Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 30, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3CoPr/2/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320210445
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1320210445.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: L.. T. L., M.. X.XX.XXXX, N. B. X, L.,
zastúpenýadvokátom:T..R.B.,L..D..Š.XXXX,F.M.A.,protižalovanej:V.K.J.F.naP.,I.:XXXXXXXX,
U. XX, Q., zastúpená: L. C., P..D..G.., I.: XX XXX XXX, U. X, Q., o zaplatenie 1.830 eur, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 12Cpr/32/2020-62, zo dňa 29.4.2022, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanej nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanej proti žalobcovi priznal nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal doplatenia mzdy za obdobie od 1.1.2020 do
31.10.2020 v sume 1.830 eur brutto. Podľa žaloby po nadobudnutí účinnosti zákona č. 370/2019 Z.z.
o finančnej podpore činnosti cirkví a náboženských spoločností (ďalej len „zákon č. 370/2019 Z.z.“)
žalovaná dňa 20.1.2020 pod č. GBÚ-12/2020-7.1.2 vydala platový dekrét, ktorým s účinnosťou od
1.1.2020 priznala žalobcovi základný plat v sume 745 eur mesačne v platovom stupni 11, v platovej

skupine D, podľa Zásad ECAV na Slovensku k odmeňovaniu duchovných č. 112020; uvedené zásady
boli zverejnené ako oznámenie v Zbierke cirkevnoprávnych predpisov Evanjelickej cirkvi augsburského
vyznania na Slovensku ročník 27, čiastka 1/2020, dňa 31. januára 2020. Žalobca nesúhlasil s uvedeným
mzdovým ohodnotením a žiadal doplatiť mzdu zodpovedajúcu stupňu náročnosti 4 podľa § 120
Zákonníka práce ako rozdiel medzi mzdovým nárokom 928 eur mesačne a priznaným platom 745 eur
mesačne, t.j. vo výške 183 eur mesačne.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca je na základe pracovnej
zmluvy zo dňa 10.3.2004 zamestnancom žalovanej. Pôsobí ako farár, ktorému žalovaná dňa 20.1.2020
pod č. GBÚ-12/2020-7.1.2 vydala platový dekrét, a s účinnosťou od 1.1.2020 mu priznala základný plat
v sume 745 eur mesačne, v platovom stupni 11, v platovej skupine D, podľa Zásad ECAV na Slovensku
k odmeňovaniu duchovných (Oznámenie č. 1/2020). Sporným medzi stranami bolo, či žalovaná mala
postupovať pri odmeňovaní žalobcu podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce, v nadväznosti na jeho Prílohu
č. 1, písm. d), alebo postupom podľa § 3 ods. 3 Zákonníka práce.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, za súčasnej aplikácie § 6 ods. 1. § 7 ods. 1,
2, ako i dôvodovej správy k zákonu č. 370/2019 Z.z., § 7 ods. 1, 2 zákona č. 308/1991 Zb., § 3 ods. 3, §
120 ods. 4, prílohy č. 1 Zákonníka práce, § 9 ods. 1 zákona č. 663/2007 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2020do 31.10.2020, § 1 písm. a) nariadenia vlády č. 324/2019 Z.z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej
mzdy na rok 2020 v znení účinnom od 1.1.2020, a oznámenia č. 1/2020, považoval postup žalovanej pri
odmeňovaní žalobcu za správny. Ustanovenie § 3 ods. 3 Zákonníka práce dáva k tomu žalovanej plnú

dispozíciu za predpokladu využitia zákonnej možnosti úpravy pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov
cirkvi vykonávajúcich duchovenskú činnosť vnútornými predpismi. Uvedené žalovaná využila vydaním
ZásadECAVnaSlovenskuč.112020,ktorézverejnilavZbierkecirkevnoprávnychpredpisovEvanjelickej
cirkvi augsburského vyznania na Slovensku ročník 27, čiastka 1/2020, dňa 31.1.2020. Na ich základe
žalobcu zaradila do platového stupňa 11, v platovej skupine D. Žalovaná si teda prijatím vlastných

vnútorných predpisov zvolila postup odmeňovania odlišný od § 120 ods. 4 Zákonníka práce a prílohy č.
1. Jediné obmedzenie pri určení výšky mzdy spočívalo v dodržaní zákona č. 663/2007 Z.z. o minimálnej
mzde (ďalej len „zákon č. 663/2007 Z.z.“); pri priznanom plate žalobcovi vo výške 745 eur mesačne s
účinnosťou od 1.1.2020 však boli ustanovenia o minimálne mzde dodržané.

