Uznesenie – Bezdôvodné obohatenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, February 21, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/33/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121521043
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Ragan
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:6121521043.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov
JUDr. Ondreja Hvišča, PhD. a JUDr. Natálie Štrkolcovej v spore žalobcu: Správa majetku Košického
samosprávneho kraja, Tatranská 25, 040 01 Košice - Staré Mesto, IČO: 42 093 937, právne zastúpený:
doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates, s. r. o., Hlavná 111/25, 040 01 Košice - Staré Mesto, IČO: 52
651 258, proti žalovanej: Anna Hanuliaková - AHA FIT, Krosnianska 787/69, 040 22 Košice - mestská

časť Dargovských hrdinov, IČO: 40 165 400, právne zastúpená: Advokátska kancelária Hopferova s.r.o.,
Bajzova 2, Košice - Staré Mesto 040 01, IČO: 47 254 220, o zaplatenie 4.516,55 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 27. marca 2023, č.k.: 29Cb/130/2021 -
233, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok Okresného súdu Košice I z 27. marca 2023, č.k.: 29Cb/130/2021 - 233 a vec vracia
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči
žalovanej zaplatenia 4.516,55 eur s príslušenstvom, titulom bezdôvodného obohatenia.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaná dňa 16.10.2014 uzavrela so žalobcom Zmluvu o nájme
nebytového priestoru č. 72/2014 podľa zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových

priestorov (ďalej ako „nájomná zmluva“). Predmetom Nájomnej zmluvy bol nebytový priestor o výmere
35,1 m2 vo výlučnom vlastníctve Košického samosprávneho kraja, ktorého správcom je žalobca.
Grafické vymedzenie predmetu nájmu vyplývalo z Prílohy č. 1 zmluvy. Dodatkom č. 1 z 28.5.2015 sa
predmetom nájmu stali: (i) nebytový priestor o výmere 61 m2 na prízemí trakt A, (ii) nebytový priestor
o výmere 35,10 m2 na prízemí trakt B (ďalej len „Dodatok č. 1/2015“). Dodatkom č. 1/2015 sa nahradili
niektoré práva a povinnosti zmluvných strán vyplývajúce nielen z Nájomnej zmluvy č. 72/2014, ale aj

Nájomnej zmluvy č. 80/2011. Výška mesačného nájomného spolu s výškou úhrad za služby spojené s
nájmom, ktorú bola žalovaná povinná uhradiť žalobcovi predstavovala spolu 138,08 eur, so splatnosťou
15. dňa bežného mesiaca (za daný kalendárny mesiac). Žalobca vykonal v roku 2020 kontrolné merania
priestorov, ktoré sú predmetom nájmu v budovách zverených mu do správy a zistil nesúlad medzi
skutočne využívanou výmerou prenajatých priestorov a výmerou prenajatých priestorov uvedenou v
nájomných zmluvách u 9 nájomcov, vrátane žalovanej. Žalovaná reálne v súlade s účelom nájmu podľa

nájomnej zmluvy užívala nebytové priestory v celkovej výmere 166 m2, pričom predmetom jej užívania
je telocvičňa o výmere 85,06 m2, šatňa o výmere 39,19 m2, chodba o výmere 41,29 m2 a sociálne
zariadenie o výmere 1,3 m2. Uznesením č. 491/2020 z 14.12.2020 vydaným Zastupiteľstvom Košického
samosprávneho kraja sa schválila zmena výmery predmetu nájmu pre nájomcov špecifikovaných v
prílohe na skutočný rozsah výmery predmetu nájmu s tým, že nájomcovia boli povinní podpísať dodatok
knájomnejzmluve,ktorýmsauvedievýmerapredmetunájmudosúladusoskutočnýmstavom.Žalovaná

uzatvorila so žalobcom Dodatok č. 2/2021 k Nájomnej zmluve č. 72/2014 zo dňa 16.10.2014, ktorým
došlo mimo iného aj k zosúladeniu skutočného stavu týkajúceho sa výmery užívania nebytovéhopriestoru so stavom zodpovedajúcim v nájomnej zmluve. Listom z 12.5.2021 bola žalovaná písomne
vyzvaná na vrátenie bezdôvodného obohatenia za užívanie vyššej výmery nebytových priestorov za
obdobie dvoch rokov, čo žalovaná odmietla. Žalobca si žalobou uplatnil bezdôvodné obohatenie za

obdobie od 10/2017 do 4/2021 vo výške 4.516,55 eura, ktorá pozostáva zo sumy 2.014,20 eura ako
neuhradené nájomné a sumy 2.502,36 eura ako neuhradené služby spojené s nájmom nebytových
priestorov.

3. Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť. Poprela neoprávnené užívanie nebytových priestorov, keďže

mala platné nájomné zmluvy. Poukázala, že za chybné výmery podlahovej plochy môže žalobca.

