
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom

prvej inštancie samostatným uznesením.

16. Žalovaná v podanom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne zotrvala na podanom odvolaní a jeho
dôvodoch.

17. Žalobkyňa v podanom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej zotrvala na svojich predchádzajúcich
vyjadreniach, zároveň poukázala na rozhodnutia tunajšieho odvolacieho súdu, ktoré boli medzičasom
vydané a z ktorých vyplýva konštatovaná danosť právneho základu nároku žalobcov v predmetných
rozhodnutiach a ohľadne trov konania žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskejrepubliky sp.zn. II.ÚS 223/2022 zo dňa 24.05.2022, v zmysle ktorého aj námietku o nesprávne
určenej výške sadzby tarifnej odmeny v zmysle Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. považuje Ústavný súd za
neopodstatnenú. Z tohto ohľadu podľa § 10 ods. 8 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo veciach ochrany

osobnostipodľaObčianskehozákonníka,voveciachochranypodľapredpisovomasovokomunikačných
prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného
vlastníctva je tarifnou hodnotou suma 1.000,- eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma
2.000,- eur ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. V prejednávanej veci z ústavnej sťažnosti, jej
príloh aj napadnutého uznesenia bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že spor vedený okresným

súdom medzi žalobcami a sťažovateľkou ako žalovanou bol jednoznačne sporom o ochranu osobnosti.
Z citovaného ustanovenia Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. potom vyplýva, že súdu nie je poskytnutý
manévrovací priestor na určenie výšky tarifnej hodnoty. Tento priestor normotvorca vytýčil len z hľadiska
toho, či vôbec je náhrada nemajetkovej ujmy žalobou požadovaná. Dilema o prisúdenej a požadovanej
sume by eventuálne prichádzala do úvahy v časti náhrady súdneho poplatku za odvolanie, čo ale nie
je predmetom preskúmavanej ústavnej sťažnosti.

18. Následne bolo doručené vyjadrenie žalovanej k vyjadreniu žalobkyne v ktorom v zásade zopakovala
svoju argumentáciu k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, k otázke premlčania žalobkyňou
uplatneného nároku v konaní, k otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
ako aj spôsobu priznávania trov konania v predmetnom spore.

19. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP,
po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP

bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní
zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto
postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382,
§ 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré

boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože
rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu
v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie

uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej
je čiastočne dôvodné a čiastočne dôvodné nie je.

20. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený
a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie pod
bodom II. nebol napadnutý odvolaním. Rozhodnutie súdu o zamietnutí v prevyšujúcej časti nadobudlo
právoplatnosť a nebolo oprávnením, ani povinnosťou odvolacieho súdu v tejto časti rozsudok

preskúmavať (§ 226, § 228 ods. 1 CSP).

21. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05). Odvolací súd v tejto veci posudzoval
relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov aj vo vzťahu k už skôr vydaným rozhodnutiam Okresného
súdu Svidník a Krajského súdu v Prešove v identických veciach pri nezmenenej skutkovej a právnej

argumentácii strán sporu.

22. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 365 ods.1 písm.
b) CSP odvolací súd uvádza, že táto námietka nebola zo spisu zistená. Právo na spravodlivý procesje veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť práva ako prístup k súdu,
právonanezávislýanestrannýsúd,právonazákonnéhosudcu,právonaprejednaniesporuvprimeranej
lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim,

ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje
pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces zo strany súdu však ide len
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú
intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne
konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S prihliadnutím na uvedené odvolací

súd uvádza, že v odvolaní nebolo konkrétne uvedené akým konaním súdu malo dôjsť k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Zo spisu odvolacím súdom nebolo zistené namietané konanie súdu porušujúce
práva odvolateľa na spravodlivý proces, ktoré bolo žalovanou formulované iba všeobecne. Uvedené
platí aj z toho dôvodu, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal so všetkými relevantnými
skutočnosťami a riadne odôvodnil svoje rozhodnutie.

23. Ohľadne odvolacej námietky vznesenej odvolateľom v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm.
a) CSP odvolací súd uvádza nasledovné. Pokiaľ sa týka vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti
Okresného súdu Svidník, odvolací súd sa nestotožnil s touto námietkou a dospel k záveru, že vo veci
konal miestne príslušný súd. V danom prípade sa nepochybne jedná o spor vyvolaný zásahom do práva
na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa žalobkyňa

domáha primeraného zadosťučinenia, pričom tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepochybne
možno subsumovať pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora z
24.10.2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade keď Súdny dvor uviedol, že
nemajetková ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody. Z
uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku

na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním možno uviesť, že Okresný súd Svidník je miestne
príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovaného
je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na
náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že udalosť, ktorá zakladá nárok na
náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode Okresného súdu Svidník.

Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcov nebola v konaní sporná, preto
považovalrozhodnutiesúduprvejinštancieohľadomustáleniajehomiestnejpríslušnostiodvolacísúdza
správne,ajkeďzinýchdôvodovnež,naktorépoukázalsúdprvejinštancie.Vtejtosúvislostiodvolacísúd
uvádza, že miestna príslušnosť Okresného súdu vo Svidníku je daná ako osobitná miestna príslušnosť
podľa § 19 CSP. Z tohto dôvodu nie je relevantné tvrdenie žalovanej vznesené v odvolacom konaní o

miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie.

24. Pokiaľ sa týka otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, odvolací súd sa stotožňuje
s odôvodnením súdu prvej inštancie, pričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje.
Je nepochybné, že žalobkyňa vstupovala do právneho vzťahu so žalovanou, pričom táto konala

prostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaná, aj keď konajúca prostredníctvom splnomocneného
zástupcu, zasiahla do osobnostných práv žalobkyne tým, že nezabezpečila jej osobné údaje pred
prípadným zneužitím, pričom práve na tento prípad sa vzťahuje citovaný rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2712/2005, nakoľko sa jedná o neoprávnený zásah do osobnostných
práv žalobcu, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom, teda inou právnickou osobou pri realizácii

činností žalovanej a vtedy sa tento neoprávnený zásah pričíta tejto právnickej osobe, teda žalovanej.
V tejto súvislosti pokiaľ tu je jednoznačne preukázané, ako to bolo v tomto prípade, že došlo k vzniku
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovanej, nie je relevantné použitie ustanovení Zákona
oochraneosobnýchúdajov,nakoľkopriamozuvedenéhozákonavyplývazáver,žetýmtozákonomnieje
dotknuté právo na ochranu osobnosti tak ako to využila žalobkyňa v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu

preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvoláva
žalovaná,ktorévsúvislostisjejzodpovednosťouneskončilovydanímrozhodnutiaoporušeníustanovení
zákona o ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka
žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie je nedôvodná.

25. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričommedzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.1 CSP (Dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné

okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,

je zrejmý nesúlad. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel
k záveru, že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil správne a
majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie, nebol zistený žiaden z vyššie
uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu. Dôkazy predsa hodnotí súd
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132
CSP) Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa Čl. 46 ods.

1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo/204/2009)

26. K námietke o nesprávnom právnom posúdení podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd
poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7Cdo/7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťahu k otázke primeranosti
priznanej nemajetkovej ujmy, tak ako je uvedené nižšie.

27. Pokiaľ sa týka otázky premlčania žalobkyňou uplatneného nároku v konaní, odvolací súd sa

stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie, pričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje.
Začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď sa právo
mohlo vykonať po prvý raz, a to je deň 09.02.2017, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené
nálezcom. Túto skutkovú okolnosť je potrebné považovať za moment vzniku bezpečnostného incidentu.
Nasledujúcim dňom 10.02.2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba a uplynula 10.02.2020. Žaloba

bola na súd doručená dňa 04.02.2020, teda pred uplynutím premlčacej doby. Začiatok všeobecnej
premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka nemohol plynúť odo dňa, kedy si tlačivá v
sklade „všimol“ vedúci predajne E. O. D.. Neoprávnené sprístupnenie osobných údajov nemohlo nastať
procesom „všimnutia si“ tlačív v mechu uloženom na podlahe skladu svedkom H. I.. Aj z pohľadu
konkretizácie časového momentu je takáto výpoveď svedka neurčitá, keď uvedenú skutočnosť uvádza

ako „naposledy som si všimol uložené tlačivá“, z ktorej však nemožno vyvodiť či po 25.01.2017 sa
predmetné tlačivá naďalej na podlahe skladu žalovaného nachádzali alebo nenachádzali. V prípade
ak by moment opustenia tlačív zo skladu žalovaného mal predchádzať samotnému bezpečnostnémuincidentu, podstatnou by mala byť skutočnosť, v ktorý prvý deň si bol svedok istý, že tlačivá v mechu už
neboli uložené na podlahe skladu žalovaného, nie kedy ich tam naposledy videl.

28. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k
záveru, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy
došlo k vystaveniu osobných údajov žalobkyne nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do
jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 a vzhľadom na
závažnosť okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobkyni priznané aj právo na

nemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou rezonujúcou v spoločnosti
a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho priestoru je nepochybné,
že ponechaním všetkých osobných údajov žalobkyne bez náležitého dohľadu zo strany žalovanej sa
značným spôsobom vytvorili podmienky pre zneužitie týchto údajov. Právo na ochranu osobných údajov
možno dnes nepochybne považovať za sub-kategóriu práva na súkromie, a to vychádzajúc z judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva s poukazom na Článok 8

Dohovoru ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí.
Súčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali
jednou z komodít na trhu, a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v dispozičnom práve
pôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto zveril dbať na to,
aby subjekt, ktorému boli zverené, nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné údaje a v prípade,

že k tomu tak dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej
ujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie možno chápať ako
nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri majetkovej ujme aj
pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne
konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť rušiteľa

sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani nepredpokladá, a na vznik
zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko ide o tzv. súkromnoprávny
delikt ohrozovacej povahy. Objektívna zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práv je systémovo
príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti. V danom prípade sa morálna satisfakcia javí ako
nepostačujúca a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadové konanie, z judikatúry súdov vyplýva, že

okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy sú tieto: dĺžka protiprávneho
konania, reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby, dobrovoľné upustenie od konania
a snaha o nápravu, škandalizácia osoby, opakovanie a zvyšovanie intenzity protiprávneho konania,
úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo zámernej diskreditácie osoby.

29. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci, pričom dospel k záveru, že
suma priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k tomu, že dĺžka protiprávneho konania,
ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená, nakoľko z odôvodnenia nevyplýva jednoznačne, kedy
boli predmetné písomnosti ponechané v príručnom sklade (pravdepodobne takmer tri roky). Rovnako tak
žalovaná sa ospravedlnila za predmetné konanie žalobkyni, pričom v danom prípade nemožno hovoriť

o nejakej škandalizácií žalobkyne, či o opakovanej a zvýšenej intenzite protiprávneho konania, či tým,
že by došlo k úmyselnej motivácii k dosiahnutiu zisku alebo diskreditácie osoby. Zároveň je nutné brať
do úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade ide len o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť
alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov, no nebolo
v konaní preukázané, že by došlo k takémuto zásahu. Táto skutočnosť je podľa názoru odvolacieho

súdudôležitápreposudzovanievýškyprimeranejfinančnejnáhrady.Vzhľadomnavýznamnépostavenie
žalovanej na telekomunikačnom trhu ako aj vzhľadom na funkciu prevenčno-sankčnú, je primerané
priznať žalobcovi nárok na finančnú náhradu.

30. Pokiaľ sa týka stanovenia primeranej výšky finančnej náhrady, je nutné vychádzať z judikatúry súdov

Slovenskej republiky vo vzťahu k priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne
priznávajú pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách, či zo zákonnej právnej
úpravy, ktorá upravuje nároky poškodených z trestných činov tak ako to uviedla žalovaná vo svojom
odvolaní. Vo vzťahu k takto stanovenej výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa javí odvolaciemu
súdu byť priznaná náhrada zo strany súdu prvej inštancie za neprimerane vysokú. Aj odvolací súd

poukazuje na to, že pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto
sumy pohybujú cca 15.000,- až 20.000,- eur pri príbuzných v priamom rade, čo však samozrejme závisí
od individuálnych okolností prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy, ako aj berúc do úvahy
nároky, ktoré sú priznávané osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že miera zásahu doosobnostných práv v tomto prípade je nepomerne nižšia. Podľa názoru odvolacieho súdu možno hovoriť
o rozsahu 10% zo základu priznaného pre obete násilných trestných činov (4.350,- eur) (§ 12 ods. 3
Zákona č. 274/2017 Z. z.). Zároveň je nutné brať do úvahy to, že v danom prípade nedošlo k jej zásahu

do osobnostných práv žalobkyne, došlo len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo nepochybne
odôvodňuje ďalšie zníženie minimálne na hodnotu 50 % z vyššie uvedenej úvahy, t. j. 435/2, t. j. cca
220,- eur. Zároveň je nutné brať do úvahy to, že v danom prípade reálne skutočne nedošlo k jej zásahu
do osobnostných práv žalobkyne, čo nepochybne odôvodňuje ďalšie zníženie minimálne na hodnotu
50% z vyššie uvedenej úvahy, t.j. 435/2 t.j. cca 220,- eur a zároveň možno konštatovať, že neboli zistené

ani dôvody akými sú napríklad škandalizácia žalobkyne, opakovanie či zvyšovanie intenzity konania,
úmyselné konania žalovaného (či iné vyššie uvedené okolnosti majúce význam pre výšku náhrady), čím
je dôvodné túto sumu ponížiť o 50% teda na sumu 110,- eur.