5. Výklad § 3 ods. 3 Zákonníka práce žalobcom s odvolaním sa na dôvodovú správu zákona č.

370/2019 Z.z. mal súd prvej inštancie za nesprávny. Subsidiárna pôsobnosť Zákonníka práce sa
nepochybne uplatňuje v prípade zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví
a náboženských spoločností (ďalej len „zákon č. 308/1991 Zb.“) ako osobitného predpisu, nakoľko to
Zákonník práce explicitne umožňuje. Dôvodová správa, na výklad ktorej sa žalobca odvoláva, a to
ako pôvodná úprava - zákon č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských

spoločností štátom v znení neskorších predpisov, (ďalej len „zákon č. 218/1949 Zb.“), tak aj súčasná
úprava - zákon č. 370/2019 Z.z., neupravuje konkrétnu výšku mzdy, ktorá by mala byť vyplácaná
duchovným predstaviteľom. Oba uvedené zákony upravujú iba spôsob a rozsah príspevkov štátu na
mzdy duchovných, nie samotné odmeňovanie duchovných.

6. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie nemal nárok žalobcu za dôvodný, a preto žalobu
v celom rozsahu zamietol. O nároku úspešnej žalovanej na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255
ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 2 CSP.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a

h) CSP a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť.

8. Uviedol, že v žalobe poukazoval na to, že kým do 31.12.2019 boli jeho platové pomery v zmysle
zákona č. 218/1949 Zb. určené nariadením vlády č. 299/2007 Z.z. o úprave osobných pôžitkov
poskytovaným duchovným cirkví a náboženských spoločností v znení zmien (ďalej len „nariadenie

č. 299/2007 Z.z.“), v ktorom boli uvedené konkrétne stupne a mzdové tarify, od 1.1.2020 mala
žalovaná pri určovaní mzdy postupovať v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce pri zohľadnení
výšky minimálnej mzdy a stupňa náročnosti práce. Mal preto za nesprávny záver súdu prvej inštancie
ohľadom správnosti postupu žalovanej pri využití zákonnej možnosti úpravy pracovnoprávnych vzťahov
zamestnancov cirkvi vykonávajúcich duchovenskú činnosť vnútornými predpismi, vydaním Zásad ECAV

č. 1/2020 k odmeňovaniu duchovných. Ak by sa totiž v praxi bez obmedzenia právnym poriadkom
Slovenskej republiky využívala prezentovaná zákonná možnosť, žalovaná by bola oprávnená vo vzťahu
kzamestnancomprijímaťakékoľvekrozhodnutiabeztoho,abysazamestnanecmoholdomáhaťnápravy
odvolávaním sa na aplikáciu právneho poriadku Slovenskej republiky. Pracovnoprávny vzťah žalobcu,
ktorý podľa pracovnej zmluvy vykonáva prácu farára, sa však riadi príslušnými predpismi právneho

poriadku Slovenskej republiky a vnútorné predpisy cirkví a náboženských spoločností sa uplatnia iba
v jeho rámci.

9.Žalobcaďalejuviedol,žežalovanáakozamestnávateľsinesplnilapovinnosťpodľa§43ods.1písm.d)
a§119ods.3Zákonníkapráceanedohodlasasožalobcomnaodmeňovanípodľavnútornýchpredpisov

a ani v pracovnej zmluve nedohodla, že žalobcovi bude vyplácaná mzda podľa v tom čase platného
osobitného predpisu, t.j. nariadenia č. 299/2007 Z.z. Žalobca mal za to, že pokiaľ bol jeho pracovný
pomer založený pracovnou zmluvou bez toho, aby v tejto pracovnej zmluve boli dohodnuté konkrétne
mzdové podmienky, resp. dohodnuté odmeňovanie podľa vnútorných predpisov žalovanej, táto nebola
oprávnená vydať žalobcovi platový dekrét o odmeňovaní podľa vnútorných predpisov a vyplácať mu

základný plat podľa vnútorných predpisov so zaradením do platového stupňa 11, v platovej skupine D;
za daného stavu mu patrí mzda v zmysle § 120 ods. 4 Zákonníka práce. Za nesprávny mal žalobca
aj záver súdu prvej inštancie, že nespochybňoval svoje zaradenie do platového stupňa 11 v platovej
skupine D, pretože pred podaním žaloby ako aj v samotnej žalobe vyjadril svoj nesúhlas so mzdovýmohodnotením uvedeným v platovom dekréte a namietal aj samotný vnútorný predpis žalovanej týkajúci
sa odmeňovania.

