Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 27, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/37/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7619201355
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7619201355.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek

JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.X.XXXX,
trvale bytom: C. XX, D., 2. E. F., nar. X.X.XXXX, trvale bytom: C. XX, D. a 3. A. G., nar. X.X.XXXX, trvale
bytom: C. XX, D., právne zastúpených URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska
kancelária, Havlíčková 16, Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovaným: 1. E. E. E., nar. X.XX.XXXX,
bytom E. XXXX/X, H., podnikajúca pod IČO: 35 556 242 s miestom podnikania Slovenská 50, Gelnica,
právne zastúpená h&h PARTNERS, advokátska kancelária s.r.o., Mäsiarska 6, Košice, IČO: 44 323
760 a 2. Nemocnica Krompachy spol. s.r.o., Banícka štvrť 1, Krompachy, IČO: 36 182 672, právne

zastúpená splnomocneným zástupcom JUDr. Denisom Lulkom, trvale bytom I. -J., K. E. XXX/XX, o
náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov a žalovanej v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu
Spišská Nová Ves zo dňa 5. októbra 2022 č.k. 16C/6/2019 - 799 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom označeným
v záhlaví zamietol žalobu (výrok I.), nepriznal žalovanej v 1. rade nárok na náhradu trov konania voči

žalobkyniam (výrok II.), nepriznal žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania voči žalobkyniam
(výrok III.) a nepriznal Slovenskej republike nárok na náhradu trov konania spočívajúcich v trovách štátu
voči žalobkyniam.

2. Súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobkyne domáhali, aby súd medzitýmnym rozsudkom určil,
že nárok každej zo žalobkýň voči každému zo žalovaných titulom náhrady nemajetkovej ujmy (čo
do právneho základu) je daný, a zároveň zaviazal každého zo žalovaných v prospech každej zo

žalobkýň povinnosťou na náhradu trov konania v rozsahu 100 % k rukám právneho zástupcu, resp.
aby samotným (konečným) rozsudkom zaviazal titulom náhrady nemajetkovej ujmy žalovanú v 1. rade
zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 40.000 eur a žalobkyniam v 2. a 3. rade a to každej z nich zvlášť
sumu po 30.000 eur a zároveň zaviazal žalovanú v 1. rade povinnosťou zaslať súčasne každej z
vyššie uvedených žalobkýň formou doporučenej listovej zásielky adresovanej na adresu trvalého pobytu
každej z nich písomné ospravedlnenie, ktoré bude podpísané priamo žalovanou v 1. rade font písma:
Times New Roman, veľkosť písma: 12, v znení: „Ako pozostalému a blízkemu rodinnému príbuznému

nebohého E. B., nar. dňa 13.09.1954, naposledy bytom: C. XXX, D., L. J., zomrelom dňa 03.03.2016
sa Vám touto formou hlboko ospravedlňujeme, že v dôsledku nášho konania spôsobom non lege artis
a v priamej príčinnej súvislosti s týmto konaním došlo k úmrtiu Nebohého, čím zároveň došlo aj do
zásahu do Vašich osobnostných práv. Je nám veľmi ľúto, že sme sa dopustili takéhoto zásahu doVašich práv a akceptujeme, že ani forma takéhoto písomného ospravedlnenia nie je a nikdy nebude
postačujúca pre nápravu následkov tohto nezákonného zásahu, a preto prosím prijmite naše hlboké
ospravedlnenie.“, ďalej zaviazal titulom náhrady nemajetkovej ujmy žalovanú v 2. rade zaplatiť žalobkyni

v 1. rade sumu 60.000 eur a žalobkyniam v 2. a 3. rade a to každej z nich zvlášť sumu po 45.000
eur a zároveň zaviazal žalovanú v 2. rade povinnosťou zaslať súčasne každej z vyššie uvedených
žalobkýň formou doporučenej listovej zásielky adresovanej na adresu trvalého pobytu každej z nich
písomné ospravedlnenie, ktoré bude podpísané priamo žalovanou v 1. rade font písma: Times New
Roman, veľkosť písma: 12, v znení: „Ako pozostalému a blízkemu rodinnému príbuznému nebohého E.

B., nar. dňa 13.09.1954, naposledy bytom: C. XXX, D., L. J., zomrelom dňa 03.03.2016 sa Vám touto
formou hlboko ospravedlňujeme, že v dôsledku nášho konania spôsobom non lege artis a v priamej
príčinnej súvislosti s týmto konaním došlo k úmrtiu Nebohého, čím zároveň došlo aj do zásahu do
Vašich osobnostných práv. Je nám veľmi ľúto, že sme sa dopustili takéhoto zásahu do Vašich práv a
akceptujeme, že ani forma takéhoto písomného ospravedlnenia nie je a nikdy nebude postačujúca pre
nápravu následkov tohto nezákonného zásahu, a preto prosím prijmite naše hlboké ospravedlnenie.“,

to všetko do troch dní od právoplatnosti uvedeného konečného rozsudku, a zároveň zaviazal každého
zo žalovaných v prospech každej zo žalobkýň povinnosťou na náhradu trov konania v rozsahu 100 % k
rukám právneho zástupcu, odôvodnenej žalobkyňami tvrdením, že:

2.1. žalobou si uplatňujú zákonné nároky vyplývajúce z ich práva na súkromie a v rámci neho práva

na rozvoj rodinných väzieb v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka voči žalovaným, ktorí sú ako
poskytovatelia zdravotnej starostlivosti v zmysle § 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti
pasívne vecne legitimovanými subjektmi v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti
na § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 11 a § 13 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka,
a to ako priami pozostalí po neb. E. B., nar. XX.X.XXXX, ktorý skonal dňa 3.3.2016 počas hospitalizácie

v Nemocnici Krompachy, s.r.o. (ďalej len „Nebohý“), pričom ako prvotná príčina v Liste o prehliadke
mŕtveho zo dňa 3.3.2016 sa uvádza zastavenie srdca, bližšie neurčené, ako choroba, ktorá priamo
privodila smrť Nebohého sa uvádza Hepatocelulárny karcinóm, ktorý bol v príčinnej súvislosti s postupne
rozvíjajúcou sa trombózou portálnej žily, ktorá poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti nebola zistená,
keďže hodnotenie vykonaných nálezov nebolo vykonané zo strany žalovaných správne, Nebohému

nebola zdravotná starostlivosť poskytovaná štandardným spôsobom, v dostatočnom rozsahu a správne,
lebo u Nebohého boli prítomné zjavné príznaky pečeňového zlyhávania, a preto Nebohý ako pacient
nemal byť v domácej starostlivosti, ale mal byť hospitalizovaný, a u Nebohého nebola pri vykonaní
vyšetrení USG či CT správne vyhodnotená závažnosť aktuálneho zdravotného stavu, čo v ďalšom
období malo vplyv na neskoré indikovanie nádorového procesu,

2.2. nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť spočíva v nesprávnom interpretovaní, resp. v
nesprávnom posúdení nálezu CT brucha zo dňa 17.6.2015, kedy sa Nebohý dostavil k žalovanej v 2.
rade za účelom vykonania CT vyšetrenia pečene, a hoci zo záveru vykonaného CT vyšetrenia pečene
je zrejmé, že Nebohý už v tom čase mal stukovatenú pečeň (steatóza), pri interpretovaní vykonaného

nálezu CT v rozpore so zásadou de lege artis zdravotnícky personál žalovanej v 2. rade nepopísal
priechodnosť portálneho systému, ktorý bol pri CT trombotizovaný čiastočne (čiastočná trombóza
portálnej žily) a tým zabezpečiť možnú včasnú diagnostiku a liečbu Nebohého,

2.3. žalovaná v 1. rade: 2.3a./ porušila povinnosť dôkladne zodpovedať príčinu zvýšených hodnôt dňa

28.9.2015, kedy Nebohý navštívil ambulanciu žalovanej v 1. rade, kde mu opätovne bolo vykonané
kontrolné USG vyšetrenie brucha, pri ktorom bolo ložisko v pravom laloku mierne zväčšené a portálna
žila bola mierne rozšírená s prítomným prietokom krvi, kedy v lekárskej správe z uvedeného dňa sa
uvádza hodnota GMT 10,31, pričom v norme sú hodnoty 0,13 - 1,02, a preto žalovaná v 1. rade už v
tomto čase mohla a mala odporučiť Nebohému vyšetrenie pečene magnetickou rezonanciou, 2.3b./ dňa

22.10.2015, kedy Nebohému pri návšteve ambulancie žalovanej v 1. rade bolo vykonané endoskopické
vyšetrenie žalúdka a boli popísané drobné povrchové vredy a prekrvácané ložiská v dolnej časti žalúdka,
výsledky laboratórnych vyšetrení opätovne ukázali vyššie hodnoty pečeňových testov a opätovne bolo
vykonané USG vyšetrenie, hoci sa zároveň u Nebohého začali objavovať aj pažerákové varixy, žalovaná
v 1. rade odporučila Nebohému vyšetrenie pečene magnetickou rezonanciou, ale neoboznámila a

nepoučila Nebohého o tom, čo vlastne pažerákové varixy znamenajú, a ako je potrebné pri tomto náleze
postupovať, 2.3c./ v dňoch 9.11.2015 a 18.11.2015 pri návšteve Nebohého v ambulancii žalovanej v
1. rade, s ohľadom na klinické nálezy by pri vynaložení všetkých odborných teoretických a praktickýchpoznatkov mohla vedieť rozpoznať, že Nebohým uvádzané ťažkosti vykazujú príznaky vážnej choroby,
a opätovne len zopakovala už niekoľkokrát realizované vyšetrenia,

2.4. dňa 3.12.2015 Nebohý v Nemocnici v Košiciach absolvoval vyšetrenie magnetickou rezonanciou,
v ktorej záveroch už bola zistená u Nebohého úplná trombóza portálnej žily, pričom nález uvádzal
aj zhrubnutie stien žlčovodov, žlčovody mierne rozšírené, a preto ak by vyšetrenie magnetickou
rezonanciou bolo vykonané včas, resp. skôr, nemuselo dôjsť k úplnému upchatiu portálnej žily
Nebohého,

2.5. dňa 8.12.2015 navštívil Nebohý zdravotné pracovisko žalovanej v 2. rade, kde mu bolo vykonané
ďalšieCTvyšetreniehrudníkaabrucha,pričomakpracovnícižalovanejv2.radenazákladevykonaného
vyšetrenia ako záver stanovili hepatomegália (zväčšenie pečene) a steatóza pečene, nepostupovali
v súlade so zásadou de lege artis, lebo nesprávne interpretovali nález CT brucha, keď „nepostrehli“,
že Nebohý už preukázateľne trpel kompletnou trombózou portálnej žily, a preto pracovníci žalovanej v

2. rade nemohli zvoliť správnu taktiku liečby, nakoľko nesprávne z medicínskeho hľadiska vyhodnotili
nález CT brucha, lebo ošetrujúci lekár/lekárka žalovanej v 2. rade nedala do súvislosti typické
známky trombózy portálnej žily spolu s CT nálezom, a teda zdravotná starostlivosť Nebohému nebola
zdravotníckym zariadením žalovanej v 2. rade poskytnutá správne,

2.6. žalovaní pochybili v tom, že neskoro indikovali potrebné vyšetrenia Nebohého, a to magnetickú
rezonanciu pečene,

2.7. dôsledkom protiprávneho konania žalovaných došlo k smrti Nebohého a tým k protiprávnemu
zásahu do osobnostných práv žalobkýň, nakoľko Nebohý bol manželom žalobkyne v 1. rade, otcom

žalobkýň v 2. a 3. rade, ku ktorého smrti došlo v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti
žalovanými, ktorí nesprávne vyhodnotili klinické nálezy Nebohého, keď nezistili postupne rozvíjajúcu sa
trombózu portálnej žily, čím nebola zabezpečená včasná a účinná liečba Nebohého,

2.8.žalobkynesmrťNebohého,pociťujúakovlastnú,keďžeNebohýbolichnajbližšímčlovekom,ktorého

úmrtieichhlbokoaťažkozasiahloabudedokoncaichživotatrvaloutraumou,atosohľadomnapôvodcu
zásahu, ktorým je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti a miesto, kam pacienti (v tomto prípade Nebohý)
prichádzajú s dôverou, že im bude poskytnutá adekvátna a správna lekárska starostlivosť, že lekári a
ďalší zdravotnícky personál sú dostatočne kvalifikovaní a ich prístup k pacientom je nielen profesionálny,
ale i hlboko ľudský a najmä, že zdravotná starostlivosť im bude poskytnutá v súlade s princípom lege

artis medicinae a lekárskou etikou.

3. Po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil podľa § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3, § 15 Občianskeho
zákonníka, § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s
poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len ako zák.

č. 576/2004 Z.z.“).

