Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 2, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/211/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216899
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216899.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov

senátu JUDr. Borisa Minksa a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.
r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 28.
januára 2014 č. k. 25C/395/2012-41, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17
ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene a niektorých zákonov, § 41 ods. 1, § 44 ods. 6, 8, 9, § 238 ods. 1 zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov, ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe čoho dospel k záveru, že návrh zamietol. Bol

toho názoru, že návrh bol dostatočne špecifikovaný v zmysle § 43 OSP a zákona č. 233/1995 Z. z.
platného v čase podania návrhu, ako aj uplynula šesťmesačná lehota od prijatia žiadosti a navrhovateľ
sa nároku domáhal na súde. Okrem toho mal za to, že od podania návrhu na zmenu exekútora do
návrhu na predbežné prejednanie nároku navrhovateľa neubehli tri roky, a tak návrh nebol premlčaný.
Súd v tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej
lehoty, z akého dôvodu a či je tu dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Konanie
bolo začaté 01. 08. 2005. Podľa vtedy platného Exekučného poriadku a § 238 zák. č. 233/1995 Z.

z. v konaniach začatých do 31. 08. 2005 lehota 30 dní na vydanie rozhodnutia o zmene exekútora
neplatila. V predmetnom exekučnom konaní tak neexistovala zákonná lehota na rozhodnutie o zmene
exekútora. Navrhovateľ tvrdil, že o návrhu na zmenu exekútora bolo rozhodnuté po 526 dňoch. Súd
prvého stupňa z obsahu spisu zistil, že exekučným titulom bola notárska zápisnica, ktorá nebola spísaná
s povinným, a preto bol toho názoru, že navrhovateľ s exekútorom vykonáva exekúciu na základe
nezákonného exekučného titulu (uznesenie NS SR sp. zn. 1ECdo/60/2013 zo dňa 19. 09.
2013) a škody sa teda domáhal z konania, ktoré sa viedlo na základe nezákonného titulu. Okrem

toho bol toho názoru, že v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora
k žiadnej škode nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť
vykonávať úkony exekučného konania, a teda účastníkom exekučného konania nerozhodnutím v
zákonnejlehotenevznikolstavprávnejneistoty.Naviac,navrhovateľomtvrdenámajetkováškodanebolanijako preukázaná, navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na
navrhovateľovi bolo preukázať svoje tvrdenia. Navrhovateľ svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne
popísané nijako nedokladoval. Určenie výšky škody v návrhu nebol dôkaz o vzniknutej škode. Náhrady

majetkovej škody sa navrhovateľ domáhal za pracovné výkony zamestnancov pomocou informačného
systému,ktorépredstavovalisumu70eur,nákladynaudržiavanieasprávuinformačnéhosystémusumu
40 eur a administratívne náklady v sume 50 eur za komunikáciu s pôvodným exekútorom. Okrem toho
navrhovateľ navrhoval v tomto smere znalecké dokazovanie alebo postup podľa § 136 OSP, ktoré súd
prvého stupňa zamietol ako nehospodárne, i s poukazom na ďalšie dôvody pre zamietnutie návrhu.

Uviedol, že rovnako ako pri vzniku škody je poškodený povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik
nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na ktorých základe bude možné podľa zákonom určených
kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. O dobe nerozhodnutia o zmene exekútora, teda i o údajnej škode sa
navrhovateľ reálne dozvedel až doručením rozhodnutia o nepripustení zmeny exekútora, nepochybne
dovtedy nemal vedomosť o (ne)činnosti exekučného súdu pri rozhodovaní o zmene exekútora. Preto
doba, ktorá uplynula od doručenia žiadosti o zmenu súdneho exekútora až do samotného vydania

uznesenia, ale aj do doručenia, nemohla nijako negatívne zasiahnuť navrhovateľa, nemohla v ňom
vyvolať neistotu ako morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie, nemohlo viesť
k strate legitímnych očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný zákonom
a nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Súd prvého stupňa sa
nestotožnilanisnázoromnavrhovateľa,žemožnopriamoporovnávaťnemajetkovúujmuzanedodržanie

zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy
v konaní. Nevidel ani dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k
vzniku škody ani nedošlo. Konštatujúc, že bez potrebných podkladov nie je možné včas rozhodnúť,
uviedol, že k rozhodnutiu i v tomto prípade boli potrebné podklady od pôvodného exekútora, ktoré nebolo
možné reálne zabezpečiť v lehote 30 dní. Po ich doručení bolo vo veci rozhodnuté. Objektívne tak

nebolo možné rozhodnúť v zákonnej lehote. Súhlasil s tým, že exekučný súd pre veľkú zaťaženosť
nerozhodol v 30-dňovej lehote, avšak nešlo o zákonnú lehotu, a preto skúmal aj dôležitosť rozhodnutia
pre ďalšie vzťahy účastníkov konania a priebeh konania a dospel k záveru, že rozhodovanie o zmene
exekútora nijako vzťah medzi účastníkmi nemení a vplyv na priebeh konania nebol preukázaný. Okrem
toho v predmetnom uznesení bolo rozhodnuté i o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení. Išlo o