4. Žalobca v replike uviedol, že predmetom žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca
nemá dôkazy preukazujúce, či žalovaná pred kontrolným meraním mala vedomosť o tom, že jej úhrada
nájomného a služieb spojených s nájmom nezodpovedá výmere priestorov, ktoré skutočne užíva. Túto
vedomosť však musela získať po kontrolnom meraní. Žalovaná bola vyzvaná na podpis dodatku k

nájomnej zmluve, pričom dôvod uzatvorenia takého dodatku musel byť žalovanej dostatočne zrejmý,
keďže bola informovaná o nesprávnych výmerách a o potrebe zosúladenia zmluvného a faktického
stavu. Žalovaná potvrdila, že bola žalobcom prizvaná na stretnutie, v rámci ktorého sa prejednávala
otázka nových výmer, a na ktorom bola vyzvaná na podpis dodatku nájomnej zmluvy. Tvrdenie žalovanej
o „nekonkretizovaní dôvodu“ prečo žalobca žiada o dodatkovanie nájomnej zmluvy neobstojí, nakoľko

v samotnom dodatku podpísanom žalovanou sa v časti „Preambula“ uvádza: „V súlade s uznesením č.
491/2020 z 22. zasadnutia Zastupiteľstva Košického samosprávneho kraja konaného dňa 14.12.2020,
sa uvádza výmera predmetu nájmu uvedená v zmluve do súladu so skutočne užívanou výmerou
predmetu nájmu.“

5. Žalovaná v duplike ozrejmila, že najskôr uzatvorila so žalobcom dňa 20.9.2011 Zmluvu o nájme
nebytového priestoru č. 80/2011 (ďalej ako „Nájomná zmluva č. 80/2011), so začiatkom nájmu od
31.9.2011. Na jej základe bol žalovanej prenechaný nebytový priestor nachádzajúci sa na prízemí
nehnuteľnosti na A. B. C. XX D. E., o výmere podlahovej plochy 61 m2. Prílohou zmluvy bolo pôdorysné
vymedzenie predmetu nájmu. Nájomná zmluva č. 80/2011 bola pripravená žalobcom, ktorý zameral aj

prenajímaný priestor. Dňa 15.6.2014 oslovila žalobcu s tým, že mala zámer prenajať si aj ďalší priestor
– za účelom využitia ako šatne + sociálneho zariadenia (kúpeľňa, toaleta, výlevka), ktorý zamerali
žalobcom poverené osoby na rozlohu 35,10 m2. Následne bola uzatvorená Zmluva o nájme nebytových
priestorov č. 72/2014 zo dňa 16.10.2014, predmetom ktorej bolo prenechanie priestorov nachádzajúcich
sa v nehnuteľnosti na ulici A. C. XX E. a to nebytového priestoru o výmere 35,10 m2 na prízemí. Aj

Nájomná zmluva č. 72/2014 bola pripravená žalobcom. Jej prílohu č. 1 tvoril pôdorys, na ktorom bol
priestor o výmere 35,10 m2 vyznačený. Ďalej žalovaná poukázala aj na rozhodnutie Regionálneho úradu
verejného zdravotníctva zo dňa 6.6.2014, v ktorom je uvedené, že zariadenie žalovanej sa nachádza v
prenajatých nebytových priestoroch s výmerou 61 m2 na prízemí objektu - budovy bývalého Gymnázia,
na A. XX D. E.. Dohodou strán zo dňa 29.5.2015 došlo k ukončeniu Nájomnej zmluvy č. 80/2011 k

31.5.2015 a k uzatvoreniu Dodatku č. 1/2015 k Nájomnej zmluve č. 72/2014 zo dňa 16.10.2014, kde
bol dohodnutý ako predmet nájmu nebytový priestor o výmere 61 m2 na prízemí trakt A (priestor podľa
pôvodnejNájomnejzmluvyč.80/2011)anebytovýpriestorovýmere35,10m2naprízemítraktB(priestor
podľa Nájomnej zmluvy č. 72/2014). Prílohu Dodatku č. 1/2015 tvoril pôdorys. Na pôdoryse boli farebne
zvýraznené priestory, ktoré boli prenajímateľom prenechané do nájmu - pôvodný priestor o výmere

61 m2 /telocvičňa, šatňa a chodba/ a ďalší priestor o výmere 35,10 m2 /šatňa + sociálne zariadenie
(kúpeľňa, toaleta, výlevka)/. V roku 2020 žalobca opätovne premeral priestory, nakoľko malo byť zistené,
ževýmerapriestorov,ktoréžalovanáužívalatakmer10rokovmábyťskorodvakrátvyššia.Kuvedenému
sa dňa 26.6.2020 uskutočnilo pracovné stretnutie so zástupcami žalobcu za účelom zosúladiť údajne
užívanú výmeru nebytového priestoru a rozšíriť predmet nájmu formou dodatku. Žalovaná poukázala, že

odzačiatkunájomnéhovzťahuužívalanebytovépriestory,ktoréurčilprenajímateľvrozlohe,akúvymeral
prenajímateľ. Teraz s odstupom skoro desiatich rokov, bola vystavená tomu, že buď bude súhlasiť
s novou výmerou, alebo dostane výpoveď z priestorov. V priestoroch vykonáva činnosť, ktorá je jediným
zdrojom jej príjmu. Zo zápisu z pracovného stretnutia je zrejmé, že sa prejednávalo len bezdôvodné
obohatenie za obdobie dvoch rokov spätne ako aj námietky žalovanej. Žalovaná zároveň požiadala o

aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p.