4. Odkazom na bod 15 odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/140/2019 zo
dňa 27.5.2020, zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 2/2022 - Rozhodnutia
vo veciach občianskoprávnych pod č. 22, prvoinštančný súd konštatujúc, že záver, či zdravotnícke

zariadenie postupovalo alebo nepostupovalo de lege artis medicinae, je záverom právnym, a preto
spadá do kompetencie nezávislého súdu, uzavrel, že:

4.1. žalovaná v 1. rade nekonala non lege artis medicinae pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
Nebohému, na strane žalovanej v 1. rade nebolo preukázané protiprávne konanie ako jeden z

predpokladov pre objektívnu zodpovednosť za vznik neoprávneného zásahu do osobnostných práv
žalobkýň, pričom ako k tomuto záveru dospel, súd odôvodnil v bodoch 110 až 125 preskúmavaného
rozsudku, a tiež zistením, že prvotne síce žalovanej v 1. rade bolo prípisom Úradu pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou zo dňa 13.12.2016 č. 36352/2016/802, 103215/2016 vytýkané pochybenie,
že USG vyšetrenia v jej gastroenterologickej ambulancii dňa 22.10.2015 a dňa 9.11.2015 neboli

u Nebohého vyhodnotené správne, pretože nebola správne vyhodnotená priechodnosť portálneho
systému a nebola u neho zistená postupne sa rozvíjajúca trombóza portálnej žily, a teda že síce
bol správny manažment nebohého v rámci diferenciácie ochorenia v rozsahu gastroenterologickej
zdravotnej starostlivosti vykonanej žalovanou v 1. rade, avšak hodnotenie USG nálezov vykonaných užalovanej v 1. rade nebolo správne, lebo nebola zistená postupná trombotizácia portálneho systému,
avšak v rámci neskôr prebiehajúceho správneho konania Úrad rozhodnutím zo dňa 25.5.2017 č. ZS
804/00004/2017 zastavil konanie so záverom, že sa jednoznačne nepreukázalo nesprávne poskytnutie

zdravotnej starostlivosti Nebohému, ku ktorému dospel na základe dvoch odborných posudkov, ktoré
boli v protiklade s posudkom E. E., Csc., z ktorého sa najprv vychádzal, čo vyplynulo aj zo svedeckej
výpovede člena skupiny dohľadu vykonávajúcej dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Nebohého JUDr.
Kamila Levaya,

4.2. lekármi žalovanej v 2. rade vykonané hodnotenie CT snímok nálezu brucha, realizované v dňoch
17.6.2015 a 8.12.2015, nebolo vyhodnotené správne, lebo nebola správne interpretovaná priechodnosť
portálneho systému, ktorý bol pri CT vyšetrení dňa 17.6.2015 trombotizovaný čiastočne a pri kontrolnom
CT vyšetrení dňa 8.12.2015 úplne, a teda zdravotnícky výkon žalovanej v 2. rade spočívajúci v
podaní nesprávneho popisu týchto CT snímok je potrebné kvalifikovať ako konanie non lege artis
medicinae, čo konštatoval aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vo svojom prípise č.

36352/2016/802, 103215/2016 zo dňa 13.12.2016, znalecká organizácia forensic.sk v znaleckom
posudku číslo 99018/2019 zo dňa 9.3.2019 a znalkyňa MUDr. Tatiana Vološinová v znaleckom posudku
č. 01/2022 zo dňa 7.1.2022 v znení jeho písomného doplnenia zo dňa 15.6.2022.

5. Vychádzajúc z premisy, že aj k vzniku občianskoprávnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do

osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady, ktorými sú: 1/ existencia zásahu,
ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu a ktorý spočíva v porušení alebo v ohrození
osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, 2/ musí ísť o zásah neoprávnený, teda musí ísť
o porušenie právnej povinnosti resp. protiprávny úkon spočívajúci v konaní tretej osoby zodpovednej za
narušenie osobnostných práv žalobkýň a 3/ musí byť daná príčinná súvislosť medzi oboma uvedenými

predpokladmi, teda medzi ujmou a protiprávnym konaním, následne súd prvej inštancie posudzoval
otázku príčinnej súvislosti.

5.1. Vychádzal pritom zo záverov znaleckého posudku znaleckého ústavu číslo 99018/2019 zo
dňa 9.3.2019, že: (a) Nebohý bol pacientom s viacerými vážnymi pridruženými ochoreniami -

bol po štvornásobnom srdcovom by-passe, liečil sa na arteriálnu hypertenziu, ICHS, cukrovku s
neuropatickými komplikáciami, chronickú obštrukčnú chorobu pľúc, prekonal flebotrombózy dolných
končatín a mal viacetážové degeneratívne postihnutie stavcov a medzistavcových platničiek chrbtice,
(b) bezprostrednou príčinou smrti Nebohého bol hepatocelulárny karcinóm (zhubný nádor pečene), ktorý
bol pravdepodobnejšie prvotnou príčinou jeho smrti, (c) napriek konštatovaniu postupov non lege artis

zo strany vyhodnotenia CT vyšetrení brucha u nebohého, ktoré vykonala žalovaná v 2. rade svojimi
lekármi,nemožnopotvrdiť,žebydôsledkomprávetýchtopochybeníbolasmrťmenovaného,(d)malígne
ochorenie - hepatocelulárny karcinóm (ďalej aj ako „HCC“), ktorý sa u menovaného vyvinul patrí k
agresívnym zhubným nádorom, pričom až 80 % týchto nádorov sa diagnostikuje v neskorom štádiu, (e)
u Nebohého boli v rámci zobrazovacích vyšetrení (USG a CT) v období od júna do decembra roku 2015

zistené nešpecifické nálezy, čo nie je pri diagnostike HCC výnimočné, nakoľko sa toto ochorenie môže
šíriť difúzne bez zaznamenania konkrétne zistiteľného útvaru v pečeni, (f) možnosť diagnostikovania
HCC bola limitovaná aj pre prítomnosť trombózy vena portae, a teda obraz HCC v zobrazovacích
vyšetreniach bol týmto chorobným stavom netypický.

5.2. Konštatoval, že tento záver znaleckého posudku znaleckého ústavu číslo 99018/2019 zo dňa
9.3.2019 nevyvracia ani odborné stanovisko E. M. E., N. zo dňa 23.8.2016, ktorý uviedol, že diagnostika
hepatocelulárneho karcinómu a cholangiokarcinómu je veľmi náročná a atypický priebeh môže výrazne
skomplikovať definitívne stanovenie diagnózy, že oba typy postihnutia heparu sú pre prognózu prežitia
pacienta veľmi nepriaznivé aj u pacientov s včas určenou diagnózou, ako i že proces sa rozvíjal skôr

do difúzného charakteru postihnutia s naznačenou fokálnou zmenou pravého laloka, nie však typickou
pre ložiskový proces, ktorý by zodpovedal typickému uzlovitému hepatocelulárnemu Ca a práve tieto
diagnostické rozpaky zrejme oddialili definitívne stanovenie diagnózy.

5.3. Vzal zreteľ i na závery znaleckého ústavu v znaleckom posudku číslo 99018/2019, v ktorom ústav

analyzoval aj teoretickú úvahu: (a) ak by aj prvotné CT vyšetrenie u Nebohého zo dňa 17.6.2015 bolo
popísané správne v zmysle prítomnosti vnútropečeňových trombóz vena portae a bolo by indikované
vykonanie MR vyšetrenia pečene skôr - napr. v priebehu mesiaca jún či júl roku 2015, nemožno
vôbec potvrdiť, že by dané MR vyšetrenie preukázalo taký ložiskový proces, ktorého dignitu by bolomožné zistiť histologickým vyšetrením, (b) keby došlo k stanoveniu diagnózy HCC z biopsie pečene
na základe daného nálezu v zobrazovacích vyšetreniach u Nebohého v období júna či júla roku 2015,
nemožno taktiež potvrdiť, že by sa týmto zabránilo smrti menovaného, nakoľko by v rámci liečby HCC

nebola indikovaná transplantácia pečene (ako snáď jediná radikálna liečba HCC s dobrou prognózou)
vzhľadom na jeho závažné pridružené ochorenia, a to ako korešpondujúce s vyjadrením G. E. G. B.,
G., hlavného odborníka MZ SR pre hepatológiu, obsiahnutého v jeho písomnom odbornom vyjadrení,
následne doplnenom v rámci jeho výsluchu ako svedka, ktorý uviedol, že všetci pacienti, ktorí majú
trombózu portálnej žily, čo bol aj prípad Nebohého, majú extra pečenové šírenie nádoru a sú minimálne

v 3. štádiu, t.j. štádiu „C“ podľa BCLC klasifikácie, čo znamená, že aj keby žalovaná v 1. rade našla
pri prvom USG vyšetrení brucha trombózu portálnej žily, ochorenie by u Nebohého bolo v prinajlepšom
štádiu „C“ BCLC klasifikácie, a ak dňa 17.6.2015 bola u Nebohého zaznamenaná parciálna trombóza
ľavej vetvy vena porte, možno konštatovať, že ochorenie Nebohého bolo nevyliečiteľné a minimálne v
treťom štádiu t.j. štádiu „C“ podľa BCLC klasifikácie.

5.4. Súd vychádzal aj z písomného stanoviska Prof. MUDr. Petra Jarčušku, PhD., ktoré následne
zopakoval aj vo svojej svedeckej výpovedi, že: (a) pre staging hepatocelulárneho karcinómu je
používanáBCLCklasifikácia,ktorámá4štádia,pričomlenv1.štádiu,t.j.v štádiu„0“alebovštádiu„A“je
možná transplantácia pečene, prípadne rádiofrekvenčná ablácia, v 2. štádiu až 4. štádiu je už ochorenie
nevyliečiteľné a liečebnou modalitou v 2. a 3. štádiu možno u vybraných pacientov iba predĺžiť život, kedy

v štádiu „B“ BCLC klasifikácie možno vykonať transartériovú chemoembolizáciu, a v štádiu „C“ BCLC
klasifikácie je možná paliatívna liečba chemoterapiou, pričom liekom voľby je sorafenib, (b) priemerné
predĺženie prežívania pri použití sorafenibu podľa štúdie SHARP je 2,8 mesiaca, (c) v štádiu „D“ BCLC
klasifikácie je možná iba suportívna liečba a priemerné prežívanie je iba 3 mesiace, a ktorý konštatoval,
že transplantáciu pečene ani chirurgický výkon by nebolo možné vykonať a nasadenie chemoterapie by

bolo limitované polymorbiditou pacienta, pričom nasadenie chemoterapie u polymorbídneho pacienta,
akým Nebohý nepochybne bol, je vždy vysoko problematické, a ktorý uviedol, že klinický nález v
januári 2016 svedčí pre hepatocelulárny karcinóm štádiu „D“ BCLC klasifikácie, a v tomto štádiu nie je
doporučovaná žiadna špecifická liečba.

5.5. Ako opodstatnenú súd prvej inštancie vyhodnotil obranu žalovanej v 2. rade založenú na tvrdení,
že napriek existencii MR vyšetrenia z 3.12.2015 a opakovaným hospitalizáciám Nebohého na I. internej
klinike Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice k potvrdeniu prítomnosti zhubného nádorového
ochorenia u Nebohého došlo až vo februári 2016 napriek tomu, že Nebohý strávil na pracovisku
univerzitnej nemocnice dokopy 24 dní v rámci hospitalizácie ako najintenzívnejšej formy poskytovania

zdravotnej starostlivosti, čo rovnako podľa súdu svedčí o tom, že tento karcinóm mal atypický priebeh
a jeho diagnostika bola náročná.

5.6. Z uvedeného potom súd uzavrel, že v spore bola vyvrátená existencia príčinnej súvislosti medzi
konaním non lege artis medicinae žalovanej v 2. rade a smrťou O., ktorá následne mala vyúsťovať

v príslušný poškodzujúci následok u žalobkýň v podobe zásahu do ich práva na súkromný rodinný
život s Nebohým a neexistuje ani príčinná súvislosť medzi konaním žalovanej v 1. rade a vznikom
poškodzujúceho následku u žalobkýň, nakoľko konanie žalovanej v 1. rade pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti Nebohému súd nevyhodnotil ako konanie non lege artis medicinae. Dodal, že ak znalecký
posudok číslo 99018/2019, ako aj stanovisko Prof. MUDr. Petra Jarčušku, PhD. konštatovali, že Nebohý

už pri vyšetrení dňa 17.6.2015 sa nachádzal minimálne v treťom štádiu t.j. štádiu „C“ ochorenia na
hepatocelulárny karcinóm podľa BCLC klasifikácie, u ktorého vyliečenie nie je možné, a teda úmrtie
pacienta s takouto diagnózou je neodvratné, tak vyššie uvádzané pochybenie v nesprávnom čítaní
CT snímky žalovanou v 2. rade, a prípadne neuchovanie si USG snímok žalovanou v 1. rade z ňou
vykonaných následných vyšetrení do 22.10.2015, kedy táto Nebohého opätovne poslala na ďalšie

vyšetrenie na pracovisko vyššieho stupňa (MRCP), by v žiadnom prípade by neodvrátili uvedený
následok (úmrtie Nebohého), ktorý následne mal spôsobovať zásah do osobnostných práv žalobkýň.
Vychádzajúc z definovaného poňatia tzv. teórie straty šance súd ustálil, že v danom spore nie je možné
cez túto teóriu nahradiť absenciu preukázania príčinnej súvislosti medzi nesprávnym vyhodnotením CT
snímok zo strany žalovanej v 2. rade, či prípadne neuchovaním USG snímok žalovanou v 1. rade a

ujmou žalobkýň spočívajúcou v zásahu do ich rodinného života v dôsledku smrti Nebohého.

6.Súdnevyhovelnávrhužalobkýňnapojednávaníkonanomdňa5.9.2022anevykonaldôkazvýsluchom
znalkyne E. C. P. resp. dôkaz vykonaním písomného dopytu na túto znalkyňu, lebo ho považovalza nadbytočný po overení záverov znaleckého posudku číslo 99018/2019 zo dňa 9.3.2019 v časti
týkajúcej sa oblasti rádiológie osobitným súdom ustanoveným znalcom (MUDr. Tatianou Vološinovou),
nakoľko súd sa mohol oprieť aj o jeho závery, podľa ktorých aj keby došlo k stanoveniu diagnózy

HCC u Nebohého z biopsie pečene v období júna či júla roku 2015, nebolo by to zabránilo smrti
menovaného, pretože by v rámci liečby HCC nebola indikovaná transplantácia pečene (ako snáď jediná
radikálna liečba HCC s dobrou prognózou) vzhľadom na závažné pridružené ochorenia Nebohého,
čo potvrdil vo vyjadrení aj G. E. G. B., G., hlavný odborník MZ SR pre hepatológiu, a teda tento
navrhnutý dôkaz by nezvrátil záver o tom, že v danom spore nebola preukázaná príčinná súvislosť

medzi konaním žalovaných a vznikom ujmy, ktorú uvádzali žalobcovia. Dôvodil, že žalovaná v 1. rade
z CT vyšetrenia zo dňa 17.6.2015 mala k dispozícii slovný popis, ktorý bol dostatočne výpovedný a v
ničom nenaznačoval, že by v prípade nálezu u Nebohého sa malo javiť, že ide o nález komplikovaný, či
patologický. Rovnako tak ani z jej popisov USG vyšetrení sa nedá konštatovať, že by ňou zaznamenané
nálezy sa do 22.10.2015 výraznejšie menili, čo korešponduje aj s vyjadrením E. M. E., N. v jeho
odbornom stanovisku zo dňa 23.8.2016, kedy tento uvádzal, že proces sa rozvíjal skôr do difúzného

charakteru postihnutia s naznačenou fokálnou zmenou pravého laloka, nie však typickou pre ložiskový
proces, ktorý by zodpovedal typickému uzlovitému hepatocelulárnemu Ca.