31. Zároveň na základe dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise a vyššie uvedených prijatých
právnych záverov sa nemožno stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že z vykonaných dôkazov

bolo možné ustáliť, že bezpečnostným incidentom nedošlo len k potenciálnej možnosti ohrozenia
osobnostných práv žalobcu, ale došlo priamo k ich porušeniu. Ohľadne súdom prvej inštancie tvrdeného
priameho porušenia osobnostných práv žalobcu možno konštatovať, že k takémuto záveru nebolo
možné dospieť na základe výsledkov vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie. Na
základe vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že v danom prípade

reálne skutočne nedošlo ku konkrétnemu/špecifickému zásahu do osobnostných práv žalobcu, neboli
preukázané ani ďalšie dôvody ako škandalizácia žalobcu, opakovanie či zvyšovanie intenzity konania,
úmyselné konania žalovanej, či iné vyššie uvedené okolnosti majúce význam pre výšku náhrady.

32. Odvolací súd poukazuje na to, že vyššie uvedený výpočet prezentoval vo svojom rozhodnutí

už Krajský súd v Prešove vo veci 13Co/7/2021 zo dňa 30. marca 2021 a oproti zdôvodneniu
primeranej výšky finančnej náhrady súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí (bod 160.)
vyznieva presvedčivejšie v nadväznosti na zistené okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní
nemajetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov odvolací súd použil tento výpočet aj v tejto konkrétnej veci.
Neodklonil sa pritom od názorovej línie tunajšieho súdu v skutkovo identických veciach týkajúcich sa

žalovanej spoločnosti. (Pozri aj Rozsudok Krajského súdu v Prešove 13Co/30/2022 zo dňa 7.9.2022,
8Co/41/2022 zo dňa 15.12.2022, 17Co/41/2022 zo dňa 17.12.2022, 17Co/53/2022 zo dňa 24.11.2022,
2Co/31/2022 zo dňa 18.01.2023, 2Co/32/2022 zo dňa 18.01.2023, 5Co/29/2022 zo dňa 27.10.2022,
8Co/28/2022 zo dňa 27.10.2022, 8Co/34/2022 zo dňa 27.10.2022 a mnohých ďalších)

33. Je možné brať do úvahy aj rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 29.08.2019 sp. zn. 22Co
147/2019, ktorý potvrdil ako primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,- Kč pri porovnateľnom
skutkovom stave, kedy však došlo k úniku údajov, aj keď rozsahovo menšom objeme na jedného klienta,
no tieto boli uniknuté do digitálneho prostredia, teda boli nepochybne všeobecne prístupnejšie než
to bolo v prípade žalobkyne. Pokiaľ v danej veci došlo k priznaniu primeranej nemajetkovej ujmy v

sume cca 420,- eur, odvolací súd vzhľadom na tieto okolnosti dospel k záveru, že priznaná suma 110,-
eur je vzhľadom na charakter veci primeranou nemajetkovou ujmou. Je neporovnateľná prístupnosť
údajov v digitálnom prostredí s listinami založenými v príručnom sklade nebytových priestorov. Tento
rozdiel musí byť zohľadnený pri výške náhrady. Preto v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá.
Predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu ČR prešlo aj kontrolou ústavnosti zo strany Ústavného súdu

Českej republiky, ako to vyplýva z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 4015/19 zo dňa
09.01.2020.

34. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal
sčasti nesprávny právny záver. So zreteľom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie vo výroku I. o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 110,- eur potvrdil ako
vecne správny postupom podľa § 387 CSP a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok vo výroku I.
zmenil (v zmysle ust. § 388 CSP) tak, že v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

35. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd

SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd
nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie

v merite veci bez významu.

36. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP, tak že nárok na ich náhradu priznal žalobkyni v celom rozsahu proti žalovanej s poukazom
na jeho úspech v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu.

37. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (k tomu napr. nález Ústavného súdu SR sp.
zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava už neobsahuje
tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 O.s.p.), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na
prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný,

platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť
aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého
posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň
časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou
za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade

trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr.
nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho
práva bolo zasiahnuté. Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov
konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov
konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech

vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do
výšky priznaného nároku. (BARICOVÁ, Jana. § 255 [Náhrada trov podľa úspechu]. In: T., C., FICOVÁ,
Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek. Civilný
sporový poriadok. 1. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 923. ISBN: 978-80-7400-629-6.)

38. Do pozornosti odvolací súd dáva, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. II. ÚS
225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republikypodč.31/2020konštatovalcit.:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o

náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“
Zároveň podľa § 10 ods. 8 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho
zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovo komunikačných prostriedkoch, vo veciach
ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou

hodnotou suma 1.000,- eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma 2.000,- eur ak sa žiada
náhrada nemajetkovej ujmy.

39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozshu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).