6. Žalobca v priebehu konania zvýraznil, že podľa zákona o majetku VUC je jeho povinnosťou ako
správcuuplatňovaniemajetkovýchpráv.Vsporenejdeokonanie,ktorébybolovyslovenezameranévočižalovanej. Obdobným spôsobom postupoval žalobca voči ďalším nájomcom, po zistení nezrovnalostí
v užívaní nebytových priestorov vo vlastníctve Košického samosprávneho kraja. Nárok spočíva v
rozdielnej výške užívaných nebytových priestorov a vo výške, za ktoré žalovaná ako nájomca platila

nájomné. Celková výmera užívaných nebytových priestorov zo strany nájomcu predstavovala 166
m2, pričom žalovaná uhrádzala nájomné za nebytový priestor vo výmere 96,1 m2. Potvrdil, že text
nájomnej zmluvy bol vyhotovený zo strany žalobcu. Pojmovým znakom bezdôvodného obohatenia nie
je protizákonné konanie. Zvýraznil, že už z bežnej a priemernej opatrnosti musí byť každému zrejmé,
že 96 m2 a 166 m2 predstavuje zásadný rozdiel. Ide o rozdiel, ktorý je bežne pri náležitej miere

opatrnosti postrehnuteľný. Zároveň okrem nesprávnej výmery uvádzanej v zmluve, žalovaná užívala aj
iné priestory a to predovšetkým priestory chodby, ktoré podľa tvrdení žalovanej využívala výlučne ona
na svoju podnikateľskú činnosť a zároveň aj jej klienti. Skutkový stav je nesporný, keďže po kontrolnom
zameraní v roku 2020 pristúpili strany k uzatvoreniu dodatku nájomnej zmluvy, kde bol ten užívaný stav
de facto zosúladený. V súčasnosti platná a určitá nájomná zmluva znie na 166 m2. Pôvodne správca
nehnuteľnosti sa pokúšal vyriešiť vec s jednotlivými nájomcami zmierlivo, vo výške 50 % z ročného

nájomného za obdobie 4 rokov, u žalovanej vo výške 2.861,- eura. Časť nájomcov s tým súhlasila. Časť
nájomcov, vrátane žalovanej s tým nesúhlasila, preto to bol žalobca nútený riešiť súdnou cestou.

7. Žalovaná v priebehu konania namietala, že nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty bezdôvodného
obohatenia. Zvýraznila, že žalobca používa v žalobe dva pojmy a to jednak pojem nebytový priestor a

pojem spoločné priestory. V dodatku č. 1/2015 sú vymedzené len niektoré priestory. Predmetom nájmu
boli priestory nachádzajúce sa v budove, evidovanej na LV č. XXXXX k.ú. F., pričom z LV nevyplýva, že
by budova bola rozdelená na jednotlivé nebytové priestory a k tomu prislúchajúce časti zariadenia. Nie
je zrejmé, ktoré spoločné priestory boli žalovanou užívané; tieto neboli vymedzené; žalobca nepredložil
ani ich výpočet; čo považuje žalobca za spoločný priestor; čo za nebytové priestory; čo bolo nesprávne

vymerané; kde nesedia výmery, ktoré sú v žalobe uvedené. Poukázala, že žalobca síce tvrdí, že
žalovaná mala užívať celkovo 166 m2 z celkovej plochy prenajatej nehnuteľnosti, no podľa výpočtu
žalobcu ide o nebytové priestory 124,25 m2 a spoločné priestory 60,98 m2, čo spolu nepredstavuje
160 m2. Dodatok č. 1/2015 vypracoval sám žalobca. Žalovaná k tomuto dodatku obdržala prílohu a to
pôdorys, kde bolo vyznačené, ktoré priestory boli odovzdané žalovanej do užívania, pričom žalovaná

po celý čas užívala len priestory, ktoré jej boli odovzdané. Ďalej poukázala na tú skutočnosť, že podľa
tabuľky žalobca uvádza spoločné priestory vo výmere 60,98 m2. V Dodatku č. 2/2021 je uvedený rozpis
nájomného a úhrad za služby spojené s nájmom nebytového priestoru, kde sa nenachádzajú žiadne
spoločné priestory. Tvorba zmlúv má ísť na ťarchu žalobcovi s tým, že žalovaná nemala žiadny dôvod
si predmetný priestor ani premeriavať. Nemala žiadny dôvod nedôverovať prenajímateľovi. Namietala,

že konanie a postup žalobcu je v rozpore s právom a dobrými mravmi. Zvýraznila, že žalobca v jednej
zmluve označil priestory ako spoločné, v druhej zmluve už nie sú označené ako spoločné. Žalobca
doposiaľ neozrejmil, čo je spoločným priestorom, zo zmluvy to jednoznačne nevyplýva. Ďalej namietala
premlčanie, pokiaľ ide o uplatnený nárok za rok 2017.

8. Súd prvej inštancie v odseku 8. odôvodnenia rozhodnutia doslovne a v priamej reči uviedol obsah
výpovede žalovanej, ktorá mimo iného namietala, že bola žalobcom uvedená do omylu. Dodatok
č. 2/2021 uzatvorila pod nátlakom. Žalobca svoje práva vykonáva v rozpore s dobrými mravmi a v
rozpore s princípom právnej istoty. Ozrejmila, že spoločné priestory boli priestory vstupnej chodby,
ktorou iba prechádzala do jej priestorov. Uvedenú, veľkú spoločnú chodbu vymaľovala, za 11 rokov

sú tam umiestnené jej rohožky, hodiny na stene, upratovala ju. Žalobca voči nej neeviduje žiaden iný
neuhradený záväzok. Zvýraznila, že priestory pre liečbu svojej choroby a následnú pandémiu covidu
dlhodobo neužívala. Zároveň opísala priebeh vzniku nájomného vzťahu, vrátane popisu priestorov, ktoré
jej boli poskytnuté na užívanie. Uviedla, že v roku 2014 požiadala o prenájom ďalších priestorov, vrátane
šatne – chodby, ktorej pôvodná výmera bola 14,5 m2, no v roku 2021 už 41 m2. Poukázala na chaos,

ktorý vznikol nedôslednosťou zmlúv a zlým meraním. Zotrvala na tvrdeniach, že užívala iba to čo mala,
na základe pôdorysu.

9. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním, listinnými dôkazmi a výpoveďou
žalovanej mal preukázané, že strany uzatvorili platnú Zmluvu o nájme nebytového priestoru č. 72/2014 v

zmysle príslušných dodatkov, kde bola nesprávne „upravená“ výmera predmetu nájmu. Nájomnú zmluvu
ako aj meranie predmetu nájmu vyhotovoval žalobca. Následným kontrolným meraním v priebehu roku
2020 boli zistené nezrovnalosti v podlahových plochách.10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, 3, 4, § 5 ods. 3 a 4, § 7, § 9 ods. 2 písm. b),
§ 10 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, v znení neskorších predpisov,
ktorý upravuje nájom nebytových priestorov, povinnosti nájomcu, nájom, výpoveď z nájmu, ďalej podľa

§ 3 ods. 1, § 451, § Občianskeho zákonníka, upravujúce výkon práva v rozpore s dobrými mravmi,
bezdôvodné obohatenie a definíciu, čo nepredstavuje bezdôvodné obohatenie. Ďalej článok 2 ods. 1
základných princípov a § 257 C.s.p., ktoré upravujú princíp právnej istoty a dôvodov hodných osobitného
zreteľa.

11. Poukázal súd prvej inštancie, že ochrana porušených (porušovaných) alebo ohrozených
subjektívnych práv musí spĺňať dva základné atribúty: musí byť spravodlivá a účinná.

12. Ďalej súd prvej inštancie v ods. 24. až 34. odôvodnenia rozsudku uviedol teóriu definície dobrých
mravov a výkonu práv v rozpore s dobrými mravmi.

13. Súd prvej inštancie žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia posúdil ako výkon práva v rozpore
s dobrými mravmi. Poukázal, že žalovaná uzatvorila platnú nájomnú zmluvu v súlade so zákonom
č. 116/1990 Zb., riadne uhrádzala nájomné a to aj v čase krízy spojenej s ochorením COVID - 19.
Predmetnú zmluvu pripravoval žalobca, preto bolo jeho povinnosťou aby rozmery predmetu nájmu,
ktoré sú uvedené v zmluve boli v súlade s reálnym stavom, aký žalovaná užívala. Žalovaná nemala

žiadnu povinnosť po podpise zmluvy premerať predmet nájmu, nakoľko sa spoliehala na žalobcu, že
je všetko v súlade so zmluvou. Argumentácia žalobcu, že žalovaná musela vidieť rozdiel v m2 je
neadekvátna, nakoľko žiaden nájomca, resp. aj kupujúci si nepremeriava predmet nájmu, resp. kúpy.
Žalovaná dôverovala žalobcovi, že zmluva a výmera sú v poriadku. Žaloba o vydanie bezdôvodného
obohatenia v posudzovanom spore má takú intenzitu a vážnosť, ktorá je v demokratickej spoločnosti, aj

vzhľadomnaverejnúmienkuneakceptovateľná,keďžechybabolajednoznačnenastranežalobcu.Ďalej
uviedolsúdprvejinštancie,žesineviepredstaviť,ževmorálnejspoločnostibudesankcionovaťžalovanú
za chybu žalobcu, ktorý nesprávne zameral veľkosť predmetu nájmu. Samotná sankcia, t.j. úhrada
bezdôvodného obohatenia by bola pre žalovanú likvidačná (čo uviedla žalovaná aj na pojednávaní
a zároveň požiadala o aplikáciu § 257 C.s.p.) a z mravného hľadiska nespravodlivá. Preto súd prvej

inštancie pristúpil k sankcii a to odopretiu právnej ochrany vydania bezdôvodného obohatenia zo strany
žalovanej a žalobu v celom rozsahu zamietol.

14. Poukázal súd prvej inštancie, že ďalšie argumenty strán sporu už nepovažoval za rozhodujúce,
preto sa s nimi ani osobitne nevysporiadal. Uviedol, že podľa konštantnej judikatúry súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila.
Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú

ovplyvniť meritórne rozhodnutie preto súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

15. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalovanej
priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu, ktoré uložil uhradiť neúspešnému žalobcovi.

16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súd prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie alebo zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Žalobca poukázal, že súd prvej

inštancie žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol dôvodiac, že ide o výkon práva v rozpore
s dobrými mravmi, ktoré rozhodnutie je založené iba na všeobecných a nekonkretizovaných úvahách.
Zároveň predstavuje nesprávne právne posúdenie veci, ktoré pramení z nerešpektovania vzájomného
vzťahu Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka. Na základe uzatvorenej Nájomnej zmluvy
č. 72/2014 vznikol medzi stranami sporu obchodnoprávny vzťah podľa ustanovenia § 261 ods. 2

