Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 21, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/103/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313217980
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:1313217980.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

RenátyPátrovičovejaJUDr.DenisyŠaligovejvsporežalobcu:Slovenskárepublika,zastúpenáÚstavom
ekológie lesa SAV Zvolen, so sídlom Štúrova 2, 960 01 Zvolen, IČO: 00 679 071, zastúpeného JUDr.
Ľubomírom Hlbočanom, advokátom so sídlom Vajnorská 20, 831 03 Bratislava, proti žalovanému: A.
A. A., s miestom podnikania B. C. D. XXX, IČO: 30 401 704, zastúpenému Mgr. Petrom Miklóssym,
advokátom so sídlom Hlavná 1221, 952 01 Vráble, o zaplatenie sumy 4.639,54 eura s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 10C/123/2014-350 zo dňa 04.03.2019
v spojení s opravným uznesením č. k. 10C/123/2014-361 zo dňa 13.03.2019 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.639,54 eura s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
72,40 eura od 01.11.2009 do zaplatenia, zo sumy 72,40 eura od 01.11.2009 do zaplatenia, zo sumy
72,40 eura od 01.12.2009 do zaplatenia, zo sumy 72,40 eura od 01.01.2010 do zaplatenia, zo sumy

72,40 eura od 01.02.2010 do zaplatenia, zo sumy 72,40 eura od 01.03.2010 do zaplatenia, zo sumy
72,40 eura od 01.04.2010 do zaplatenia, zo sumy 72,40 eura od 01.05.2010 do zaplatenia, zo sumy
72,40 eura od 01.06.2010 do zaplatenia, zo sumy 72,40 eura od 01.07.2010 do zaplatenia, zo sumy
72,40 eura od 01.08.2010 do zaplatenia, zo sumy 72,40 eura od 01.09.2010 do zaplatenia, zo sumy
72,40 eura od 01.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 72,40 eura od 01.11.2010 do zaplatenia, zo sumy
72,40 eura od 01.12.2010 o zaplatenia, zo sumy 72,40 eura od 01.01.2011 do zaplatenia, zo sumy 72,40
eura od 01.02.2011 do zaplatenia, zo sumy 72,40 eura od 01.03.2011 do zaplatenia, zo sumy 72,40 eura

od 01.04.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 72,40 eura od 01.05.2011 do zaplatenia,
zo sumy 72,40 eura od 01.06.2011 do zaplatenia, zo sumy 72,40 eura od 01.07.2011 do zaplatenia, vo
výške 9,50 % ročne zo sumy 72,40 eura od 01.08.2011 do zaplatenia, zo sumy 72,40 eura od 01.09.2011
do 12.09.2011, zo sumy 67,01 eura od 13.09.2011 do zaplatenia, zo sumy 51,15 eura od 01.10.2011
do zaplatenia, zo sumy 51,15 eura od 01.11.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 51,15
eura od 01.12.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 51,15 eura od 01.01.2012 do zaplatenia,
zo sumy 51,15 eura od 01.02.2012 do zaplatenia, zo sumy 51,15 eura od 01.03.2012 do zaplatenia, zo

sumy 51,15 eura od 01.04.2012 do zaplatenia, zo sumy 51,15 eura od 01.05.2012 do zaplatenia, zo
sumy 51,15 eura od 01.06.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 51,15 eura od 01.07.2012
do zaplatenia, vo výške 0,75 % ročne zo sumy 21,25 eura od 01.07.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75
% ročne zo sumy 51,15 eura od 01.08.2012 do zaplatenia, zo sumy 51,15 eura od 01.09.2012 dozaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 51,15 eura od 01.10.2012 do zaplatenia, vo výške 0,70 %
ročne zo sumy 21,25 eura od 01.10.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 51,15 eura od
01.11.2012 do zaplatenia, vo výške 0,70 % ročne zo sumy 21,25 eura od 01.11.2012 do zaplatenia, vo

výške 8,75 % ročne zo sumy 51,15 eura od 01.12.2012 do zaplatenia, vo výške 0,70 % ročne zo sumy
21,25 eura od 01.12.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 51,15 eura od 01.01.2013 do
zaplatenia, vo výške 0,70 % ročne zo sumy 21,25 eura od 01.01.2013 do zaplatenia, vo výške 9,75 %
ročne zo sumy 51,15 eura od 01.02.2013 do zaplatenia, vo výške 1,70 % ročne zo sumy 21,25 eura od
01.02.2013 do zaplatenia, vo výške 9,75 % ročne zo sumy 51,15 eura od 01.03.2013 do zaplatenia, vo

výške 1,70 % ročne zo sumy 21,25 eura od 01.03.2013 do zaplatenia, vo výške 9,75 % ročne zo sumy
51,15 eura od 01.04.2013 do zaplatenia, vo výške 1,70 % ročne zo sumy 21,25 eura od 01.04.2013 do
zaplatenia, vo výške 9,75 % ročne zo sumy 51,15 eura od 01.05.2013 do zaplatenia, vo výške 1,70 %
ročne zo sumy 21,25 eura od 01.05.2013 do zaplatenia, vo výške 9,50 % ročne zo sumy 51,15 eura
od 01.06.2013 do zaplatenia, vo výške 1 % zo sumy 21,25 eura od 01.06.2013 do zaplatenia, vo výške
9,50 % ročne zo sumy 51,15 eura od 01.07.2013 do zaplatenia, vo výške 1 % ročne zo sumy 21,25 eura

od 01.07.2013 do zaplatenia, vo výške 9,50 % ročne zo sumy 51,15 eura od 01.08.2013 do zaplatenia,
vo výške 1 % ročne zo sumy 21,25 eura od 01.08.2013 do zaplatenia, vo výške 9,50 % ročne zo sumy
51,15 eura od 01.09.2013 do zaplatenia, vo výške 1 % ročne zo sumy 21,25 eura od 01.09.2013 do
zaplateniam, vo výške 9,50 % ročne zo sumy 51,15 eura od 01.10.2013 do zaplatenia, vo výške 1 %
ročne zo sumy 21,25 eura od 01.10.2013 do zaplatenia, vo výške 9,50 % ročne zo sumy 51,15 eura

