Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Svk/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8023200206
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:8023200206.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Mariána Trenčana
a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci
žalobcu (v kasačnom konaní sťažovateľ): Igor Bilanovič - I.B.+, IČO: 329 377 76, miesto podnikania:
Pavlovičovo námestie 3862/45, 080 01 Prešov, právne zastúpeného: Mgr. Marek Tauber, advokát so
sídlom Hviezdoslavova 11, 052 01 Spišská Nová Ves, proti žalovanému: Krajský súd v Prešove, o

kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Košiciach č. k. PO-4Sa/10/2023-186 zo
dňa 24. októbra 2023, ECLI:SK:SpSKE:2023:8023200206.1, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom po rozhodnutí NSS SR o postúpení veci

1. Žalobou podanou dňa 13.09.2022 na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky označenou ako
„Správna žaloba podľa tretej časti správneho súdneho poriadku SPRÁVNA ŽALOBA PROTI INÉMU
ZÁSAHU ORGÁNU VEREJNEJ SPRÁVY“ sa žalobca domáhal ochrany pred nezákonným pridelením
súdneho prípadu dňa 11.10.2021 orgánmi riadenia a správy Krajského súdu Prešov vo veci vedenej pod

sp. zn. 7Cob 46/2021 senátu 7Cob - predsedu JUDr. Jozef Angeloviča. V žalobných bodoch vyslovil svoj
právny záver o tom, že k nezákonnému prideleniu veci došlo na základe porušenia zákona a na základe
nezákonného rozvrhu práce pre rok 2021, v spojení s nesplnením podmienky náhodného výberu podľa
§ 51 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch (ďalej len „zákon o súdoch“).
2. V súvislosti s uvedeným poukazoval v žalobe na skutočnosť, že z časového údaju v potvrdení o
pridelení veci (9:37:08 hod.) a v potvrdení o generovaní náhodného výberu (9:37:50 hod.) vyplýva, že

vecbolapridelenáskôr,akobolgenerovanýnáhodnývýbersenátu,aženesprávnymkreovanímsenátov
(kreovaných päť obchodnoprávnych senátov zo šiestich členov obchodnoprávneho kolégia namiesto
dvoch senátov) došlo k prijatiu nezákonného rozvrhu práce za rok 2021, a to v časti Príloha č. 13.
3. Žalobca požiadal Najvyšší správny súd SR o priznanie odkladného účinku žalobe a o vydanie
rozsudku, ktorým súd zruší pridelenie veci sp. zn. 7Cob 46/2021 čas 9:37:08 na Krajskom súde Prešov
senátu 7Cob - predsedu JUDr. Jozefa Angeloviča a vráti celú záležitosť Krajskému súdu Prešov na

opätovné pridelenie zákonného sudcu.
4. Uznesením č. k. 13SžNSS/1/2023-153 zo dňa 22.03.2023 Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
(ďalej aj ako „uznesenie NSS SR o postúpení veci“) postúpil vec Krajskému súdu v Prešove ako súdu
vecne a miestne príslušnému.
5. S účinnosťou ku dňu 01.06.2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach. V súlade s § 3 ods. 3
písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského
súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 danáprávomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 bol teda na konanie v predmetnej veci príslušný Správny
súd v Košiciach.
6. Správny súd podanú správnu žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Správny súdny

poriadok (ďalej len „SSP“) uznesením sp. zn. PO-4Sa/10/2023 zo dňa 24. októbra 2023 (ďalej aj ako
„napadnuté uznesenie“) odmietol z dôvodu jej neprípustnosti. Odkazujúc na negatívne vymedzenie
predmetu prieskumu v rámci správneho súdnictva podľa § 7 písm. b) SSP dôvodil tým, že pokiaľ sa
žalobca domáhal ochrany pred nezákonným pridelením veci orgánmi riadenia a správy Krajského súdu
Prešov vo veci 7Cob 46/2021 senátu 7Cob s riadiacim predsedom senátu JUDr. Jozefom Angelovičom

dňa 11.10.2021 čas 9:37:08, ide zjavne o správny akt orgánu verejnej správy, ktorý nemá povahu
rozhodnutia o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej osoby a právnickej
osoby.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie žalovaného
A)