10. Žalobca v odvolaní poukázal aj na dôvodovú správu k zákonu č. 370/2019 Z.z., podľa ktorej výšku
mzdy duchovných budú určovať cirkvi v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce. Ďalej
podľa dôvodovej správy suma (súhrn) finančných prostriedkov poskytovaných zo štátneho rozpočtu
cirkvám bude každoročne navyšovaná v stanovenom pomere o mieru inflácie a valorizácie. Zámer
zákonodarcu vo veci poskytovania príspevku štátu cirkvám aj na platy duchovných a k určovaniu

týchto platov tak zákonodarca vyjadril priamo v dôvodovej správe. V zmysle § 4 ods. 1 zákona č.
370/2019 Z.z. sa príspevok štátu poskytovaný cirkvám každoročne zvyšuje pri zohľadnení jednou
pätinou o mieru medziročnej inflácie a štyrmi pätinami miery navýšenia základnej stupnice platových
taríf. Zákonodarca tak v dôvodovej správe ako aj v samotnom ustanovení zákona pri určovaní výšky
finančných prostriedkov poskytovaných zo štátneho rozpočtu cirkvám priamo zohľadňuje navyšovanie
príspevkov o mieru valorizácie platov. Ak teda štát poskytuje cirkvám príspevok zo štátneho rozpočtu

aj na platy duchovných, nie je možné dospieť k záveru, že cirkev je pri určovaní platov nezávislá od
štátu a ak má cirkev vnútorný predpis, ktorý dodržiava výšku minimálnej mzdy, môže sa cirkev riadiť
svojim vnútorným predpisom, nie Zákonníkom práce. Uvedený záver je podľa žalobcu v rozpore s
výkladom zákona a zámerom zákonodarcu uvedenom v dôvodovej správe k zákonu č. 370/2019 Z.z.
ako aj povinnosťou cirkvi zachovávať pri všetkých svojich činnostiach celý právny poriadok SR, ako to

konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 64/00. Pri rozdeľovaní finančných
prostriedkov získaných zo štátneho rozpočtu vrátane vyplácania platov duchovných, ktorí sú s cirkvou v
pracovnoprávnomvzťahupodľaZákonníkapráce,niejecirkevautonómnaanezávislá.Cirkevjepovinná
dodržiavať celý právny poriadok a právne predpisy cirkvi nemôžu byť v rozpore s právnym poriadkom
štátu a ani v rozpore so Zákonníkom práce. Ústava Slovenskej republiky a Zmluva medzi Slovenskou

republikou a registrovanými cirkvami zabezpečuje a uznáva práva a slobody registrovaných cirkví, ale
ich vykonávanie musí byť v súlade s právnym poriadkom.

11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne
vyhlásil v zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP.

12. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov

(§ 387 ods. 1 a 2 CSP).

13. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a k jednotlivým odvolacím námietkam
odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že s poukazom na žalobcom uplatnený nárok
na doplatenie mzdy bolo predmetom sporu právne posúdenie, či je možné vo vzťahu k žalobcovi ako

zamestnancovi žalovanej aplikovať § 120 ods. 4 Zákonníka práce, ktorý stanovuje stupne náročnosti
práce,pričomsúdprvejinštanciedospelkzáveru,žežalovanásiprijatímvlastnýchvnútornýchpredpisov
zvolila v súlade s § 3 ods. 3 Zákonníka práce postup odmeňovania odlišný od § 120 ods. 4 Zákonníka
práce, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožnil.