Obchodného zákonníka. Otázka právneho režimu Obchodného zákonníka nebola stranami a ani súdom
prvej inštancie spochybnená. Súd prvej inštancie nepochopiteľne posúdil právny vzťah strán sporu
výlučne skrz občianskoprávne inštitúty a zásady Občianskeho zákonníka a odignoroval prioritu aplikácie
Obchodného zákonníka na obchodnoprávne vzťahy vyjadrenú v ustanovení § 1 ods. 1 a 2 Obchodnéhozákonníka, podľa ktorého sa na obchodnoprávne vzťahy aplikuje úprava § 265 Obchodného zákonníka.
Žalobca namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie je absolútne nesprávny už len z dôvodu, že
z ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka vyplýva, že tento konštituuje vlastný korektív „zákazu

zneužitia práva“, ktorý je definovaný ako zásady poctivého obchodného styku. Zásady poctivého
obchodného styku, ktoré sa aplikujú v obchodných vzťahoch a občianskoprávny korektív dobrých
mravov nie sú totožné inštitúty. Tieto inštitúty nemajú totožný rozsah, ani obsah a zakladajú odlišné
právne účinky. Poctivý obchodný styk je v porovnaní s pojmom dobré mravy pojmom užším. Do
obchodnoprávnych vzťahov vstupujú subjekty s cieľom dosahovať zisk prostredníctvom výkonu ich

podnikateľskej činnosti a podnikateľská činnosť nesie so sebou aj určitú mieru rizika straty a neúspechu.
Zrozsudkusúduprvejinštanciejeabsolútnenezrozumiteľné,akejnepoctivostisažalobcavrámcisvojho
uplatneného nároku voči žalovanej mal dopustiť. Nedodržanie zásad poctivého obchodného styku sa
spája vyslovene so zneužitím práva. Pôsobenie zásady poctivého obchodného styku má ochraňovať
zmluvných partnerov pred šikanóznymi tendenciami a praktikami v obchodovaní. O šikanovanie by išlo
vtedy, ak by výkon práva zreteľne smeroval iba k zjavnému poškodeniu iných subjektov. Dôvodil žalobca,

že uplatňovaním pohľadávok týkajúcich sa majetku samosprávneho kraja nemieni nikoho šikanovať, ani
nikomu ubližovať. Jeho úmysel nie je nijak poškodzujúci a jeho nárok nemá ani sankčný charakter. Jeho
cieľom je prostredníctvom uplatnenia nároku dosiahnuť súlad so zákonom a ochrániť verejné záujmy.
Žalobca nikdy netvrdil, že žalovaná zavinila vznik bezdôvodného obohatenia, avšak uvedený argument
nemôžebyťpreposúdenievecivýznamný.Inštitútbezdôvodnéhoobohateniajetotižvyslovenezaložený

na princípe nezavinenia (resp. nezohľadňuje zavinenie) a tento vnútorný vzťah toho, kto sa obohatil
k obohateniu spolu s jeho dobromyseľnosťou sú irelevantné (s výnimkou posúdenia nároku na úžitky
z bezdôvodného obohatenia). Žalobca uplatneným nárokom nepožaduje nič, čo by malo povahu
trestu či penále, teda akejsi sankcie, tak ako to uviedol súd prvej inštancie. Žalovaná „skonzumovala“
plnenie poskytnuté žalobcom, ale neposkytla zaň adekvátne protiplnenie, ktoré každý iný subjekt v

postavení nájomcu majetku samosprávneho kraja bol povinný poskytnúť. Žalobca konštatoval, že
odôvodniť rozsudok v konaní o zaplatenie pohľadávky vzniknutej z podnikateľskej činnosti žalovanej
potenciálnym negatívnym dopadom rozhodnutia na žalovanú stranu je prejav extrémnej arbitrárnosti
v rozhodovacej činnosti súdu. Moderačné právo súdu sa týka len konkrétnych nárokov, medzi ktoré
vydanie bezdôvodného obohatenia nepatrí. Poukázal, že s každým nájomcom, na strane ktorého vzniklo

toto bezdôvodné obohatenie a ktorý prejavil snahu o jeho vrátenie našiel žalobca spoločné zmierlivé
dojednanie o výške úhrady a aj o jej postupnom plnení. Takisto žalobca postupoval aj voči žalovanej.
Nielenže ju na vydanie bezdôvodného obohatenia viackrát vyzval pred podaním žaloby, ale dokonca
aj počas prebiehajúceho konania jej ponúkol uzavretie mimosúdnej dohody, predmetom ktorej by bola
úhrada iba polovice uplatneného nároku.

17. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí ani
raz nespomenul, že by posúdil vzťah medzi stranami ako občianskoprávny. Pokiaľ žalobca namietal,
že súd prvej inštancie aplikoval rýdzo korektív dobrých mravov ako občianskoprávny inštitút, nemožno
sa s ním stotožniť. Dobré mravy stanovujú najvyššiu prípustnú hranicu možného a akceptovateľného

správania.Dobrémravysúneurčitýmprávnympojmom,ktoréhoobsahjedopĺňanýsúdnoupraxou,ktorá
posúdi medze dobrých mravov v konkrétnom spore tak, že súd zisťuje a posudzuje rozpor konkrétnych
okolností obchodného vzťahu s dobrými mravmi. Dobré mravy sú chápané ako určité nespochybniteľné
minimum slušnosti všetkých spravodlivo uvažujúcich osôb. Názor žalobcu, ktorý tvrdí, že dobré mravy
je možné použiť výhradne len na vzťahy občianskoprávne a zásady poctivého obchodného styku

naopak v režime obchodnoprávnom, je nesprávny. Zásady poctivého obchodného styku nie je možné
stotožniť s inštitútom dobrých mravov. Ide o odlišné kategórie, aj keď isté prieniky medzi nimi je možné
predpokladať. Poctivý obchodný styk je v porovnaní s pojmom dobré mravy pojem užší a aplikuje sa
nad rámec dobrých mravov (ide o prísnejšiu požiadavku). Dokonca sám Obchodný zákonník explicitne
odkazuje na použitie korektívu dobrých mravov. Aplikácia dobrých mravov na obchodnoprávne vzťahy