7.Nazákladeuvedenéhosúduzavrel,ženebolopreukázanénaplnenievšetkýchpredpokladovprevznik
občianskoprávnej zodpovednosti žalovaných spôsobenej zásahom do osobnostných práv žalobkýň

pre nepreukázanie existencie príčinnej súvislosti medzi ujmou, ktorá mala žalobkyniam podľa nimi
uvádzaných tvrdení vzniknúť, a protiprávnym konaním žalovanej v 2. rade, pričom v prípade žalovanej
v 1. rade nebolo preukázané ani jej protiprávne konanie, a preto súd žalobu v plnom rozsahu zamietol.

8. Výrok o trovách konania súd odôvodnil aplikáciou § 255 ods. 1 CSP a § 257 CSP a poukazom

na okolnosti sporu uzavrel, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Za tieto súd prvej inštancie
považoval zložitosť problematiky posudzovania existencie a preukazovania príčinnej súvislosti medzi
zásahom do práv žalobkýň, ktoré malo podľa nich spočívať aj v nemožnosti predĺženia života Nebohého
a tým straty nejakej doby možného žitia s Nebohým, a prípadným neskorším stanovením skutočnej
diagnózy Nebohého a fakt, že žalobkyne žalobu opierali o stanovisko Úradu pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou, pobočka Košice zo dňa 13.12.2016 č. 36352/2016/802, 103215/2016, označeného ako
„Oznámenie výsledku prešetrenia podnetu“, v ktorom v poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalovanými
konštatovanépochybeniabolikvalifikovanéakokonaniežalovanýchnonlegeartismedicinae,vpriebehu
tohto sporu vo vzťahu k žalovanej v 2. rade sa kvalifikácia nezmenila a v prípade žalovanej v 1. rade
bola vykonaným dokazovaním vyriešená až písomným doplnením znalkyne MUDr. Tatiany Vološinovej

zo dňa 15.6.2022, ozrejmujúcim, za akých okolnosti žalovaná v 1. rade nemala povinnosť uchovávať
USG snímky z vykonaných USG vyšetrení Nebohého.

9. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobkyne z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, podľa § 365
ods. 1 písm. d) CSP, t.j. z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, a to vadu arbitrárnosti, vadu zmätočnosti, tým ipso facto aj vadu nezákonnosti
rozsudku, podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t.j. z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd

prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods.
1 písm. h) CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Navrhli, aby odvolací súd zmenil rozsudok a žalobe žalobkýň vyhovel v celom rozsahu, eventuálne
žalobkyne navrhli zrušiť v celom rozsahu rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Zároveň žiadali priznať žalobkyniam voči žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 100 %.

9.1. Rozsudok označili žalobkyne za vecne nesprávny a nezákonný, ústavne non-konformný a en bloc
arbitrárny, právne svojvoľný, zmätočný, nezrozumiteľný pre neurčitosť a pre neuvedenie dôvodov, a jeho
výroky prijaté bez opory v práve a de facto a de iure právne nelegitímne. Namietli, že z vykonaného

dokazovania súd prvej inštancie vecne nesprávne ustálil skutkový stav a z takto zisteného skutkového
stavu vyvodil nesprávny právny záver, vec nesprávne právne posúdil, nevzal do úvahy jednotlivé
okolnosti daného prípadu, tieto vôbec neposúdil v zmysle zásady všetky jednotlivo a v ich vzájomnej
súvislosti. Súdu vytkli, že v odôvodnení uviedol len dôkazy, ktoré boli uskutočnené, pričom opomenulobjasniť ako tieto dôkazy aj skúmal, resp. hodnotil, ako i že súd nevykonal žalobkyňami navrhnuté
dôkazy, a tak im znemožnil účinne uplatňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich
práva na spravodlivý súdny proces. Súdu tiež vytkli, že v rozhodnutí absentuje zodpovedanie všetkých

pre prejednávanú vec zásadných otázok, čo činí z napádaného rozsudku rozhodnutie ktoré nemožno
považovať za zákonné a ústavne konformné.

9.2. Podľa názoru žalobkýň súd prvej inštancie v rozsudku nesprávne usúdil, že je nevýznamnou
skutočnosťou, že: (a) žalovaná v 1. rade konala pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti non lege artis

tým,ženeuchovávalapreposúdenietohtoprípadurelevantnéUSGsnímkyvyšetrení,ktoréunejNebohý
absolvoval v dňoch 22.7.2015, 28.9.2015, 22.10.2015 a 9.11.2015, majúc pritom za zrejmé, že uzáver
hlavného kmeňa vena portae musel byť viditeľný už pri sonografických vyšetreniach realizovaných
žalovanou v 1. rade, pričom v zdravotnej dokumentácii nebohého sú k dispozícii závery zahrnuté v
sumárnej správe a možno konštatovať, že bola sledovateľná diagnóza trombózy vena portae, keďže
sonografia je suverénnou metodikou na posúdenie prietoku portálnym systémom, (b) žalovaná v 2. rade,

resp. jej lekári, konali non lege artis medicinae pri poskytovaní zdravotníckeho výkonu spočívajúceho
v podaní nesprávneho popisu a vyhodnotenia CT snímok nálezu brucha nebohého, realizovaného v
dňoch 17.6.2015 a 8.12.2015 tým, že vykonaný CT nález brucha nevyhodnotila správne a zároveň
nesprávne interpretovala priechodnosť portálneho systému, ktorý bol pri CT vyšetrení dňa 17.6.2015
trombotizovaný čiastočne a pri kontrolnom CT vyšetrení dňa 8.12.2015 bol trombotizovaný úplne, čo

konštatoval Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vo svojom prípise č. 36352/2016/802,
103215/2016 zo dňa 13.12.2016, znalecká organizácia forensic.sk v ňou vypracovanom znaleckom
posudku číslo 99018/2019 zo dňa 9.3.2019, a aj znalkyňa MUDr. Tatiana Vološinová v rámci svojho
znaleckého posudku č. 01/2022 zo dňa 7.1.2022 v znení jeho písomného doplnenia zo dňa 15.6.2022.

9.3. V tejto súvislosti žalobkyne: (9.3a.) akcentovali konštatáciu E. M. E., N. v odbornom stanovisku
zo dňa 23.8.2016, že: (i) zväčšenie heparu a sleziny je prítomné na CT vyšetrení z 8.12.2015, (ii) je
možné, že na predchádzajúcich sonografických vyšetreniach pred dátumom 8.12.2015 nebola prítomná
splenomegália a keďže nie je dostupná obrazová dokumentácia z USG vyšetrenia, nemožno sa k
uvedenej námietke vyjadriť, (iii) námietka, že išlo o uzáver hlavného kmeňa vena portae sa nedá vyvrátiť,

ani potvrdiť vzhľadom k tomu, že suficientne bola trombóza zobrazená na MR z 3.12.2015 a na CT z
8.12.2015, keďže nie je k dispozícii obrazová dokumentácia z USG podľa tohto odborníka vychádzame
len z písomného nálezu, a (9.3.b.) znovu podčiarkli aj závery MUDr. Mištinu, CSc.: I/ v posudku zo dňa
12.5.2016, že: (a) žalovanou v 1. rade nebola správne interpretovaná priechodnosť portálneho systému,
ktorý bol parciálne trombotizovaný už pri prvom CT vyšetrení dňa 17.6.2015 so zvýraznením, resp.

kompletnou trombózou vena portae pri kontrolnom vyšetrení 8.12.2015 so zvýraznením nehomogenity
parenchýmu a jednoznačným difúznym postihnutím odvodných žlčových ciest, ktoré mali suponovať
diagnózu cholangiokarcinómu, (b) tieto zmeny sú sledovateľné v CT aj sono grafickom obraze ako
v suverénnych zobrazovacích metódach, (c) pre trombotický uzáver svedčili aj klinické prejavy s
vytvorením varixov pažeráka a portálna hypertenzia so zvýraznenou splenomegáliou u necirhotického

pacienta, (d) otázka doplňujúceho MR vyšetrenia, ktoré podľa predpokladu tohto odborníka by bolo
odhalilo skôr diagnózu postihnutia heparu s trombózou vena portae, však je irelevantná, lebo uvedené
zmeny boli sledovateľné aj na CT a sono grafických vyšetreniach, avšak neboli rozpoznané a neboli
rozpoznané ani žalovanou v 1. rade, II/ v jeho dodatočných posudkoch, že: (a) trombóza portálneho
riečiska sa postupne vyvíjala a jej rozsah môžeme hodnotiť len z obrazovej dokumentácie CT vyšetrení

zo 17.6.2015 a 8.12.2015, parciálna trombóza ľavej vetvy portálnej vény je zdokumentovaná na
CT vyšetrení zo 17.6.2015, (b) ide o postup žalovaných non lege artis pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti, lebo ani zo strany žalovanej v 1. rade, ani žalovanej v 2. rade nebol realizovaný postup
podľa odporúčania Americkej spoločnosti pre štúdium pečene (AASLD), v zmysle ktorého pri hľadaní
príčin trombózy vena portae na prvom mieste je podozrenie na cirhózu, prípadne malígne ochorenie

a vzhľadom k tomu, že sa jednalo o necirhotického pacienta, úsilie malo smerovať k rozšíreniu
diferenciálnej diagnostiky na postihnutie odvodných žlčových ciest, prípadné samotného parenchýmu
heparu malígnym ochorením, (c) keby bola správne rozpoznaná trombóza portálneho riečišťa, mohlo
byť vyslovené v rámci diferenciálnej diagnostiky aj podozrenie na malígne ochorenie (v dif.dg. prichádza
do úvahy cholangiokarcinóm alebo zriedkavejšia forma difúzneho hepatocelulárneho Ca), (d) tento

postup bol zrealizovaný až od 14.1.2016, kde bolo doplnené MRCP, MR a opakované CT so záverom
dif.dg. cholangiogénneho tumoru so suspektnými mts, a teda vyšetrenia, ktoré sa mali realizovať
hneď, sa vykonali na nebohom až o 7 mesiacov neskôr ako sa mali vykonať, (e) nakoľko proces
sa rozvíjal skôr do difúzneho charakteru postihnutia s naznačenou fokálnou zmenou pravého laloka,nie však typickou pre ložiskový proces, ktorý by zodpovedal typickému uzlovitému hepatocelulárnemu
Ca, práve tieto diagnostické rozpaky zrejme oddialili definitívne stanovenie diagnózy, (f) námietka voči
vyjadreniu k indikácii MR vyšetrenia je myslená v tom zmysle, že nie je možne nahrádzať magnetickou

rezonanciou zle realizované predchádzajúce vyšetrenia, lebo MR by mala slúžiť na cielené doriešenie
nejednoznačných CT a USG nálezov, (g) MRCP z 3.12.2015 nepriniesla zásadný diagnostický zvrat.

9.4. Súdu prvej inštancie žalobkyne v odvolaní vytkli, že bez ďalšieho prevzal argumentáciu žalovanej
v 1. rade, odkazujúc pritom na tvrdenie E. E. N., že námietku, že ani z obrazovej dokumentácie, ani

z klinického hľadiska neboli žiadne indície pre diagnózu difúzneho postihnutia malígnym ochorením
(cholangiokarcinóm), možno akceptovať len z klinického hľadiska, ktoré je v kompetencii hodnotiť
odborníkom gastroenterológie.

9.5. Žalobkyne tvrdiac, že nebol nikým nijako spochybnený názor E. E., CsC. v jeho odbornom
stanovisku zo dňa 10.4.2017, že pokiaľ na CT vyšetrení z 17.6.2015 bola prítomná parciálna trombóza

ľavej vetvy vena portae s difúznym ložiskovým hypodenzným okrskom v právom laloku heparu a na
CT vyšetrení z 8.12.2015 je prítomná kompletná trombóza venae portae, musíme na základe týchto
medicínskych dôkazov akceptovať to, že na všetkých vyšetreniach v medziobdobí trombóza portálneho
riečištia musela byť viditeľná v rôznom štádiu postihnutia, opätovne akcentovali názor, že práve z
dôvodu, že konštatácia postupu non lege artis je otázkou právnou, mal súd prvej inštancie brať na

zreteľ, že trombóza ľavej vetvy vena portae, minimálne čiastočná, musela byť viditeľná počas prvotných
USG vyšetrení realizovaných už žalovanou v 1. rade, pričom bez ohľadu na absenciu snímok z týchto
vyšetrení (čo je len ďalšie pochybenie vo vzťahu k uchovávaniu zdravotnej dokumentácie žalovanej v
1. rade) takúto diagnózu mala žalovaná v 1. rade detekovať a tomu prispôsobiť následné vyšetrenia,
čo žalovaná 1 a ani žalovaná 2 neurobili, a preto postupovali pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti

nebohému non lege artis.