14. Nezávislosť cirkví a náboženských spoločností od štátu najmä pri ustanovovaní svojich duchovných
zakotvuje článok 24 Ústavy Slovenskej republiky v odseku 3; podľa odseku 4 predmetného článku
podmienky výkonu práv podľa odsekov 1 až 3 tohto článku možno obmedziť iba zákonom, ak ide o
opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti
alebo práv a slobôd iných; takýmto zákonom je i zákon č. 308/1991 Zb. Podľa § 5 ods. 2 citovaného

zákona si cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti, najmä ustanovujú svoje orgány,
ustanovujú svojich duchovných a zriaďujú rehoľné a iné inštitúcie. K nezávislému postaveniu cirkví patrí
aj ich právo hospodáriť samostatne podľa vlastných rozpočtov, ktoré si samostatne schvaľujú spravidla
na obdobie kalendárneho roka. Oprávnenie spravovať sa vnútornými predpismi cirkvi je výslovne
zakotvené v § 7 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb., podľa ktorého osoby vykonávajúce duchovenskú činnosť

tútovykonávajúzpovereniacirkvíanáboženskýchspoločnostípodľavnútornýchpredpisovavšeobecne
záväzných predpisov.15. Z ustanovenia § 3 ods. 3 Zákonníka práce vyplýva, že ustanovenia Zákonníka práce je
možné aplikovať na zamestnancov cirkví a náboženských spoločností, ktorí vykonávajú duchovenskú
činnosť len vtedy, ak zmluva uzatvorená medzi Slovenskou republikou a cirkvami a náboženskými

spoločnosťami alebo vnútorné predpisy cirkví a náboženských spoločností neustanovujú inak.
Ide o subsidiárnu pôsobnosť Zákonníka práce na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov cirkví a
náboženských spoločností, a to len v prípade, ak špeciálna (osobitná) úprava zakotvená v zmluve alebo
vnútornépredpisycirkvíneustanovujúúpravuodlišnú.Pracovnoprávnepostavenietejtoširokejkategórie
osôb v duchovenskej službe, osobitne kňazov registrovaných cirkví a náboženských spoločností patrí

teda len pod subsidiárnu pôsobnosť Zákonníka práce.

16. Odvolací súd samozrejme nespochybňuje, že cirkev je povinná zachovávať pri všetkých svojich
činnostiach celý právny poriadok Slovenskej republiky (ako to vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. III. ÚS 64/00, zo dňa 31. januára 2001, na ktorý odkazoval žalobca), to však
so zreteľom na § 3 ods. 3 Zákonníka práce neznamená, že sa má uplatňovať Zákonník práce v celom

svojom rozsahu, keď samotný Zákonník práce svoju pôsobnosť vo vzťahu ku zamestnancom cirkví
obmedzuje, resp. priamo vylučuje, pokiaľ existuje v rámci cirkvi osobitná úprava. Nejde teda o porušenie
povinnosti cirkvi či inej náboženskej spoločnosti zachovávať právny poriadok Slovenskej republiky, ak vo
vzťahu k zamestnancom uplatňuje zmluvu medzi Slovenskou republikou a registrovanou cirkvou a/alebo
svoje vnútorné predpisy, a nie všetky ustanovenia Zákonník práce. Ak by súd pripustil takýto výklad,

poprel by tým účel a zmysel subsidiárnej pôsobnosti Zákonníka práce.

17. Žalovaná má vo svojom vnútornom predpise (zásadách ECAV č. 1/2020) odmeňovanie osobitne
upravené. Tieto zásady jasne definujú kategorizáciu duchovných zamestnancov cirkvi na K. - R., B., R. -
S.Ý. N., M. N., V. - B., N. - P., F. R. (z radov duchovných), Tajomník DBÚ (z radov duchovných), Tajomník

GBU (z radov duchovných), Riaditeľ GBÚ (z radov duchovných), Duchovný správca a G - Dištriktuálny
biskup, generálny biskup, pričom v rámci tabuľky platov duchovných stanovuje aj konkrétne výšky ich
platu,atojednakprávepodľazaradeniaduchovnéhouvedenéhovyššie(postavenieazaradenievyplýva
aj z čl. 41 a nasl. Cirkevného ústavného zákona č. 1/1993) a taktiež podľa počtu rokov započítateľnej
doby vykonávania duchovenskej činnosti. Z vnútorného predpisu žalovanej - zásad ECAV č. 1/2020 k

odmeňovaniu duchovných v zmysle zákona č. 370/2019 Z.z., vyplýva, že žalovaná pri stanovení výšky
platov duchovných (rovnako i žalobcu) vychádzala z § 119 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého mzda
nesmie byť nižšia ako minimálna mzda podľa osobitného predpisu, čo v konaní ani žalobca nesporoval,
zohľadniac funkciu žalobcu a započítateľnú dobu.