7.Sťažovateľzastúpenýadvokátompodalvčaskasačnúsťažnosťprotidotknutémuuzneseniukrajského
súdu z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f), g), h), i), j) SSP. Sťažovateľ navrhuje zrušiť napadnuté
uznesenie a vrátiť vec správnemu súdu na ďalšie konanie.
8. Kasačný súd v stručnosti rekapituluje námietky sťažovateľa:
- správny súd odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, a to neposkytnutím odpovede na otázku,

ktorý iný orgán a akými prostriedkami poskytne sťažovateľovi súdnu ochranu, keď správnu žalobu
odmietol,
- správny súd rozhodol o neprípustnosti podanej správnej žaloby aj napriek skutočnosti, že uznesením
NSS SR o postúpení veci bol súdom vyššieho stupňa zaviazaný konať,
- zákonnosť pridelenia veci má vplyv aj na skutočnosť, či vo veci koná zákonný sudca, a preto pridelenie

veci zákonnému sudcovi nemožno vnímať ani označiť ako opatrenie upravujúce vnútorné pomery
Krajského súdu v Prešove. V uvedenom vidí nesprávne právne posúdenie veci zo strany správneho
súdu, zdôrazňujúc pritom, že kasačný súd v minulosti opakovane jasne vymedzil definičné znaky iného
zásahu orgánu štátnej správy (napr. v rozsudku sp. zn. 1Sžk/31/2020 z 27.10.2021), ku ktorému malo
dôjsť popisovaným postupom žalovaného,

- sťažovateľ odkazuje na časť nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 287/2020 (a na odlišné
stanovisko jedného zo sudcov k jeho odôvodneniu), kde ÚS SR formuloval záver o tom, že práve
náhodný výber je jednou zo záruk proti prípadnému zneužitiu systému prideľovania zákonných sudcov
na základe svojvôle alebo ľubovôle toho-ktorého súdneho funkcionára,
- správny súd odmietnutím správnej žaloby nevyvodil záver z nesprávneho pridelenia veci vedenej

na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 7Cob/46/2021, čím nenapravil nezákonné pridelenie veci
dotknutému senátu,
- správny súd aj napriek výslovnej žiadosti sťažovateľa vo veci nenariadil pojednávanie, čím mu odňal
možnosť konať pred súdom.
9. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti poukazuje na stanovisko k podanej správnej žalobe,

ktorého obsahu sa naďalej pridržiava. Stručne popisuje predmet konania, účel správneho súdnictva
a vyzdvihuje potrebu primárneho skúmania naplnenia procesných podmienok konania, medzi ktoré,
okrem iného, patrí aj otázka právomoci či príslušnosti správneho súdu na konanie. V tejto súvislosti
konštatuje, že do kompetencie správneho súdu nemôže patriť preskúmavanie procesu pridelenia
sporovej obchodnoprávnej veci pre účely jej vybavenia príslušným sudcom či senátom všeobecného

súdu. Má za to, že nešlo o postup, ktorým sa rozhodovalo v správnom konaní, a ústavným zásadám či
ustanoveniam § 1 a § 2 SSP nezodpovedá rozšírenie právomoci správneho súdu aj na vyhodnocovanie
otázok zákonného sudcu (senátu) určeného pre príslušné súdne sporové konanie. Činnosť správneho
súdu podľa žalovaného nemôže nahrádzať obsah kompetencie dovolacieho, resp. ústavného súdu.
Uzatvára, že správny súd správne podanú žalobu odmietol pre nesplnenie procesných podmienok pre

jej vecné vybavenie. Zároveň v reakcii na jeden zo sťažnostných bodov dodáva, že ak správny súd vec
vybavoval len z pohľadu splnenia procesných podmienok, nemusel vo veci ani nariaďovať pojednávanie.
Sťažovateľom označený nález Ústavného súdu SR a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sú podľa jeho
názoru bez akejkoľvek relevancie pre posudzovanú vec.
10. Sťažovateľ v replike k vyjadreniu žalovaného prezentuje výklad jeho obsahu tým spôsobom, že