9.6. Ako nekorektné ustálenie skutkového stavu z vykonaného dokazovania žalobkyne označili záver
súdu prvej inštancie, že odborný názor E. E., Csc. bol ostatnými odbornými názormi vyvrátený.
V tejto súvislosti žalobkyne tvrdili, že dvaja rádiológovia len uviedli, že trombóza ľavej vetvy vena

portae, minimálne čiastočná, mohla byť, ale nemusela byť viditeľná pri USG vyšetreniach realizovaných
žalovanou v 1. rade, pričom E. E., N. po celý čas tvrdil, že trombóza ľavej vetvy vena portae minimálne
čiastočná musela byť viditeľná počas prvotných USG vyšetrení realizovaných už žalovanou v 1.
rade. Podľa názoru žalobkýň odborné závery MUDr. Mištinu, CSc. neboli iným odborným názorom
nijako vyvrátené, a preto súd prvej inštancie pri rozhodovaní mal prihliadať na fakt, že žalovaná v 1.

rade nevzhliadla, avšak mala a bola povinná vzhliadnuť trombózu ľavej vetvy vena portae minimálne
čiastočnú pri ňou realizovaných USG vyšetreniach, a tomu prispôsobiť aj následné poskytovanie
zdravotnej starostlivosti.

9.7. Žalobkyne označili ako arbitrárny, nezákonný, ústavne non-konformný, vo vykonanom dokazovaním

nemajúci oporu a nesprávny právny názor súdu prvej inštancie o neexistencii príčinnej súvislosti
medzi konaním žalovaných non lege artis pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti Nebohému. Záver
o absencii príčinnej súvislosti non lege artis poskytnutej zdravotnej starostlivosti žalovanou v 1.
a 2. rade so smrťou Nebohého, prípadne s inou zdravotnou ujmou Nebohého označili žalobkyne
za arbitrárne a nezákonné právne posúdenie skutkového stavu. Namietli, že súd prvej inštancie

nesprávne právne posúdil konanie žalovanej v 1. rade ako konanie lege artis, majúc pritom naopak
z vykonaného dokazovania za zrejmé, že žalovaná v 1. rade i žalovaná v 2. rade poskytli zdravotnú
starostlivosť nebohému spôsobom non lege artis, a súd nesprávne ustálil, že aj napriek preukázanému
pochybeniu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalovanou v 2. rade táto nesprávne poskytnutá
zdravotná starostlivosť nemala súvislosť so smrťou Nebohého, lebo „na podklade dokumentov zo

zdravotnej dokumentácie“ sú jednoznačne presvedčené, že „nevykonanie odbornejšieho vyšetrenia, t.j.
magnetického vyšetrenia pečene, nesprávne interpretovanie klinických nálezov a nie včasné zistenie
trombózy portálnej žily nepochybne prispelo k tomu, že stanovená diagnóza nebola stanovená včas,
ale príliš neskoro. Nesprávne vyhodnotenie zdravotného stavu nebohého, ktorému bolo možné z
medicínskeho hľadiska pomôcť a to vykonaním či už skoršieho vyšetrenia magnetickou rezonanciou,

resp. správnym vyhodnotením klinických záverov, napokon v dôsledku oneskoreného nástupu liečby
znamenalo exitus pacienta (nebohého), pretože v čase stanovenia diagnózy už nebolo možné do
zdravotného stavu nebohého adekvátne liečebne zasiahnuť.“ Za týchto okolností je podľa názoru
žalobkýň dôvodné vychádzať zo záveru, že šance na odvrátenie smrti nebohého by boli bývaliomnoho vyššie v prípade lege artis postupu žalovaných, pri včasnom diagnostikovaní nádorového
ochorenia v skoršom štádiu, pri dôkladnom riešení zdravotných a zhoršujúcich sa ťažkostí Nebohého,
na ktoré Nebohý permanentne poukazoval. Citovali pritom bod 67 odôvodnenia napádaného rozsudku

a podčiarkli, že znalecký ústav nikde neuviedol, že v prípade, ak by CT nálezy brucha, realizované
na oddelení rádiodiagnostiky žalovanej v 2. rade v dňoch 17.6.2015 a 8.12.2015, boli správne
interpretované t.j. popísaná priechodnosť portálneho systému, ktorý bol pri CT vyšetrení dňa 17.6.2015
trombotizovaný čiastočne a pri kontrolnom CT vyšetrení dňa 8.12.2015 úplne, smrť Nebohého by
nastala aj tak a že by nebolo možné časovo oddialiť smrť Nebohého. Podľa názoru žalobcov ak zo

samotného dokazovania vyplynulo, že nemožno tvrdiť, že postup de lege artis pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti Nebohému by smrť Nebohého nevylúčila, alebo ju aspoň nepredĺžila, preto už samotný
„podzáver“ súdu prvej inštancii o absencii tejto príčinnej súvislosti je nesprávny.

9.8. Žalobkyne označili za nesprávne právne posúdenie súdu, keď síce súd čiastočne rozobral
a poukázal na tzv. teóriu straty šance, avšak túto nekorektne a právne nesprávne aplikoval na

prejednávanú vec. Súd prvej inštancie podľa názoru žalobkýň nesprávne uvádza, že teória straty šance
v našom právnom poriadku nie je inkorporovaná, a preto ju nemožno aplikovať na prejednávanú vec.
Poukázali pritom najmä na: (a) právnu vetu z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
II. US 716/2016 z 24.10.2017, v ktorej konštatoval nasledovné: „Miera dôkazu o existencii príčinnej
súvislostimedziskúmanýmijavmiurčenástupňomabsolútnejistoty,atýmvylučujúcajejprocesnoprávne

poznanie na základe obvyklého priebehu určitého skutkového deja, o pravdivosti ktorého nie sú rozumné
pochybnosti, aj keď alternatívne možnosti jeho iného priebehu nemožno teoreticky úplne vylúčiť, je z
ústavnoprávneho hľadiska neprimeraná. V sporových súdnych konaniach, ktoré majú svoj pôvod vo
vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je aplikácia štandardného typu dôkazného
sylogizmu (affirmanti incumbit probatio) nepostačujúca, ak zároveň narúša spravodlivú rovnováhu

medzi dotknutými stranami tým, že nezohľadňuje typicky v týchto sporoch sa vyskytujúcu dôkaznú
núdzu na strane poškodeného pacienta danú objektívnymi limitmi vyplývajúcimi z jeho postavenia,
v dôsledku čoho dochádza k porušeniu aj jedného z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie,
ktorým je rovnosť jeho strán. Všeobecný súd je v takom prípade povinný proporcionálne vyvážiť
vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, pretože ináč sú na žalobcu (poškodeného) ako

slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladené neúmerné nároky, čím sa mu v súdnom konaní fakticky
znemožňuje presadenie jeho hmotnoprávnych nárokov. Spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov
medzi stranami sporu v týchto typových situáciách preto vyžaduje, aby slabšie postavenie poškodeného
pacienta bolo kompenzované napríklad odklonom od tejto základnej konštrukcie delenia bremena
tvrdenia alebo dôkazného bremena, a to napríklad jeho sekundárnym prenesením na žalovaného.“,

(b) právne závery vyjadrené v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 24.10.2013, vo veci Haasová,
C-22/12, EU:C:2013:692 (a to s poukazom na ústavno-konformný výklad zákonov podľa čl. 152 ods.
4 Ústavy SR v nadväznosti na euro-konformný výklad zákonov podľa čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy
SR), v ktorom je uvedené, že „povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí

usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.“, (c) uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 16.10.2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016, v ktorom konštatoval, že tradičné
chápanie pojmu škoda musí ustúpiť európskemu chápaniu pojmy „škoda/ujma“, a preto je udržateľným
extenzívny výklad pojmu „škoda na zdraví“, ktorý kryje aj náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11

a nasl. Občianskeho zákonníka, (d) rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 25. júna 2019, sp.zn.
9Co/51/2019, ktorým Krajský súd v Trnave potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý priznal
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým žalobcom, pričom pri posudzovaní príčinnej súvislosti
medzi protiprávnym zásahom a vznikom ujmy aplikoval iba pravdepodobnosť, nakoľko v spore bolo
znaleckými organizáciami konštatované, že postupom žalovaného lege artis by sa výrazne zvýšili šance

na prežitie pacientky aj dieťaťa, z čoho súd vyvodil, že znalcami uvádzaná vysoká pravdepodobnosť je
pre záver o príčinnej súvislosti medzi nesprávnym postupom žalovaného a úmrtím pacientky v danej veci
dostačujúca. V danom rozhodnutí odvolací súd ešte poukázal, že nakoľko neposkytnutím zdravotnej
starostlivosti (t.j. postup non lege artis) žalovaný znemožnil 100 % preukázanie príčinnej súvislosti, tým
prispel k vytvoreniu priestoru neistoty a preto je potrebné danú skutočnosť pripísať na ťarchu práve

žalovanému.

9.9. Súdu prvej inštancie žalobkyne tiež vytkli, že bezdôvodne zamietol ich návrh na výsluch znalkyne
MUDr. Tatiany Vološinovej, resp. dôkaz vykonaním písomného dopytu na uvedenú znalkyňu, čím jenapádaný rozsudok en block nezákonný. Arbitrárne a ničím neodôvodnené odmietnutie súdu prvej
inštancie vykonať tento dôkaz označili za zásadné procesné pochybenie súdu, ktorý mal za následok
nesprávne, a tým aj nezákonné a ústavne non-konformné rozhodnutie vo veci, znamenajúce zásah

do práva žalobkýň na spravodlivý súdny proces a vo svojom dôsledku porušenie princípu zákazu
denegatio justitiae súdom prvej inštancie, ktorý na jednej strane nevzhliadal príčinnú súvislosť s konaním
žalovaných (podľa právneho názoru súdu minimálne žalovanej v 2. rade) a zásahom do práva žalobkýň
na ochranu osobnosti, na strane druhej však arbitrárne bez dostatočného odôvodnenia nedovolil
žalobkyniam vykonať dokazovanie v potrebnom rozsahu.

10. Žalovaná v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkýň označila odvolanie za nepravdivé a
nepodložené, v ktorom žalobkyne opakovane pristúpili k selektívnemu výberu skutočností a dôkazov,
zjavnému prekrúcaniu faktov a účelovej fabulácii a ktoré napriek svojej rozsiahlosti neprináša nič nové
a podstatné. Tvrdila, že je správny záver súdu, že žalobkyne vo vzťahu k žalovanej v 1. rade v konaní
nepreukázali ani jeden predpoklad uplatňovania a úspešnosti nároku, lebo nimi tvrdené pochybenia

neboli nikdy odborne preukázané, žalobkyne k tomu nepredkladajú žiaden priamy alebo nepriamy dôkaz
a na svoje tvrdenia neuniesli bremeno dôkazu. Navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
I. a IV. ako vecne správny a uložiť žalobkyniam povinnosť na náhradu trov odvolacieho konania.

10.1. Zotrvávajúc na svojich doterajších vyjadreniach znovu poprela, aby jej konaním/opomenutím

alebo akoukoľvek inou skutočnosťou (objektívnou zodpovednosťou) došlo k zásahu do práv na ochranu
osobnostižalobkýňatýmajkvznikunárokovnanáhradunemajetkovejujmyanaospravedlnenie.Najmä
zdôraznila, že k dnešnému dňu žiaden príslušný orgán – správny orgán (ÚDZS), orgán činný v trestnom
konaní, súd právoplatne nerozhodol alebo nekonštatoval právoplatne, že zo strany žalovanej v 1. rade
došlo k postupu non lege artis a v príčinnej súvislosti s tým k úmrtiu pacienta E. B., ba práve naopak.

Ak k úmrtiu pacienta B. došlo niekoľko mesiacov po poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalovanou
v 1. rade, nezakladá to automaticky domnienku, že za jeho smrť je zodpovedná žalovaná v 1. rade
a že je na žalovanej v 1. rade, aby preukázala, že jeho smrť nezavinila. Aj za daných okolností však
žalovaná v 1. rade nezostala nečinná a počas celého konania súdu predkladala odborné dôkazy a
navrhla súdu predvolať ako svedkov E. M. E. – konzultant ÚDZS, Doc. MUDr. Petra Bořutu – znalec

v odbore rádiológia, E. Q. R. – konzultant ÚDZS v odbore rádiológia, Prof. Petra Jarčušku – hlavný
odborník MZ SR pre hepatológiu, predvolanie osôb za znaleckú organizáciu Forensic – MUDr. Patríciu
Lakomú – rádiológ a doc. E. R.- internista-onkológ.

10.2. Akcentovala, že v konaní pred Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v predmetnej

veci nebolo zo strany úradu právoplatne rozhodnuté, že sa mala dopustiť správneho deliktu, úradom
nebola žalovanej v 1. rade uložená žiadna sankcia a postup non lege artis úrad nekonštatoval. Žalovaná
v 1. rade disponovala informáciami, že v predmetnej veci prebiehalo aj trestné konanie vedené pod
ORP-1042/1-VYS-SN-2016 ORPZ Spišská Nová Ves, ktoré bolo zastavené vzhľadom na výsledky
znaleckého dokazovania znaleckou organizáciou Forensic, ktorá nenašla pochybenia, ako aj príčinnú

súvislosť medi konaním/nekonaním a smrťou pacienta B. na strane žalovanej v 1. rade (znalecký
posudok č. 99018/2019).