od 01.11.2013 do zaplatenia, vo výške 1 % ročne zo sumy 21,25 eura od 01.11.2013 do zaplatenia, vo
výške 9,25 % ročne zo sumy 51,15 eura od 01.12.2013 do zaplatenia, vo výške 1 % ročne zo sumy
21,25 eur od 01.12.2013 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 51,15 eura od 01.01.2014 do
zaplatenia, vo výške 1 % ročne zo sumy 21,25 eura od 01.01.2014 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne
zo sumy 51,15 eura od 01.02.2014 do zaplatenia, vo výške 1 % ročne zo sumy 21,25 eura od 01.02.2014

do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 51,15 eura od 01.03.2014 do zaplatenia, vo výške 1 %
ročne zo sumy 21,25 eura od 01.03.2014 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 51,15 eura
od 01.04.2014 do zaplatenia, vo výške 1 % ročne zo sumy 21,25 eura od 01.04.2014 do zaplatenia,
vo výške 9,25 % ročne zo sumy 51,15 eura od 01.05.2014 do zaplatenia, vo výške 1 % ročne zo sumy
21,25 eura od 01.05.2014 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 51,15 eura od 01.06.2014 do

zaplatenia, vo výške 1 % ročne zo sumy 21,25 eura od 01.06.2014 do zaplatenia, vo výške 9,15 % ročne
zo sumy 1,15 eura od 01.07.2014 do zaplatenia, vo výške 1 % ročne zo sumy 21,25 eura od 01.07.2014
do zaplatenia, vo výške 9,15 % ročne zo sumy 51,15 eura od 01.08.2014 do zaplatenia, vo výške 1 %
ročne zo sumy 21,25 eura od 01.08.2014 do zaplatenia, vo výške 9,15 % ročne zo sumy 51,15 eura
od 01.09.2014 do zaplatenia, vo výške 1 % ročne zo sumy 21,25 eura od 01.09.2014 do zaplatenia, vo

výške 9,15 % ročne zo sumy 51,15 eura od 01.10.2014 do zaplatenia, vo výške 1,10 % ročne zo sumy
21,25 eura od 01.10.2014 do zaplatenia, vo výške 9,15 % ročne zo sumy 51,15 eura od 01.11.2014 do
zaplatenia, vo výške 1,10 % ročne zo sumy 21,25 eura od 01.11.2014 do zaplatenia, vo výške 9,15 %
ročne zo sumy 51,15 eura od 01.12.2014 do zaplatenia, vo výške 1,10 % ročne zo sumy 21,25 eura
od 01.12.2014 do zaplatenia, vo výške 9,05 % ročne zo sumy 51,15 eura od 01.01.2015 do zaplatenia,

vo výške 1 % ročne zo sumy 21,25 eura od 01.01.2015 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 262 ods. 1, 2,
9, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, 2, § 397 Obchodného zákonníka, § 451 ods. 1, 2, § 663, § 676 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka, § 13 ods. 2, 6 písm. a) zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, §
3 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z.

2. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal - po čiastočnom
späťvzatí žaloby - zaplatenia sumy 5.473,68 eura s úrokom z omeškania vo výške 9 %, 9,25 %, 8,75 %,
9,50 %, resp. 9,75 % ročne zo sumy 72,40 eura, počnúc od 01.11.2009 do 01.12.2014. Žalobu odôvodnil
tým, že je výlučným vlastníkom pozemkov nachádzajúcich sa v k. ú. B. C. D. zapísaných na LV č. XXX, a

toparcelyregistra"C"parc.č.XX/XXXovýmere92m2aparc.č.XX/XXovýmere64.901m2.Naparcele
registra "C" parc. č. XX/XXX sa nachádza drevený stánok so súpisným číslom XXX, ktorý je zapísaný
na LV č. XXX a jeho vlastníkom je žalovaný. Žalovaný užíval pozemok parcely registra "C" č. XX/XXX o
výmere 92 m2 a časť pozemku parc. č. XX/XX na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej 02.05.2007, a to
aj po uplynutí dohodnutej doby nájmu, preto sa nájomná zmluva obnovovala. V zmluve bolo dohodnuté

nájomné 868,85 eura ročne bez DPH a zahŕňalo nájomné za parcelu registra "C" parc. č. XX/XXX o
výmere 92 m2 a časť parc. č. XX/XX o výmere 15,25 m2 a 236,25 m2. Nájomné bolo splatné do 15.
dňa v mesiaci vopred. Žalovaný napriek tomu, že pozemky od 01.01.2008 až do súčasnosti užíva, za
užívanie neplatí, preto od neho žalobca požaduje zaplatenie nájomného od 01.10.2009 do 31.12.2014.Žalovaný uznal nárok žalobcu na zaplatenie bezdôvodného obohatenia 834,14 eura podľa znaleckého
posudku od 13.09.2011 do 31.12.2014 a trval na tom, že vo zvyšnej časti je nárok premlčaný, pretože
ide o občianskoprávny vzťah. Nesúhlasil ani s úrokom z omeškania, pretože v omeškaní nie je.

3. Odvolací súd pôvodne rozhodol vo veci uznesením č. k. 7Co/724/2016-295, 7Co/725/2016 zo dňa
31.07.2018, ktorým prvý rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 10C/123/2014-242 zo dňa 15.06.2016
v spojení s dopĺňacím rozsudkom a opravným uznesením v napadnutej zamietajúcej časti a v časti
trov konania a trov štátu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolací súd prijal záver, že nájomné, resp. bezdôvodné obohatenie, určené ustanoveným znalcom v
znaleckom posudku č. 284/2015 by malo zodpovedať výške trhového nájomného v súlade so zákonom
o správe majetku štátu. V tomto prípade sa výška bezdôvodného obohatenia žalovaného rovná výške
nájomného, tzn. trhového nájomného. Odvolací súd poznamenal, že medzi stranami sporu ide o
obchodnoprávny vzťah, pričom inštitút bezdôvodného obohatenia sa podľa § 261 ods. 9 Obchodného
zákonníka posudzuje podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a na premlčanie práva z bezdôvodného

obohatenia a úroky z omeškania sa aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie v
ďalšom konaní viazaný právnym názorom odvolacieho súdu mal ustáliť, čo zostalo predmetom konania
v nadväznosti na právoplatné výroky, nanovo sa mal zaoberať uplatnenou výškou žalovanej sumy a jej
dôvodnosť posúdiť na podklade zákona o správe majetku štátu v nadväznosti na vykonané dôkazy.