je pomerne štandardná. Poukázala, že Najvyšší súd SR tiež aplikoval dobré mravy práve na vzťahy
obchodnoprávne. Samotná skutočnosť, že zásady poctivého obchodného styku sú pojmom užším
ako dobré mravy, nevylučuje použitie dobrých mravov aj na vzťahy obchodnoprávne. Ďalej žalovaná
namietala, že žalobca jednoznačne a bez pochybností nešpecifikoval, v čom malo tvrdené bezdôvodné
obohatenie spočívať a to s poukazom na absenciu naplnenia znakov skutkovej podstaty bezdôvodného

obohatenia. Zotrvala na svojich tvrdeniach, že od počiatku užívala tie priestory, ktoré jej vymedzil
žalobca, od ktorých jej odovzdal kľúče. Užívanie priestorov mala podložené zmluvou a pôdorysom, v
ktorombolipriestory,ktoréjejboliprenechanédoužívania,zreteľnefarebnevyznačené.Pokiaľnastrane
žalobcu došlo k omylu (o ktorom žalovaná nevedela a nemala ani ako vedieť), za ten v žiadnom prípadenemôže niesť zodpovednosť. Priestory žalovaná užívala na základe platnej nájomnej zmluvy. Jedno
plnenie nemôže byť zároveň plnením na základe platnej zmluvy a zároveň aj plnením z bezdôvodného
obohatenia, najmä pokiaľ bol celý predmet nájmu jasne vyznačený v nájomnej zmluve. Žalovaná nič

iné ako to, čo bolo graficky vyznačené ako predmet nájmu v nájomnej zmluve a reálne odovzdané
do užívania, ani neužívala. Žalovaná zopakovala skutkové tvrdenia uvádzané v konaní na súde prvej
inštancie, mimo iného, že žaloba je nezrozumiteľná v tom, že sa v nej používajú dva pojmy a to nebytové
priestory a spoločné priestory. Žalobca si budovu gymnázia rozdelil na nebytové priestory a sám si
zrejme určil, čo bude spoločným priestorom. V zmluve, v pôdorysoch alebo v dodatkoch ako ani v žalobe

sa nešpecifikuje, čo má byť spoločnými priestormi, ktoré žalovaná údajne užívala a nemali patriť do
zmluvou označeného predmetu nájmu. Nezrozumiteľnosť a nejasnosť súvisí aj s jednotlivými výmerami,
na ktoré sa žalobca odvoláva. Zvýraznila, že od roku 2011 stále užívala s vedomím prenajímateľa ten
istý priestor v uzavretej bunke, od ktorého jej boli zverené 4 kľúče k užívaniu - väčšiu miestnosť, menšiu
miestnosť, chodbu. Priestor nebol spoločný, nebol otvorený, užívala ho a aj jej klienti. Prenajímateľ jej
zveril kľúče od uzatvoreného priestoru, jasne vymedzeného aj fyzicky v budove. Že niektorí (nie všetci)

nájomcovia prijali návrh urovnania zo strany žalobcu, do ktorého boli dotlačení pod hrozbou súdneho
konania, neznamená to, že žalobca je v práve.

18. Žalobca odvolaciu repliku nepodal. Výzva súdu prvej inštancie s vyjadrením žalovanej k odvolaniu
žalobcu mu bola doručená dňa 13.6.2023.

19. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti takému rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné
nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385

C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. je naplnený v prípade ak dôjde k vadám konania
alebo aj vadám rozhodnutia, v dôsledku ktorých súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký
procesný postup súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané
mu Civilným sporovým poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť
najmä procesným postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza. Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe

k odňatiu možnosti konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to
vyššie uvedené, ale aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

21. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.z.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný

skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

22. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý
nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol.

23. Strany nerozporovali, že uplatnený nárok má obchodnoprávnu povahu, keďže na strane žalovanej
vystupuje fyzická osoba podnikateľ a na strane žalobcu subjekt verejného práva podľa § 261
Obchodného zákonníka.

24. Podľa § 1 Obchodného zákonníka, tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné

záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním (ods. 1). Právne vzťahy uvedené
v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto
ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchtopredpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento
zákon (ods. 2).

25. Podľa § 256 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

26. Podľa § 3 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť

v rozpore s dobrými mravmi.

27. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať (ods. 1). Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (ods. 2).

28. Z okolností prejednávanej veci vyplýva, že žalobca sa v spore domáhal vydania bezdôvodného
obohatenia z dôvodu užívania nehnuteľností žalovanou bez právneho dôvodu. Súd prvej inštancie sa
nezaoberal samotnou dôvodnosťou žalobcom uplatneného nároku, hoci to žalovaná v konaní namietala
a žalobu zamietol iba z dôvodu, že právo žalobcu domáhať sa súdnej ochrany posúdil ako konanie

v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd nesúhlasí s uvedeným postupom a názorom súdu prvej
inštancie z dôvodu, že pokiaľ sa tento náležite nevysporiadal so samotnou dôvodnosťou uplatneného
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda nedospel k (žiadnemu) záveru o jeho dôvodnosti,
nemohol dospieť ani k správnemu záveru, že ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, keďže
aplikácia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je možná iba za predpokladu, že súd dospeje k záveru, že

takéto právo žalobcovi svedčí, teda že ide o výkon existujúceho práva, vrátane ustálenia jeho rozsahu
(výšky).

29. Súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcu iba so všeobecným konštatovaním, že tento je v rozpore
s dobrými mravmi. Nie je prípustné, aby odôvodnenie rozhodnutia obsahovalo iba odkaz na okolnosti

prípadu bez toho, aby z neho bolo možné zistiť v čom konkrétne videl odôvodnenosť aplikácie
korektívu dobrých mravov v prejednávanej veci. Odvolací súd zvýrazňuje, že samotná aplikácia §
3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmie viesť k oslabovaniu ochrany subjektívnych práv ustanovených
zákonom, a tým k nežiaducemu narušovaniu právnych vzťahov. Generálnou aplikáciou by došlo
k spochybneniu celého inštitútu bezdôvodného obohatenia, čo by spôsobilo značný stav právnej

neistoty.

30. Použitie „nápravného“ prostriedku dobrých mravov podľa § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka predstavuje krajné riešenie za účelom zaistenia potrebnej väzby medzi normami písaného
právaazákladnýmimravnýmiaetickýminormamispoločnosti.Súdmusípretoskúmaťaustáliťaplikačné

limity pre použitie uvedeného ustanovenia, čo vyžaduje predovšetkým nutnosť náležite podloženého,
jasného a presvedčivého záveru o rozpore uplatnenia a výkonu práva s dobrými mravmi tak, aby sa
zabránilo svojvoľnému uplatneniu predmetného ustanovenia.

31. Záväzok vzniknutý z bezdôvodného obohatenia (§ 489 Občianskeho zákonníka) je objektívnej

povahy. Vzniká na základe objektívnej skutočnosti v zákonom predvídaných situáciách (§ 451 a §
454 Občianskeho zákonníka) bez ohľadu na to, ktorého zo strán záväzkového právneho vzťahu
zaťažuje dôvod jeho vzniku; na vznik záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa
dokonca existencia zavinenia ani existencia protiprávneho úkonu nevyžaduje, resp. zavinenie, aj to iba
obohateného, má právny význam len z hľadiska rozsahu vydania bezdôvodného obohatenia (§ 458 ods.

2 Občianskeho zákonníka).

32. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 3Cdo/52/2005 už vyslovil, že o plnenie bez
právneho dôvodu v zmysle ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka ide tiež v prípade užívania
nebytových priestorov (uskladnenia nábytku) bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného titulu (povinnosť

plniť môže v niektorých prípadoch vyplývať tiež zo zákona alebo z rozhodnutia súdu) oprávňujúceho tieto
priestory užívať (uskladniť v nich nábytok). Pre vyriešenie otázky, kto v prípade takéhoto plnenia získava
majetkovú hodnotu (a kto je teda povinný vydať získané bezdôvodné obohatenie), je rozhodujúce, kto
uvedené plnenie prijíma (kto realizuje užívateľské oprávnenia) bez právneho dôvodu, bez poskytovanianáhrady za vykonávanie jemu nepatriacich oprávnení a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil
o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať nebytový priestor
(uskladniť v ňom nábytok). Keďže príjemca takéhoto plnenia nie je - vzhľadom na samu povahu plnenia

- schopný vrátiť ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej.

33. Nie je dôvodom odopretia právnej ochrany právu na vydanie bezdôvodného obohatenia ak
ten, na úkor koho bol neoprávnený majetkový prospech získaný nevykonal opatrenia, aby k vzniku
bezdôvodného obohatenia nedošlo. Zákon povinnosť podobnú prevenčnej povinnosti podľa prvej hlavy

šiestej časti Občianskeho zákonníka neustanovuje (a vzhľadom na vyššie uvedenú povahu vzniku
záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia tak robiť ani nemôže). Vzhľadom na vyššie
uvedenú objektívnu povahu vzniku záväzku z bezdôvodného obohatenia a na to, že je bez právneho
významuskúmanie,komumožnoklásťnaťarchuokolnosti,odktorýchsavzniktohtovzťahuodvíja,nieje
mysliteľné vkladať do tohto vzťahu za pomoci iných zákonných ustanovení prvky, ktoré výslovná právna
úprava neobsahuje a negovať tak do istej miery podstatu smerujúcu k tomu, aby sa nikto neobohacoval

na úkor druhého bez právom aprobovaného dôvodu.

34. Správne pritom žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal
s použitím ustanovenia § 256 Obchodného zákonníka v spore, resp. jeho vzťahu k § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

35. Pritom korektív zásady poctivého obchodného styku má byť poslednou možnosťou (ultima ratio),
ako vo výnimočných prípadoch zmierniť či odstrániť prílišnú tvrdosť zákona v situácii, v ktorej by sa
priznanie uplatneného nároku javilo krajne nespravodlivým. Ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka
je tak treba vnímať ako príkaz sudcovi, aby rozhodoval v súlade s ekvitou, pričom, oproti dobrým

mravom dovoľujú zásady poctivého obchodného styku zobrať do úvahy osobitosti profesionálnych
vzťahov podnikateľského prostredia a jeho špecifickej etiky. Vzhľadom k prevažujúcej profesionalite
týchto vzťahov možno dokonca, vo všeobecnej rovine, konštatovať, že citlivosť k aspektom sociálnej
spravodlivosti je v režime obchodného práva o niečo slabšia, čo môže viesť k tomu, že za poctivé
v obchodnoprávnej rovine možno, podľa okolností, považovať ešte aj postupy, ktoré by sa vo sfére

všeobecného občianskeho práva mohli javiť už ako nemravné (viď napr. Obchodným zákonníkom v §
267 ods. 2 vylúčená možnosť namietať v obchodnoprávnych vzťahoch tieseň a nápadne nevýhodné
podmienky). Napokon aj v rozhodnutí zo dňa 1. júna 2008 sp. zn. 29 Odo 1027/2006 Najvyšší súd
pripustil, že normatívne systémy poctivého obchodného styku a dobrých mravov sa obsahovo nekryjú.
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 20. januára 2009, sp. zn. 29 Cdo 359/2007).