10.3. Podľa názoru žalovanej v 1. rade svoje tvrdenie, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
nepochybila, dokladovala odbornými dôkazmi: (a) Odborné stanovisko doc. MUDr. Martina Huorka

CSc. z odboru gastroenterólogie zo dňa 2.6.2016 vypracované pre ÚDZS vo svojom závere uvádza,
že poskytnutá zdravotná starostlivosť zo strany žalovanej v prvom rade bola správna – lege artis a
žiadnu príčinnú súvislosť s poškodením zdravia a konaním žalovanej v 1. rade nenašiel, (b) Odborné
stanovisko E. Q. R. G. zo dňa 26.4.2017 z odboru rádiológie vypracované pre ÚDZS, ktorá rovnako
žiadnu príčinnú súvislosť s poškodením zdravia a konaním žalovanej v 1. rade nenašla, čo potvrdila aj v

písomnomvyjadrenínavýzvusúduzodňa13.11.2020,(c)OdbornéstanoviskoSlovenskejzdravotníckej
univerzity zo dňa 24.4.2017 (doc. MUDr. Peter Bořuta CSc. – znalec v odbore rádiológia) vypracované
pre ÚDZS, (d) Posudok Prof. MUDr. Petra Jarčušku, PhD, hlavného odborníka MZ SR pre hepatológiu
zo dňa 20.6.2019, ktorý taktiež manažment pacienta Jeníka žalovanou v 1. rade považuje za správny, čo
potvrdil E. B. na pojednávaní dňa 21.9.2020, (e) Znalecký posudok č. 99018/2019 znaleckej organizácie

Forensiczodňa9.3.2019vypracovaný9znalcamiznaleckéhoústavu,ktorýnenachádzavrámcizáverov
z ultrasonografických vyšetrení pána B. u žalovanej v 1. rade nesprávny postup v ich vyhodnotení,
pričom dňa 22.10.2015 bola vypísaná aj žiadanka na špecifickejšie MRCP vyšetrenie, pričom znalecký
ústav nenachádza ani pri komplexnom pohľade (vrátane zhodnotenia postupov pri vyšetreniach vdňoch 11.6.2015, 22.7.2015, 28.9.2011 9.11.2015, a 7.1.2016) v poskytovaní zdravotnej starostlivosti
pánovi B. zo strany žalovanej v 1. rade postup non lege artis, čo potvrdil za znalecký ústav Forensic
opätovneDoc.MUDr.ĽubošDrgonec,CSc–onkológdňa1.6.2021napojednávaní,(f)Znaleckýposudok

znalca C. P. č. 01/2022 zo dňa 7.1.2022, ktorý hodnotí celý postup žalovanej v 1. rade ako lege artis,
potvrdzuje, že nie je povinnosťou poskytovateľa zdravotnej starostlivosti pri USG vyšetrení okrem popisu
zhotoviť aj obrazový snímok z tohto vyšetrenia vo forme videozáznamu alebo vytlačeného obrazového
snímku, a v plnom rozsahu sa stotožňuje s odborným stanoviskom E. Q. R. (zo dňa 26.4.2017) a
odpoveďami vypracovanými na výzvu súdu v zmysle uznesenia súdu (zo dňa 13.11.2020) E. Q. R., G.,

rádiológ (konzultantka ÚDZS) – týkajúceho sa poskytnutej zdravotnej starostlivosti pacientovi E. B., nar.
XX.X.XXXX E. E. E..

10.4. K povinnosti zhotoviť a uchovať obrazovú dokumentáciu z USG vyšetrenia žalovaná v 1. rade
opätovne poprela tvrdenie žalobkýň, že obrazová a CD dokumentácia USG má byť súčasťou zdravotnej
dokumentácie a v rámci nej aj elektronickej zdravotnej knižky pacienta a je povinnosťou tieto obrazové

záznamy elektronicky uchovávať, nakoľko elektronická knižka pacienta sa napĺňa od 1.1.2018 a jej
súčasťou nie je obrazová dokumentácia ani dokumentácia na nosičoch, teda CD z USG vyšetrenia,
okrem toho softvér USG prístroja automaticky neukladá záznam vyšetrenia na CD a nie je povinnosťou
gastroenterológa nahrávať vyšetrenie na CD. Tieto pripomienky žalobkýň v snahe vzbudiť dojem
zanedbania vedenia dokumentácie žalovanou v 1. rade označila za neprijateľné, účelové a svedčiace o

neinformovanosti žalobkýň v problematike. Zdôraznila, že ani jeden znalec alebo odborník v príslušnom
odbore, ktorý bol vypočúvaný alebo podal stanovisko/vyjadrenie pred súdom alebo ÚDZS, netvrdil,
že je povinnosťou poskytovateľa zdravotnej starostlivosti pri USG vyšetrení okrem popisu zhotoviť
aj obrazovú dokumentáciu z tohto vyšetrenia vo forme videozáznamu alebo vytlačeného obrazového
snímku, resp. všetci sa vyjadrili, že takúto povinnosť poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nemá, a teda

nebolo povinnosťou žalovanej v 1. rade zhotoviť a uchovať obrazovú dokumentáciu z USG vyšetrení
pacienta p. E. B., dňa 11.6.2015, 28.9.2015, 22.10.2015 a 9.11.2015.

10.5. K otázke príčinnej súvislosti odkazom na závery posudku G. G. B., G., hlavného odborníka MZSR
pre hepatológiu zo dňa 20.6.2019 a Znaleckého posudku č. 99018/2019 znaleckej organizácie Forensic

zo dňa 9.3.2019 vypracovaný 9 znalcami znaleckého ústavu, ktorý žiadnu súvislosť medzi konaním
alebo nekonaním žalovanej v 1. rade a smrťou pacienta B. nenašiel, čo za znalecký ústav Forensic
opätovne potvrdil aj R. E. M. R., CSc - onkológ dňa 1.6.2021 na pojednávaní, žalovaná v 1. rade znovu
tvrdila, že žalobkyne nepreukázali postup non lege artis zo strany žalovanej v 1. rade a nepreukázali
žiadnymi dôkazmi ani príčinnú súvislosť medzi údajným pochybením a smrťou pacienta v dôsledku

nádorového ochorenia. Podľa názoru žalovanej v 1. rade zo strany žalobkýň ide len o neodborné a
nepreukázané spájanie vyliečenia nádorového ochorenia so skorším zistením trombózy portálnej žily,
keď dokonca hovoria len o miere pravdepodobnosti alebo šanci na uzdravenie, a teda hovoria len
o údajnej fikcii a celé hodnotenie je postavené na pozícii ex post, ktoré nie je právne a medicínsky
akceptovateľné, nakoľko je možná len pozícia ex ante. V tejto súvislosti žalovaná v 1. rade akcentovala,

že odborné stanoviská, ktoré boli akceptované UDZS, jednoznačné hovoria o tom, že príčinou smrti
Nebohéhonebolatrombózaportálnejžily,alehepatocellulárnykarcinóm,ktorýboldiagnostikovanýažvo
februári 2016, pričom relevantne diagnostikovaná trombóza portálnej žily bola pri magnetickej rezonancii
dňa 3.12.2015 (pacient nezomrel na trombózu portálnej žily, ale hepatocellulárny karcinóm). V zložitom
diagnostickom posupe, ktorý u pána B. prebiehal, nie je možné považovať neskoršie rozpoznanie

trombózy v. portae za príčinu oneskoreného stanovenia diagnózy malígneho procesu pečene (Odborné
stanovisko MUDr. Ivice Drahovskej PhD. zo dňa 26.04.2017) a napriek neskoršej diagnóze trombózy
by sa nádorové ochorenie tohto pacienta nepodarilo vyliečiť, nakoľko diagnostika tohto karcinómu je
obtiažna, zvlášť, ak nezobrazuje typicky (Odborné stanovisko Slovenskej zdravotníckej univerzity zo
dňa 24.4.2017). Dodala, že to, že dôkaz trombózy veny portae neznamená automaticky diagnózu

hepatocelulárneho karcinómu dokazuje aj skutočnosť, že hoci bola trombóza veny porty relevantne
dokázaná 3.12.2015, záver vyšetrenia bol, že sa jedná o cholangoitidu, teda o zápalový proces žlčových
ciest. Diagnózu hepatopcelulárneho karcinómu sa nepodarilo zistiť ani na opakovanom MR vyšetrení v
januári 2016 na I. internej klinike Košice, hoci bola zistená tiež kompletná trombóza veny portae.

10.6. Námietky žalobkýň k postupu súdu počas pojednávaní a porušeniu ich práv v súdnom konaní
žalovaná v 1. rade označila za absurdné tvrdiac, že bol to práve súd, ktorý zabezpečoval podľa názoru
žalovanej v 1. rade nad rámec kontradiktórnosti vykonanie dôkazov na návrh žalobkýň – napr. znalecký
posudok MUDr. Tatiany Vološinovej a jeho doplnok a iné, počas celého pojednávania umožňovalžalobkyniam realizáciu ich práv aj napriek tomu, že svoje návrhy žalobkyne mohli realizovať dávno
predtým, ako ich skutočne navrhli súdu vykonať.

10.7. K otázke „straty šance“ žalovaná v 1. rade zdôraznila, že žalobkyne vo svojom odvolaní síce
pomerne široko popísali teóriu straty šance, avšak opomenuli to, že aj teória straty šance stojí a padá na
unesení bremena tvrdenia a bremena dôkazu žalobcami, ktorí nepredložili súdu žiadne dôkazy o tom,
že žalovaná v 1. rade pochybila a v dôsledku toho by mal pacient B. šancu na prežitie vyjadrenú určitým
percentom, pričom uvedené nežiadali zodpovedať počas pojednávaní od žiadneho znalca alebo tam

predvolaného odborníka v špecializačnom odbore.

11. Žalovaná v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkýň, plne sa stotožňujúc s rozsudkom ako aj s
jeho odôvodnením navrhla, aby odvolací súd vo všetkých napadnutých výrokoch ako vecne správny
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Podľa názoru žalovanej v 2. rade žalobkyne neuniesli dôkazné
bremeno, naopak dôkazmi vykonanými súdom, listinnými a znaleckými posudkami, boli jednoznačne a

nesporne vyvrátené domnienky žalobkýň, ktoré opakovane v odvolaní uvádzajú len selektívne vybrané
skutočnosti a dôkazy, bez vzájomnej logickej súvislosti. Vyjadrenia žalovanej v 2. rade k jednotlivým
skutočnostiam a dôkazom, aj tým, ktoré sú selektívne vybrané v predmetnom odvolaní, boli súčasťou
ako písomných podaní tak aj ústnych vyjadrení žalovanej v 2. rade počas celého konania, na ktorých
v celom rozsahu zotrváva a pridržiava sa ich.

11.1. Uviedla, že žalobkyne síce uvádzajú vo svojom siahodlhom odvolaní odkaz na zákonné odvolacie
dôvody v súlade s CSP, avšak z obsahu odvolania je zrejmé, že tieto odvolacie dôvody sú uvedené
iba formálne, lebo z celého odvolania žalobkýň konkrétne nevyplýva, v čom mal súd vlastne pochybiť.
Vo vzťahu k odvolacím dôvodom uvedeným v § 365 ods. 1 písm. a), c) a d) CSP, nie je v odvolaní

žalobcov uvedená žiadna konkrétna vada, ktorá by mohla mať za následok znemožnenie strane sporu
uskutočňovať jej patriace procesné práva, nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov
a ani nie je možné nájsť v odvolaní odkaz na takú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne
právne posúdenie a následne rozhodnutie veci. Žalovaná v 2. rade má za to, že odvolací súd sa ani
nemôže týmito odvolacími dôvodmi zaoberať a ani ich nemôže riadne preskúmať, nakoľko odvolanie

žalobcov v skutočnosti nešpecifikuje, ktoré vady malo mať konanie, ktoré predchádzalo napadnutému
rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

11.2. Zdôraznila, že podstatné pre posúdenie príčinnej súvislosti je, že znalecká organizácia
nekonštatovala, že postup žalovanej v 2. rade by bol hlavnou príčinou podstatného zhoršenia

zdravotného stavu Nebohého, ktorý viedol k jeho smrti a zároveň nekonštatovala ani to, že v prípade
postupu lege artis u žalovanej v 2. rade by s veľkou pravdepodobnosťou (t.j. nie so 100 %, ale v
súlade s doktrínou „straty šance“ s pravdepodobnosťou veľkou) nebolo došlo k podstatnému zhoršeniu
zdravotného stavu Nebohého vedúceho k jeho smrti. Práve naopak, znalecká organizácia uviedla, že
s poukazom na zdravotný stav Nebohého jeho úmrtie nebolo prekvapením, jeho vážny zdravotný stav

bol spôsobený dlhodobo zlým metabolickým nastavením, liečbou, pridruženými ochoreniami a aj v
prípade, ak by žalovaná v 2. rade vykonala ďalšie úkony zdravotnej starostlivosti uvádzané znaleckou
organizáciou, tieto by len pravdepodobne odvrátili úmrtie nebohého, avšak nevylúčili jeho úmrtie v
nasledovných dňoch hospitalizácie. Súčasne v danom ohľade zároveň predniesla polemiku, že nie
je vylúčené ani to, že by postup lege artis žalovanej v 2. rade, prípadná skoršia diagnostika a na to

nadväzujúca liečba, nespôsobili skoršie úmrtie daného pacienta. Podčiarkla, že žalobkyne v odvolaní
niekoľko krát uvádzajú vo vzťahu k žalovanej v 2. rade len toľko, že postup pri vyšetreniach dňa
17.6.2015a8.12.2015bolhodnotenýakononlegeartis,opätovnealezabudlispomenúťajto,ženeúplný
popis CT vyšetrenia brucha zo dňa 8.12.2015 je hodnotený ako bezvýznamný, keďže sa už vykonalo
MR vyšetrenie zo dňa 3.12.2015, na základe ktorého boli doporučené ďalšie diagnostické postupy a

hospitalizácia pacienta.