4. Súd prvej inštancie po vrátení veci opäť posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán
sporu a dôvodnosť uplatnenej sumy na podklade zákona o správe majetku štátu a dospel k záveru, že
predmetom sporu je vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností vo vlastníctve štátu.
Súd aplikoval na tento právny vzťah zákon o správe majetku štátu. Nájomná zmluva bola uzavretá v
súlade s uvedeným zákonom a nájomné bolo dohodnuté v trhovej výške. Znalec zákon o správe majetku

štátu nepoužil a aj keď sa neskôr vyjadril, že určené bezdôvodné obohatenie zodpovedá trhovému
nájomnému, vyjadroval sa k právnemu posúdeniu veci a vzhľadom na ustanovenia zákona, na ktoré
poukázal, netýkajúce sa nájomného ale primeranej ceny v prípade osobitného ponukového konania,
súd jeho vyjadrenie považoval za účelové a z predloženého znaleckého posudku nevychádzal. Žalobca
žiadal od žalovaného zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške pôvodne dohodnutého nájomného

a pretože bezdôvodné obohatenie má podľa právneho názoru odvolacieho súdu zodpovedať trhovému
nájomnému, ktoré bolo dohodnuté v zmluve, je žaloba v zostávajúcej časti dôvodná. Napriek námietke
žalovaného, že medzi stranami sporu ide o občianskoprávny vzťah, súd v súlade s právnym názorom
odvolacieho súdu posúdil tento vzťah ako obchodnoprávny a premlčanie nároku a nárok na úroky
z omeškania podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Keďže žalobca žalobou žiadal bezdôvodné

obohatenie od 01.10.2009 do 31.12.2014, mohol si žalobou toto právo uplatniť na súde najskôr
02.10.2009.Premlčaciadobajepodľa§369Obchodnéhozákonníka4rokyauplynulabyaž02.10.2013.
Žalobca však žalobu podal na súde dňa 13.09.2013 v rámci plynutia premlčacej doby, preto nie je
premlčaná ani časť jeho nároku. Bolo pritom sporné, či podľa § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka
bol v omeškaní. Súd mal už skôr za preukázané, že žalobca vyzýval žalovaného na zaplatenie odplaty

listom z 22.05.2013 doručeným právnemu zástupcovi žalovaného 24.05.2013 a žalovaný ponúkol
žalobcovi plnenie riadne až v liste z 31.05.2013, ktorý mu bol doručený 04.06.2013. Žalovaný však nebol
dobromyseľný v užívaní už dňa 27.12.2006, kedy žalobcu vyzýval na uzavretie kúpnej zmluvy, resp. dňa
06.02.2012, kedy ho vyzýval na vypracovanie nájomnej zmluvy, pričom mal k dispozícii jeho účet, na
ktorý v minulosti bezhotovostne plnil nájomné. Argument jeho právneho zástupcu ohľadne nevydania

potvrdenia v liste zo dňa 13.01.2016 súd považoval za účelový. Žalovaný neplnil peňažný dlh riadne a
včas a tým sa dostal do omeškania. Žaloba bola teda aj v časti o zaplatenie požadovaných úrokov z
omeškania dôvodná.

5. Keďže súd už právoplatne vo veci rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi bezdôvodné

obohatenie od 13.09.2011 do 31.12.2014 vo výške 834,14 eura s príslušenstvom, žaloba je dôvodná
v zostávajúcej časti o zaplatenie bezdôvodného obohatenia od 13.09.2011 do 31.12.2014 vždy vo
výške rozdielu 51,50 eura (72,40-21,25=51,15), ale súčasne aj od 01.10.2009 do 12.09.2011 vždy
vo výške 72,40 eura mesačne. Súd prvej inštancie preto rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi aj zostatok žalovanej sumy 4.639,54 (5.473,68-834,14=4.639,54) spolu s úrokmi z omeškania

po zohľadnení úrokov z omeškania, ktoré už boli právoplatne priznané.

6. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016 (ďalejlen „CSP“) tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %. Zároveň štátu
vznikli trovy na znaleckom dokazovaní, ktoré neboli v celom rozsahu hradené zo zložených preddavkov,
a tak súd podľa čl. 4 ods. 1, 2 CSP a s prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti rozhodol, že

štát má proti neúspešnému žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.

7. Opravným uznesením č. k. 10C/123/2014-361 zo dňa 13.03.2019 súd prvej inštancie po zistení, že
došlo k chybe v označení výrokov a k dvom zrejmým nesprávnostiam vo výrokoch o trovách štátu a
trovách konania, opravil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v číslovaní a označovaní výrokov tak,

ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, a v zrejmých nesprávnostiach tak, že Slovenská
republika má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a že žalobca má proti
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok
zmeniť a žalobu zamietnuť. Poukázal na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a namietal, že

súd nesprávne ustálil výšku uplatneného nároku, ktorá bola určená správne znaleckým dokazovaním
a zodpovedala aj kritériám podľa § 13 zákona o správe majetku štátu. Všeobecná hodnota nájomného
určená podľa § 2 písm. g) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení
všeobecnej hodnoty majetku je to isté ako trhové nájomné podľa § 13 zákona o správe majetku
štátu. Podstatným je to, čo znalec určoval, a nie metóda, akou to určoval. Zákon o správe majetku