Krajský súd v Prešove vlastne pripustil, že prideľovanie vecí je súčasťou rozhodovacej právomoci
priamo senátov tohto súdu, nie orgánov riadenia a správy tohto súdu. Žalovaný bol povinný prideliť
spornú vec orgánmi riadenia a správy súdu, a nie umožniť prideľovanie veci senátmi ako súčasť
ich rozhodovacej právomoci. Podotkol, že orgán riadenia a správy súdu je orgánom verejnej moci adohľad nad jeho činnosťou vykonáva Ministerstvo spravodlivosti SR ako ústredný orgán verejnej moci,
a to prostredníctvom odboru dohľadu nad súdnictvom. Opätovne poukazuje na uznesenie NSS SR o
postúpení veci, ktorého obsah interpretuje ako pokyn súdu vyššej inštancie pre správny súd, aby vo veci

konal. V samostatnom podaní zároveň žiada o zažurnalizovanie originálu tohto uznesenia do súdneho
spisu k aktuálne prejednávanej veci.

I. Právne posúdenie veci kasačným súdom

11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej „kasačný súd“ alebo „najvyšší
správny súd“) preskúmal napadnuté uznesenie v medziach sťažnostných bodov, ktorými bol viazaný (§
438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2, § 453 ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola
podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie,
proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil
pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie

je dôvodná, a preto túto podľa § 461 SSP zamietol.
12. Z procesného hľadiska bol kasačný súd v zásade postavený pred otázku, či správny súd postupoval
v súlade so zákonom, keď ako neprípustnú odmietol správnu žalobu označenú sťažovateľom ako žaloba
protiinémuzásahuorgánuverejnejsprávy,ktoréhopôvodcommalbyťKrajskýsúdvPrešove.Zásahmal
spočívať v nezákonnom pridelení obchodnoprávnej veci sp. zn. 7Cob 46/2021 dňa 11.10.2021 senátu

7Cob - predsedu JUDr. Jozefa Angeloviča.
13. Sťažovateľ v rámci textu kasačnej sťažnosti opakovane akcentuje, že správny súd bol uznesením
kasačného súdu o postúpení veci zaviazaný konať a rozhodnúť o existencii iného zásahu zo strany
Krajského súdu v Prešove do práv sťažovateľa. Kasačný súd preskúmavajúc napadnuté uznesenie
správneho súdu o odmietnutí onej žaloby uvádza, že sťažovateľ si postupujúce uznesenie najvyššieho

správneho súdu nesprávne interpretuje. Nakoľko žaloba bola pôvodne podaná na najvyšší správny súd,
tento v súlade s § 18 ods. 2 SSP postúpil vec príslušnému (v tom čase) krajskému súdu z dôvodu, že on
sám o nej nebol oprávnený rozhodnúť z dôvodu nedostatku vecnej príslušnosti. Ak najvyšší správny súd
rozhodol o postúpení veci na ďalšie konanie v tom čase vecne a miestne príslušnému Krajskému súdu v
Prešove, nekonštatoval tým (a ani nemohol) prípustnosť žaloby a nezaviazal krajský súd konať určitým

spôsobom, ako si to mylne vykladá sťažovateľ, len naložil so žalobou spôsobom predpokladaným
príslušným ustanovením SSP, a to práve z dôvodu nedostatku vecnej príslušnosti o takto doručenej
žalobe rozhodnúť. Argumentácia sťažovateľa v tomto smere, odkazujúc pritom na porušenie viazanosti
rozhodnutím, resp. pokynom súdu vyššej inštancie, preto nenachádza opodstatnenie.
14. Vo vzťahu k povahe rozvrhu práce kasačný súd poukazuje na ustanovenie § 50 a nasl. zákona o

súdoch, ktoré rozvrh práce definuje ako akt riadenia predsedu súdu smerom k organizácii práce súdu pri
zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok. Jednou z obsahových náležitostí rozvrhu
práce je určenie senátov/sudcov poverených vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd,
s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v prípade že je senát zložený z viacerých predsedov
senátov určených do toho istého senátu, rozvrh práce určí, ktorý z nich riadi a organizuje činnosť