11.3. Podľa názoru žalovanej v 2. rade v tomto konaní teda nie je preukázaná príčinná súvislosť ani v
súlade s doktrínou tzv. straty šance alebo straty očakávania v tom zmysle, že by postupom žalovanej v 2.
rade, ktorý údajne nebol v súlade s právom, nepochybne došlo ku strate šance, že by bez nesprávneho

lekárskeho zásahu bol následok na zdraví Nebohého menší alebo žiadny, nakoľko jeho stav bol už
ireverzibilný, a preto nemožno konštatovať preukázanie príčinnej súvislosti, a to ani v zníženej miere
špecifickej pre medicínsky spor.12. Žalobkyne v replike k vyjadreniu žalovaných k ich odvolaniu polemizovali s názormi vo vyjadreniach
protistrany, zotrvávajúc na svojich námietkach a argumentácii prezentovanej v priebehu sporu
i v odvolaní. Zopakovali, že konaním žalovaných nepochybne došlo k takému zásahu, ktorý vyvolal

u žalobkýň neodstrániteľné následky, ktoré sú s odstupom času intenzívnejšieho charakteru, keďže
smrť Nebohého je nezvratná, čo si s odstupom času čoraz viac uvedomujú. Vo vzťahu k preukázaniu
postupu non lege artis pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalovanou v 1. rade mali žalobkyne
za zrejmé, že žalovaná v 1. rade neposkytla Nebohému zdravotnú starostlivosť v zmysle zásady de
lege artis, lebo pochybila pri hodnotení vykonaných vyšetrení, pri neodhalení postupne rozvíjajúcej

sa trombózy portálnej žily, nevenovaním žiadnej pozornosti enormne zvýšenej hodnote GMT, hoci v
lekárskej správe zo dňa 28.9.2015 žalovaná v 1. rade uvádza hodnotu GMT 10,31, pričom hodnoty
v norme sa pohybujú v rozpätí 0,13-1,02, a preto s ohľadom na dlhodobé problémy Nebohého v
nadväznosti na extrémne zvýšené hodnoty GMT mala pátrať po príčine zvýšených hodnôt, ktoré
nezriedka naznačujú vážne ochorenie či rozvoj chronickej choroby pečene, a mala preto vyčerpať
skutočne (nie z formálneho hľadiska) všetky dostupné a možné diagnostické možnosti a postupy pri

zisťovaní konkrétneho ochorenia, a ani Nebohého dostatočne a riadne nepoučila o tom, čo pažerákové
varixy znamenajú a ako je potrebné pri tomto náleze postupovať, pričom žalovaná v 1. rade zopakovala
vyšetreniaUSGibapoformálnejstráne,podcenilazávažnosťzdravotnéhostavuNebohého,hocinapriek
viacerým medicínskym indíciám bolo možné kvalifikovane rozpoznať, že u Nebohého môže ísť aj o
závažnejšie ochorenie, pri vynaložení všetkých odborných teoretických a praktických poznatkov mohla

skutočne rozpoznať, že uvádzané ťažkosti Nebohým vykazujú príznaky vážnej choroby, v dôsledku
čohonebolaNebohémuposkytnutázdravotnástarostlivosťvdostatočnomrozsahuasprávne.Opätovne
tvrdili, že poskytnutie zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej v 2. rade bolo non lege artis, a to v
priamej príčinnej súvislosti v tom smere, že došlo k strate šance Nebohého na predĺženie života, čím
došlo k zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobkýň. Na podklade uvedených skutkových tvrdení a

právnej argumentácie žalobkyne navrhli vyhovieť ich odvolaniu v celom rozsahu.

13.ProtivýrokuII.rozsudku,ktorýmsúdnepriznalžalovanejv1.radenároknanáhradutrovkonaniavoči
žalobkyniam, podala včas odvolanie žalovaná v 1. rade namietajúc, že súd prvej inštancie v tejto časti
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne vec právne

posúdil, namietajúc, že súdom uvádzane dôvody pre nepriznanie trov konania pre žalovanej v 1. rade
sú súdom nesprávne vyhodnotené ako dôvody hodné osobitného zreteľa. Navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok vo výroku II. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo zmenil
a voči žalobkyniam priznal nárok na náhradu trov konania žalovanej v 1. rade, ktorá je jednoduchým (1
lekár) súkromným (fyzická osoba a nie právnická osoba) poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorý

ambuluje len tri dni v týždni v okrese Gelnica, a je síce podnikateľom, ale to automaticky neznamená, že
si môže dovoliť znášať akékoľvek zbytočné náklady na svoju činnosť a súdne konania. Jej ekonomické
postavenie nie je možné posúdiť ako také, ktoré by nebolo súdnym konaním dotknuté.

13.1. Akcentovala, že priebeh súdneho konania, a to čo mu predchádzalo, jasne preukazuje, že

žalobkyne podávali žalobu bez akýchkoľvek dôkazov, ktoré sú nevyhnutné na preukázanie splnenia
predpokladov úspešnosti žaloby, a to najmä postupu non lege artis, ale hlavne príčinnej súvislosti medzi
postupomnonlegeartisasmrťoupacienta.Pokiaľsúduviedol,žežalobkyneboliovplyvneníoznámením
UDZS zo dňa 13.12.2016, Stanovisko UDZS uvedené v oznámení vo vzťahu k žalovanej v 1. rade
bolo neskôr zmenené (čo mali žalobcovia preukázané hneď po začatí súdneho sporu a napriek tomu v

procese pokračovali), ale hlavne UDZS v ňom vôbec nekonštatoval existenciu príčinnej súvislosti medzi
postupom non lege artis a smrťou pacienta (to UDZS ani nikdy nerobí).

13.2. Zdôraznila, že fyzické osoby by mali rovnako ako právnické osoby zodpovedne a hospodárne
pristupovaťkrealizáciisvojichpráv.Žalobkynepočasceléhosúdnehokonanianevykonaližiadnučinnosť

na preukázanie postupu non lege artis a ani príčinnej súvislosti, pričom mali pred podaním žaloby, ako
aj počas konania dostatok času na zabezpečenie si znaleckého posudku, ktorý je v týchto sporoch
nevyhnutným dôkazom pre rozhodovanie súdu, nakoľko nie je možné domáhať sa od súdu až počas
súdneho konania, aby ustanovil znalca za účelom posúdenia postupu lege artis, príčinnej súvislosti
a výšky škody, ak si to mohli zabezpečiť predtým sporové strany. Predloženie dôkazov by už malo

byť spojené s podaním žaloby a nie je možné sa spoliehať na aktivitu súdu. Na tvrdenie súdu v bode
177. rozsudku žalovaná v 1. rade uviedla, že znalecký posudok MUDr. Tatiany Vološinovej bol jeden z
mnohýchdôkazov(všetkydôkazybolivprospechžalovanejv1.rade)atakýtoznaleckýposudoksimohli
žalobkyne zabezpečiť dávnom pred podaním žaloby na svoje náklady a žalobu by potom nepodávali.Podľa názoru žalovanej v 1. rade tvrdenie súdu v bode 178. rozsudku nemá žiadny vzťah k žalovanej
v 1. rade a len k žalovanej v 2. rade.

14. Žalobkyne vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 1. rade uviedli, že aj keď podali odvolanie voči
všetkým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, teda aj vo vzťahu k rozhodnutiu súdu o trovách
konania, učinili tak z dôvodu zamietnutia ich žaloby. Tvrdili, že súd prvej inštancie k aplikácii § 257
CSP v kontexte zamietavého výroku I. rozsudku dostatočne odôvodnil rozhodnutie aplikovať § 257
CSP. Za nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní označili tvrdenia žalovanej v 1. rade v odvolaní,

argumentujúc, že žalobkyne v čase podania žaloby disponovali dostatočnými dôkazmi, ktoré na súde
prvej inštancie aj na ich návrh vykonané boli, ktoré odôvodňovali podanie žaloby proti žalovanej v 1.
rade a sú toho názoru, že po vykonanom dokazovaní mal súd prvej inštancie vyhovieť žalobnému
návrhu žalobkýň vo vzťahu k žalovanej v 1. rade a práve aj z toho dôvodu podali žalobkyne odvolanie
voči výroku I. rozsudku. Riadiac sa odôvodnením rozsudku je podľa názoru žalobkýň spravodlivé
uplatnenie § 257 CSP, keď v súvislosti s teóriou straty šancí súd prvej inštancie uviedol, že túto aplikovať

nemôže, aj keď uznal konanie non lege artis aspoň u jednej zo žalovaných. Neistota vo vzťahu k
príčinnej súvislosti musí byť preto podľa názoru žalobkýň spravodlivo rozdelená, pričom požiadavka
spravodlivého vyváženia faktickej nerovnosti sporových strán je v zásade naplnená v prípade, ak je v
pochybnostiach rozhodnuté v prospech toho, komu vznikla ujma. Opätovne poukázali na skutočnosť,
že ž tento spor opierali o stanovisko č. 36352/2016/802, 103215/2016 zo dňa 13.12.2016 Úradu

pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Košice označeného ako „Oznámenie výsledku
prešetreniapodnetu“,ktorýmtentokonštatovalvposkytovanízdravotnejstarostlivostiobomažalovanými
pochybenia, ktoré v tomto prípise boli kvalifikované ako konanie žalovaných non lege artis medicinae.
Zotrvali pritom na svojom odvolaní a argumentácii v ňom prezentovanej, znovu akcentujúc, že žalovaná
v 1. rade vo vzťahu k preukázaniu postupu non lege artis pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti

neposkytla z celkového hodnotenia Nebohému zdravotnú starostlivosť v zmysle zásady de lege artis,
nakoľkopochybilaprihodnotenívykonanýchvyšetrení,prineodhalenípostupnerozvíjajúcejsatrombózy
portálnej žily, podcenením vážnosti zdravotného stavu Nebohého, keď nevenovala žiadnu pozornosť
enormne zvýšenej hodnote GMT v lekárskej správe zo dňa 28.9.2015, Nebohého dostatočne a riadne
nepoučila o tom, čo pažerákové varixy znamenajú a ako je potrebné pri tomto náleze postupovať, iba po

formálnej stráne zopakovala vyšetrenia USG, hoci napriek viacerým medicínskym indíciám bolo možné
kvalifikovane rozpoznať, že u Nebohého môže ísť aj o závažnejšie ochorenie, čo žalovaná v 1. rade
neskúmala (nepátrala po príčinách).

15. Ďalšie vyjadrenie podané neboli.

16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkýň a žalovanej v 1.
rade ako podané včas (§ 362 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 až § 361 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému odvolanie je prípustné (§ 355 až § 358 CSP), v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 ods. 1
a 2 CSP a z hľadiska žalobkyňami a žalovanou v 1. rade uplatnených odvolacích dôvodov, vrátane ich

obsahového vymedzenia a dospel k záveru, že odvolanie žalobkýň i žalovanej v 1. rade je nedôvodné.
Žalobkyňami a ani žalovanou v 1. rade v odvolaní uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

17. Rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani
to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových

strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 a
nasl. CSP, alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné
ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil, ak žalobu žalobkýň zamietol

pre neunesenie dôkazného bremena na preukázanie tvrdenia o existencii príčinnej súvislosti medzi
tvrdeným protiprávnym úkonom žalovaných (postupom non lege artis pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti Nebohému žalovanými) a tvrdenou ujmou, a ak súd prvej inštancie nepriznal žalovanej v 1.
rade voči žalobkyniam nárok na náhradu trov konania vychádzajúc z úsudku, že v danej veci vzhľadom
na špecifické okolnosti daného prípadu sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré procesne

úspešnej žalovanej v 1. rade nárok na náhradu trov konania voči žalobkyniam nepriznal.

18. Žalobkyne a ani žalovaná v 1. rade vo svojich odvolaniach neuviedli žiadne také skutočnosti,
ktoré by pre nich privodili priaznivé rozhodnutie v zmysle ich odvolacích návrhov. Skutočnosti uvedenéžalobkyňamiažalovanouv1.radevodvolaníneumožňujúprijaťinézáveryaniesúspôsobiléspochybniť
vecnú správnosť rozsudku. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci, než ako rozhodol súd prvej inštancie. Rozsudok je vecne

správny, preto ho odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

19.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

20. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo,
preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje,
rovnako ako i na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), a preto len na zdôraznenie jeho správnosti a k
odvolacím námietkam žalobkýň a žalovanej v 1. rade, so zreteľom na to, že odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument
uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie námietky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie
o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia,
ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo (por. napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS
4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07), odvolací súd dodáva nasledovné:

21. V prvom rade v odôvodnení rozhodnutia prvoinštančného súdu nemá oporu tvrdenie žalobkýň, že
súd nesprávne postupoval, pretože riadne a vyčerpávajúco rozsudok neodôvodnil.

21.1. Napadnuté rozhodnutie nedostatkom riadneho odôvodnenia netrpí. Rozsudok súdu prvej inštancie

zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP, podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky
procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých

dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.

21.2. Nepochybne korektným a i ústavne konformným výkladom citovaného ustanovenia Civilného

sporového poriadku treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný
či čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia nesúladu medzi právnymi závermi
súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej
možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých
dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené, ako i že povinnosť súdu riadne odôvodniť

rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia
súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami strany, nakoľko porušením uvedeného práva
strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa strane (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia

prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

21.3. O taký prípad sa v posudzovanej veci podľa názoru odvolacieho súdu ale nejedná.

21.4. Prvoinštančný súd totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

municióznym spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore,
výsledky vykonaného dokazovania a súd zreteľne uviedol aj úvahy, ako dospel k záveru o zamietnutí
žaloby žalobkýň voči žalovanej v 1. a 2. rade, poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy,
ktoré aplikoval, pričom v odôvodnení rozsudku vyčerpávajúco vysvetlil dôvody, ktoré ho k takémuto
posúdeniu veci viedli. Súd prvej inštancie precízne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k

posúdeniu základných právnych otázok vo vzťahu k posúdeniu (ne)splnenia zákonných predpokladov
vzniku občianskoprávnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby, ktorými
sú: 1/ existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu a ktorý spočíva v
porušení alebo v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, 2/ musí ísť o zásahneoprávnený, teda musí ísť o porušenie právnej povinnosti resp. protiprávny úkon spočívajúci v konaní
tretejosobyzodpovednejzanarušenieosobnostnýchprávžalobkýňa3/musíbyťdanápríčinnásúvislosť
medzi oboma uvedenými predpokladmi, teda medzi ujmou a protiprávnym konaním, a preto jeho závery

vyslovené v danej veci nemožno podľa názoru odvolacieho súdu kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne. Súd správne právne posúdil otázku vzniku práva žalobkýň na náhradu nemajetkovej
ujmy a toto svoje posúdenie a rozhodnutie dôkladne odôvodnil, a to s ohľadom na vo veci vykonané
rozsiahle dokazovanie, výsledkom ktorého je dostatočne a správne zistený skutkový stav odôvodňujúci
zamietnutie žaloby. Z odôvodnenia rozsudku jasne vyplýva, prečo súd neprisvedčil námietkam žalobkýň

a ktorým, ako aj z akých právnych úvah súd vychádzal, i zhodnotenie všetkých relevantných námietok a
argumentácie žalobkýň i žalovaných v priebehu sporu, rešpektujúc klauzuly určujúce minimálnu mieru
racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, pričom tak žalobkyniam, ako aj žalovaným
súd bezpochyby vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali svoje
práva.