18. Z vyššie uvedenej tabuľky je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, akým spôsobom prebieha
odmeňovanie duchovných zamestnancov žalovanej (funkcia duchovného a počet rokov praxe) a takýto
spôsobodmeňovaniaužalovanejjeodôvodnenýaplnezohľadňuješpecifickosťpovolania,ktorýmvýkon
povolania duchovného nepochybne je.

19. Pri posudzovaní postavenia žalobcu je tak s poukazom na právnu úpravu prioritne nutné vychádzať
z osobitnej úpravy určenej si vo vnútornom predpise samotnou cirkvou a napĺňať pojem nezávislosti
cirkví pri úprave svojich vnútorných záležitostí. Keďže má žalovaná odmeňovanie svojich duchovných
zamestnancov resp. stanovenie výšky odmeny duchovných zamestnancov aj s jasnou kategorizáciou
zamestnancov podľa špecifických duchovných činností, ktoré u žalovanej vykonávajú, upravené vo

vnútornom predpise - zásadách ECAV č. 1/2020, ide o osobitnú úpravu odmeňovania, a preto s
poukazom na § 3 ods. 3 Zákonníka v danom prípade nemožno aplikovať § 120 ods. 4 Zákonníka
práce. Pokiaľ teda žalobca v odvolaní namietal, že žalovaná od 1.1.2020 nepostupovala v postavení
zamestnávateľa v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce, keď výšku mzdy duchovných stanovila
vnútorným predpisom a neriadila sa Zákonníkom práce, jeho odvolacej argumentácii nemožno priznať

úspech.

20. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj argumentáciu žalobcu ohľadom zmeny financovania
cirkvi, ku ktorej došlo zákonom č. 370/2019 Z.z. s tým, že tento zákon podľa názoru žalobcu počíta s
určovaním platov duchovných v súlade so Zákonníkom práce, keďže štát na platy duchovných prispieva.

21. Z dôvodovej správy k zákonu č. 370/2019 Z.z., ktorú možno chápať ako jeden zo zdrojov
výkladu právneho predpisu (bez právnej záväznosti), vyplýva, že príspevok je koncipovaný ako jeden z
prostriedkov, ktorými štát napomáha činnosti cirkví a s ktorým cirkvi samostatne hospodária; doterajšiakoncepcia, ktorá určovala výšku mzdy duchovného z prostriedkov štátneho rozpočtu formou mzdovej
tabuľky určenej nariadením vlády, sa ruší. Výšku mzdy duchovných budú určovať cirkvi v súlade s
príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce, pričom sa navrhuje, aby mal štát, obdobne ako podľa

súčasnej zákonnej úpravy, právo vykonávať kontrolu hospodárenia s príspevkom podľa osobitných
predpisov. Návrh zákona tiež predpokladá, že príspevok štátu a prípadná iná podpora zo strany
štátu (napr. vo forme účelových dotácií alebo daňových úľav) bude iba jedným zo zdrojov podpory a
financovania činností cirkví, pričom zdrojmi finančného zabezpečenia budú predovšetkým vlastné zdroje
financovania ako príspevky členov cirkví, dary od domácich a zahraničných fyzických a právnických

osôb, výnosy z vlastného majetku, výnosy z vlastnej činnosti, výnosy z verejných zbierok a pod., čím sa
docieli vyššia miera nezávislého postavenia a pôsobenia cirkví v Slovenskej republike.

22.Zozákonač.370/2019Z.z.aajzosamotnejdôvodovejsprávyknemutedavyplýva,žesazachováva
a precizuje nezávislé postavenie cirkví a náboženských spoločností v Slovenskej republike tak, ako to aj
vyplýva z Ústavy Slovenskej republiky, pričom žalovaná ako registrovaná cirkev vykonáva svoju činnosť

nezávisle od štátu a v rámci toho si aj spravuje svoje vnútorné veci. Prijatím zákona č. 370/2019 Z.z.
(účinného od 1.1.2020) bola zachovaná kontinuita v nezávislom postavení cirkví; na ich postavení sa tak
nič nezmenilo, zmenil sa len spôsob financovania, ktorý ešte viac rešpektuje nezávislé pôsobenie cirkví
a nepochybne prenecháva zásady odmeňovania aj naďalej v ich kompetencii. Z osobitne vymedzeného
postavenia cirkví a ich oprávnenia vydávať vlastné predpisy je zrejmé, že určujú aj odmeňovanie svojich

duchovných, pričom jediným limitom je výška minimálnej mzdy, ako správne uvádzala aj žalovaná;
uvedené vyplýva aj z osobitnej povahy povolania duchovného oproti iným („svetským“) zamestnancom.