štátu nedefinuje, že výška nájomného sa má určovať len porovnávacou metódou. Medzi stranami
nebola v období, za ktoré je nárok uplatnený, uzavretá žiadna zmluva a nebolo možné vychádzať zo
zmluvne dohodnutej výšky nájomného. Predložená nájomná zmluva nemôže byť dôkazom pre výšku
nároku za iné časové obdobie. Ani z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva, že nájomná zmluva je
dôkazom o výške nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Mal za to, že v konaní nebol vykonaný

relevantný dôkaz na preukázanie uplatneného nároku, pričom dôkazné bremeno o výške uplatneného
nároku zaťažuje žalobcu. Žalovaný súčasne namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil vzťah
žalobcu a žalovaného ako obchodnoprávny, pretože vzťah medzi stranami nespĺňa žiadnu z definícii
obchodnoprávneho vzťahu podľa § 261 Obchodného zákonníka. V tejto časti posúdenia vzťahu medzi
stranami považoval napadnutý rozsudok za arbitrárny a nepreskúmateľný aj z dôvodu, že absentuje

posúdenie podstatných skutkových tvrdení a podstatných skutočností vyplývajúcich z dôkazov, na
základe ktorých žalovaný odôvodnil občianskoprávny charakter vzťahu strán sporu. Žalovaný tiež
namietal, že voči žalobcovi nebol v omeškaní. Žalovaný bol od začiatku ochotný doplatiť žalobcovi
obvyklé nájomné spätne za dobu dvoch rokov predchádzajúcich žalobe. Takéto plnenie však žalobca
odmietol. Súd by preto nemal priznať žalobcovi úrok z omeškania. Žalobca bol roky nečinný a zmluvu

so žalovaným neuzavrel napriek tomu, že ho žalovaný urgoval. Žalobca s ním odmietol uzatvoriť novú
nájomnú zmluvu, pokiaľ neuzavrú dohodu o splátkach za obdobie, za ktoré nájomná zmluva uzatvorená
nebola. Rozhodnutie súdu považoval za nesprávne aj v stanovení omeškania žalovaného na mesačnej
báze. Predmetom sporu je vydanie bezdôvodného obohatenia, a preto nemožno vychádzať z nájomnej
zmluvy a pre bezdôvodné obohatenie určiť splatnosť v mesačných splátkach. Po vydaní opravného

uznesenia dňa 08.04.2019 žalovaný doručil súdu podanie označené ako odvolanie, v ktorom uviedol, že
zotrváva na podanom odvolaní proti napadnutému rozsudku i v spojení s opravným uznesením a zotrval
na odvolacích dôvodoch. Uvedené podanie doručil súdu, lebo došlo k vykonaniu opravy napadnutého
rozsudku a malo by byť zrejmé, že žalovaný napáda rozsudok v celom jeho rozsahu.

9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok považuje za zákonný a navrhol ho potvrdiť.
Podľa jeho názoru súd správne vo veci rozhodol, keď vychádzal z výšky nájmu dohodnutej v nájomnej
zmluve, ktoré bolo trhovým nájomným. Bezdôvodné obohatenie určené znalcom takým nebolo a súd
prvej inštancie rozhodol správne v intenciách názoru odvolacieho súdu, ktorý už predtým vyslovil, že
bezdôvodné obohatenie sa rovná výške trhového nájomného, pretože žalovaný užíval nehnuteľnosti

patriace do vlastníctva štátu, za ktoré sa platí trhové nájomné. V písomnom vyjadrení k podaniu
žalovaného ohľadom opravného uznesenia uviedol, že ak bude súd toto podanie považovať za
odvolanie, toto bolo podané po zákonnej odvolacej lehote, preto by sa malo odmietnuť, resp. v prípade
že toto odvolanie smeruje proti opravnému uzneseniu, je neprípustné a taktiež by sa malo odmietnuť.

10. Odvolací súd o odvolaní žalovaného rozhodol rozsudkom č. k. 12Co/199/2019-414 zo dňa
23.03.2021, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd
mal za to, že súd sa správne riadil názorom odvolacieho súdu vyjadreným v jeho predchádzajúcomrozhodnutí,pričomsprávnenajprvustálilvýškunárokužalobcupovrátenívecianásledneotomtonároku
aj správne rozhodol, keď ho v celom rozsahu žalobcovi priznal.

11. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením sp. zn. 2Cdo 323/2021 zo dňa 19.07.2023 tak,
že rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd konštatoval, že
konanie je postihnuté vadou zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu, keďže odvolací súd sa nezaoberal námietkou žalovaného týkajúcou sa posúdenia charakteru

právneho vzťahu medzi sporovými stranami, pričom ide o najpodstatnejšiu námietku predmetného
sporu. K námietke žalovaného o charaktere právneho vzťahu medzi stranami sporu odvolací súd vo
svojom rozsudku poukázal na odôvodnenie svojho predošlého rozhodnutia sp. zn. 7Co/724/2016 zo
dňa 31.07.2018 s tým, že žalobca ako príspevková organizácia a žalovaný ako podnikateľ sú osobami
podľa § 261 ods. 1 a nasl. Obchodného zákonníka a bolo zrejmé, že s ohľadom na uvedené zákonné
ustanovenie medzi stranami sporu ide o obchodnoprávny vzťah. Podľa názoru dovolacieho súdu sa bolo

potrebné podrobnejšie zaoberať odvolacou argumentáciou dovolateľa, ktorá si vyžadovala špecifické
odpovede a ktorá mohla mať eventuálne zásadný význam pre rozhodnutie vo veci.

12. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) po vrátení veci dovolacím súdom (§ 450 CSP)
opätovne rozhodol o podanom odvolaní žalovaného, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §

380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), a vec prejednal
bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku za splnenia zákonných podmienok (§
385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 177 ods. 2 písm. c/, § 219 ods. 3 CSP). Po prejednaní veci odvolací súd
opätovne urobil záver, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením je
vecne správny. Preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Podanie, ktoré žalovaný

doručil súdu dňa 08.04.2019 odvolací súd podľa jeho obsahu nepovažoval za odvolanie, hoci ho tak
žalovaný označil, pretože v ňom žalovaný len zotrval na odvolaní proti rozsudku a poukázal na odvolacie
dôvody; nesprávnosť opravného uznesenia nijako nezdôvodnil a ani neuviedol odvolací návrh. Odvolací
súd pri rozhodovaní o odvolaní postupoval podľa § 470 ods. 1, 2 prvej vety CSP, podľa ktorého ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, a

právneúčinkyúkonov,ktorévkonanínastalipredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajú
zachované. Zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Odvolací súd sa po opätovnom prejednaní veci s ohľadom na obsah spisu v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý vyhovel žalobe vo zvyšnej časti po vrátení veci
odvolacím súdom a ktorý sa riadil názorom odvolacieho súdu vyjadreným v jeho predchádzajúcom
rozhodnutí,pričomsprávnenajprvustálilvýškunárokužalobcupovrátenívecianásledneotomtonároku

aj správne rozhodol, keď ho v celom rozsahu žalobcovi priznal.