odborne komplikovanejšie rozhodnutie, na ktoré 30 dňová lehota nestačila. Správne bolo aj to, že
rozhodoval exekučný súd jedným rozhodnutím, keďže zastavenie exekúcie malo vplyv aj na rozhodnutie
o zmene exekútora. Okolnosť, že exekučný súd vykonával dokazovanie, ktoré bolo podľa navrhovateľa
nadbytočné a nezaoberal sa len návrhom oprávneného nepredstavuje samo osebe nesprávny úradný
postuporgánuštátu.Ďalejmalzato,ženavrhovateľakooprávnenývexekučnejveciskoršierozhodnutie

o zmene exekútora nepresadzoval zákonnými možnosťami, v spise sa nenachádzajú žiadne urgencie.
S poukazom na uvedené opätovne zdôraznil, že nedodržanie zákonnej či primeranej lehoty automaticky
nezakladá nárok na náhradu škody, ale otázka je, či aj k škode došlo, čo sa podľa súdu nestalo, ako aj
poukázal na to, že navrhovateľ ujmu ani za 12 mesiacov od podania návrhu, čo mal podľa súdu urobiť
podaným návrhom. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že

odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a
žiadne mu nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe

"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd

založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd

nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo

k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného

práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
V poslednej časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege

ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak

súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že
dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214

ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods.
3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z. z."), ktorý na danú vec dopadá, štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 44 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 29. 02. 2004, ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie
poverísúdexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupísomnepostúpi.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 08. 2005, ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie
poverísúdexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupísomnepostúpi.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,

§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté
pred 1. septembrom 2005.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim zákonné predpoklady zodpovednosti štátu za

škodu. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom je zodpovednosť objektívna bez zreteľa na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Základnými
predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup
okresného súdu, ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou. Prvým a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu je práve

nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kedy štát zodpovedá za podmienok ustanovených
zák. č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak
ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia škody v sume 175 eura a
nemajetkovej ujmy v sume 940,44 eura v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice
v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 10Er/4/2004 (EX 27/2004). Navrhovateľ nesprávny úradný

postup charakterizoval nerozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, ale až
s omeškaním viac ako 526 dní, nesústredenosťou a zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekúcia v danej veci
začala dňa 07. 01. 2004. Súdny exekútor podal na Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie dňa 09. 01. 2004 pre vymoženie sumy 2.926,- Sk s prísl. proti povinnej: B.
D. na základe exekučného titulu - Notárskej zápisnice č. N 3703/2003, NZ 91760/2003, napísanej v
Notárskom úrade notára JUDr. Ondreja Ďuriača so sídlom v Partizánskom, Generála Svobodu 1069/4.
Výzvou zo dňa 02. 02. 2004 bol súdny exekútor vyzvaný, aby vyzval oprávneného na opravu návrhu,nakoľko nebol v súlade s exekučným titulom. Po doručení vyjadrenia oprávneného súd prvého stupňa
vydal dňa 13. 07. 2004 poverenie súdnemu exekútorovi. Dňa 23. 11. 2010 došiel súdu prvého
stupňa návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, na základe čoho súd prvého stupňa vyzval

súdneho exekútora na vyjadrenie a vyčíslenie trov exekúcie. Súdny exekútor sa písomne k návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyjadril dňa 25. 01. 2012, ako aj doručil presný rozpis
vzniknutých trov exekúcie. Následne súd prvého stupňa vo veci rozhodol uznesením zo dňa 27. apríla
2012 č. k. 10Er/4/2004-33 tak, že žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe dostatočne zisteného skutkového stavu,
z ktorého vyvodil aj správne právne závery na základe aplikácie správnych zákonných ustanovení.
Stotožňuje sa s názorom súdu prvého stupňa, že v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na
zmenu exekútora k žiadnej škode nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie
i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Naviac, v čase začatia exekučného konania v

Exekučnom poriadku žiadna lehota na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora určená nebola a v
zmysle prechodných ustanovení konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva
platného do 31. augusta 2005. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že súd prvého
stupňa po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora vykonával úkony potrebné k rozhodnutiu o
návrhu na zmenu súdneho exekútora a následne o zmene súdneho exekútora aj rozhodol, pričom tieto

úkony vykonával v akceptovateľnej lehote. Takýmto konaním súdu exekučného súdu nemohlo dôjsť k
nesprávnemu úradnému postupu v danej veci. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky pritom platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky
za porušenie základného práva účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti
prípadu. Vychádzajúc z okolností daného prípadu odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci nebol

preukázaný nesprávny úradný postup súdu prvého stupňa ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu
za škodu, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, preto odvolací
súd, rovnako ako súd prvého stupňa, dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný. Vzhľadom
k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi odvolania
viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva, že keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo

dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní
veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie
je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý
dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval aj ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom
ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z. z. citoval aj v správnom znení, preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná.

Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity.
Pokiaľ súd citoval aj ustanovenie § 9 ods. 2 aj po novele, k tomu uviedol, že išlo len ako výklad

pôvodného ustanovenia, pričom vec posúdil podľa správneho právneho predpisu. K zamietnutiu návrhu
navrhovateľa nedošlo nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, ale nesplnením podmienok na náhradu
škody. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd vykonával úkony
smerujúce k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora, nemohlo dôjsť rozhodnutím súdu o
návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora v akceptovateľnej lehote ani k posunutiu trvania

právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom
na prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci,
od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Z

uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne
správny potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods.
1 OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní trovy odvolacieho konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.