23. Pôvodná úprava v zákone č. 218/1949 Zb. ako aj súčasne platný zákon č. 370/2019 Z.z. neupravujú
výšku mzdy duchovných predstaviteľov cirkví, ale upravujú iba spôsob a rozsah príspevkov štátu

na mzdy duchovných. Žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie správne namietala, že podľa
pôvodnej úpravy bola z prostriedkov štátneho rozpočtu stanovená v zmysle tabuľky konkrétna suma,
ktorou cirkvám prispieval štát; mzdová tabuľka teda nemusela predstavovať výšku platu duchovného.
Podstatou prijatia zákona č. 370/2019 Z.z. nie je zmena spôsobu určovania výšky mzdy duchovným
podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce, ale len zmena spôsobu prispievania štátu cirkvám spočívajúca v

tom, že v súčasnosti prispeje štát cirkvi raz ročne sumou stanovenou podľa počtu veriacich, a nie na plat
duchovného konkrétnou výškou podľa počtu duchovných; spôsob stanovenia výšky mzdy duchovných
ostal nezmenený. Výška mzdy duchovných by sa stanovovala priamo Zákonníkom práce len vtedy, ak
by žalovaná nemala osobitnú úpravu; pokiaľ však cirkev svoj vnútorný predpis, ktorý dodržiava výšku
minimálnej mzdy, môže sa riadiť týmto vnútorným predpisom, a nie Zákonníkom práce.

24. Pokiaľ žalobca v odvolaní uviedol, že suma finančných prostriedkov poskytovaných zo štátneho
rozpočtu cirkvám bude každoročne navyšovaná v stanovenom pomere o mieru inflácie a valorizácie,
z čoho vyvodzoval, že cirkev nie je pri určovaní platov nezávislá, odvolací súd sa s uvedeným
nestotožnil. Podľa § 6 ods. 1 veta druhá zákona č. 370/2019 Z.z. príspevok štátu poskytovaný

cirkvám je určený na podporu financovania činnosti cirkvi, na bohoslužobné aktivity, výchovné aktivity,
kultúrne aktivity a charitatívne aktivity cirkvi, na náklady cirkvi súvisiace s výkonom jej činnosti v
postavení zamestnávateľa a na prevádzkové náklady cirkvi, a teda nie je výlučne určený len na platy
zamestnancov cirkvi. Rešpektujúc nezávislosť cirkví a plnenie ich úloh sa preto štát zaviazal tento
príspevok poskytovaný cirkvám každoročne zvýšiť pri zohľadnení jednou pätinou o mieru medziročnej

inflácie a štyrmi pätinami miery navýšenia základne stupnice platových taríf (§ 4 ods. 1 zákona č.
370/2019 Z.z.). Tento príspevok štátu a prípadná iná podpora zo strany štátu (napr. vo forme účelových
dotácií alebo daňových úľav) je však iba jedným zo zdrojov podpory a financovania činností cirkví, s
tým, že zdrojmi finančného zabezpečenia budú predovšetkým vlastné zdroje financovania ako príspevky
členov cirkví, dary od domácich a zahraničných fyzických a právnických osôb, výnosy z vlastného

majetku, výnosy z vlastnej činnosti, výnosy z verejných zbierok a pod., čím sa má docieliť práve vyššia
miera nezávislého postavenia a pôsobenia cirkví v Slovenskej republike. Vychádzajúc z citovaných
ustanovenínemožnotakprisvedčiťaniodvolacejargumentáciižalobcu,ženavyšovaniepríspevkovštátu
o mieru valorizácie je potrebné vykladať tak, že cirkev si nemôže vnútorným predpisom určovať platy
duchovných zamestnancov.

25. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že obsah odvolania žalobcu nebol spôsobilý
spochybniť správnosť záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňomuvedených, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP
v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní
úspech, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že jej
v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).