14. Podľa obsahu spisu sa žalobca pôvodne podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 4.170,48 eura
s príslušenstvom z dôvodu, že ako vlastník nehnuteľností uzavrel so žalovaným dňa 02.05.2007 zmluvu
o nájme označených nehnuteľností, pričom po ukončení nájmu dňa 31.12.2007 sa nájomná zmluva v

zmysle § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka obnovovala, a teda žalovaný bol povinný aj naďalej platiť
nájomné v rovnakej výške, ako bolo dohodnuté v Zmluve o nájme zo dňa 02.05.2007. Počas konania
súd pripustil podľa § 95 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, účinného do
30.06.2016, zmenu žaloby tak, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 5.473,68 eura s príslušenstvom
na základe právneho titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Po vykonanom dokazovaní a čiastočnom

späťvzatí žaloby súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 10C/123/2014-242 zo dňa
27.06.2016 v spojení s opravným uznesením č. k. 10C/123/2014-259 zo dňa 02.08.2016 a dopĺňacím
rozsudkom č. k. 10C/123/2014-245 zo dňa 27.06.2016 tak, že zastavil konanie v časti o povinnosti
žalovaného počnúc dňom 01.02.2015 platiť žalobcovi mesačne za užívanie pozemkov - parcely reg.
"C" č. XX/XXX o výmere 92 m2 - zastavané plochy a nádvoria a časti parcely reg. "C" č. XX/XX o

výmere 64901 m2 - ostatné plochy nachádzajúcich sa v katastrálnom území B. C. D., obec B. C. D.,
E. F. A., vedených Okresným úradom Zlaté Moravce, katastrálnym odborom na liste vlastníctva (LV)
č. XXX pre kat. úz. B. C. D., ktoré sú vo výlučnom vlastníctve žalobcu, sumu 72,40 eura ako aj k
nej prislúchajúcu daň z pridanej hodnoty platnú v čase úhrady sumy 72,40 eura; zastavil konanie aj včasti o uloženie povinnosti žalovaného splácať zameškanú odplatu za užívanie uvedených pozemkov
za obdobie od 01.02.2015 do právoplatnosti rozsudku mesačne v sume 72,40 eura, ako aj k nej
prislúchajúcu daň z pridanej hodnoty platnú v čase úhrady splátky spolu s bežnou odplatou splatnou

po právoplatnosti rozsudku, a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 834,14 eura s
príslušenstvom do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku súd žalobu zamietol. Na základe
odvolania žalobcu proti rozsudku v jeho zamietajúcej časti a vo výrokoch o trovách štátu a o trovách
konania odvolací súd uznesením č. k. 7Co/724/2016-295, 7Co/725/2016 zo dňa 31.07.2018 tomuto
odvolaniu vyhovel a napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením v časti zamietajúcej zvyšok

žaloby a v súvisiacej časti o trovách štátu a trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Po vrátení veci zostalo predmetom konania zaplatenie sumy
4.639,54 eura s príslušenstvom, ktoré žalobca požadoval titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie
sporných nehnuteľností za obdobie od 01.10.2009 do 12.09.2013 vo výške mesačného nájomného
72,40 eura a za obdobie od 13.09.2013 do 31.12.2014 vo výške mesačného nájomného 51,15 eura (vo
výške 21,25 eura už bolo nároku žalobcu vyhovené). V predmetnom spore súd prvej inštancie rozhodol

opätovne rozsudkom č. k. 10C/123/2014-350 zo dňa 04.03.2019 v spojení s opravným uznesením č.
k. 10C/123/2014-361 zo dňa 13.03.2019, ktorý je teraz predmetom odvolacieho konania v dôsledku
odvolania žalovaného. Ním v celom rozsahu vyhovel žalobe v zostávajúcej časti a žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.639,54 eura s príslušným úrokom z omeškania do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Zároveň priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v

rozsahu 100 % a priznal aj štátu proti neúspešnému žalovanému rovnako nárok na náhradu trov štátu
v rozsahu 100 %. Tento rozsudok odvolací súd rozsudkom č. k. 12Co/199/2019-414 zo dňa 23.03.2021
potvrdil ako vecne správny, avšak žalovaný voči nemu podal dovolanie. Najvyšší súd SR uznesením
sp. zn. 2Cdo 323/2021 zo dňa 19.07.2023 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

15. V prvom rade sa odvolací súd v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu zaoberal povahou
právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, keď od povahy tohto vzťahu závisí zodpovedanie
ďalších otázok, ako sú: určenie premlčania, omeškanie a úroky z omeškania, a od ktorého závisí
rozhodnutie vo veci samej. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným odvolací súd posúdil na základe

nasledujúcich ustanovení Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase vzniku právneho vzťahu
medzi účastníkmi nájomnej zmluvy, a teda v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy zo dňa 02.05.2007.

16. Podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy
touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi štátom, samosprávnou územnou

jednotkou alebo právnickou osobou zriadenou zákonom ako verejnoprávna inštitúcia, ak sa týkajú
zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej
činnosti. Na tento účel sa za štát považujú aj štátne organizácie, ktoré nie sú podnikateľmi, pri uzavieraní
zmlúv, z ktorých obsahu vyplýva, že ich obsahom je uspokojovanie verejných potrieb.

17. Podľa § 261 ods. 5 Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy, pri
použití tejto časti zákona podľa odsekov 1 a 2 je rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového
vzťahu.