senátu.Žiadnupodrobnejšiureguláciukzloženiusenátov,napr.kmožnostitohoistéhosudcubyťčlenom
viacerých senátov, zákon neupravuje. Zákon o súdoch tiež zakotvuje pravidlo, že veci určené podľa
predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom náhodným výberom
pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby
bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí, pričom podmienka náhodného výberu je splnená

vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov (§ 51 ods. 2 zákona o súdoch).
15. Rozvrh práce je svojou podstatou interným opatrením organizačnej povahy, ktoré vydáva predseda
súdu na základe zákonného zmocnenia ako orgán riadenia a správy súdu v oblasti výkonu súdnictva. Je
určený predovšetkým sudcom a zamestnancom daného súdu, ktorých prácu organizuje, a s ohľadom
na jeho povinné zverejňovanie na webovej stránke súdu zároveň slúži ako prostriedok informovania

verejnosti o organizačných pravidlách fungovania súdu. Predseda súdu ho vydáva a priebežne reviduje
v osobitnom, zákonom predpokladanom internom postupe.
16. Na základe rozvrhu práce sú jednotlivé prípady prideľované sudcom/senátom určeným rozvrhom
práce pre stanovený druh agendy náhodným výberom pomocou softvéru schváleného Ministerstvom
spravodlivosti SR, pričom súčasne so zapísaním novej veci do systému softvér náhodne generuje

senát/sudcu, ktorému je vec pridelená. Žiadny časový priestor medzi pridelením veci a generovaním
náhodnéhovýberusenátu/sudcuvskutočnostineexistuje,akotovsvojichtvrdeniachimplikujeadokladá
potvrdeniami súdu sťažovateľ.17. Výsledok náhodného pridelenia konkrétnej veci sa na rozdiel od rozvrhu práce zaiste dotýka
právneho postavenia účastníka konania (tu sťažovateľa), pretože určuje senát, ktorý o jeho súdnom
prípade rozhodne. V tomto zmysle má pridelenie veci náhodným výberom niektorému zo senátov

určených rozvrhom práce zásadný vplyv na realizáciu ústavného práva na „zákonného sudcu“, ktoré
účastníkovi konania plynie z čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Platí však, že akt pridelenia veci senátu nie je
administratívnym zásahom orgánu riadenia daného súdu v oblasti verejnej správy, ktorého zákonnosť
by podliehala dohľadu správnych súdov.
18. Samotný proces prideľovania veci je súčasťou súdneho konania, a teda výkonu súdnej moci.

K prideľovaniu prichádza síce na základe vydaného rozvrhu práce prostredníctvom elektronickej
podateľne, avšak uvedené už nie je administratívnym postupom v rámci verejnej správy. Pridelenie veci
konkrétnemu senátu alebo samosudcovi je súčasťou súdneho konania po podaní návrhu (žaloby), preto
patrí do výkonu súdnej moci a nie do verejnej správy ako osobitné administratívne konanie. Postup
príslušného súdu pri pridelení veci, vrátane pravidiel stanovených rozvrhom práce, možno preskúmať na
námietku účastníka v riadnom inštančnom postupe nadriadeným súdom, ktorý je oprávnený rozhodnúť

o opravnom prostriedku v danej konkrétnej veci. Tento postup sťažovateľ aj využil, keď proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Cob/46/2021-335, 7Cob/47/2021-335 zo dňa 12.04.2022 podal
dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, v ktorom okrem iného namietal aj porušenie práva na
zákonného sudcu pri pridelení veci senátu 7Cob Krajského súdu v Prešove, pričom dôvodil tými istými
skutočnosťami, aké uviedol aj v správnej žalobe proti inému zásahu žalovaného v tu prejednávanej veci.