36. Pokiaľ žalovaná namietala, že bola pri uzatvorení nájomného vzťahu uvedená do omylu, odvolací
súd zvýrazňuje, že netvrdila, že konala v ospravedlniteľnom omyle podľa § 49a Občianskeho zákonníka.
Ospravedlniteľným je pritom iba taký omyl, ku ktorému došlo aj napriek tomu, že konajúca (mýliaca sa)
osoba postupovala s obvyklou mierou opatrnosti (vyvinula obvyklú opatrnosť), ktorú možno so zreteľom

k okolnostiam konkrétneho prípadu po každom požadovať, aby sa takémuto omylu vyhol. Možno pričítať
iba na ťarchu žalovanej, že táto si prípadne nezabezpečila objektívne informácie o okolnostiach, ktoré
považovala za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu a bez príčiny sa vo svojom
úsudku nechala ovplyvniť prípadnými náznakmi riešenia zamýšľaného právneho úkonu, čo nemožno
hodnotiť ani ako výkon práva v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku.

37. Vzhľadom na vyššie uvedené sa súd prvej inštancie dostatočne nevysporiadal so všetkými
skutočnosťami relevantnými pre rozhodnutie veci. Odvolací súd poukazuje na to, že základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným
spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie

vo veci podstatné a právne významné. Nevysporiadanie sa s takýmito pre rozhodnutie podstatnými
skutočnosťami je porušením práva na spravodlivý súdny proces, v rámci ktorého majú strany právo na
riadne, zrozumiteľné, vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia.

38. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.39. Odvolací súd zároveň akcentuje, že odôvodnenie rozsudku nie je súhrnom súdneho spisu, preto sa
v ňom nemajú opisovať kompletné výpovede, ale aké zistenia súd vyvodil z vykonaných dôkazov.

40. Ďalej odvolací súd akcentuje, že odôvodnenie rozsudku nie je súhrnom súdneho spisu, preto
sa v ňom nemajú opisovať kompletné výpovede ani prednesy strán sporu, tak ako to učinil súd
prvej inštancie v prípade výpovede žalovanej, ale zhrnúť právne relevantné skutočnosti, rozhodné pre
posúdenie sporu a súd musí uviesť, aké skutkové závery vyvodil z týchto výpovedí, teda čo tieto

výpovede potvrdili alebo vyvrátili o skutkových tvrdeniach strán sporu.

41. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá § 220 ods. 2 C.s.p.,
keď sa súd prvej inštancie dôkladne nezaoberal tvrdeniami a námietkami strán a v časti, v ktorej mal
stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadilaakovecprávneposúdil,napadnutý

rozsudok riadne neodôvodnil.

42. Z vyššie uvedených dôvodov musel odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť, keďže neboli
splnené podmienky na jeho potvrdenie, ale ani na jeho zmenu, podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. /súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v
konanípredodvolacímsúdom/vrátanezávisléhovýrokuavecvrátiťpodľa§391C.s.p.naďalšiekonanie
a nové rozhodnutie v spore, pretože by nebolo účelné doplniť toto dokazovanie odvolacím súdom.

43. Úlohou súdu prvej inštancie bude vo veci konať a opätovne posúdiť uplatnený nárok žalobcu,

vrátane obrany žalovanej o jeho nedôvodnosti, resp. premlčaní. Ak súd prvej inštancie dospeje k záveru
o dôvodnosti nároku žalobcu a jeho konkrétnej výške, bude jeho povinnosťou následne sa vysporiadať
s tým, či ide o výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, resp. či možno
na zistený skutkový stav aplikovať ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Následne vo veci
rozhodnearozhodnutieodôvodnívsúladesust.§220ods.2C.s.p.austálenýmizásadamisúdnejpraxe

tak, aby z odôvodnenia rozhodnutia bolo nepochybné právne posúdenie uplatneného nároku žalobcu
vo vzťahu k žalovanej, ako aj právne závery, ktoré vyvodí zo zisteného skutkového stavu a obsahom
ktorého budú jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany.

44. Nie je pritom bez právneho významu a to s poukazom na § 265 Obchodného zákonníka, že žalobca
nielenvpriebehukonaniavovzťahukžalovanej,aleajuďalšíchnájomcov,uktorýchvzniklobezdôvodné
obohatenie za rovnakých skutkových okolností, považoval za postačujúce plnenie od osôb povinných na
jeho vydanie iba výšku zodpovedajúcu obdobiu 2 rokov, tak ako to uviedol vo výzve zo dňa 12.5.2021 /
č.k. 68 spisu/.

45. Podľa § 391 ods. 2 C.s.p. je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
vysloveným v tomto zrušujúcom uznesení.

46. V rámci ďalšieho konania a nového rozhodnutia rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách pôvodného

konania, vrátane odvolacieho konania a o trovách dovolacieho konania.

47.Totorozhodnutie prijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
v ustanovení § 419 C.s.p.Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,

tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak
bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu
vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených

v§429ods.2C.s.p.,akmásám,alebojehozamestnanecalebočlenvysokoškolsképrávnickévzdelanie
druhého stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).