18. Z uvedených ustanovení vyplýva, že predmetný právny vzťah medzi účastníkmi nájomnej zmluvy

je potrebné posúdiť ako vzťah obchodnoprávny v súlade s ustanovením § 261 ods. 2 Obchodného
zákonníka, keďže tento právny vzťah vznikol medzi právnickou osobou zriadenou zákonom ako
verejnoprávnou inštitúciou a podnikateľom. Predmetnú nájomnú zmluvu na strane prenajímateľa
uzatvorilo G. A. Slovenskej akadémie vied (jeho nástupcom v súčasnosti je Ústav ekológie lesa
Slovenskejakadémievied;zriaďovacoulistinouč.XXX/X/XX/2008zodňa14.08.2008bolzriadenýÚstav

ekológie lesa SAV, čím došlo k zrušeniu zriaďovacej listiny č. 657/0214/2002 zo dňa 08.10.2002, ktorým
bolo zriadené G. A. H.). G. A. H. bolo v čase jeho existencie právnickou osobou zriadenou zákonom
a súčasne bolo z hľadiska formy hospodárenia štátnou príspevkovou organizáciou. Pojem právnická
osoba zriadená zákonom ako verejnoprávna inštitúcia je potrebné na účely aplikácie § 261 ods. 2
Obchodného zákonníka vykladať extenzívne (rozširujúco) a pod tento pojem zahrnúť nielen právnické

osoby zriadené priamo zákonom, ale aj právnické osoby zriadené na základe zákona. Takýto výklad
podporuje aj ustanovenie § 1 ods. 1 zákona č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych
inštitúcií, ktoré za verejnoprávne inštitúcie považuje právnické osoby zriadené osobitným zákonom
a súčasne aj právnické osoby zriadené na základe osobitného zákona. G. A. H. bolo zriadené nazáklade zákona (rozhodnutím zriaďovateľa) a jej zriaďovateľom bola Slovenská akadémia vied, a to
v zmysle § 21 ods. 5 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy, v zmysle
ktorého príspevkovú organizáciu možno zriadiť zákonom alebo rozhodnutím zriaďovateľa, ktorým je

ústredný orgán štátnej správy, ak osobitný predpis neustanovuje inak, obec alebo vyšší územný celok.
G. A. H. v čase jeho existencie bolo možné definovať aj ako verejnoprávnu inštitúciu, pretože sa
vyznačovala osobitným okruhom činnosti a podporovala plnenie štátnych, resp. iných verejných úloh.
Z výpisu z registra organizácií (v spise na č. l. 39) vyplýva, že predmetom prevažujúcej činnosti tejto
organizácie bol ostatný výskum a experimentálny vývoj v oblasti prírodných a technických vied, pričom

takto vymedzenú činnosť organizácie možno zaradiť pod plnenie verejných úloh. Aj z ustanovenia §
21 ods. 3 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy vyplýva, že príspevkové
organizácie sa zriaďujú na plnenie úloh štátu, obce alebo vyššieho územného celku vyplývajúcich z
osobitných predpisov.

19. Ďalšou podmienkou pri posúdení záväzkových vzťahov v súlade s ustanovením § 261 ods. 2

Obchodnéhozákonníkaje,žetietosatýkajúzabezpečovaniaverejnýchpotriebalebovlastnejprevádzky.
Verejnou potrebou treba rozumieť nielen potrebu týkajúcu sa všetkých obyvateľov, ale i potrebu,
na ktorej je záujem z hľadiska určitej územnej oblasti, potreby v určitých vecných oblastiach, na
ktorých je všeobecne uznávaný záujem; zväčša ide o záujmy v oblasti hospodárstva, zdravotníctva,
životného prostredia, kultúrnej či sociálnej, pokiaľ sú zabezpečované štátom, a to jednotne, pre všetky

subjekty, ktoré ich na danom území môžu hromadne využívať. Za zabezpečenie verejných potrieb sa
považuje aj zabezpečenie prevádzky reštauračných a bufetových služieb na mieste navštevovanom
verejnosťou. V uzatvorenej nájomnej zmluve v čl. I. bod 2 bol nájomca (žalovaný) zaviazaný prenajatú
nehnuteľnosť užívať len na prevádzkovanie reštauračných a bufetových služieb, pre účely prístupu
k drevenému predajnému stánku a na obslužné činnosti súvisiace s prevádzkovaním bufetových

služieb v drevenom predajnom stánku. Vzhľadom na takúto špecifikáciu, na aký konkrétny účel môže
žalovaný prenajaté pozemky užívať, je zrejmé, že cieľom uzatvorenej nájomnej zmluvy zo strany
prenajímateľa (G. A. H.) bolo zabezpečiť na prenajatých pozemkoch v blízkosti arboréta prevádzkovanie
reštauračných a bufetových služieb pre navštevujúcu verejnosť, a teda zabezpečiť sociálne potreby
verejnostiprinávštevearboréta.Akbyprenajímateľnemalzáujemzabezpečiťverejnépotrebyvarboréte

prostredníctvom nájomcu, v nájomnej zmluve by nebol vymedzený spôsob užívania prenajatých
pozemkov, ale nájomca by mohol prenajaté nehnuteľnosti užívať na akékoľvek účely.

20. Na strane jedného účastníka záväzkového vzťahu, ktorý je predmetom tohto konania, v zmysle §
261 ods. 2 Obchodného zákonníka vystupovala právnická osoba zriadená zákonom ako verejnoprávna

inštitúcia, ktorej cieľom pri uzatvorení nájomnej zmluvy bolo zabezpečiť verejné potreby, a na druhej
strane vystupoval žalovaný ako podnikateľ (živnostník) pri jeho podnikateľskej činnosti. Podľa názoru
odvolacieho súdu teda boli naplnené podmienky pre posúdenie záväzkového vzťahu vyplývajúceho
zuzatvorenejnájomnejzmluvyvsúladesustanovením§261ods.2Obchodnéhozákonníka.Ivprípade,
že by nebolo možné stotožniť G. A. H. s pojmom právnická osoba zriadená zákonom ako verejnoprávna

inštitúcia,ustanovenie§261ods.2druhávetaObchodnéhozákonníkapripúšťaposúdeniezáväzkového
vzťahu ako obchodnoprávneho vzťahu aj v prípade, že v ňom vystupuje štátna organizácia, ktorá nie je
podnikateľom, ale pri uzavieraní zmlúv z ich obsahu vyplýva, že ich obsahom je uspokojovanie verejných
potrieb. G. A. H. ako štátna príspevková organizácia spĺňa kvalifikáciu štátnej organizácie, pričom
z obsahu uzatvorenej nájomnej zmluvy možno bezpodmienečne vyvodiť, že cieľom jej uzatvorenia bolo

uspokojovanie verejných potrieb prostredníctvom zabezpečenia reštauračných a bufetových služieb.