19. Rovnako sa s posúdením spornej otázky vysporiadal aj senát 3S kasačného súdu v rozsudku sp. zn.
3Svk/18/2023 z 27.09.2023, keď za podobných skutkových a právnych okolností potvrdil neprípustnosť
súdneho prieskumu úkonu pridelenia senátu podľa rozvrhu práce krajského súdu v rámci konania o
správnej žalobe proti inému zásahu orgány verejnej správy. Toto rozhodnutie prešlo kontrolou ústavnosti
vrámcirozhodovaniaopodanejústavnejsťažnosti,ktorúÚstavnýsúdSRvčastinamietanéhoporušenia

právsťažovateľapodľačl.46ods.1a2ÚstavySRuznesenímč.I.ÚS168/2024-13z19.3.2024odmietol,
pričom v odôvodnení uviedol nasledovné, cit:
„13. Definičným znakom iného zásahu orgánu verejnej správy je v prvom rade to, že mal byť vykonaný
v oblasti verejnej správy. K záveru potvrdenému v napadnutom uznesení, že pridelenie veci sudcovi
vykonané na základe rozvrhu práce ako interného aktu riadenia súdu v oblasti výkonu súdnictva

nemožno vyhodnotiť ako akt (vhodnejšie by bolo úkon, pozn. ústavného súdu) v oblasti verejnej správy,
nemá ústavný súd námietky, považuje ho za dostatočne odôvodnený a zároveň nevykazujúci znaky
svojvôle pri výklade a aplikácii na vec sa vzťahujúcich ustanovení Správneho súdneho poriadku. Preto
možno uzavrieť, že sťažovateľkou namietaný iný zásah orgánu verejnej správy nebol vykonaný v oblasti
verejnej správy.

14. Druhým definičným znakom iného zásahu orgánu verejnej správy je požiadavka, aby sa tento
navonok prejavil, a to priamym dotykom na právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach
fyzickej a právnickej osoby. Podľa ústavného súdu možno aj záver, že adresátom rozvrhu práce nie je
žiadny vonkajší subjekt, na čom nič nemení ani skutočnosť, že je zverejňovaný, resp. že ani určenie
sudcu (na základe rozvrhu práce, pozn. ústavného súdu) nepredstavuje iný zásah do práv sťažovateľky,

považovať za ústavne udržateľný. Možno teda ustáliť, že napadnuté pridelenie veci sudcovi na základe
rozvrhu práce nemá povahu rozhodnutia o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach
fyzickej osoby a právnickej osoby.
15. Samotný záver, že v predmetnej veci nejde o iný zásah orgánu verejnej správy, ktorého zákonnosť
by mohol správny súd preskúmať, vyvodený z nedostatku jeho definičných znakov prezentovaných v

bodoch 13 a 14 tohto uznesenia, vedie k záveru, že krajský súd správne identifikoval neodstrániteľný
nedostatok procesnej podmienky, ktorý mu bránila v meritórnom prieskume podanej správnej žaloby.
16. I keď možno odôvodneniu napadnutého uznesenia vytknúť čiastočnú rozpornosť, resp. sa pozastaviť
na tým, že najvyšší správny súd napadnutým uznesením odobril krajským súdom zvolený procesný
postuppodľa§18ods.1SSP,pričomvokolnostiachprejednávanejvecinebolovylúčené,abypredmetné

konanie vyústilo aj do iného procesného rozhodnutia krajského súdu [napr. podľa § 98 ods. 1 písm. g)
SSP, § 99 písm. b) SSP], akékoľvek z uvedených procesných rozhodnutí vedie v konečnom dôsledku
k záveru, že správny súd sa správnou žalobou nezaoberá.
...
19. S prihliadnutím na dosiaľ uvedené je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska udržateľný

záver najvyššieho správneho súdu, ktorým sa stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého
pridelenie veci sudcovi na základe rozvrhu práce nie je aktom či úkonom vydaným v oblasti verejnej
správy, a teda ani iným zásahom orgánu verejnej správy, ktorého zákonnosť by mohol preskúmať.
Preto pokiaľ bola na uvedenom základe kasačná sťažnosť smerujúca proti napadnutému uzneseniukrajského súdu zamietnutá napadnutým uznesením najvyššieho správneho súdu bez meritórneho
prejednaniaveci,nebolapodľanázoruústavnéhosúdusťažovateľkeodňatámožnosťkonaťpredsúdom.
Navyše, ústavný súd dodáva, že podstata výhrad sťažovateľky smeruje k otázke posúdenia ústavného