21.5. Rozhodne právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 a 3 CSP
patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a za porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie je treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia (por. napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03, I.
ÚS 226/03, názor Komisie prezentovaný napr. v stanovisku vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993,

sťažnosť č. 18390/91), čo jednoznačne vyplýva i z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A). Judikatúra súdov ale
nevyžaduje, aby na každý argument strany, t.j. aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, pretože špecifická odpoveď sa vyžaduje len na argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (por. Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.

303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Súd je teda povinný uviesť
dôvody pre svoje rozhodnutie, avšak táto povinnosť nemôže byť chápaná ako príkaz predložiť detailnú
odpoveď na každý argument, ktorý strana sporu v konaní uvedie. Právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument

účastníka konania (II. ÚS 76/07). Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sa
strana sporu s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
I. ÚS 188/06). Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), ani právo strany sporu, aby súdy preberali alebo
sariadilivýkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov,ktorýpredkladástranasporu(por.napr.rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03), nepatrí tam ani právo sporovej
strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04) a napokon právo

na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola sporová strana pred všeobecným
súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (por. napr.
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/04).

21.6. V korelácii s uvedeným odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyne vo svojom odvolaní

neopodstatnene namietali porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces nedostatočným
odôvodnením rozsudku, a v súvislosti s tvrdením tejto procesnej vady konania odvolací dôvod § 365
ods. 1 písm. b) CSP uplatnili nedôvodne.

22. Vo vzťahu k žalobkyňami uplatneným odvolacím dôvodom uvedeným v § 365 ods. 1 písm. a), c) a d)

CSP je odvolací súd v zhode so žalovanou v 1. rade v jej vyjadrení k odvolaniu žalobkýň v názore, že vo
vzťahuktýmtouplatnenýmodvolacímdôvodomvodvolaníabsentujeichkonkretizácia,zktoréhodôvodu
je nutné ich vyhodnotiť ako neúčinne uplatnené, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku.

23. Žalobkyniam sa nepodarilo spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku ani odvolacou
námietkou, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ak
súd zamietol návrh žalobcov na výsluch znalkyne MUDr. Tatiany Vološinovej, resp. dôkaz vykonaním
písomného dopytu na túto znalkyňu, t.j. námietkou skutkovej vady, keď strana navrhla dôkaz, ktorý jepotrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal, ktorej sa
týka uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, a to tvrdením, že nebol naplnený žiadny
dôvod pre nevyhovenie tohto návrhu žalobkýň na vykonanie dokazovania, čím je napádaný rozsudok

en block nezákonný.

23.1. Vo vzťahu k námietke nevykonania všetkých dôkazov navrhnutých v spore odvolací súd pripomína,
že význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci
súdu, ktorý rozhoduje o merite návrhu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/03).

Je totiž v právomoci súdu posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie. Z uvedeného rezultuje, že súd v civilnom sporovom
konaní nie je viazaný návrhmi sporových strán na vykonanie dokazovania a nie je ani povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy, pretože posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z nich budú v rámci dokazovania vykonané je vždy vecou súdu (§ 132 ods. 1, § 185 ods. 1 až 3 CSP), a
nie sporových strán. Súd teda nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä

nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a
dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú
založené na zhodnom tvrdení strán.

23.2. So zreteľom na to, že súd nie je viazaný dôkaznými návrhmi sporových strán a iba súd rozhoduje,

ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP), za dôvodnú nemožno považovať námietku
žalobkýň, že prvoinštančný súd pochybil, ak odmietol vykonať žalobkyňami navrhnutý dôkaz výsluchom
znalca.Aktotižbolizpohľaduvyššieuvedenéhoprávnehoposúdeniavšetkyrozhodnéskutočnostipodľa
názoru súdu prvej inštancie dôkazne ozrejmené a navrhované dokazovanie výsluchom označeného
znalca ako dôkazný prostriedok podľa úsudku súdu prvej inštancie nemohlo nijako zvrátiť záver v

skutkových zisteniach nosných pre právne posúdenie nároku žalobkýň, nemožno samotnú okolnosť,
že prvoinštančný súd nepristúpil k vykonaniu tohto žalobkyňami navrhovaného dôkazu, považovať
za naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP a ani za naplnenie odvolacieho
dôvodu, ktorým by súd založil takú vadu konania, ktorá mala za následok porušenie práva žalobkýň na
spravodlivý proces.

23.3. Súd prvej inštancie nevykonanie dôkazu výsluchom znalkyne MUDr. Tatiany Vološinovej, resp.
vykonaním písomného dopytu na uvedenú znalkyňu, tak ako to navrhli žalobkyne na pojednávaní
konanom dňa 5.9.2022, ako nadbytočného, náležite odôvodnil úvahou v bodoch 159 až 162
odôvodnenia rozsudku, na ktorú odvolací súd odkazuje. Odvolacia námietka žalobkýň, že je arbitrárne

a ničím neodôvodnené odmietnutie súdu prvej inštancie vykonať tento dôkaz, je preto neopodstatnená.
Žalobkyne vo svojom odvolaní naviac ani neuviedli žiadne také právne významné skutočnosti, ktoré hoci
tvrdili, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné.

24. Z obsahu odvolania žalobkýň plynie, že žalobkyne svojim námietkami v podstate spochybňujú

hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie a predkladajú vlastné hodnotenie nimi
predložených listinných dôkazov i ostatných vykonaných dôkazov na súde prvej inštancie.

24.1. Podľa čl. 15 základných princípov CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej
úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú

zákonnú silu.

24.2.Dôkazysúdhodnotípodľasvojejúvahy,atokaždýdôkazjednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP).
Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (§ 191

ods. 2 CSP).

24.3. Citované ustanovenia o hodnotení dôkazov vychádzajú zo zásady tzv. voľného hodnotenia
dôkazov. Súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a prihliada pritom ku všetkému, čo sa stalo za konania.

24.4. Odvolací súd na tomto mieste poznamenáva, že hodnotenie dôkazov môže urobiť len súd, ktorý
ich vykonal. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať
hodnotenie jednotlivých dôkazov a hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie
dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové a jednak komplexnézávery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných z vykonaných dôkazov, ktoré sú potom podkladom
pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami sporu tvrdené má za preukázané a ktoré tak tvoria zistený
skutkový stav. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj

jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti, či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak
izolovane a jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov.
Výsledkom celkového hodnotenia je potom úsudok súdu o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý sa
stal podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať
svoje skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových

tvrdení nemožno potvrdiť, ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre
tú sporovú stranu, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. Zo zásady voľného hodnotenia
dôkazov pritom vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu,
akým súd hodnotenie vykonal.

24.5. Podľa názoru odvolacieho súdu ani v tomto smere súdu prvej inštancie nemožno vyčítať žiadne

pochybenie, napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia alebo
že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo že by súd opomenul rozhodné
skutočnosti,ktorévyšlivkonanínajavo.Nemožnopretopriznaťrelevanciupolemikežalobkýňvodvolaní,
že súd mal uveriť tvrdeniam žalobkýň, resp. že súd mal hodnotiť vykonané dôkazy spôsobom, ako to
uviedli žalobkyne v priebehu sporu a v odvolaní.

25. Rešpektujúc viazanosť odvolacieho súdu žalobkyňami uplatnenými odvolacími dôvodmi, vrátane ich
obsahového vymedzenia, súc limitovaný právnymi otázkami, ktoré žalobkyne v odvolaní označili, resp.
spochybnili, odvolací súd dospel k záveru, že ani námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci sa
žalobkyniam nepodarilo spochybniť vecnú správnosť nimi napadnutého výroku I. rozsudku, ktorým súd

žalobužalobkýňzamietolzdôvodu,žežalobkynenapreukázanietvrdeniaoexistenciipríčinnejsúvislosti
medzi tvrdeným protiprávnym úkonom žalovaných (postupom non lege artis pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti Nebohému žalovanými) a tvrdenou ujmou neuniesli dôkazné bremeno, ktorým sa rozumie
procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v spore neboli preukázané jej tvrdenia a z tohto dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej i v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je totiž umožniť

súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť významná podľa hmotného
práva pre rozhodnutie o veci, nebola buď pre nečinnosť strany sporu (v dôsledku nesplnenia povinnosti
uloženej strane sporu ust. § 132 ods. 1 CSP) alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná,
teda ak výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti,
ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.

25.1. Z obsahu žaloby a odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobkyne si žalobou uplatňujú zákonné
nároky vyplývajúce z ich práva na súkromie a v rámci neho práva na rozvoj rodinných väzieb v zmysle
§ 11 Občianskeho zákonníka voči žalovaným, ktorí sú ako poskytovatelia zdravotnej starostlivosti v
zmysle § 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti pasívne vecne legitimovanými subjektmi

v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 11 a § 13 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to ako priami pozostalí po neb.
E. B., nar. XX.X.XXXX, ktorý skonal dňa 3.3.2016 počas hospitalizácie v Nemocnici Krompachy, s.r.o.,
pričom ako prvotná príčina v Liste o prehliadke mŕtveho zo dňa 3.3.2016 sa uvádza zastavenie srdca,
bližšie neurčené, ako choroba, ktorá priamo privodila smrť Nebohého sa uvádza Hepatocelulárny

karcinóm, ktorý bol v príčinnej súvislosti s postupne rozvíjajúcou sa trombózou portálnej žily, ktorá
poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti nebola zistená, keďže hodnotenie vykonaných nálezov nebolo
vykonané zo strany žalovaných správne, Nebohému nebola zdravotná starostlivosť poskytovaná
štandardným spôsobom, v dostatočnom rozsahu a správne, lebo u Nebohého boli prítomné zjavné
príznaky pečeňového zlyhávania, a preto Nebohý ako pacient nemal byť v domácej starostlivosti, ale

mal byť hospitalizovaný, a u Nebohého nebola pri vykonaní vyšetrení USG či CT správne vyhodnotená
závažnosť aktuálneho zdravotného stavu, čo v ďalšom období malo vplyv na neskoré indikovanie
nádorového procesu.

25.2. Na tomto mieste odvolací súd v prvom rade vo všeobecnosti uvádza, že Ústava Slovenskej

republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) v čl. 40 garantuje
každej fyzickej osoby právo na ochranu zdravia, a preto zásah do ústavou chránenej hodnoty sa
prirodzene musí spájať s náležitou ústavne garantovanou ochranou tejto hodnoty. Neoprávnený zásah
do práva na ochranu zdravia nekonaním lege artis bezpochyby predstavuje zlyhanie, ktoré je vrozpore s poslaním subjektu, ktorého podstatou činnosti je vyliečenie z choroby, záchrana života
a zabránenie vzniku zdravotných komplikácií (§ 3 ods. 4 písm. a/, b/, c/, d/ zákona č. 576/2004
Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Je nepochybné, že úmrtie
blízkej ľudskej bytosti je zásahom do emocionálnej sféry najbližších rodinných príslušníkov zosnulého,
u ktorých je prítomnosť najintenzívnejších interpersonálnych väzieb na výsostne emocionálnej báze
zväčša nespochybniteľná. Pri reálnej existencii takýchto vzťahov určitej kvality dochádza porušením
práva na život jednej z nich k absolútnej a nezvratnej deštrukcii všetkých vybudovaných citových

väzieb, a tým k neoprávnenému zásahu do práva na súkromný a rodinný život pozostalého alebo
pozostalých (por. nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 424/02), chráneného v rámci inštitútu ochrany
osobnosti (§ 11 až 16 Občianskeho zákonníka). Smrť manžela a rodiča ako blízkej osoby môže
vzhľadomkvzájomnýmúzkymapevnýmcitovýmväzbámnespornepredstavovaťzávažnúnemateriálnu
ujmu pre rozvíjanie a naplnenie osobnosti žalobkýň (pozostalej manželky a dcér). V situácii, keď by
došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobkýň chránených ustanovením § 11 Občianskeho

zákonníka, ktorého súčasťou je aj rodinný život, keď z objektívneho hľadiska je strata jedného z členov
tohto spoločenstva neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje všetkých ostatných členov rodiny, potom je
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka, primeraným
prostriedkom obrany proti neoprávnenému zásahu.

25.3. V posudzovanej veci je predmetom odvolacieho konania posúdenie vecnej správnosti rozsudku
súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobkýň, domáhajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch spôsobenej neoprávneným zásahom do ich rodinného a súkromného života v súvislosti s
úmrtím manžela (žalobkyne v 1. rade) a otca (žalobkýň v 2. a 3. rade) v dôsledku neposkytnutia správnej
lekárskej starostlivosti Nebohému zo strany žalovanej v 1. rade a žalovanej v 2. rade. Právnou podstatou

tohto sporu bola v prvom rade otázka, či postup žalovanej v 1. a 2. rade pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti pacientovi bol lege artis a či žalovaná v 1. a 2. rade sa pri starostlivosti o pacienta dopustili
protiprávneho konania, v príčinnej súvislosti s ktorým došlo k jeho úmrtiu.