21. Od posúdenia vzniknutého záväzkového vzťahu medzi účastníkmi nájomnej zmluvy následne
záviselo posúdenie ďalších otázok, ako je určenie premlčania, omeškania a úrokov z omeškania.
Súd prvej inštancie správne posúdil predmetný vzťah ako obchodnoprávny vzťah, ktorý odvolací súd

ešte bližšie zdôvodnil v predchádzajúcich bodoch, a teda na posúdenie otázky premlčania súd prvej
inštancie správne aplikoval právnu úpravu premlčania upravenú v § 397 Obchodného zákonníka, pričom
správne posúdil aj otázku omeškania dlžníka podľa § 365 ods. 1 a § 369 ods. 1, 2 Obchodného
zákonníka. Z dôvodu, že bezdôvodné obohatenie je ako právny inštitút upravený výlučne v Občianskom
zákonníku, aj v predmetnej veci, ktorá má svoj základ v obchodnoprávnom vzťahu, pri posudzovaní

otázky bezdôvodného obohatenia bolo žiaduce aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.

22. Bezdôvodné obohatenie je osobitným právnym dôvodom vzniku záväzkového právneho vzťahu
(§ 489 Občianskeho zákonníka) a jeho podstatou je zákonná povinnosť toho, kto sa na úkor inéhobezdôvodne obohatí, vydať ho tomu, na úkor koho bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný.
Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne za splnenia určitých predpokladov:
a) vznik bezdôvodného obohatenia objektívne merateľného v peňažných jednotkách na strane

určitej osoby (obohatený), b) k získaniu majetkového prospechu na strane obohateného došlo
na základe právnych skutočností, ktoré sú výslovne uvedené v zákone (§ 451 ods. 2 a § 454
Občianskeho zákonníka), c) vznik majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, ktorá postihuje inú
určitú osobu (oprávneného), pričom táto majetková ujma zodpovedá bezdôvodnému obohateniu na
strane obohateného, a d) nejde o prípad bezdôvodného obohatenia, keď zákon napriek majetkovému

prospechu vznik bezdôvodného obohatenia výslovne neustanovuje. Subjektmi záväzkového právneho
vzťahu bezdôvodného obohatenia je ten, na koho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané (oprávnený
subjekt), a ten, kto bezdôvodné obohatenie získal (povinný subjekt - obohatený). Týmito subjektmi môžu
byť na oboch stranách ako fyzická osoba, tak právnická osoba. Predmetom bezdôvodného obohatenia
môžu byť veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktorých hodnotu možno vyjadriť v peniazoch.

23. V súvislosti s výškou uplatneného nároku žalobcu odvolací súd už skôr poukázal na potrebu
aplikácie zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, pretože je nesporné, že žalovaný užíval
pozemky patriace do vlastníctva štátu. Požadované bezdôvodné obohatenie za užívanie nehnuteľností
vo vlastníctve štátu má teda zodpovedať výške nájomného, ktoré by žalovaný v prípade uzatvorenej
nájomnej zmluvy platil; v danom prípade pri aplikácii zákona o správe majetku štátu malo ísť o trhové

nájomné definované v § 13 ods. 1 tohto zákona. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd pri stanovení
výšky trhového nájomného nevychádzal z vyhotoveného znaleckého posudku č. 284/2015, ale z výšky
trhovéhonájomnéhouvedenéhovnájomnejzmluveuzatvorenejmedzistranamisporuvroku2007,ktorá
však podľa neho nemôže byť podkladom pre rozhodnutie súdu, lebo bola uzatvorená na iné obdobie,
než za ktoré vydanie bezdôvodného obohatenia žalobca žiada.

24. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného poukazujúceho na to, že ak bolo v predmetnej
nájomnej zmluve určené trhové nájomné za rok 2007 mesačne vo výške 72,40 eura, toto už v podstate
nemusí zodpovedať trhovému nájomnému v rokoch 2009 - 2014, ktoré sa týkali tohto sporu. Napriek
tomu je v tejto súvislosti potrebné zdôrazniť procesnú situáciu, ktorá nastala po vrátení veci odvolacím

súdom a ktorá ovplyvnila následný postup súdu prvej inštancie a jeho rozhodovanie. Odvolací súd
vrátil súdu prvej inštancie predmetnú vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s usmernením o
aplikácii zákona o správe majetku štátu ako i s konštatovaním, že znalecký posudok nebol vyhotovený
v súlade so zákonom o správe majetku štátu a znalec v ňom namiesto trhového nájomného určoval
tzv. obvyklé nájomné. Strany sporu však nenavrhli vykonanie ani nového znaleckého posudku a ani

ďalších relevantných dôkazov, čo znamená, že v podstate nenavrhli žiadne ďalšie dôkazy ohľadne
výšky bezdôvodného obohatenia, na ktoré by mal mať žalobca v súlade so zákonom o správe
majetku štátu nárok. Za takejto procesnej situácie, kedy súd pri rozhodovaní nemal k dispozícii iné
dôkazy preukazujúce výšku trhového nájomného za dané obdobie, len nájomnú zmluvu s určeným
trhovým nájomným za predchádzajúce obdobie v roku 2007, nezostávalo mu nič iné, než len

vychádzať z predloženej nájomnej zmluvy, v ktorej bolo dohodnuté pôvodné trhové nájomné za užívanie
nehnuteľností žalobcu na podklade zákona o správe majetku štátu.