práva na zákonného sudcu, ktoré námietky sú pre sťažovateľku v rámci princípu subsidiarity stále
uplatniteľné v inom konaní pred všeobecnými súdmi. Preskúmavané konanie nemôže predstavovať
pomyselnú „skratku“ v rámci ochrany základných práv sťažovateľky a suplovať či predbiehať tak
právomoc všeobecných súdov.
20. K namietanému čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že zaručuje ústavné právo fyzických osôb a

právnických osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím
orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon
neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich
sa základných práv a slobôd. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)
predstavuje čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v
prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46

ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi
z čl. 46 ods. 1 ústavy.
...
29. ... Zohľadňujúc v tomto prípade zjavne silnú hypotetickosť sťažovateľových námietok, resp. absenciu
relevantnej pochybnosti týkajúcej sa nerešpektovania práva náhodného výberu zákonného sudcu a

neodňatia veci zákonnému sudcovi, ďalej zjavnú nemožnosť priamym spôsobom preukázať kritériá
náhodného výberu zákonného sudcu súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v tejto veci, ako aj ďalšie
práva (napr. právo nazerať do spisu, právo podať námietku zaujatosti) sťažovateľa, ktorých realizácia
v priebehu konania dotvára a zabezpečuje ochranu ústavného základného práva na zákonného sudcu,
však ústavný súd dospel k záveru, že k zásahu do materiálnej podstaty namietaného základného práva

na zákonného sudcu v tomto prípade nedošlo.“
20. Pokiaľ ide o otázku preskúmateľnosti úkonu pridelenia sudcu náhodným výberom podľa rozvrhu
práce v rámci správneho súdnictva, citované závery prijaté Ústavným súdom SR sú podľa kasačného
súdu v plnom rozsahu aplikovateľné i na prejednávanú vec. Je preto zrejmé, že odmietnutím správnej
žaloby nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, ani k odmietnutiu spravodlivosti, a to i napriek

skutočnosti, že v Ústavným súdom SR preskúmavanej veci o druhovo rovnakej žalobe rozhodol krajský
súd odlišne, a to zastavením konania a postúpením veci Ministerstvu spravodlivosti SR ako príslušnému
orgánu. V tejto súvislosti sám Ústavný súd v bode 16. citovaného uznesenia pripustil, že v prípade
podania takejto žaloby nebolo vylúčené, aby predmetné konanie vyústilo aj do iného procesného
rozhodnutia krajského súdu, napr. i do odmietnutia správnej žaloby z dôvodu jej neprípustnosti, keďže

akékoľvek z možných procesných rozhodnutí vedie nevyhnutne k záveru, že správny súd sa správnou
žalobou nezaoberá.
21. Ak sťažovateľ namietal, že správny súd aj napriek jeho výslovnej žiadosti vo veci nenariadil
pojednávanie, čím mu odňal možnosť konať pred súdom, kasačný súd pripomína, že § 107 SSP síce
stanovuje povinnosť správneho súdu nariadiť pojednávanie, ak o to požiada aspoň jeden z účastníkov

konania, avšak to súčasne za predpokladu, že rozhoduje vo veci samej. Ak správny súd rozhodol
uznesenímoodmietnutížalobyzdôvodujejneprípustnostipodľa§98ods.1písm.g)SSP,nerozhodoval
vo veci samej. Vychádzajúc z príslušných ustanovení SSP takéto rozhodovanie dôvodne nebolo
spojené s nariadením pojednávania. Kasačný súd námietku sťažovateľa v tomto smere vyhodnotil ako
neopodstatnenú.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd námietky sťažovateľa uvedené v?kasačnej
sťažnosti považoval za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia správneho
súdu. Preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako?nedôvodnú zamietol.
23. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd s poukazom na § 467 ods. 1 SSP v spojení s §
167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že sťažovateľovi nárok na náhradu trov kasačného konania nebol priznaný

z dôvodu jeho neúspechu v kasačnom konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania vrátane
kasačného zo zákona nevyplýva.
24. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.