25.4. Súd prvej inštancie pri posudzovaní tejto otázky správne vychádzal z premisy, že postup lege artis

sadefinujeakosprávneposkytnutiezdravotnejstarostlivostivsúladesovšeobecnezáväznýmiprávnymi
predpismi a so súčasným stavom lekárskeho poznania, ak sa bez zbytočného odkladu vykonajú
všetky zdravotné výkony potrebné na správne určenie choroby a zabezpečí sa správny preventívny
postup alebo správny liečebný postup a ak sa zdravotná starostlivosť poskytuje v súlade so súčasnými
dostupnými poznatkami lekárskej vedy a iných biomedicínskych vied, s prihliadnutím na technické,

vecné a personálne vybavenie zdravotníckeho zariadenia, a naopak, postup non lege artis je postup
nesúladný so všeobecne záväznými právnymi predpismi a so súčasnými poznatkami lekárskej vedy a
inýchbiomedicínskychvied,pričomprepožiadavkusúčasnostijesmerodajnýčasposkytnutiazdravotnej
starostlivosti.

25.5. Skúmanie príčin, ktoré viedli k poškodeniu zdravia pacienta spadá nepochybne do pôsobnosti
lekárskej vedy, a preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri posúdení otázky, či postup
žalovanej v 1. a 2. rade pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti Nebohému bol správny (lege artis),
vychádzal zo záverov odborných vyjadrení a znaleckých posudkov.

25.6. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd musí vychádzať zo záverov
odborných vyjadrení a znaleckého dokazovania, ak pre posúdenie otázky významnej pre rozhodnutie sa
vyžadujú odborné znalosti, z dôvodu ktorého nemôže byť odborná otázka predmetom posúdenia súdom
samým. Zároveň platí, že zmyslom dôkazu znaleckým posudkom je posúdenie skutočností vedúcich
ku konkrétnemu poškodeniu zdravia, nie však právne posúdenie veci, ktoré vykoná súd po zhodnotení

všetkých dôkazov vykonaných v priebehu konania, podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov (§
191 CSP). Znalecké dokazovanie (posúdenie odbornej otázky) je dôkazným prostriedkom, ktorého
správnosť bezpochyby podlieha kritike (námietkam) strán sporu. Súčasťou vykonávania znaleckého
dokazovania je hodnotenie znaleckého posudku súdom, ktoré sa ale riadi inými kritériami, ako tomu
je pri hodnotení ostatných dôkazných prostriedkov, nakoľko súd nie je oprávnený hodnotiť odbornú

stránku podaného znaleckého posudku, posudok môže hodnotiť iba z hľadiska jeho presvedčivosti
a hodnovernosti, pričom sa musí sústrediť na to, či znalec pri podaní posudku vychádzal zo
zodpovedajúceho skutkového stavu, prípadne z akého skutkového stavu pri vypracovaní posudku
vychádzal, a až na základe týchto poznatkov môže dospieť k záveru o presvedčivosti (nepresvedčivosti)podaného odborného vyjadrenia či znaleckého posudku a rozhodnúť o ďalšom procesnom postupe,
keďže súd hodnotí odborné vyjadrenie a znalecký posudok ako každý iný dôkazný prostriedok v zmysle
ustanovenia § 191 CSP.

25.7. Otázka, či žalovaná v 1. a 2. rade porušila v rámci liečebnopreventívnej starostlivosti o pacienta
(Nebohého) určitú konkrétnu právnu povinnosť alebo nie, je otázkou právneho posúdenia veci,
zodpovedanie ktorej patrí súdu, a nie znalcovi (por. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/168/2010 zo dňa
9.11.2011), tak ako to správne konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku.

25.8. Odvolací súd je v zhode so žalobkyňami v odvolaní v názore, že preukázanie primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu, a to protiprávneho zásahu do práv fyzickej osoby, si vyžaduje analýzu
všetkých relevantných okolností, ktoré sú v kauzálnom vzťahu k spôsobenej ujme.

25.9. V danom prípade súd prvej inštancie náležite hodnotil všetky navrhované a vykonané dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti, ale aj každý dôkaz jednotlivo a ako z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva,
aj starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v priebehu konania najavo a dospel k správnemu právnemu
záveru, že žalovaná v 1. rade, ktorá je lekárkou, a žalovaná v 2. rade, ktorá predstavuje poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti, konkrétne nemocnicu, miesto, kde pacienti prichádzajú s dôverou (vrátane
dôvery ich rodinných príslušníkov), že im bude poskytnutá adekvátna lekárska starostlivosť, neporušili

v rámci liečebnopreventívnej starostlivosti o pacienta (Nebohého) žiadnu právnu povinnosť, ktorá by
bola s tvrdenou ujmou v priamej príčinnej súvislosti. Pri posudzovaní tejto otázky súd náležite vychádzal
aj zo záverov ustálenej judikatúry (NS SR sp. zn. 6MCdo 7/2013, NS ČR sp.zn. 25Cdo 1462/2003,
25Cdo 818/2005, 25Cdo 2706/2012, R 54/2003, 25Cdo 1619/2012), podľa ktorej sa vzťah príčinnej
súvislosti (kauzálneho nexu) vysvetľuje ako priama väzba javov, objektívnych skutočností, v rámci

ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav v podobe škodového následku, teda medzi úkonom
alebo opomenutím a škodou, respektíve iným zákonom chráneným následkom, musí byť vzťah príčiny.
Pri skúmaní príčinnej súvislosti treba samotný škodový následok izolovať zo všeobecných súvislostí
a predpokladov a je potrebné skúmať, ktorá príčina ho bezprostredne vyvolala. V tomto smere nie je
rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku. Atribútom príčinnej súvislosti Je

vždy priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo a bezprostredne predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný a neprerušený
a nestačí iba jeho akýkoľvek predpoklad. Príčinnú súvislosť medzi konaním a následkom možno chápať
ako kauzálny nexus. Je to objektívna kategória, ktorá vyjadruje vzájomnú súvislosť medzi konaním
a účinkami konania. V prípade škody a aj nemajetkovej ujmy sa vyžaduje vzťah medzi konaním

škodcu (alebo javom) a vznikom škody (nemajetkovej ujmy). Nestačí však všeobecná úvaha o možných
následkoch konania škodcu, teda iba možnosť existencie príčinnej súvislosti medzi konaním a škodou,
ale vyžaduje sa jej nepochybná existencia. Vyžaduje sa, aby išlo o príčinu podstatnú, bez ktorej by
ku škode nedošlo. Ak je však viac príčin, ktoré pôsobia súbežne alebo následne, je pre existenciu
príčinnej súvislosti nevyhnutné, aby reťazec postupne nastupujúcich príčin a následkov bol vo vzťahu k

vznikuškodynatoľkoprepojený,žeužzospôsobeniaprvotnejpríčinymožnodôvodnevyvodzovaťvecnú
súvislosť so vznikom škodlivého následku. Príčinou vzniku škody môže byť teda iba také konanie, bez
ktoréhobyškodlivýnásledoknenastal.Eštezložitejšiasituáciapreposúdeniepríčinnejsúvislostikonania
a vzniku škodlivého následku nastáva v prípade, že dochádza k reťazeniu súvislostí. Preto nestačí
všeobecná úvaha a tvrdenie o možných následkoch konania, teda iba možnosť existencie príčinnej

súvislosti medzi konaním a následkom, ale vyžaduje sa jej nepochybná existencia. Vyžaduje sa, aby
išlo o príčinu podstatnú, bez ktorej by ku následku nedošlo. Ak je viac príčin, ktoré pôsobia súčasne
alebo následne, je dôležité, aby reťazec postupne nastupujúcich príčin a následkov bol vo vzťahu k
vzniku následku natoľko prepojený, že už z pôsobenia prvotnej príčiny možno dôvodne vyvodzovať
vecnú súvislosť so vznikom následku. Príčinou vzniku následku môže byť totiž len také konanie alebo

opomenutie, bez ktorého by následok nenastal. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide
o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to príčinu
dôležitú, podstatnú a značnú. Tento záver platí tak u zodpovednosti subjektívnej, kde je príčinou vzniku
škody je porušenie, ako aj pri zodpovednosti objektívnej, kde príčinou vzniku škody je kvalifikovaná
škodová udalosť.

26. V korelácii s uvedeným odvolací súd ako neopodstatnenú vyhodnotil odvolaciu námietku žalobkýň,
že z dôkazov, ktoré mal súd prvej inštancie pri rozhodovaní v tomto konaní k dispozícii bolo preukázané
také protiprávne konanie žalovanej v 1. a 2. rade, ktoré jednoznačne a nepochybne viedlo k záveru,že poskytnutie zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej v 1. a 2. rade bolo non lege artis, a to v
priamej príčinnej súvislosti v tom smere, že došlo k strate šance Nebohého na predĺženie života, čím
došlo k zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobkýň. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno ako

opodstatnenú vyhodnotiť odvolaciu námietku žalobcov založenú bez ďalšieho na tvrdení, že žalobcovia
uniesli bremeno dôkazu na svoje tvrdenia, že aj keď manažment Nebohého bol zo strany žalovanej
v 1. rade poskytnutý správne pokiaľ ide o vykonané USGB vyšetrenia, tak samotná diagnostika, či
popisovanie vykonaných USG vyšetrení nebola poskytnutá správne, v priamej príčinnosti čoho došlo k
oddialeniu odhalenia terminálnej diagnózy Nebohého, ktorý tak stratil šancu na dlhší život a žalobcovia

tak stratili nádej na možnosť stráviť s Nebohým dlhší čas, či v rámci skoršej konfrontácie s terminálnou
diagnózou Nebohého sa ako tak v priebehu času jednak ako tak zmieriť s touto skutočnosťou a zároveň
tráviť s Nebohým čo možno najviac času pred jeho exitom, lebo „doložili výsledky prešetrenia Úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou“, ktoré „bolo neskôr potvrdzované aj jednotlivými znalcami“.
Túto argumentáciu, vrátane tvrdenia, že nejde o kauzálny nexus zavinenia smrti Nebohého zo strany
žalovanej v 1. rade, ale ide o oddialenie odhalenia terminálnej diagnózy nebohého, ktorá by v prípade

popísaniavyšetreníspôsobomdelegeartismedicinaemohlabyťodhalenávčasnejšie,čomohlopredĺžiť
život Nebohého, nakoľko v tomto smere § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti nehovorí len o
uzdraveníosobyaleajo„zlepšeniestavuosobyprizohľadnenísúčasnýchpoznatkovlekárskejvedy(...)“
žalobkyneprezentovaliužvpriebehusporunasúdeprvejinštancie,sktorousatentonáležitevysporiadal
v bodoch 106 až 127, k otázke príčinnej súvislosti v bodoch 128 až 147 odôvodnenia rozsudku, na ktoré

odvolací súd v celom rozsahu odkazuje.

27. K otázke „straty šance“ je odvolací súd v zhode so žalovanou v 1. a 2. rade v názore, že žalobkyne vo
svojom odvolaní síce pomerne široko popísali teóriu straty šance, avšak opomenuli to, že aj teória straty
šance stojí a padá na unesení bremena tvrdenia a bremena dôkazu žalobkyňami, ktoré nepredložili

súdu žiadne dôkazy o tom, že žalované v 1. a 2. rade pochybili a v dôsledku pochybení žalovaných
by mal Nebohý šancu na prežitie vyjadrenú určitým percentom, pričom uvedené nežiadali zodpovedať
počas pojednávaní od žiadneho znalca alebo tam predvolaného odborníka v špecializačnom odbore,
pričom v spore nebola preukázaná príčinná súvislosť ani v súlade s doktrínou tzv. straty šance alebo
straty očakávania v tom zmysle, že by postupom žalovanej v 1. rade alebo žalovanej v 2. rade, ktorý

nebol v súlade s právom, nepochybne došlo ku strate šance, že by bez nesprávneho lekárskeho zásahu
bol následok na zdraví Nebohého menší alebo žiadny, naviac za stavu, ak jeho stav bol už bezpochyby
ireverzibilný, a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno konštatovať preukázanie príčinnej
súvislosti, a to ani v zníženej miere špecifickej pre medicínsky spor.

28. Odvolací súd poukazom na uvedené dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne považoval
základ nároku na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyniam za nedôvodný, a súd správne
uzavrel, že žalobkyniam nenáleží nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku neoprávneného
zásahu do osobnosti žalobkýň, ako čiastkového osobnostného práva, a to práva na súkromný a rodinný
život.

29. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak pri
rozhodovaní o trovách konania vychádzal z § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaná v 1. rade v podanom odvolaní neopodstatnene
namietla, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak aplikoval § 257 CSP, majúc za to, že

v okolnostiach posudzovaného sporu existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré je dôvodné
výnimočne nepriznať trovy konania. Argumenty prednesené žalovanou v 1. rade neumožňujú privodiť
zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania vo vzťahu k žalovanej v 1.
rade. Práve s ohľadom na neistotu žalobkýň vo vzťahu k príčinnej súvislosti k nimi tvrdenej ujme a so
zreteľom na požiadavku spravodlivého vyváženia faktickej nerovnosti sporových strán v tomto smere,

v okolnostiach súdenej veci aj podľa úsudku odvolacieho súdu použitie ustanovenia § 257 CSP
odôvodňovali dôvody uvedené súdom prvej inštancie. Aj v tomto ohľade je odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce, odvolací súd sa s týmto v celom rozsahu
stotožňuje, na toto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

30. Zo všetkých týchto dôvodov odvolacie námietky žalobkýň a žalovanej v 1. rade odvolací súd
vyhodnotil ako nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a preto
odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, vrátane vecne správneho
výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalovanou v 1. rade a žalobkyňami.31. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že stranám sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko žalobkyne a žalovaná

v 1. rade neboli vo svojich odvolaniach úspešné a žalovaná v 2. rade náhradu trov odvolacieho konania
nežiadala priznať.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické

vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňukoná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní

a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).