25. Dôležitou skutočnosťou pri rozhodovaní o výške uplatnenej sumy je, že žalobca sa domáhal
vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie špecifikovaných nehnuteľností žalovaným za dobu od

01.10.2009 do 31.12.2014 vo výške trhového nájomného tak, ako bolo dohodnuté v predchádzajúcom
období - v roku 2007. Pritom bolo potrebné prihliadať na všeobecne známu skutočnosť, že ceny
nehnuteľností sa každým rokom zvyšovali a od zvyšujúcich cien nehnuteľností sa odvíjalo aj zvyšovanie
nájomného za ich užívanie. Bolo teda dôvodné predpokladať, že aj v prípade užívania daných
nehnuteľností žalovaným sa od roku 2007 trhové nájomné porovnateľne zvyšovalo. Je evidentné,

že trhové nájomné za roky 2009 až 2014 muselo byť s ohľadom na zvyšovanie cien minimálne
v rovnakej výške ako bolo dohodnuté v roku 2007. Žalobca si podanou žalobou zvýšené sumy
neuplatňoval a požadoval aj za roky 2009 až 2014 sumy vo výške trhového nájomného dohodnutého
nájomnou zmluvou pre rok 2007. Nárok vyčíslený vo výške trhového nájomného v roku 2007 preukázal
predloženou nájomnou zmluvou zo dňa 02.05.2007, preto bolo dôvodné ju považovať za dôkaz, z

ktoréhosúdprvejinštanciepristanovenívýškybezdôvodnéhoobohateniavychádzal.Základpriznaného
nároku súd prvej inštancie správne posúdil najmä z odkazom na ustanovenie § 451 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka a aj ďalšie ním citované predpisy (body 18. až 29. odôvodnenia rozsudku).26. Odvolací súd poznamenáva, že vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí uviedol, že znalecký
posudok, ktorý bol vyhotovený v predmetnom konaní, znalec nevyhotovil v súlade so zákonom o správe
majetku štátu, a teda neurčoval výšku trhového nájomného, ale výšku nájomného obvyklého. Ak by súd

pri rozhodovaní o výške bezdôvodného obohatenia vychádzal z tohto znaleckého posudku, v ktorom
znalec neaplikoval nevyčíslil trhové nájomné za užívanie sporných nehnuteľností za uplatnené obdobie,
došlo by k obchádzaniu zákona o správe majetku štátu bez ohľadu na to, že sa následne znalec
na dopyt súdu len vyjadril, že ním stanovené obvyklé nájomné je súčasne i nájomným trhovým. Súd
prvej inštancie pri rozhodovaní o výške trhového nájomného preto správne neprihliadol na vyhotovený

znalecký posudok. Nedostatok znaleckého posudku, keď znalec pri jeho vypracovaní neaplikoval zákon
o správe majetku štátu, nedokáže nahradiť len jeho následné vyjadrenie, že nájomné stanovené v
znaleckom posudku zodpovedá výške trhového nájomného.

27. Odvolací súd sa taktiež nestotožnil s námietkou žalovaného, že všeobecná hodnota nájomného
určená podľa § 2 písm. g) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení

všeobecnej hodnoty majetku je to isté ako trhové nájomné podľa § 13 zákona o správe majetku štátu.
V zmysle § 2 písm. g) tejto vyhlášky sa na účely tejto vyhlášky všeobecnou hodnotou majetku rozumie
výsledná objektivizovaná hodnota majetku, ktorá je znaleckým odhadom najpravdepodobnejšej ceny
hodnoteného majetku ku dňu ohodnotenia v danom mieste a čase, ktorú by tento mal dosiahnuť na trhu
v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s patričnou

informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou;
obvykle vrátane dane z pridanej hodnoty. Predmetné ustanovenie pojednáva o všeobecnej hodnote
majetku (nie majetku štátu), pričom ustanovenie § 13 zákona o správe majetku štátu upravuje inštitút
nájmu a výpožičky majetku štátu, preto tieto ustanovenia nemožno stotožňovať.

28. Čo sa týka námietky žalovaného ohľadom omeškania s plnením peňažného dlhu, odvolací súd
ju nepovažoval za opodstatnenú. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaný nesplnil svoj
záväzok z bezdôvodného obohatenia riadne a včas, preto bolo potrebné aplikovať ustanovenie §
365 Obchodného zákonníka týkajúce sa omeškania. V konaní bolo nesporné, že žalovaný užíval
nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu, pričom za ich užívanie v spornom období neplatil žiadnu odplatu.

Súd prvej inštancie správne poukázal na skutočnosť, že v prípade žalovaného nemožno hovoriť o jeho
dobromyseľnosti v užívaní, pretože už dňa 27.12.2006 vyzval žalobcu na uzatvorenie kúpnej zmluvy na
nehnuteľnosti v jeho užívaní a aj keď k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, ani novej nájomnej zmluvy nedošlo,
žalovaný nehnuteľnosti naďalej vedome užíval bez platenia primeranej odplaty. Ohľadne stanovenia
omeškania žalovaného na mesačnej báze je potrebné mať na mysli, že bezdôvodné obohatenie

žalovaného v danom prípade spočívalo v každodennom užívaní nehnuteľností vo vlastníctve štátu,
za ktoré by bol v prípade riadne uzatvorenej nájomnej zmluvy povinný nájomné platiť. Z nájomnej
zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu v roku 2007 vyplýva, že pôvodne bolo medzi stranami
sporu dohodnuté ročné nájomné splatné v mesačných splátkach, pričom takto si svoj nárok uplatnil
aj žalobca v podanej žalobe, t.j. bezdôvodné obohatenie vyčíslil súčtom mesačného nájomného

za obdobie od 01.10.2009 do 31.12.2014 spolu so zákonným úrokom z omeškania. Súd prvej
inštancie v nadväznosti na žalobný petit, v ktorom si žalobca mesačne rozčlenil príslušenstvo zo sumy
bezdôvodného obohatenia, správne stanovil omeškanie žalovaného na mesačnej (a nie na dennej) báze
s odkazom na relevantné právne predpisy. Urobil tak už aj vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí
k. 10C/123/2014-242 zo dňa 27.06.2016 v spojení s opravným uznesením č. k. 10C/123/2014-259 zo

dňa 02.08.2016 a dopĺňacím rozsudkom č. k. 10C/123/2014-245 zo dňa 27.06.2016, proti ktorému vo
vyhovujúcej časti odvolanie nepodal a ani nenamietal stanovenie mesačnej bázy omeškania.

29. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP znovu potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie (§

387 ods. 2 CSP).

30. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania
rozhodol v zmysle § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že mu priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov, vynaložených v tomto štádiu konania v rozsahu 100 %. S ohľadom na celkový

výsledok konania odvolací súd priznal úspešnému žalobcovi v zmysle § 453 ods. 1, § 453 ods. 3 a §
255 ods. 1 CSP aj náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).